Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 8. október 2010

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 25C/43/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106215294
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2010:1106215294.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Patriciou Skotnickou v právnej veci navrhovateľa C. R.,

bývajúceho v L., R. Č.. XX, zastúpeného Mgr. Vladimírom Šarníkom, advokátom so sídlom v Bratislave,
Západný rad 39, proti odporcovi Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 10. mája 2006 sa navrhovateľ domáhal voči odporcovi
označenému ako Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatenia istiny vo výške 570.500,-
SK (18.937,13 Eur) s prísl. titulom zodpovednosti sa škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Bratislava A. v konaní vedenom pod sp. zn. XXC XX/XXXX o určenie otcovstva.
V dôsledku neprimerane dlhého konania, ktoré sa skončilo určením, že nebohý odporca- Y. H. je
otcom navrhovateľa, utrpel navrhovateľ škodu, keď bol ako zákonný dedič opomenutý v dedičskom
konaní po starých rodičoch a zároveň si nemohol uplatniť nárok na sirotský dôchodok, ktorý mu patril
od narodenia. Písomným podaním doručeným súdu dňa 8.11.2006 navrhovateľ označil za odporcu
Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom žiadal o
zámenu účastníkov konania. Vzhľadom na súhlas odporcu súd uznesením z 20.júna 2008, č.k. 25C
43/06-46,pripustil,abyzkonaniavystúpilodporcaoznačenýakoMinisterstvospravodlivostiSRanajeho

miesto vstúpil ako odporca Slovenská republika v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR. Písomným
podaním doručeným súdu 23.4.2007 navrhovateľ rozšíril žalobný návrh a žiadal o priznanie sumy
1.332.288,-Sk (44.223,86 Eur) s prísl., ktorá istina pozostávala z ušlého sirotského dôchodku na území
Slovenskej republiky vo výške 37.200,-Sk (1.234,81 Eur), ušlého sirotského dôchodku v Kanade vo
výške761.755,-Sk(25.285,63Eur)azjehopodielunadedičstvevovýške1/3,tj.j533.333,-Sk(17.703,41
Eur). Túto zmenu petitu súd pripustil uznesením z 20.júna 2008, č.k. 25C 43/06-46.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu s týmto nesúhlasil a žiadal ho ako nedôvodný

zamietnuť. Uviedol, že žiadny právny predpis neustanovuje súdu lehotu na vydanie konkrétneho
rozhodnutia, preto prieťah v súdnom konaní nemožno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v
zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Zároveň odporca namietal neexistenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vzniknutou škodou navrhovateľa.Súd vykonal vo veci dokazovanie, a to prednesom splnomocneného zástupcu navrhovateľa, výsluchom
svedkyne H. R., oboznámil sa s listinnými dôkazmi, a to Osvedčením o dedičstve G. XXXX G.
XXX/XX, rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 31.8.2005, rozhodnutím Human Resources Development

Canada z 28.11.2006, pričom upustil od výsluchu navrhovateľa, ktorý bol toho času drogovo závislý.
Po vykonanom dokazovaní súd rozsudkom z 30. septembra 2008, č.k. 25C 43/06-50, návrh zamietol
a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nemá právomoc
preskúmavať priebeh konania na inom okresnom súde, oprávnenie posudzovať jeho komplikovanosť,
špecifiká, prípadne, či sa jedná o prieťah v konaní a kto prieťah v tom ktorom štádiu konania spôsobil.

Prieťahy v súdnom konaní môže totiž konštatovať len Ústavný súd Slovenskej republiky na základe
kompetencií daných mu Ústavou Slovenskej republiky. Súd ďalej uviedol, že žalobný návrh je postavený
na domnienkach, bez preukázania konkrétneho nesprávneho úradného postupu a akejkoľvek príčinnej
súvislosti medzi dĺžkou trvania súdneho konania a prípadnou škodou, ktorej výšku považoval rovnako
za hodnoverne nepreukázanú.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uznesením z 11. augusta 2009, sp. zn. 6Co 100/09,

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s jeho názorom
o nedostatku právomoci súdu preskúmavať priebeh konania na inom súde z hľadiska toho, či v ňom
došlo alebo nedošlo k prieťahom. Prieťahy v konaní treba totiž považovať za porušenie čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a § 6 O.s.p., z ktorého vyplýva povinnosť súdu postupovať v konaní tak, aby ochrana práv
účastníkov konania bola rýchla a účinná. V závere svojho rozhodnutia uložil okresnému súdu vykonať

dokazovanie na zistenie, či sa Okresný súd Bratislava A. v konaní vedenom pod sp. zn. XXC XX/XX
dopustil zbytočných prieťahov a či v príčinnej súvislosti s nimi vznikla navrhovateľovi škoda, ktorá je
predmetom sporu. Poukázal pritom na tri kritériá posudzovania, a to právna a faktická zložitosť veci,
správanie účastníkov konania a postup súdu. U účastníkov konania a súdu pritom žiadal zohľadniť,
či sami svojim správaním prispeli k prieťahom v konaní a či boli príp. nečinní bez existencie nejakej

zákonnej prekážky. Až po zistení, že v konaní Okresného súdu Bratislava A. skutočne došlo k prieťahom
a v príčinnej súvislosti s nimi vznikla navrhovateľovi škoda, sa má súd zaoberať výškou tejto škody.

S poukazom na uznesenie krajského súdu a v ňom uložené úlohy, okresný súd nariadil vo veci
pojednávanie na 2.8.2010 a 8.10.2010, na ktorom po doplnení dokazovania vyhlásil rozsudok vo veci
samej.

Súd doplnil dokazovanie vo veci, keď sa oboznámil s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu
Bratislava A. sp. zn. XXC XX/XXXX, s listom Okresného súdu Bratislava A. z 9.8.2010 a 21.9.2010,
chronológiou úkonov vo veci sp. zn. XXC XX/XXXX, oboznámil sa s prednesom právneho zástupcu
navrhovateľa a splnomocnených zástupcov odporcu, ako aj ostatným obsahom spisu. Súd upustil od
vykonania dokazovania ustanovením znalca na vypracovanie znaleckého posudku na určenie trhovej

hodnoty bytu na V. N. Č.. XX v L., nakoľko v kontexte ostatného vykonaného dokazovania pokladal
navrhovaný dôkaz za nadbytočný. Súd zistil nasledovný skutkový stav:

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava A. sp. zn. XXC XX/XXXX, súd zistil, že dňa
5.1.1990 podal okresný národný výbor v mene navrhovateľa návrh na začatie konania vo veci určenia
otcovstva voči odporcovi- domnelému otcovi Y. H., ktorému súd ustanovil z dôvodu jeho úmrtia za

opatrovníka jeho otca E. H.. Pokynom z 6.1.1990 dal súd pripojiť spis sp. zn. 6Nc 3/88 a pokynom z
8.1.1990 predvolal na informatívny výsluch opatrovníka zomrelého odporcu. Informatívny výsluch sa
uskutočnil dňa 23.1.1990, pričom 29.1.1990 zaslal opatrovník odporcu plnomocenstvo pre advokátsku
kanceláriu Sobolovský na jeho zastupovanie v konaní. Žiadosťou z 13.2.1990 súd vyzval na oznámenie
ošetrujúceho lekára nebohého odporcu a nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 8.3.1990, pričom

za účelom doplnenia dokazovania bolo odročené na 29.3.1990 a následne na 19.4.1990. Medzičasom
súd obdržal informáciu ohľadne zdravotnej dokumentácie nebohého odporcu a jeho adrese pobytu,
pričom dňa 2.4.1990 predvolal na pojednávanie svedka p. X.. Pojednávanie dňa 19.4.1990 súd odročil
na neurčito, s tým, že zástupca opatrovníka odporcu oznámi adresu navrhovanej svedkyne a súd sa
skontaktuje so znalcami z odboru zdravotníctvo. Dňa 20.4.1990 súd požiadal znalca o spoluprácu vo

veci paternitného sporu po občanovi Kanady, po ktorom nie je k dispozícii žiadna dokumentácia, pričomžiadal o odpoveď, či postačí na určenie otcovstva vykonať krvnú skúšku maloletého a jeho matky.
Dňa 24.4.1990 súd obdržal oznámenie o adrese navrhovanej svedkyne a dňa 28.5.1990 oznámenie
súdneho znalca k výzve súdu. V oznámení znalec uviedol, že v takto zložitom prípade je znalecké

dokazovanie o určenie otcovstva veľmi sťažené, bez otca nebohého a jeho súrodencov by bol pokus
o rekonštrukciu krvných skupín nemožný. Dňa 31.5.1990 súd požiadal o oznámenie adresy súrodenca
nebohého odporcu a pokynom z 14.7.1990 stanovil termín informatívneho výsluchu na 8.8.1990. Na
tento výsluch sa dostavil opatrovník nebohého odporcu, ktorý súdu oznámil, že okrem matky nebohého
žije aj jeho brat H. H., ktorého adresu bydliska oznámil dňa 17.8.1990. Prípisom z 5.9.1990 súd vyzval

opatrovníka odporcu, aby sa vyjadril, či nebohý odporca a H. H. sú priami pokrvní príbuzní alebo sú
nevlastní bratia. Dňa 21.9.1990 súd obdržal odpoveď, podľa ktorej išlo o pokrvných bratov z rovnakého
manželstva. Uznesením z 16.10.1990 súd ustanovil do konania znalca, ktorého úlohou bolo vykonať
krvnú skúšku matky maloletého navrhovateľa, matky nebohého odporcu a brata odporcu H. H. v lehote
45 dní. Predmetné uznesenie súd doručoval účastníkom konania a znalcovi, ktorý ho prevzal dňa
23.10.1990. Listom z 10.1.1991 súd zisťoval stav znaleckého dokazovania, výzvy zopakoval v lehote

10, 15 a 20 dní. Súdny znalec dňa 25.4.1991 doručil súdu žiadosť, aby sa predvolané osoby opätovne
dostavili ku znalcovi na kontrolné vyšetrenie, nakoľko predchádzajúce vyšetrenie prinieslo nejasný
výsledok. Dňa 29.5.1991 súdny znalec doručil vyúčtovanie za vypracovanie znaleckého posudku a
následne dňa 6.6.1991 doručil aj samotný znalecký posudok vo veci. Z jeho záverov vyplynulo, že
nebohý odporca mohol byť prirodzeným otcom maloletého, ak by preto svedčili aj ostatné dôkazné

prostriedky. Súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania a pokynom z 31.7.1991 nariadil
termín pojednávania na 2.9.1991. Na predmetnom pojednávaní na základe námietok matky maloletého
dospel súd k záveru o potrebe dopracovania znaleckého posudku. Súd oznámil znalcovi potrebu
uskutočniť krvnú skúšku H. H. dňa 3.9.1991. Dňa 17.10.1991 oznámil súdny znalec, že dodatočne
vyšetrí aj H. H., ak sa dostaví na vyšetrenie, ktoré z kapacitný dôvodov môže uskutočniť až 5.11.1991.

Zároveň uviedol, že sa nevie vyjadriť k percentuálnej pravdepodobnosti otcovstva k maloletému, pretože
nepozná zloženie krvi nebohého odporcu. Dňa 18.10.1991 súd zaslal kompletný spis súdnemu znalcovi.
Urgenciou zaslanou súdnemu znalcovi dňa 30.1.1992 súd žiadal o oznámenie stavu dokazovania. Dňa
3.3.1992 súdny znalec oznámil nemožnosť vypracovania znaleckého posudku podľa požiadavky súdu,
pretože H. H. sa viackrát nedostavil na výzvu k znalcovi. Súd žiadal od znalca spis pokynmi z 11.3.1992

a 4.5.1992, následne dňa 20.5.1992 vytýčil termín pojednávania vo veci na 18.6.1992, na ktorom sa
účastníci konania vyjadrovali aj k vykonanému dokazovaniu. Predmetné pojednávanie bolo odročené
na 30.7.1992, následne na 29.9.1992 a pre neprítomnosť matky navrhovateľa na 12.11.1992, na ktorom
súd vyhlásil meritórne rozhodnutie a návrh zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku doručoval súd
dňa 4.12.1992 účastníkom konania, pričom dňa 31.12.1992 podala proti nemu matka navrhovateľa

opravný prostriedok bez odôvodnenia, s tým, že ho doplní v lehote do 15.1.1993. Doplnenie odvolania
bolo súdu doručené 15.2.1993, pričom v ňom matka navrhovateľa žiadala okrem iného aj doplniť
dokazovanie vypracovaním nového znaleckého posudku alebo vyžiadaním zdravotnej dokumentácie
nebohého odporcu. Odvolanie matky navrhovateľa bolo doručované ostatným účastníkom konania
dňa 1.3.1993, pričom právny zástupca opatrovníka odporcu ho prevzal 15.3.1993. Dňa 13.4.1993

súd vypracoval uznesenie o priznaní znalečného, ktoré bolo zaslané účastníkom konania 30.4.1993.
Následne dňa 24.8.1993 bol spis predložený Mestskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o podanom
odvolaní. Mestský súd uznesením z 14.9.1993 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na
ďalšie konanie. Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že nedôsledne nariadil znalecké dokazovanie
a nevyvíjal žiadne úsilie zabezpečiť zdravotnú dokumentáciu nebohého odporcu. V závere uložil súdu

povinnosť vykonať rozsiahlejšie dokazovanie. Uznesenie odvolacieho súdu spolu s kompletným spisom
bolo okresnému súdu doručené 3.11.1993, pričom súd ho doručoval účastníkom konania dňa 8.11.1993.
Ako poslednej bolo uznesenie mestského súdu doručené matke navrhovateľa dňa 21.12.1993. Dňa
10.2.1994 stanovil súd termín pojednávania vo veci na 8.4.1994. Na pojednávaní súdu účastníci žiadali
postupovať v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu. Opatrovník odporcu súd oboznámil s nepriaznivým

zdravotným stavom brata nebohého odporcu. Pojednávanie súd odročil s tým, že bude žiadať kanadské
úrady o zaslanie zdravotnej dokumentácie nebohého odporcu. Opatrovník odporcu oznámil súdu
dňa 13.4.1994, že poskytne adresu nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný nebohý odporca spolu s
menom jeho ošetrujúceho lekára. Keďže dňa 2.6.1994 oznámil, že sa mu tieto údaje nepodarilo získať,
súd ho dňa 2.9.1994 vyzval predložiť všetky dostupné materiály o nebohom odporcovi, ktoré má k

dispozícii. Súd vytýčil dňa 12.12.1994 pojednávanie na termín 1.2.1995, ktorého sa zúčastnila len matka
navrhovateľa. Pojednávanie bolo odročené s tým, že súd urobí dopyt ohľadne potrebných dokladov a
dokumentácie na veľvyslanectvo v Kanade. Listom z 13.2.1995 súd požiadal o spoluprácu Ministerstvo
spravodlivosti SR a Ministerstvo zahraničných vecí SR. Urgenciou z 13.4.1995 súd žiadal Ministerstvospravodlivosti SR o oznámenie, v akom štádiu je vybavenie žiadosti. Dňa 23.5.1995 bola súdu doručená
odpoveď na výzvu z Ministerstva zahraničných vecí SR, podľa ktorej ministerstvo zaslalo žiadosť súdu
kanadským orgánom, ktoré ho budú ďalej informovať. Súd v lehotách 9.6., 14.8., 4.10.1995 zisťoval stav

vybavenia žiadosti. Dňa 13.11.1995 bola doručená súdu informácia z Ministerstva zahraničných vecí
SR o tom, že sa doposiaľ nepodarilo získať požadované informácie vzhľadom na kanadské predpisy
o ochrane súkromia a lekárskom tajomstve. Súd následne stanovil lehoty na zisťovanie doručenia
relevantnej informácie na 16.1.1996 a 12.3.1996, pričom dopytom z 27.5.1996 vyzval na oznámenie
štádia zisťovania informácie. Do súdneho spisu bola zo strany Ministerstva zahraničných vecí SR

založená odpoveď, podľa ktorej kanadská nemocnica v Toronte nedisponuje zdravotnými záznamami
nebohého odporcu, avšak prebieha proces preverovania, či sa tieto záznamy nenachádzajú v inom
zdravotníckom zariadení. Dňa 5.2.1997 bolo súdu doručené oznámenie Ministerstva zahraničných
vecí SR o tom, že sa nepodarilo zistiť nové skutočnosti týkajúce sa nebohého odporcu, a to ani
prostredníctvom slovenského veľvyslanectva a honorárneho zastupiteľstva v Kanade. Medzičasom, a to
k 31.12.1997 došlo k zmene zákonného sudcu, keď v súvislosti s odchodom JUDr. Tótha do advokátskej

praxe sa stala zákonnou sudkyňou vo veci JUDr. Šašinková (predtým ešte JUDr. Trnková), ktorá vytýčila
pokynom z 4.9.1998 vo veci pojednávanie na termín 20.10.1998. Dopytom z 9.9.1998 sudkyňa žiadala
o poskytnutie informácie od Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. Na pojednávaní súdu
dňa 20.10.1998 matka maloletého oznámila, že v spore bude vystupovať ako vedľajšia účastníčka,
právny zástupca opatrovníka odporcu tlmočil správu o jeho zlom zdravotnom stave. Pojednávanie bolo

odročené s tým, že vo veci súd zváži ustanovenie novej osoby ako opatrovníka pre odporcu a urobí
dopyt na znalca ohľadne možnosti vypracovania znaleckého posudku, ku ktorému došlo 22.10.1998.
Dňa27.10.1998bolasúdudoručenásprávazostranyslovenskéhoveľvyslanectvavKanadeotom,žesa
nepodarilo zistiť žiadne nové skutočnosti. Znalec súdu dňa 1.12.1998 oznámil, že v predmetnom prípade
sa štandardnými metódami bežne používanými pri určovaní otcovstva (analýza DNA) nedá otcovstvo

nebohého odporcu jednoznačne potvrdiť, ani vylúčiť. Je možné využiť znaky DNA z chromozómu Y,
ktorý zdedí každý syn od svojho otca a tento by mal byť identický u zomrelého odporcu a jeho brata. Ak
sa týmto postupom vylúči otcovstvo, je záver jasný, v opačnom prípade znalec nevedel uviesť, či bude
vedieť vypočítať pravdepodobnosť otcovstva muža, pretože do daného času podobný prípad neriešil.
V každom prípade bude však potrebovať vzorku krvi tak maloletého dieťaťa, ako aj brata nebohého

odporcu. Dňa 4.4.2000 súd zaslal tlačivo o osobných a majetkových pomeroch pre H. H. a zároveň
požiadal Ministerstvo zahraničných vecí SR o zaslanie správy o stave vybavenia žiadosti týkajúcej sa
nebohého odporcu a jeho zdravotnej dokumentácie. Listom doručeným súdu dňa 3.5.2000 oznámila
U. Č., vnučka opatrovníka odporcu, jeho úmrtie. Medzičasom nahliadla do spisu vedľajšia účastníčka,
ktorá dňa 29.5.2000 adresovala súdu sťažnosť na jeho postup v konaní. Slovenské veľvyslanectvo

v Otawe, rovnako tak konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky oznámili
súdu dňa 29.6. a 4.7.2000, že sa im nepodarilo zistiť nové informácie ohľadne nebohého odporcu. Dňa
7.7.2000 súd vyzval U. Č., aby označila osobu, ktorú navrhuje na miesto opatrovníka pre odporcu.
Keďže p. Č. v podaní z 20.7.2000 nemala vedomosť o žiadnej vhodnej osobe, súd ju dňa 16.8.2000
vyzval, či súhlasí s tým, aby bola ustanovená za opatrovníka pre zomrelého odporcu. Vzhľadom na

nesúhlas U. Č. s jej ustanovením do funkcie opatrovníka zo dňa 6.9.2000, pokynom z 24.10.2000 ju
súd vyzval, aby sa dostavila na informatívny výsluch stanovený na 12.12.2000. Jeho predmetom bola
opätovná výzva súdu na možnosť jej ustanovenia do funkcie opatrovníčky, ako aj výzva na predloženie
lekárskeho potvrdenia o zdravotnom stave jej otca H. H.. Keďže U. Č. v liste z 19.12.2000 zotrvala
na svojom negatívnom stanovisku a zaslala súdu lekársku správu o nepriaznivom zdravotnom stave

jej otca, súd 16.1.2001 požiadal poručenské oddelenie súdu o ustanovenie opatrovníka zomrelému
odporcovi.Dňa12.3.2001oznámilavedľajšiaúčastníčkanastranenavrhovateľasúdumenoopatrovníka
pre maloletého navrhovateľa. Dňa 26.6.2001 uskutočnil súd dopyt na poručenské oddelenie na
podanie správy ohľadne ustanovenia opatrovníka pre odporcu. Dňa 3.7.2001 bolo zistené, že odporcovi
bol uznesením ustanovený opatrovník, ale uznesenie nebolo ešte právoplatné. Spis bol daný na

lehotu 3 mesiacov, keď došlo opatrením predsedu súdu z 23.10.2001 k prikázaniu veci na vybavenie
novej zákonnej sudkyni JUDr. Nižňanskej. Tá pokynom z 8.11.2001 opätovne žiadala oznámiť stav
konania o ustanovenie opatrovníka. Dňa 19.11.2001 poručenské oddelenie súdu oznámilo, že konanie
o ustanovenie opatrovníka nie je právoplatne skončené v dôsledku odvolania vedľajšej účastníčky
p. Stračárovej. Súd preto preveroval stav konania dňa 22.11.2001. Dňa 19.2.2002 požiadala právna

zástupkyňa navrhovateľa o vykonanie dôkazu diplomatickou cestou prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky formou dožiadania v súlade s Haagským dohovorom. Nasledujúci
deň bolo súdu doručené právoplatné uznesenie o ustanovení opatrovníka pre odporcu. Dňa 13.3.2002
súd vypracoval uznesenie o ustanovení znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie genetika- analýzaDNA do konania. Súdny znalec dňa 11.4.2002 oznámil, že vzhľadom na úmrtie odporcu, nie je isté, či
analýza DNA vysloví rezultatívny záver, preto bude nevyhnutné vyšetriť aj matku nebohého a matku
maloletého navrhovateľa. Pokynom z 14.4.2002 súd určil informatívny výsluch matky navrhovateľa na

14.5.2002, na ktorom zisťoval informácie o rodine a príbuzných nebohého odporcu. Dňa 4.6.2002 súd
vypracoval doplňujúce uznesenie o potrebe vykonať analýzu DNA aj z krvi H. H., H. H., maloletého
navrhovateľa a jeho matky. Dňa 27.6.2002 bola doručená žiadosť o zaplatenie preddavku na trovy
znaleckého dokazovania. Dňa 16.7.2002 sa na súd dostavil H. H., ktorý prevzal doplňujúce uznesenie a
zároveň súdu oznámil, že jeho matka je nevládna a nachádza sa v domove dôchodcov. Dňa 18.7.2002

súd doručoval doplňujúce uznesenie H. H. na označenú adresu a zároveň požiadal učtáreň súdu
o vyplatenie preddavku na znaleckú odmenu ustanovenému znalcovi. Spis bol súdnemu znalcovi
doručený 25.10.2002. Dňa 21.2.2003 súdny znalec upovedomil súd, že H. H. sa odmietol dostaviť na
odber krvi z dôvodu jeho strachu z vyšetrenia, ako aj z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Túto
skutočnosť oznámila súdu dňa 25.2.2003 aj právna zástupkyňa navrhovateľa. Súd preto dňa 27.3.2003
vyzval H. H., aby sa nevyhýbal povinnosti uloženej mu v uznesení súdu, dostavil sa na požadovaný

úkon, inak súd pristúpi k použitiu donucovacích prostriedkov. Dňa 14.4.2003 súd požiadal súdneho
znalca o opätovné predvolanie H. H. na lekársky úkon. Spis bol daný na lehotu 26.8.2003 na doručenie
znaleckého posudku. Ten bol súdu zaslaný dňa 28.10.2003. Dňa 3.11.2003 súd rozhodol o priznaní
znaleckej odmeny znalcovi a doručoval znalecký posudok účastníkom konania. Listom z 21.11.2003
požiadala právna zástupkyňa navrhovateľa o stanovenie termínu pojednávania; to bolo určené pokynom

z 8.1.2004 na termín 6.4.2004. Na tomto pojednávaní, na ktorom uskutočnil súd výsluch súdneho znalca
k záverom vypracovaného posudku, bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Písomne bol rozsudok
vypracovaný dňa 13.4.2004 a doručovaný účastníkom konania, pričom nadobudol právoplatnosť dňa
18.5.2004. Z obsahu rozsudku súdu z 6.4.2004 vyplýva, že za otca maloletého C. R. bol určený nebohý
Y. H., zomretý dňa 19.12.1986. Súd pri tomto určení vychádzal z vykonaného dokazovania, a to najmä

z výsluchu matky maloletého navrhovateľa, svedeckých výpovedí a zo záverov znaleckého posudku,
ktoré boli doplnené o ústny výsluch samotného súdneho znalca. Z neho vyplynulo, že od podania
znaleckého posudku dospela veda k novým poznatkom, bolo možné uskutočniť analýzu DNA aj na
bratovi nebohého odporcu a následne vypočítať pravdepodobnosť otcovstva nebohého percentuálne,
čo sa v čase vypracovania znaleckého posudku ešte nedalo.

Predsedníčka Okresného súdu Bratislava A. sa k postupu súdu v konaní o určenie otcovstva k
maloletému C. R.Č. vedenom pod sp. zn. XXC XX/XXXX vyjadrila v liste z 9.8. a 21.9.2010. Uviedla,
že vec bola pôvodne pridelená sudcovi JUDr. Petrovi Tóthovi. Z dôvodu jeho odchodu do advokácie
ku dňu 31.12.1997 sa stala rozvrhom práce na rok 1998 zákonnou sudkyňou senátu 10C JUDr. Oľga
Trnková.KeďžeJUDr.TrnkovábolaavšakpreloženáastalasasudkyňouKrajskéhosúduvBratislave,vo

veci konala ako zákonná sudkyňa JUDr. Marta Šašinková až do 12.9.2001, kedy nastúpila na materskú
dovolenku. Vec bola následne opatrením predsedu súdu pridelená na vybavenie JUDr. Oľge Nižňanskej.
Predsedníčka súdu pokladala tieto zmeny zákonných sudcov za opodstatnené. S odvolávaním sa na
priloženú chronológiu úkonov vo veci hodnotila postup súdu ako plynulý, bez subjektívne zavineného
porušenia sudcu, ktorý by zakladal nárok na náhradu škody.

Právny zástupca navrhovateľa v rámci ústneho prednesu nepoprel, že Okresný súd Bratislava A.
postupoval v konaní vedenom pod sp. zn. XXC XX/XXXX priebežne, dokonca vykonával jednotlivé
počiatočné úkony rýchlo. Neskôr však súd pristúpil aj k vykonaniu čisto formálnych úkonov, ktoré
nesmerovalikmeritórnemurozhodnutiuveci,badokonca bolvniektorýchobdobiachvyslovenenečinný.
Aj z tohto dôvodu namietal právny zástupca neprimeranosť celkovej dĺžky konania - 15 rokov. V tejto

súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (III.ÚS 36/2007, II.ÚS 444/2008),
podľa ktorej pri určitej dĺžke trvania konania už samotný ústavný súd nepovažuje také konanie za
bezprieťahové. Podľa názoru právneho zástupcu navrhovateľa mohlo byť celé konanie ukončené v čase
prebiehajúceho dedičského konania po starej matke navrhovateľa, t.j. do 10 rokov od jeho začatia. Vtedy
by bol navrhovateľ účastný dedičského konania a získal by svoj podiel na dedičstve. Nebránila mu v tom

totiž žiadna prekážka, nebohá stará matka navrhovateľa nespísala závet. Súd mal pri svojom postupe
v konaní prihliadať na to, že jeho predmetom bolo určenie otcovstva, teda vec prioritná a postupovať
o to intenzívnejšie, keďže v konaní bol zastúpený aj medzinárodný prvok. Z hľadiska posúdenia veci
právny zástupca nepokladal spor za vec zložitú, po právnej stránke ju považoval dokonca za triviálnu.
Pripustilvšakobtiažnosťzisťovaniaskutkovejstránkyvecizdôvodusmrtiotcanavrhovateľa,t.j.odporcu.

Za jediný rozhodujúci dôkaz pre vydanie meritórneho rozhodnutia považoval právny zástupca analýzuDNA, preto vykonanie ostatných dôkazov ako napr. výsluch svedkov, pokladal za nadbytočné. Pokiaľ išlo
o správanie účastníkov konania, právny zástupca navrhovateľa vyjadril presvedčenie, že navrhovateľ,
ani jeho zástupkyňa nijako k prieťahom v konaní neprispeli; ak tieto spôsobila vedľajšia účastníčka, príp.

účastník na strane odporcu, nemožno ich pripisovať na účet navrhovateľa. Pokiaľ prieťahy v konaní
vznikli mimo súd, v dôsledku nečinnosti znalca alebo Ministerstva zahraničných vecí SR, za ich konanie
rovnako zodpovedá štát, jeho zodpovednosť treba posudzovať preto komplexne.

Z prednesu splnomocneného zástupcu odporcu súd zistil, že tento zotrval na písomnom vyjadrení
k návrhu na začatie konania. Uviedol, že v danej veci nebol naplnený prvý predpoklad pre

zodpovednosť štátu za škodu, a to existencia nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, za ktorý
nemožno považovať prieťahy v konaní. Rovnako nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nesprávnymúradnýmpostupomavzniknutouškodunastranenavrhovateľa.Pokiaľideosamotnúvýšku
požadovanej náhrady škody tu poukázal na osvedčenie o dedičstve a vyčíslenú hodnotu nehnuteľnosti,
ktorá bola predmetom dedičstva, pričom podiel pripadajúci na navrhovateľa predstavoval 1/6, resp. 1/8.
Predmetom dedičstva bola totiž len ? nehnuteľnosti (tá druhá bola vyporiadaná v rámci BSM), ktorá sa

delila medzi 3 zákonných dedičov. Navrhovateľ by bol dedičom po svojom zomretom otcovi. Pokiaľ ide
o samotné konanie o určenie otcovstva k maloletému C. R., pokladal ho zástupca odporcu za vec po
skutkovej, aj právnej stránke zložitú práve pre prítomnosť cudzieho prvku a jeho úmrtie. Podľa neho
nedošlo k pochybeniu na strane súdu, ani na strane účastníkov konania; prípadné prieťahy v konaní
mohli nastať mimo súdu (znalec).

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len "zákon o zodpovednosti štátu") štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán

štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia

úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa § 20 zákona o zodpovednosti štátu pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti s poukazom na § 132 O.s.p.
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. patrí k forme objektívnej zodpovednosti štátu, t.j.

ide o zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie. Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch
podmienok. Týmito podmienkami sú: 1/ nesprávny úradný postup orgánu štátu 2/ existencia škody
(majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch) a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom.Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Podľa
konkrétnychokolnostítoho-ktoréhoprípadumôžeísťoakúkoľvekčinnosťspojenúsvýkonomprávomocí
určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva
z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom
predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska
účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu
môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci

jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie
však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť
štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá
zodpovedá právu na prejednanie veci "bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky).

Pri posudzovaní dôvodnosti nároku navrhovateľa sa súd v prvom rade zaoberal tým, či navrhovateľ
preukázal splnenie podmienok pre existenciu zodpovednosti štátu za škodu v zmysle vyššie citovaného
zákona. Vychádzal pritom z obsahu uznesenia krajského súdu, v ktorom tento vymedzil tri hľadiská
skúmania postupu Okresného súdu Bratislava II v konaní, a to 1/ právna a faktická zložitosť veci, 2/
správanie účastníkov konania a 3/ postup samotného súdu. Dospel potom k záveru, že navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní splnenia predpokladov pre existenciu zodpovednosti štátu za
nesprávny úradný postup.

Pokiaľ ide prvé kritérium, a to právna a faktická zložitosť veci, tu sa súd čiastočne stotožnil s názorom
právneho zástupcu navrhovateľa, keď sa domnieva, že po stránke právnej konanie o určenie otcovstva
nie je vecou zložitou. Súd totiž určuje otcovstvo na základe domnienok presne stanovených zákonom

o rodine (v tom čase § 51 až § 62 zákona č. 94/1963). Ich poradie je stanovené fixne; pokiaľ sa uplatní
prvá domnienka, je vylúčená aplikácia druhej až do doby, kým prvá nebude právoplatne zapretá. To
isté potom platí pre domnienku druhú a tretiu. Zmyslom týchto domnienok je totiž stanoviť, kto bude
podľa práva považovaný za otca dieťaťa, nie kto je jeho otcom. Pokiaľ ide o stránku skutkovú, tu sa súd
domnieva, že v skúmanom prípade nešlo o vec samo o sebe zložitú, avšak náročnú na dokazovanie, a

to nielen z dôvodu, že odporca bol už v čase začatia konania mŕtvy, ale aj z dôvodu, že mal bydlisko a
zomrel v Kanade. Tieto okolnosti značne sťažovali postup súdu pri vykonávaní dokazovania.

Ako vyplýva z odôvodnenia uznesenia Mestského súdu v Bratislave, úlohou okresného súdu bolo
po zrušení prvostupňového rozsudku doplniť dokazovanie, a to o zdravotnú dokumentáciu nebohého
odporcu a ostatné podklady potrebné pre znalecké dokazovanie. Získanie zdravotnej dokumentácie,

o ktorú sa súd pokúsil prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Ministerstva zahraničných vecí
SR a Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Otawe, bolo sťažené pre neexistenciu zmluvy o vzájomnej
pomoci medzi Slovenskou republikou a Kanadou a pre prísnosť kanadských zákonov o ochrane
súkromia a lekárskeho tajomstva (viď aj odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6.4.2004). Požadovanú
dokumentáciu sa súdu napokon ani nepodarilo získať. Pokiaľ išlo o znalecké dokazovanie to bolo

sťažené z dôvodu, že obdobnú situáciu oslovení súdni znalci dovtedy neriešili a nevedeli uviesť,
či sa pomocou štandardných metód analýzy DNA otcovstvo k maloletému dá jednoznačne potvrdiť
alebo vylúčiť. Až v dôsledku rozvoja vedeckého výskumu v oblasti genetiky mohli na základe nových
poznatkov vypočítať percentuálnu pravdepodobnosť otcovstva nebohého odporcu k maloletému (viď aj
odôvodnenie rozsudku OS BA II z 6.4.2004), a to analýzou DNA na bratovi nebohého odporcu.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, preskúmaním postupu účastníkov v konaní súd nezistil v ich správaní
závažné pochybenie, resp. dlhšie trvajúcu nečinnosť. Je pravdou, že na výzvy a pokyny súdu reagovali
niekedy s oneskorením (napr. vedľajšia účastníčka sa zaviazala doručiť súdu odvolanie proti rozsudku
s jeho odôvodnením v lehote do 15.1.1993, pričom ho doplnila až 15.2.1993, opatrovník odporcu sa
zaviazal dňa 13.4.1994 predložiť adresu nemocnice, v ktorej bol hospitalizovaný nebohý odporca spolu

s menom jeho ošetrujúceho lekára, pričom až 2.6.1994 oznámil nemožnosť získania týchto informácií),ktoré skutočnosti však v celkovom súhrne nemožno označiť za postup, ktorým by spôsobili prieťahy v
konaní.

A napokon, pokiaľ ide o posledné kritérium, postup samotného súdu, tu súd vychádzal z pripojeného

prehľadu jednotlivých úkonov súdu v priebehu konania. Ich dôslednou analýzou dospel k záveru, že v
konaní súd postupoval plynule, medzi jednotlivými úkonmi a pokynmi zákonných sudcov neboli dlhšie
časové odstupy. Ak sa aj na prvý pohľad vyskytlo určité obdobie, počas ktorého súd neurobil promptný
úkon, príčina bola objektívneho charakteru a súvisela so zisťovaním rozhodujúcich skutočností a
zabezpečovaním nevyhnutných dokladov (výzvy a žiadosti ohľadne zdravotnej dokumentácie nebohého

odporcu) alebo s konaním tretích osôb (znalec, brat nebohého odporcu H. H., ktorý sa bránil
výkonu lekárskeho úkonu). Preto rýchlosť vybavenia určitých úkonov nemohol súd v plnom rozsahu
ovplyvniť. Súd však aj v takej situácii neostal absolútne nečinný (napr. zisťoval stav vybavenia žiadosti
o poskytnutie zdravotnej dokumentácie, stav vypracovania znaleckého posudku, vyzýval H. H. na
dostavenie sa ku súdnemu znalcovi a pod). Ďalej nemožno opomenúť, že na postup súdu v konaní mali
vplyv aj nepredvídané objektívne nastané okolnosti, ako smrť opatrovníka odporcu s potrebou ustanoviť

opatrovníka nového, zmena zákonného sudcu spojená s potrebou dôsledného naštudovania spisového
materiálu a pod. Na tieto okolnosti súd opätovne reagoval plynule, a preto tunajší súd v jeho postupe
nevzhliadol závažnejšie nedostatky. Tomu nasvedčuje napokon aj vyjadrenie predsedníčky samotného
Okresného súdu Bratislava A., s ktorým sa súd stotožnil.

Sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že Okresný súd Bratislava A.. sa v

konaní vedenom pod sp. zn. XXC XX/XXXX nedopustil takého konania, ktoré by sa dalo označiť za
nesprávny úradný postup. Pokiaľ nesprávny úradný postup právny zástupca navrhovateľa odvodzoval
od dĺžky súdneho konania, ktorá bola podľa neho neprimeraná, súd mal rozhodnúť najneskôr do 10
rokov od podania návrhu na základe čisto znaleckého posudku, tu súd uvádza, že ak sa aj v konaní
Okresného súdu Bratislava A. vyskytli obdobia, ktoré mohol navrhovateľ ako účastník subjektívne

pociťovať ako nečinnosť súdu, nemohlo to mať bez ďalšieho za následok vznik neodôvodnených a
zbytočných prieťahov v konaní. Ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, nie
každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (II. US 57/01, I. US 46/01). Pokiaľ sa právny
zástupca v tejto súvislosti odvolával na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých

pri určitej dĺžke trvania konania nemožno také konanie charakterizovať ako bezprieťahové, tu súd udáva,
že tieto rozhodnutia a ich závery vychádzali z posudzovania konkrétnych prípadov a ich okolností, a
preto nemôžu byť paušálne aplikované aj na iné konania s odlišnými účastníkmi a predmetom sporu.
A napokon, pokiaľ ide o argumentáciu o nadbytočnosti vykonaného dokazovania, pretože súd mal
rozhodnúť na podklade znaleckého posudku a celé konanie o určenie otcovstva právoplatne ukončiť do

10 rokov od podania návrhu, súd udáva, že je výlučne vecou konajúceho sudcu aký rozsah dokazovania
a akými dôkaznými prostriedkami zvolí. Ide totiž o jeho procesný postup v konaní, ktorý je zameraný
na získanie relevantných podkladov potrebných na ustálenie skutkového stavu a následne pre vydanie
meritórneho rozhodnutia vo veci, do ktorého hodnotenia mu iný súd nemôže zasahovať. V kontexte
týchto skutočností považoval súd úvahy o možnom ukončení konania v určitej lehote len na podklade

znaleckého posudku za čisto hypotetické a ničím nepreukázané.

Vyhodnotiac vyššie uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol
dôkaznébremenoohľadnesplneniapredpokladovprevznikzodpovednostiodporcuzaškoduvdôsledku
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na tento záver súd posúdil
nárok navrhovateľa ako nedôvodný a v celom rozsahu ho zamietol. Keďže súd dospel k záveru o

nesplnení prvotných predpokladov pre zodpovednosť odporcu za škodu, v ďalšom sa nezaoberal
otázkou prípadnej škody a jej výšky.

O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na
ich náhradu voči navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nepodal návrh na ich
priznanie a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať
návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z., ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,

návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V Bratislave, 8. októbra 2010

Mgr. Patricia Skotnická

sudkyňa

Za správnosť vyhotovenia: