Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/224/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214520
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214520.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/212/2012-113 zo dňa 16.
januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 10C/212/2012-113 zo dňa 16. januára 2014 p o t v
r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a vyslovil, že žalovanej
náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznáva.

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s
obsahom listín a založených v spise, ako aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.

22Er/655/2008, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Prvostupňový súd uviedol, že s obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 22Er/655/2008 vyplýva,
že dňa 10.12.2008 došla na Okresný súd Martin, ako exekučný súd, žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Už dňa 19.12.2008 Okresný súd Martin
vydal pre súdneho exekútora potvrdenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tak učinil v zákonom
stanovenej lehote o zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase od 01.02.2002
do 31.05.2010.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávnyúradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 eur a nemajetkovú

ujmu v peniazoch vo výške 330,00 eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (v
exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 22Er/655/2008), ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote (§44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
v čase začatia exekučného konania). V súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora oddelene poverenia konal v predmetnej

veci priebežne bez zbytočných prieťahov, a teda nemal preukázaný nesprávny úradný postup
(existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Keďže exekučný súd v predmetnej exekučnej
veci postupoval v súlade ust. § 44 ods. 2 exekučného poriadku platného v čase od 01.02.2002
do 31.05.2010 a poverenie vydal do 15 od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia,
v jeho konaní nie je možné vidieť žiadne prieťahy, t. j. porušenie zákonom stanovenej pätnásťdňovej

lehoty a teda, taký nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti, s ktorým mohla žalobcovi vzniknúť
tvrdená škoda a nemajetková ujma. Tvrdenia žalobcu sa preto ukázali ako nepravdivé, pokiaľ išlo o
konanie orgánu štátu, ktorým mala vzniknúť žalobcovi škoda. Navyše žalobca v konaní nepreukázal,
ani vznik a výšku škody, a tiež ani vznik nemajetkovej ujmy, ako tvrdený protiprávny následok tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu.

Pokiaľ žalobca v podaní zo dňa 09.01.2014 predložil prvostupňovému súdu návrh na doplnenie
dokazovania, z ktorého vyplynulo, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorým
chce vyčísliť výšku vzniknutej škody v dôsledku žalobou opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá
žalovaná, prvostupňový súd takýto dôkaz nepripustil a zamietol ho. Svoj postup odôvodnil najmä tým,
že nezistil prieťahy v exekučnom konaní, ktoré by bolo možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup

exekučnéhosúdua zatakýchtookolnostípreukazovanievýškyškodysajavíbyťnadbytočné,keď
súčasne žalobca nezdôvodnil a nepreukázal, komu zadal vypracovanie takéhoto znaleckého posudku, v
akej dobe by mal byť vypracovaný a v akom časovom horizonte by ho dokázal doplniť do spisu, t.
j., že tvrdenia žalobcu o predmetnom znaleckom posudku nie sú len jeho zámerom a účelovým ústupom
v konaní spôsobujúcim prieťahy, ktoré sám žalobca Okresnému súdu Martin, ako súdu exekučnému, vo

svojich žalobách rovnakého typu vyčíta.

V dôsledku vyššie uvedených skutočností prvostupňový súd návrh žalobcu ako nedôvodnú v celom
rozsahu zamietol.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní
úspešná, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslila a z obsahu spisu jej vznik žiadnych trov

nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými

predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi
uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Nakoľko žalovaná sa k žalobe nevyjadrila mal okresný súd postupovať v súlade s ust. §

153b O.s.p. a vychádzajúc so žalobcom tvrdeného skutkového stavu vydať rozsudok pre zmeškanie.

V súdenej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval
na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z
dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod
pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci

vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniťžalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne

rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a

rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnostinemožnotohtosudcupovažovať zanestranného.Uvedenérozhodnutiekrajskéhosúdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo
a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú

sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu.

Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie
konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca

zároveň podáva proti rozhodnutiu zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zmietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie súdu je tak prinajmenšom predčasné.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-
právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je
založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo

vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní vo
veci Okresného súdu Martin sp. zn. 22Er/655/2008), z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v
tomto súdnom konaní nedošlo (a ani nemohlo dôjsť) k prieťahom v súdnom konaní, v dôsledku čoho,
by mala vzniknúť majetková škoda vo výške 125,00 eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 330,00
eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Gazdačková
konštatovala,žesavovecinecítizaujatá,atoani prepomerkveci,aniprepomerkúčastníkom,

alebo k ich zástupcom (č.l. 16 spisu). Zároveň sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 30.10.2012, ktoré
došlo na Okresný súd Martin dňa 02.11.2012 uvádza, že nepodal námietku zaujatosti v zmysle ust. §
15a ods. 1 O.s.p. (č.l. 14 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal
nadriadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania
veci. Z obsahu spisu daného materiálu nevyplýva skutočnosť, prečo by odvolací súd nemal JUDr. MáriuGazdačkovú považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že
by došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne,
preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná. Nad rámec uvedeného

odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre

jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Márie Gazdačkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Termín pojednávania (16.01.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 02.12.2013 a žalobcovi bolo toto
predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho zástupcu dňa 06.12.2013 (č.l. 90 spisu). Až
dňa 10.01.2014 o 10:31 hod., bol konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na „zrušenie

pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, ktoré
súd zaevidoval až dňa 10.01.2014, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom
predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením rozhodol, že
bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to

korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“
sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a

právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to s poukazom na
argumentáciu uvedenú vyššie. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej
veci žalobcom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred

súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku

základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca podal vyjadrenie k žalobným návrhom zo dňa
17.09.2012 a 21.09.2012 v jednom podaní k sp. zn. 10C/194/2012 a iné, ktoré datoval dňom 28.11.2013,
a toto došlo na Okresný súd Martin dňa 02.12.2013. Toto „hromadné vyjadrenie navrhovateľa ku

všetkým konaniam“ bolo teda Okresným súdom Martin doručené žalobcovi pod inou spisovou značkou
(konkrétne sp. zn. 10C/194/2012) a preto žalobca mal možnosť v dostatočný časový priestor vyjadriť
sa k obrane žalovanej uvedenej v jej vyjadrení k žalobe a z týchto dôvodov v súdenej veci nebol dôvod
na postup súdu podľa § 153b O.s.p. V konečnom dôsledku však platí, že dôvodom zamietnutia žaloby
navrhovateľa nebola argumentácia žalovanej uvedená v jej vyjadrení k žalobe. Rovnako nedôvodnou

bola aj námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ
svojím procesným návrhom zo dňa 10.01.2014, navrhol zrušenie nariadeného termínu pojednávania,
na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca

akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
22Er/655/2008 - (č. l. 113 až 127 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresný
súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

Odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd žalobu

zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe

žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu), a preto nie sú
predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila

(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.