Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 21, 2012

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/147/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201044
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7011201044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca, členiek senátu

JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Tamary Sklenárovej, v právnej veci žalobcu U. X. - VENIKOM, Slovenské
Nové Mesto 270, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská cesta č.21/1, Košice, proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, Vazovova č.2, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. I/221/16013-84438/2011/990325-r zo dňa 02.09.2011 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 29.11.2011 osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach toho istého dňa sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/16013-84438/2011/990325-r zo dňa

02.09.2011 (ďalej len rozhodnutie žalovaného), ktorým žalovaný podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trebišov č.
640/230/10894/10/Bér zo dňa 30.04.2010. Prvostupňovým správnym rozhodnutím podľa § 46 ods.6
písm.b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 a bol mu vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za
toto zdaňovacie obdobie v sume 238.114,91 eur (7.173.450,- Sk). Rozhodnutie bolo vydané na základe
výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli
uvedené v protokole o kontrole č. 740/320/7376/2010/Bér zo dňa 23.03.2010.

Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z troch faktúr: faktúra č.
14022008/Br zo dňa 14.02.2008 od dodávateľa BRSC, s.r.o., Viničky, za dodávku drevených plotov v
počte 310 kusov - daň z pridanej hodnoty 1.236.900,- Sk, od dodávateľa BRSC, s.r.o. za dodávku
520 kusov drevených plotov - daň 2.084.680,- Sk a od toho istého dodávateľa za dodávku 1.067 kusov
drevených plotov - daň 3.851.870,- Sk. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s uvedenými
obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 ods.1,2
písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa správcu dane žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie týchto

obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach. Správca dane v rámci
daňovej kontroly vykonal šetrenie zamerané na zistenie reálnosti deklarovaných obchodov. Žalobca
do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 10.03.2010 uviedol, že písomné zmluvy so spoločnosťou
BRSC, s.r.o. nevyhotovoval, pretože je súčasne konateľom spoločnosti BRSC, s.r.o. Drevené ploty
vyrobilaspoločnosťBRSC,s.r.o.zamestnancamispoločnostiJOMADO,s.r.o.,tietoplotybolivroku2008
nakúpené vo väčšom množstve a boli predané v roku 2009, boli uskladnené v roku 2008 v sklade v
Strede nad Bodrogom č. 600. K preprave tovaru medzi spoločnosťou BRSC, s.r.o. a žalobcom nedošlo,tovar bol preložený zo skladovacieho priestoru firmy BRSC, s.r.o. do skladovacieho priestoru žalobcu
v Strede nad Bodrogom č. 600 mechanizmom MANITOU, ktorý je vo vlastníctve NAFT SM Gastro,
s.r.o. K výkazu o majetku a záväzkov za rok 2008, v ktorom bolo vykázané množstvo zásob v hodnote

766.418.150,- eur sa nevedel vyjadriť z dôvodu, že účtovníctvo mu vedie iná firma. Vykonal osobne
fyzickú inventúru k 31.12.2008 a k 31.12.2009.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 19.08.2009 v súvislosti s výkonom opakovanej kontroly
DPH u daňového subjektu BRSC, s.r.o. za zdaňovacie obdobie I. a II. štvrťrok 2008 sa U. X. F.. vyjadril,
že všetky zmluvné vzťahy za túto spoločnosť uzatvára iba on sám, vystavuje všetky dodávateľské

a odberateľské faktúry, všetku činnosť zabezpečuje on sám, spoločnosť nemá zamestnancov, všetky
práce vykonávajú zamestnanci spoločnosti JOMADO, s.r.o., spoločnosť BRSC, s.r.o. nemá hnuteľný ani
nehnuteľnýmajetok,jetoobchodnáfirma,ktorásazaoberálenkúpouapredajom.Vroku2008bolvčase
dodávok drevených plotov p. U. X. F.. splnomocneným zástupcom spoločnosti BRSC, s.r.o. a konateľom
vo všetkých odberateľských spoločnostiach žalobcu, ktorým dodával drevené ploty. Platba za tovar
prebiehala vždy v hotovosti, teda U. X. F.. „platil sám sebe“. Žalobca na výzvu správcu dane nepredložil

skladovú evidenciu k 31.12.2008, predložil ju až pri ústnom pojednávaní dňa 10.03.2010. Konečný stav
drevených plotov k tomuto dátumu podľa tejto evidencie bol 18.446 kusov (pri priemernej cene 20.000,-
Sk za jeden kus konečný stav zásob predstavoval sumu 368.920.000,- Sk). Táto predložená evidencia
vierohodne nepreukazoval stav zásob drevených plotov, pretože neobsahovala počiatočný stav zásob
k 01.01.2008. Napriek výzve správcu dane žalobca skladovú evidenciu k 31.12.2009 nepredložil, čím

správca dane nemohol preveriť vyskladnenie drvených plotov v roku 2009. Nepredložil ani inventúrny
súpis z fyzickej inventúry k 31.12.2008 a k 31.12.2009. Správca dane poukázal na rozpory medzi
údajmi vo výkaze o majetkoch a záväzkoch k 31.12.2008 (zásoby za bežné účtovné obdobie boli
vykázané v sume 766.418.150,- Sk) a konečným stavom zásob drevených plotov k 31.12.2008 (stav
zásob predstavoval sumu 368.920.000,- Sk).

Správca dane pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal aj z poznatkov získaných pri už uvedenej
opakovanej daňovej kontrole spoločnosti BRSC, s.r.o. Táto spoločnosť pri kontrole dane z pridanej
hodnoty nepredložila žiadne hmotné dôkazy o tom, že prijala zdaniteľné plnenie v rozsahu od
dodávateľa služby spoločnosti JOMADO, s.r.o. Nepreukázala, že fakturované práce boli skutočne
vykonané spoločnosťou vyznačenou na daňovom doklade, neboli predložené zoznamy zamestnaných

pracovníkov, ktorí predmetné drevené ploty vyrábali.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v
tuzemsku a tým vznik daňovej povinnosti. Podľa zistených skutočností boli vyhotovené faktúry na tovar
fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že spoločnosť BRSC, s.r.o.
a ani žalobca nemá žiadnych zamestnancov, spoločnosť BRSC, s.r.o. nemala žiaden hmotný investičný

majetok, ani dopravné prostriedky, nemala žiadne vlastné ani prenajaté skladovacie priestory. Ani v
jednom z daňových subjektov sa nenachádza žiaden doklad o preprave tovaru, neboli zaevidované
žiadnerežijnénáklady,ktorébypotvrdzovalireálnosťvýroby,nákupuapredajadrevenýchplotov.Rozdiel
z odpočítania dane tak predstavoval sumu 7.173.450,- Sk.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vykázal daň z

pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov v celkovej sume 7.460.694,- Sk, a to dodanie drevených
plotov pre odberateľov TOKAJ FURMINT SK, s.r.o., DOMBY, s.r.o., JOMADO, .s.r.o., motorovej nafte
a benzínu pre JOMADO, s.r.o., guľatiny smrek pre STAVIVA KLASIK L, s.r.o., seno, slama, siláž, šrot
a kukurica v strukoch pre AGRO Tŕňa, s.r.o. a AGROBARA, s.r.o. , smrekové a drevené obliny pre
BRSC, s.r.o., jablčné debny drevené pre BARAVIN, s.r.o. a predaj strojov - obilných kombajnov a žací

stroj pre NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. Žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie týchto zdaniteľných
obchodov tak, ako sú uvedené na dokladoch predložených ku kontrole. Tieto zdaniteľné obchody neboli
reálne uskutočnené, boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. Tieto
závery vychádzajú zo skutočnosti, že žalobca v zdaňovacom období nemal žiadnych zamestnancov,
ktorí by vyrábali a a spracovali poľnohospodársku produkciu a realizovali drevársku výrobu, nevlastní

žiadnu pôdou, na ktorej by pestoval ako prvovýrobca poľnohospodárske produkty, ani nepreukázal
žiaden prenájom poľnohospodárskej pôdy a pozemkov. Medzi predloženými dokladmi sa nenachádzaližiadne doklady o preprave tovaru, v účtovníctve neboli zaevidované žiadne režijné náklady, ktoré
by potvrdzovali reálnosť ekonomickej činnosti žalobcu ako prvovýrobcu, ani využívanie hnuteľného
majetku - poľnohospodárskych strojov. Žalobca neúčtoval v peňažnom denníku v roku 2008 príjmy za

vlastné výrobky, ale len príjmy za predaj tovaru. Do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28.10.2009
žalobca uviedol, že predmetom jeho podnikateľskej činnosti je prvovýroba poľnohospodárskych
produktov na prenajatých pozemkoch od NAFT SM Gastro, s.r.o., nevlastní žiadnu pôdu, ani budovy,
nemá stálych zamestnancov, neúčtuje o nákupe PHM, ani o výkonoch vykonaných motorovými
vozidlami, na tieto výkony nevystavuje faktúry, nevie uviesť či jablčné bedne nakúpil alebo vyrobil

vlastnou činnosťou. Do zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 10.03.2010 uviedol, že pozemky, z
ktorých získal poľnohospodársku produkciu nie sú v jeho vlastníctve, ani vo vlastníctve iných firiem,
kde je konateľom, pozemky sú vo vlastníctve iných firiem a užívateľmi pozemkov, ktoré poberajú
dotácie od štátu na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy (AGROZORAN, s.r.o., kat. úz. Čerhov,
AGROREAL, s.r.o., kat. úz. Bara. Žalobca tieto pozemky využíva na základe ústnej dohody s užívateľmi
pozemkov. Všetky práce spojené s produkciou a spracovaním poľnohospodárskej produkcie vykonávajú

zamestnanci JOMADO, s.r.o., práce za denné výkony zamestnancov nie sú fakturované žalobcovi,
zamestnanci sú platení paušálnou mzdou, na píle prenajatej od DREVO SK, s.r.o. pracujúc pracovníci
spoločnosti JOMADO, s.r.o., v roku 2008 neboli fakturované výkony zamestnancov tejto spoločnosti.

Správca dane napriek skutočnosti, že reálna ekonomická činnosť, a to poľnohospodárska výroba a
výroba drevených plotov nebola žalobcom vykonávaná tak, ako ju deklaruje vo vystavených faktúrach,

správca dane neuznal reálnosť zdaniteľných obchodov týkajúcich sa nákupu drevených plotov, žalobca
vystavil faktúry v zmysle § 71a ods.2 zákona č. 222/2004 Z.z., preto podľa § 71 ods.6 tohto zákona ak
platiteľ, ktorý vo faktúre alebo inom doklade o predaji uviedol vyššiu sumu dane, ako bol povinný platiť, je
povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Preto správca dane ponechal daň, ktorú je povinný platiteľ odviesť
vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008.

Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 02.09.2011 potvrdilo dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Trebišov zo dňa 30.04.2010. Zosumarizovalo skutkový stav zistený
správcom dane.

Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na odvolacie námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného
postupu správcu dane z dôvodu, že výkon kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú

organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone daňovej
kontroly vydal miestne a vecne príslušný správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly boli
vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Trebišov a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním
protokolu v súlade so zákonom. Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu a ukončenia daňovej
kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane. Preto túto námietku hodnotil

ako nedôvodnú. Odvolací orgán ak o neopodstatnenú hodnotil aj námietku týkajúcu sa porušenia
„dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola vyrubená miestne príslušným správcom dane a o odvolaní
proti jeho rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR.

Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do
výkonu daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby U. X., t.j.

„koordinácii“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitostí protokolu
daňovej kontroly v zmysle § 15 ods.11 č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o kontrole
legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných
predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho postup pri
uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym stavom.

Kžalobcomtvrdenémunerešpektovaniuzásadyproporcionality,kuktorejpodľažalobcudošlosúbežným
výkonom približne tristo daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby
U. X., ktorých bol konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že U. X. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie,
že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho

znevýhodnilo proti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniťpožiadavky správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať
daňovú kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane
nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných

daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby U. X.. Každý daňový subjekt pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých
druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná
plniť aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových subjektov
prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto daňových

subjektov musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane pri daňovej kontrole.
Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi
sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne
pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo
odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu
dane je na daňovom subjekte, keďže U. X. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom v

64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca
si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani
nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili
dostatočný časový priestor, o čom svedčia aj prijaté závery pri ústnych pojednávaniach (zápisnice o
ústnych pojednávaniach zo dňa 24.04.2009, 04.05.2009), ako aj výzvy na predloženie zapožičania

dokladov zo dňa 28.07.2009, na ktoré žalobca nereagoval.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácie ustanovenia
§ 71 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na
výstupe). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie ESD C-454/98. K tejto námietke odvolací orgán

uviedol, že článok 206 citovanej smernice, v zmysle ktorého daň z pridanej hodnoty platí každá osoba,
ktorá uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské
faktúry, správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených
plotov, guľatiny, sena a ostatných komodít neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods.6

citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do
štátneho rozpočtu SR. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD
C-454/98 (Schmeink&Strobel). Ustanovenie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí o
faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža
skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorých uviedol

daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom
prípade, ak boli vyhotovené faktúry, na ktorých je uvedená daň z pridanej hodnoty, nie je možné
zohľadniť skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods.7
zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie
obdobie.

Odvolací orgán zaujal stanovisko k ďalším námietkam týkajúcim sa jednotlivých skutkových zistení
správcu dane. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne
medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - U. X., ktorý potvrdzoval všetky
dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa.
Tovardeklarovanýnafaktúrach boluskladnenývjednomsklade,neopustilskladyspoločnosti-meniliba

vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom U. X. do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné
náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných
dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol v jednotlivých spoločnostiach spochybňujú reálne
dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej nepredložením dokladov na
základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. K tomu odvolací orgán uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať
a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítaniadane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle §
29 ods.8 je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle § 29 ods.1 zákona č. 511/1992

Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v citovanom ustanovení zákona
zakotvenépredpoklady,jenadaňovomsubjekte.Vprípade,ženiektoréskutočnostikontrolovanýdaňový
subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový subjekt je povinný svoje nároky
vyplývajúce zo spočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný daňový subjekt
nepredloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane právo daň

vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti kontrolovaného
daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej
činnosti. U. X. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených prostredníctvom
jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu dane
(neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory,

úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturácia sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa,
v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou U. X.,
ktorý riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-

ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky
tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v hotovosti
za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa

02.09.2011 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods.1,3 a§ 48 ods.6
zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia
správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, či správca dane postupoval v danom
prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby

sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Namietal, že správca dane
na doklady predložené žalobcom neprihliadol, náležite ich nevyhodnotil a naopak sústavne vyzýval
žalobcu na predkladanie nových dôkazov. Zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. Nepriznanie
nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov v prípade nákupu drevených
plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. správca dane odôvodnil nezrovnalosťami v druhotných účtovných

dokladov žalobcu (najmä skladové karty, ktoré tvoria len druhotnú a nepovinnú dokumentáciu) ako
aj skutočnosťou, že podľa jeho tvrdenia nebolo riadne preukázané vykonanie fakturovaných prác pre
dodávateľa spoločnosťou JOMADO, s.r.o. Správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností
personálne prepojených p. U. X. ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala
zamestnancov, majetok, dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal

záver o tom, že v týchto spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu,
ako to bolo spoločnosťami deklarované v podávaných daňových priznaniach, a preto ani žalobca
nevykonával reálnu ekonomickú činnosť. S poukázaním na článok 2 ods.3 Ústavy SR žalobca uviedol,
že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou spoločníka, resp. bývalého
konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v

hotovosti, zmluvy uzatváral ústne ako aj tým, že zamestnancov, dopravné prostriedky, či prevádzkové
priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v záujme rýchlejšieho napĺňania podnikateľského plánu,
pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami nevyplýva
z nejakého právneho predpisu. Konštatoval, že pri vykonávaní podnikateľskej činnosti v takom veľkom
rozsahu, ako bola uskutočňovaná subjektmi personálne prepojených p. U. X., nie je vylúčená možnosť

vzniku drobných nedostatkov, ale tieto nedostatky mali byť riešené uložením sankcie podľa osobitných
predpisov a nie nepriznaním nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Žalobca ďalej namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásady
dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne u daňovýchsubjektov prepojených osobou P.. U. X. vykonávalo viac ako tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ
správcu dane vzhľadom na svoje osobnostné a personálne možnosti nebol objektívne ani schopný
rozhodovať o začatí týchto kontrol a len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich

začatí. Vzniklo tu teda dôvodné podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh výkonu daňových
kontrol v týchto spoločnostiach od začiatku plánovalo, riadilo, zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR.
Žalobca ďalej namietal postup Daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných
spoločnostiach personálne prepojených osobou P.. U. X.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo
správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili

skutočnosti vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu Daňové riaditeľstvo SR prekročilo svoje
kompetencie, pretože ustanovenie § 3 ods.5 písm.a/, ods.6 písm.g/ ho neoprávňujú riadiť a unifikovať
kontroly vykonávané daňovými úradmi.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči
odberateľovi žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a
boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na

ustanovenie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval
dodavky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že
z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce
dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods.6 zákona
č. 222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane

pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej
strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja
majetku.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u obchodných

spoločností personálne prepojených P.. U. X.. Zákonnou povinnosťou daňových orgánov v tomto
prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva splniť svoju dôkaznú povinnosť.
Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal
sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu
a spoločnosti personálne prepojené P.. U. X. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych

pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť P.. U. X. ako osoby nezastupiteľnej a od P.. U. X.
vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa
žalobca nedostal sám tým, že založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola
zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. a
s článkom 2 ods.2 Ústavy SR.

Žalobca napokon namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Trebišov - správcu
dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval
na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého miestne príslušný
správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t.j. totožnosť

správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov.
Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol
dôvod,abybolapredmetnákontrolavykonávanázamestnancamisprávcudane,ktoríneboliorganizačne
začlenení u Daňového úradu Trebišov. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia
§ 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup protizákonný. Žalovaný sa s

týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli vykonávané „pod hlavičkou“
a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným spôsobom podľa platnej právnej
úpravy, ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly zamestnancami organizačne
pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle
§ 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného

správcudanealebozdôvoduhospodárnosti(resp.zdôvodu,žemiestnepríslušnýsprávcanedisponoval
dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup
sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému
subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd vKošiciach, napr. v rozsudku č.k. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010. Podľa žalobcu, ak daňová
kontrola bola vykonávaná v rozpore s § 3 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením
o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony

vykonávané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto
realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť
právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalovaný v v písomnom vyjadrení zo dňa 12.01.2012 navrhol žalobu zamietnuť z dôvodov uvedených
v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že jeho rozhodnutie zodpovedá zákonným požiadavkám podľa §

30 ods.1,3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahovalo všetky úkony, opis všetkých
skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a
použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadanie sa s námietkami
odvolania.

Žalovanýnesúhlasilsožalobnounámietkou,vzmyslektorejsprávcadaneneprihliadolaaninevyhodnotil
doklady predložené žalobcom (žalobca nesúhlasil so záverom, že v spoločnostiach personálne

prepojených osobou U. X. nebol vytvorený predpoklad ich ekonomickej činnosti). Rozhodnutím
poznatkov získaných v súvislosti s daňovými kontrolami vykonávanými v spoločnostiach, ktoré riadi
jedináosoba-U.X.vyplýva,žetovarsapohybujevreťazcifyzickejosoby-podnikateľU.X.aspoločnosti
prepojených osobou U. X., ktorý je v postavení konateľa a spoločníka. Nespornou skutočnosťou je,
že U. X. je konateľom a spoločníkom desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou

ako platiteľa dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody a v týchto spoločnostiach vykonával aj všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. V
rámci daňovej kontroly bolo povinnosťou žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru drevených
plotov fakturovaných od dodávateľa BRSC, s.r.o., predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam. Túto
povinnosť si žalobca nesplnil. Počas daňovej kontroly sám a ani po výzvach správcu dane nepreukázal

skutočnosti, ktoré by potvrdili deklarované plnenia. Dôvodom neuznania odpočítania dane zo sporných
dodávateľských faktúr bola teda skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú
U. X. založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods.1 a § 20 ods.1,2 Obchodného zákonníka

vyplýva, že právne úkony U. X. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. U. X. je konateľom a spoločníkom
desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako u platiteľa dane z pridanej
hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba o podať vyjadrenia a predkladať

dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval žalobca. Deklarované
zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným
cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody
s cieľom odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda

cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. K námietke nerešpektovania
dvojstupňovosti konania žalovaný uviedol, že daň na základe výsledkov daňovej kontroly bola vyrubená
miestne príslušným správcom dane, pričom o odvolaní žalobcu rozhodol odvolací orgán - Daňové
riaditeľstvo SR. K námietke žalobcu týkajúcej sa „koordinácie“ daňových kontrol v obchodných
spoločnostiachprepojenýchprostredníctvomosobyU.X.,žalovanýuviedol,žeúčeldaňovejkontrolyako

aj obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole sú upravené v ustanovení § 15 zákona č. 511/1992
Zb. Samotný vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený.
Protokol je o vyrubovacom konaní podkladom pre vyrubenie dane.

Na námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH vo vzťahu k
plneniam žalobcu voči odberateľom a na námietku nerešpektovania princípu proporcionality žalovaný

reagoval právnou argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že prioritnou
úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť plateniadane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúce jednotlivé druhy
dane, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie
daňových orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie

obdobie február 2008 trvala od 24.04.2009 do 16.04.2010, t.j. necelých 12 mesiacov, teda trvala dobu
nevyhnutne potrebnú pre zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas
daňovej kontroly bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po
výzvach správcu dane dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že U. X. je fyzickou osobou - podnikateľom a je
aj spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých podľa žalobca prebiehajú daňové kontroly,

sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane vytvoril stav, ktorý žalobcu neprimerane
zaťažil, podstatne ju znevýhodnil oproti daňovým orgánom. Pokiaľ žalobca uplatnil v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie február 2008 nárok na nadmerný odpočet, bolo to dôvodom, aby správca
dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred vrátením skontroloval. Toto oprávnenie
správcu dane nemôže byť obmedzením ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných
samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby U. X.. Každý daňový subjekt

pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na
jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola
schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť.

Žalovaný napokon neakceptoval ani žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné
zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí

neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Trebišov - príslušného správcu dane.
Uviedol,žedaňovákontrolaužalobcubolazačatádňom24.04.2009aukončenádňa16.04.2010,pričom
všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Trebišov, t.j. úkony
týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene miestne príslušného
správcu dane.

V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že skutočnosti uvedené v napadnutom
rozhodnutí, v dodatočnom platobnom výmere správcu dane, ako aj v tomto vyjadrení spochybňujú
reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov. V danom prípade išlo o
reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a to formou z nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom

deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli
vytvorené za ekonomickým účelom. Tieto závery vyplývajú aj z rozsudkov Súdneho dvora vo veci
C-255/02 (prípad Halifax), vo veci C-110/99 (prípad Emsland-Stärke) ako aj z rozsudku Najvyššieho
súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých za dodanie tovaru nemožno považovať umele
vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie

je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane. Právo nárokované platiteľom dane by malo
byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie, než práve
získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých
obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom
získania výhod upravených zákonom, ktoré nemožno považovať inak ako za zneužitie objektívneho

daňového práva.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a
administratívneho spisu žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa jednomyseľne dospel k
záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 si žaloba

uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. v sume 7.803.364,- Sk. Súčasne
v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 7.460.694,- Sk. Žalobca si tak uplatnil
nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 342.670,- Sk.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, výkazy o príjmoch a
výdavkoch, resp. o majetku a záväzkoch za rok 2008 a výzvy na predloženie dokladov, ktorých obsahkorešpondujezozisteniamiuvedenýmisprávcomdanevdodatočnom platobnomvýmereohľadnetýchto
dôkazov.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní, č. 740/320/31836/2009/Ber. zo dňa 28.10.2009 žalobca uviedol,

že jeho hlavnou podnikateľskou činnosťou je kúpa a predaj, prvovýroba poľnohospodárskych produktov
na prenajatých pozemkoch od NAFT SM Gastro, s.r.o. za služby, za služby je platené v naturáliách.
Žalobca nemá žiadnych zamestnancov nevlastní žiadnu pôdu, ani budovy. O nákupe PHM neúčtuje,
nevystavuj ani faktúry za výkony vykonávané motorovými vozidlami a strojmi. Produkciu sena, slamy,
siláže,šrotuakukuricevstrukochfakturovanýchspoločnostiamAGROTRŇA,s.r.o.aAGROBARA,s.r.o.

získal vlastnou produkciou.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 740/320/6245/2010/Ber. zo dňa 10.03.2010 na otázku, či vie
predložiť zmluvy o nájme nebytových priestorov, skladovacích priestorov, zmluvy o prenájme pozemku a
poľnohospodárskej pôdy, ktoré využíva na pestovanie poľnohospodárskych produktov, žalobca uviedol,
že v roku 2008 boli uzavreté zmluvy s DREVO SK, s.r.o., BARAVIN, s.r.o. a NAFT SM Gastro, s.r.o.,
pričom prenájom ďalších priestorov a uskutočňoval na základe ústnych dohôd. Režijné náklady neboli

fakturované, lebo sa o nich neúčtuje. Pozemky, z ktorých získava poľnohospodársku produkciu (seno,
slama, siláž, kukurica) nie sú v jeho vlastníctve, ani vo vlastníctve iných firiem, kde je konateľom.
Pozemky sú vo vlastníctve iných firiem a užívateľom pozemkov, ktoré poberajú dotácie od štátu
na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy sú AGROZORAN, .s.r.o., AGROREAL, s.r.o. Tieto
pozemky žalobca užíva na základe ústnej dohody s užívateľmi pozemkov. Sčasti poľnohospodárske

produkty pestuje na pozemkoch prenajatých od BARAVIN, s.r.o., NAFT SM Gastro, s.r.o., GALAFRUIT,
s.r.o. na základe ústnych dohôd. Všetky práce spojené s produkciou a spracovaním poľnohospodárskej
produkcie vykonávajú zamestnanci JOMADO, s.r.o., práce za denné výkony zamestnancov nie sú
fakturované. Písomnú dohodu so spoločnosťou BRSC, s.r.o. žalobca neuzavrel, pretože je súčasne
konateľom tejto spoločnosti. K preprave tovaru - drevených plotov, ktoré žalobca nakupoval od

spoločnosti BRSC, s.r.o. nedošlo, tovar bol preložený zo skladovacieho priestoru firmy BRSC, s.r.o.
do skladových priestorov žalobcu v Strede nad Bodrogom č.600 mechanizmom MANITOU, ktorý je vo
vlastníctve NAFT SM Gastro, s.r.o.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť .

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre

zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,

ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods.1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.Podľa § 15 ods.6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods.8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods.3 v spojení s § 30 ods.6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods.1 písm.b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové
riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch).

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane
z pridanej hodnoty v zdaňovacom období február 2008 v celkovej sume 7.173.450,- Sk na základe

už uvedených troch dodávateľských faktúr od dodávateľa BRSC, s.r.o. Takisto v súlade so zákonom
správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť,
ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom
daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup drevených plotov (v množstve 310 kusov, 520 kusov a 1067 kusov) žalobca

preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové a príjmové
pokladničné doklady), pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval P.. U. X. buď ako
fyzická osoba - podnikateľ, ako aj konateľ dodávateľa BRSC, s.r.o. Súd sa stotožňuje so závermi správcu
dane a žalovaného, že posudzované plnenie nesledovalo skutočný obchodný účel a boli len nástrojom
na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný

daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre
vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Táto povinnosť, t.j. dôkazné bremeno vyplýva pre
žalobcuzustanovenia§29ods.8zákonač.511/1992Zb.Vprípade,akžalobcaneuniesolsvojedôkazné
bremeno, t.j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov,

ktoré mal k dispozícii alebo si ich zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutie
žalovanéhoneobsahujedostatokdôvodov,jenepreskúmateľnéanezodpovedápožiadavkámuvedeným
v § 30 ods.1,3, § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie
skutkového stavu zistené vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia

vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V
dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho
rozhodnutia, zdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii
relevantnej právnej úpravy.Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správca dane na ním predložené doklady neprihliadol,
nevyhodnotil ich, ale naopak vyzýval ho na predloženie nových dôkazov. Žalobca na preukázanie
zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Preto bol plne

legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu na preukázanie ním deklarovaných
zdaniteľných obchodoch. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v prípade nákupu
drevených plotov od dodávateľa BRSC, s.r.o. nebol žalobcovi priznaný nárok na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty z dôvodu nezrovnalosti druhotných účtovných dokladov u žalobcu (skladové karty
a iné). Správca dane v dodatočnom platobnom výmere konštatovaním rozporu medzi skladovou

evidenciou drevených plotov žalobcu za rok 2008 a výkazom o majetku a záväzkov k 31.12.2008
konštatoval nezrovnalosti, ktoré spochybňujú reálnosť uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení.
Dôvodomnepriznania nárokužalobcovinaodpočetdanezpridanejhodnotybolaskutočnosť,žežalobca
nepreukázal ich uskutočnenie.

Konštatovanie správcu dane ako aj žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad
ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho

žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca
nezamestnávalžiadnychzamestnancov,nevlastnilžiadnehnuteľnýalebonehnuteľnýmajetok,dopravné
prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu,
že všetky výkony uňho ako fyzickej osoby podnikateľa, resp. v obchodných spoločnostiach, v ktorých
bol konateľom a spoločníkom vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti bez

preukázania tohto tvrdenia nepostačujú pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť.

Žalobca v podanej žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a
priebehu výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených p. U. X. došlo k porušeniu
zásady dvojstupňovosti konania. Žalobca ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou
priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby U.Š. X.

a koordinácie týchto daňových kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č.k. I/ ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý
sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods.1 zákona

č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia
obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených

prostredníctvom U. X. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods.2 Ústavy SR.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo žalobcom
tvrdenézdaniteľnéobchodytýkajúcesapredajadrevenýchplotov,motorovejnafty,guľatiny,sena,slamy,
siláže, šrotu, kukurice, drevených oblín, jablčných debien a strojov - obilných kombajnov a žacieho
stroja, hoci tieto podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová

povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v súlade s ustanovením § 71
ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z., ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice Rady 2006/112/
ES o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá
uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených
komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods.6

zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca
vystavil faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa
§ 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani

realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákonač. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol U. X., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť

požiadavky zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §
2 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným

štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade

s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľomniekoľkodesiatokobchodnýchspoločností,ktoréuskutočňujúmedzisebouakoplatiteľadane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.

Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku
všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol

byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu
dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou

žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných

spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebnéanevyhnutné-dospieťkuvedenémucieľubolomožnélensúbežnýmvýkonomkontrolvreťazci
obchodných spoločností personálne prepojených osobou žalobcu, nie samostatnými izolovanými

daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných

daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových
kontrol.

Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov

daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru
správcu dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj
za zdaňovacie obdobie február 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne
začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Žalobca

toto tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol,
že právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č.k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012

zo dňa 26.06.2012 a č.k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd SR v rozsudku č.k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáv do
pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžo/101/2010 z

27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného
Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý

v preskúmavanom rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľazákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý

nakoniec bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona
č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je
právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto
plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov

i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu,
že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové
riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú
zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa
DaňovéhoúraduK.ničvyčítať,atopredovšetkýmvsituácii,keďmiestna príslušnosťnebola delegovaná

na iného vecne príslušného správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného
zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového ) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo

z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm.d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne
zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že

predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne
príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného

správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č.k. I. ÚS 192/08-28 zo 04.06.2008, č.k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č.k. II. ÚS
137/10-28 z 24.03.2010 a č.k. II. ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods.1,2 Ústavy SR.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za

ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“.Vtejtosúvislostikrajskýsúddodáva,žeprizmenerozhodovacejpraxesúdovjepotrebnépostupovaťtak,
aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu
princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími

rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods.1,2 Ústavy SR v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z jeho
citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej

rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp.
porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Záverom súd poznamenáva, že nesplnenie povinnosti žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu
v zmysle § 15 ods.6 písm.e/ zákona č. 511/1992 Zb. (povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly
všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné
ospravedlniť a tolerovať s poukázaním na neplnenie si povinností zo strany advokátskej kancelárie,

ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom konaní (AK Kolesár a partneri, s.r.o., Púpavová
č.61, Bratislava, po smrti štatutárneho zástupcu a spoločníka splnomocnenca neodovzdala žalobcovi
všetky podklady). Vzťah medzi zástupcom - advokátskou kanceláriou a zastúpeným (žalobcom) je
súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán
realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom), upravený zákonom č.

511/1992 Zb. ako normu verejného práva.

Pretože rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so zákonom, súd
žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.1
O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.