Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 21, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/188/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8210205050
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8210205050.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mariany Muránskej v právnej veci žalobcu J. X., s. r. o., so sídlom
X. XXXX, B. D., U.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Psotkom, advokátom so sídlom Stráž
223, Zvolen proti žalovanej B. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., P. E. X,, o zaplatenie 574,53 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Bardejove, č. k. 6C/184/2010-161
z 23. 04. 2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v aúčastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu. Rozhodol tak, že žalobca nemá

právo na náhradu trov konania a žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo veci bolo rozhodnuté skorším rozhodnutím 6C/184/2010-105
dňa 07. 10. 2011. V dôsledku odvolania žalobcu bolo toto rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a
vec bola vrátená uznesením 18Co/9/2012 z 27. 09. 2012 na ďalšie konanie. Odvolací súd vyslovil v
tejto veci svoj názor v tom, že je potrebné preskúmať podnikateľskú činnosť úpadcu v tom čase, kedy
došlo k nadobudnutiu predmetnej pohľadávky zo strany úpadcu, resp. správcu konkurznej podstaty
úpadcu,keďžeúčelomzákonaokonkurzeareštrukturalizáciiniejemožnéľubovoľnepodnikaťsprávcom
konkurznej podstaty, ale len pokračovať v tej činnosti, ktorú úpadca pôvodne prevádzkoval z dôvodu

zamedzenia zmenšenia hodnoty majetku. Súd prvého stupňa si zabezpečil výpis z obchodného
registra, preskúmal oprávnenie úpadcu na podnikateľskú činnosť v čase nadobudnutia predmetnej
pohľadávky vychádzajúc zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Zaoberal sa aj otázkou, či žalovaná
ako spotrebiteľ a jej pôvodný vzťah k pôvodnému veriteľovi spoločnosti S. J., a. s., bola dotknutá
prevodom predmetnej pohľadávky na správcu konkurznej podstaty úpadcu a tiež sa zaoberal otázkou
nekalej obchodnej praktiky zo strany žalobcu limitovanou práve zákonom o ochrane spotrebiteľa.
Keďže po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného S.,

k. s., I. I. na terajšieho žalobcu, súd prvého stupňa podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p., pripustil zmenu
účastníka na strane žalobcu. Vychádzal z naplnenia hmotnoprávnych podmienok, t. j. preukázania
skutočností, že došlo k prevodu, resp. prechodu práv a povinností na iný subjekt. Oboznámením sa
s výpisu z obchodného registra Okresného súdu Trnava, oddiel Sro, vložka č. 22191/T, preskúmal
podnikateľskú činnosť úpadcu, t. j. D. S., s. r. o. v konkurze, v čase, kedy nadobudla predmetnú
pohľadávku a zistil, že takéto hromadné nakupovanie tisícok pohľadávok charakteru, ako bola aj
pohľadávka voči žalovanej po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu nie je možné subsumovaťpod činnosť podľa § 86 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Nie je v
súlade ani s účelom konkurzu sledovaným zákonodarcom. Predmetom činnosti úpadcu zapísaného
v obchodnom registri v čase, keď mal nadobudnúť pohľadávku proti odporkyni bola kúpa tovaru na

účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi v rozsahu voľných živností, kúpa tovaru na účely jeho
predaja iným prevádzkovateľom živnosti v rozsahu voľnej živnosti, sprostredkovanie obchodu v rozsahu
voľnej živosti, činnosť organizačných a ekonomických poradcov, reklamná, propagačná, inzertná
činnosť, spracovanie a výroba reklamných návrhov, prieskum trhu a verejnej mienky, organizovanie
školení, kurzov, seminárov a iných vzdelávacích aktivít, záložňa, vedenie účtovníctva, inžinierska

činnosť, podnikateľské poradenstvo v oblasti stavebníctva, obchodu a služieb, výsadba a údržba
zelene, upratovacie práce, podnikanie v oblasti nakladania s odpadmi, demolačné a zemné práce,
maliarske práce, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov a
obvyklých príloh, ako aj bezmäsitých jedál, predaj na priamu konzumáciu zmrzliny, predaj alkoholických
výrobkov, nealkoholických nápojov na priamu konzumáciu, prenájom motorových vozidiel, nákladná
cestná doprava vykonaná vozidlami do celkovej hmotnosti 3,5 tony, rátane prípojného vozidla, neverejná

osobná cestná motorová doprava vykonaná do deväť miest, vrátane vodiča, prenájom nehnuteľností
spojený s poskytovaním iných než základných služieb spojených s prenájmom zabezpečovania služieb
potrebnýchnaprevádzkuobjektov,zariadeníabudov,správabytovéhofondu,sprostredkovaniepredaja,
prenájom a kúpa nehnuteľností, poskytovanie úveru z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom,
faktoring a forfaiting, finančný leasing. Nebolo možné prihliadnuť na tvrdenie žalobcu, že táto činnosť

je len pokračujúcou činnosťou v predmete podnikania úpadcu zaradenú pod kategóriu faktoring a
forfaiting vzhľadom k tomu, že účelom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je zamedziť zmenšovanie
hodnoty majetku, ktorý podlieha konkurzu alebo zvýšenia hodnoty tohto majetku tak, aby náklady na
výkon týchto činností nepresiahli výnosy z týchto činností. Tu nemožno zobrať do úvahy, že zmluvy
o postúpení pohľadávok, na základe ktorých by dochádzalo k nadobudnutiu obrovského objemu

pohľadávok, ktoré už sú dávno po splatnosti a ktorých uspokojenie bolo nanajvýš neisté. V konečnom
dôsledku, ak žalobca tvrdil, že aj pred vyhlásením konkurzu sa týmito obchodmi zaoberal, je možné
upozorniť, že činnosť týkajúca sa postúpenia, resp. nadobúdania pohľadávok priviedla úpadcu až do
konkurzného konania, a tým je možné povedať, že táto časť predmetu činnosti spôsobila vlastne jeho
úpadok. Právny predchodca žalobcu postupom, pri ktorom malo dôjsť aj k nadobudnutiu pohľadávky,

ktorá je uplatňovaná v konaní, vykonával štandardnú podnikateľskú činnosť ako iné podnikateľské
subjekty vykonávajúce správu a vymáhanie pohľadávok, keď v tisíckach konaní vymáhal pohľadávky
bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok oproti iným subjektom podnikajúcim v tejto oblasti, v ktorých
práve táto povinnosť v prípade podania žaloby zaťažuje a znevýhodňuje. Hoci ide o minimálne súdne
poplatky v prevažnej miere, vzhľadom na množstvo súdnych konaní, rovnako vytvárajú istý objem, a

tým by právny predchodca žalobcu získal neprimeranú a účelovú výhodu. Týmto spôsobom došlo k
obchádzaniu zákona, ktoré spočíva vo vylúčení záväzného pravidla platenia súdneho poplatku použitím
prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, t. zn. konkurzom, avšak je použitý za tým
účelom, ktorý zákon nepredvída a nikdy k nemu účelom nesmeroval. Pripustením takejto možnosti
by potom mohol nastať stav, kedy by správcovia vymáhali pohľadávky rôznych subjektov, ktoré by

nadobudli za trvania konkurzu bez znášania poplatkovej povinnosti a rizika trov konania. Úpadca naviac
nemohol mať žiadne záruky, že nadobudnuté pohľadávky boli bonitné a vymožiteľné. Podľa názoru súdu
prvého stupňa už popísanie odchádzanie zákona o súdnych poplatkoch robí podľa ust. § 39 OZ zmluvu
o postúpení pohľadávky, t. j. pôvodný žalobca vyvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu absolútne
neplatným právnym úkonom. Je nevierohodné a nepresvedčivé odvolávanie sa na vieru postupníka v

mimosúdne vymoženie postúpených pohľadávok v situácii, keď ani trojstupňový mimosúdny inkasný
proces priamo u dodávateľa spočívajúci v množstve výziev a upomienok neviedol k mimosúdnemu
riešeniu veci. Preto muselo byť zrejmé, že tieto nároky voči spotrebiteľom bude nutné uplatňovať súdnou
cestou. Pohľadávka voči žalovanej mala pôvod v spotrebiteľskom vzťahu, pretože bola uzavretá s
poskytovateľom služby S. J., a. s., ktorý postúpil pohľadávku na firmu A. D., s. r. o., a následne táto firma

na postupníka D. S., s. r. o., v konkurze, konajúceho správcom konkurznej podstaty S., k. s., pričom
posledným postupníkom je úpadca. V dôsledku postúpenia pohľadávky dochádza k zmene na strane
veriteľa bez zmeny obsahu tohto práva na plnenie, preto sa môže zdať, že postúpenie pohľadávky ako
takej, nemôže mať za následok zhoršenie postavenia dlžníka. Súd podrobil praktiku dodávateľa aj jeho
právnych nástupcov hodnoteniu z hľadiska znakov, ktoré definuje pojem nekalej obchodnej praktiky v

zmysle zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý bol účinný v čase tohto postúpenia pohľadávky. Zámer dosiahnuť
aktívnu legitimáciu postúpením pohľadávky na subjekt úpadcu súd považuje za nekalú obchodnú
praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu tým, že bol porušený účel
konkurzného konania, obchádzanie poplatkového zákona, ako aj potencionálne riziko, že takéto konanienaruší správanie spotrebiteľa. Na základe toho dospel k záveru, že zo strany úpadcu išlo o konanie v
rozpore s dobrými mravmi. Zobral do úvahy aj smernicu č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách,
kdevýslovnesauvádzaochranapredtýmitopraktikamiajpouzavretízmluvy.AjzrozhodnutiaKrajského

súdu v Prešove sp. zn. 5Co/4/2012 a tam aj citovanej pripomienky Európskej komisie vo veci S., k.
s., správca konkurznej podstaty úpadcu D. S., s. r. o., v konkurze proti D. Z. smerovo vedenej pred
Súdnym dvorom pod č. C433/11 vyplýva, že súdna kontrola nekalých obchodných praktík vo svetle
dobrých mravov nekončí podpisom zmluvy, a to doplnené je aj smernicou Európskeho parlamentu a
Rady č. 84/480/EHS a 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES vyplýva, že predmetom súdnej ochrany je

obdobie pred uzavretím zmluvy, počas uzavretia tejto zmluvy, ale aj po jej zániku. K tomu, aby bolo
možnéurčitúobchodnúpraktikupovažovaťzanekalúpostačujekonaniemôžebyťhrozbou,resp.odradiť
spotrebiteľa od určitého ekonomického správania. Z nespočetného množstva rozhodnutí súdov prvého
stupňa,aleajodvolacísúdovvrámciSRjezrejmé,žetakýtopostupžalobcu,resp.právnehopredchodcu
žalobcu dospelo alebo bol prijatý záver o nekalej obchodnej praktike, ktoré poškodzuje spotrebiteľa, o
obchádzaní zákona o súdnych poplatkoch a z toho vyplývajúci aj záver o neplatnosti zmlúv o postúpení

pohľadávok. V konečnom dôsledku vzhľadom na to, že sa podrobne skúmali v iných veciach obdobné
postavenie medzi žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom a spotrebiteľom na strane žalovaného
nekalými obchodnými praktikami, obchádzaniu zákona, neplatnosťou zmluvy o postúpení bolo by aj
v rozpore s právnou istotou, aby v obdobných veciach boli vydávané iné rozhodnutia, preto z týchto
všetkých dôvodov bola žaloba zamietnutá.

O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na to, že
identifikovanou nekalou obchodnou praktikou v danom prípade podľa súdu prvého stupňa mala byť
skutočnosť, že došlo k postúpeniu pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi na subjekt úpadku. S
týmto sa žalobca nestotožňuje a považuje to za nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočíva

jednak v skutočnosti, že prvostupňový súd na predmetnú vec použil nesprávne ustanovenia právneho
predpisu, ako aj aplikované ustanovenia nesprávne priradil na skutkový stav v prejednávanej veci
vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Pokiaľ sa poukazuje na účel zákona č. 71/1992 Zb.,
konkrétne aplikáciu § 4 ods. 2 písm. m/ tohto zákona, Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol,
že nižšie súdy nevychádzali z podstaty a účelu tohto zákona, ale proti ústavne dotvárali normou jasne

vymedzený obsah v neprospech žalobcu ako správcu úpadcu. Účelom zákona o súdnych poplatkoch
je predovšetkým vymedziť obsah a rozsah práv spotrebiteľa a k ním korešpondujúcich povinností
dodávateľov, ktorí v trhovom prostredí predávajú, dovážajú, resp. inak dodávajú svoje tovary a služby
spotrebiteľovi. Možno súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa do tej miery, že samotným postúpením
pohľadávky dodávateľa voči spotrebiteľovi zostávajú spotrebiteľovi všetky práva priznané mu zákonom

o súdnych poplatkoch zachované, ako tak aj všetky námietky s týmito právami spojené, a to aj vo
vzťahu k postupníkovi. Takéto námietky však musia mať podľa názoru odvolateľa pôvod v prvotnom
právnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Inak povedané, ak by dodávateľ nadobudol
určité právo, ktoré by bolo predmetom postúpenia na tretí subjekt v rozpore so zákonom o súdnych
poplatkoch alebo Občianskym zákonníkom, námietky a právo súdnej ochrany proti uplatneniu takéhoto

práva zostávajú spotrebiteľovi plne zachované aj voči tretiemu subjektu ako postupníkovi. Je nesprávny
názor súdu prvého stupňa, ak sa ten domnieva, že postúpením určitého konkrétneho majetkového
práva postupník takejto pohľadávky pôvodne síce vzniknutej zo spotrebiteľského vzťahu nastupuje
generálne namiesto dodávateľa do všetkých jeho práv a povinností, ktoré vymedzuje zákon o súdnych
poplatkoch, vrátane možnosti naplnenia znakov vymedzených pre správanie dodávateľa označeného

ako nekalá obchodná praktika. V takomto konkrétnom prípade sa totiž jedná o singulárnu sukcesiu
postupovaného práva, ktoré súdom uvádzané povinnosti dodávateľa bez ďalšieho na postupníka
neprenáša, pričom opodstatnené námietky spotrebiteľa, ktoré majú základ v pôvodnom záväzkovom
vzťahu mu zostávajú prirodzene zachované. Jedná sa teda najmä o námietky voči neprijateľným
zmluvným podmienkam, voči preukázateľne neprimeraným sankciám a pod.. Povinnosti dodávateľa

v zmysle zákona však takýmto postúpením vo všeobecnosti na postupníka neprechádzajú, nakoľko
takáto súdom želaná, avšak logiku postrádajúca konštrukcia je už len z povahy veci nezmyslom,
nakoľko je možné si len ťažko predstaviť, že subjekt obchodujúci na trhu pohľadávok, by mal
byť v zmysle názoru prvostupňového súdu schopný spotrebiteľovi zabezpečovať všetky podmienky
vymedzené zákonom vo vzťahu k tovaru a službe. Obchodnou praktikou je konanie, opomenutie

konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia, vrátane reklamy a marketingupredávajúceho priamo spojené s propagáciou, ponukou predaja a dodaním výrobku spotrebiteľovi.
Postúpeniepohľadávkysanevyznačujecharakterompojmuobchodnápraktika,nakoľkojejednoznačné,
že zmenou v osobe veriteľa pohľadávky nemôže byť sledovaný a dosiahnutý taký účel, ktorým by sa

dodávateľ klamlivým zavádzajúcim, resp. dezinformujúcim konaním a správaním vo výsledku zvyšoval
predaj svojich produktov v neprospech spotrebiteľa, a tým poškodzoval jeho práva, čo je v zmysle
zákona na ochranu spotrebiteľa hlavným účelom úpravy nekalých obchodných praktík. Princíp rovnosti
podnikania je garantovaný priamo v Ústave SR na všetky subjekty v rámci zákonných noriem. Vo
všeobecnosti možno teda konštatovať, že zákonodarca založil pre subjekt v konkurze pri splnení

podmienok predpokladaných Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj dodržania jeho obmedzení
rovnaké oprávnenie podnikať, aké je garantované iným subjektom v zmysle Obchodného zákonníka.
Podľa názoru odvolateľa postupovali právni predchodcovia a i on samotný s dostatočnou odbornou
starostlivosťou. Výklad tohto postupu súdu prvého stupňa určite nie je správny, ide o deformovanie
pojmov spotrebiteľského práva v prospech argumentov súdu prvého stupňa. Pokiaľ ide o uplatnenie
týchto nárokov v rámci súdneho konania v dôsledku čoho je rozhodované aj o náhrade trov konania,

rovnako ani tu nemožno sa stotožniť so závermi súdu prvého stupňa, keďže ak by náklady presahovali
výnosy v rámci konkurzného konania, správca bezodkladne ukončí výkon týchto činností. Dozor nad
činnosťou správcu vykonáva po celú dobu konkurzného konania konkurzný súd, kde pravidelne správca
zasielahodnoteniecelkovýchekonomickýchvýsledkovčinnosti.Tojeajodpoveďounaotázkucelkového
efektu so zvoleného postupu správcu, ktorú vyslovil súd vo svojom odôvodnení, pričom pri tomto

hodnotení by bola vhodná jednoznačne vyššia než priemerná úroveň povedomia subjektu práva. Za
uvedenéhopredpokladuarovnakozaokolností,žepriemernýsubjektprávajeschopnýprávnezhodnotiť
prípadnú alternatívu, že mu môže byť náhrada trov konania zaplatená len pomerne, mal by byť zároveň
schopný dospieť aj k záveru, že v prípade dvojročného výkonu činnosti správcu budú jeho nároky
uspokojené v celistvosti. Obava z čiastočného alebo dokonca žiadneho uspokojenia náhrady trov

konania úspešného účastníka tu existuje vždy. Pokiaľ ide Zákon o súdnych poplatkoch, domnieva sa, že
snaha správcu za zmluvne výhodných podmienok nadobudnúť do majetkovej podstaty úpadcu práva,
ktoré mu patria a zhodnocujú podstatu, nie je možné považovať za dosiahnutie výsledku právnou
normou nepredvídaného, resp. nežiaduceho, nakoľko takýto postup je plne v súlade s účelom a cieľom
konkurzného konania. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti

daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Je potrebné uviesť, že dlžníci postúpených
pohľadávok mali možnosť svoje záväzky dobrovoľne plniť od okamihu, kedy pôvodný veriteľ oznámil,
čo bolo okrem iného jednou z hlavných zmluvných povinností postupcov v uzavretých zmluvách o
postúpení pohľadávky takéto postúpenie. Pokiaľ však dlžníci pokračovali v udržiavaní protiprávneho
stavu omeškania s plnením ich splatných záväzkov, nemal žalobca v postavení správcu a pod tlakom

možného rizika premlčania týchto pohľadávok inú možnosť ako uplatniť tento nárok na súde. Správca
nemá mať prečo sledovať obchádzanie Zákona o súdnych poplatkov pri uzatváraní jednotlivých zmlúv
o postúpení pohľadávok, nakoľko správca je ako už viackrát odvolateľ uviedol, subjektom ktorý len
uplatňuje majetkové práva v mene a na účet úpadcu. Podkladom pre súdne rozhodnutia sú len nejasné a
nepredložené dohady súdu o tom, čo je alebo nie v súlade so zákonom. Súd konštatuje nejaké tvrdenia,

ktoré si sám myslí, ale neopiera ich o žiadne zákonné normy, len o svoje úvahy a domnienky, čo je však
v demokratickom právnom poriadku neprijateľné. Poukázal na rozhodnutia odvolací súdov, konkrétne
Krajského súdu v Žiline, v Bratislave, v Prešove a v Banskej Bystrici, kde skutkovo i právne v obdobnej
veci je otázka postúpenia pohľadávky riešená ako otázka právne irelevantná a podstatné je, či úpadca
uplatňoval nárok na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola uzavretá splatným hmotným

právom. Preto navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie.

Odvolací súd prejednal vec v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p., preskúmal
napadnutý rozsudok, aj konanie ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie nie je opodstatnené.

Vo veci súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistení skutočností bol
vyvodený aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu a v celom rozsahu na toto poukazuje.V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
bola uzavretá štandardná formulárová spotrebiteľská zmluva. Následne došlo k uzavretiu zmlúv o
postúpení pohľadávok, pri ktorých sa charakter tohto právneho úkonu nezmenil. Účelom postúpenia

pohľadávkyjeto,žedôjdekzmeneveriteľaanie,abynastalazmenaajvobsahupostúpenejpohľadávky,
ktorá by mohla zhoršiť postavenie spotrebiteľa ako dlžníka. Charakter pohľadávky vyplývajúcej z práva
spotrebiteľského sa teda nezmenil ani tým, že sa pohľadávka postúpila na iný subjekt. V prejednávanej
veci pôvodným veriteľom postúpenej pohľadávky bola spoločnosť S. J., a. s., ktorá následne postúpila
túto pohľadávku na firmu A. D., s. r. o., táto postúpila pohľadávku na úpadcu spoločnosť D. S., s. r. o., v

konkurze, za ktorú vystupoval správca konkurznej podstaty a následne bola táto pohľadávka postúpená
ďalšiemu postupcovi, t. j. žalobcovi. Cieľom zmlúv o postúpení pohľadávok bolo vyhnúť sa plneniu
poplatkovej povinnosti vo veľkom množstve sporov, nakoľko zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, v ust. § 4 ods. 1 písm. m/, priznáva
správcovi oslobodenie od poplatku. Rovnako ako veľké riziko spojené s neúspechom v spore, bolo
prenesené na úpadcu, čím sa zhoršilo postavenie žalovaného ako spotrebiteľa pri prípadnom vymáhaní

priznaných trov konania.

Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že nemožno tento vzťah
považovať za vzťah spotrebiteľský, ktorý by požíval ochranu v zmysle platnej právnej úpravy ochrany
práv občana spotrebiteľa.

Podľa názoru odvolacieho súdu sa podstata neplatného nároku nezmenila postúpením pohľadávka

a je potrebné ho posúdiť ako nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorú uzavrela žalovaná s prvým
predchodcom žalobcu. Opačné posúdenie by znamenalo zmenu postavenia žalovanej, ktorá bez
možnosti reagovať na uzavreté zmluvy o postúpení pohľadávky stratila možnosť postupovať podľa
platnej úpravy spotrebiteľského práva, v rámci ktorej bol zmluvný vzťah uzavretý.

Podľa ust. § 3 ods. 1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie

bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi. Postúpenie pohľadávky na subjekt v konkurze a následne na ďalší subjekt predstavuje nekalú
obchodnú praktiku nepožívajúcu súdnu ochranu.

V dôsledku uvedeného odvolací súd postupom, ktorý vyplýva z ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., napadnutý
rozsudok potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p..
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej
žiadne trovy nevznikli.

Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu Prešov v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.