Rozsudok Judgement was issued on Friday, November 16, 2012

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 18C/21/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111202386
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Žáková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2012:7111202386.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Žákovou Máriou v právnej veci žalobcu E.. G. P., nar. XX.X.XXXX,

bytom L. Č.. XX, F., zast. advokátkou JUDr. Daniela Sotáková, Advokátska kancelária Košice,
Kuzmányho č. 57 proti žalovanému Národný inšpektorát práce, Masarykova č. 10, zast. JUDr. Ing.
Dezider Jančík, Advokátska kancelária Jančík & Partners, Košice, Hlavná č. 19 v konaní o neplatnosť
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

O trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou, ktorú podal súdu dňa XX.X.XXXX domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná
štátnemu zamestnancovi zo dňa XX.X.XXXX medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, že žalovaný je

povinný poskytnúť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu mzdy v sume jeho priemernej
mesačnej mzdy v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, a to od X.XX.XXXX do dňa, keď
žalovaný začne žalobcovi opätovne prideľovať prácu. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

Svoju žalobu odôvodnil rozsiahlym podaním, v ktorom popísal priebeh vykonávania práce u žalovaného,
u ktorého bol do dočasnej štátnej služby vymenovaný rozhodnutím zo dňa XX.X.XXXX a do stálej
štátnej služby dňa XX.XX.XXXX. Poukázal na to, že najprv pracoval na oddelení kontroly, kde
vykonávalkontroluplneniaúlohštátnejsprávyvorganizačnýchútvarochžalovanéhoanainšpektorátoch
prác, potom pracoval na odbore právnych služieb, kde rozhodoval v 2. stupni správneho konania o

odvolaniach proti rozhodnutiam inšpektorátov práce a súčasne bol kontaktnou osobou pre vysielanie
zamestnancov a členov expertnej skupiny pre implementáciu smernice o vysielaní pracovníkov v rámci
poskytovania služieb a naposledy pracoval u žalovaného na odbore riadenia inšpekcie práce, kde
bol kontaktnou osobou pre vysielanie zamestnancov a členom expertnej skupiny pre implementáciu
smernice o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, podieľal sa na tvorbe a pripomienkovaní
návrhov právnych predpisov EÚ a SR. V v rokoch 2007 až 2009 bol zástupcom riaditeľa odboru
riadenia inšpekcie práce (ďalej iba ORIP) a od r. 2007 do r. 2009 riadil a koordinoval agendu vysielania

zamestnancov a pracovno-právnych vzťahov. Uviedol, že plnenie týchto úloh si vyžadovalo právnické
vzdelanie a znalosť anglického jazyka. Do dnešného dňa je jedinou osobou, ktorý celú problematiku
vysielania zamestnancov komplexne ovláda. Žalovaný doposiaľ tieto úlohy je povinný naďalej plniť.

Uviedol, že z celkového objemu agendy, ktorú vybavoval, predstavovala agenda vysielania
zamestnancov a pracovno-právnych vzťahov 70%, legislatívna činnosť v rámci SR a EÚ asi 20% a
zvyšných 10% tvorilo usmerňovanie inšpektorátov práce a iná agenda.Spočiatku všetky tieto úlohy vykonával sám, od X.X.XXXX žalovaný prijal na túto činnosť aj H.. H. E.,
právnika s veľmi dobrou znalosťou anglického jazyka, ktorý dovtedy pôsobil ako inšpektor práce na odd.
pracovno-právnych vzťahov na Inšpektoráte práce v J. a následne X.X.XXXX bol prijatý E.. E. S., právnik

s veľmi dobrou znalosťou anglického jazyka, ktorý dovtedy pôsobil ako právnik na Inšpektoráte práce
v J..

Poukázal na to, že v čase svojho nástupu do tejto funkcie bol riaditeľom odboru riadenia inšpektorátu
práce F. P., ktorý si ho vybral za svojho zástupcu od X.X.XXXX, čím si vyslúžil závisť a časom aj nenávisť
niektorých kolegov (A.. E. a A.. D.), ktorých intrigy nakoniec viedli k tomu, že sa dobrovoľne vzdal

funkcie zástupcu riaditeľa ako aj zastrešovania agendy vysielania zamestnancov a pracovno-právnych
vzťahov, nahradil ho H.. K. P., ktorý bol prijatý do štátnozamestnaneckého pomeru v júli 2008. Podľa
žalobu sa tento štátny zamestnanec nevyznal v agende vysielania zamestnancov, neovládal angličtinu,
nebol právnikom, bol vyštudovaným psychológom, a preto pod jeho vedením bola atmosféra neúnosná,
výsledky oddelenia boli hrozné, takže nakoniec bol z tejto funkcie riaditeľom inšpektorátu odvolaný a
nahradený H.. E.. Toto svoje odvolanie však H.. P. bral veľmi osobne a jeho vzťahy so žalobcom boli zlé

až nepriateľské. Následne na funkciu riaditeľa ORIP-u nastúpil A.. R., ktorý však bol priateľom H.. P..

V tejto situácii dňa XX.X.XXXX žalovaný doručil žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru
podľa ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta. Vo
výpovedi sa uvádza, že služobný úrad nemá pre neho iné vhodné štátno-zamestnanecké miesto

a ani sa nedohodol so služobným úradom inak. Napriek tomu, že vo výpovedi sa uvádza, že
štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené na základe organizačnej zmeny, podľa neho nová
organizačná štruktúra bola vypracovaná a schválená až v priebehu mesiaca november, podľa neho
bolo jeho štátnozamestnanecké miesto zrušené účelovo s ohľadom na jeho osobu a nie s ohľadom
na jeho pracovné úlohy, o čom svedčí aj skutočnosť, že najprv bol vydaný príkaz generálnej riaditeľky

č. X/XXXX, ktorým sa niektoré štátnozamestnanecké miesta zrušili a až následne bola spracovaná
nová organizačná štruktúra. Navyše, príkaz generálnej riaditeľky, ani nová organizačná štruktúra jemu
osobne doručená nebola. V čase, keď prevzal výpoveď, o zmenách organizačnej štruktúry sa iba
rozprávalo medzi zamestnancami, oficiálne to však oznámené nebolo žiadnemu zo zamestnancov
žalovaného, teda v čase doručenia výpovede, nová organizačná štruktúra neexistovala. S internou

normou č. 009/2010, ktorým sa menila organizačná štruktúra, boli zamestnanci oboznámení najskôr
dňa XX.XX.XXXX. Nová organizačná štruktúra bola schválená ministrom Práce, sociálnych vecí a
rodiny SR K.. E. H. dňa X.XX.XXXX, t.j. až potom, ako mu bola doručená výpoveď, ktorá sa odvoláva
na organizačnú zmenu. Predmetná organizačná štruktúra pritom neobsahuje počty zamestnancov a
štátnych zamestnancov v členení podľa jednotlivých útvarov žalovaného. Jej obsahom je len grafické

spracovanie organizačnej štruktúry žalovaného, bez konkrétneho vymedzenia počtu existujúcich
štátnozamestnaneckých miest.

Podľa žalobcu, vzhľadom na to, že jeho pracovná náplň nebola doposiaľ u žalovaného zrušená, konanie
žalovaného voči nemu bolo diskriminačné a protizákonné, žalovaný naďalej musí plniť úlohy, ktoré
vyplývajú zo smernice EÚ č. 96/71/ES a z §-u 6 ods. 1 písm. n/ a m/, zákona č. 125/2006 Z.z., nakoľko

agenda vysielania zamestnancov je za súčasného právneho stavu nezrušiteľná. Žalovaný poveril touto
agendou G.. R., ktorý jednak nemá absolútne žiadne skúsenosti s agendou vysielania zamestnancov
a navyše neovláda anglický jazyk. Žalobca poukázal na to, že žalovaný pri výbere zamestnancov, s
ktorými bol skončený štátnozamestnanecký pomer, nebral do úvahy odbornosť a výsledky práce, ale
v jeho prípade k jeho odvolaniu prispela okrem osobnej nevraživosti a nenávisti A.. R., A.. D., A.. E.

a H.. P. aj skutočnosť, že dobre vychádzal s A.. P. a predchádzajúcim generálnym riaditeľom A.. C.
D.. Žalovaný si pred vyhotovením výpovede žiadnym spôsobom nezisťoval výsledky jeho práce, ani o
zmenách v personálnom zložení agendy vysielania zamestnancov a pracovno-právnych vzťahov s ním
nikto nehovoril. Skutočnosť, že A.. R., ktorý sa stal riaditeľom ORIP-u s ním o zmenách nehovoril, ho
znevýhodnilo oproti H.. P. v tom, že mal za následok skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru.

Naviac mu žalovaný neponúkol žiadne iné miesto, napriek tomu, že podľa neho voľné miesta k dispozícii
v sústave inšpekcie práce mal. O tom svedčí aj skutočnosť, že voľné miesto bolo ponúknuté ďalšej
zamestnankyni A.. Š., ktorej bola doručená výpoveď v ten istý deň ako jemu a navyše od X.XX.XXXX
žalovaný obsadil miesto hovorcu pánom P., ktorý dovtedy nebol zamestnancom žalovaného.Ďalej žalobca poukázal na to, že výpoveď, ktorá bola vyhotovená a jemu doručená dňa XX.X.XXXX
mala byť prerokovaná so zástupcom zamestnancov dňa XX.X.XXXX, čím podľa neho nebola splnená
podmienka, aby táto výpoveď bola prerokovaná vopred, a preto je neplatná.

Diskriminačné konanie žalovaného však podľa žalobcu pokračovalo aj po doručení výpovede, keď
jemu, H.. E. a E.. S. ako jediným osobám kontrolovala H.. D. dochádzku. Nepriateľské správanie
žalovaného voči jeho osobe však malo aj ďalšie prejavy, keď dňa XX.XX.XXXX mu bol doručený
služobný posudok, s ktorým nesúhlasil, nakoľko nebol vypracovaný jeho priamym nadriadeným a
navyše neobsahoval skutočnosti uvedené v služobných hodnoteniach za predchádzajúce obdobia. Jeho

pracovné výsledky boli počas celej doby trvania štátnozamestnaneckého pomeru nadštandardné, na čo
však žalovaný neprihliadol ani pri hodnotení a do dnešného dňa mu neoznámil žiadny dôvod, prečo bol
štátnozamestnanecký pomer skončený práve s ním. Dokonca, keď sa domáhal stretnutia s generálnou
riaditeľkou za účelom prerokovania námietok proti skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru, nebol
ňou prijatý, čo taktiež považuje za diskrimináciu. Z toho dôvodu písomne oznámil žalovanému, že trvá
na svojom ďalšom zamestnávaní listom zo dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný listom zo dňa XX.XX.XXXX

oznámil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru považuje za platné.

Žalobca ďalej poukázal na to, že napriek sťažnostiam, ktoré podával na diskriminačné konanie
žalovaného, tento sa jeho sťažnosťami vôbec nezaoberal, iba ich postúpil Ministerstvu práce, sociálnych
vecí a rodiny a v podstate mu do dnešného dňa neodpovedal. Žalobca pripojil k svojej žalobe listinné
dôkazy, na ktoré v žalobe poukázal.

Z písomného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že s podanou žalobu nesúhlasí a navrhuje ju v celom
rozsahu zamietnuť z nasledujúcich dôvodov:

Predovšetkým zo strany žalovaného bolo nesporné, že žalobca u neho vykonával činnosť kontaktnej
osoby pre vysielanie zamestnancov v rámci EÚ, čo bolo jeho hlavnou a prevažujúcou pracovnou
činnosťou a plnenie týchto úloh si vyžadovalo znalosť anglického jazyka. Tieto úlohy žalovaný plní

naďalej aj v súčasnosti prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí taktiež spĺňajú tieto kritéria.
Žalovaný na plnenie týchto úloh neprijal nového zamestnanca, ale pracovné úlohy žalobcu vykonávajú
ostatní zamestnanci žalovaného, popri plnení doterajších vlastných úloh, práve z dôvodu, že
zefektívnenie práce bolo cieľom prijatých opatrení, medzi ktoré patrilo aj zrušenie 9 pracovných miest
u žalovaného. Prvoradou potrebou bolo vytvoriť maximálne funkčnú a efektívnu inštitúciu s dôrazom na

inšpekciu práce. Preto v rámci personálnej politiky žalovaný kládol dôraz na využiteľnosť zamestnancov
s inšpektorskou praxou, ktorí zároveň spĺňajú aj ďalšie požiadavky na výkon ich činnosti (napr. H.. E.,
H.. P., A.. D., A.. E. a podobne). Pracovné povinnosti, ktoré do toho času vykonával žalobca, tak bez
problémov mohol prevziať H.. E., ktorého výhodou však boli praktické skúsenosti z práce výkonného
inšpektora práce. Z toho dôvodu žalovaný rozhodne nesúhlasí s tým, že pri výpovedi žalobcu bola

porušená zásada rovnakého zaobchádzania, nakoľko nová organizačná štruktúra bola pripravovaná
s akcentom na inšpekciu práce, nie na zahraničné aktivity. Nikto z dotknutých zamestnancov nebol
bezdôvodne uprednostnený, alebo naopak znevýhodnený a výber zamestnancov pri rozhodovaní o
realizácii organizačných zmien, žalovaný starostlivo zvažoval. Žalobca bol zamestnancom ORIP, kde
má byť ťažiskom činnosti práve riadenie inšpekcie práce. Ako však vyplýva zo samotnej žaloby žalobcu,

inšpekcia práce pri výkone jeho pracovnej činnosti tvorila iba 10%.

Pokiaľ mal žalobca problémy so správaním sa niektorých zamestnancov, ktoré pociťoval ako
diskriminačné voči svojej osobe, jedná sa osobné názory a pocity žalobcu. Pokiaľ žalobca hodnotí
prácu ostatných zamestnancov, žalovaný poukázal na to, že žalobcovi takéto oprávnenie neprislúcha a
hodnotiť podriadených zamestnancov má právo iba príslušný vedúci zamestnanec.

S výpoveďou, ktorá bola daná žalobcovi, vôbec nesúvisia vzťahové problémy na pracovisku. Uviedol,
že štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené príkazom generálnej riaditeľky č. X/XXXX zo
dňa XX.X.XXXX, ktorým riadiacim aktom dňom XX.XX.XXXX sa zrušilo spolu 7 štátnozamestnaneckých
miest, z toho 4 miesta hlavného radcu na odbore riadenia inšpekcie práce a 2 pracovné miesta
zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme na jednotlivých útvaroch žalobcu. Zároveň

bolo rozhodnuté, že od X.XX.XXXX platí na Národnom inšpektoráte práce v F. nová organizačná
štruktúra. O týchto skutočnostiach boli zamestnanci informovaní obvyklým spôsobom, a to tak, že príkazgenerálnej riaditeľky č. X/XXXX bol dňa XX.X.XXXX sprístupnený na namapovanom sieťovom disku
L v súbore spoločné, ku ktorému majú prístup všetci zamestnanci žalovaného. Rovnakým spôsobom
bola sprístupnená aj nová organizačná štruktúra. Takto žalovaný postupoval v súlade s ust. § 47

písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov z dôvodu, že sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto. Cieľom
tejto právnej úpravy je to, aby sa mohol štátnozamestnanecký pomer skončiť po uplynutí výpovednej
doby, ešte pred platnosťou rozhodnutia o zmene v organizačnej štruktúre zamestnávateľa. Žalovaný
má postavenie zamestnávateľa s vlastnou právnou subjektivitou, teda aj výlučnou rozhodovacou

právomocou vo vzťahu k personálnej politike. V rámci organizačnej zmeny boli na pracovisku žalobcu
prerozdelené jeho povinnosti medzi ostatných zamestnancov tak, aby bolo možné aj po zrušení jeho
štátnozamestnaneckého miesta zabezpečiť riadny chod inštitúcie. Podľa žalovaného sa ponuková
povinnosť upravená v § 63 ods. 2 ZP na zrušenie štátnozamestnaneckých miest nevzťahuje, a preto
žalovaný nebol povinný písomne ponúknuť žalobcovi iné štátnozamestnanecké miesta. Zákonník práce
v tomto právnom vzťahu platí iba v prípadoch na ktoré sa špeciálny zákon o štátnych zamestnancoch

č. 400/2009 odvoláva ( § 120).

Ďalší postup žalovaného po zverejnení príkazu riaditeľky č. X/XXXX spočíval v tom, že sa vyhotovili
výpovede, ktoré boli prerokované odborovou organizáciou na základe žiadosti generálnej riaditeľky
zo dňa XX.X.XXXX, kde je uvedený dôvod skončenia štátnozamestnaneckého, resp. pracovného
pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a tie relevantné skutočnosti, ktoré boli

potrebné na prerokovanie výpovedí zástupcom zamestnancov. Zákon neurčuje formu ani náležitosti
žiadosti, resp. písomnosti preukazujúcej prerokovanie výpovedí, ide len o oboznámenie zástupcov
zamestnancov s prijatými opatreniami v oblasti ľudských zdrojov. Preto žalovaný tvrdil, že tieto
výpovede boli riadne prerokované so zástupcom zamestnancov. Samotný žalobca bol XX.X.XXXX
oboznámený s rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene, dôsledkom ktorej je zníženie počtu

zamestnancov a zrušenie jeho štátnozamestnaneckého miesta. Na tomto stretnutí mu bolo oznámené,
že vzhľadom na rozsiahlu organizačnú zmenu žalovaný nemá žiadne voľné štátnozamestnanecké
miesto. Z predmetného stretnutia bol vyhotovený písomný záznam, ktorý žalobca podpísal.

V závere svojho písomného vyjadrenia sa žalovaný zaoberal otázkou tvrdenej diskriminácie žalobcu,
pričom poukázal na to, že podstata priamej diskriminácie spočíva v tom, že ide o menej priaznivé

zaobchádzanie s určitou osobou v porovnaní so zaobchádzaním s inou osobou, pričom sa toto deje
z niektorého zo zakázaných dôvodov diskriminácie (náboženstvo, rasa, vek, sexuálna orientácia,
manželský stav a podobne). Pri posudzovaní priamej diskriminácie sa berie do úvahy okrem iného
existencia motívu alebo prítomnosť úmyslu diskriminovať, čo žalovaný kategoricky odmieta. Žalovaný
ukončením štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom sledoval legitímny cieľ zníženia počtu

zamestnancov s účelom dosiahnuť ozdravenie verejných financií, zracionalizovanie verejnej správy
vzhľadom na to, že sa jedná o orgán štátnej správy. Žalovaný na dosiahnutie tohto cieľa použil primerané
a nevyhnuté prostriedky. Rozhodnutie o tom, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer z dôvodu
jeho nadbytočnosti, patrí do výlučnej právomoci zamestnávateľa.

Žalovaný predložil svoje listinné dôkazy, na ktoré v písomnom vyjadrení poukázal.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, štatutárnej zástupkyne žalovaného A.. E. J.,
svedkov H.. H. E., A.. H. R., A.. C. F., A.. J. J., listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a
vyžiadanými súdom, na základe ktorých zistil nasledujúci skutkový a právny stav:

Medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že žalobca pracoval u žalovaného v stálej štátnej službe
na základe Rozhodnutia o vymenovaní do stálej štátnej služby Národného inšpektorátu prácu (ďalej

iba NIP) zo dňa XX.XX.XXXX, naposledy v pozícii hlavného radcu na ORIP-e. Ďalej bolo medzi nimi
nesporné, že dňa XX.X.XXXX došlo k doručeniu výpovede danej žalovaným žalobcovi, a to v dôsledku
odmietnutia prevzatia tejto výpovede, ktorá bola vyhotovená dňa XX.X.XXXX. Súd sa oboznámil s
predmetnou výpoveďou (č.l. 35), z ktorej vyplýva, že žalobcovi bolo oznámené, že vzhľadom na písomné
rozhodnutie generálnej riaditeľky Národného inšpektorátu práce o organizačnej zmene, ktorým je daný

príkazGRč.XX/XXXX,mužalovanýdávavýpoveďzoštátnozamestnaneckéhopomerupodľa§47písm.b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu rušenia
štátnozamestnaneckého miesta, ktoré v súčasnosti žalobca zastáva vo funkcii hlavný radca v odbore
štátnej služby 2.11 práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Služobný úrad nemá pre žalobcu iné

vhodné štátnozamestnanecké miesto a žalobca a žalovaný sa ani nedohodli so služobným úradom inak.
Tento štátnozamestnanecký pomer mal v súlade s § 48 cit. zákona skončiť uplynutím výpovednej doby,
ktorá je 2 mesiace. Výpovedná doba začína plynúť od 1. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.

Vzhľadom na to, že táto výpoveď bola doručená dňa XX.X.XXXX, týmto dňom nastali účinky doručenia

výpovede a výpovedná doba žalobcovi začala plynúť od X.XX.XXXX a uplynula XX.XX.XXXX. Žalovaný
predložil súdu zápis o prerokovaní tejto výpovede so žalobcom (č.l. 119), z ktorého záznamu vyplýva,
že v tomto pohovore v kancelárii povereného riaditeľa odboru riadenia inšpekcie práce A.. H. R. bolo
žalobcovi oznámené, že na základe rozhodnutia generálnej riaditeľky, ktorým je daný príkaz GR č.
XX/XXXX bol rozhodnuté o znížení počtu zamestnancov a jeho štátnozamestnanecké miesto, ktoré v
súčasnosti zastáva, sa ruší a že NIP nemá žiadne voľné štátnozamestnanecké miesto pre žalobcu. Pri

spisovaní tohto záznamu bol prítomný okrem žalobcu a A.. H. R. aj F. H. a H.. E. D., ktoré sú na tomto
zázname podpísané.

Po obdŕžaní výpovede žalobca listom zo dňa XX.XX.XXXX, ktorý doručil dňa XX.XX.XXXX, oznámil
žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, pretože skončenie svojho
štátnozamestnaneckého pomeru považuje za neplatné (č.l. 80). Žalovaný odpovedal žalobcovi listom

zo dňa XX.XX.XXXX s tým, že skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru považuje za platné a o
neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru môže rozhodnúť výlučne súd ( č.l.81).

Žalobca podal žalobu na súd dňa XX.X.XXXX.

Vo svojej výpovedi žalobca poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol v žalobe, podľa neho je výpoveď
neplatná najmä z dôvodu, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri jeho prepustení,

pretože pokiaľ uprednostnil pri výbere nadbytočných zamestnancov aktívnych inšpektorov práce, potom
poukázal na H.. V., ktorá zostala pracovať u žalovaného, ale nebola inšpektorkou práce. Žalobca vyjadril
presvedčenie, že jeho výpoveď nebola prerokovaná so zástupcom zamestnancov, žiadosť riaditeľky NIP
neobsahovala žiadne jednacie číslo a preto podľa neho sa predkladané listiny vyhotovovali dodatočne.
Registratúrny plán žalovaného však upravoval, že všetka pošta sa u žalovaného zapisovala a mala

obdŕžaťjednaciečíslo.VčaseúdajnéhorokovaniasozástupcomzamestnancovXX.X.XXXXpodľaneho
výpoveď ešte nebola vyhotovená, preto nemohla byť ani prejednaná.

Z výpovede štatutárnej zástupkyne žalovaného A.. E. J. vyplýva, že ako generálna riaditeľka NIP
nastúpila dňa X.X.XXXX, kedy ju minister práce, soc. vecí a rodiny vymenoval do tejto funkcie. Bola
ešte krátko vo funkcii, keď došlo k prepusteniu žalobcu, resp. k zníženiu počtu zamestnancov. Žalobcu

v tom čase nepoznala a spoznala ho až potom, keď začal podávať žiadosti a sťažnosti. Rozhodnutie o
znížení počtu zamestnancov bolo obsiahnuté v príkaze GR č. XX/XXXX, kde boli presne určené počty
pracovných miest na jednotlivých odboroch. Z toho príkazu teda vyplývalo, kde koľko zamestnancov
treba prepustiť. K tomuto opatreniu došlo po nástupe novej vlády v r. XXXX, keď vedúci štátneho
úradu na ministerstve práce a soc. vecí G.. F. vydal pokyn na zníženie počtu zamestnancov najmenej

o 10%, resp. o zníženie nákladov o 10%, teda mohlo sa ísť aj cestou znižovania mzdy. Zníženie
verejných financií o 10% bolo obsiahnuté v programovom vyhlásení vlády. Vzhľadom na to, že NIP sa
rozhodol ísť cestou znižovania počtu zamestnancov, bolo rozhodnuté o znížení počtu zamestnancov
a následne boli vyhotovované výpovede nielen pre žalobcu ale aj pre ostatných zamestnancov.
Štatutárna zástupkyňa tvrdila, že tieto výpovede boli prejednané so zástupcami zamestnancov na

základe jej žiadosti zo dňa XX.X.XXXX, u tých zamestnancov, ktorí boli uvedení v príkaze generálnej
riaditeľky č. XX/XXXX a medzi nimi v zozname bol uvedený aj žalobca. Táto jej žiadosť bola splnená
v ten istý deň, čiže k prerokovaniu výpovedí došlo XX.X.XXXX, pričom vyjadrila presvedčenie, že
zrejme výpovede už pripravené boli, pretože nasledujúci deň sa doručovali dotknutým zamestnancom.
Štatutárna zástupkyňa nevedela uviesť žiadne podrobnosti k tomu, prečo práve žalobca bol vybratý

ako nadbytočný zamestnanec, vychádzala zo stanoviska riaditeľov jednotlivých odborov. Vzhľadomna to, že riaditeľom ORIP bol A.. R., návrh na to, koho prepustiť z tohto odboru, podával práve on.
Pri výbere zamestnancov sa však inšpektorát práce sústredil najmä na tých zamestnancov, ktorí mali
skúsenosti a prax pri inšpekcii práce, určite sa nezohľadňovala znalosť angličtiny, pretože táto sa na

dennej báze na NIP nepoužíva. Preto ani v prípade žalobcu nepoznala úroveň jeho znalosti angličtiny.
Čo sa týka pracovnej náplne žalobcu, táto bola rozdelená medzi zostávajúcich zamestnancov, časť
agendy prevzal H.. E. a A.. V.. Títo zamestnanci tieto pracovné povinnosti zvládajú hravo k spokojnosti
žalovaného. Ďalej štatutárna zástupkyňa poukázala na to, že všetky opatrenia, teda aj príkaz generálnej
riaditeľky a zmena organizačnej štruktúry boli pripravené tak, aby začali platiť od X.XX.XXXX, teda,

aby v čase začatia platnosti novej organizačnej štruktúry už boli vysporiadaní tí zamestnanci, ktorí sa
stali nadbytočnými. Štatutárna zástupkyňa tvrdila, že o zmene organizačnej štruktúry je NIP oprávnený
rozhodovať samostatne, nie je potrebné k tomu schválenie ministra práce, soc. vecí a rodiny. Ďalej
uviedla, že pokiaľ žalobcovi nebolo ponúknuté voľné pracovné miesto, bolo to z toho dôvodu, že takéto
žiadne voľné pracovné mesto na NIP nebolo. Pokiaľ sa vytvorilo miesto hovorcu NIP, toto sa vytvorilo
až X.XX.XXXX. Pokiaľ jej žiadosť o prerokovanie výpovede zamestnancov adresovaná odborovej

organizácii nemala jednacie číslo, podľa registratúrneho poriadku, štatutárna zástupkyňa uviedla, že
korešpondencia s odbormi sa väčšinou deje emailovou poštou, pokiaľ v tomto prípade bola vyhotovená
písomná žiadosť, bolo to skôr výnimočné a podľa nej táto žiadosť nemusela byť vôbec evidovaná.
Registratúrny poriadok skôr pojednáva o tom, ako sa eviduje vonkajšia pošta. Jednalo sa o vnútornú
korešpondenciu, ktorá podľa nej evidovaná nemusela byť. V žiadosti boli uvedené všetky skutočnosti,

ktoré potreboval zástupca zamestnancov vedieť. Prevzatie tejto žiadosti zástupca zamestnancov riadne
podpísal a v ten istý istý deň prerokoval za jej prítomnosti. Pokiaľ niekomu bolo ponúknuté náhradné
pracovné miesto, napr. A.. L., nejednalo sa o prácu na NIP, ale na Inšpektoráte práce v X., pritom ale
táto zamestnankyňa odchádzala dohodou, ponúknuté miesto neprijala.

Z výpovede svedka A.. J. J. vyplýva, že v čase prerokovania výpovedí žalobcu vykonával funkciu

zástupcu zamestnancov na NIP. Dňa XX.X.XXXX mu bola odovzdaná žiadosť o prerokovanie výpovedí,
pričom v žiadosti boli presne uvedení zamestnanci, ktorí mal byť prepustení, ako aj odbory, na ktorých
pracovali. K odovzdaniu tejto žiadosti, a k prerokovaniu došlo na osobnom úrade u A.. F., ktorá samotné
výpovede vyhotovovala a svedok tvrdil, že určite v čase prerokovania už tieto výpovede videl. Následne
po prerokovaní týchto výpovedí sa vypracovala zápisnica o oboznámení sa s týmito výpoveďami. Pri

prerokovaní bola prítomná generálna riaditeľka NIP a A.. F.. Pri prerokovaní týchto výpovedí nie je nejaký
zákonný postup, ktorý by mu presne ukladal, ako sa má postupovať a nie je mu uložená ani spätná
väzba o prerokovaní týchto výpovedí.

Súd vypočul aj svedkyňu A.. C. F., ktorá pracovala a aj pracuje ako hlavný radca na osobnom úrade NIP.
Vo svojej výpovedi uviedla, že dňa XX.X.XXXX sa výpovede zamestnancov prerokovávali so zástupcom

zamestnancov na osobnom úrade NIP za jej prítomnosti a prítomnosti generálnej riaditeľky. Predtým
A.. J. obdŕžal žiadosť generálnej riaditeľky o prerokovanie týchto výpovedí, kde boli konkrétne mená
zamestnancov, ich funkcia a dôvod s poukazom na organizačné opatrenie, a to príkaz generálnej
riaditeľky č. XX/XXXX. Ona osobne vyhotovovala výpovede pre zamestnancov, ktoré podľa nej v čase
prerokovania žiadosti zástupcom zamestnancov boli pripravené, nevedela však upresniť, kedy výpoveď

pre žalobcu dňa XX.X.XXXX vyhotovila, pretože si to nepamätala. Ona osobne sa s príkazom generálnej
riaditeľky oboznámila a mala ho k dispozícii v písomnej podobe. Vzhľadom na to, že v samotnom príkaze
nie sú mená jednotlivých zamestnancov, generálna riaditeľka jej dala mená tých zamestnancov, ktorých
určila ako nadbytočných a pre ktorých ona potom pripravovala výpovede. Pokiaľ žiadosť generálnej
riaditeľky nemala jednacie číslo, bolo to zrejme z toho dôvodu, že sa jednalo o vnútornú korešpondenciu

s odbormi. Svedkyňa potvrdila, že jediné náhradné pracovné miesto bolo ponúknuté A.. L., ktorá
bola odvolaná z funkcie, ponúknuté miesto však odmietla. Svedkyňa nemala vedomosti o tom, že by
niekomu inému bolo ponúkané miesto, tvrdila, že takéto miesto na NIP nebolo. Naviac priamo zo zákona
takáto povinnosť NIP ani nevyplýva. Žiadosť o prerokovanie výpovedí pre zástupcu zamestnancov
vyhotovovala ona sama, tieto výpovede podľa nej boli pripravené, pretože sa priebežne písali, neboli

však ešte podpísané generálnou riaditeľkou. Určite však neboli súčasťou žiadosti. Keďže tých výpovedí
bolo veľa, pripravovala ich postupne. V systéme Z. notes boli zaevidované v deň, keď sa už odovzdávali
zamestnancom, a to bolo dňa XX.X.XXXX. Vyjadrila však presvedčenie, že A.. J.Č. koncepty týchto
výpovedí určite videl.Z výpovede A.. H. R. vyplýva, že svedok pracuje ako štátny radca NIP s tým, že už v predchádzajúcom
období vykonával funkciu riaditeľa ORIP na NIP do roku XXXX a do tejto funkcie sa vrátil v októbri 2010 z
dôvodu, že bola taká politická vôľa. Sám predniesol ministrovi práce, soc. vecí a rodiny svoju predstavu

o tom, ako by mal ďalej fungovať NIP, ako ušetriť verejné financie, znížiť nákladovosť na inšpektoráte
práce a aká by mala byť nová organizačná štruktúra. Po nástupe na NIP sa oboznámil so situáciou,
ktorá tam existovala a so svojimi návrhmi oboznámil štatutárnu zástupkyňu NIP, ktorá v konečnom
dôsledku rozhoduje o všetkých organizačných zmenách. Jeho predstava bola najmä taká, aby sa
nemiešali vzájomne činnosti, aby každý vedel, čo má robiť pri zachovaní maximálnej efektívnosti úradu.

Vytvoril novú organizačnú štruktúru, na základe ktorej mal inšpektorát práce takto fungovať. Okrem toho
však urobil aj prieskum medzi zamestnancami, že pokiaľ sa má zefektívniť činnosť NIP, či považujú za
správne túto znížiť počet zamestnancov alebo znížiť mzdy, pričom zamestnanci ako prijateľnú cestu
vyslovili cestu zníženia stavu zamestnancov. Po vykonaní tohto prieskumu informoval zamestnancov
o tom, že sa pôjde cestou znižovania zamestnancov a takýto návrh podal aj štatutárnej zástupkyni
žalovaného. Podmienkou rozhodovania bolo to, aby bola pokrytá dostatočne odbornosť jednotlivých

agend. Svedok uviedol, že väčšinu zamestnancov poznal, rovnako aj žalobcu, ešte z čias svojho
predchádzajúceho pôsobenia na NIP. Poznal aj jeho odbornosť a v tejto oblasti mu nemá čo vytýkať.
V čase svojho pôvodného pôsobenia agendu, ktorú vykonával žalobca, vykonával sám a následne,
keď sa vrátil v r. XXXX, ako riaditeľ odboru, zistil, že túto činnosť už vykonávajú traja zamestnanci.
Keď sa rozhodoval medzi týmito tromi zamestnancami, ktorý z nich má zostať, rozhodol sa pre H..

E., ktorý predtým vykonával funkciu inšpektora práce, teda bol inšpektorom s praxou, prišiel z výkonu
dozoru a takýto ľudia sú pre NIP veľmi cenní, pretože na tomto odbore sa zameriavali aj na výchovu
a vzdelanie inšpektorov a nielen na riadenie ich činnosti. Preto sa rozhodol, že H.. E. bol použiteľný
pre viaceré činnosti vo všetkých oblastiach. Ostatní dvaja zamestnanci dostali výpovede. Podľa svedka,
agenda vysielania zamestnancov nebola natoľko vyprofilovaná a náročná, že by si vyžadovala prácu

jedného zamestnanca. Pokiaľ si dal vyhotoviť prehľad činnosti v tejto oblasti zistil, že v tejto oblasti bolo
riešených 43 prípadov, pričom jeden prípad zaberie podľa neho asi 3 dni. Svedok vylúčil pri svojom
rozhodovaní diskrimináciu voči osobe žalobcu, poukazoval na to, že sa musel rozhodnúť medzi tromi
štátnymi zamestnancami, žalobcom, H.. E. a G.. S., z ktorých si vybral H.. E.. Tento pracovník podľa
neho v súčasnosti perfektne zvláda svoje pracovné úlohy k spokojnosti žalovaného. Rovnako aj jeho

jazykové znalosti boli veľmi dobré, pretože H.. E. skončil bilingválne gymnázium, a preto si nemohol
dovoliťtakéhotozamestnancaprepustiť.Vylúčilajskutočnosť,žebyprijehorozhodovanízohrávaliúlohu
vzťahžalobcua niektorýchzamestnancov.Žalobcupoznalakočloveka,ktorýniejeproblémovýmtypom.
Žalobca sa u neho nikdy nesťažoval na nerovnaké zaobchádzanie alebo na diskrimináciu z pracovného
hľadiska, ani ústne ani písomne.

Pokiaľ uviedol, že výpovede boli prerokované so zástupcom zamestnancov, tvrdil to na základe toho,
že zástupca zamestnancov bol v jeho kancelárii a tam mu bolo vysvetlené, z akého dôvodu a ktorí
zamestnanci budú prepustení.

Súd vypočul aj svedka H.. E. H., ktorý uviedol, že žalobcu pozná ako svojho bývalého kolegu, ale
poznali sa aj ako priatelia, pretože sa stretávali aj mimo pracoviska, najmä v období, kým pracovali na

jednom pracovisku u žalovaného. Svedok nastúpil pracovať k žalovanému v r. XXXX v máji, žalobca
bol v tom čase na ORIP-e a ako kontaktná osoba vybavoval agendu vysielania zamestnancov do
zahraničia. Po svojom nástupe bol svedok určený ako druhá kontaktná osoba. Predtým pracoval na
Inšpektoráte práce v J.. S vysielaním zamestnancov nemal žiadne skúsenosti, avšak žalobca mu stále
poradil, takže si boli blízki ľudsky aj pracovne. Svedok uviedol, že jeho výhodou bolo to, že vedel

po anglicky a mal právnické vzdelanie. Gro ich činnosti v tom čase predstavovalo posudzovanie a
vybavovanie žiadostí o vysielanie zamestnancov do zahraničia. Tých žiadostí bolo v tom čase pomerne
veľa. Okrem tejto pracovnej činnosti však medzi ich povinnosti patrilo usmerňovanie inšpektorátov prác,
a to najmä tvorbou záväzných noriem a usmernení a podieľali sa na legislatívnych zmenách, vyjadrovali
sa k pripravovaným právnym predpisom alebo normám alebo sami ich koncipovali a prekladali, pretože

to bola vtedy požiadavka riaditeľa žalovaného.

Pred vydaním príkazu riaditeľky č. X/XXXX sa vedelo o tom, že sa bude prepúšťať a situácia na
pracovisku žalovaného bola dosť napätá. Svedok tvrdil, že s internou normou príkazom riaditeľky sa
zoznámil až potom, keď bol žalobca prepustený. K otázke prepustenia žalobcu sa svedok nechcel
vyjadrovať, pretože je to háklivá vec, tvrdil však, že má na to vytvorený osobný názor a možno diskutovať

o tom, či takýto postup žalovaného bol správny, alebo nie, či výber zamestnancov, ktorí zostali pracovaťna ORIP bol správny, alebo nie. Z jeho pohľadu však v čase, keď skončil pracovný pomer žalobcu, boli
určité veci, ktoré ovládal iba on. Týkalo sa to najmä právnych predpisov implementácie v súvislosti s
predpisom o vysielaní zamestnancov do zahraničia, najmä materiál o pracovných skupín, ktoré zasadajú

v súvislosti s vysielaním zamestnancov. Žalobca bol v tejto oblasti veľmi skúsený a vlastne usmerňoval
vybavovanie tejto agendy a kontroloval aj výstupy vybavovania tejto agendy. Podľa neho je vybavovanie
agendy vysielania zamestnancov majoritnou činnosťou a žiadostí v tejto oblasti v súčasnosti nie je
menej, podľa neho je o niečo viac. Menej je vybavovania usmerňovania inšpekcie práce. Po prepustení
žalobcu sa pracovno-právnym vzťahom na ORIP-e venujú on, H.. V. a H.. P.. Vysielaniu zamestnancov

do zahraničia sa však venuje iba on sám. Druhou kontaktnou osobou bol vymenovaný G.. R., ktorý
sa nevenuje pracovno-právnym vzťahom, ale ako právnik poskytuje podporu ostatným zamestnancom
bezpečnosti práce. Pre výkon tejto práce sa však podľa neho nevyžaduje, aby bol aktívnym inšpektorom
práce. Pred prepustením žalobcu sa pracovno-právnym vzťahom na ORIPE venovali 5 zamestnanci,
po prepustení dvoch zamestnancov zostali na tejto pracovnej činnosti 3 zamestnanci.

Svedok vo svojej výpovedi ešte uviedol, že od A.. R. sa dozvedel, že on nemá žiadne problémy

s odbornosťou žalobcu, avšak vo vzťahu k žalobcovi sú problémom medziľudské vzťahy. Svedok
však vyjadril presvedčenie, že tieto konflikty nemohli byť takého charakteru, aby viedli k rozviazaniu
pracovného pomeru žalobcu. Bolo to aj z toho dôvodu, že tieto konflikty pochádzali ešte z obdobia, keď
žalobca pracoval ako zástupca riaditeľa A.. P.. Svedok ďalej uviedol, že žalobca sa mu nikdy nesťažoval,
že vo vzťahu k nemu dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu alebo k diskriminácii.

Po uvedenej výpovedi svedka H.. E., listom zo dňa XX.X.XXXX, ten istý svedok podal písomné
vyjadrenie k zápisnici z pojednávania a týmto písomným podaním mienil doplniť príp. zmeniť
svoju svedeckú výpoveď. Uviedol, že od A.. R.P. sa dozvedel, že dôvodom pre ukončenie
štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom boli práve medziľudské vzťahy, pretože niektorí
zamestnanci označili E.. P., za osobu, s ktorou nevychádzajú, teda dôvodom ukončenia nebola jeho

nadbytočnosť. Toto vyjadrenie svedok podával so značným časovým oneskorením, čo odôvodnil tým, že
zo strany vedenia NIP bol na neho pred aj po jeho svedeckej výpovedi vyvíjaný nátlak, A.. J. mu vyčítala,
že nie je normálne, aby zamestnanec vykonával úkony, ktoré by sa dali charakterizovať ako postup
proti svoju zamestnávateľovi. Bol vypočúvaný pred komisiou, ktorá mu dávala otázky charakteru, či sa
stretáva s G.. P., ako často, kde, o čom sa rozprávajú a podobne. Následne mu bolo znížené osobné

ohodnotenie, čo NIP odôvodňoval porušením mlčanlivosti. Kvôli tomuto nátlaku a šikanovaniu, ktorému
bol vystavený a ktoré nevydržal dlhšie znášať, svedok si našiel nové pracovné miesto a dal výpoveď zo
štátnozamestnaneckého pomeru. Až po skončení tohto pomeru dal toto písomné vyjadrenie.

Súd sa oboznámil s opisom činnosti štátnozamestnaneckého miesta, ktoré vykonával žalobca ako
hlavný radca, z ktorého vyplýva, že najnáročnejšiu činnosť vykonával žalobca v rámci poskytovania

informácii o pracovných podmienkach v SR a členských štátoch ES, občanom SR a členských štátov
ES, spoluprácu so styčnými úradmi členských štátov ES a účasť v expertnej skupine k implementácie
smernice č. 96/71/ES o vysielaní zamestnancov v rámci poskytovania služieb. Ostatné činnosti sa
týkali riešenie problematiky týkajúcej sa oblasti pracovno-právnych vzťahov, tvorby a pripomienkovania
všeobecne záväzných predpisov SR a ES, poskytovania právneho poradenstva v tejto oblasti a

podobne. Kvalifikačné predpoklady boli určené vysokoškolské II. stupňa, odbor vzdelania a odbor na
prax určené neboli, rovnako ani osobitné kvalifikačné predpoklady a špeciálne požiadavky na výkon
práce. Znalosť cudzieho jazyka bola vítaná.

Ďalej sa súd oboznámil s príkazom GR č. XX/XXXX a s dôkazom žalovaného o tom, že tento príkaz
riaditeľky bol uverejnený XX.X.XXXX v počítačovej sieti žalovaného, ako aj o distribuovaní tohto príkazu

generálnej riaditeľky medzi jednotlivé odbory uvedeného dňa v písomnej podobe.. Z predložených
dôkazov vyplýva, že GR vykonávala svoju riadiacu činnosť ako štatutárna zástupkyňa NIP aj vydávaním
takýchto príkazov, ktoré v roku XXXX vydala v počte 15. Z obsahu tohto príkazu vyplýva, že od
X.XX.XXXX platí na NIP v F. organizačná štruktúra. Dňom XX.XX.XXXX sa rušia štátnozamestnanecké
miesta: 1 miesto hlavného radcu v kancelárii GR, 1 miesto hlavného radcu na odbore právnych služieb,

4 miesta hlavných radcov na odbore riadenia inšpekcie práce a 1 miesto hlavného radcu na odbore
kontroly. Dňom XX.XX.XXXX sa rušia miesta zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme: 1miestokucháravoY.H.Z.a1miestoasistentariaditeľavorganizačnomútvareodboruriadeniainšpekcie
práce (č.l. 114).

Zo žiadosti zamestnávateľa NIP o prerokovanie výpovedí (č.l. 120) zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že v

súvislosti s písomným rozhodnutím o organizačnej zmene na NIP, ktorým je príkaz GR č. XX/XXXX
zo dňa XX.X.XXXX, bola zástupcovi zamestnancov A.. J. J. predložená táto žiadosť so zoznamom
zamestnancov NIP, ktorým boli podľa uvedeného príkazu zrušené štátnozamestnanecké a pracovné
miesta. Ďalej sa v žiadosti uvádza, že štátnozamestnanecký pomer týchto štátnych zamestnancov, ktoré
bolivzmysleuvedenéhopríkazuzrušené,saskončívýpoveďoupodľa§47písm.b/zákonač.400/20098

Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pracovný pomer zamestnancov, ktorí sa
stali v dôsledku tohto rozhodnutia nadbytoční, sa skončí výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 311/2001 Z.z. ZP. Medzi štátnymi zamestnancami sa uvádza pod poradovým č. 3 na odbore riadenia
inšpekcie práce E.. G. P., hlavný radca v štátnej službe. Prílohou tejto žiadosti bol príkaz GR č. XX/
XXXX. Zo zápisnice spísanej dňa XX.X.XXXX a podpísanej A.. J. vyplýva, že zástupca zamestnancov
prerokoval výpovede štátnozamestnaneckých pomerov uvedených zamestnancov.

Ďalej sa súd oboznámil s organizačnou štruktúrou NIP k X.X.XXXX, k X.X.XXXX a k X.XX.XXXX, z
ktorého vyplýva, že táto organizačná štruktúra obsahuje iba kolónky organizačného členenia samotného
NIP s jednotlivými odbormi a jednotlivými inšpektorátmi práce, toho, aby v týchto kolonkách boli uvedené
počty zamestnancov, prípadne menovitý zoznam zamestnancov. Z toho dôvodu súd si vyžiadal aj
menovitý zoznam zamestnancov, ktorí boli vo funkcii štátnozamestnaneckých miest k X.X.XXXX (č.l.

279, 278) a k X.XX.XXXX (č.l. 280, 281). Z prehľadu počtu zamestnancov vyplýva, že na odbore riadenia
inšpekcie práce došlo k zníženiu počtu zamestnancov z 24 na 21.

Vzhľadom na to, že žalobca spochybnil oprávnenie žalovaného rozhodovať o organizačnej zmene
príkazomGRsúdsaoboznámilsorganizačnousmernicouč.2-1/06,ktorýupravujeužalovanéhozásady
práce s internými normami, z ktorého

čl. II vyplýva, že internými normami NIP sú organizačná norma, organizačná smernica, príkaz
generálneho inšpektora práce, metodické usmernenie GIP, metodický pokyn GIP a oznam GIP. Podľa
definície pojmov interné normy NIP sú záväzné predpisy, dokumenty, ktoré jednotne vymedzujú pravidlá,
zásady, právomoci a zodpovednosť, určujú postupy, úlohy alebo ciele pre výkon činnosti organizačných
útvarov alebo určujú právomoci a povinností zamestnancov a predstavených NIP a inšpektorátov

práce. Základné organizačné normy sú normy organizačného a riadiaceho charakteru, definujú
základné pravidlá riadenia subsystémov NIP, organizačné vzťahy NIP, jeho organizačných útvarov
a základné práva a povinností zamestnancov NIP. Medzi ne patria organizačný poriadok, pracovný
poriadok, služobný poriadok a registratúrny poriadok a registratúrny plán . Príkazy GIP sú interné normy
upravujúce najmä povinnosti NIP a IP a ich organizačných útvarov pri realizácii konkrétnych časových

úloh. Príkazy GIP ukladajú vedúcim zamestnancom, prípadne aj výkonným zamestnancom na rôznych
úrovniach riadenia. Súčasťou príkazov GIP sú konkrétne termíny realizácie úloh, spôsob monitorovania
a vyhodnocovania zadaných úloh.

Z predloženého dokumentu Organizačného poriadku NIP súd zistil, že pôvodný Organizačný poriadok
žalovaného bol účinný od X.X.XXXX a nový Organizačný poriadok, ktorý bol vytvorený v novembri

XXXX, nadobudol účinnosť X.XX.XXXX. Z pôvodného organizačného predpisu vyplývajú oprávnenia
generálnej riaditeľky NIP, ako štatutárnej zástupkyne, mimo iného aj oprávnenia na vydávanie
organizačného poriadku a organizačnej štruktúry NIP. Pokiaľ sa v tomto predpise uvádza predkladania
návrhu organizačného poriadku a organizačnej smernice Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny
na schválenie, žalovaný uviedol, že táto povinnosť je tam naviac, pretože tieto organizačné predpisy

žalovaného nemusí byť schválená ministerstvom, je to nad rámec zákonných povinností. Žalovaný
predložil súdu list ministerstva zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom je táto skutočnosť potvrdená.

Právne postavenie žalovaného ako orgánu štátnej správy je upravené v § 5 zákona č. 125/2006 Z.z. o
inšpekciipráce aprávnepostavenieMinisterstvaprácesociálnychvecíarodinyvtejtooblastipôsobenia,
v § 4 citovaného zákona. Podľa týchto zákonných ustanovení Národný inšpektorát práce je orgán štátnejsprávy so sídlom v F.. Národný inšpektorát práce je rozpočtová organizácia. Národný inšpektorát práce
riadi a za jeho činnosť zodpovedá generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva minister práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky

a) zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie štátnej politiky ochrany práce,

b) vypracúva koncepčné materiály, programové materiály a návrhy na zlepšenie stavu v oblasti ochrany
práce,

c) koordinuje činnosť orgánov štátnej správy v oblasti ochrany práce,

d) riadi a kontroluje Národný inšpektorát práce a zodpovedá za výkon inšpekcie práce,

e) je odvolacím orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodol Národný inšpektorát práce,

f) zabezpečuje a usmerňuje výskumnú činnosť v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,

g) vypracúva návrhy na plnenie záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z medzinárodných
zmlúv a dohovorov v oblasti ochrany práce a zabezpečuje medzinárodnú spoluprácu v súčinnosti s
príslušnými ústrednými orgánmi štátnej správy,

h) rozhoduje pri pochybnostiach, či sa na pracovisku vykonáva inšpekcia práce,

i) predkladá vláde Slovenskej republiky správu o stave ochrany práce a o činnosti orgánov štátnej správy
v oblasti inšpekcie práce za predchádzajúci kalendárny rok do šiestich mesiacov po jeho skončení,

j) predkladá Európskej komisii každých päť rokov správu o uplatňovaní tohto zákona a osobitného
predpisu 10) spolu so stanoviskami zástupcov zamestnávateľov a zástupcov zamestnancov.

Ďalej sa súd oboznámil so sťažnosťou žalobcu, ktorú adresoval NIP na porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania a diskriminácie pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa XX.XX.XXXX.
Aj v tejto sťažnosti žalobca poukázal na skutočnosti uvádzané v žalobe, podľa neho jeho
štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené na základe organizačnej zmeny, pretože táto bola
prijatá a vypracovaná až v priebehu mesiaca november 2010, že jeho štátnozamestnanecké miesto

bolo zrušené účelovo s ohľadom na jeho osobu a nie s ohľadom na jeho pracovné úlohy, o čom
svedčí skutočnosť, že najskôr bol vydaný príkaz generálnej riaditeľky č. XX/XXXX a až následne
bola spracovaná a schválená nová organizačná štruktúra. Diskriminačný rozmer skončenia jeho
štátnozamestnaneckého pomeru dokazuje aj skutočnosť, že žiadna z úloh jeho pracovnej náplne sa
reálne nezrušila. Naviac, on sám musel oznámiť do L. novú kontaktnú osobu na miesto seba pre

vysielanie zamestnancov- dr. R., ktorý nemá žiadne jazykové znalosti, a preto si nevie predstaviť, ako
môže takýto zamestnanec poskytovať príslušné informácie akémukoľvek subjektu v rámci EÚ. Žalovaný
toto pôvodné štátnozamestnanecké miesto podľa neho obsadil ešte v čase, keď mu plynula výpovedná
doba. Ďalej uviedol, že pri organizačnej zmene boli uprednostnení kolegovia, ktorí na NIP pôsobia
rok, maximálne dva, zatiaľ čo on má 5,5-ročné skúsenosti na troch rôznych odboroch NIP a pre neho

sa uplatnenie nenašlo. S organizačnou štruktúrou nebol oboznámený a v čase jeho uvoľnenia nebola
schválená nová organizačná štruktúra NIP, nebolo mu ponúknuté iné pracovné miesto, napriek tomu,
že iným zamestnancom tieto pracovné miesta ponúknuté boli, ani pracovné miesto hovorcu, že bol pre
žalovaného nežiaducou osobu len preto, že nevychádzal s blízkymi osobami A.. R., že počas plynutia
výpovednej doby jeho zamestnávateľ kontroloval iba jeho dochádzku a podobne.

Vzhľadom na pochybnosti vyjadrené žalobcom o existencii dôvodu pre zníženie počtu zamestnancov
u žalovaného, súd vyžiadal písomné stanovisko Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny SR. Z listu zo
dňa XX.X.XXXX vyplýva, že limit počtu zamestnancov na NIP stanovuje Ministerstvo práce, soc. vecí
a rodiny na základe limitu kapitoly schválenej uznesením vlády SR na príslušný rok. Počas roka môže
NIP požiadať Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR o vykonanie zmeny limitu počtu zamestnancov,

pričom kapitola, ak sa jedná o zvýšenie počtu, musí na túto zmenu dostať súhlas od ministra financií. Prerok XXXX boli limity počtu zamestnancov určené listom zo dňa X.X.XXXX s počtom 54 zamestnancov
a určený objem mzdových prostriedkov XXX.XXX EUR. Ďalej žalovaný predložil súdu list Ministerstva
práce, soc. vecí a rodiny zo dňa XX.X.XXXX, ktorým vedúci služobného úradu vyzval GR NIP, ktorá

upozorňujenato,žebolpredloženýnávrhrozpočtunarokyXXXXažXXXX,vktoromjepremietnuté10%
šetrenie osobných výdavkov. Na základe toho každá organizácia môže posúdiť, akým spôsobom bude
plniť túto úlohu, či znížením stavu zamestnancov, znižovaním platov alebo kombináciou týchto opatrení.
Preto vyzval GR, aby podala informáciu, ako pristupuje k zavádzaniu úsporných opatrení vyplývajúcich z
programového vyhlásenia vlády SR v oblasti zefektívnenia činnosti organizácie, prípadne jej zoštíhlenia,

a to zmenou organizačnej štruktúry, zlúčenia alebo zrušenia konkrétnych útvarov, prehodnotením platov
zamestnancov, znížením stavu zamestnancov. Požadované údaje mala GR oznámiť do XX.X.XXXX. Na
tento list GR NIP odpovedala listom zo dňa X.X.XXXX, v ktorom predložila opatrenia NIP cestou zníženia
počtu zamestnancov o 15%, t.j. o 9 zamestnancov na NIP ako aj zlúčenie niektorých organizačných
oddelení a ostatné organizačné zmeny. Z interného oznamu XXX/XXXX/X.X vyplýva, že MPSVaR
rozpisom schváleného rozpočtu na rok XXXX stanovilo limity počtu zamestnancov inšpektorátov práce

na 481 a limit počtu zamestnancov NIP na 63 zamestnancov. Žalovaný k týmto listom poukázal na
skutočnosť, že žalovaný je napojený na štátny rozpočet a skutočne v r. XXXX po nástupe novej vlády
bol zaviazaný znížiť verejné financie o 10% tak, ako to vyplývalo z programového vyhlásenia vlády
a následne z pokynov Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny zo dňa XX.X.XXXX. Na základe týchto
opatrení NIP musel rozhodnúť o tom, či zníženie verejných financií o 10% dosiahne znížením platov

alebo znížením počtu zamestnancov. Žalovaný bol povinný tieto opatrenia realizovať na NIP a tieto
následne potom realizoval znížením počtu zamestnancov. Preto v rozpise počtu zamestnancov NIP pre
rok XXXX už bol uvedený počet zamestnancov 54, teda o 9 menej z pôvodného počtu 63.

Žalovaný predložil súdu na vyvrátenie skutočností o diskriminácii žalobcu pri ukončení jeho pracovného
pomeru, resp. ponechaní zamestnancov H.. P. a H.. V., doklady o ich vzdelaní, ako aj popis ich

pracovných činností, čím preukazoval, že títo zamestnanci spĺňali predpoklady, ktoré sa kládli na
výkon ich práce, osobitne poukázal na to, že H.. V. ako jediná zamestnankyňa vykonávala činnosť
zabezpečenia finančných prostriedkov z európskych fondov.

Podľa ust. § 47 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, v znení účinnom v čase ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, služobný úrad

môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak sa zrušuje alebo zrušilo štátnozamestnanecké miesto,
služobný úrad nemá pre štátneho zamestnanca iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, alebo štátny
zamestnanec nesúhlasí s trvalým preložením v služobnom úrade a nedohodne sa so služobným úradom
inak.

Podľa ust. § 48 ods. 1 cit. zák., ak je daná výpoveď, štátnozamestnanecký pomer sa skončí uplynutím

výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre služobný úrad aj pre štátneho zamestnanca a je dva
mesiace.

Podľa ust. § 56 cit. zákona, ak sa štátny zamestnanec domnieva, že k skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, môže sa obrátiť na súd najneskôr v lehote
2 mesiacov odo dňa doručenia písomného potvrdenia podľa § 52 ods. 3. Ak podľa právoplatného

rozhodnutia súdu k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo, nároky
štátneho zamestnanca sa posudzujú ak pri neplatnom okamžitom skončení štátnozamestnaneckého
pomeru. Na tohto štátneho zamestnanca sa primerane použije aj ust. § 55.

Podľa ust. §120 cit. zákona, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10,
§ 11a ods. 1, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods.

2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 75
ods. 3 a 4, § 76 ods. 4, 5 a 7, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95,
§ 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods.
2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, §
151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230, § 231 ods. 1, 4 až 6, § 232,
§ 233, § 233a, § 234 až 236 a § 240 Zákonníka práce.

Podľa §61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby
ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno
dodatočne meniť.

Podľa § 74 Zákonníka práce, v znení účinnom do XX.X.XXXX, výpoveď alebo okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so
zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď

alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní
odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu,
platí, že k prerokovaniu došlo.

V záverečnej reči právna zást. žalobcu poukázala predovšetkým na tú skutočnosť, že podľa nich
neplatné skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu spočíva predovšetkým v skutočnosti,

že v čase dania výpovede nedošlo k organizačnej zmene u žalovaného, žalovaný nepostupoval
podľa pravidiel vydávania vnútorných noriem žalovaného, jediná takáto norma, ktorá mohla upravovať
organizačnú zmenu bol organizačný poriadok, žalovaný však predložil iba príkaz GR č. XX/XXXX,
ktorý o tom rozhodovať o tom nemohol a organizačná zmena vo forme zmeny organizačného poriadku
nastala až od X.XX.XXXX. O postupe pri vydávaní vnútorných predpisov bol predložený dôkaz vo forme

interného predpisu žalovaného č. 1/2006. Preto v čase dania výpovede tieto organizačné zmeny účinné
neboli. Naviac podľa nich došlo k organizačným zmenám, resp. k zníženiu počtu zamestnancov iba na
základe programového vyhlásenia vlády, ktoré však je politickým dokumentom a záväzné ukazovatele
štátneho rozpočtu boli žalovanému doručované až v januári XXXX, v ktorom dokumente došlo k zníženiu
počtu zamestnancov. V čase dania výpovede neexistoval takýto dokument z ústredného orgánu. Ďalej

podľa nich nedošlo k prerokovaniu výpovede so zástupcom zamestnancov, žiadosť o prerokovanie
tejto výpovede nemalo svoje jednacie číslo podľa registratúrneho poriadku č.15/2007 jej prílohou
nebola výpoveď žalobcu a svedkovia veľmi rôznym spôsobom popisovali ako k prerokovaniu týchto
výpovedí malo dôjsť. Výpis z programu Lotus notes preukazuje, že výpovede boli zaevidované v tomto
programe až dňa XX.X.XXXX, a preto nemohli byť vyhotovené XX.X.XXXX, kedy mali byť prejednané

so zástupcom zamestnancov. Ďalej podľa nich pri rozviazaní štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu
došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, o čom svedčí najmä výpoveď svedka E., na
základe čoho žiadali žalobe žalobcu vyhovieť a priznať mu náhradu mzdy vo výške 900 EUR mesačne
od X.XX.XXXX, čo k dátumu pojednávania súdu XX.XX.XXXX predstavovalo 20.884 EUR.

Zo záverečnej reči žalovaného vyplýva, že podľa neho bolo skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

žalobcu výpoveďou platné, táto výpoveď mu nebola daná z dôvodu nejakého spiknutia sa žalovaného,
ale z dôvodu jeho nadbytočnosti, pričom žalovaný bol povinný pristúpiť k organizačným zmenám,
pretože je orgánom štátnej správy, je napojený na štátny rozpočet, a preto aj keď programové
vyhlásenie vlády je iba politickým dokumentom, po prijatí tohto programového vyhlásenia vlády bol
žalovaný vyzvaný na preukázanie zníženia nákladov o 10%. V dôsledku toho potom došlo k zníženiu

počtu zamestnancov, práve organizačným opatrením, príkazom GR č. XX/XXXX. Podľa žalovaného
aj ďalší postup žalovaného bol v súlade so zákonom, pretože došlo k prerokovaniu výpovede so
žalobcom, táto bola riadne vyhotovená a bola prerokovaná so zástupcom zamestnancov, preto podľa
nich táto výpoveď je platná. Pokiaľ žalobca v tomto konaní poukazoval na porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania, tvrdí to iba žalobca a svedok E., zároveň však ani jeden z nich nepreukázal, v čom

pochybenie zamestnávateľa, resp. v čom porušenie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva. Svedka
E. vyhodnotil ako nedôveryhodného svedka, pretože vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že nemá
vedomosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, avšak v písomnom vyjadrení
túto svoju výpoveď zmenil, potom, čo ukončil štátnozamestnanecký pomer u žalovaného. Pokiaľ žalobca
tvrdí, že k jeho diskriminácii došlo tým, že u žalovaného zostali pracovať zamestnanci, ktorí a konkrétne

poukázal na H.. V. a G.. P., žalovaný s jeho názorom nesúhlasí, pretože náplne týchto zamestnancov
preukazujú a rovnako aj ich dosiahnuté vzdelanie, že spĺňali všetky predpoklady pre výkon práce na ichpracovných pozíciách. Zatiaľ, čo agendu žalobcu vykonávali aj ďalší dvaja zamestnanci, a to H.. E. a S.,
agendu p. V. a p.. P. vykonávali iba oni sami. Žalovaný uviedol, že úprava § 13 ods. 7 ZP a § 11 ods.
2 antidiskriminačného zákona dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale aj žalobcu.

Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočnosti, z ktorých môže odvodiť, že
došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Súčasne musí
tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným
zamestnancom. Až následne sa presúva toto dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo
preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Domnienku prípadného

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť, ak preukáže, že namietané
konanie, resp. opomenutie sledovalo oprávnený záujem, bol objektívne odôvodnené, primerané a
nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. Preto podľa neho diskriminácia je iba subjektívnym názorom
žalobcu, kde k žiadnemu diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného nedošlo, pretože v danom
prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovoľovali dospieť k takému záveru. Celý proces
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu sledovalo jediný legitímny cieľ, a to zníženie počtu

zamestnancov, ozdravenie verejných financií, zracionalizovanie verejnej správy, čo prináša prospech v
konečnom dôsledku pre štát ako celok. Na preukázanie svojich tvrdení ohľadne diskriminácie žalovaný
predložil súdu rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV ÚS 292/2010-12.

Na základe vykonaného dokazovania a cit. zák. ustanovení súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy,
každý samostatne a vo vzájomnej súvislosti a dospel k tomu záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.

Základnou podmienkou použiteľnosti výpovedného dôvodu podľa § 47 písm. b/ cit. zákona je jednak
zrušenie štátnozamestnaneckého miesta a jednak skutočnosť, že služobný úrad nemá iné vhodné
štátnozamestnanecké miesto. Preto súd v prvom rade posudzoval, či žalovaný preukázal zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta žalobcu.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na doterajšiu súdnu prax, podľa ktorej o výbere zamestnanca,

ktorý je nadbytočný rozhoduje organizácia sama, súd v tomto smere nemôže preskúmať rozhodnutie
organizácie. Súd však skúma, či sú splnené ostatné podmienky vymedzujúce tento výpovedný dôvod.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako orgán štátnej správy a viazaný na štátny rozpočet
SR bol nútený pristúpiť z dôvodu úsporných opatrení ohľadne mzdových prostriedkov, ktoré mu
boli pridelené po zmene vlády v r. 2010 k organizačným opatreniam, ktoré viedli k zníženiu počtu

zamestnancov. Na NIP došlo k zníženiu počtu zamestnancov o 9. Žalovaný o tejto organizačnej
zmene rozhodol internou normou, a to príkazom generálnej riaditeľky, ktorá ako štatutárna zástupkyňa
žalovaného mala oprávnenie o takejto organizačnej zmene rozhodovať. Jednalo sa tie organizačné
zmeny, ktoré sa následne premietli do zmeneného organizačného poriadku a do organizačnej
štruktúry NIP platnej od 1.12.2012. Podľa zváženia súdu pokiaľ by žalovaný pristúpil iba k zmene

organizačnej štruktúry bez rozhodnutia o organizačnej zmene interným riadiacim aktom, pre zníženie
počtu zamestnancov by táto zmena nebola postačovala, pretože podľa dôkazov, ktoré boli predložené
v tomto konaní, organizačná štruktúra obsahovala iba jednotlivé organizačné útvary NIP a jednotlivé
inšpektoráty práce pod ne spadajúce bez počtu zamestnancov a počtu pracovných miest. Zároveň
však podľa zváženia súdu pre naplnenie citovaného ust. § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe

postačovalo, že existovalo takéto rozhodnutie GR ako štatutárnej zástupkyne NIP, ktoré bolo v čase
dania výpovede žalovaného už vydané a pre právne posúdenie veci nemá zásadný význam, že až
následne bola prijatá nová organizačná štruktúra a nový organizačný poriadok. Vzhľadom na takéto
hodnotenie príkazu GR súd dospel k tomu záveru, že jednoznačne je tu organizačné opatrenie vydané
žalovaným a preto z formálneho hľadiska výpoveď, ktorá bola dávaná žalobcovi z dôvodu zrušenia

jeho štátnozamestnaneckého miesta je platná. Je v nej presne vymedzený skutkový dôvod výpovede v
súlade s cit. § 47 písm. b, výpoveď bola žalobcovi riadne doručená.

Ďalej súd posudzoval, či u žalovaného bolo iné vhodné miesto, ktoré mohol žalobcovi ponúknuť. Z
vykonaného dokazovania vyplýva, že voľné pracovné miesto bolo ponúknuté iba A.. L., na Inšpektoráte
práce v X., ktoré by nebolo vhodným miestom pre žalobcu. Iné voľné pracovné miesta u žalovaného v

čase dania výpovede žalobcovi preukázané neboli.Pokiaľ žalobca namietal proti tomu, že jeho výpoveď nebola vopred prerokovaná so zástupcom
zamestnancov, z vykonaného dokazovania súd dospel k tomu záveru, že toto jeho tvrdenie preukázané
nebolo, pretože výpoveďami svedkov F. a J. bola potvrdená skutočnosť, že v čase prerokovania

výpovedí, zástupca zamestnancov poznal znenie týchto výpovedí, v podstate sa tieto výpovede
opakovali u všetkých nadbytočných zamestnancov a rovnako takáto výpoveď bola vyhotovená aj
pre žalobcu. Z tohto pohľadu súd nepovažoval za dôležité, že dátum vyhotovenia výpovede je
dňa XX.X.XXXX a dátum prerokovania XX.X.XXXX, pretože pre naplnenie zákonnej podmienky
prerokovania výpovede so zástupcom zamestnancov postačuje, ak žiadosť o prerokovanie obsahuje

náležitostivýpovedepodľacit.§61ods.2Zákonníkapráce,čovtomtoprípadesplnenébolo.Pretopodľa
zváženiasúduztohtodôvodujehovýpoveďniejeneplatná.Rovnakonemožnoposudzovaťakoneplatnú
žiadosť o prerokovanie adresovanú zástupcovi zamestnancov len z toho dôvodu, že neobsahuje žiadne
registratúrne číslo, pretože aj bez tohto registratúrneho čísla žiadosť je platná, o prerokovaní žiadosti bol
vykonaný záznam a o tom, že žiadosť bola predložená, vypovedali svedkovia. Preto súd nepovažoval
túto žiadosť ani záznam za dodatočne vyfabrikovanú.

Podľa ust. § 4 od 1-6 zákona č. 400/2009 Z.z. služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi
zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom,
najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty
a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti
na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

Právo na prijatie do štátnej služby sa zaručuje rovnako všetkým občanom vrátane podmienok a spôsobu
uskutočňovania výberového konania alebo výberu na voľné štátnozamestnanecké miesto, ak spĺňajú
podmienky ustanovené týmto zákonom a osobitným predpisom.

V štátnozamestnaneckých vzťahoch je zakázaná diskriminácia štátnych zamestnancov a občanov,
ktorí sa uchádzajú o štátnu službu, z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania

alebo viery, rasového pôvodu, národnostného pôvodu alebo etnického pôvodu, farby pleti, jazyka,
sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia,
veku,manželskéhostavu,rodinnéhostavu,povinnostíkrodine,členstvaalebočinnostivpolitickejstrane
alebo v politickom hnutí, v odborovej organizácii, v inom združení alebo z dôvodu iného postavenia.

Služobný úrad a štátny zamestnanec nesmú vykonávanie práv a povinností vyplývajúcich zo

štátnozamestnaneckého pomeru zneužívať na ujmu iného štátneho zamestnanca alebo inej fyzickej
osoby alebo na ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti.

Služobný úrad nesmie štátneho zamestnanca akýmkoľvek spôsobom postihovať alebo znevýhodňovať
preto, že sa zákonným spôsobom domáha svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého
pomeru.

Štátny zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže domáhať ochrany v služobnom úrade alebo
na súde. Rovnako sa môže tejto ochrany domáhať občan, ktorý sa uchádza o štátnu službu. Služobný
úrad je povinný na podnet štátneho zamestnanca alebo občana, ktorý sa uchádza o štátnu službu, bez
zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu a odstrániť následky nedodržania zásady rovnakého

zaobchádzania.

Všeobecným právnym predpisom upravujúcim uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a
prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady je zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou. podľa § 2a ods. 1 až 3
citovaného zákona: diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie,

sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na
diskrimináciu.

Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo,
ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej
situácii.Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré
znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú

primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Vzhľadom na to, že žalobca v tomto konaní namietal aj tú skutočnosť, že v jeho prípade došlo pri
rozhodovaní o jeho výpovedi zo strany žalovaného k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania,
pričom konkrétne diskriminačné konanie malo spočívať v tom, že on bol prepustený, avšak iní
zamestnanci, a to konkrétne H.. V.Á. a H.. P. zostali pracovať u žalovaného, pričom ich vedomosti a

jazykové znalosti neboli na jeho úrovni, súd sa zaoberal posúdením otázky platnosti skončenia jeho
štátnozamestnaneckého pomeru aj z tohto hľadiska.

Podľa zváženia súdu je pochopiteľný pocit nespokojnosti žalobcu s postupom žalovaného pri skončení
jeho štátnozamestnaneckého pomeru, keď z viacerých zamestnancov na ORIP- e prepustil práve jeho.
Na druhej strane však iba subjektívny pocit krivdy žalobcu nemôže preukázať tvrdené diskriminačné
konanie žalovaného. Bol to jedine žalobca, ktorý tvrdil, že bol postupom žalovaného diskriminovaný a

jeho ťažilo dôkazné bremeno na preukázanie toho, v čom diskriminácia spočívala. Pre preukázanie
tohto dôkazného bremena síce poukázal na svedeckú výpoveď svedka H.. E., ale vzhľadom na to, ako
svedok vypovedal na súde, a ako potom zmenil svoju výpoveď v písomnom podaní, stal sa pre súd
nedôveryhodným svedkom, nebolo možné zistiť, kedy svedok pravdu hovoril a kedy nie, preto súd z
tohto dôkazu vychádzať nemohol.

Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že konanie žalovaného bolo vedené legitímnym cieľom, ktorým
žalovaný dosiahol zníženie počtu zamestnancov, úsporu verejných financií a zracionálnenie činnosti
na odbore riadenia inšpekcie práce. Tento legitímny cieľ žalovaného vylučoval diskrimináciu žalobcu,
resp. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako to upravujú citované zákonné ustanovenia.
Na základe uvedeného súd nezistil ani priamu ani nepriamu diskrimináciu žalobcu.

Žalovaný mal oprávnenie rozhodnúť o tom, ktorý zo štátnych zamestnancov sa stane v dôsledku
organizačného opatrenia - zrušenia štátnozamestnaneckých miest pre neho nadbytočným, s ktorým
rozviaže pracovný pomer a dôvody, ktoré ho k takémuto výberu viedli nie je povinný odôvodňovať.
Napriek tomu v priebehu dokazovania tento dôvod výberu bol vyjadrený vo výpovedi štatutárnej
zástupkyne žalovaného a svedka A.. R.: uprednostnenie zamestnancov s praxou v odbore inšpekcie

práce. Naviac žalovaný rozhodol nielen o prepustení žalobcu z odboru riadenia inšpekcie práce, ale
aj ďalšieho zamestnanca: E.. S., ktorého aj žalobca hodnotil ako kvalitného zamestnanca s dobrou
znalosťou angličtiny. Podľa zváženia súdu už samotná táto skutočnosť vylučuje diskriminačné konanie
žalovaného voči žalobcovi. Žalovaný dostatočne preukázal, že zamestnanci, ktorí zostali pracovať na
ORIP- e boli dostatočne vzdelaní a spĺňali požiadavky kladené na výkon ich pracovnej činnosti. Žalovaný

po prepustení žalobcu rozdelil výkon pracovnej náplne žalobcu medzi ostatných zamestnancov, ktorí
túto prácu zvládali. Ani v priebehu výpovednej doby žalobcu, ani následne jeho pracovné miesto
žalovaný neobsadil novým zamestnancom. Žalobcom tvrdené obsadenie jeho miesta tým, že už počas
výpovednej doby oznámil do L. novú kontaktnú osobu, bolo iba logickým následkom toho, že on ako
kontaktná osoba už pôsobiť nemohol a táto skutočnosť nemala pre rozhodnutie súdu právny význam.

Pokiaľ žalobca uvádzal v žalobe a vo svojich písomných podaniach ďalšie skutočnosti, ktoré on
považoval za podstatné pre rozhodnutie v tejto veci, vzhľadom na to, že súd dospel k tomu záveru, že
hodnotenie týchto dôkazov nemá vplyv na rozhodnutie vo veci samej, v odôvodnení rozsudku sa nimi
nezaoberal.

Na základe uvedeného súd žalobu žalobcu zamietol.

O trovách konania súd rozhodne v súlade s § 153 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnom rozhodnutí
vo veci samej.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Košice I.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť iba
dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 O.s.p.:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.