Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, August 25, 2011

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 5C/598/1999

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8499899811
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2011:8499899811.17

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

5C 598/1999 - 263

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Kežmarku - samosudca JUDr. Erika Borovská v právnej veci žalobcu I., proti žalovanému
F. C. a L. SR, š.p., so sídlom C. XX, XXX XX U., práv. zast. JUDr. D. Q., advokátkou so sídlom F. XX,
P.O.Q. XXX, XXX XX Q., o náhradu za trvalý porast, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 1352,70 eur na účet právnej
zástupkyne žalovanej JUDr. D. Q., advokátky so sídlom F. XX, P.O.Q. XXX, Q., IČO: XX XXX XXX do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou podanou súdu dňa 20.10.1999 v jej úprave písomným podaním zo dňa 15.3.2010
žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu za trvalé porasty na pozemkoch -
parcele č. 1884 a parcele č. 1885, nachádzajúcich sa v katastrálnom území P. F., druh pozemkov lesný
porast, vo výške určenej znaleckým posudkom, ktorý bude neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia súdu
spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 15.5.1998 do zaplatenia, eventuálne zaplatiť mu náhradu

za trvalý porast na týchto pozemkoch vo výške 165,97 eur spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od
15.5.1998 do zaplatenia a náhradu trov tohto konania.

Právny základ žaloby odôvodnil poukazom na ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, najmä na ust. § 24 ods. 4, podľa
ktorého, ak na pozemku nie sú ku dňu skončenia práva užívania porovnateľné porasty, ktoré na ňom
boli ku dnu vzniku práva užívania, vlastníkovi patrí náhrada za trvalý porast podľa § 15 ods. 1 až 3.

Skutkový základ žaloby odôvodnil tvrdeniami, že po roku 1989, kedy bolo všeobecne známe, že sa budú
pôvodným vlastníkom vydávať nehnuteľnosti šiel na kataster. Z listov vlastníctva zistil, že jeho otec mal
nejaké nehnuteľnosti. Kataster mu tiež oznámil, kto je užívateľom týchto nehnuteľností. Tak sa obrátil na
F. C. v B., kde zistil, že je jediným z oprávnených osôb, ktorá si podala žiadosť o vydanie nehnuteľností.Predložil súdu písomnú výzvu označenú ako „Žiadosť (výzva ) o vydanie lesných pozemkov, porastov
a iného majetku (zrušenie - predlženie nájomného vzťahu)“ adresovanú „Riaditeľstvo F. C., o. z. B., I.,
Q. ul., XXX XX B.“, datovanú dňom 15.12.1992. Keďže až v roku 1991 sa dozvedel, že otec vlastnil

nehnuteľnosti, až vtedy tiež požiadal o vykonanie dedičského konania. Dedičské konanie trvalo však až
do roku 2002. Až vtedy sa konečne stal vlastníkom nehnuteľností. Dovtedy bol len oprávnenou osobou.
Márne sa v období, keď nebol ešte vlastníkom, pokúšal s vojenskými lesmi akýmkoľvek spôsobom
komunikovať. Nereagovali. A to aj napriek tomu, že im predložil potvrdenie Štátneho notárstva v B., že
je dedičom v I. dedičskej skupine po otcovi. Dňa 15.5.1998 F. C. v B. na základe dohody, ktorú súdu

predložil, označenej ako „Užívacie práva - dohoda“, odovzdali nehnuteľnosti, okrem iných aj predmetné
parcely vlastníkom. Keďže v tom čase nebol ešte vlastníkom, nebol ani účastníkom tejto dohody. F.
C. v B. ho k odovzdaniu ani nezavolali. Bol prekvapený, že bol jediným, kto o vydanie nehnuteľností
požiadal, pritom bol tiež jediným, koho k vydaniu nehnuteľnosti neprizvali. Po prevzatí nehnuteľnosti
spoluvlastníci zistili, že na nehnuteľnostiach sa nenachádzajú porovnateľné porasty ako v čase ich
prevzatia vojenskými lesmi do užívania. V tom čase sa na pozemkoch nachádzal les tvorený prevažne

smrekovcom opadavým vo veku cca 100 rokov. V súčasnosti sa na nich nenachádza žiadna drevina
v rubnom veku. Vek súčasného porastu odhaduje na 15 - 20 rokov. V roku 1999 sa spoluvlastníci
nehnuteľnosti začali zakladať v Slovenskej F. U. P.. Najprv bez právnej subjektivity. V roku 2002 sa
spoločenstvo pretransformovalo na Pozemkové spoločenstvo P. F. s právnou subjektivitou. Od počiatku
zakladania bol poverený konaním za toto spoločenstvo. V súčasnosti je jeho predsedom. Listom zo dňa

15.2.1999 označeným ako „Žiadosť o vydanie náhrady“, ktorý súdu predložil, v zastúpení podielových
spoluvlastníkov požiadal F. C. v B. o vydanie náhrady za porast, okrem iného aj na predmetných
parcelách. Pre nečinnosť vojenských lesov je nútený náhrady sa domáhať súdnou cestou.

Okresný súd v Kežmarku rozsudkom zo dňa 4.3.2009 sp. zn. 5C 598/1999 - 150 žalobu zamietol z

dôvodu, že akceptoval námietku premlčania nároku, ktorú vzniesol v konaní žalovaný. Nárok žalobcu
prvostupňový súd v tomto rozhodnutí posúdil podľa § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov, podľa § 15 ods. 1, 2, 3 a § 13 ods. 1 citovaného zákona, ako aj
podľa ust.§ 16 ods. 3, 4 a 5 citovaného zákona, pričom ustálil, že ustanovenia § 16 citovaného

zákona obsahujú právne normy upravujúce podmienky vzniku práva žalobcu na vydanie náhrady za
trvalý porast, spôsob poskytnutia náhrady a lehoty na uplatnenie predmetného práva žalobcu. Aplikujúc
tieto ustanovenia prijal záver, že žalobca si svoje právo na vydanie náhrady za trvalý porast uplatnil
písomnou žiadosťou (výzvou) zo dňa 21.12.1992. Na základe tejto výzvy vznikla žalovanému povinnosť
vydať žalobcovi ako oprávnenej osobe náhradu za trvalý porast v lehote 6 mesiacov odo

dňa doručenia výzvy. Táto lehota, v ktorej bol žalovaný v postavení osoby, ktorá bola povinná vydať
žalobcovi náhradu uplynula dňom 22.6.1993. Dňom nasledujúcim po tomto dni začala podľa ust. § 100
a § 101 Občianskeho zákonníka plynúť všeobecná 3-ročná premlčacia lehota, v ktorej mal
žalobca právo domáhať sa splnenia povinnosti žalovaným - zaplatenia tejto náhrady súdnou cestou.
Táto lehota uplynula dňom 22.6.1996, pričom žalobca žalobu podal až dňa 20.10.1999, teda po uplynutí

všeobecnej premlčacej lehoty.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu uznesením zo dňa 11.8.2009 sp. zn. 5Co 166/2009
- 190 rozsudok Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 4.3.2009 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na nové prejednanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že ust. § 24 zákona č. 229/1991 Zb.

nemá zvláštnu lehotu na uplatnenie práva. Preto je potrebné nárok žalobcu a námietku žalovaného o
jeho premlčaní posudzovať podľa všeobecných ustanovení § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a podľa §
101 Občianskeho zákonníka s tým, že premlčacia lehota v danej veci začala plynúť odo dňa, kedy právo
mohlo byť vykonané prvý krát. Nie je pritom rozhodujúce, či a kedy bol nárok uplatnený u žalovaného,
pretože zákon č. 229/1991 Zb. v tejto časti neupravuje preklúziu práva pre prípad, že sa nárok neuplatní

u osoby, ktorá má náhradu poskytnúť. Dôležité je, aby bol nárok uplatnený súdnou cestou. Odvolací
súd tak uložil prvostupňovému súdu opätovne zhodnotiť, či nárok žalobcu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka a podľa § 1 ods. 3 a § 24 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. premlčaný a vyporiadať sa riadne so
všetkým podmienkami premlčania. V prípade, že nárok nie je premlčaný, vykonať ďalšie dokazovanie
o meritórnom nároku žalobcu.

Žalovaný naďalej v konaní trval na svojej námietke premlčania nároku. V nadväznosti na právny názor
vyslovený vo vyššie uvedenom rozhodnutí odvolacím súdom v tomto smere dôvodil, že dňom účinnosti
zákona č. 229/1991 Zb., tzn. dňom 24.6.1991, mu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 písm. c) tohtozákona zaniklo právo užívania predmetných lesných pozemkov za účelom zabezpečenia lesnej výroby
a ostatných funkcií lesa. Bez ohľadu na záver, či týmto dňom vznikol medzi ním a žalobcom nájomný
pomer, prípadne akú dobu následne tento nájomný pomer trval, tento deň je potrebné považovať za

rozhodujúci pre posúdenie, či sa na pozemkoch nachádzali alebo nenachádzali trvalé porasty, ktoré na
nich mali byť v čase vzniku užívania. Ust. § 24 ods. 4 citovaného zákona vo väzbe na toto ust.§ 22
ods. 1 citovaného zákona jasne hovorí, že ak na pozemku neboli ku dňu skončenia práva užívania
porovnateľné porasty, ktoré na ňom boli ku dňu vzniku užívania, teda ak na pozemku neboli porasty ku
dňu 24.6.1991. Ak by sa zistilo, že takéto porasty sa na pozemkoch k tomuto dňu nenachádzali, mal

žalobca možnosť vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej lehote plynúcej odo dňa nasledujúceho po tomto
dni, tzn. odo dňa 25.6.1991 podať proti nemu žalobu na súde. Všeobecná trojročná lehota na podanie
žaloby márne uplynula dňom 25.6.1994, nakoľko žalobca žalobu podal až v roku 1999. Aj keď žalobca
nemal v tom čase ešte prejednané dedičstvo po svojom otcovi, vlastníkom nehnuteľností bol, nakoľko
vlastníctvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Žalobca namietal, že svoj nárok uplatnil včas. Nesúhlasil s právnym posúdením počiatku plynutia
premlčacej doby žalovaným s tým, že má za to, že právo užívania predmetných lesných pozemkov
skončilo žalovanému dňom 15.5.1998, kedy C. vrátil. Dňom účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. v zmysle
§ 22 ods. 1 písm. c) tohto zákona zaniklo síce žalovanému právo bezplatného užívania predmetných
lesných pozemkov, ale k tomuto dňu mu podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona vzniklo súčasne právo

na platené užívanie týchto lesných pozemkov na základe nájomného vzťahu. Toto právo žalovanému
zaniklo až 15.5.1998, kedy spoluvlastníkom nájomnú zmluvu, ktorá vznikla zo zákona vypovedal tým,
že im lesné pozemky vrátil. Prvý krát si teda nárok na náhradu za trvalý porast mohol uplatniť až dňa
15.5.1998, pričom žalobu podal dňa 20.10.1999. To znamená, že žalobu podal po 17
mesiacoch po dni vydania lesných pozemkov. Nárok uplatnil tak v subjektívnej ako aj objektívnej

premlčacej lehote upravenej ust. § 106 Občianskeho zákonníka, ktorým je v zmysle právneho názoru
odvolacieho súdu potrebné sa v danej veci riadiť v nadväznosti na ust. § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991
Zb. Má za to, že v danej veci je potrebné sa riadiť tiež ust. § 2 a § 10 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch.

V prejednávanej veci súd nárok žalobcu posudzoval aj naďalej ako nárok podľa § 24 ods. 4

zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pôde“). Ako už poukázal odvolací súd v svojom
zrušujúcom rozhodnutí , tento nárok je systematicky zaradený do Štvrtej časti Zákona o pôde, ktorá
upravuje nároky, ktoré nemajú „reštitučný charakter“. Ide o nároky vlastníkov nehnuteľností, ktoré boli
užívané právnickými osobami podľa osobitných predpisov, na rozdiel od nárokov upravených v Druhej

časti Zákona o pôde, ktorá upravuje podmienky vzniku práv oprávnených osôb a spôsob ich uplatnenia
voči povinným osobám, ktorá má „reštitučný charakter“. Berúc do úvahy tento právny charakter nároku
uplatneného žalobcom v danej veci ako aj právny názor vyslovený odvolacím súdom v danej veci súd
pri opätovnom posudzovaní námietky premlčania vznesenej v konaní žalovaným vychádzal z právneho
stavu, že Zákon o pôde u nároku podľa § 24 ods. 4 neupravuje preklúziu práva, a keďže nemá ani

zvláštnu lehotu pre uplatnenie tohto práva na súde, premlčanie tohto nároku je potrebné posudzovať
podľa všeobecných ustanovení § 1 ods. 3 Zákona o pôde a ust. § 101 Občianskeho
zákonníka.

Podľa ust. § 101 zákona č. 60/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len

„ObčZ“) pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo
dňa ,keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Pre všeobecnú premlčaciu dobu podľa citovaného ust. § 101 ObčZ platí, že začína bežať odo dňa, kedy
právo mohlo byť - objektívne posudzujúc - vykonané (uplatnené) prvý raz .Týmto dňom je zásadne deň,

kedy právo možno odôvodnene vykonať podaním žaloby na súd, nie kedy sa právo stalo nárokom. Nie
je pritom rozhodné, z akého dôvodu - či už subjektívneho alebo objektívneho - tak osoba, ktorej toto
právo prislúchalo neučinila, tzn. či mu v tom bránila nejaká objektívna alebo subjektívna prekážka. Pre
počiatok plynutia tejto všeobecnej premlčacej doby ani skutočnosť, že sa osoba o vzniku svojho práva
prípadne ani nedozvie, nemá žiadny vplyv. Nejde totiž o subjektívnu premlčaciu dobu.

Podľa § 22 ods. 1 písm. c/ Zákona o pôde dňom účinnosti tohto zákona zanikajú tieto práva k majetku
uvedenému v § 1 ods. 1:
c/ právo užívania na zabezpečenie lesnej výroby a ostatných funkcií lesa, 20)20)§ 12 zákona č. 61/1977 Zb.

Podľa § 22 ods. 2 Zákona o pôde ak medzi doterajším užívateľom a vlastníkom poľnohospodárskeho

a lesného pozemku nedošlo k inej dohode, vznikne dňom účinnosti tohto zákona alebo dňom, keď bol
pozemok podľa druhej časti vydaný, medzi nimi nájomný vzťah ,ktorý možno vypovedať k 1. októbru
bežného roka.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení Zákona o pôde súd v prejednávanej veci prijal záver, že dňom

účinnosti Zákona o pôde, tzn. dňom 24.6.1991 zaniklo žalovanému právo užívania lesných pozemkov,
okrem iných aj predmetných parciel č. XXXX a č. XXXX v k. ú. P. F. vedených na LV N., za účelom
zabezpečenia lesnej výroby a ostatných funkcií lesa, ktoré mu vzniklo podľa § 12 zákona č. 61/1977
Zb. o lesoch. Týmto dňom sa žalovaný však zo zákona v súlade s cit. ust. § 22 ods. 2 Zákona o pôde
stal nájomcom týchto lesných pozemkom. Keďže základným právom vyplývajúcim z nájomného vzťahu
je právo nájomcu vec užívať, možno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že dňom účinnosti Zákona o

pôde právo užívania predmetných lesných pozemkov žalovanému neskončilo. Dňom účinnosti Zákona
o pôde žalovaný iba stratil pôvodný právny dôvod pre užívanie lesných pozemkov /dôvod založený §
12 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch / s tým, že súčasne týmto dňom mu vznikol nový právny dôvod, na
základe ktorého mal naďalej oprávnenie lesné pozemky užívať /nájomný vzťah/.

Vprejednávanejvecisúdneprijaljednoznačnýzáverv otázke,kedyprávožalovanéhoužívaťpredmetné
lesné pozemky na základe už nájomného vzťahu skončilo, nakoľko súd sa stotožnil s právnou
argumentácioužalovaného,žeprávnyzávervtejtootázkejepreposúdenienámietkypremlčania nároku
uplatneného podľa ust. § 24 ods. 4 Zákona o pôde bez právneho významu. Preto súd v tomto smere
nepovažoval za potrebné ani vykonávať ďalšie dokazovanie potrebné pre prijatie tohto záveru.

Podľa ust. § 24 ods. 4 Zákona o pôde ak na pozemku nie sú ku dňu skončenia práva užívania
porovnateľné porasty, ktoré na ňom boli ku dňu vzniku práva užívania, vlastníkovi patrí náhrada za trvalý
porast podľa § 15 ods. 1 až 3.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia pre vznik práva na náhradu za trvalý porast podľa tohto
ustanovenia bol rozhodujúci stav predmetných lesných pozemkov ku dňu skončenia užívania pozemkov
žalovaným na základe práva, ktoré mu zaniklo účinnosťou Zákon o pôde, teda na základe § 12 zákona
č. 61/1977 Zb. o lesoch. Štvrtá časť Zákona o pôde, ako už súd vyššie uviedol, síce nemá reštitučný
charakter,aleupravujenárokyvlastníkov,ktorýchnehnuteľnostiboliužívané podľaosobitnýchpredpisov

tak, ako na ne Zákon o pôde odkazuje poukazom na poznámky pod č. 18)- 23) v ust. § 22 ods. 1 písm.
a/ - f/, teda vrátane poznámky 20) - zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch.

Preto súd prijal záver, že právo žalobcu na náhradu za trvalé porasty na predmetných lesných
pozemkoch podľa ust. § 24 ods. 4 Zákona o pôde vzniklo dňom skončenia práva užívania pozemkov

žalovaným na základe zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch, tzn. dňom účinnosti Zákona o pôde - dňom
24.6.1991. Počnúc dňom nasledujúcim po tomto dni, tzn. počnúc dňom 25.6.1991 mohol žalobca prvý
krát - objektívne posudzujúc - vykonať svoje právo podaním žaloby na súde. Súd mal preto za to, že
týmto dňom začala žalobcovi plynúť všeobecná 3 - ročná premlčacia doba na uplatnenie tohto práva na
súde. Táto doba márne uplynula dňom 25.6.1994, nakoľko žalobca žalobu na súd podal až 20.10.1999.

Ako už súd vyššie uviedol, pre začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby podľa § 101
ObčZ nie je rozhodné, z akého dôvodu - či už subjektívneho alebo objektívneho - osoba, ktorej toto
právo prislúchalo, právo neuplatnila na súde, tzn. či jej v tom bránila nejaká objektívna alebo subjektívna
prekážka. Pre počiatok plynutia tejto všeobecnej premlčacej doby nemá právny význam ani skutočnosť,

že sa osoba o vzniku svojho práva prípadne ani nedozvedela . Nejde totiž o subjektívnu premlčaciu
dobu.

V prejednávanej veci súd záverom reagujúc na argumenty žalobcu, že právo na náhradu mohol prvý
krát uplatniť až dňa 15.5.1998, kedy žalovaný lesné pozemky spoluvlastníkom vrátil, dáva do pozornosti

nasledovné:

V prejednávanej veci mal súd preukázané, že žalobca po tom, čo Zákon o pôde nadobudol účinnosť, sa
písomnou žiadosťou zo dňa 15.12.1992 označenou ako „Žiadosť (výzva) o vydanie lesných pozemkov,porastov a iného majetku (zrušenie - predlženie nájomného vzťahu)“ adresovanou „Riaditeľstvo F. C., o.
z. B., I. Q. ul., XXX XX B.“ obrátil na F. C. so žiadosťou o vydanie celého vlastníctva jeho otca T., okrem
iných aj parcely č. XXXX k. ú. P. F.. Obsahom tejto žiadosti okrem výzvy na vydanie nehnuteľností s

poukazom na ust. § 9 Zákona o pôde je aj žiadosť o ukončenie nájomného vzťahu
k nehnuteľnostiam s poukazom na ust. § 22 Zákona o pôde. Podľa pečiatky a podpisu na tejto listine
rovnopis tejto žiadosti bol dňa 21.12.1992 doručený Pozemkovému úradu Poprad. Ako je zrejmé z
listu Pozemkového úradu U. č. j.: 508/93 zo dňa 29.1.1993, ktorý súdu žalobca predložil, Pozemkovým
úradom U. mu bolo následne oznámené, že: ... „Keďže z predložených dokladov nie je zrejmý prechod

vlastníctva na štát v súlade s ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 229/91 Zb. v znení zákona č. 93/92 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, nie je potrebný postup
pozemkového úradu v súlade s ust. § 9, nakoľko pozemkový úrad rozhoduje len v prípadoch, keď došlo
k odňatiu vlastníctva. Preto Vám doporučujeme riešiť svoj vzťah s užívateľmi pôdy v súlade s ust. §
22 cit. zákona - zánik niektorých užívateľských práv. Vo Vašom prípade zároveň je potrebné požiadať
štátne notárstvo o dodatočné prejednanie dedičstva v nadväznosti na novoobjavený majetok“...

Z uvedeného vyplýva, že žalobca v januári 1993 bol pozemkovým úradom právne informovaný, že v
prípade jeho nárokov uplatnených podľa Zákona o pôde voči F. C. B. nie je potrebný postup podľa § 9
Zákonaopôde,nakoľkonedošlounehnuteľnostíkodňatiuichvlastníctvaštátom,abolomudoporučené,
aby svoj vzťah riešil priamo s užívateľom lesných pozemkov. Žalobca teda minimálne v januári 1993

mal právnu vedomosť, že doriešenie práv súvisiacich s nehnuteľnosťami jeho otca vyplývajúcich mu
zo Zákona o pôde, na ktorý sa sám odvolával v svojej žiadosti a na ktorý poukazuje aj Pozemkový úrad
Poprad v svojej odpovedi je vecou jeho jednania s užívateľom nehnuteľností. Bolo teda na ňom, aby vo
vzťahuktýmtosvojimprávambolbdelý(zásada„vigilantibusiurascriptasunt“).Ako dedič v1.zákonnej
dedičskej skupine, ktorého zákon až do vyporiadania dedičstva právoplatným rozhodnutím súdu spolu

s ďalšími dedičmi považuje za vlastníka, resp. spoluvlastníka celého majetku poručiteľa a ktorý počnúc
dňom účinnosti Zákona o pôde (24.6.1991) sa stal prenajímateľom nehnuteľností, pri aktívnom prístupe
k vykonávaniu svojich práv vlastníka a prenajímateľa predmetných lesných pozemkov mohol minimálne
v tom čase zistiť, či na pozemkoch sa nachádzajú porovnateľné porasty, a v prípade zistenia, že sa tam
porovnateľné porasty nenachádzajú, uplatniť si na súde právo na ich náhradu. V tomto smere je bez

právneho významu pasivita žalovaného, ktorý k spísaniu dohody o odovzdaní nehnuteľnosti pristúpil
až v roku 1998, ako aj prípadná neznalosť práva žalobcom, ktorá neospravedlňuje. Pokiaľ žalobca
argumentuje obtiažnosťou zistiť skutočnú výšku náhradu, ako aj skutočnosťou, že až do právoplatného
ukončenia dedičského konania po otcovi osvedčením Okresného súdu Košice 2 zo dňa 27.1.2003
sp. zn. 28D 346/95 nebol vlastníkom nehnuteľností, súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca si

aj žalobou v prejednávanej veci uplatnil nárok v dobe, kedy mu dedičstvo ešte stále nebolo potvrdené
dedičským rozhodnutím súdu, a že tento nárok aj v tomto konaní si uplatnil iba odkazom na znalecký
posudok, ktorý žiada vypracovať v rámci súdneho konania.

Vzhľadom na uvedený skutkový a právny stav veci súd žalobu žalobcu opätovne z dôvodu premlčania

nároku zamietol. V záujme hospodárnosti konania súd tiež zamietol návrhy účastníkov na ďalšie
dokazovanie smerujúce k rozhodnutiu v merite veci .

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., tzn. podľa zásady úspechu v konaní. Súd
nezistil v konaní žiadne skutočnosti odôvodňujúce rozhodnutie o trovách tohto konania podľa iných

ustanovení O.s.p. Preto žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, a ktorý o náhradu trov tohto konania
tak, ako to predpokladá ust. § 151 ods.1 O.s.p. požiadal, priznal náhradu trov účelne vynaložených na
bránenie svojich práv v tomto konania v plnej výške.

Pri výpočte týchto trov súd vychádzal z ich písomnej špecifikácie a vyčíslenia písomným podaním

právneho zástupcu žalovaného zo dňa 30.8.2011 a z Vyhlášok MS SR č. 163/2002 Z. z.
a č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Vyhlášky“), pričom zhodne s týmto písomným podaním právneho
zástupcu žalovaného pri výpočte tarifnej odmeny vychádzal zo základnej sadzby za jeden úkon právnej
pomoci vo výške 1/10 -tiny ( § 13 ods. 6 Vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) a 1/13 - tiny (§ 11 ods. 1 Vyhlášky č.

655/2004 Z.z.) výpočtového základu. Súd mal za to, že v danej veci je v tomto štádiu konania hodnotu
práva žalobcu možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Takto súd žalovanému priznal trovy tohto
konania nasledovne:a/ tarifnú odmenu za právne zastúpenie a režijný paušál vrátane DPH:

rok 2004

- príprava a prevzatia zastúpenia dňa 2.12.2004.........................................1 360,-Sk + 136,-Sk
- písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 2.12.2004...................................... 1 360,-Sk + 136,-Sk

rok 2008

- písomné vyjadrenie zo dňa 9.7.2008 ..................................1 465,-Sk + 190,- Sk(+19 % DPH)
- písomné vyjadrenie zo dňa 21.10.2008.................................1 465,-Sk +190,-Sk(+19% DPH)

rok 2009

- zastúpenie na pojednávaní dňa 4.3.2009..............................53,49 eur + 6,95 eur (+19% DPH)
- písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.5.2009..............53,49 eur + 6,95 eur(+19% DPH )

rok 2010

- písomné vyjadrenie k podaniu žalobcu zo dňa 19.5.2010.......55,49eur +7,21eur(+19% DPH)

rok 2011
- zastúpenie na pojednávaní dňa 25.8.2011..................................57 eur +7,41 eur(+ 20% DPH)
___________________________________________________________________________

Spolu odmena: ....................................6 930,90,-Sk ( 230,06 eur) + 295,75 eur = 525,81 eur

b/ náhradu za stratu času vrátane DPH:
na ceste Q. -B. - Q., celkom 706 km, 14 polhodín jedna cesta tam a späť

- dňa 4.3.2009 - 14 polhodín x 11,59 eur (+19%DPH)........................................ ....193,09 eur
- dňa 25.8.2011 - 14 polhodín x 12,35 eur (+20%DPH)...........................................207,48 eur
_________________________________________________________________________
Spolu náhradu za stratu času........................................................................................400,57 eur

c/ náhradu cestovného vrátane DPH:

nacesteQ.-B.-Q.,celkom706kmjednacestatamaspäť,osobnýmmotorovýmvozidlompripriemernej
spotrebe 6,7 l na 100 km, cene pohonných hmôt 0,992 eur a 1,316 eur/1 liter a priemernej
náhrade za opotrebenie vozidla vo výške 0,18 eur a 0,183 eur nasledovne:

- dňa 4.3.2009 - 706 km x 0,067 l x 0,992eur + 706km x 0,18eur(+19% DPH)........ 206,70 eur
- dňa 25.8.2011 - 706km x 0,067 l x 1,316eur + 706km x 0,183eur(+20% DPH).......219,62eur
___________________________________________________________________________
Spolu náhradu cestovného...........................................................................................426,32 eur

Za trovy konania účelne vynaložené žalobcom v konaní súd teda vychádzajúc z vyššie uvedenej
špecifikácie považoval trovy v celkovej výške 1 352,70 eur.

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach(§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej možno odôvodniť len tým, že :
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).