Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/17/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5498899819
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5498899819.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ I. Z., rod.
D., nar. X. X. XXXX, bytom B. D., O. XXXX/XX, v rade 2/ J. L., rod. Z., nar. X. X. XXXX, bytom B. D., A.
XXXX/X-XX, v rade 3/ Y. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom B. D., O. XXXX/XX, v rade 4/ K. Z., rod. Z., nar. X.
X. XXXX, bytom Y., J. XXX, Česká republika, všetci zastúpení JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom
so sídlom v I. I., G. XX, proti odporcovi Ing. O. D., nar. XX. X. XXXX, súkromnému podnikateľovi, trvale
bytom I. č. XXXX/XX, B. D., podnikajúci pod obchodným názvom Ing. Jozefom Kovalík Trigon, IČO: 32
272 104, s miestom podnikania Dolný Kubín, J. Ťatliaka 2051/8, zastúpenému JUDr. Petrom Škerlíkom,

advokátom so sídlom B. D., J. N. XXXX/X a JUDr. Pavel Novotný, advokát so sídlom B. D., X. XX,
za účasti vedľajších účastníkov v rade 1/ STAR - stavebné a rekonštrukčné práce a.s., Kragujevská
4, Žilina, v rade 2/ SR - Ministerstva hospodárstva SR, Mierová 19, Bratislava, v konaní o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po A. Z., na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu
v Dolnom Kubíne, č.k. 7C/948/1998-470 zo dňa 26. 9. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Dolnom Kubíne zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa
domáhali určenia, že do dedičstva po nebohej A. Z., rod. A., nar. XX. XX. XXXX, zomrelej X. X. XXXX

patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území B. D., obec B. D., a to budova číslo
súpisné XXXX s vonkajšími úpravami, pozemok - parcela KN 336, druh pozemku - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 204 m2, zapísané v katastri nehnuteľností Správou katastra Dolný Kubín.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že v čase smrti
poručiteľky táto bola vlastníčka predmetných nehnuteľností, ale v tomto konkrétnom prípade bolo
potrebné skúmať okolnosti vlastníctva predmetných nehnuteľností len do smrti poručiteľky. Poručiteľke
nič nebránilo domáhať sa vyslovenia neplatnosti uzavretej kúpnej zmluvy a taktiež po zmene spoločnosti

návrh podaný v konaní 5C/336/1991 bol podaný správne a mohol byť úspešný podľa názoru súdu bez
potreby zmeny na reštitučný nárok, resp. mohlo byť požadované rozhodnutie v zmysle petitu žiadaného
v tomto konaní. Pokiaľ vychádzal z ústavnej zásady, že vlastníctvo nie je len právo, ale i zaväzuje,
je zrejmé, že dlhodobá nečinnosť a nechránenie svojho majetku porušuje ďalší základný princíp, a to
princíp právnej istoty, resp. princíp ochrany nadobudnutých práv tretími osobami, konajúcimi v dobrej
viere, spoliehajúc sa na platné právo. Z tohto pohľadu potom treba brať do úvahy aj ust. § 3 ods. 1 teraz
platného Občianskeho zákonníka, kedy obmedzenie výkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým

právom na výkon subjektívnych práv iných subjektov, pričom nezáleží na tom, či ide o výkon práv
rovnakého druhu. V zmysle tohto ustanovenia nemožno teda vylúčiť, aby sa hoci aj úplne výnimočne
prihliadalo aj na okolnosti spočívajúce v osobe alebo v pomere účastníka, resp. veci, pričom by malo ísť
o také okolnosti, ktoré svojou závažnosťou tento mimoriadny ohľad vyžadujú. V danom prípade nebolopreukázané, že by odporca nenadobudol nehnuteľnosti v dobrej viere, slúžia mu k podnikaniu a tvoria
jeho nezanedbateľný majetok. Oproti tomu právna predchodkyňa navrhovateľov sa po dlhú dobu od
uzavretia kúpnej zmluvy až do svojej smrti nepokúsila domôcť sa svojho vlastníckeho práva, a teda tretie

osoby mohli mať dôvod na to, domnievať sa, že prevod majetku za jej života bol v poriadku a v súlade
s právom, navyše dostala za predmetné nehnuteľnosti odplatu bez ohľadu na to, či táto bola v správnej
výške. Aj účelom reštitúcií nebolo napravenie všetkých krívd, išlo o pokus o zmiernenie tých krívd, ktoré
tu nastali počas rozhodného obdobia, a preto súd návrh zamietol s tým, že výnimočne prihliadol na
vyššie citované okolnosti a má za to, že v danom prípade by došlo k porušeniu ochrany práv vo vzťahu k

odporcovi, a teda kladný rozsudok pre navrhovateľov by porušoval už vyššie menové ústavné princípy.

Rozhodnutie o trovách konania prvostupňový súd vyhradil samostatnému rozhodnutiu v zmysle § 151
ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenejlehotenavrhovatelia.Žiadalinapadnutýrozsudokprvostupňovéhosúduzrušiťavecmuvrátiť
na ďalšie konanie dôvodiac tým, že prvostupňový súd, i keď vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie,

nevyvodil z neho správny záver, keď návrh zamietol. Ich právny predchodca O. Z. uplatnil nárok na
vrátenie nehnuteľností už dňa 15. 5. 1991, kedy sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, a
preto nemožno klásť na ťarchu navrhovateľkám, resp. ich právneho predchodcu, že sa o vrátenie
nehnuteľností domáhal rôznymi návrhmi, vrátane nároku uplatneného v reštitučnom konaní. Naopak
práve táto skutočnosť preukazuje, že od začiatku obdobia, kedy to vôbec bolo možné, žiadal vrátiť svoj

majetok, ktorý nedobrovoľne a za nepatrnú cenu musela previesť v prospech štátu A. Z.. V predmetnom
konaní boli produkované dôkazy, ktoré preukazujú nátlak vyvíjaný na navrhovateľa a taktiež okolnosti,
za ktorých musela pôvodná vlastníčka A. Z. podpísať kúpnu zmluvu dňa 14. 3. 1974. Kúpnu zmluvu zo
dňa 14. 3. 1974 považujú za absolútne neplatný právny úkon, na základe ktorého nehnuteľnosti neprešli
vôbec na štát, čo potvrdil i najvyšší súd svojím rozhodnutím 2Cdo 11/1993 zo dňa 30. 4. 1993.

Odporca vo svojom vyjadrení prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Podľa jeho názoru v priebehu celého konania nebola
žiadnym spôsobom preukázaná neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou
navrhovateľov a bývalým Pamiatkostavom, n.p. Žilina. O tom, že na základe tejto zmluvy prešli
nehnuteľnosti na štát, svedčí okrem iného jasne i skutočnosť, že na jej základe boli nehnuteľnosti

zapísané na list vlastníctva č. XXX v katastrálnom území B. D. v súlade s vtedy platnou právnou
úpravou na čsl. štát. - Pamiatkostav, n.p. Žilina. Tvrdenie navrhovateľov, že v konaní boli produkované
dôkazy, ktoré preukazujú neplatnosť kúpnej zmluvy, nie sú pravdivé. Pokiaľ argumentujú rozhodnutím
najvyššieho súdu 3Cdo 25/1993 zo dňa 27. 4. 1993, neplatnosť kúpnej zmluvy nevyplýva ani z výroku,
ani z odôvodnenia tohto rozhodnutia. Účelové výklady navrhovateľov boli podľa jeho názoru vyvrátené

v priebehu konania s akcentom na primárnu potrebu zodpovedania otázky, či je toto rozhodnutie vôbec
možné považovať za platné.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a
bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§
219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany účastníkov konania v priebehu odvolacieho konania neboli
uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

Tak ako to napokon správne konštatuje i prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutia,
vychádzajúc z ústavnej zásady, že vlastníctvo nie je len právom, ale aj zaväzuje, je zrejmé, že dlhodobá
nečinnosť a nechránenie svojho majetku narúša ďalší základný princíp, a to princíp právnej istoty,
resp. princíp ochrany nadobudnutých práv tretími osobami, konajúcimi v dobrej viere, spoliehajúc sa
na platné právo. Z tohto pohľadu je potom potrebné brať do úvahy i tú skutočnosť, že obmedzenievýkonu subjektívnych práv je dané predovšetkým právom na výkon subjektívnych práv iných subjektov,
pričom nezáleží na tom, či ide o výkon práv rovnakého druhu (teda napr. i výkon vlastníckeho práva), a
preto prvostupňový súd postupoval správne, keď na tieto okolnosti pri svojom rozhodnutí okrem iného

prihliadol.

Je nepochybné, že štátne organizácie nenadobúdali vlastnícke právo k majetku, s ktorým hospodárili,
lebo vlastníkom majetku, ktorí užívali v svojej hospodárskej činnosti bol štát a v právnych vzťahoch preto
vystupovali ako nositelia práva správy národného majetku. Z tohto pohľadu potom možno i polemizovať
s názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v dôvodoch rozhodnutia 2Cdo 11/1993, kde konštatuje,

že nehnuteľnosti neprešli na štát (bez bližšieho zdôvodnenia) na základe zmluvy, ktorej účastníkom bol
štátny podnik.

Na základe takéhoto právneho úkonu došlo k riadnemu zápisu vlastníctva do evidencie nehnuteľností
v zmysle platných právnych predpisov, a preto tak ako to opätovne správne konštatuje prvostupňový
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, pri uzatváraní následných právnych úkonov boli konajúce osoby v
dobrej viere, že konajú v súlade s právnymi predpismi, a preto prvostupňový súd postupoval správne,

keď takýmto osobám (v tomto prípade odporcovi) poskytol právnu ochranu, vychádzajúc z ústavného
princípu právnej istoty.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.