Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2012

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 17C/40/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108223021
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2012:5108223021.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: S.

W., Q.. XX.XX.XXXX, U. M. XXX/XX, XXX XX Ž., Š. K. Y., proti odporcovi: J.. N. E., Q.. XX.XX.XXXX,
U. H. XXXX/X, XXX XX Ž., štátny občan SR, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu:
KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava,
IČO: 00 585 441, o zaplatenie 2.721,90 eur, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 2.721,90 eur z a m i e t a .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznáva .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom zo dňa 02.06.2008 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 22.09.2008 sa navrhovateľ
domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu

2.721,90 eur (82.000,- Sk) a nahradiť mu trov konania.

Navrhovateľ návrh skutkovo odôvodnil tým, že v dôsledku konania odporcu mu bola spôsobená škoda,
ktorej náhradu si uplatňuje v žalovanej výške. Odporca bol jeho zástupcom na základe splnomocnenia
v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 16C/373/2000a na
Krajskom súde v Žiline pod spis. zn. 8Co/17/2006. Okresný súd Žilina v uvedenom konaní právoplatným
rozsudkom č. k. 16C/373/2000-184 zo dňa 15.11.2005 zamietol jeho návrh, ktorým sa domáhal
určenia, že právny úkon dražby hnuteľnej veci vykonanej odporcom JUDr. Milanom Jančigom, súdnym
exekútorom udelením príklepu jemu ako navrhovateľovi a vydražiteľovi, ktorý urobil najvyššie podanie

vo výške 80.000,- Sk, k veci označenej zápisnicou o dražbe hnuteľných vecí zo dňa 03.10.1997 pod č.
Ex 202/1997 ako 1 ks nákladného motorového vozidla 706 NT SP 24 je neplatný a ktorým sa domáhal,
aby uvedený odporca mu bol povinný zaplatiť istinu v sume 80.000,- Sk oproti jeho záväzku vydať
tomuto odporcovi náklady na motorové vozidlo značky 706 NT SP 24, EČ: R. XX XX, č. podvozku
XXXXXXXXX, č. motora XXXXXXXXXXX, technický preukaz č. XXXXX, séria AG spolu s osvedčením
o tomto technickom preukaze. Uvedený rozsudok bol potvrdený právoplatným rozsudkom Krajského
súdu v Žiline č. k. 8Co/17/2006-216 zo dňa 27.06.2006. V uvedenom konaní išlo v podstate o to, že na

dražbeuskutočnenejdňa03.10.1997nazákladepríklepunanehoprešlovlastníckeprávokmotorovému
vozidlu, o ktorom bolo neskôr zistené, že neexistuje. Okresný súd Žilina a rovnako Krajský súd v Žiline v
uvedenom občianskom súdnom konaní v odôvodneniach svojich právoplatných rozsudkov konštatovali,
že v uvedenom konaní bol podaný návrh voči nesprávnemu odporcovi. V danom konaní žiadal o vydanie
80.000,- Sk od odporcu I., teda súdneho exekútora, pričom v zmysle odôvodnení uvedených rozhodnutí
návrh na zaplatenie uvedenej sumy mal smerovať voči odporcovi II., a to Obci Kvašov. V dôsledku
exekučnému konania mu vznikla ako vydražiteľovi škoda, nakoľko policajný zbor mu neumožnil užívať

reálne mu odovzdané vozidlo, nakoľko nesedeli údaje na vozidle a v dokladoch tohto vozidla, ktorému boli odovzdané až 15.10.1997, teda s časovým odstupom odo dňa uskutočnenia držby. Reálne
tak prišiel o sumu 80.000,- Sk, nakoľko uvedené motorové vozidlo nemohol užívať a suma 80.000,-
Sk mu ako bezdôvodné obohatenie nebola vydaná z dôvodu zlého označenia odporcu. Ako laik sa

obrátil na právneho zástupcu (t. j. odporcu), aby ho zastupoval v občianskom súdnom konaní. Je zrejmé,
že pojmy ako prechod práva, právny úkon, individuálny právny akt a pasívna legitimácia mu nie sú
známe, preto sa na právneho zástupcu obrátil v dobrej viere, že návrh naformuluje tak, aby došlo
k spravodlivému vyriešeniu veci, a teda k navráteniu bezdôvodného obohatenia. Ako laik v priebehu
konania teda v žiadnom prípade nemohol vedieť, že v návrhu je zle označený účastník, ktorý mu má

vydať bezdôvodné obohatenie. Preto mu v dôsledku konania jeho právneho zástupcu vznikla škoda vo
výške 80.000,- Sk, ktorá sa mu zvýšila aj o výdavky, ktoré vynaložil na svojho právneho zástupcu a
ktoré mu neboli nahradené práve v dôsledku toho, že jeho návrh v uvedenom konaní bol zamietnutý.
V priebehu uvedeného konania uplynula aj premlčacia doba na vydanie uvedeného bezdôvodného
obohatenia, preto aj eventuálne súdne konanie, v ktorom by žaloval správne označeného odporcu, by
sa s pravdepodobnosťou blížiacou sa k 100 %-tám skončilo jeho neúspechom z dôvodu uplatnenej

námietky premlčania a vznikli by mu ďalšie zbytočné výdavky na trovy konania. Odporcu listom zo dňa
22.02.2008 vyzval, aby mu vzniknutú škodu nahradil, avšak odporca na tento list doposiaľ nereagoval.

Odporca sa k doručenému návrhu vyjadril písomným podaním zo dňa 23.12.2010 doručeným súdu
rovnakého dňa. V tomto podaní odporca uviedol, že ako navrhovateľom splnomocnený zástupca -
advokát zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou vykonávajúci

povolanie podľa vtedy účinného zákona č. 132/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý bol
s účinnosťou od 01.04.2004 nahradený v súčasnosti účinným zákonom č. 586/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov mu ako svojmu klientovi poskytoval právne služby a zastupoval ho ako
navrhovateľa v občianskoprávnom sporovom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
16C/373/2000 vo veci jeho návrhu proti odporcom Milanovi Jančigovi, súdnemu exekútorovi a Obci

Kvašov o určenie neplatnosti dražby a vrátenie plnení z neplatného právneho úkonu, v ktorom konaní
bolo s konečnou platnosťou rozhodnuté v neprospech navrhovateľa. Za dôležité pre vysvetlenie
voľby spôsobu obhajoby práv a právom chránených záujmov klienta, t. j. navrhovateľa dotknutých na
jeho ujmu dražbou hnuteľných vecí zo dňa 03.10.1997 vykonanou súdnym exekútorom v exekučnom
konaní pod č. EX 202/97 považuje za potrebné na úvod uviesť, že klient sa nielen konkrétne na

neho, ale vôbec na advokáta obrátil so žiadosťou o právne služby oneskorene (usilujúc takmer 3 roky
márne o dosiahnutie nápravy vlastnou komunikáciou s exekútorom, Komorou súdnych exekútorov a
policajnými orgánmi). V čase, keď už uplynula subjektívna dvojročná premlčacia doba podľa ust. § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení neskorších prepisov na uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej klientovi súdnym exekútorom pri výkone činnosti exekútora podľa zák. č. 233/1995 Z. z. ako

inak najjednoduchšieho do úvahy prichádzajúceho právneho riešenia problému klienta. S uvedeným bol
klient oboznámený a uzrozumený s tým, že sa aj v danej situácii pokúsi nájsť iné možné nevyhnutne
náročnejšieakomplikovanejšieprávneriešenie.Právnanáročnosťakomplikovanosťzvolenéhoriešenia
spočívala najmä v potrebe vysporiadať sa s prekážkami uvedenými v ust. § 125 ods. 6 (v súčasnom
znení § 125 ods. 7) Exekučného poriadku, podľa ktorého prechodom vlastníctva na vydražiteľa zanikajú

závady viaznuce na veci a v ust. § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého navrátenie do počiatočného
stavu je v exekučnom konaní vylúčené. Použijúc práve takúto právnu argumentáciu na rozdiel od
nasledujúceho rozhodnutia po vrátení veci odvolacím súdom Okresný súd Žilina v prvom rozhodnutí
v predmetnej veci v rozsudku č. k. 16C/373/2000-125 zo dňa 28.06.2004 návrh zo dňa 09.03.2000,
ktorý podal v zastúpení navrhovateľa, zamietol, ktoré rozhodnutie navrhovateľ jeho prostredníctvom

úspešne napadol na odvolacom Krajskom súde v Žiline. Pokiaľ ide o konkrétne skutkové a právne
závery, ktorými ako advokát v zastúpení navrhovateľa ako svojho klienta argumentoval v celom priebehu
konania, odkazuje v celom rozsahu na obsah písomných podaní a ústnych vyjadrení do zápisníc z
pojednávaní súdu, na ktorých tak, ako ich pripravoval a prezentoval podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia sledujúc záujem svojho klienta, trvá. Prirodzene rešpektuje právoplatné rozhodnutie súdu,

ktorý zastával iný právny názor. Tvrdí však, že pri zastupovaní navrhovateľa ako svojho klienta neporušil
základné povinnosti advokáta voči klientovi, a to chrániť a presadzovať jeho záujmy, postupovať
pritom s odbornou starostlivosťou, dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb
a neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu (§ 18 zák. o advokácii). V ďalšom poukázal na definíciu
odbornej starostlivosti advokáta pri výkone advokácie v ust. § 18 ods. 2 zákona o advokácii, ktorou sa

rozumiekonaťčestne,svedomito,primeranýmspôsobomadôslednevyužívaťvšetkyprávneprostriedky
a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo advokát podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. S
iným názorom súdu sa ako advokát postupujúc podľa svojho presvedčenia podrobnou argumentáciouvysporiadal v odvolaní zo dňa 23.12.2005 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 16C/373/2000-184
zo dňa 15.11.2005, hoci v konečnom dôsledku pre navrhovateľa neúspešne. Navrhovateľovi vznikla
skutočná škoda v dôsledku nesprávneho postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní dražbou

hnuteľných vecí zo dňa 03.10.1997, kedy reálne prišiel o sumu 80.000,- Sk, ako nakoniec i sám uvádza
v odôvodnení svojho návrhu. Škoda mu nevznikla konaním advokáta v súvislosti s jeho výkonom
advokácie (§ 26 zákona o advokácii), ktorý plniac si podľa svojho najlepšieho presvedčenia - a vo
vzťahu k navrhovateľovi ako dôchodcovi, ktorý ho požiadal o právnu pomoc v čase, keď jeho advokátska
kancelária sídlila v priestoroch Charitatívno-sociálneho centra v Žiline na odporučenie zamestnancov

centra v podstate len za náhradu hotových výdavkov (čo uvádza na margo zmienky navrhovateľa o
výdavkoch jeho právneho zastúpenia a jeho požiadavky na ich úhradu v rámci uplatneného nároku
v tejto veci) - povinnosti advokáta podľa zákona o advokácii usiloval sa za sťažených podmienok (v
dôsledku oneskorenia klienta, ako bolo uvedené) o presadenie jeho záujmov. Preto hoci ľutuje neúspech
navrhovateľa v jeho právnej veci rovnako, ako neúspech každého svojho klientka, ktorého ako advokát
zastupoval s vedomím, že pre presadenie jeho záujmu urobil všetko, čo podľa svojho presvedčenia

považoval za prospešné a nie je ten, kto mu škodu spôsobil, ale ten, kto sa mu snažil nezištne
pomôcť, namieta i premlčanie navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody ako oneskorene
uplatneného po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov tak navrhuje, aby súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu
nevyhnutnom na riadne zistenie skutkového stavu vo veci návrh navrhovateľa v dôsledku nedostatku

jeho pasívnej hmotnoprávnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. V prípade úspechu v sporovom konaní sa proti navrhovateľovi vzdáva nárokov na
náhradu trov konania.

Súd vec prejednal na pojednávaniach dňa 06.10.2012 a 11.12.2012.

Na pojednávaní dňa 06.10.2012 navrhol odporca, aby súd vyzval spoločnosť KOOPERATIVA poisťovňa,

a. s. Vienna Insurance Group na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na jeho strane, keďže
v čase výkonu advokácie bol u tejto poisťovni poistený pre prípad zodpovednosti za škodu pri výkone
povolania.

Spoločnosť KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group vstúpila do konania ako vedľajší
účastník na strane odporcu podaním zo dňa 29.11.2012 doručeným súdu dňa 03.12.2012.

Navrhovateľ, ako aj odporca v zásade zotrvali počas celého konania na svojej skutkovej, ako aj
právnej argumentácii uvedenej vo svojich písomných podaniach. Vedľajší účastník na strane odporcu
v podstatnom zaujal obranu postavenú na rovnakej argumentácii ako odporca s výnimkou čiastkového
nároku o zaplatenie sumy 2.000,- Sk, kde ponechal na úvahu súdu, ako o tomto čiastkovom nároku
rozhodne.

Súd tak vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi produkovanými účastníkmi konania,
pričom zistil nasledovný skutkový stav.

Dňa 09.03.2000 bola medzi navrhovateľom ako klientom a odporcom ako advokátom podpísaná zmluva
o poskytnutí právnej pomoci s poučením o podmienkach poskytovania právnej pomoci advokátom,
ktorou sa odporca zaviazal poskytnúť klientovi právnu pomoc v súlade s ust. § 13 zákona č. 132/1990

Zb. zastupovaním v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina na základe advokátom vypracovanej
a podanej žaloby o neplatnosť držby a vrátenie plnení z neplatného právneho úkonu zo dňa 09.03.2000
v spore klienta ako žalobcu proti žalovaným: I. JUDr. Milanovi Jančigovi, súdnemu exekútorovi a II. Obci
Kvašov, okres Púchov, s prevzatím právneho zastúpenia klienta najskôr na podanie predžalobnej výzvy
a od 09.03.2000 na zastupovanie v označenom spore v neobmedzenom rozsahu až do právoplatného

skončenia veci. Navrhovateľ ako klient sa zaviazal za poskytnutú právnu pomoc advokátovi zaplatiť
odmenu a náhradu hotových výdavkov v závislosti na rozsahu právnej pomoci za jednotlivé úkony vo
výške zodpovedajúcej sadzbe tarifnej odmeny podľa § 12 a 13 ods. 1 vyhl. č. 240/1990 Zb. a nahradiť mu
v plnej výške všetky hotové výdavky účelne vynaložené v súvislosti so zastupovaním klienta v tejto veci.
Nárokadvokátanaodmenuanáhraduhotovýchvýdavkovvočiklientoviniejeviazanýnapomerúspechu

klienta v označenom súdnom konaní vyjadrený v konečnom rozhodnutí súdu vo veci samej. Ďalej bolo
v zmluve uvedené, že klient potvrdzuje, že bol pred podpísaním zmluvy advokátom oboznámený s
predbežným právnym rozborom veci, ktorá je predmetom zastupovania na základe listín a vysvetlení
predložených a podaných klientom v zmysle znenia vypracovanej žaloby zo dňa 09.03.2000, vrátanepoučenia o premlčacích lehotách v zmysle ust. § 100 až 114 Občianskeho zákonníka, že bol advokátom
poučený o právnych dôsledkoch podania žaloby na súd, vrátane vzniku poplatkovej povinnosti klienta z
podanej žaloby a dôsledkoch nesplnenia tejto povinnosti na výzvu súdu podľa zákona č. 71/1992 Zb.

Navrhovateľ ako navrhovateľ v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/373/2000
podal prostredníctvom odporcu ako svojho právneho zástupcu návrh datovaný dňa 09.03.2000 podaný
na súde dňa 09.03.2000, ktorým sa domáhal rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že právny úkon
dražby hnuteľnej veci vykonanej odporcom I., t. j. Milanom Jančigom, súdnym exekútorom s udelením
príklepu navrhovateľovi ako vydražiteľovi, ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 80.000,- Sk, k veci

označenej zápisnicou o dražbe hnuteľných vecí zo dňa 03.10.1997 pod č. EX 202/1997 ako 1 ks
nákladného motorového vozidla 706 MTSP 24 je neplatný. Zároveň žiadal, aby odporca I. bol zaviazaný
zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 80.000,- Sk oproti záväzku navrhovateľa vydať odporcovi I.
nákladné motorové vozidlo značky 706 MTSP 24, ŠPZ: R. XX XX č. podvozku XXXXXXXXX, č. motora
XXXXXXXXXXX a technický preukaz č. XXXXX, séria AG spolu s osvedčením o tomto technickom
preukaze. Súčasne ako odporca II. bola označená Obec Kvašov. Návrh odôvodňoval tým, že sa dňa

03.10.1997 zúčastnil verejnej dražby hnuteľných vecí povinného Obce Kvašov, t. j. odporcu II., konanej
súdnym exekútorom Milanom Jančigom, odporcom I. na základe poverenia vydaného dňa 03.08.1997
Okresným súdom v Považskej Bystrici v exekučnej veci vedenej týmto súdom pod spis. zn. Er 1048/97 a
na exekútorskom úrade odporcu I. v Žiline pod EX 202/97. V predmetnej dražbe okrem iných hnuteľných
vecí bol aj nákladný automobil sklápač značky 706 MTSP 24, o ktorý navrhovateľ prejavil záujem. Po

tom, ako navrhovateľ ako účastník dražby urobil najvyššie podanie vo výške 80.000,- Sk, odporca I.
ako exekútor mu udelil príklep na uvedené vozidlo označené v zápisnici o dražbe hnuteľných vecí zo
dňa 03.10.1997 i v zázname o odovzdaní a prevzatí veci. V čase, keď bola dražba vykonávaná, po
vykonaní dražby, udelení príklepu a zaplatení sumy 80.000,- Sk zo strany odporcu I., exekútora nebol
navrhovateľovi predložený technický preukaz od predmetného vozidla, ktorý mu bol odovzdaný až dňa

15.10.1997. Z tohto technického preukazu navrhovateľ následne zistil, že na nákladnom motorovom
vozidle, ktoré vydražil na dražbe dňa 03.10.1997, sa nachádza iné číslo motora a podvozku, ktoré
nezodpovedá údajom o zápise, číslo motora a podvozku v technickom preukaze. Navrhovateľ po zistení
týchto skutočností listom zo dňa 22.10.1997 nazvaným ako „Odstúpenie od kúpy vozidla“ upozornil
odporcu I. na uvedenú skutočnosť, t. j. že na vydraženom nákladom motorovom vozidle sa nenachádza

motor ako aj podvozok zodpovedajúci zápisu v technickom preukaze, na ktorý reagoval odporca I. listom
zo dňa 31.10.1997, v ktorom navrhovateľa upozornil na výklad ust. § 125 ods. 6 zákona č. 223/1995
Z. z. Navrhovateľ ďalej uviedol, že pokiaľ dražené motorové vozidlo je vecou v zmysle ust. § 118
Občianskeho zákonníka, a teda tvorí predmet občianskoprávnych vzťahov, kde z hľadiska identifikácie
konkrétnej veci necharakterizuje nákladné motorové vozidlo len označenie továrenskej značky ale aj

nepochybné označenie ostatných častí vozidla, ako je podvozok a motor, takýmto konaním ho odporca
I. uviedol do omylu. Z tohto dôvodu sa navrhovateľ domáha určenia neplatnosti dražby s poukazom
na ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Popri odporcovi I., ktorý prevzal od neho žalované plnenie, tak
žaloval aj odporcu II., ktorého pasívnu vecnú legitimáciu v spore v časti o určenie neplatnosti právneho
úkonu odvodzoval od jeho predpokladaného vlastníctva k veci, ktorú ako povinný na dražbu poskytol.

Samotný úkon dražby udelenie príklepu, kde v zápisnici o dražbe hnuteľných vecí zo dňa 03.10.1997
bolo len uvedené nákladné motorové vozidlo 706 MTSP 24 v počte 1 ks s priamym odovzdaním vozidla
a technického preukazu považuje za právny úkon neurčitý a nezrozumiteľný a z tohto dôvodu neplatný
v zmysle ust. § 37 OZ.

Okresný súd Žilina v prejednávanej veci rozhodol po prvý krát rozsudkom č. k. 16C/373/2000-125

zo dňa 28.06.2004, ktorým návrh v plnom rozsahu zamietol, pričom zaviazal navrhovateľa zaplatiť
odporcom I. a II. trovy konania vo výške 21.480,- Sk, a to k rukám JUDr. Františka Beňu do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Odporca I. ako súdny exekútor vykonal
dražbu hnuteľnej veci -nákladného motorového vozidla v súlade s ust. § 116 a nasl. zákona č.

233/95 Z.z. v znení neskorších predpisov. V súvislosti s citáciou uvedených ustanovení Exekučného
poriadku o vykonaní dražby exekútor dňa 24.09.1997 oznámil termín dražby hnuteľných vecí, dňa
23.09.1997 vydal dražobnú vyhlášku, ktorej súčasťou bola príloha č. 1 - súpis hnuteľných vecí, kde
okrem iného sa pod por. č. 1 nachádzala dražená hnuteľná vec sklápač 706 MTSP 24. Uvedené
doklady spĺňajú požiadavky citovaného zákona ako doklady pre uskutočnenie dražby v zmysle zákona,

pričom pokiaľ bola dražená vec - nákladný automobil označená v prílohe ako sklápač 706 MTSP
24, súd považoval takéto označenie veci za dostatočné za účelom vykonania dražby, pretože v časevykonania dražby každý dražiteľ hnuteľnej veci, t.j. aj dražitelia predmetného nákladného automobilu,
mali možnosť nahliadnuť do znaleckého posudku č. 83/97 zo dňa 10.09.1997 vypracovaného znalcom
Ing. Milanom Janurom, kde boli uvedené ďalšie technické parametre vozidla a identifikácia výrobného

čísla motora a podvozku, pričom pri vykonanej dražbe boli k dispozícii aj ďalšie doklady potrebné k
identifikácii vozidla, akými sú veľký a malý technický preukaz. Uvedená skutočnosť vyplýva zo záznamu
o odovzdaní a prevzatí draženej veci zo dňa 03.10.1997, pričom tvrdenie navrhovateľa o tom, že
veľký a malý technický preukaz, prípadne znalecký posudok odporca I. v čase konania dražby nemal,
nebolo ničím preukázané a v tejto časti sa navrhovateľ dostal do dôkaznej tiesne. Uvedené tvrdenie

navrhovateľ nepreukázal, pretože na zázname o vykonaní dražby zo dňa 03.10.1997 sa nachádza
jeho podpis, to znamená, že potvrdil prevzatie vyššie uvedených dokladov. Preto v danom prípade
nastali podmienky uvedené v ust. § 125 ods. 6 Exekučného poriadku, podľa ktorého prechodom
vlastníctva zanikajú závady viaznuce na veci. Pri vykonaní dražby sa jedná o úpravu právnych vzťahov,
kde pojem prechodu vlastníctva na základe vykonania dražby ako jedného zo spôsobu nadobudnutia
vlastníckeho práva je osobitnou právnou úpravou (lex specialis) nadobúdania vlastníckeho práva v

zmysle ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno nadobudnúť vlastníctvo k veci
aj na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Preto, ak dôjde k nadobudnutiu vlastníckeho
práva na základe iných skutočností, alebo iného zákona, než je nadobúdanie vlastníckeho práva
upravené v osobitných častiach ustanovení Občianskeho zákonníka, tak potom pre takéto nadobudnutie
vlastníckeho práva platia podmienky uvedené v osobitnom zákone, pričom všeobecné podmienky

nadobudnutia vlastníckeho práva sa môžu použiť na riešenie právneho vzťahu, ak osobitný zákon
určitú oblasť právnych vzťahov neupravuje. V ust. § 125 ods. 6 Exekučného poriadku v súvislosti s
prechodom vlastníckeho práva veci na vydražiteľa - nového vlastníka je osobitne upravený právny režim
uplatnenia zodpovednosti za vady. Aj keď v citovanom zákonnom ustanovení namiesto všeobecného
občianskoprávneho pojmu "vady" sa nachádza pojem "závady veci" z hľadiska logického výkladu

tohto ustanovenia súd mal za to, že sa jedná o pojem rovnakého alebo dokonca širšieho významu.
Z výkladu tohto zákonného ustanovenia potom vyplýva, že pokiaľ dôjde k prechodu vlastníctva na
nového vlastníka z titulu vykonanej dražby, nový vlastník nemal právo na uplatnenie zodpovednosti za
vady veci; keďže sa jedná o špeciálnu právnu úpravu, nemožno potom použiť aplikáciu všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za vady podľa ust. § 499 až § 510 Občianskeho

zákonníka, prípadne podľa niektorých osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka, teda ako pri
niektorých osobitných záväzkových právnych vzťahoch (napr. pri predaji v obchode podľa ust. §
619 a nasl. Občianskeho zákonníka a podobne). Aplikácia ust. § 125 ods. 6 Exekučného poriadku
má význam z hľadiska splnenia účelu celého exekučného konania, ktorým je uspokojiť pohľadávku
oprávneného z vecí patriacich povinnému, kde právna ochrana nadobudnutia vlastníckeho práva u

vydražených vecí je vyššia, než u prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva podľa záväzkových
vzťahov upravených v Občianskom zákonníku. Preto z hľadiska splnenia účelu exekučného konania,
pokiaľ je dražená vec, ktorá by inak mala spĺňať podmienky na uvedenie takejto veci do prevádzky,
napr. z hľadiska funkčnosti (elektrický motor, stroj, automobil a pod.) alebo z hľadiska udelenia súhlasu
na prevádzku (napr. prihlásenie motorového vozidla do evidencie na dopravnom inšpektoráte), pre

nadobudnutie vlastníckeho práva dražbou nie je podstatné, ako s vecou bude vydražiteľ nakladať, to
znamená, či ju bude používať a prevádzkovať, alebo či ju použije na náhradné diely, pretože opačný
výklad by bránil účelu exekučného konania, ktorým je uspokojenie pohľadávky oprávneného. V tomto
slova zmysle má potom vydražiteľ zo zákona obmedzené právo uplatňovať zodpovednosť za vady, ale
aj ďalšie zodpovednostné práva k vydraženej veci. Preto v danom prípade, ak navrhovateľ na základe

riadne konanej dražby hnuteľných vecí mienil vydražiť nákladné motorové vozidlo - sklápač značky 706
MTSP 24, za týmto účelom sa mal oboznámiť s draženou vecou, teda vykonať vizuálnu ohliadku tohto
auta, prípadne zistiť jeho funkčnosť, technický stav, ale zároveň aj preveriť a vyžiadať od exekútora
technické podklady (veľký a malý technický preukaz), na základe ktorých by zistil, či údaje zapísané
v technickom preukaze zodpovedajú skutočnému technickému stavu vozidla, a teda, či vydražená

vec bude schopná zápisu zmeny užívateľa na vydražiteľa na príslušnom dopravnom inšpektoráte a
možnosti prevádzky na pozemných komunikáciách. Pokiaľ si navrhovateľ pred vykonaním dražby alebo
v priebehu dražby túto skutočnosť nepreveril a takýmto spôsobom nepostupoval, v zmysle ust. § 125
ods. 6 Exekučného poriadku mu takýto nárok zanikol. Súd preto na základe vyššie uvedeného návrh
ako nedôvodný zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

V zákonnej lehote proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
(t.j. odporcu) odvolanie na súde dňa 26.11.2004. Odvolaním žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu tak, že jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a zaviaže odporcu na náhradutrov prvostupňového a odvolacieho konania alebo rozsudok prvostupňového súdu zruší a vec mu
vráti na ďalšie konanie. Navrhovateľ v podanom odvolaní udával, že prvostupňový súd dospel na
základevykonanýchdôkazovkčiastočnenesprávnymskutkovýmzisteniam.Jehorozhodnutievychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok je čiastočne nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a jeho zhodnotenie prvostupňovým
súdom považoval skutkové zistenie za nesprávne, konkrétne v časti prijatého záveru o neunesení
dôkazného bremena. Vo vzťahu k jeho tvrdeniam o tom, že v čase spornej dražby a v čase prevzatia
sporného motorového vozidla ako vydraženej veci nemal od odporcu I. k dispozícii na oboznámenie

znalecký posudok a ani technický preukaz od vozidla. Dal do pozornosti odvolaciemu súdu skutočnosť,
že súdny exekútor podľa vyznačenia dátumu overenia na rube až 07.10.1997 overoval na Notárskom
úrade JUDr. Tabačkovej v Žiline listinu - poverenie Okresného súdu v Žiline na vykonanie exekúcie ako
prílohu k žiadosti o vykonanie zmeny v evidencii vozidla podpísanej exekútorom, ktorá skutočnosť preto
priamo vyvracia tvrdenia odporcu I. o odovzdaní dokladov pri dražbe dňa 03.10.1997. Naopak práve táto
okolnosťnasvedčujejehotvrdeniu,žekodovzdaniutakýchtodokladovdošloaždňa15.10.1997,naktoré

zistenia potom on reagoval listom adresovaným odporcovi I. už dňa 22.10.1997. Pokiaľ prvostupňový
súd opakovane v konaní poukazoval na podmienky uvedené v ust. § 125 ods. 6 Exekučného poriadku, v
tejto súvislosti zdôraznil, že nevytýkal a nevytýka vo vzťahu k odporcovi I. vady či závady veci, ktorá mu
bola na základe výsledku spornej dražby dňa 03.10.1997 exekútorom odovzdaná. Tvrdí, že právny úkon
dražby s udelením príklepu k veci - motorovému vozidlu označenému v zápisnici o dražbe hnuteľných

vecí zo dňa 03.10.1997 vzhľadom na v návrhu uvedené skutočnosti spojené s odovzdaním vozidla a
technického preukazu č. 948373 je neurčitý a nezrozumiteľný podľa ust. § 37 Občianskeho zákonníka.
Takýmto konaním odporcu II., ale najmä odporcu I. zodpovedajúceho za prípravu a priebeh dražby bol
uvedený do omylu, o ktorom obidvaja odporcovia museli, resp. pri náležitej starostlivosti mali vedieť, a
nebyť tohto omylu, navrhovateľ by predmetný právny úkon neurobil, čo spôsobuje neplatnosť právneho

úkonu podľa ust. § 49a Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že odporca I. ako súdny exekútor na dražbe
hnuteľných vecí dňa 03.10.1997 neponúkol na predaj v dražbe tú vec, to nákladné vozidlo zn. 706
MTSP 24, ŠPZ: R. XX XX, ktoré mu bolo po udelení príklepu v skutočnosti odovzdané ako vydražiteľovi.
Poukázal na znalecký posudok č. 83/97 zo dňa 10.09.1997, ktorý bol vypracovaný pre účel spornej
dražby znalcom z odboru cestnej dopravy Ing. Milanom Janurom a na žiadosť vyplnenú a potvrdenú

odporcom I. o vykonanie zmeny zápisu v príslušnej evidencii vozidiel, z ktorých dokladov vyplýva, že
predmetom dražby malo byť a takto bolo ponúkané a voči jeho vydraženiu smerovalo aj jeho podanie,
teda že nákladné vozidlo zn. 706 MTSP 24, ŠPZ: R. XX XX, výrobného čísla motora XXXXXXXXXXX,
č. podvozku XXXXXXXXX. Naopak v dražbe nebolo ponúknuté na predaj takéto vozidlo, a preto voči
nemu nesmerovalo a nemohlo smerovať jeho podanie. Nákladné vozidlo zn. 706 MTSP 24, ŠPZ: R. XX

XX, výrobného čísla motora XXXXXXXXXXX, výrobné čísla podvozku XXXXXXXXX mu bolo napriek
všetkémuodovzdanéakopredmetdražby.Ztohovyplynulo,žepoudelenípríklepumubolavskutočnosti
odovzdané iná vec, iné vozidlo ako to, voči ktorému urobil svoje najvyššie podanie, na základe čoho
skutkovo i právne uplatnil svoj žalobný návrh. Trval na tom, že okresný súd sa pri rozhodovaní vo veci
uvedenými skutočnosťami, na základe ktorých svoj žalobný návrh založil, nezaoberal a z tohto dôvodu

napadnutý rozsudok nielenže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia predmetnej veci, ale má
za následok i nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Taktiež namietal
aj nesprávne procesné rozhodnutie prvostupňového súdu o trovách konania, lebo vzhľadom na všetky
skutkové okolnosti prípadu, ktoré v podstatnej časti prvostupňový súd označil za nesporné v dôsledku
okolností opísaných v návrhu na začatie konania, mal prvostupňový súd aplikovať ust. § 150 O.s.p.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací uznesením č. k. 8Co/2/2005-152 zo dňa 22.03.2005 rozsudok
prvostupňového súdu v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p. zrušil a podľa ust. § 221 ods. 2
O.s.p. vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a to s odôvodnením, že v prvej časti návrhu okresný
súd neskúmal naliehavý právny záujem navrhovateľa na danom určení a nezaoberal sa ním ani v
rozhodnutím. Tým naliehavý právny záujem navrhovateľa na danom určení nevyhodnotil. Odvolací súd

bol teda toho názoru, že okresný súd sa touto dôležitou otázkou, z ktorej vyplýva, či žaloba je správne
postavená aj v súvislosti s okruhom účastníkov nezaoberal a v konaní nevyhodnotil. Z tohto dôvodu
odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a zároveň uložil prvostupňovému súdu zaoberať
sa otázkou naliehavého právneho záujmu na danom určení podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. a tento
naliehavý právny záujem navrhovateľa vyhodnotiť v súvislosti s postavením návrhu a v súvislosti s

okruhom účastníka na strane odporcov.Okresný súd Žilina ďalej v konaní rozhodol rozsudkom č. k. 16C/373/2000-184 zo dňa 15.11.2005, a to
tak, že návrh opätovne zamietol, pričom odporcom I. a II. náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd
Žilinasvojerozhodnutie,pokiaľsatýkaprvejčastinávrhuourčenie,žeprávnyúkondražbyhnuteľnejveci

tak,akobolšpecifikovanývprvompetitenávrhunazačatiekonania,jeneplatný,zamietolztýchdôvodov,
že dospel k záveru, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na takomto určení, a to s ohľadom
na druhú časť návrhu na začatie konania, ktorou sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu
I. povinnosťou zaplatiť mu 80.000,- Sk oproti jeho povinnosti vrátenia mu predmetného motorového
vozidla a dokladov súvisiacich s týmto motorovým vozidlom. Druhá časť návrhu je tak vo svojej podstate

návrhom na plnenie peňažného charakteru oproti povinnosti navrhovateľa. Vo všeobecnosti možno
povedať, že ak je možné požadovať od povinnej osoby plnenie akéhokoľvek charakteru, či už peňažné
alebo nepeňažné, nie je daný naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je,
alebo nie je, ktoré právo by potvrdzovalo alebo nepotvrdzovalo povinnosť plniť, ktorá je požadovaná
navrhovateľom v druhej časti návrhu. Navrhovateľ možnosť žalovať odporcov na plnenie využil, ale
taktiež požadoval, aby súd určil, resp. deklaroval, že určitý právny vzťah alebo právo, v tomto prípade

dražba, je neplatná. Z týchto dôvodov súd zamietol prvú časť návrhu. Čo sa týka rozhodovania súdu
o druhej časti návrhu, súd aj návrh v tejto časti zamietol, a to s odôvodnením, že bolo potrebné
prejudiciálne skúmať, či udelenie príklepu ako iná právna skutočnosť, ktorá má za následok vznik
vlastníckeho práva k vydražovanej veci, môže byť nejakým spôsobom spochybňovaná, či už tak, ako
to uvádza vo svojom návrhu navrhovateľ, t.j. že by bola dražba neplatná alebo na základe iných

skutočností. Súd konštatoval, že udelenie príklepu v rámci dražby hnuteľných vecí vykonávaných
súdnym exekútorom nie je právny úkon v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právny úkon
je prejav vôle súkromnej, pričom s týmto prejavom platné právo spája určité právne účinky. Konanie
súdneho exekútora nebolo takýmto konaním. Jedná sa o individuálny právny akt štátneho orgánu, ktorý
súdny exekútor ako orgán poverený štátom na vykonávanie dražieb a udeľovanie príklepu vykonáva

na základe poverenia zákona. Jedná sa teda o právny akt v oblasti verejného práva a nie práva
súkromného. Konanie exekútora nezodpovedá definícii právneho úkonu, a preto ho nemožno považovať
za právny úkon. V takomto prípade nemožno teda uvažovať ani o prípadnej platnosti, či neplatnosti
právneho úkonu. Takýmto spôsobom nie je možné spochybniť udelenie príklepu exekútorom v rámci
dražby, preto súd nebral do úvahy prípadné vyslovenie neplatnosti tejto dražby v zmysle vyslovených

úvah. Súd mal však za to, že predmetné udelenie príklepu v danom prípade je nulitný právny akt,
ktorý nemá účinky prechodu vlastníckeho práva na navrhovateľa a to z nasledovných dôvodov. V
zmysle Exekučného poriadku príklepom a zaplatením najvyššieho podania by vzniklo vlastnícke právo
navrhovateľa k vozidlu špecifikovanému v dokladoch o vydraženom vozidle, to znamená v technickom
preukaze a v znaleckom posudku. Navrhovateľ podmienky stanovené Exekučným poriadkom splnil

a najvyššie podanie zaplatil, ale vozidlo neprevzal. Navrhovateľ vozidlo prevzal, avšak iné - vozidlo
prevzaté navrhovateľom malo iné číslo karosérie a iné číslo motora. Motorové vozidlo ako také je
špecifikované práve týmito základnými identifikačnými znakmi, t.j. číslom karosérie a číslom motora.
Keďže navrhovateľ prevzal po udelení príklepu a zaplatení najvyššieho podania vozidlo, ktoré malo
odlišné identifikačné znaky, t.j. odlišné od deklarovaných znakov v technickom preukaze a v znaleckom

posudku, prevzal vozidlo, ktoré nebolo totožné s vydražovaným vozidlom, t.j. prevzal odlišné vozidlo od
vydraženého vozidla. Znamená to, že v čase príklepu vozidlo, ktoré malo identifikačné znaky uvedené v
dokladoch o tomto vozidle (technický preukaz a znalecký posudok na vozidlo), neexistovalo. Existovalo
len vozidlo, ktoré navrhovateľ prevzal. Ako však bolo uvedené vyššie, toto vozidlo bolo odlišné od vozidla
vydražovaného. Znamená to teda, že vozidlo, ktoré bolo síce uvedené v dokladoch od vozidla ako

existujúce, t.j. malo svoje identifikačné znaky, avšak fyzicky neexistovalo v čase príklepu, teda nemohlo
byť ani predmetom tohto príklepu. Navrhovateľovi teda udelením príklepu nemohlo vzniknúť vlastnícke
právo k vozidlu ako k predmetu, ktorý v čase udelenia príklepu neexistoval. Navrhovateľ vlastnícke
právo k vozidlu špecifikovanému v dokladoch, ktoré boli súčasťou exekútorského spisu a špecifikovali
vozidlo, nenadobudol. Z toho dôvodu navrhovateľ potom mal zákonný nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, a to vo výške sumy, ktorú vydal ako protihodnotu motorového vozidla, t.j. svoje najvyššie
podanie, pričom ide o plnenie bez právneho dôvodu. Právny dôvod na plnenie, t.j. nadobudnutie
vlastníckeho práva príklepom zo strany navrhovateľa nikdy nebol daný, a to preto, že navrhovateľ nikdy
vlastnícke právo k uvedenému motorovému vozidlu nenadobudol. Ďalšiu otázku, ktorú súd riešil, bola tá,
voči komu navrhovateľ má právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. kto sa v skutočnosti

obohatil tým, že navrhovateľ zaplatil najvyššie podanie na motorové vozidlo, ktoré však do vlastníctva
nenadobudol. Sumu 80.000,- Sk ako výťažok z predaja hnuteľnej veci motorového vozidla exekútor
použil na zaplatenie dlhov odporcu v rade II. O tom svedčí správa z č. l. 51 exekútorského spisu spis. zn.
EX 202/1997 zo dňa 01.10.2003, v ktorej súdny exekútor JUDr. Milan Jančiga oznamuje oprávnenémuStredoslovenskej energetike, a.s., Žilina, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
zo dňa 24.04.1997 bola vykonaná exekúcia dražbou hnuteľných vecí a opätovnou dražbou hnuteľných
vecí. Z výťažku dražby bola oprávnenému poukázaná čiastočná platba exekúcie vo výške 79.163,- Sk

dňa 12.12.1997. Z uvedeného vyplýva, že dlh odporcu II., ktorý mal voči oprávnenému Stredoslovenská
energetika, a.s. a ktorý sa uspokojoval v konaní spis. zn. EX 202/1997, bol uspokojený z výťažku
uvedenej dražby ako opätovnej dražby hnuteľných vecí. Bol to odporca II., ktorý týmto spôsobom, t.j.
z výťažku dražby hnuteľnej veci zaplatil prostredníctvom súdneho exekútora svoj dlh voči uvedenému
oprávnenému. Sumu, súčasťou ktorej bola suma najvyššieho podania zaplateného navrhovateľom,

použil odporca II. v rámci svojej exekútorskej činnosti na zaplatenie dlhov odporcu II. Obohatil sa teda
odporca II., ktorý týmto spôsobom vyplatil časť dlhov oprávnenému. Navrhovateľ pritom žiadal vydať
bezdôvodné obohatenie vo výške 80.000,- Sk od odporcu I. Súd tak konštatoval, že na strane odporcu
I. chýba pasívna vecná legitimácia na zaviazanie odporcu I. na vrátenie bezdôvodného obohatenia.
Odporca I. sa žiadnym spôsobom bezdôvodne neobohatil na úkor navrhovateľa, pretože tento len
poukázal výťažok z opätovnej dražby hnuteľných vecí oprávnenému v rámci svojej exekútorskej činnosti

vyplývajúcej priamo zo zákona. Čo sa týka náhrady trov konania, súd aplikoval na daný prípad ust.
§ 150 O.s.p., pričom dospel k záveru, že u navrhovateľa sú naplnené podmienky na aplikáciu tohto
ustanovenia, a preto odporcom I. a II. náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu, t. j. odporcu, podal proti tomuto rozsudku
na súde dňa 23.12.2005 v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal týmto, aby súd zmenil rozsudok

prvostupňového súdu a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že
prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na právnu teóriu a
na skutočnosť, že subjektívne právo môže niekedy byť vykonané právnym úkonom, to znamená,
keď už existujúce subjektívne právo bolo právnym úkonom vykonané, právnym úkonom môže byť

i splnená povinnosť. Individuálnym právnym aktom potom nie je samotným zákonom stanovený
procesný postup pri dražbe hnuteľných vecí vrátane udelenia príklepu najvyššieho podania. Takýmto
je vykonateľné rozhodnutie príslušného súdu (exekučný titul), na základe ktorého oprávnený exekučné
konanie inicioval. Z hľadiska posúdenia dražby hnuteľných vecí podľa Exekučného poriadku vrátane
udelenia príklepu podľa príslušných ust. § 116 a nasl. Exekučného poriadku v konfrontácii s príslušnými

ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä ust. § 2 ods. 1 o právnych skutočnostiach, § 34 a nasl. o
právnych úkonoch a § 132 a nasl. o nadobudnutí vlastníctva je jednoznačne definovanie nadobudnutia
vlastníctvakpredmetudražbyobtiažneatvorísúhrnviacerýchvzájomnespojenýchadresnýchanaseba
bezprostredne nadväzujúcich právnych úkonov a procesných úkonov zo strany vydražiteľa a súdneho
exekútora. Podstatným z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva podľa ust. § 132 Občianskeho

zákonníkavspojenímscitovanýmustanovenímExekučnéhoporiadkujenajmäprávnyúkonnajvyššieho
podania navrhovateľa ako vydražiteľa, procesný úkon príklepu udeleného odporcom I. ako súdnym
exekútorom a následný právny úkon zaplatenia najvyššieho podania, ktorým mu bol udelený príklep
navrhovateľom ako vydražiteľom hnuteľnej veci. Podľa neho tak v návrhu i v jeho petite vzhľadom na
uvedené zodpovedajúcim opisným spôsobom definoval právnu skutočnosť, na základe ktorej malo dôjsť

k nadobudnutiu vlastníctva k vydraženej veci. Keďže prvostupňový súd sa zaoberal jeho nárokom na
vrátenie vzájomných plnení z titulu bezdôvodného obohatenia, tak tento nárok by mal ako v prípade ním
tvrdenejneplatnostiprávnehoúkonu,takivprípadesúdomkonštatovanejnuliteindividuálnehoprávneho
aktu. Podľa jeho názoru právny záver súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu
I. vo veci nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je zjednodušený a právne obstojí. Je potrebné

vychádzať z príslušných ust. § 116 a nasl. Exekučného poriadku a ujasnenia si postavenia jednotlivých
účastníkov v exekučnom konaní a ich účasť z hľadiska nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu
dražby vydražiteľom. Navrhovateľ nebol účastníkom exekučného konania. Nebol v žiadnom právnom
vzťahu k oprávnenému ani povinnému, nemal voči nim dlhy ani pohľadávky. Na základe oznámenia
súdneho exekútora ako záujemca zúčastnil sa na dražbe s cieľom nadobudnúť jednu z dražených

vecí - sporné motorové vozidlo do svojho vlastníctva. Navrhovateľ nemohol konať priamo vo vzťahu k
odporcovi II. ako deklarovanému vlastníkovi sporného vozidla vzhľadom na začaté exekučné konanie
a iný spôsob nadobudnutia vlastníctva k hnuteľnej veci, o ktorú mal záujem, ako dražbu, neprichádzal
do úvahy. Od okamihu spísania spornej hnuteľnej veci súdnym exekútorom odporca II. nemohol
nakladať s predmetom svojho vlastníctva. Označil za neprijateľný názor, že v danom špecifikom prípade

nejestvoval právny vzťah priamo medzi navrhovateľom na jednej strane a súdnym exekútorom na
strane druhej. Opaku nenasvedčuje ani argumentácia súdu o úhrade dlhov povinného voči konkrétnemu
oprávnenému prostredníctvom súdneho exekútora, pretože to bol súdny exekútor, ktorý vec v dražbenavrhovateľovi ponúkol, ktorému potom navrhovateľ adresoval svoje najvyššie podanie, ktorý tomuto
podaniu navrhovateľa udelí príklep a ktorému potom navrhovateľ sumu zodpovedajúcu tomuto podaniu
zaplatil, pričom oproti zaplatenej sume mal nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu dražby.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom č. k. 8Co/17/2006-216 zo dňa 27.06.2006
rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 15.11.2005 potvrdil, pričom odporcom I. a II. náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Predmetný rozsudok Krajského súdu v Žiline nadobudol právoplatnosť
dňa 19.10.2006. Krajský súd v Žiline svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudok okresného súdu
podľa ust. § 219 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. Ďalej v odôvodnení konštatoval, že prvostupňový

súd dôsledne zistil skutkový stav a zaoberal sa aj naliehavosťou právneho záujmu podľa citovaného
zákonného ust. § 80 písm. c) O.s.p. na strane navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil z dôvodmi
uvedenými v rozsudku okresného súdu s tým, že navrhovateľ nemá naliehavý právny záujem na určení,
že právny úkon dražby veci tak, ako je špecifikovaný v žalobnom návrhu navrhovateľa na začatie
konania, je neplatný, a to práve s ohľadom na druhú časť návrhu, ktorou sa domáhal navrhovateľ
plnenia. Pokiaľ prvostupňový súd zamietol aj návrh v druhej časti o zaplatenie sumy 80.000,- Sk z

titulu bezdôvodného obohatenia voči odporcovi I., aj v tomto zdôvodnení zamietajúceho výroku sa
odvolací súd s odôvodnením prvostupňového súdu stotožnil. Odporca I. vo veci konal ako súdny
exekútor a v danom prípade sa jednalo o individuálny právny akt štátneho orgánu, ktorý súdny exekútor
ako orgán poverený štátom vykonával na základe poverenia zákona a jednalo sa o výkon dražby
a udelenie príklepu. V danom prípade sa súdny exekútor bezdôvodne neobohatil, pretože výťažok

z opakovanej dražby hnuteľných vecí poukázal oprávnenému v konaní vedenom pod spis. zn. Ex
202/1997, a to Slovenskej energetike a.s. Na strane súdneho exekútora teda v žiadnom prípade nedošlo
k bezdôvodnému obohateniu, a preto závery prvostupňového súdu o zamietnutí tejto časti návrhu sú
správne a odvolací súd v tomto smere považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,

úlohy advokácie plnia advokáti najmä tým, že obhajujú občanov v trestnom konaní, zastupujú občanov
a právnické osoby pred súdmi, štátnymi orgánmi a inými právnymi subjektami, spisujú listiny, poskytujú
právne rady a spracúvajú právne rozbory.

Podľa ust. § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
advokátjeprivýkoneadvokáciepovinnýzachovávaťÚstavu,zákonyapredpisyvydanénaichvykonanie

a v ich medziach riadiť sa príkazmi klienta.

Podľa ust. § 13 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného, konať pri tom svedomite,
dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu
klienta pokladá za prospešné.

Podľa ust. § 13 ods. 3 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
advokát je povinný dbať na to, aby jeho právna pomoc bola účelná a hospodárna.

Podľa ust. § 21 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie;
zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom.

Podľa ust. § 21 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
koncipient a iný pracovník advokáta nezodpovedajú klientovi za škodu spôsobenú pri poskytovaní
právnej pomoci. Ich pracovnoprávna zodpovednosť voči advokátovi nie je tým dotknutá.

Podľa ust. § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii účinného od 01.07.1990 do 31.12.2003,
advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri

vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb., právo na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb., najneskôr sa právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa ust. § 454 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb., bezdôvodne sa obohatil aj
ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Podľa ust. § 456 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb., predmet bezdôvodného

obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť,
musí sa vydať štátu.

Advokát môže byť subjektom záväzkovej zodpovednosti iba v prípade, ak existuje platný záväzkový
vzťah medzi ním a klientom založený zmluvou o poskytovaní právnych služieb. V takom prípade sa
zodpovednosť advokáta posudzuje podľa ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. (v súčasnosti zásadne

totožne od 01.01.2004 podľa ust. § 26 zákona č. 586/2003 Z. z.). Otázky neupravené zákonom o
advokácii sa riadia obchodným alebo občianskym zákonníkom podľa toho, či medzi advokátom a
klientom ide o vzťah mandátny alebo príkazný. Táto zodpovednosť advokáta je objektívna.

Podľa ust. § 21 ods. 1 a ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb. advokát zodpovedal klientovi za škodu, ktorú
mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie, pričom advokát sa zbavil zodpovednosti, ak preukázal,

že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.

Ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. definovalo subjekt, ktorý za škodu zodpovedá (a stanovuje subjekty,
ktoré, naopak, za škodu klientovi nezodpovedajú), označuje poškodeného a stanovuje, že sa vzťahuje
iba na prípady vzniku škody klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Subjekt zodpovedný za škodu
(škodca) je advokát. Advokátom je ten, kto je zapísaný do zoznamu advokátov vedenom Slovenskej

advokátskej komory (ust. § 2 zákona č. 132/1990 Zb.). Subjektom tejto zodpovednosti nemôže byť
advokát vymazaný zo zoznamu advokátov vo vzťahu ku konaniu, ku ktorému došlo po jeho výmaze zo
zoznamu.

Advokát zodpovedá za škodu klientovi v súvislosti s výkonom advokácie, ak túto škodu spôsobí samotný
advokát, ale aj ak ju spôsobí iná osoba a to koncipient advokáta alebo iný zamestnanec advokáta.

Koncipient alebo iný zamestnanec advokáta za škodu klientovi nezodpovedá (ust. § 21 ods. 2 zákona
č. 132/1990 Zb.).

Klientom (poškodeným) je osoba, ktorá advokáta požiadala o poskytnutie právnej pomoci a advokát
prejavil vôľu právnu pomoc jej poskytnúť, čím došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o poskytnutí
právnej služby, resp. povinnosť poskytnúť právnu pomoc vznikla advokátovi na základe vykonateľného

rozhodnutia štátneho orgánu. Iná osoba než klient sa nemôže domáhať náhrady škody od advokáta
podľa ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. (môže sa domáhať náhrady škody podľa občianskeho
zákonníka).

Ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. výslovne nestanovuje predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
iba všeobecne deklaruje právnu zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi. Vyplýva z

neho iba to, že zákonodarca považoval z nejakého dôvodu za potrebné vydeliť určitý segment právnej
zodpovednosti za škodu a tento segment samostatne reglementovať na princípe prísnej (objektívnej)
zodpovednosti. Slovenská rozhodovacia prax konštatuje, že platná právna úprava zodpovednosti
advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je koncipovaná ako zodpovednosť
bez ohľadu na zavinenie, t.j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť. Predpokladom

vzniku zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zavinenie advokáta sa neskúma a neprichádza
do úvahy ani jeho vyvinenie tým, že by preukázal, že škodu nezavinil (jediný liberačný dôvod pre
advokáta bol uvedený v ust. § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb.). Táto zodpovednosť je širšia,
než zodpovednosť za odbornú starostlivosť. Predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie nie je ani protiprávnosť jeho konania (hoci ani to nemožno

vylúčiť), ale iba existencia protiprávneho stavu - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, ktorá vyvolalaškodu. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je založená na
súčasnom (kumulatívnom) splnení (iba) troch predpokladov: a) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie,
b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a

vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní navrhovateľ.

Ad a) Činnosť súvisiaca s výkonom advokácie: Ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. používa pojem škody
spôsobenej "v súvislosti s výkonom advokácie". Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 132/1990 Zb. poslaním
advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi
subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych

úkonoch, spracúvanie právnych rozborov za odmenu. Výkonom advokácie je teda poskytovanie právnej
pomoci klientovi, odborná činnosť advokáta vykonávaná so súhlasom klienta, v jeho záujme, na základe
jeho žiadosti, podľa jeho pokynov a v jeho prospech. Tieto definičné kritériá musia spĺňať aj "ďalšie formy
právneho poradenstva". Hoci predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v
súvislosti s výkonom advokácie nie je protiprávnosť jeho konania, ale iba existencia protiprávneho stavu,
ktorý nastal v súvislosti s výkonom advokácie, je zrejmé, že tento protiprávny stav nepochybne nastane

vždy, ak advokát postupuje protiprávne (advokát je osobne zodpovedný za škodu spôsobenú, keď
pokračovalprotiprávu).Môževšakbyťnaplnenýzaurčitýchokolnostíajvprípade,akpovinnostiuložené
mu právnou normou advokát neporušil, nastal však protiprávny stav. Protiprávne postupuje advokát
pri výkone advokácie, ak poskytne právnu pomoc v rozpore s objektívnym právom, teda poruší (hoci
nezavinene)niektorúprávnupovinnosť,ktorámujeuloženániektorouprávnounormou(nielenzákonom

o advokácii alebo ustanovením iného všeobecne záväzného právneho predpisu, ale aj vnútorného
predpisuvydanéhoSlovenskouadvokátskoukomorounazákladezákonnéhosplnomocnenia.Typickými
protiprávnymi konaniami, resp. opomenutiami advokáta je zmeškanie lehoty (na podanie riadneho alebo
mimoriadneho opravného prostriedku); porušenie povinnosti mlčanlivosti; neodstránenie vád podania
vedúce k zastaveniu konania; oneskorené podanie žaloby, ktoré viedlo k jej zamietnutiu pre premlčanie,

ku ktorému došlo po prevzatí zastupovania a pred podaním žaloby. Nejednoznačné sú prípady, keď
napriek tomu, že advokát nepostupuje protiprávne, nastupuje zodpovednosť za protiprávny stav, ktorý
nastal v súvislosti s výkonom advokácie. Typickým príkladom je problém zodpovednosti advokáta za
právny názor. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody proti advokátovi o tom, že išlo o protiprávny
stav, resp. protiprávne konanie advokáta, znáša navrhovateľ (klient).

Ad b) Vznik škody (a jej výška): Bez preukázania vzniku škody na strane klienta nemôže byť daná
ani zodpovednosť advokáta za škodu. Vznik škody preukazuje klient. Či škoda klientovi vznikla, sa v
konaní o jej náhradu proti advokátovi musí riešiť ako predbežná otázka. Škodou (aj pre účely ust. § 21
zákona č. 132/1990 Zb.) je majetková (hmotná) ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Okrem skutočnej škody je škodou, ktorá sa uhrádza, aj ušlý zisk

(to, čo mohol poškodený získať, nebyť škodovej udalosti). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca
v tom, že klient zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu, prípadne, že musel nahradiť protistrane trovy
konania, alebo suma proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil (o tieto sumy sa jeho
majetok zmenšil). Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní
iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pri skúmaní zodpovednosti advokáta

ako predbežnej otázky je potrebné postaviť aj výšku skutočného nároku klienta, pretože len v takom
rozsahu advokát za škodu zodpovedá. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 25 Cdo 1862/2001 zo
dňa 26.02.2003)

Ad c) Príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody:
Existencia príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou na strane klienta a konaním, či opomenutím

advokáta môže byť daná iba vtedy, ak práve konanie, či opomenutie advokáta je tou okolnosťou, bez
existencie ktorej by k vzniku škody nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
advokáta za škodu nenastupuje, príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by ku
škodnému následku nedošlo. (rozsudok Krajského súdu v Prešove spis. zn. 2 Co 313/2003 zo dňa
10.12.2003) Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný

vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je
rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je

následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosťvšak nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť"
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak

je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočnostíprichádzajúcichdoúvahyakopriamapríčinaškodyexistujeskutočnosť,sktorouzákonspája
zodpovednosť za škodu (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 MCdo 18/2009 zo dňa 21.10.2010).
Aj príčinnú súvislosť preukazuje žalujúci klient. Pokiaľ má škoda spočívať v ušlom zisku napr. v prípade,
že bola zamietnutá žaloba klienta proti jeho dlžníkovi alebo naopak bol ako žalovaný v súdnom konaní

zaviazaný na plnenie k čomu došlo v dôsledku pochybenia advokáta (napr. oneskorené odvolanie),
musí klient v konaní preukázať, že nebyť tohto pochybenia advokáta, súd by jeho žalobe vyhovel, resp.
žalobu proti nemu zamietol. Súdna prax sa zhodla v závere (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR spis.
zn. 25 Cdo 886/2004 zo dňa 26.1.2005, spis. zn. 25 Cdo 1862/2001 zo dňa 26.2.2003, spis. zn. 25
Cdo 860/2002 zo dňa 20.02.2003) že, príčinná súvislosť medzi pochybením advokáta, teda medzi tým,
že (napr.) v rozpore s pokynom klienta nepodal odvolanie proti rozsudku, a vznikom škody, teda tým,

že klientovi vznikla povinnosť zaplatiť protistrane sumu zodpovedajúcu žalovanej čiastke, je daná iba
vtedy, ak by platilo, že nebyť opomenutia žalovaného advokáta spočívajúceho v nepodaní odvolania, by
došlo k zamietnutiu žaloby proti jeho klientovi. Pri posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody
spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd ako predbežnú otázku skúma, či pri riadnom postupe
advokáta by klient so svojím nárokom na súde uspel, poprípade v akom rozsahu. Pritom existenciu

a premlčanie práva žalobcu (advokátovho klienta) na plnenie proti jeho dlžníkovi je treba riešiť ako
predbežnú otázku aj vtedy, ak o premlčanom nároku advokátovho klienta súdne konanie ani neprebehlo.
(rozsudokNajvyššiehosúduČR,spis.zn.25Cdo860/2002zodňa20.02.2003)Obdobnepredpokladom
vzniku nároku na náhradu škody je zistenie, že nebyť pochybenia advokáta, k uspokojeniu pohľadávky
žalobcu jeho dlžníkom by došlo, teda že toto pochybenie advokáta je rozhodujúcou príčinou vzniknutej

majetkovej ujmy.

Keďže zavinenie advokáta nie je podmienkou vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú
klientovi v súvislosti s výkonom advokácie, neskúma sa a neprichádza do úvahy preto ani jeho vyvinenie
(v zmysle § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka) tým, že by preukázal, že škodu nezavinil. Jediným
liberačným dôvodom je dôvod uvedený v ust. § 21 ods. 4 zákona č. 132/1990 Zb. Podľa tohto

advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať. Liberačným dôvodom je spravidla konanie,
resp. opomenutie klienta, t.j. to, čo sa v prípadoch náhrady škody budovanej na princípe zavinenia
nazýva "spoluzavinenie" klienta. Ním môže byť najmä neposkytnutie potrebnej súčinnosti (včasnej,
správnej a úplnej informácie a potrebných listín). Advokát nemôže zodpovedať za škodu, ak poskytoval

právnu pomoc na základe nepravdivých, nesprávnych, neúplných, či chýbajúcich informácii od klienta,
resp.klientomnepredloženýchalebopredloženýchnapr.falošnýchlistín.Toplatíajpreto,žeadvokátbez
súhlasu klienta nemá právo preverovať pravdivosť alebo úplnosť skutkových informácií poskytnutých
klientom. Liberačným dôvodom môže byť aj to, že klient dal preukázateľne advokátovi príkaz, ako vo
veci postupovať a napriek poučeniu advokátom trvá na tom, aby advokát postupoval podľa jeho pokynu.

Samostatným problémom zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú pri výkone advokácie je
zodpovednosť advokáta za právny názor. Môže ísť o prípady, v ktorých postupuje advokát v súlade
so svojím právnym názorom, ktorý nie je v rozpore so znením aplikovaných právnych noriem a ani s
ustálenou súdnou praxou, avšak nakoniec ho posúdi súd ako nesprávny. Ak je chápaná zodpovednosť
advokáta aj ako zodpovednosť za protiprávny stav, bude daná zodpovednosť advokáta aj v takýchto

prípadoch, čo je však ťažko prijateľné (potom by sa zodpovednosť advokáta blížila zodpovednosti za
výsledok sporu). V spektre možných situácií nasledujú situácie, keď právny názor, na ktorom advokát
založí poskytovanie právnej služby je síce v rozpore (s časťou) judikatúry, avšak hoci advokát svoj názor
odborne fundovane obhajuje, jeho klient neuspeje. Advokácia ako slobodné povolanie predpokladá aj
slobodné formulovanie právnych názorov. Advokát postupujúci s odbornou starostlivosťou musí správne

právne posúdiť skutkové okolnosti predložené mu klientom, zaujať názor na to, akými právnymi normami
sa spoločenský vzťah, ktorý mu popisuje klient, riadi. V ďalšej fáze buduje taktiku a argumentáciu.
Správnym sa môže vo veci klienta nakoniec ukázať názor v právnej praxi menšinový, nesprávnym s
postupom času aj názor väčšinový. Otázka správnosti právneho názoru advokáta, na ktorom postaví
postup a obsah poskytovanej právnej služby je otázkou, kedy je postup advokáta lege artis a kedy už nie.

Zodpovednosť za (kvalifikovaný) právny názor je zodpovednosťou za syntetickú intelektuálnu činnosť
advokáta založenú na jeho (dostatočných) odborných vedomostiach o právnom poriadku vedúcu krozhodnutiu o postupe v klientovej veci, ktorý sa však následne konfrontáciou s autoritou (súdom) ukáže
nesprávnym (a vedie k neúspechu klienta). V týchto prípadoch nemožno advokátovi vyčítať nedostatok
odborných znalostí, ale iba ak to, že nedovolene na úkor klienta riskoval. Tu advokát nepostupuje

protiprávne, avšak napriek tomu spôsobuje klientovi škodu a je otázkou, či by mal zodpovedať za takto
ním vyvolaný protiprávny stav. Hoci tak platná právna úprava je založená na princípe zodpovednosti
objektívnej a zavinenie advokáta tu nemá význam, stále musí byť pripisovaný význam tomu, ako sú
definované povinnosti advokáta. Keďže advokát je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho

presvedčenia považuje za prospešné, to znamená, že je povinný uplatniť v záujme klienta aj tú
právnu argumentáciu, ktorá je menšinová a poukazovať i na to, v čom sú argumentačné slabiny
argumentácie prevládajúce. Ak v tejto situácii advokát preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno žiadať, zo zodpovednosti sa liberuje. Nemožno od
advokáta žiadať vynaloženie väčšieho úsilia pri formulovaní právneho názoru, na ktorom poskytovanie
právnej pomoci postaví než takého, ktoré dosahuje štandardnú vedomosť o práve, judikatúre ak je

táto navyše kvalifikovane aplikovaná vo veci klienta. Ak môžu byť aj v takýchto prípadoch naplnené
všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti advokáta za škodu, potom musí byť prípustné sa z tejto
zodpovednosti takto aj liberovať.

Súd tak z hľadiska právneho posúdenia veci tak vychádzal z toho, že navrhovateľ si ako klient
v konaní uplatňoval voči odporcovi ako advokátovi (resp. už bývalému advokátovi, ktorý však bol

zapísaný v zozname advokátov pre prejednávanú vec v rozhodnom čase) nárok, vyplývajúci zo
zodpovednosti odporcu ako advokáta za škodu, ktorú odporca navrhovateľovi spôsobil v súvislosti s
výkonom advokácie. Problematickou otázkou, ktorú musel súd riešiť je to, či na daný prípad je potrebné
aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 21 zákona č. 132/1990 Zb. (t. j. účinného právneho predpisu
v čase podania návrhu v dotknutej veci vedenej pod spis. zn. 16C/373/2000 na Okresnom súde Žilina,

t. j. ku dňu 09.03.2000, kedy došlo zároveň aj k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnych služieb medzi
účastníkmi až do 31.12.2003) alebo právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 26 zákona č. 586/2003 Z. z.
(účinného v čase, kedy mala navrhovateľovi predmetná škoda vzniknúť, t. j. dňa 19.10.2006 v čase
právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina spis. zn. 16C/373/2000-184 zo dňa 15.11.2005 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/17/2006-216 zo dňa 27.06.2006). Zákon č. 586/2003 Z. z.

neobsahuje vo svojich prechodných ustanoveniach § 76 a nasl. výslovné riešenie tejto otázky. Vzhľadom
k tomu súd vychádzal z toho, že na daný prípad je potrebné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase,
kedy došlo k vzniku právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, t. j. k uzavretiu zmluvy o poskytovaní
právnych služieb a k poskytnutiu právnej pomoci, a to z dôvodu, že uplatnený nárok navrhovateľa je
potrebný odvíjať od konania odporcu súvisiaceho s výkonom advokácie v rozpore s jeho povinnosťami

advokáta. Inak povedané, nie je možné vyvodzovať zodpovednosť advokáta podľa ust. § 26 zákona č.
586/2003 Z. z. za konanie, ktoré účinnosti tohto zákona predchádzalo.

Navrhovateľ si tak v zásade uplatňoval dva čiastkové nároky: 1. nárok na zaplatenie sumy 80.000,- Sk
(2.655,51 eur), a to na tom skutkovom základe, že nedošlo v dotknutom súdnom konaní vedenom na
Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 16C/373/2000 k priznaniu navrhovateľom prostredníctvom odporcu

uplatneného nároku na zaplatenie sumy 80.000,- Sk v dôsledku toho, že odporca ako jeho právny
zástupca nepodal návrh na zaplatenie tejto sumy voči pasívne vecne legitimovanému subjektu, pričom
pokiaľ by navrhovateľ následne podal aj ďalší návrh proti pasívne vecne legitimovanému subjektu, jeho
návrh by bol s istotou zamietnutý v dôsledku vznesenia námietky premlčania týmto novým návrhom
žalovaného správne pasívne vecne legitimovaného subjektu, keďže jeho nárok by bol už pri podaní

nového návrhu premlčaný; 2. nárok na zaplatenie sumy 2.000,- Sk (66,39 eur), a to na tom skutkovom
základe, že utrpel škodu v tejto výške, a to v dôsledku toho, že odporcovi ako svojmu právnemu
zástupcovi zaplatil výdavky súvisiace s vedením dotknutého konania na Okresnom súde Žilina pod
spis. zn. 16C/373/2000 a následne v dôsledku zamietnutia návrhu z už uvedených dôvodov, nedošlo
v konečnom rozhodnutí v tomto konaní k priznaniu mu náhrady týchto výdavkov voči žalovaným

odporcom.

Pokiaľ sa týka prvého čiastkového nároku na zaplatenie sumy 80.000,- Sk (2.655,51 eur) súd dospel k
záveru,ženavrhovateľvkonanínepreukázalnaplnenievšetkýchvyššieuvedenýchpredpokladovvzniku
zodpovednosti odporcu za škodu (t. j. vznik škody v príčinnej súvislosti s činnosťou odporcu súvisiacou
s výkonom jeho advokácie). Ak navrhovateľ skutkovo vymedzil príčinnú súvislosť medzi činnosťou

odporcu súvisiacou s výkonom jeho advokácie a vznikom škody na jeho strane z toho, že v dôsledkunesprávne podaného návrhu odporcom ako jeho právnym zástupcom v dotknutej veci vedenej pod spis.
zn. 16C/373/2000 na Okresnom súde Žilina došlo k premlčaniu jeho nároku voči nositeľovi žalovanej
povinnosti, t. j. voči Obci Kvašov na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 80.000,- Sk, keďže návrh

bol podaný proti súdnemu exekútorovi Milanovi Jančigovi, t. j. proti pasívne vecne nelegitimovanému
subjektu (t. j. nie nositeľovi povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľovmu právu), súd poukazuje na to,
že už v čase prvej predsporovej výzvy odporcu ako právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 16.02.2000
bol aj prípadný nárok navrhovateľa voči Obci Kvašov na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný.
Ak by teda aj odporca dňa 16.02.2000 podal návrh, ktorým by uplatnil za navrhovateľa jeho nárok na

zaplatenie sumy vo výške 80.000,- Sk voči Obci Kvašov ako odporcovi, táto by sa rovnako ubránila
v konaní vznesením námietky premlčania. Z toho vyplýva, že aj nebyť konania odporcu v rozpore s
povinnosťami advokáta nastal by pre navrhovateľa rovnaký výsledok, t. j. riziko zamietnutia návrhu v
dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania. Pri závere o premlčaní pohľadávky navrhovateľa
na vydanie bezdôvodného obohatenia proti Obci Kvašov (ako túto pohľadávku ustálil konajúci súd v
konaní vedenom pod spis. zn. 16C/373/2000) súd vychádzal z toho, že k bezdôvodnému obohateniu

Obce Kvašov ako povinného v exekúcii podľa ust. § 454 Občianskeho zákonníka došlo v čase, kedy
jej dlh voči oprávnenému v exekúcii spoločnosti Stredoslovenská energetika, a. s. bol uhradený z
peňažných prostriedkov získaných spornou dražbou od navrhovateľa, t. j. dňa 12.12.1997, t. j. kedy bola
oprávnenému z exekúcie poukázaná súdnym exekútorom platba z exekúcie (podľa ust. § 567 ods. 2
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2002, ak dlžník plní peňažný dlh prostredníctvom

poštyalebopeňažnéhoústavu,jedlhsplnenýokamihom,keďbolasumapoukázaná,akniejedohodnuté
inak). Tento moment má relevanciu pre začiatok plynutia objektívnej 3-ročnej premlčacej doby podľa ust.
§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka začiatku plynutia subjektívnej 2-ročnej premlčacej
doby podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, táto začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. O tom, že došlo k získaniu

bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti,
z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej
výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde.
Navrhovateľ musel mať vedomosť o takýchto skutkových okolnostiach preukázateľne najneskôr dňa
22.10.1997, kedy listom z tohto dňa oznamoval súdnemu exekútorovi JUDr. Milanovi Jančigovi, že

pri prepise vydraženého nákladného motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte bolo zistené, že
skutočné čísla motora a podvozku sa nezhodujú s údajmi podľa technického preukazu (ako to uviedol
navrhovateľ v návrhu v konaní vedenom pod spis. zn. 16C/373/2000 zo dňa 09.03.2000), ktorý bol
navrhovateľovi súdnym exekútorom odovzdaný nesporne najneskôr 15.10.1997 (deň rovnako uvedený
navrhovateľomvnávrhuzodňa09.03.2000).Tohtodňabezpochybnemuselmaťvedomosťoskutkových

okolnostiach potrebných pre zistenie výšky bezdôvodného obohatenia, t. j. sumy 80.000,- Sk (ide o
sumu, ktorú zaplatil pri svojom podaní pri dražbe dňa 03.10.1997), ako aj subjektu, ktorý sa na jeho úkor
mal (podľa vysloveného právneho názoru konajúceho súdu vo veci spis. zn. 16C/373/2000) obohatiť,
t. j. o povinného v exekúcii, ktorým bola Obec Kvašov. Odo dňa 22.10.1997 do dňa 16.02.2000, kedy
navrhovateľ uzavrel s odporcom zmluvu o poskytnutí právnej služby, bez najmenších pochybností

uplynula navrhovateľovi 2-ročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie jeho práva vyplývajúceho
z bezdôvodného obohatenia Obce Kvašov.

Čo sa týka druhého čiastkového nároku na zaplatenie sumy 2.000,- Sk (66,39 eur) súd dospel k
záveru, že v tomto prípade došlo k naplneniu podmienok pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu
spôsobenú navrhovateľovi v súvislosti s výkonom advokácie. Súd mal za to, že navrhovateľovi vznikla

škoda v tejto výške, a to tým, že rozhodnutím súdu v dotknutej veci vedenej pod spis. zn. 16C/373/2000
mu nebolo priznané právo na náhradu trov konania, ktoré v súvislosti s uplatňovaním svojho práva
vynaložil, a to z dôvodu, že bol v konaní neúspešný. V konaní bolo nesporné, že navrhovateľ odporcovi
ako svojmu právnemu zástupcovi v súvislosti so zastúpením v tomto konaní uhradil dňa 24.11.2004
sumu 2.000,- Sk (ako trovy odvolacieho konania v konaní pred Okresným súdom Žilina spis. zn.

16C/373/2000), čo vyplýva aj napokon z navrhovateľom predloženého príjmové pokladničného dokladu
odporcu vystaveného odporcom dňa 24.11.2004. V ďalšom možno vychádzať z toho, že táto škoda
vznikla v príčinnej súvislosti s činnosťou odporcu súvisiacou s výkonom jeho advokácie, teda je zrejmé,
žeakbynavrhovateľnebolvdotknutomkonanízastúpenýodporcom,nemuselbyvynaložiťtrovy,ktorých
náhrada mu napokon priznaná z dôvodu neúspechu v konaní nebola. Zavinenie odporcu pri tomto type

zodpovednostinemážiadnyvýznam,keďžeakotoužbolokonštatované,ideoobjektívnuzodpovednosť.
Súdsavšakspoukazomnaprodukovanúobranuzostranyodporcuzaoberalotázkoumožnejliberácie(t.
j. oslobodenie sa spod zodpovednosti) odporcu. Ako už bolo vyššie uvedené, advokát sa môže liberovať,ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné v daný
moment od neho požadovať. Treba teda vychádzať z toho, akú vedomosť v čase podania návrhu, ako
aj počas dotknutého konania bolo možné považovať za štandardnú vedomosť o práve, zahŕňajúcu aj

vedomosť o judikatúre vzťahujúcej sa na danú problematiku, ktorú bolo možné od odporcu ako advokáta
v danom čase požadovať. Ako vyplýva už len zo samotného priebehu konania pred Okresným súdom
Žilina vedenom pod spis. zn. 16C/373/2000, z obsahu rozhodnutí prvostupňového súdu, ani samotný
konajúci súd nebol ustálený vo formulácii svojich právnych záverov počas konania. Práve oná právna
argumentácia ohľadom právnej povahy dražby v rámci exekúcie prezentovaná odporcom bolo zo strany

súdu napokon vyhodnotená inak, čo v zásade potom malo následne vplyv aj na iné posúdenie súdu
ohľadom pasívnej vecnej legitimácie súdneho exekútora žalovaného v predmetnej veci. Ak teda odporca
zaujal iný právny názor (ktorý s náležitou odbornou starostlivosťou aj odôvodnil), ako napokon zaujal
po zrušení jeho prvého rozsudku zo dňa 28.06.2004 Okresný súd Žilina v rozsudku zo dňa 15.11.2005,
nemožno v tomto prípade neumožniť odporcovi sa liberovať prostredníctvom argumentácie, že by v
opačnom prípade išlo o zodpovednosť advokáta za výsledok sporu, čo je však, ako už bolo vyššie

uvedené, ťažko prijateľné.

S poukazom na uvedené súd návrh navrhovateľa zamietol v plnom rozsahu. S poukazom na uvedené
dôvody svojho rozhodnutia sa súd nepovažoval za potrebné z dôvodu nadbytočnosti (keďže nároky
navrhovateľa považoval súd za neopodstatnené) zaoberať sa námietkou premlčania vznesenou
odporcom počas konania.

Podľa ust. § 93 ods. 4 O.s.p., v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.
Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje,
posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V konaní úspešnému odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu (§ 93 ods. 4 O.s.p.)
tak vzniklo právo požadovať od neúspešného navrhovateľa náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že
odporca, ani vedľajší účastník si toto svoje právo v konaní v súlade s sut. § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.

návrhom neuplatnili, súd im náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.