Rozsudok – Opravné prostriedky proti… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2012

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24Sp/28/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200895
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:1012200895.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej
veci navrhovateľky: E. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J., H. X/X, prechodne J., ul. A. XX/XX (adresa
určená na doručovanie), proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Nové Zámky, Podzámska
25, 940 01 Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu sp.zn.: N 980/12; Ev.č.: 362/12
zo dňa 13. apríla 2012, na základe opravného prostriedku navrhovateľky, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozhodnutie odporcu sp.zn.: N 980/12; Ev.č.: 362/12 zo dňa 13. apríla 2012 p o
t v r d z u j e .

II. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva.

III. Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok 33,- Eur na účet Krajského súdu v Banskej
Bystrici do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Centrum právnej pomoci, Kancelária Nové Zámky (ďalej v texte aj Centrum) rozhodnutím sp.zn.: N
980/12; Ev.č.: 362/12 zo dňa 13.04.2012 podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej
pomoci osobám v materiálnej núzdi nepriznalo navrhovateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci,
rozhodujúc o jej žiadosti doručenej Centru dňa 29.03.2012 vo veci zľavy z nájomného, t.č. vedenej na
Okresnom súde v Komárne pod sp.zn. 6C/25/2012.

Odporca rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že vo veci, s ktorou sa žiadateľka obrátila na Centrum
nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľka nesplnila jednu z troch kumulatívnych
podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc podľa § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona č. 327/2005
Z.z.. Konštatoval, že z tvrdení v žiadosti a z dokladov predložených žiadateľkou vyplýva, že požadovaný
nárok na zľavu z nájomného je neopodstatnený. Z dokladov predložených žiadateľkou je zrejmé, že
dňa 29.07.2011 uzatvorila ako nájomca s A. D., ako prenajímateľom, nájomnú zmluvu ohľadom nájmu
jednoizbového bytu. Výška nájomného za užívanie bytu bola stanovená na 130,- Eur mesačne a náklady
na plnenie poskytované s užívaním bytu boli dohodnuté v paušálnej sume 120,- Eur mesačne. V bode
1.5 tejto zmluvy sa uvádza, že sa nájomca oboznámil s technickým stavom bytu a akceptuje ho. Dňa
11.01.2012 podala žiadateľka na Okresný súd v Komárne návrh vo veci zľavy z nájomného, ktorá vec
sa vedie pod sp.zn. 6C/25/2012. Návrh odôvodňuje tým, že je v dôchodkovom veku, osobou s ŤZP, žije
zo sociálnych dávok a z menších úspor. Za daných podmienok sú pre ňu mesačné platby za nájom
vysoké a prenajímateľ k tomu všetkému neodstránil ani po viacnásobných upozorneniach závady a
neposkytuje riadne a včas plnenia spojené s užívaním bytu. Odporca poukázal na ustanovenia § 679

ods. 1, § 687 ods. 1, § 687 ods. 2, § 691 a § 692 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež na
súvisiacu právnu úpravu a to v ustanovení § 5 ods. 1, § 5 ods. 2, § 6 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a upravujú, čo treba považovať za
drobné opravy v byte a v miestnostiach neslúžiacich na bývanie, kto a za akých podmienok vykonáva
tieto opravy, čo je potrebné považovať za náklady spojené s bežnou údržbou. Odporca poukázal na to, že
navrhovateľka pri uzatváraní nájomnej zmluvy potvrdila, že sa oboznámila s technickým stavom bytu a
tento akceptuje. Tiež dal do pozornosti, že navrhovateľka podala žalobu až v januári 2012 a nevyužila iné
možnosti, napr. právo odstúpiť od zmluvy, ak má za to, že jej bola vec odovzdaná prenajímateľom v stave
nespôsobilom na riadne užívanie. Rovnako navrhovateľka mala možnosť odmietnuť prevzatie bytu, ktoré
nevyhovuje obvyklému užívaniu a požiadať o odstránenie vád. Vady, ktoré uvádza navrhovateľka, sú
kvalifikované v zmysle právneho poriadku aj nájomnej zmluvy ako drobné opravy, ktoré znáša nájomca.
Niektoré požiadavky navrhovateľky považoval za také, ktoré nie sú povinným vybavením bytu, a nie sú
ani vadami, ktoré by bránili užívaniu bytu. Konštatoval, že navrhovateľka jednoznačne nepreukázala,
že by obytné miestnosti svojim stavebnotechnickým riešením a vybavením nespĺňali podmienky na
trvalé bývanie. Za rozhodujúcu skutočnosť považoval to, že navrhovateľka potvrdila, že jej je známy
stav bytu, tento akceptuje a zároveň potvrdila, že prenajímateľ jej odovzdal byt v stave spôsobilom na
riadne užívanie, čím zabezpečil navrhovateľke plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu.
Napokon konštatoval, že navrhovateľka sa v návrhu na začatie konania o zľavu z nájomného v prvom
rade odvoláva na svoj zdravotný stav a majetkové pomery ako dôvod zníženia výšky nájomného, a
až v druhom rade spomína skutočnosť, že predmetný byt nevie užívať obvyklým spôsobom z dôvodu
neodstránenia závad prenajímateľom.

Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie navrhovateľka. Nesúhlasila s rozhodnutím odporcu a tvrdila,
že spĺňa všetky tri kumulatívne zákonné podmienky pre priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci.
Poukázala na to, že prenajímateľka ju vôbec neupozornila na vady v byte, ktorý jej prenajala. Odstúpiť
od nájomnej zmluvy nemohla, lebo nemala naporúdzi iný byt. Tvrdila, že má právo na primeranú zľavu
z nájomného v zmysle § 698 a § 699 Občianskeho zákonníka, keďže prenajímateľ napriek jej
upozorneniam neodstránil v predmetnom byte závady, ktoré podstatne a po dlhší čas zhoršili a zhoršujú
jej bývanie a teda užívanie spomenutého bytu. Závady v byte neboli odstránené do dnešného dňa (do
dňa podania opravného prostriedku - pozn. súdu) aj napriek tomu, že v zmysle Občianskeho zákonníka
uplatnila svoje právo na odstránenie vytýkaných vád do šiestich mesiacov v zmysle § 699. Okresný
súd v Komárne jej uznesením č.k. 6C/25/2012-23 zo dňa 19.01.2012 priznal oslobodenie od súdnych
poplatkov celkom, z čoho vyplýva, že je osoba, ktorá si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť
svojim majetkom. Jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima, takže ani z tohto dôvodu
si využívanie právnych služieb nemôže sama zabezpečiť.

Odporca v stanovisku k odvolaniu trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhoval
potvrdiť. K tvrdeniu navrhovateľky, že od zmluvy nemohla odstúpiť, nakoľko nemala k dispozícii žiaden
iný byt, poukázal na to, že pre takýto prípad slúži inštitút vypovedania nájomnej zmluvy, kde je stanovená
výpovedná lehota na ochranu prenajímateľa, ako aj nájomcu, počas ktorej si môže hľadať vhodný
byt. Zotrvávanie pre navrhovateľku v nevýhodnom byte nemá odôvodnenie. Stanovenie nájomného
je ponechané na konsenze prenajímateľa a nájomcu a navrhovateľka súhlasila s výškou nájomného,
naznak čoho podpísala nájomnú zmluvu. Rozsudkom Okresného súdu Komárno č.k. 9C/72/2008 zo dňa
11.10.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.04.2011 a vykonateľnosť dňa 17.04.2011, bola S. T.
uložená povinnosť z titulu finančného vyporiadania zaplatiť navrhovateľke celkovo sumu 19.491,28 Eur,
z čoho možno predpokladať, že v čase uzatvárania nájomnej zmluvy navrhovateľka nežila len z dávok
v hmotnej núdzi. Centru nie je zrejmé, ako je možné, že navrhovateľka vôbec poberala dávku v hmotnej
núdzi a zároveň disponovala finančnými prostriedkami vo výške viac ako 5-násobku životného minima.
Zotrvával na svojom závere a na dôvodoch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že
navrhovateľka nespĺňa podmienku na poskytnutie právnej pomoci, a to že nejde o zrejmú bezúspešnosť
sporu.

Krajský súd v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal opravným prostriedkom napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu, ako aj postup správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
a napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ako vydané v súlade so zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.; fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez
finančnej účasti, ak

a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a
nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom,

b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a

c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu
sporu vyčísliť v peniazoch.

Podľa § 8 citovaného zákona; pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä
na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona; konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej
len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti
uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v
stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko
žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný

pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje
a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci,
ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje,
ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať
súčinnosť podľa tohto zákona.

Podľa § 10 ods. 5 citovaného zákona; centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti,
ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu možno podať
odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na príslušný krajský súd; o tomto centrum žiadateľa
náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia.

Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona; na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich
nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku; v odôvodnení rozhodnutia správny
orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku; správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 245 ods. 2 O.s.p.; pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa § 698 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník; (1) nájomca má právo na primeranú zľavu z
nájomného, dokiaľ prenajímateľ napriek jeho upozorneniu neodstráni v byte alebo v dome závadu, ktorá
podstatne alebo po dlhší čas zhoršuje ich užívanie. Právo na primeranú zľavu z nájomného má nájomca
aj vtedy, ak sa neposkytovali plnenia spojené s užívaním bytu alebo sa poskytovali vadne, a ak sa v
dôsledku toho užívanie bytu zhoršilo.

(2) Rovnaké právo má nájomca, ak stavebnými úpravami v dome sa podstatne alebo po dlhší čas zhoršia
podmienky užívania bytu alebo domu.

(3) Nájomca má právo na primeranú zľavu z úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu, pokiaľ ich
prenajímateľ riadne a včas neposkytuje.

Podľa § 699 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník; právo na zľavu z nájomného alebo z úhrady
za plnenia poskytované s užívaním bytu treba uplatniť u prenajímateľa bez zbytočného odkladu. Právo
zanikne, ak sa neuplatnilo do šiestich mesiacov od odstránenia závad.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákona.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinností fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1,2 O.s.p.).

Úlohou krajského súdu postom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo preskúmať
zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu, ktorým navrhovateľke nepriznal nárok na poskytnutie právnej
pomoci vo veci ňou uplatneného nároku na zľavu nájomného, v ktorej veci koná Okresný súd v Komárne
pod sp.zn. 6C/25/2012.

Spornou otázkou sa stalo posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci navrhovateľky, pre ktorú
žiadala právnu pomoc. Súd posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 327/2005 Z.z. na daný prípad.

Pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ustanovení §
138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov,
keď Občiansky súdny poriadok pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme
bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Čo treba konkrétne rozumieť pod týmto pojmom,
Občiansky súdny poriadok konkrétne neupravuje. Zákon o poskytovaní právnej pomoci príkladmo
uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže podmienkou
pre priznanie nároku na právnu pomoc je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii
ustanovenia § 138 O.s.p. súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo
skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Súd má za to, že
toto kritérium sa má zohľadňovať aj pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu v zmysle § 6 ods. 1
písm. b/ v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z..

Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej v texte ESĽP) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozhodol, že toto ustanovenie zaručuje každému právo, aby o
každom spore o občianskych právach a záväzkoch rozhodol súd. Právo na prístup k súdu však nie je
absolútne. Podlieha implicitne prípustným obmedzeniam, štát ho upravuje predpismi, ktoré sa menia v
čase a priestore v závislostiach od potrieb a možností spoločnosti a jednotlivcov. Obmedzenia ovšem
musia byť zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Z dôvodovej správy k zákonu o poskytovaní právnej pomoci,
z doložky zlučiteľnosti v nej obsiahnutej vyplýva, že zákon je prijatý v súlade s ústavou, ústavnými
zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a zákonmi a súčasne v
súlade s právom Európskej únie, ktorými sa transponovali príslušné Smernice Európskeho parlamentu
a Rady, ako aj zohľadnila judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Zohľadňovaný bol okrem iných
aspektov aj dopad na štátny rozpočet, sociálny dopad a dopad na podnikateľské prostredie.

Posudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti podľa
§ 6 zákona č. 327/2005 Z.z. je v podstate vecou úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje

vykonávanie dokazovania podľa § 120 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku ohľadom nároku (práva),
o ktorom sa rozhoduje, resp. má rozhodovať v základnom konaní, pre ktoré sa žiada právna pomoc
(v danom prípade konanie vedené na Okresnom súde v Komárne pod sp.zn. 6C/25/2012). Súd v
preskúmavacom konaní v takomto prípade preskúmava iba, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného
na základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. V danom
prípade sú tieto dané v ustanovení § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. stanovenými
zákonnými podmienkami pre možné poskytnutie právnej pomoci, vrátane podmienky, že nejde o zrejmú
bezúspešnosť sporu. V zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku je správny orgán
povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Jedná sa pritom o dôkazy smerujúce k preukázaniu
splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasňovaniu skutočného stavu veci, k
zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie, pričom správny orgán vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl.
Správneho poriadku, na použitie ktorého odkazuje § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z., a nie podľa § 120
a nasl. O.s.p.. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že správny orgán sa dôsledne riadil touto právnou
úpravou a napadnuté rozhodnutie spĺňa požadované zákonné náležitosti. Svoju úvahu pri rozhodovaní
Centrum právnej pomoci náležite odôvodnilo.

Správny orgán v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR koná iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovení zákon. V danom prípade sa odporca musel zaoberať posudzovaním
otázky zrejmej bezúspešnosti, keďže zákon stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania
nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.
Uvedená zákonná podmienka v podstate reaguje na potreby a možnosti spoločnosti a jednotlivcov.
Podľa názoru súdu účelom prijatia zákona o poskytovaní právnej pomoci občanom v materiálnej núdzi
nebolo vytvoriť popri súkromnej advokácii silnú štátnu advokáciu (k čomu by len pri zohľadňovaní
sociálnej situácie žiadateľov v podmienkach SR mohlo dôjsť), ani vytvoriť priaznivejšie podmienky
ohľadom právneho zastúpenia pre nemajetných, ktorým by mala byť poskytnutá právna pomoc platená
štátom v akejkoľvek ich veci (bez zohľadnenia zrejmej bezúspešnosti), pretože aj občania, ktorí nie sú
v materiálnej núdzi zvažujú vhodnosť, či nevyhnutnosť právneho zastúpenia (nimi plateného) vzhľadom
na zložitosť, komplikovanosť ich právnej veci, zároveň vyhodnotiac riziká neúspechu v spore. Účelom
prijatia tohto zákona bolo v prvom rade zabezpečiť prístup k súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi, ktorým
evidentne hrozí ujma na ich právach, t.j. aby neboli poškodení len z toho dôvodu, že nemajú finančné
prostriedky na zaplatenie právneho zastúpenia v ich veci. Či by reálne mohlo dôjsť k poškodeniu ich práv,
právom chránených záujmov, súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (vzhľadom na hmotnoprávne predpisy,
ale aj ich procesnú situáciu) vo veciach, pre ktoré žiadajú právnu pomoc. Posúdenie tejto otázky patrí
do právomoci Centra právnej pomoci, ktoré každú vec musí posudzovať individuálne, vzhľadom na
osobitosti toho-ktorého prípadu.

Je zrejmé, že záver Centra právnej pomoci o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy súladný s následným
rozhodnutím príslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať

vo veci samej. Ani súd konajúci podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. nenahrádza konanie tohto súdu.
Správny súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu centra právnej pomoci, t.j. či viedlo
konanie v súlade s procesnými predpismi, či správne aplikovalo príslušný hmotnoprávny predpis.
Správne súdy teda nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov, preto ani nemôžu prejudikovať
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej
pomoci na Centrum právnej pomoci. Tak správny orgán, ani súd konajúci podľa piatej časti O.s.p.,
nemá možnosť vzhľadom na upravený proces, dať jednoznačnú odpoveď, či navrhovateľka bude alebo
nebude so svojou vecou, pre ktorú žiada poskytnúť právnu pomoc, úspešná v konaní pred všeobecným
súdom. To ovšem nezbavuje správny orgán povinnosti zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou a v
prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, môže priznať
žiadateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Vzhľadom na uvedené, rozhodnutie Centra právnej
pomoci a ani rozhodnutie súdu v správnom súdnictve nie je rozhodnutím o tom, či vo veci, pre
ktorú žiadala navrhovateľka poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, bude alebo nebude pred
všeobecným súdom úspešná. Preto navrhovateľka svoj nárok na všeobecnom súde môže sama uplatniť,
avšak vzhľadom na dôvody uvádzané odporcom, s rizikom neúspechu v konaní. Pokiaľ by odporca v
takomto prípade poskytol právnu pomoc žiadateľovi, odporca (ako štátna rozpočtová organizácia) by pri

hospodárení s finančnými prostriedkami štátu postupoval v rozpore s rozpočtovými pravidlami, v zmysle
ktorých musí prihliadať na hospodárnosť a účelné použitie finančných prostriedkov štátu.

ESĽP vo veci Airey v. Írsko (rozsudok z 09.10.1979) síce konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
s tým, že štát musí zabezpečiť právnu pomoc advokáta, keďže v danej veci bola nevyhnutná pre účinný
prístup súdu (sťažovateľka tvrdila, že jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu, prístup k Vyššiemu
súdu, pre nedostatok finančných prostriedkov), avšak ESĽP takto rozhodol vzhľadom na to, že základné
konanie vyvolávalo komplikované právne otázky, že v obdobných veciach v posudzovanom období
šiestich rokov (255 vecí riešených súdom) vždy účastníkov konania zastupoval advokát a napokon,
že sťažovateľka nemohla sama účinne právne prezentovať vlastný prípad. Z uvedeného možno
vyvodiť, že ESĽP posudzoval sťažnosť zohľadňujúc zložitosť, komplikovanosť veci a z toho dôvodu
nevyhnutnosť právneho zastúpenia účastníka pri nedostatku finančných prostriedkov. Napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu nie je v kolízii ani s predmetnou judikatúrou ESĽP, pretože posudzovaná
vec nevyvoláva komplikované právne otázky na preukázanie skutkových okolností a v obdobných
veciach (o zľavu z nájomného) advokáti vždy účastníkov konania nezastupujú. Navrhovateľka nemá
odopreté právo na prístup k súdu, keďže môže v konaní vystupovať aj bez advokáta.

Súd si pri rozhodovaní osvojil aj názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 6Sžo/36/2011
zo dňa 22.08.2012, v zmysle ktorého „ Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému
v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má
ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že

potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal
nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku.
Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov
založených na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom žalovaného, že
za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z.z.
citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v
podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z
dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku“.

K možnosti posudzovať zrejmú bezúspešnosť sporu odporcom správnou úvahou a k rozsahu
posudzovania tejto otázky súdom v rámci správneho súdnictva, súd poukazuje tiež na judikatúru ESĽP.
Tento súd totiž v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru môže konštatovať porušenie práva na prístup k súdu aj
v prípadoch, keď vnútroštátny súd alebo orgán, o ktorý ide, nemá právomoc rozhodovať o skutkových
a právnych otázkach v prípade, ktorý mu je predložený. Európsky súd pre ľudské práva riešil konkrétny
prípad obmedzených právomocí Vyššieho súdu (Bryan v. Spojené kráľovstvo - rozsudok z 22.11.1995)
a rozhodol, že aj keď bola právomoc súdu rozhodnúť o skutkových okolnostiach obmedzená, nešlo
o porušenie čl. 6 a zdôraznil osobitný charakter správneho konania (v riešenom prípade územného
plánovania), ktoré sa považovalo za typický príklad výkonu právomocí podľa voľného uváženia v
záujme regulácie správania občanov. Preto rozsah preskúmania zo strany Vyššieho súdu považoval
za postačujúci. Konajúci súd zastáva názor, že obdobne v predmetnej veci je postačujúci rozsah
preskúmania súdom zohľadniac úvahu správneho orgánu vo veci vyhodnotenia zrejmej bezúspešnosti
sporu, nezaoberajúc sa s konečnou záväznosťou skutkovými a právnymi okolnosťami sporu (veci),
s ktorou sa obrátil žiadateľ o právnu pomoc, čo vzhľadom na vyššie uvedené patrí do právomoci
všeobecného súdu, a nie správneho súdu.

K tvrdeniu navrhovateľky, že ak jej súdom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je zrejmé,
„že si využívanie právnych služieb nemôže zabezpečiť svojím majetkom“ súd poznamenáva, že kritériá
pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sú len čiastočne totožné s kritériami, ktoré vyhodnocuje
Centrum pri posudzovaní žiadosti o priznanie právnej pomoci. Jedná sa o dva samostatné štátne orgány,
ktoré konajú v rozsahu svojej právomoci na základe dvoch rozdielnych zákonov. Zo žiadnej právnej
úpravy nevyplýva, že by pre Centrum právnej pomoci malo byť súdne rozhodnutie o priznaní oslobodenia
od súdnych poplatkov záväzným podkladom pre rozhodovanie v tom zmysle, že by Centrum právnej
pomoci malo automaticky priznať poskytovanie právnej pomoci. Naopak ale platí, že v zmysle § 138

ods. 4 O.s.p. súdy majú akceptovať rozhodnutia Centra právnej pomoci a nemusia nanovo rozhodovať
o priznaní oslobodenia účastníkov od súdnych poplatkov v súdnom konaní, v rozsahu v akom bol
účastníkovi priznaný Centrom nárok na právnu pomoc. Preukázanie splnenia podmienok pre priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby súd vôbec odkázal
žiadateľa o právnu pomoc na Centrum právnej pomoci v zmysle § 30 O.s.p.. S účinnosťou zmeny zákona
o poskytovaní právnej pomoci (vykonanou zákonom č. 332/2011 Z.z.) od 01.01.2012 bola odstránená
dvojkoľajnosť pri rozhodovaní o ustanovení advokáta v občianskoprávnych veciach a toto rozhodovanie
sa ponechalo len Centru právnej pomoci. Zákonnosť neprávoplatných rozhodnutí Centra na základe
opravných prostriedkov preskúmavajú súdy podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. v rámci správneho
súdnictva (v osobitnom dvojinštančnom konaní).

Navrhovateľke, ktorá v konaní nemala úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods.
1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p..

Súd zaviazal navrhovateľku zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, nakoľko je poplatníkom, keďže podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebola úspešná. Zákon o súdnych poplatkoch pre uvedený typ konania neupravuje
vecné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), ani navrhovateľke
nepriznáva osobné oslobodenie (§ 4 ods. 2 citovaného zákona). V zmysle ustanovenia § 4 ods.3
citovaného zákona je od poplatku oslobodený len účastník, ktorému bol priznaný nárok na poskytovanie
právnej pomoci podľa osobitného predpisu, čo ovšem nie je prípad navrhovateľky v predmetnom konaní,
ktorej v tejto veci nárok priznaný nebol. Pre uloženie povinnosti navrhovateľke zaplatiť súdny poplatok v
konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu na základe jej opravného prostriedku
je irelevantné, že Okresný súd v Komárne rozhodol o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
navrhovateľke, pretože sa jedná o iné súdne konanie. V predmetnom súdnom preskúmavacom konaní
stíha navrhovateľku poplatková povinnosť, vzhľadom na výsledok konania a v tomto konaní nepožiadala
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Neprichádza do úvahy ani aplikácia § 138 ods. 4 O.s.p.,
pretože v predmetnej veci navrhovateľke nebol priznaný nárok na právnu pomoc.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať
len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§
42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 20. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.