Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 6, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 30Cb/203/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899668
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Buľubašová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1011899668.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Buľubašovou v právnej veci

žalobcu: IKARIA s.r.o., Lamačská cesta 3, Bratislava, IČO: 35 784 997, zast: JUDr. Mária Uheľ Greňová,
advokátka, proti žalovanému: Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., Štefánikova 27, Bratislava,
IČO: 00 682 420, zast.: LEAGLE s.r.o., Dunajská 15/A, Bratislava, IČO: 36 856 509 o zaplatenie
512.514,10 € s príslušenstvom

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 512.514,11 € s úrokom z omeškania vo výške 14,23
% p.a. zo sumy 512.514,11 € od 17.04.2003 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.06.2003 sa žalobca v 1. rade domáhal zaplatenia sumy

vo výške 15.440.000,- Sk s 15,6% úrokom z omeškania od 31.05.2002 do zaplatenia a náhrady trov
konania.

Svojnávrhodôvodnilžalobcav1.radetým,žežalovanýdňa27.05.1996Záručnoulistinouč.Z.XXXXXX-
XX v zmysle ust. § 313 a nasl. Obchodného zákonníka vyhlásil, že zaplatí Všeobecnej úverovej banke,
a.s., pobočke Košice - centrum, Bačíkova 2,Košice, zostatok istiny úveru, ak nezaplatí dlžník: FORSA
MVM, s.r.o., Košice, Bencúrova 8/A a to vo výške a za podmienok uvedených v záručnej listine. Podľa
čl. II ods. 1 Záručnej listiny sa žalovaný zaviazal splniť svoj záväzok na základe písomnej výzvy žalobcu
vtedy, ak dlžník nezaplatí splatný úver a ak po realizácii všetkých zabezpečovacích prostriedkov zostane

úver nesplatený. Uvedenou bankovou zárukou bola zabezpečená časť úveru v rozsahu 80 % zostatku
istiny nesplateného úveru poskytnutého dlžníkovi. Dlžníkovi poskytla VÚB, a.s. na základe Úverovej
zmluvy č. X/XXX/XX zo dňa 09.07.1996 úver v celkovej výške 20.000.000,- Sk s 15% úrokom p.a. a so
splatnosťou 25.12.2002.

Z podanej žaloby a predložených dôkazov ďalej vyplynulo, že Krajský súd v Košiciach Uznesením
č.k. 2K/382/98 zo dňa 12.10.1998 vyhlásil na majetok dlžníka FORSA MVM s.r.o. Košice konkurz.
Všeobecná úverová banka, a.s. uplatnila svoju pohľadávku v celkovej výške 24.719.340,79 Sk v

konkurznom konaní s právom na oddelené uspokojenie. Vzhľadom k tomu, že celý majetok dlžníka
bol v konkurze speňažený vo výške 3.500.000,- Sk a VÚB požiadala o vydanie výťažku z oddeleného
uspokojenia, zostatok pohľadávky vyplývajúcej z úverového vzťahu zostal po realizácii dlžníkovho
majetku vo výške 21.903.748,- Sk, z toho istina 19.300.000,- Sk.

Neuhradená pohľadávka spoločnosti VÚB, a.s. bola následne postúpená dvakrát. V prvom prípade sa
jednalo o postúpenie pohľadávky medzi spoločnosťou VÚB, a.s., ako pôvodným vlastníkom pohľadávky,a spoločnosťou MERKURIA a.s., ako nadobúdateľom pohľadávky, na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávky č. X/XXXX/MER zo dňa 24.10.2001. V druhom prípade išlo o Zmluvu o postúpení
pohľadávky č. XX/XXXX zo dňa 25.10.2001 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 06.11.2001 uzatvorenú

medzi spoločnosťou MERKURIA a.s. ako postupcom a spoločnosťou IKARIA, s.r.o. (žalobca) ako
postupníkom.

Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný listom zo dňa 08.01.2002 odmietol plniť svoju povinnosť zo Záručnej
listiny, pričom ako dôvod v liste zo dňa 08.01.2002 uviedol nedodržanie 15-dňovej lehoty na oznámenie
zmien úrokovej sadzby úveru. Žalobca ho následne listom zo dňa 14.04.2003 v súlade s čl. II bod. 1

Záručnej listiny opätovne vyzval na plnenie záväzku, na čo žalovaný reagoval listom zo dňa 14.05.2003,
v ktorom mu opätovne oznámil a zdôvodnil svoje rozhodnutie neplniť.

Z písomných a ústnych podaní žalovaného vyplynulo, že svoje rozhodnutie neplniť svoj záväzok zo
Záručnej listiny opiera okrem neoznámenia zmien úrokových sadzieb v dohodnutých lehotách aj o
skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávky VÚB, a.s. došlo bez písomného súhlasu žalovaného, čím
došlo k zmene úverovej zmluvy v rozpore s čl. III ods. 2 Záručnej listiny. Podľa názoru žalovaného

porušenie povinností príjemcu bankovej záruky ďalej spočívalo v tom, že nedodržal 30-dňovú lehotu
na doručenie výzvy na plnenie záväzku z bankovej záruky v zmysle čl. III ods. 4 Záručnej listiny a
nepredložil žalovanému spolu s výzvou na plnenie záväzku fotokópie špecifikovaných dokladov v čl.
III ods. 4 písm. a) až d) Záručnej listiny, hoci mu táto povinnosť zo Záručnej listiny vyplýva, a preto
z článku II ods. 2 Záručnej listiny vyplýva oprávnenie žalovaného neplniť svoje záväzky z nej. Podľa

žalovaného mala byť predmetná výzva doručená žalovanému najneskôr 30.06.2002, teda 30. deň
po právoplatnosti rozvrhového uznesenia v rámci predmetného konkurzného konania úpadcu FORSA
MVM, a.s., ktoré deklarovalo realizáciu zabezpečovacích prostriedkov. Podľa žalovaného bola Záručná
listina dokumentárnou bankovou zárukou s prvkami subsidiarity plnenia zo strany žalovaného a samotné
plnenie bolo podmienené plnením si konkrétnych povinností výlučne zo strany príjemcu záruky v presne

vymedzenom čase a určeným spôsobom pod sankciou uplatnenia námietky ručiteľa z bankovej záruky
(žalovaného) proti plneniu zo záručnej listiny.

Žalovaný ďalej vzniesol námietku zániku platnosti Záručnej listiny s tým, že poukázal na uplynutie
lehoty platnosti Záručnej listiny podľa čl. IV ods. 3, v zmysle ktorého platnosť záručnej listiny je
časovo obmedzená a končí uplynutím 30. dňa po ukončení úverového vzťahu, ak príjemca záruky

nedoručí SZB písomne svoje nároky z bankovej záruky počas tejto lehoty. Podľa názoru žalovaného
predmetný úverový vzťah zanikol sčasti splnením zo strany dlžníka a vo zvyšnej časti na základe
objektívne dodatočnej nemožnosti plnenia zo strany dlžníka. Plnenie dlžníka sa podľa žalovaného stalo
objektívne nemožným vzhľadom na nemajetnosť dlžníka, kedy spoločnosť dlžníka bola v súlade s
rozhodnutím konkurzného súdu dňa 19.08.2002 sp. zn. 2K 382/98-68 o zrušení konkurzu a podľa § 68

ods. 3 Obch. zák zrušená bez likvidácie. Vedľajší záväzok zo Záručnej listiny týmto zánikom Úverovej
zmluvy automaticky nezanikol, ale zanikol podľa cit. článku Záručnej listiny márnym uplynutím času
na uplatnenie práva veriteľa na plnenie zo Záručnej listiny, t.j. 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia
konkurzného súdu o zrušení konkurzu na majetok dlžníka.

Žalovaný tiež spochybnil aktívnu vecnú legitimáciu spoločnosti IKARIA, s.r.o. (žalobcu) z dôvodu, že

zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená medzi spoločnosťou MERKURIA a.s. ako postupcom a
IKARIA, s.r.o. ako postupníkom bola uzatvorená pred nadobudnutím účinnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, na podklade ktorej nadobudla pohľadávku spoločnosť MERKURIA a.s.. Spoločnosť
MERKURIA a.s totiž nadobudla pohľadávku od pôvodného veriteľa z úverového vzťahu - VÚB, a.s.
na základe písomnej Zmluvy o postúpení pohľadávky č. X/XXXX/MER zo dňa 24.10.2001, ktorá mala

nadobudnúť účinnosť dňom zaplatenia celej výšky odplaty, t.j. dňom 31.10.2001. Dispozičné právo
spoločnosti MERKURIA, a.s. k predmetnej pohľadávke teda vzniklo až 31.10.2001, a preto nebola
oprávnená už dňa 25.10.2001 platne uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky so žalobcom.

Žalovaný na základe svojej argumentácie požadoval návrh žalobcu zamietnuť, nárok uplatnený žalobou
považoval za nedôvodný, neoprávnený a bez právneho základu, nakoľko existujú právne dôvody

a skutkové okolnosti, na základe ktorých sú pre porušenie povinností príjemcu bankovej záruky a
uplatnenie námietky neplniť z bankovej záruky dané dôvody zamietnutia žaloby.

Na vyjadrenia žalovaného reagoval žalobca tým, že banka má plniť na základe vystavenej bankovej
záruky vždy po písomnej výzve veriteľa. Plnenie zo strany banky môže byť podmienené predloženímurčitých dokumentov. Ak by dokumenty predložené neboli, nemá to za následok zánik záväzku banky,
iba sa jej povinnosť oddiali až do doby, keď budú všetky dokumenty predložené. Žalobca mal za to,
že riadne vyzval žalovaného na splnenie jeho povinností v zmysle Záručnej listiny a zároveň predložil

aj dovtedy nepredložené doklady uvedené v čl. III ods. 4 Záručnej listiny s tým, že ostatné dokumenty
boli žalovanému už raz predložené. Žalovaný vo svojej odpovedi na výzvu žalobcu nežiadal predloženie
žiadnych iných dokladov, iba namietal porušenie dohodnutých podmienok Záručnej listiny uvedených
pod bodom 1, 2, 3 jeho odpovede zo dňa 14.05.2003, ktoré sa vôbec netýkali nepredloženia prípadných
chýbajúcich dokladov.

K tvrdeniu žalovaného, že neudelil písomný súhlas s postúpením pohľadávky, žalobca uviedol, že
požiadalžalovanéhoosúhlaslistomzodňa12.10.2001,naktorýžalovanýnereagoval,čímkonkludentne
tento úklon schválil a akceptoval. K nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu neplatnosti Zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2001 žalobca uviedol, že v Zmluve o postúpení pohľadávky zo
dňa 24.10.2001 definovanú účinnosť nie je možné preklasifikovať na odkladaciu podmienku podľa OZ
a to aj z dôvodu, že prejav vôle zmluvných strán tomu tak nenasvedčuje. Žalobca bol toho názoru, že

spoločnosť MERKURIA a.s. postúpenú pohľadávku nadobudla dňom platnosti zmluvy, t.j. dňom podpisu
oboma zmluvnými stranami.

Súd uznesením 30 Cb/203/2003-151 z 27.02.2007 v zmysle písomného podania žalobcu - návrhu
na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalobcu a písomného súhlasu pristupujúceho
- spoločnosti MERKURIA a.s. pripustil podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pristúpenie žalobcu v 2. rade do

konania. Predmetné uznesenie potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6Cob/21/07-158 zo dňa
17.04.2007.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s listinnými dôkazmi ako aj
ostatným spisovým materiálom a rozhodol rozsudkom sp. zn. 30Cb/203/2003-352 zo dňa 18.11.2010
tak, že žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie 512.514,11 EUR istiny spolu so 14,23

% ročným úrokom z omeškania od 17.04.2003 do zaplatenia a zaviazal žalovaného na náhradu trov
konania. Súd žalobu žalobcu v 2. rade zamietol.

Proti tomuto rozsudku v jeho zaväzujúcej časti podal žalovaný odvolanie, v ktorom žiadal rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a žalobu žalobcu v 1. rade zamietnuť a priznať mu náhradu trov celého konania.

V podanom odvolaní žalovaný namietal, že súd prvého stupňa skutkovo a právne nehodnotil

celý obsah záručnej listiny najmä jej častí týkajúcich sa podmienok, času a spôsobu uplatnenia
námietok žalovaného proti plneniu zo Záručnej listiny, ignoroval námietky žalovaného a plynutie času
ako významnú právnu skutočnosť vedúcu k zániku platnosti Záručnej listiny, najmä v súvislosti s
oneskorenou výzvou žalobcu. Poukázal tiež na to, že ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce
bankovú záruku sú ustanoveniami dispozitívnymi s výnimkou ust. § 313 a § 321 ods. 4, teda ustanovenia

Záručnej listiny majú prednosť pred dispozitívnymi zákonnými ustanoveniami a poukázal aj na ďalšie
skutočnosti ním prezentované v priebehu konania.

O podanom odvolaní žalovaného rozhodol Krajský súd Bratislava Uznesením sp. zn. 1Cob/73/2011-438
zo dňa 01.12.2011 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18.11.2010 sp. zn.
30Cb/203/2003-352 v napadnutej vyhovujúcej časti zrušuje a vec vracia v tejto časti súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvého stupňa správne posúdil základ
sporu ako vzťah vzniknutý na základe bankovej záruky podľa ust. § 313 a nasl. Obch. zákonníka, a to na
základe vydania Záručnej listiny žalovaným dňa 27.05.2006 s tým, že príjemcom záruky bola VÚB, a.s.,
ktorej mal žalovaný zaplatiť 80 % úveru poskytnutého dlžníkovi FORSA MVM, s.r.o.. Odvolací súd sa

taktiež stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že zmeny úrokovej sadzby v režime splátok podľa čl. III
bod 2 Záručnej listiny nie sú zmenami, ktoré je veriteľ povinný oznámiť žalovanému (viď slovo „okrem“).

Odvolací súd ďalej poukázal na skutočnosť, že zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorené medzi VÚB,
a.s.aspoločnosťouMERKURIA,a.s.anáslednesožalobcomv1.radejepotrebnéposudzovaťvspojení
so znením čl. III ods. 2 záručnej listiny, podľa ktorého príjemca záruky (právny predchodca žalobcov)

mal povinnosť: „ ... vyžiadať si od žalovaného písomný súhlas so všetkými zmenami úverovej zmluvy ...“.
Žalobca v 2. rade však súhlas s ďalším postúpením pohľadávky na žalobcu v 1. rade od žalovanéhonežiadal. Žalobca v 2. rade listom zo dňa 21.02.2003 žalovanému oznámil, že táto pohľadávka bola
postúpená. Záver súdu prvého stupňa o postúpení pohľadávky s odkazom na to, že zmenu v osobe
veriteľa akceptoval konkurzný súd je nesprávny, pretože v konaní o plnení z bankovej záruky je nutné

vychádzať zo znenia záručnej listiny a posúdiť, či boli splnené dohodnuté podmienky.

Podľa odvolacieho súdu sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou, či a kedy sa skončil úverový vzťah,
aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či k výzve žalobcu došlo počas platnosti záručnej listiny. Lehota
platnosti záručnej listiny bola podľa čl. IV ods. 3 časovo obmedzená a končila uplynutím 30-teho dňa po
ukončení úverového vzťahu, ak príjemca záruky počas tejto doby nedoručí žalovanému písomne svoje

nároky z bankovej záruky.

Súd po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacím súdom vykonal dňa 29.11.2012 v predmetnej veci
pojednávanie, na ktorom oboznámil účastníkov s doterajším priebehom a výsledkom konania a umožnil
im, aby sa vyjadrili.

Právna zástupkyňa žalobcu predložila písomné vyjadrenie spolu s tým, že opätovne založila do súdneho
spisu oznámenie pôvodného žalobcu v 2. rade zo dňa 21.2.2003, oznámenie o postúpení pohľadávky zo

dňa 07.11.2001, fotokópie doručeniek, list odporcu adresovaný žalobcovi dňa 03.04.2003, aktuálny stav
úveru ku dňu 31.03.2003 podnik. subjektu FORZA MVM, list odporcu zo dňa 16.01.2003, aktuálny stav
úveru ku dňu 31.12.2002, prihlásenie pohľadávky v sume 24.719.340,79 Sk do konkurzu, list žalobcu
zo dňa 07.12.2001 odporcovi, list zo dňa 14.04.2003- výzva na plnenie záväzku zo záručnej listiny Z.-
XX, list odporcu zo dňa 08.01.2002 adresovaný žalobcovi, list zo dňa 14.05.2003 odporcu žalobcovi,

výpis z OR OS Košice obch. spoločnosti FORZA MVM s.r.o. Košice, vestník, uzn. 2K 382/98 zo dňa
15.10.2001 a 21.05.2001.

Právna zástupkyňa žalobcu ďalej uviedla, že zotrváva na podanom návrhu, podľa jej názoru zmluvou
o postúpení pohľadávky nedošlo k zmene úverovej zmluvy, a to aj z toho pohľadu, že ak sa
pohľadávka postupuje podľa § 524 OZ nedochádza tým k zmene záväzku žalovaného. Zo správania

sa oboch pôvodných žalobcov a VÚB vyplynulo, že s odporcom spolupracovali s tým, že dokumenty
podľa Záručnej listiny predkladali postupne podľa právneho stavu v akom sa predmetná pohľadávka
nachádzala.

Právny zástupca odporcu poukázal na to, že súd sa nevysporiadal s aktívnou vecnou legitimáciou
žalobcu napriek skutočnosti, že žaloba bola voči žalobcovi v 2. rade zamietnutá a mal posudzovať nielen

platnosť zmluvy medzi VÚB a MERKURIA, ktorej platnosť žalovaný nespochybňuje, ale je potrebné
zaoberaťsaplatnosťouzmluvymedziMERKURIAažalobcom.Právnyzástupcaodporcutaktiežuviedol,
že k zmluvám o postúpení pohľadávky bolo potrebné vyžiadať si súhlas ručiteľa, nie dlžníka, pretože
znenie Záručnej listiny bolo koncipované tak, aby ochraňovalo žalovaného predtým, aby ručiteľ ako
zmluvná strana bankovej záruky mal ako zmluvného partnera iný subjekt ako banku. Žalovaný si svoje

bankové záruky kryl, pričom už od počiatku išlo o rizikový úver, preto si SZRB chcela ošetriť toto riziko
tým, že bude mať dostatočné informácie o živote úverového vzťahu. Text záručnej listiny bol stavaný pre
banky a s poukazom na ust. § 313 Obz. a s poukazom na text Záručnej listiny možno vyvodiť právny
záver, že text záručnej listiny vyjadrený v písm. forme má prednosť pred akýmikoľvek dispozitívnymi
ust. Obch. zákonníka alebo Obč. zákonníka, preto je text záručnej listiny záväzný a nemožno ho

meniť rozširujúcim výkladom, či už na strane žalobcu alebo súdu. Skutočnosť, že bol potrebný súhlas
ručiteľa vyplýva, podľa žalovaného aj zo skutočnosti, že VÚB požiadala písomne žalovaného o súhlas
s takýmto postúpením pohľ. na spoločnosť MERKURIA a.s., čo dokladuje prejav vôle strán z bankovej
záruky. Právny zástupca žalovaného ďalej poukázal na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky č. 2
MERKURIA-IKARIA,ktorúpovažujezaabsolútneneplatnú,pričomnapriekskutočnosti,žeMERKURIA,

a.s. nie je účastníkom konania je potrebné sa s touto otázkou ako predbežnou zapodievať. Podľa
žalovaného sa teda spoločnosť IKARIA nestala veriteľom pohľadávky z úverového vzťahu, a preto
nemá aktívnu legitimáciu v tomto spore. Právny zástupca odporcu ďalej poukázal na čl. IV bod. 3
Záručnej listiny, ktorým bola daná akcesorita bankovej záruky, kedy jej platnosť je viazaná na lehotu 30
dní po skončení úverového vzťahu. Úverový vzťah podľa žalovaného zanikol 30.06.2002 na základe

dodatočnej nemožnosti plnenia, čo vyplýva z právoplatného rozhodnutia konkurzného súdu o zrušení
konkurzu na majetok dlžníka.

Kuvedenémutvrdeniuprávnazástupkyňažalobcuuviedla,že kzánikuúverudošlovýmazomprávnickej
osoby z OR, a teda právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným existoval až do uplynutia 30-dňovejlehoty po výmaze dlžníka z OR, pričom nesúhlasí s tvrdením, že úverový vzťah zanikol dodatočnou
nemožnosťou plnenia.

Právny zástupca žalovaného ďalej poukázal na čl. III bod. 4 Záručnej listiny, podľa ktorého bol žalobca

povinnývýzvunasplneniebankovejzárukydoručiťžalovanémudo30dníodrealizáciezabezpečovacích
prostriedkov a súčasne s ňou predložiť fotokópie uvedených dokumentov. Výzva bola teda žalovanému
doručená oneskorene a žalobca nepredložil súčasne z výzvou zo dňa 14.04.2003 žiadny z dokladov
uvedených v čl. III bod 4 písm. a) - d) Záručnej listiny a nesplnenie týchto dvoch povinností nemožno
dodatočne konvalidovať s odkazom na to, že žalovaný tieto doklady už mal alebo ich príjemca doručí

na požiadanie. Z textu Záručnej listiny vyplýva, že je zárukou podmienenou, z ktorej pre banku vyplýva
oprávnenie na vznesenie námietok v nej uvedených, pričom tieto námietky a ich uplatnenie je potrebné
vyhodnotiť s právnymi následkami vedúcimi k zániku záväzku žalovaného plniť.

Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že čl. III ods. 4 a ani čl. IV ods. 3 Záručnej listiny nevylučuje možnosť
dodatočného predloženia listín aj vzhľadom na časovú súvislosť jednotlivých úkonov, ktoré boli dané
povinnosťou.

Právny zástupca žalovaného uviedol, že v zmysle čl. II bod 4 Záručnej listiny žalovaný môže vzniesť
všetky námietky, ktoré by mal a mohol mať proti príjemcovi záruky dlžník, to platí aj pre námietku
premlčania, kedy k 20.06.2008 sa premlčali všetky záväzky z úverového vzťahu.

K vznesenej námietke premlčania právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že celý úverový vzťah bol
spísaný formou notárskej zápisnice 09.07.1996, pohľadávka bola voči dlžníkovi uplatnená návrhom na

vykonanie exekúcie 16.03.1998, č. exekučného konania bolo vedené pod Ex 249/98 až do vyhlásenia
konkurzu, ktorý bol vyhlásený 12.10.1998, počas exekučného konania premlčacia lehota neplynula a
bola prerušená, veriteľ si uplatnil pohľadávku v konkurznom konaní prihláškou 24.11.1998, žaloba bola
proti ručiteľovi podaná v roku 2003.

Žiadny z účastníkov konania nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Zo skutkových tvrdení prezentovaných v doterajšom priebehu konania vyplýva, že pohľadávka, ktorá
je v tomto konaní uplatňovaná, bola postúpená dvakrát. V prvom prípade sa jednalo o postúpenie
pohľadávky medzi spoločnosťou VÚB, a.s., ako pôvodným vlastníkom pohľadávky, a spoločnosťou
MERKURIA a.s., ako nadobúdateľom pohľadávky, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky č. X/
XXXX/MER zo dňa 24.10.2001. V druhom prípade išlo o zmluvu o postúpení pohľadávky č. XX/XXXX zo

dňa 25.10.2001 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 06.11.2001 uzatvorenú medzi spoločnosťou MERKURIA
a.s. ako postupcom a spoločnosťou IKARIA, s.r.o. (žalobca) ako postupníkom.

Postupovaná pohľadávka bola zabezpečená bankovou zárukou na základe Záručnej listiny č. Z.
XXXXXX-XX vystavenej žalovaným dňa 27.05.1996. V zmysle čl. III ods. 2 Záručnej listiny bol príjemca
záruky povinný vyžiadať si od žalovaného písomný súhlas so všetkými zmenami úverovej zmluvy, okrem

zmien úrokovej sadzby úveru a zmien v režime splátok (prolongovanie) na základe žiadosti dlžníka.

K námietke žalovaného, že k uzatvoreniu druhej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2001
došlo v rozpore s čl. III ods. 2 Záručnej listiny, teda bez súhlasu žalovaného, súd konštatuje, že pri
posudzovaní postúpenia pohľadávky treba vychádzať z právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v ust.
§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa jedná o komplexnú právnu úpravu aplikovateľnú na

obchodnoprávne vzťahy.

V zmysle ust. § 524 ods. 2 OZ platí: „S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené.“

V zmysle ust. § 528 OZ platí: „Ak splnenie postúpenej pohľadávky je zabezpečené záložným právom
alebo ručením alebo iným spôsobom, je postupca povinný o postúpení pohľadávky podať správu osobe,

ktorá zabezpečenie poskytla.“

Postúpeniepohľadávkyspočívavtom,žedoexistujúcehozáväzkovo-právnehovzťahumedzipôvodným
veriteľom a dlžníkom vstúpi nový veriteľ, ktorý súčasne preberá pohľadávku pôvodného veriteľa.
Postúpením pohľadávky dochádza k trvalej zmene v osobe veriteľa bez toho, aby sa súčasne zmenil
obsah doterajšieho záväzkového vzťahu. Táto zmena sa nedotýka práv ani povinností dlžníka, resp.ručiteľa postupovanej pohľadávky vyplývajúcich pre nich z ich záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy
o postúpení nevyžaduje ich súhlas. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom
postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou

spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a
pohľadávkunadobudnesovšetkýmiprávami,ktorésúsňouspojenévrátanezabezpečovacíchinštitútov.

Postúpením pohľadávky teda nedošlo k zmene obsahu úverovej zmluvy. Postúpenie pohľadávky sa
žiadnym spôsobom nedotklo ani obsahu bankovej záruky, ktorá poskytnutie úveru zabezpečovala a
nezhoršilo sa tak ani postavenie banky, ktorá záruku poskytla. Ustanovenie čl. III ods. 2 Záručnej listiny,

ktoréupravujepovinnostipríjemcuzáruky,možnointerpretovaťvkontextečl.IIIZáručnejlistinysnázvom
práva a povinnosti príjemcu bankovej záruky ako zmluvné dojednanie, ktorého účelom je zabezpečenie
ochrany banky v postavení ručiteľa, pričom zmena v osobe veriteľa ochranu ručiteľa nijak nenarúša a
žiadnym spôsobom nezhoršuje jeho právne postavenie. Zmena v osobe veriteľa úverovej zmluvy nemá
teda žiadny vplyv na obsah uzatvorených záväzkových vzťahov vrátane obsahu bankovej záruky.

V zmysle ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka taktiež platí, že postúpiť nemožno pohľadávku, ak

by to odporovalo dohode s dlžníkom, nie však ak by to odporovalo dohode s ručiteľom, resp. osobou,
ktorá poskytla bankovú záruku.

Žalovaný v postavení ručiteľa teda nie je oprávnený obmedziť majiteľa pohľadávky s týmto majetkovým
právomvsúladesčl.20ÚstavySRvoľnenakladať,resp.neudeleniesúhlasuručiteľasozmenouveriteľa
nemôže spôsobiť a ani z obsahu samotnej záručnej listiny nevyplýva, že spôsobuje relevantné právne

následky vo vzťahu k platnosti postúpenia pohľadávky, resp. k platnosti samotnej Záručnej listiny.

Podľa ust. § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka postupník nadobúda pohľadávku so všetkými právami
s ňou spojenými a môže po postúpení pohľadávky uplatňovať všetky práva, ktoré mal postupca. Z
povahy singulárnej sukcesie postúpenia pohľadávky vyplýva, že pohľadávka prechádza na postupníka
v takom stave, v akom bola ku dňu účinnosti postúpenia. To sa týka nielen samotnej pohľadávky, ale

i akcesorických právnych vzťahov, ktoré sa týkajú pohľadávky. S postúpenou pohľadávkou teda vždy
prechádzajú na postupníka aj práva, ktoré vyplývajú zo zabezpečenia pohľadávky.

Podľa § 528 ods. 1 OZ zabezpečenie pohľadávky trvá ďalej aj po jej postúpení. Postúpenie pohľadávky
teda nič nemení ani na zabezpečení pohľadávky a v zmysle zákona sa nevyžaduje ani súhlas osôb,
ktoré zabezpečenie pohľadávky poskytli. Postupca je povinný len podať správu o postúpení pohľadávky

osobe, ktorá zabezpečenie poskytla. Oznámením zo dňa 07.11.2001 spoločnosť VÚB, a.s. ako postupca
informovala žalovaného o postúpení pohľadávky na žalobcu v 2. rade a rovnako tak žalobca v 2. rade
písomným oznámením zo dňa 21.02.2003 informoval žalovaného o postúpení pohľadávky na žalobcu
v 1. rade, čím si splnili postupcovia svoju povinnosť podľa § 528 ods. 1 OZ.

S uvedenými ustanoveniami súvisí aj ust. § 318 Obz., podľa ktorého platí, že: „Ak podľa záručnej listiny

je veriteľ oprávnený uplatniť svoje práva z bankovej záruky, len keď dlžník nesplní svoj záväzok, môže
veriteľ postúpiť svoje práva z bankovej záruky iba s postúpením pohľadávky zabezpečenej bankovou
zárukou.“

Postúpenie práv z bankovej záruky veriteľom, ak ide o tzv. akcesorickú bankovú záruku (v zmysle čl.
II ods. 1 posudzovanej Záručnej listiny je banka povinná svoj záväzok splniť vtedy, ak dlžník nezaplatil

splatný úver, hoci ho na to príjemca bankovej záruky vyzval) môže veriteľ postúpiť len súčasne so
zabezpečenoupohľadávkou,atobezohľadunaudeleniesúhlasubankou,ktorávystavilazáručnúlistinu.

Z uvedených dôvodov je súd toho názoru, že je z hľadiska platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a
platnosti samotnej záručnej listiny právne irelevantné, či banka udelí súhlas s postúpením pohľadávky,
ktorú zabezpečuje bankovou zárukou. Zmena v osobe veriteľa úverovej zmluvy taktiež nepredstavuje

zmenu v obsahu záväzku banky, ktorý sa postúpením pohľadávky žiadnym spôsobom nezmenil a
postúpením pohľadávky nedošlo žiadnym spôsobom ani k zhoršeniu postavenia žalovaného.

Pokiaľ ide o procesnoprávne dôsledky postúpenia pohľadávky, postupník je aktívne legitimovaným
na vymáhanie pohľadávky v momente, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky postupcu na neho a v
prípade, že pohľadávku nemôže vymôcť od priameho dlžníka, je aktívne legitimovaným na uplatnenie

zabezpečovacích inštitútov vzťahujúcich sa na postúpenú pohľadávku. Vzhľadom k tomu, že žalobcoviv 1. rade, ktorý nadobudol pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 25.10.2001, sa
ju nepodarilo vymôcť od priameho dlžníka, je aktívne legitimovaným na jej vymáhanie od banky
poskytujúcej bankovú záruku.

K posúdeniu skutočnosti, či k výzve žalobcu došlo počas platnosti Záručnej listiny podľa čl. IV ods. 3
záručnej listiny súd uvádza, že podľa čl. IV ods. 3 Záručnej listiny je platnosť Záručnej listiny časovo
obmedzená a jej platnosť končí uplynutím 30. dňa po ukončení úverového vzťahu, ak príjemca záruky
nedoručí SZB písomne svoje nároky z bankovej záruky počas tejto lehoty.

Podľa čl. VI ods. 4 Úverovej zmluvy č. X/XXX/XX zo dňa 09.07.1996 sa zmluva uzatvára na dobu do

vyrovnania záväzkov klienta voči banke, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy.

Dňa 12.10.1998 vyhlásil Krajský súd v Košiciach Uznesením č.k. 2K 382/98 na majetok dlžníka z
úverového vzťahu - spoločnosť FORSA MVM, s.r.o. konkurz.

Právna skutočnosť vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka FORSA MVM, s.r.o. spôsobila v súlade
s ust. § 14 ods. 1 písm. g) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní splatnosť záväzku
vyplývajúceho z úverového vzťahu, nie však jeho zánik, resp. ukončenie.

Okresný súd Košice I ako registrový súd následne povolil výmaz obchodnej spoločnosti FORSA
MVM, s.r.o. z obchodného registra z dôvodu zrušenia spoločnosti bez likvidácie na základe uznesenia
Krajského súdu Košice sp. zn. 2K 382/98-68 zo dňa 19.08.2002 o zrušení konkurzu a splnení
rozvrhového uznesenia podľa ust. § 68 ods. 3, 4 zák. č. 513/91 Zb. v platnom znení.

Podľa § 68 ods. 1 Obz. spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra.

Spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra, a teda zanikla dňa 09.05.2003.

Podľa ust. § 488 OZ záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Záväzkový právny vzťah je charakterizovaný tým, že jeho účastníkmi sú vždy aspoň dva individuálne
určené subjekty, z ktorých jeden je nositeľom práva a druhý subjektom povinnosti. V záväzkovo právnom

vzťahu platí, že oprávneniu individuálne určeného veriteľa zodpovedá povinnosť individuálne určeného
dlžníka, teda právo i povinnosť sú v určitej relácii.

Právnou skutočnosťou spôsobujúcou zánik záväzkového právneho vzťahu založeného úverovou
zmluvou bol teda zánik právnickej osoby - dlžníka bez právneho nástupcu. V každej fáze trvania
záväzkového vzťahu totiž musí byť na každej strane minimálne jeden subjekt. Ak jedna zo strán

záväzkového vzťahu zanikla, nemôže samostatne existovať záväzkový právny vzťah, a preto zaniká.
Dňom právoplatnosti rozhodnutia o výmaze dlžníka z obchodného registra nemohol byť dlžník už
nositeľom žiadnych práv a povinností, a tým zanikli aj záväzkovo právne vzťahy, ktorých bol dlžník
účastníkom vrátane úverovej zmluvy, ktorú mal dlžník uzatvorenú so spoločnosťou VÚB, a.s. a jej
právnymi nástupcami.

Súd zhodne s právnym názorom žalovaného teda konštatuje, že úverový vzťah sčasti zanikol splnením
zo strany dlžníka (úhrada splátky úveru vo výške 700.000,- Sk a výťažok zo speňaženia majetku dlžníka
- úpadcu vo výške 2.825.663,- Sk) avšak podľa názoru súdu úverový vzťah zanikol v plnom rozsahu až
zánikom dlžníka jeho výmazom z obchodného registra, teda dňa 09.05.2003.

Z predložených dôkazov vyplýva, že spoločnosť MERKURIA, a.s. (pôvodný žalobca v 2. rade) vyzvala

žalovaného splniť svoju povinnosť listom zo dňa 07.12.2001 a výzvou zo dňa 14.04.2003 (Výzva na
plnenie záväzku zo Záručnej listiny č. Z. XXXXXX- XX v súlade s čl. IV ods. 3 Záručnej listiny, teda ešte
pred ukončením úverového vzťahu a počas doby platnosti Záručnej listiny.

Podľa § 322 Obz. sa na bankovú záruku primerane použijú ustanovenia o ručení.Podľa § 311 ods. 1, 2 ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Ručenie však
nezaniká, ak záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom alebo
pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.

V predmetnom ustanovení Obchodný zákonník ustanovuje dve výnimky, kedy k zániku ručenia napriek
zániku zaisťovaného záväzku nedôjde. Z dikcie citovaného ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva,
že jedným zo spôsobov zániku záväzku je aj zánik právnickej osoby bez právneho nástupcu, nakoľko
ručenie nezaniká, ak záväzok zanikol pre zánik právnickej osoby, ktorá je dlžníkom.

Z uvedeného možno teda vyvodiť záver, že zánikom právnickej osoby, obligačného dlžníka, zaniká

záväzkový právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, avšak zabezpečovaná pohľadávka, ktorá bola
predmetom úverovej zmluvy, nezanikla, nakoľko je splniteľná bankou poskytujúcou bankovú záruku.

K argumentácii žalovaného, že zánik hlavného záväzku (úverového vzťahu) nastal v plnom rozsahu
dodatočnou nemožnosťou plnenia, za ktorú žalovaný, vzhľadom na vyhlásený konkurz na majetok
dlžníka FORSA MVM, s.r.o., považoval objektívnu nemajetnosť dlžníka, súd poukazuje na ust. § 352
ods. 1 Obchodného zákonníka. V zmysle citovaného ustanovenia platí, že záväzok sa považuje za

splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť s pomocou inej osoby. Obchodný zákonník teda v porovnaní
so všeobecnou právnou úpravou nemožnosti plnenia obsiahnutou v § 575-577 Občianskeho zákonníka
sprísňuje podmienky pre nemožnosť plnenia a doplňuje ustanovenia Občianskeho zákonníka tak, že za
zánik záväzku nemožnosťou plnenia sa nepovažuje skutočnosť, ak je záväzok splniteľný pomocou inej
osoby. Nemožnosť plnenia teda nemôže spočívať len v okolnostiach, ktoré sa týkajú výlučne povinného,

ale musí sa dotýkať aj ktorejkoľvek inej osoby, ktorá zabezpečila splnenie záväzku, napr. aj formou
bankovej záruky. Ak bol teda záväzok splniteľný žalovaným, ktorý záväzok zabezpečil, nemohol nastať
jeho zánik z dôvodu nemožnosti plnenia.

Žalovaný v kontexte platnosti postúpenia pohľadávky na základe druhej zmluvy o postúpení pohľadávky
č. XX/XXXX zo dňa 25.10.2001 uzatvorenej medzi žalobcom v 2. rade ako postupcom a žalobcom v 1.

rade ako postupníkom namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v 1. rade na podanie žaloby. Podľa názoru
žalovaného platí, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 24.10.2001 uzatvorená medzi VÚB, a.s. a
žalobcom v 2. rade mala nadobudnúť účinnosť až dňom zaplatenia celej výšky odplaty, teda 31.10.2001,
apretozmluvaoďalšompostúpenípohľadávkyuzavretádňa25.10.2001sožalobcomv1.radenemohla
pred účinnosťou prvej zmluvy vyvolať účinky platného postúpenia v zmysle zásady „nemo plus iuris ...“.

Podľa názoru žalovaného je teda zmluva o postúpení pohľadávky č. XX/XXXX zo dňa 25.10.2001 podľa
ust. § 37 a § 39 OZ absolútne neplatná, a to z dôvodu, že k jej uzatvoreniu došlo v čase, kedy žalobca
v 2. rade nebol oprávnený s postupovanou pohľadávkou majetkovo disponovať.

V zmysle ustálenej judikatúry slovenských a českých súdov (Ro NS ČR z 27.02.2002, sp. zn. 29 Odo
329/2001; Ro veľkého senátu NS ČR z 09.12.2009, sp. zn. 31 Cdo 1328/2007; Rozsudok NSSR, sp.

zn. 4obo 210/2001, Uznesenie NSSR 5 Obdo 20/2008) platí, že dlžník vo všeobecnosti nemá v súdnom
konaní, v ktorom je proti nemu uplatnený návrh postupníka na zaplatenie postúpenej pohľadávky,
k dispozícii námietku, že zmluva o postúpení pohľadávky, ako právny úkon urobený postupcom a
postupníkom,jeneplatná.Námietkaneplatnostizmluvyopostúpenípohľadávkytaksvýnimkouprípadov
uvedených v § 525 OZ dlžníkovi voči postupníkovi neprislúcha.

Uvedené skutočnosti potvrdzuje aj judikát prijatý obchodným kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 119/2003 a ktorý znie: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.
Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a

platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky
preukazoval zmluvou o postúpení postupník.“

Aj keď v predmetnom súdnom konaní nie je uplatňovaná pohľadávka voči dlžníkovi, ale banke
poskytujúcej bankovú záruku, tak s poukazom na analógiu iuris možno vyššie uvedenú judikatúru

aplikovať aj vo vzťahu k ručiteľovi. Pri analógii práva totiž postupuje orgán aplikácie práva podľa
právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva,prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom na zmysel, či účel
zákona (ratio legis).

Použitie analógie v danom prípade vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR týkajúcej sa

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že za rovnakých podmienok sa musí dať rovnaká
odpoveď. Podľa ústavného súdu je diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie
rieši odchylným spôsobom pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“ (napr. nálezy II. ÚS
159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07). Rozpory v rozhodovacej praxi súdov tak predstavujú porušenie
princípu právnej istoty vyjadrenej v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorý v rozsudku vo veci Beian v. Rumunsko zo dňa 06.12.2007 rozhodol,
že vzájomne odporujúca judikatúra vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie Dohovoru o ochrane
ľudských práv.

Posudzovanie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky v predmetnom konaní teda súd s poukazom na
uvedenú ustálenú judikatúru nie je oprávnený skúmať ani hodnotiť, nakoľko predmetom tohto konania
nie je riešenie sporu medzi postupcom a postupníkom vyplývajúcim zo zmluvy o postúpení pohľadávky

a ručiteľ nie je v tomto konaní oprávneným na vznesenie námietky neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky.

Z procesnoprávneho hľadiska je pre vyvodenie záveru o aktívnej vecnej legitimácii postupníka na
podanie žaloby postačujúce, ak sa preukáže, že postupca oznámil ručiteľovi postúpenie pohľadávky
v súlade s ust. § 528 ods. 1 OZ. V tomto smere bolo žalovanému písomným oznámením zo dňa

07.11.2001 spoločnosťou VÚB, a.s., ako postupcom, oznámené postúpenie pohľadávky na žalobcu v 2.
rade a rovnako tak žalobca v 2. rade písomným oznámením zo dňa 21.02.2003 informoval žalovaného o
postúpení pohľadávky na žalobcu v 1. rade, čím si splnili postupcovia svoju povinnosť podľa § 528 ods.
1 OZ. Uvedené písomné oznámenia o postúpení pohľadávky sú určité, jasné a zrozumiteľné a možno
ich hodnotiť ako platné právne úkony.

Účelom ust. § 528 ods. 1 OZ je ochrana osôb, ktoré poskytli zabezpečenie pohľadávky a ktoré
poskytnú plnenie namiesto dlžníka osobe, ktorá podľa hmotného práva nebola v čase plnenia veriteľom
dlžníka, napr. preto, že zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná. Oznámenie postupcu ručiteľovi
o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky (notifikácia), je skutočnosťou, na ktorú právo viaže vznik
povinnosti ručiteľa plniť postupníkovi. Oznámením o postúpení pohľadávky vyvolá postupca zmenu

osoby oprávnenej prijať plnenie a berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že aj v prípade neplatnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky splní ručiteľ tretej osobe (postupníkovi) dlh s účinkami aj pre postupcu.

Pre ručiteľa je teda podstatné, či ním zabezpečovaná pohľadávka existuje, ale nie je jeho vecou, kto ju
vymáha, nakoľko má splniť zabezpečovaný dlh podľa pokynov veriteľa. V prípade, ak dôjde k zrušeniu
zmluvy o postúpení pohľadávky, vznikne postupníkovi povinnosť vydať prijatú pohľadávku postupcovi

titulom jeho bezdôvodného obohatenia.

Vo vzťahu k ručiteľovi, resp. banke poskytujúcej bankové ručenie nemôže byť otázka platnosti
postúpeniaaniprávnevýznamná,pretožeručiteľnemáspravidlamožnosťposúdiť,čivskutočnostidošlo
k postúpeniu a či je zmluva o postúpení pohľadávky platná. V zmysle ust. § 528 OZ je totiž postupca
povinný o postúpení pohľadávky len podať správu osobe, ktorá zabezpečenie záväzku poskytla. Pre

osobu poskytujúcu zabezpečenie pohľadávky je teda rozhodujúce podanie správy, že k postúpeniu
pohľadávky došlo a nie, či v skutočnosti k postúpeniu platne a či vôbec došlo. V opačnom prípade by
bol totiž ručiteľ v trvalej neistote, či plnil tomu, komu mal. Z uvedeného možno vyvodiť, že notifikačný
úkon postupcu vyvolá zamýšľané právne následky týkajúce sa osoby oprávnenie prijať plnenie aj vtedy,
ak k cesii vôbec nedošlo, alebo zmluva bola neplatná.

V predmetnom konaní postúpenie pohľadávky medzi žalobcom v 1. rade a pôvodným žalobcom v 2.
rade na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. 23/2001 zo dňa 25.10.2001 v znení Dodatku č. 1
zo dňa 06.11.2001 nebolo sporným a v súčasnosti zároveň spoločnosť MERKURIA a.s. ako strana
zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorej platnosť žalovaný namieta, nie je ani účastníkom tohto konania.
Z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalovaného na vznesenie námietky neplatnosti zmluvy o

postúpení pohľadávky súd nebol povinný tento právny úkon skúmať z hľadiska jeho platnosti, a to ani
ako prejudiciálnu otázku. Pre konajúci súd je podstatnou právnou skutočnosťou, na základe ktorej má
ručiteľ plniť novému veriteľovi, a ktorá zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka v tomto konaní, užsamotné oznámenie o postúpení pohľadávky. Žalobca teda preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu
už samotným písomným oznámením zo dňa 21.02.2003.

Žalovaný ďalej namietal, že príjemca záruky (veriteľ) svojim nekonaním porušil č. III ods. 3 písm. a)

záručnej listiny tým, že pred doručením výzvy na plnenie zo Záručnej listiny písomne nevyzval dlžníka
na zaplatenie úveru, napriek skutočnosti, že dlžník právne existoval až do dňa 09.05.2003.

Splnenie podmienky podľa čl. III ods. 3 písm. a) Záručnej listiny mal súd za preukázanú jednak
skutočnosťou, že pôvodný vlastník pohľadávky VÚB, a.s. si pohľadávku voči dlžníkovi uplatňoval
cestou exekučného konania a po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka FORSA MVM, s.r.o. si

uplatnil prihláškou svoju pohľadávku v konkurznom konaní voči dlžníkovi, pričom obidva úkony
majú charakter uplatnenia pohľadávky voči dlžníkovi. Uvedeným postupom bola dodržaná zmluvne
dohodnutá subsidiarita bankovej záruky, nakoľko v konaní bolo preukázané, že príjemca bankovej
záruky sa prednostne domáhal uspokojenia svojej pohľadávky od priameho dlžníka a až následne od
banky poskytujúcej bankové ručenie.

Žalovaný taktiež namietal nedodržanie čl. III ods. 4 Záručnej listiny, ktorého porušenie malo spočívať v

tom, že žalobca spolu s výzvou nepredložil žalovanému fotokópie dokladov uvedených v predmetnom
ustanovení Záručnej listiny. Žalobca však v konaní preukázal listinami zo dňa 14.10.1996, 10.07.1996,
30.07.1996, 11.10.1996, 21.03.1997, 19.01.1998, 05.03.1998, 09.03.1998, 14.01.2000, 18.07.2001,
30.09.2001, 14.04.2003, že žalovaným vyžadované doklady boli žalovanému už raz predložené. Z
ustanovení Záručnej listiny pritom nevyplývalo, že by oprávnený zo Záručnej listiny nemohol žalovaným

požadované doklady doručiť aj pred výzvou v zmysle čl. III bod 4 Záručnej listiny. Súd v tomto smere
opätovne uvádza, že pokiaľ ustanovenie čl. III ods. 4 Záručnej listiny nevylučuje možnosť predložiť
doklady aj skôr (pred uplatnením výzvy) a právo poskytovateľa záruky neprijať tieto doklady alebo právo
ich odmietnuť a neakceptovať výslovne nevyplýva ani z ostatných ustanovení Záručnej listiny a nemá
oporu ani v zákonných ustanoveniach, nemôže v danom prípade nepredloženie dokladov, ktoré už

má poskytovateľ záruky k dispozícii, mať za následok zánik záväzku žalovaného zo Záručnej listiny.
Žalobca naviac vo výzve zo dňa 14.03.2003 uviedol, že na vyžiadanie žalovaným mu v prípade potreby
budú predložené ďalšie doklady. Žalovaný však vo svojej odpovedi zo dňa 14.05.2003 predloženie
žiadnych ďalších dokumentov nevyžadoval, nakoľko dokladmi uvedenými v čl. III ods. 4 Záručnej listiny
už disponoval.

Porušenie čl. III ods. 4 Záručnej listiny žalovaný ďalej videl v tom, že nebola dodržaná 30-dňová lehota
v ňom uvedená. Z ust. č. III ods. 4 Záručnej listiny vyplýva, že príjemca záruky bol povinný doručiť výzvu
najneskôrdo30dníporealizáciizabezpečovacíchprostriedkov.Zdikcieust.čl.IIIods.4tedavyplýva,že
výzva má byť doručená najneskôr do uvedenej lehoty, avšak nevylučuje možnosť, aby bola doručená aj
skôr, teda ešte pred uvedeným termínom. Z predložených dôkazov vyplýva, že spoločnosť MERKURIA

a.s. oznámila žalovanému svoju požiadavku na plnenie z bankovej záruky už listom zo dňa 07.12.2001,
čím mal súd za preukázané splnenie lehoty uvedenej v čl. III ods. 4 Záručnej listiny.

K námietke premlčania vznesenej právnym zástupcom žalovaného súd uvádza, že táto sa týka
premlčania pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi z úverového vzťahu, ktorú bol žalovaný oprávnený vzniesť
v súlade s čl. II ods. 4 Záručnej listiny. Úverový vzťah vznikol medzi veriteľom VÚB a dlžníkom FORSA

MVM s.r.o. na základe úverovej zmluvy zo dňa 09.07.1996 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.03.1997. V
zmysle bodu 2 časti I. úverovej zmluvy bol konečný termín splatnosti úveru dohodnutý na 25.12.2002.
Vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka FORSA MVM, s.r.o. dňa 12.10.1998 nastala v súlade s ust.
§ 14 ods. 1 písm. g) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní splatnosť záväzku vyplývajúceho
z úverového vzťahu, čím sa termín splatnosti úveru posunul na 12.10.1998. Banka však z dôvodu

neplatenia úveru dlžníkom ešte pred uplynutím konečného termínu splatnosti úveru a pred vyhlásením
konkurzu na majetok dlžníka v súlade s bodom 3 časti III písm. b) úverovej zmluvy uplatnila pohľadávku
voči dlžníkovi návrhom na vykonanie exekúcie dňa 16.03.1998, č. Ex 249/98. Následne po vyhlásení
konkurzu na majetok dlžníka prihlásil veriteľ svoju pohľadávku voči dlžníkovi do konkurzného konania,
v ktorom bola jeho pohľadávka správcom uznaná. Z uvedeného teda vyplýva, že veriteľ uplatnil svoju

pohľadávku voči dlžníkovi riadne a včas a k premlčaniu jeho pohľadávky nemohlo dôjsť, nakoľko uplatnil
svoje práva voči dlžníkovi v súlade s čl. III bod. 3 úverovej zmluvy ešte pred uplynutím lehoty splatnosti
úveru, teda ešte pred tým ako začala premlčacia doba plynúť.Súd po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacím súdom teda znovu posúdil predmet sporu so
zameraním sa na nedostatky vytýkané odvolacím súdom, opätovne posúdil obsah Záručnej listiny a
zmlúvopostúpenípohľadávkyakoajnámietkyžalovanéhoaspoukazomnavyššieuvedenéskutočnosti

dospel k záveru, že nárok uplatňovaný žalobou je daný. Súd mal za preukázané, že dlžník - FORSA
MVM, s.r.o. neuspokojil pohľadávku veriteľa, za ktorej uspokojenie v zmysle Záručnej listiny č. P
002760-96 vystavenej dňa 27.05.1996 zodpovedá žalovaný v rozsahu 80% nesplatenej istiny, teda v
rozsahu žalobcom vyčíslenej sumy 512.514,11 EUR.

Nakoľko žalobca bol v spore úspešný, je žalovaný povinný zaplatiť mu trovy konania. O trovách konania

súd rozhodne samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v
dvoch vyhotoveniach na Okresný súd Bratislava I. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie musí byť podpísané a datované, musí byť predložené s potrebným počtom rovnopisov a s
prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, inak budú
vyhotovené kópie odvolania a jeho príloh na trovy účastníka podávajúceho odvolanie. Odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.