Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/47/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2210214182
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2210214182.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava,
Bajkalská 30, proti žalovaným: 1/ C. S., nar. XX. A. XXXX, bytom K. A., O. XXX/XX, 2/ O. S., nar. XX.
E. XXXX, bytom K. A., U. Z. XXXX/X a 3/ U. S., nar. X. A. XXXX, bytom tamtiež, o 3.159,92 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 17. októbra
2011 č. k. 12C/313/2010 - 46 (správne „- 52") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej
sa úrokov z omeškania zo sumy 3.108,07 eur sadzbou prevyšujúcou 9% ročne a v časti akýchkoľvek

úrokov z omeškania zo sumy 30,33 eur p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej i v časti trov konania rozsudok súdu prvého
stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

NapádanýmrozsudkomsúdprvéhostupňaI.zastavilkonanievočižalovanému1/(protiL.S.,zomrelému
v priebehu konania, pri zastavení konania o dedičstve po ňom pre nemajetnosť), II. ostatným trom
žalovaným (pôvodným žalovaným 2/ - 4/ a inak všetkým žalovaným v čase rozhodovania týmto - práve
odôvodňovaným - rozsudkom odvolacieho súdu) uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.108,07 eur s 9%
úrokomzomeškaniaročneod1.septembra2010dozaplateniastým,žeplnenímjednéhozožalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných, III. vo zvyšku (v časti požiadavky na 51,85 eur na tzv.

istine s úrokmi z omeškania a na úroky z omeškania z priznanej sumy zhora v sadzbe prevyšujúcej tú
priznanú, čiže v časti rozdielu sadzieb 11,49% a 9%) žalobu zamietol, IV. žalovaným 2/ - 4/ (i tu rozumej
všetkým dnešným žalovaným) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne „nahradiť“ (správne „zaplatiť)
žalobkyni „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 181,92 eur a V. na vykonanie peňažného
plnenia (zjavne celého, teda ako vo veci samej, tak i na náhradu trov konania - pozn. odvolacieho súdu)
povolil žalovaným 2/ - 4/ splátky po 80 eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou
rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o vec

samu a celkom konkrétne o tzv. zvyškové zamietnutie žaloby, právne ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obch. z.
(Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 52 ods. 1, § 54 ods.
1 a 2, § 517 ods. 1 a § 879j O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) a § 3 ods. 1 vyhlášky (správne „nariadenia vlády“) č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien
a doplnení i s odkazmi na § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. a § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch; vecne potom závermi, podľa ktorých v posudzovanej veci šlo síce o vzťah
zo zmluvy o úvere a tzv. absolútny obchod spadajúci pod úpravu v Obch. z., popri tom však (pre vstup

pôvodných žalovaných 1/ a 2/ do vzťahu so žalobkyňou ako spotrebiteľov) aj o spotrebiteľský úver (?),
resp. spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej síce nebola žiadna neprijateľná (a neplatná) zmluvná podmienka,avšak čiastkový nárok na sumu 51,85 eur žalobkyňa nijako nešpecifikovala a u požiadavky na úrok z
omeškania presahujúci sadzby podľa predpisov občianskeho práva práve pre spotrebiteľský charakter
vzťahu a obmedzenia majúce sa v ňom uplatniť aj napriek uzavretiu zmluvy ešte pred 1. januárom 2008

nemohla tiež uspieť. Rozhodnutie o trovách konania potom odôvodnené bolo právne ust. § 142 ods. 2
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
trovami žalobkyne na súdnom poplatku 189,50 eur a možnosťou priznania jej náhrady len v rozsahu jej
čistého úspechu (96% ako rozdiel úspechu 98% a neúspechu 2%).

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a to len čo do zamietajúcej časti vo veci

samej a trov konania s návrhom na zmenu rozsudku tak, aby žalovaným bola uložená povinnosť zaplatiť
celú žalobou požadovanú sumu (teda i časť, ktorú jej súd prvého stupňa priznať odmietol), ako i plnú
náhradu trov konania (nech aj toto všetko v splátkach určených súdom prvého stupňa - ktorých povolenie
nenamietala). Súdu prvého stupňa vytkla prakticky vadné právne posúdenie veci (v napadnutej časti),
keď tu šlo o stavebné sporenie a úver, teda o jednu zo zákonných výluk, pri ktorých nemôže ísť
o spotrebiteľský úver. Ak navyše účel sporenia je tu rovnaký ako u hypoték (neposudzovaných ako

spotrebiteľské zmluvy), neobstojí ani neriadenie sa úpravou z Obch. z. (ktorého § 351 ods. 1 umožňuje
aj len čiastočné odstúpenie od zmluvy, o aké šlo i v tomto prípade) a dojednanie úroku z omeškania so
sadzbou 11,49% ročne treba považovať za prijateľné, určité a zrozumiteľné, pri ktorom nejde o úžeru
ani o rozpor s dobrými mravmi a súd pri opačnom názore neaplikoval ani tú časť ust. § 53 O. z., podľa
ktorého zakázané sú len odplaty podstatne prevyšujúce tie obvyklé (a ani o taký podstatný presah tu

nejde). Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že nešpecifikovala časť požiadavky na tzv. istine
v sume 51,85 eur (kde šlo o nezaplatené úroky z omeškania za obdobie od 10. júla do 31. augusta
2010) a napokon ani s nepriznaním jej plnej náhrady trov konania, keď tu podľa nej šlo len o jej nepatrný
neúspech.

Žalovaný 2/ (pôvodný žalovaný 3/) sa pripojil k odvolaciemu návrhu žalobkyne prakticky pre vyslovenie

názoru, že žalobkyni patrí celá požadovaná suma a ostatní žalovaní odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. vec v medziach odvolania žalobkyne,
teda len vo výslovne napadnutých častiach vo veci samej, kde došlo k zvyškovému zamietnutiu žaloby a
trov konania (kde inak druhé z rozhodnutí malo povahu rozhodnutia závislého na tom prvom) a to podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nebola potreba dopĺňania ani opakovania

dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie
odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že súd
prvéhostupňasčastivecposúdilsprávnepoprávnejstránke(nechajzacenuistéhoneskôrobjasneného
zakolísania) a zistil i náležite skutkový stav, pričom tam, kde takýto záver naopak namieste nebol, bolo
rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou vylúčené.

Odvolateľka totiž urobila predmetom odvolacieho konania prakticky posúdenie správnosti troch záverov
súdu prvého stupňa a to 1. záveru o spotrebiteľskom charaktere vzťahu a o nemožnosti prekročenia
úrokovej sadzby podľa predpisov občianskeho práva, 2. záveru o nedostatku špecifikácie (zo strany
žalobkyne) sumy na istine 51,85 eur a 3. záveru o pomernom úspechu účastníkov na jednotlivých
stranách sporu a z týchto záverov šlo (navzdory odchylnému názoru žalobkyne) prijať (akceptovať) len

ten prvý, kým ďalšie boli za stavu vecí podávajúceho sa zo spisu v čase predloženia veci odvolaciemu
súdu zjavne predčasnými.

Pokiaľ šlo o spotrebiteľský charakter vzťahu, je síce treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že zmluvu
predstavujúcu i základ žalobou uplatneného nároku nešlo považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere (nakoľko takáto zmluva - rozumej najmä jej úverová zložka - skutočne definične spadá do

rámca výluky podľa § 1 ods. 2 písm. a/ dnes už len niekdajšieho zákona o spotrebiteľských úveroch
- medzičasom nahradeného novším zákonom č. 129/2010 Z. z.), takáto nemožnosť zaradenia zmluvy
z prejednávanej veci do množiny spotrebiteľských úverov však zároveň neznamenala, žeby ju nešlo
považovať ani za spotrebiteľskú zmluvu (ktorej zákonné definičné znaky naplnené boli, resp. na opak
nebolo prečo usudzovať). Túto čiastkovú otázku si tak súd prvého stupňa zjavne nezodpovedal celkom

korektne a samozrejme s ním nebolo možno súhlasiť aj v tom, žeby tu malo ísť o spotrebiteľský úver(z matematického hľadiska o podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv), to však nič nemenilo na
tom, že už možnosť kvalifikácie zmluvy z prejednávanej veci za spotrebiteľskú zmluvu bola dostatočným
podkladom pre ďalšie úvahy o obmedzení úrokovej sadzby, neskôr spochybňovanej odvolaním.

Ak patrí medzi závery konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho súdu, na ktorých nie je
dôvod nič meniť, i ten, podľa ktorého konkrétnu zmluvu nemôže spod definície spotrebiteľských zmlúv
„vymaniť“ úprava v O. z., nepočítajúca v rámci príslušného zákonného výpočtu aj s takouto zmluvou (tu
por. § 52 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane), pretože tu už od 1.
januára 2000 do 24. novembra 2004 existovala úprava typovej a v neskoršom období až do 30. júna

2007vrátaneúpravaspotrebiteľskejzmluvyvrámci§23azákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľa
v znení neskorších zmien a doplnení, zaraďujúca do skupiny spotrebiteľských zmlúv aj iné než v O.
z. zadefinované zmluvy (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 28. novembra
2012 č. k. 10CoE/12/2012-42, vydané vo veci súdu prvého stupňa sp. zn. 6Er/1313/2011), muselo to
viesť k tomu, že i na zmluvu o stavebnom sporení z prejednávanej veci bolo treba nazerať ako na
spotrebiteľskú (odvolací súd opakovane a v tomto rozhodnutí naposledy zdôrazňuje, že zmluvu a nie

úver) a to s povinnosťou účastníkov učiniť zadosť i obmedzeniam kladeným na takýto typ zmlúv normami
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle.

Jedným z takýchto obmedzení, majúcim sa uplatniť aj vo vzťahu žalobkyne a žalovaných, je potom
úprava z ustanovení § 54 ods. 1 vety prvej a ods. 2 O. z., ako aj § 517 ods. 2 rovnakého zákona
(všetkých citovaných už v odôvodnení napádaného rozsudku a platiacich v nezmenenej podobe už od

uzavretia zmluvy účastníkov) a špecificky so zreteľom k uplatňovaniu (žalobkyňou) požiadavky na úroky
zomeškaniaažodjúla2010iúpravazust.§52ods.2O.z.vznenízákonač.568/2007Z.z.(účinnéhood
1. januára 2008), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, pričom odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých

obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné a z ust. § 3 nariadenia vlády č.
87/1995 Z. z. v znení nariadenia vlády č. 586/2008 Z. z. (účinného od 1. januára 2009 a citovaného
taktiež už súdom prvého stupňa). Práve takýto komplex ustanovení O. z. i nariadení vlády, vydaných
na vykonanie takéhoto zákona, je inštrumentáriom, vymedzujúcim hranice medzi akceptovateľnými a
neakceptovateľnými dojednaniami v spotrebiteľských zmluvách či (pri záujme na absolútnej presnosti)

medzi časťami takýchto dojednaní, ktorým na jednej strane možno priznať i súdnu ochranu a na strane
druhej treba takúto ochranu odoprieť.

Práve toto bol dôvod, pre ktorý nemohla ani v prejednávanej veci obstáť obhajoba vyšších než 9%-
ných ročných úrokov z omeškania. Ani poukaz z odvolania na potrebu riadenia sa ustanovením § 351
ods. 1 Obch. z. na tomto nemohol nič zmeniť, keď i použiteľnosť zmluvných ustanovení, majúcich podľa

vôle účastníkov pretrvať (resp. nastúpiť až) po odstúpení od zmluvy bola závislou na súlade dojednaní
s platným právom a práve o prípad takéhoto súladu by (v čase, za ktorý sa tu požadovali úroky z
omeškania) u 11,49%-nej úrokovej sadzby úroku z omeškania ísť nemohlo, nakoľko i podľa § 369 ods. 1
poslednej vety Obch. z. v znení zákona č. 454/2008 Z. z. (účinného už od 15. januára 2009) ak záväzok
vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac

do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva a tvrdenie odvolateľky o nevyužití postupu
podľa § 369 Obch. z. bolo v skutočnosti len pokusom o zastretie úmyslu vyhnúť sa použitiu ustanovenia
pre žalobkyňu nevýhodného (túto obmedzujúceho).

Obdobným či dokonca ešte vypuklejším vybočením z medzí vytýčených práve spomenutými
ustanoveniami bola potom i snaha žalobkyne požadovať tiež úroky z omeškania aj zo sumy 30,33 eur.

V prípade takejto sumy šlo totiž na jednej strane o súčasť sumy 51,85 eur (predstavujúcej podľa súdu
prvého stupňa bližšie nešpecifikovanú čiastkovú požiadavku žalobkyne a podľa odvolacích námietok
žalobkyne nezaplatené úroky z omeškania za obdobie od 10. júla do 31. augusta 2010) a na strane
druhej o takú časť tejto sumy, ktorú sama žalobkyňa (v listine nazvanej „Výpis z účtu odstúpeného
medziúveru“, pripojenej ako príloha podania z 22. júla 2011) označila spôsobom „úrok z omeškania

(11,49%)“ - na rozdiel od druhej časti sumy 51,85 eur, reprezentovanej sumou 21,52 eur a označenej
ako „úrok medziobdobie (6,49%)“ (tu por. i 14. - 16. riadok rozpisu na dnešnom v poradí druhom č. l.36, správne inak č. l. 44 spisu). Tu i odhliadajúc od už vyššie priblížených dôvodov, pre ktoré nešlo
akceptovať požiadavku na vyšší než 9%-ný ročný úrok z omeškania totiž dosť ťažko by bolo možné
prehliadnuť to, že snaha získať úroky z omeškania (akékoľvek) i zo sumy definovanej samou žalobkyňou

ako nezaplatené (rozumej už zročné a preto i pevnou sumou vyčíslené) úroky z omeškania by bola
neprípustným úročením sankcie za omeškanie so splnením peňažného dlhu ďalšou sankciou rovnakého
druhu a takto aj evidentným pokusom obísť celkom jednoznačnú úpravu zakazujúcu tiež takýto postup;
nakoľko logickým aj systematickým výkladom ustanovení § 517 ods. 1 a 2 O. z. treba dospieť tiež k
záveru, že súčasťou peňažného dlhu, nesplneného riadne a včas s nástupom omeškania dlžníka a

vznikom práva požadovať úroky z omeškania, nemôžu byť z povahy veci aj úroky z omeškania.

Odvolacísúdriadiacisatakýmitoúvahamipretorozsudoksúduprvéhostupňavnapadnutejzamietajúcej
časti vo veci samej, týkajúcej sa úrokov z omeškania zo sumy tzv. istiny priznanej už súdom prvého
stupňa v sadzbe prevyšujúcej 9% ročne, ako aj v časti akýchkoľvek úrokov z omeškania požadovaných
zo sumy 30,33 eur podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil (prvá veta výroku
tohto rozsudku odvolacieho súdu). Prekážkou v takomto postupe pritom nemohla byť ani námietka

nedostatkomaplikácietiež§53O.z.,kdežalobkyňazjavneprehliadlato,žetakétoustanovenieupravuje
primárne neprijateľné zmluvné podmienky a takú súdy v tejto veci nezistili.

Takto ale odvolací súd nemohol rozhodnúť v časti zamietajúcej žalobu aj o 21,52 eur, kde podľa
doterajších podkladov v spise šlo o úrok (nie úrok z omeškania) vyčíslený pevnou sumou a tiež sadzbou
6,49% a kde 1. súd prvého stupňa rozhodnutie o zamietnutí žaloby oprel len o nepodložený záver

o nedostatku špecifikácie aj takejto požiadavky, 2. žalobkyňa odvolaním upozornila na omyl súdu
alebo prehliadnutie ním skutočnosti pre rozhodnutie nepochybne významnej a 3. úspešné vyvrátenie
jediného dôvodu použitého na zamietnutie žaloby v príslušnej časti v spojení s nepoužiteľnosťou
zvyšnej argumentácie súdu prvého stupňa spôsobilo nepreskúmateľnosť príslušnej časti rozsudku pre
nedostatok dôvodov (v minulosti samostatný zrušovací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v znení

platnom a účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a dnes jedna z variácií na postup súdu odnímajúci
účastníkom možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). To obdobne platilo aj
v prípade požiadavky na úroky z omeškania z takejto sumy, kde súd prvého stupňa riadiaci sa iným
názorom nezodpovedal a ani nehľadal odpoveď na otázku možnosti úročenia úrokom z omeškania aj
úrokov (odplaty prináležiacej veriteľovi za poskytnutie finančných prostriedkov dlžníkovi).

Pre potrebu čo i len čiastočného zrušenia rozsudku vo veci samej tak nemohol byť v čase rozhodovania
odvolacieho súdu zrejmý ani výsledok konania a to robilo predčasným aj rozhodnutie o trovách konania
(prichádzajúce do úvahy až v súvislosti so skončením konania vo veci), kde navyše odvolací súd
považuje za potrebné prisvedčiť žalobkyni aj v tom, že použitie úpravy z ustanovenia § 142 ods. 2
O.s.p. o pomernom rozdelení náhrady trov konania prichádza do úvahy len v prípade výraznejšieho

než nepatrného neúspechu prevažne úspešného účastníka. O ten ale v zmysle ustálenej rozhodovacej
praxe tunajšieho súdu nejde, ak čistý neúspech prevažne úspešného účastníka (rozumej rozdiel jeho
úspechu a neúspechu, oboch v percentuálnom vyjadrení k pomere k celému predmetu konania) je nižší
než 5% (resp. úspech vyšší než 95%), práve o taký prípad malo ísť aj v tejto veci (čistý neúspech
žalobkyne vyjadriteľný len v rozsahu 4%) a bez ohľadu na výsledok konania vo veci, kde muselo dôjsť

k čiastočnému zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa, možno už v tejto chvíli uzavrieť, že neúspech
žalobkyne (a úspech žalovaných) už nebude môcť byť vyšší.

To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. rozhodol spôsobom
uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho rozsudku.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude preto v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, podľa potreby v naznačenom smere doplniť dokazovanie, podľa
§ 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom i v závislosti na aktivite účastníkov
prípadne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania, ako aj o trovách konania
prvostupňového i tohto konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 O. s. p.).K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I. § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.