Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/97/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813211203
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8813211203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., so
sídlom Teplická č. 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Korytár, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, IČO: 47 243 279, proti žalovanému Y. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. P. XXX/X, V. nad O. , o zaplatenie 2.047,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 13C/52/2013-34 zo dňa 04.02.2014
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 881,70 eur
s úrokom z omeškania vo výške 0,025% denne z tejto sumy od 11.06.2011 do zaplatenia a to všetko
v mesačných splátkach 30 eur, ktoré sú splatné vždy do 25-teho dňa v mesiaci na adrese žalobcu
pod následkami straty východy splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pričom o trovách konania rozhodol tak, že na ich náhradu nemá
právo žiadny z účastníkov.

Rozhodnutieprávneodôvodnilpodľa§39,§52ods.1a2,§53ods.1,2a3,§53ods.5a9,§517ods.1a

2Občianskehozákonníka,§497Obchodnéhozákonníka,§2písm.a),§3ods.1a2zákonač.258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá
úverová zmluva, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému, ktorý sa ho zaviazal vrátiť za
stanovených podmienok. Žalovaný svoju povinnosť nesplnil, a tak žalobca dňa 26.05.2011 zosplatnil
celý úver a vyzval žalovaného na zaplatenie predmetnej sumy. Prvostupňový súd posúdil predmetný
právny vzťah ako spotrebiteľský, pričom žalovaný bol v pozícii spotrebiteľa aj napriek tomu, že bol v
čase uzavretia zmluvy samostatne zárobkovo činnou osobou. Uvedenie jeho podnikateľskej činnosti

v úverovej zmluve podľa názoru prvostupňového súdu súviselo len so skúmaním jeho pracovného
zaradenia, resp. iného spôsobu zisťovania jeho príjmu tak, ako to uviedla aj právna zástupkyňa žalobcu
vo svojom prednese. Navyše úver nebol účelovo viazaný čo vyplýva aj zo znenia úverových podmienok
- úver sa poskytuje bez stanoveného účelu; úverová zmluva sa uzatvára s fyzickou osobou klientom a
klientovi sa poskytujú informácie v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných
službách na diaľku. Taktiež z predmetu činnosti žalobcu vyplýva, že poskytuje spotrebiteľské úvery
nebankovým spôsobom.Po konštatovaní spotrebiteľského charakteru zmluvného vzťahu sa prvostupňový súd zaoberal
jednotlivými žalovanými nárokmi, pričom konštatoval, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške
1.600,- eur a žalovaný mu uhradil celkovo 832,98 eur, pričom súd všetky platby započítal na istinu aj

napriek tomu, že žalobca si ich započítal na upomienky, poplatok za vedenie účtu a poistné.

O poplatkoch za upomienky v sume 3,32 eur (upomienka I) a 6,64 eur (upomienka II) prvostupňový
súd konštatoval, že žalobca jednak doručenie týchto upomienok žiadnym spôsobom nepreukázal a
navyšepovažovalichvýškuzaneprimeranú,pretoženezodpovedávýdavkomnavyhotovenieazaslanie
upomienky.

Vo vzťahu k poisteniu prvostupňový súd konštatoval, že to nezodpovedá ustanoveniam § 788 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k dojednaniu poistenia, pretože v
prípade nesplnenia podmienok pre prijatie do poistenia mal žalovaný brať na vedomie, že nemôže
byť poistený a pokiaľ poistenie aj napriek tomu dohodol, poistiteľ bol oprávnený odmietnuť plniť z
dohodnutého poistenia. Žalobca nepredložil iný doklad preukazujúci vznik poistenia. Súd mal taktiež
pochybnosti o skutočnom oboznámení sa žalovaného (spotrebiteľa) s obsahom poistnej zmluvy a

znením všeobecných poistných podmienok, pričom priemernému spotrebiteľovi nemusí byť zrejmý ani
význam tohto pojmu. Údaje o prijatí súboru poistenia boli súčasťou vopred pripravenej zmluvy zo strany
žalobcuajemožnépredpokladať,žežalovanýsanerozhodolpreuzatvoreniepoistnejzmluvypozvážení
istého rizika, ale že išlo o podmienku uzatvorenia predmetnej poistnej zmluvy, čo potvrdzuje aj to, že
súbor poistenia bol v zmluve označený pomocou výpočtovej techniky.

K poplatku za vedenie účtu, na ktorý bolo z plnení zo strany žalovaného žalobcu zaučovaných spolu
34,23 eur, prvostupňový súd uviedol, že ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Správu
úverového účtu totiž vykonával žalobca pre vlastnú potrebu a nie pre potrebu klienta (žalovaného).
Bolo vecou žalobcu, ako bude poskytnutý úver spravovať a je neprípustné, aby náklady spojené
s touto činnosťou hradil spotrebiteľ, ktorý za poskytnutie úveru zaplatil odplatu vo forme úroku. Zo

znenia obchodných podmienok nevyplýva, že by bol žalovanému (spotrebiteľovi) poskytovaný výpis z
úverového účtu, alebo že by mal prístup k informáciám a údajom vedených na účte. Išlo teda o údaje
čisto slúžiace žalobcovi ako veriteľovi a žalovanému za to nebolo poskytované žiadne protiplnenie. Súd
taktiež poukázal na právnu úpravu v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách účinnú po 09.06.2013, ktorý
bankám zakazuje vyberanie poplatku za vedenie úverových účtov.

O úroku z úveru v zmluvne dohodnutej výške 21,52% ročne prvostupňový súd konštatoval, že úroková
miera podobného úveru v čase poskytnutia úveru bola 8,81% p.a. a teda úroková miera v tomto prípade
bolao12,71%vyššiaakobolapriemernáúrokovámierazúverochposkytovanávtomtoobdobíbankami.
Prvostupňový súd preto dohodu o výške úrokov nad 8,81% ročne považoval za absolútne neplatnú
podľa § 39 Občianskeho zákonníka s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa

31.07.2009. Súd preto priznal žalobcovi nárok na úrok len vo výške 114,68 eur.

Z uplatneného nároku na úrok z omeškania prvostupňový súd priznal žalobcovi ním žiadaný úrok z
omeškania 0,025% denne od 11.06.2011 (t.j. 26.05.2011 kedy došlo k zosplatneniu úveru + 15 dní
poskytnutých žalobcom žalovanému na splatenie celého dlhu) , avšak v zmysle vyššie uvedeného len zo
sumy 881,70 eur (767,02 eur istina + 114,68 eur kapitalizované úroky) a vo zvyšnej časti nárok žalobcu

zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ke´d úspech žalobcu bol 52%
a neúspech 48%, a preto súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalovanému povolil súd splácať dlžnú sumu v splátkach s poukazom na jeho osobné, sociálne a
majetkové pomery. Pričom vzal do úvahy aj súhlasné stanovisko žalobcu.Proti rozsudku sa čo do výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a čo do výroku o
trovách konania v zákonnej lehote odvolal žalobca. V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje so záverom
súdu prvého stupňa, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi predmetnej úverovej zmluvy je vzťahom

spotrebiteľským.Vpriebehukonaniatotižbolopreukázané,žeúverbolžalovanémuposkytnutýnavýkon
podnikania, pričom samotný žalovaný na pojednávaní dňa 13.01.2014 uviedol, že poskytnutú sumu
použilnasvojepodnikateľskéúčelyatonapr.naúhraducestovnéhoanazabezpečenieubytovania.Sám
žalovaný uviedol, že úver bol určený na podnikanie, a preto sa v tomto prípade nejedná o spotrebiteľský
úver a spotrebiteľský právny vzťah. Nesprávny je aj záver súdu prvého stupňa, keď spotrebiteľský

charakter zmluvy odvodzoval od predmetu podnikania žalobcu uvedeného v obchodnom registri. Z
obchodného registra je totiž zrejmé, že žalobca neposkytuje len spotrebiteľské úvery nebankovým
spôsobom, ale poskytuje aj (iné) úvery a pôžičky nebankovým spôsobom. Z uvedených dôvodov
žalobcažiadalnapadnutýrozsudokzrušiťavrátiťvecsúduprvéhostupňanaďalšiekonanie,alternatívne
žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia
§ 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie
pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 10.06.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia predmetnej zmluvy ú úvere (31.03.2009) spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) odvolací

súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi podaného odvolania odvolací súd posudzoval len
to, či prvostupňový súd správne právne posúdil predmetnú zmluvu o úvere uzatvorenú medzi žalobcom
a žalovaným dňa 31.03.2009 ako zmluvu spotrebiteľskú.

Žalobca v podanom odvolaní namietal, že predmetná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou z dôvodu,

že žalovaný bol živnostníkom (podnikateľom) a časť úveru použil na účel podnikania, čo aj sám v konaní
priznal. Taktiež namietal, že nie je možné odvodzovať spotrebiteľský charakter zmluvy od predmetu
jeho podnikania zapísaného v obchodnom registri, pretože poskytuje aj iné úvery ako spotrebiteľské, čo
taktiež vyplýva z výpisu z obchodného registra.

Odvolací súd sa z odvolacích námietok žalobcu stotožňuje len s argumentom, že nie je možné

odvodzovať spotrebiteľský charakter zmluvy od predmetu jeho podnikania zapísaného v obchodnom
registri. Ako žalobca správne uviedol, z obchodného registra vyplýva, že žalobca nie je oprávnený na
poskytovanie výlučne spotrebiteľských úverov, ale ako predmet činnosti má od 30.03.2001 zapísaný aj
„poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom“. Preto len zo samotného predmetu činnostizapísaného v obchodnom registri nie je možné jednoznačne ustáliť, či poskytnutý úver je, alebo nie je
spotrebiteľný.

Pokiaľ ale ide o ostatné odvolacie dôvody žalobcu, tak tie nie sú dôvodné a odvolací súd sa stotožňuje

so závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k posúdeniu predmetného zmluvného vzťahu ako vzťahu
spotrebiteľského. Žalobca poukázal na to, že žalovaný v konaní priznal, že časť poskytnutých finančných
prostriedkov použil na cestovné a na ubytovanie v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti.
Táto skutočnosť ale nie je rozhodujúca pre posúdenie daného vzťahu ako vzťahu „nespotrebiteľského“.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka je pre posúdenie statusu
spotrebiteľa (od čoho sa odvíja aj posúdenie celej zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej) rozhodujúce

to, či tento subjekt (fyzická osoba) koná pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti. Z obsahu predmetnej úverovej zmluvy č. 3903109158 zo dňa 31.03.2009
(v spise na č.l. 4) je evidentné, že zmluva je uzatváraná s dlžníkom (žalovaným) ako s fyzickou
osobou, pričom v časti označenia dlžníka (časť „klient“) je dlžník označený menom, priezviskom, rodným
číslom, číslom občianskeho preukazu a pasu, adresou trvalého bydliska a adresou pre doručovanie

písomnosti. Dlžník je označený ako podnikateľ len v časti zmluvy označenej ako „zamestnanie klienta“
a to identifikačným číslom (IČO) a uvedením jeho mena v položke „zamestnávateľ“. Zo žiadnej časti
predmetnej zmluvy a dokonca ani z úverových zmluvných podmienok nevyplýva, že by bol úver
poskytovaný žalovanému (dlžníkovi) na účel podnikania a že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Naopak, ako správne uviedol súd prvého stupňa, podľa

hlavy 3 (označenej ako „účel úveru“) § 1 úverových zmluvných podmienok, úver poskytuje spoločnosť
klientovi výslovne bez stanoveného účelu. Taktiež žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na
pojednávanídňa14.01.2014uviedol,žeúverbolposkytnutýbezstanoveniaúčelu,takženepredpokladá,
že by obchodný zástupca, ktorý úverovú zmluvu uzatváral, nejako bližšie zisťoval použitie alebo účel,
na ktorý budú finančné prostriedky použité. Žalovaný na uvedenom pojednávaní uviedol, že časť peňazí

použil na cestovné a ubytovanie v súvislosti s podnikaním a časť na účely svojej rodiny. Na základe
uvedených skutočností nie je možné konštatovať, že by žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere
konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, na čom nič nemení ani to, že po plnení zo strany žalobcu
sa žalovaný následne rozhodol časť úveru použiť na cestovné a ubytovanie v súvislosti so svojim
podnikaním a ani to, že sa pri uzatváraní zmluvy preukázal živnostenským oprávnením, ktoré bolo

navyše (ako priznal aj žalobca prostredníctvom právneho zástupcu) predkladané za účelom posúdenia
jeho príjmu (resp. bonity). Odvolací súd zároveň v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1930/2011 zo dňa 10.01.2012, podľa ktorého je zásahom do práva
na spravodlivý proces, ak sa spotrebiteľovi odmietne poskytnúť ochrana neaplikovaním ustanovení o
ochrane spotrebiteľa len preto, že je v zmluve označený ako podnikateľ. Žalobca ako veriteľ neprejavil

vôľu uzatvoriť so žalovaným (dlžníkom) úverovú zmluvu za účelom podnikania dlžníka, práve naopak,
sám v rámci predtlače úverových podmienok určil, že úver je poskytovaný bez stanoveného účelu, a
preto je nedôvodné tvrdenie žalobcu v podanom odvolaní, že úver bol žalobcovi poskytovaný na výkon
podnikania.

Prvostupňový súd z uvedených dôvodov rozhodol správne, keď predmetný právny vzťah posúdil ako

spotrebiteľský, a preto odvolací súd pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania (iné skutočnosti ako
charakter zmluvného vzťahu žalobca v odvolaní nenamietal) rozsudok súdu prvého stupňa v jeho
napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení

s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovanému trovy
odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že náhradu trov odvolacieho konania
účastníkom nepriznáva.

Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti prvostupňového súdu zrejmú nesprávnosť v písomnom
vyhotovení rozsudku v časti označenia dátumu vyhlásenia rozsudku. V písomnom vyhotovení je

uvedené, že rozsudok bol vyhlásený v roku 2013, hoci je evidentné, že vyhlásený bol v roku 2014. Pretobude potrebné túto zrejmú nesprávnosť (ktorá nebránila odvolaciemu súdu vec prejednať a rozhodnúť)
po vrátení veci postupom podľa § 164 O.s.p. odstrániť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.