Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/643/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111207911
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111207911.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.
Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľky: H. G., bytom M. 2, U., občan SR,
zastúpená: JUDr. Peter Vačok, advokát, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
-Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o
odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26C 39/2011-183 zo dňa

3.9.2012, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 26C/39/2011-183 zo
dňa 3.9.2012 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke na účet právneho zástupcu 425,12 Eur na náhradu trov
odvolacieho konania, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke na náhradu škody
sumu 708,82,- Eur a na náhradu nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- Eur. Vo zvyšku žalobný návrh

zamietol. Odporcu súčasne zaviazal zaplatiť navrhovateľke trovy konania vo výške 3 427,31 Eur.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 11. 03. 2011
domáhala od odporcu podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Z.z.) a
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon
č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody. Škoda mala byť spôsobená vydaním nezákonného rozhodnutia -
uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané v trestnom konaní Ministerstvom vnútra SR, Úradom

inšpekčnej služby, Inšpekčný odbor Bratislava, dňa 3.2.2003 pod ČVS: I.-XXX/IBA-PO-XXXX (ďalej len
"nezákonné rozhodnutie") ako aj prieťahmi v konaní pri písomnom vyhotovovaní a doručovaní rozsudku
Okresného súdu Bratislava III vyhlásenom dňa 14.6.2005 pod sp. zn. 3T/75/2003. Nezákonným
rozhodnutím jej bolo vznesené obvinenie za trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,
úradnej pečate a úradnej uzávery spolupáchateľstvom podľa §9 ods. 2 k §176 ods. 1 TZ. Proti uzneseniu
podala v zákonnej lehote sťažnosť z dôvodu, že sa trestného činu kladeného jej za vinu nedopustila.

Vojenská obvodová prokuratúra Bratislava jej sťažnosť ako nedôvodnú zamietla uznesením zo dňa
7.3.2003 sp. zn. K./XX/XX. Dňa 28.3.2003 podala navrhovateľka návrh na zastavenie trestného
stíhania a zároveň návrh na doplnenie dokazovania. Ministerstvom vnútra SR, Úradom inšpekčnej
služby, boli dňa 2.4.2003 jej návrhy zamietnuté a zároveň bol dňa 3.4.2003 spracovaný návrh na podanie
obžaloby. Prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry následne podal na navrhovateľku obžalobu dňa
4.6.2003 pre pokračujúci trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a
úradnej uzávery spolupáchateľstvom. V konaní pred Okresným súdom Bratislava III bola navrhovateľka

rozsudkom zo dňa 14.6.2005 sp. zn. 3T/75/2003 spod obžaloby oslobodená, nakoľko súd dospel kzáveru, že skutok nie je trestným činom. Proti rozsudku sa odvolal prokurátor priamo na pojednávaní.
Podané odvolanie písomne odôvodnil až dňa 1.8.2006, nakoľko Vojenskej obvodovej prokuratúre bolo
písomné vyhotovenie rozsudku Okresného súdu Bratislava III doručené s odstupom viac ako jedného

roka od jeho vyhlásenia, dňa 25.7.2006. Okresný súd Bratislava III doručil spis Krajskému súdu v
Bratislave s odstupom ďalšieho pol roka od doručenia vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľky k
podanému odvolaniu resp. jeho zdôvodneniu. Termín verejného zasadnutia na krajskom súde bol dňa
6.11.2007 zrušený, nakoľko okresný súd nepredložil krajskému súdu kompletný spis, ktorého súčasťou
mal byť aj vyšetrovací spis. Odvolací súd preto o podanom odvolaní voči rozsudku okresného súdu

rozhodol až dňa 11.3.2008, kedy na verejnom zasadnutí odvolanie vojenského prokurátora zamietol
ako nedôvodné.

Navrhovateľke bola spôsobená ujma uvedenými nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným
postupom; najmä vzhľadom na závažnosť nesprávneho úradného postupu a skutočnosť, že v dôsledku
trestnéhostíhaniasanavrhovateľkanemohlapracovnerealizovaťvrámcisvojichschopnostíamožností,
t.j. nemohla naďalej pracovať v štátnej správe. Navrhovateľka pracovala na Generálnej prokuratúre

SR, avšak v dôsledku jej trestného stíhania prestala byť bezúhonnou osobou a musela toto pracovisko
opustiť. Následne mala v dôsledku trestného stíhania vážne problémy pri hľadaní zamestnania. Žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku podala odporcovi dňa 11.2.2011, avšak na žiadosť nereagoval.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľka má za to, že v danom prípade iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Domáha sa náhrady škody vo výške 708,82,- Eur

za vynaložené náklady na právne zastupovanie v trestnom konaní a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 35.000,- Eur.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť. K vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia,
úkonov orgánov činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k podaniu obžaloby
došlo pred 1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z., podľa ktorého je potrebné posudzovať

i prípadný vznik nároku na náhradu škody. Odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy v konaní však už spadajú do
obdobia po 1.7.2004 a prípadný vznik nároku na náhradu škody sa posudzuje podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby automaticky neznamená, že
orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia postupovali nesprávne resp. nezákonne.

Preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania resp. nesprávnosť ich postupu, len z tohto
titulu. Sťažnosť navrhovateľky proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola dozorujúcim prokurátorom
vyhodnotená ako neopodstatnená, a ani v ďalšom priebehu trestného stíhania nedošlo k zrušeniu tohto
uznesenia. Nie je možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie v
zmysle § 4 ods. 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Z, pretože nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené

pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Neboli tak splnené zákonné podmienky na náhradu škody
navrhovateľke. Nebolo preukázané ani to, že by akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní porušil
ustanovenia príslušných predpisov upravujúcich postup v trestnom konaní a takto nedovolene zasiahol
do práv navrhovateľky. Trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade s príslušnými ustanoveniami
Trestného poriadku a vývojom dôkaznej situácie vo veci. Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, odporca

považuje za sporné, či došlo na strane navrhovateľky k vzniku uplatňovanej škody. Absentuje tretia
podmienka vzniku nároku - príčinná súvislosť medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím sa považujú len náklady vynaložené v rámci povinnej (nutnej) obhajoby, kedy je obvinený
zo zákona povinný zvoliť si obhajcu, prípadne je mu tento súdom pridelený. Skutok, pre ktorý bolo voči

navrhovateľke vznesené obvinenie, nepredstavuje skutok, ktorý by zakladal povinnosť nutnej obhajoby
v trestnom konaní a takisto nebola splnená ani žiadna iná z okolností uvedených v § 36 ods. 1
až 4 Trestného poriadku. Absentuje tak príčinný vzťah vyvolania nákladov obhajoby navrhovateľky a
sporným rozhodnutím. V časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy odporca poukázal na to, že
podľa zákona č. 58/1969 Z.z. nie je možné uplatňovať si popri iných nárokoch i náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Zároveň ani nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je
proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony
orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach
zákona. Na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného
stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby.

Podľa odporcu navrhovateľka nespĺňa podmienky vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č.
58/1969 Zb. a ani podľa zákona č. 514/2003 Z.z..Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa konštatoval, že medzi účastníkmi nebol sporný skutkový
stav veci, pokiaľ ide o priebeh vedenia trestného stíhania voči navrhovateľke. Je zrejmé aj to, že
Okresný súd Bratislava III bol približne 1 rok nečinný pri doručovaní prvostupňového rozsudku. Z

pripojeného trestného spisu je zrejmé, že tento bol spisovej kancelárii predložený na doručovanie dňa
15.7.2005, avšak k jeho doručovaniu zo strany spisovej kancelárie došlo až dňom 23.6.2006. Zároveň
zo spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by bránila doručovaniu predmetného rozsudku v čase
jeho odovzdania spisovej kancelárii. V tomto smere možno konštatovať, že pri doručovaní rozsudku
prvostupňového súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní v takomto rozsahu.

Navrhovateľka k následkom predmetného trestného stíhania v jej osobnom živote uviedla, že s ňou
bol ukončený štátnozamestnanecký pomer na Generálnej prokuratúre SR a nemohla sa zamestnať.
V priebehu jej trestného stíhania (hoci už po vyhlásení prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku)
sa dňa 14.6.2006 zúčastnila výberového konania na voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii
samostatného referenta na GP SR, kde z približne 16 uchádzačov výberové konanie vyhrala. Už pri
nástupe do zamestnania v termíne deklarovanom písomne dňa 3.7.2006, poslali navrhovateľku domov

s odôvodnením, že sa ozvú a nastúpiť zatiaľ nemôže. Písomne jej až následne zaslali potvrdenie, že
má nastúpiť o dva týždne neskôr. Dňa 17.7.2006 navrhovateľka zisťovala dôvody, prečo je tomu tak,
a len z kuloárov jej bolo oznámené, že sa to týka jej kauzy, o ktorej prokurátor GP SR a zároveň
dozorujúci prokurátor H.. X. informoval "budovu" ako aj samotného generálneho prokurátora. Svoju
prácunaprokuratúrenavrhovateľkaodvádzalaprofesionálneačastonaúkorvlastnéhoosobnéhovoľna,

všetci boli s jej prácou spokojní a nikdy jej nič nebolo vytknuté. Napriek tomu po troch mesiacoch
obdržala rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, čo sa na GP SR nestalo pred ňou
nikomu spätne 9-10 rokov. Následne sa navrhovateľka v máji 2007 zúčastnila výberového konania na
štátnozamestnanecké miesto sekretárky - administratívnej pracovníčky poradcov Predsedu vlády SR,
v ktorom opätovne uspela na prvom mieste. Bola pozvaná k vedúcemu poradcov predsedu vlády p.

A. na pohovor, kde rokovali o termíne jej nástupu a ďalších organizačných záležitostiach. Týždeň po
tomto rozhovore jej ale p. A. telefonicky oznámil, že nemôže do zamestnania nastúpiť nakoľko "ich ľudia
niečo na ňu našli v súvislosti so stíhaním". O relevantné doklady požiadala ústne aj písomne personálne
oddelenie Úradu vlády SR, avšak žiadne potvrdenie v tomto smere od tejto inštitúcie nedostala.
Rovnaká situácia u navrhovateľky nastala aj v apríli 2007, kedy navrhovateľka vyhrala výberové

konanie na štátnozamestnanecké miesto v Národnej rade SR na funkciu asistentky na odbore pre
medzinárodnévzťahy.Napriektomu,ženavrhovateľkaovláda6cudzíchjazykov, nemohlasazamestnať
z dôvodu vedenia trestného stíhania. Vykonávala preto aj "podradné práce" ako napr. upratovačku,
opatrovateľku, nekvalifikovanú čašníčku a pod. V čase dôsledného a zodpovedného hľadania si
adekvátneho zamestnania sa navrhovateľka snažila hľadať si prácu aspoň na dohodu o výkone práce,

čo bolo veľmi zložité. Napríklad v období roku 2005 si takto dokázala na tlmočníckych prácach v mesiaci
august zarobiť 13 090,- Sk za 40 odpracovaných hodín. Iní potenciálni zamestnávatelia nemali záujem
o jej prácu práve z dôvodu, že spoločnosť bola informovaná o jej trestnom stíhaní. Navrhovateľka sa
tak na dlhú dobu ocitla doslova v krajnej núdzi. Bola rozvedená a do výchovy jej boli zverené 3 maloleté
deti. Čelila viacerým exekúciám, pretože strata jej pôvodného zamestnania jej zamedzila príjem, ktorý jej

predtým umožňoval splácať hypotekárny úver. Toto bol dôvod prečo stratila byt. Musela bývať u svojej
matky a v podnájmoch, často krát odkázaná na milosť a nemilosť tých, ktorí ju s troma maloletými deťmi
prichýlili. Jej byt na M. ulici č. X v U. predala W. banka v dražbe a navrhovateľka sa tak s rodinou ocitla
na ulici. Ešte v termíne od 12/2005 do termínu 10/2006 bolo možné ustáť banku zmenou podmienok
a následne splácaním úveru práve z dôvodu, že sa opäť zamestnala. V kritickom momente však prišla

o zamestnanecké miesto na GP SR a banka následne byt predala. Z týchto dôvodov navrhovateľka
zastáva názor, že jej môže byť poskytnutá náprava za neoprávnené vedenie trestného stíhania zo strany
štátu jedine poskytnutím finančnej satisfakcie, ktorú zákon pozná pod pojmom nemajetková ujma, s
prihliadnutím na intenzitu zásahu a na obrovské dopady na jej život a život jej troch maloletých detí.

V tomto smere súd vypočul aj dve navrhovateľkou navrhnuté svedkyne X. U. a J. T., ktoré jej tvrdenia

potvrdili.

Z listinných dôkazov mal súd za preukázané, že navrhovateľka mala s W. bankou uzavretú úverovú
zmluvu na spotrebný úver (nie hypotekárny úver), pričom k 1.12.2005 mala dlh na nesplatených
splátkach vo výške 53.133,91,-Eur. Banka dala navrhovateľke lehotu na zaplatenie dlžnej sumy do
7.12.2005. Je síce pravdou, že splatenie úveru bolo zabezpečené záložným právom na základe záložnej

zmluvy zo dňa 16.11.2004, avšak toto sa netýkalo bytu na M. ulici v U., ale nehnuteľnosti zapísanej na LVč. XXXX vedenou správou katastra Y.. Banka zároveň vo výzve upozornila navrhovateľku na možnosť
speňaženia zálohu formou dražby. Nebolo dostatočne preukázané tvrdenie navrhovateľky, že prišla o
byt na M. ulici v U. z dôvodu nemožnosti splácania úveru pre jej prepustenie zo zamestnania na GP SR

v súvislosti s jej trestným stíhaním pre trestný čin falšovania verejnej listiny, nakoľko:

1. navrhovateľka sa na GP SR zamestnala až v roku 2006 na základe výberového konania, ktoré
prebehlo v júni 2006. Samotná banka umožnila navrhovateľke splatiť dlžné splátky len do konca roku
2005. Z toho možno vyvodiť, že ukončenie zamestnania navrhovateľky na GP SR nemohlo mať vplyv
na nemožnosť splácania úveru, keďže dlh na úvere tu bol už v januári 2005 s lehotou na splatenie (pred

pristúpením k dražbe) najneskôr do konca roka 2005. V tomto období ešte neprebehlo ani výberové
konanie na pozíciu na GP SR.

2. predmetom zabezpečenia úverovej pohľadávky bola nehnuteľnosť v kat. úz. Y., čo nemohol byť byt
na M. ulici v U..

Súd tak nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi prepustením navrhovateľky zo zamestnania na
GP z dôvodu vedenia trestného stíhania voči jej osobe a nemožnosťou splácania úveru a v samotnom

dôsledku k pristúpeniu k dražbe bytu na M. ulici. Q. žiadnym iným dokladom nepreukázala, že by
došlo k dražbe tohto bytu, že stratila svoj domov výlučne z dôvodu, že nemohla pre prepustenie
z GP SR splácať dlžný úver. Odhliadnuc od toho súd má za to, že nemožnosť splácania úveru v
roku 2005 bola predovšetkým daná prepustením navrhovateľky z pracovného pomeru u SFZ resp.
jej núteným odchodom zo SFZ, nakoľko navrhovateľka sama dala výpoveď. V dôsledku toho stratila

svoj stabilný zárobok. V konaní nebolo preukázané ani to, že k prepusteniu zo SFZ došlo práve z
dôvodu trestného stíhania navrhovateľky pre trestný čin falšovania verejnej listiny. Preto prípadné škody
spôsobené nezákonným prepustením z pracovného pomeru resp. spôsobené núteným odchodom zo
SFZ si navrhovateľka musí uplatňovať voči bývalému zamestnávateľovi.

Súd ďalej zistil, že navrhovateľke bolo dňa 7.3.2006 uznesením Ministerstva vnútra SR, Prezídium

policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania Bratislava č.k. ČVS:
R.-XX/BOK-C-XXXX vznesené ďalšie obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,4 písm.
b) TZ. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 1.12.2010 sp. zn.
5T/40/2007 navrhovateľku spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, pre
ktorý bola trestne stíhaná sa stal. Odvolací súd rozsudkom zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 2To/69/2011

rozhodol tak, že predmetný skutok nie je trestným činom. Dôsledky, ktoré vyplývali z tohto trestného
konania si navrhovateľka mieni uplatňovať v inom súdnom konaní. V svojom podaní zo dňa 23.8.2012
navrhovateľka sama uviedla, že dôsledky tohto trestného konania boli v rozsahu, ktoré mali za následok
absolútny úpadok kvality jej života, ako profesionálneho, tak aj spoločenského, rodinného, finančného.
Prišla o pravidelný mesačný príjem zo SFZ, teda istotu, že dokáže zabezpečiť jej deti a rodinu. Prišla

o veľké finančné príjmy, ktoré vyplývali z postavenia v medzinárodných komisiách FIFA a UEFA a
právom jej prináležali. Taktiež pôsobenie v nadnárodných futbalových organizáciách bolo nielen zdrojom
nemalého príjmu, ale išlo o funkciu čestnú s možnosťou kariérneho a vedomostného rastu, komunikácie
s elitnou medzinárodnou spoločnosťou. Vzhľadom na ujmu, ktorá jej vznikla v súvislosti s týmto trestným
stíhaním a s tým súvisiacim negatívnym dopadom na jej kvalitu života, so zreteľom na očierňovanie a

podávanie klamlivých informácií o jej osobe médiami a SFZ, si bude uplatňovať aj náhradu nemajetkovej
ujmy, za stratu jej minimálneho finančného ohodnotenia v uvedených komisiách, nedobrovoľného
odchodu so SFZ vo výške jej príjmu bez odmien do času, kedy bola schopná sa opätovne zamestnať.

Súd tak ustálil, že voči navrhovateľke sa viedli dve trestné stíhanie, a to: 1. trestné stíhanie pre trestný čin
falšovania verejnej listiny (cestovných dokladov) začaté uznesením o vznesení obvinenia dňa 3.2.2003,

nároky z ktorého sú predmetom tohto súdneho sporu, 2. trestné stíhanie pre trestný čin podvodu
začaté uznesením zo dňa 7.3.2006, nároky z ktorého budú v budúcnosti predmetom samostatného
konania. Obidve trestné stíhania boli skončené právoplatne oslobodením navrhovateľky spod obžaloby,
a ich priebehy sa navzájom v určitom časovom období prelínali. Práve z tohto dôvodu bolo veľmi
komplikované špecifikovať jednotlivé nároky z nich vyplývajúce tak, aby bolo nepochybné, z ktorého

trestného stíhania ten ktorý nárok vznikol, a ktoré z nich uškodilo navrhovateľke viac. Preto za týmto
účelom súd vychádzal z vymedzenia tak, ako nároky špecifikovala sama navrhovateľka.

Z prezentovaných mediálnych článkov je zrejmé, že tieto sa týkali kauzy podvodu a nie kauzy falšovania
cestovnýchdokladov.Súdvyhodnotil,žetakodvolanienavrhovateľkyzfunkcievedúcejmedzinárodnéhooddelenia FIFA ako aj jej následný "nútený" odchod zo SFZ boli vyvolané práve podozrením zo
spáchania trestného činu podvodu a nie podozrením z trestného činu falšovania verejnej listiny. Sama
navrhovateľka v podaní zo dňa 18.5.2012, príloha č. 2, uvádza, že výpoveď zo SFZ dala sama pod

tlakom médií. Rovnako uviedla, že kauza falšovania verejnej listiny vznikla až v čase, kedy už vyše roka
nepracovala na SFZ. Je zrejmé, že dôvodom jej tlaku na odchod zo SFZ (a tým straty jej príjmu a s
tým spôsobených následkov) bola kauza "podvodu" a nie predmetná kauza. Všetky nároky týkajúce
sa predovšetkým nedostatku peňazí spôsobenej stratou zamestnania by preto mali byť uplatňované v
konaní týkajúcom sa nárokov na náhradu škody pre vedenie trestného stíhania pre podvod.

Ťažké bolo aj ustálenie dôvodu, v dôsledku ktorého trestného stíhania bol s navrhovateľkou skončený
štátnozamestnaneckýpomernaGPSRakoajjejďalšieneprijatiadopracovnéhopomerunaÚradevlády
SR a v NR SR. Trestné stíhanie pre falšovanie žiadostí o cestovné doklady začalo uznesením o vznesení
obvinenia dňa 3.2.2003 a trestné stíhanie pre podvod uznesením zo dňa 7.3.2006. Navrhovateľka bola
prijatá do pracovného pomeru na GP SR dňom 17.7.2006. Výberové konania v NR SR a na Úrade vlády
SR sa konali v apríli a v máji roku 2007. V tomto čase sa viedli voči navrhovateľke obe trestné stíhania.

Ani jeden zo svedkov (najmä svedkyňa U. ako pracovníčka personálneho oddelenia GP SR) nevedeli
presne potvrdiť, pre ktoré z nich nebola navrhovateľka prijatá do zamestnania resp. bola prepustená
zo zamestnania na GP SR. Navrhovateľka v tomto smere ďalší dôkaz nepredložila, čo musel súd
vyhodnotiť v jej neprospech. Napokon v uvedenom rozhodnom čase bola navrhovateľka pre skutok
falšovania žiadostí o vydanie cestovných dokladov aspoň prvostupňovo oslobodená spod obžaloby.

Pre druhý skutok podvodu sa ešte len viedlo trestné stíhanie v prípravnom konaní (v marci 2007
bola podaná obžaloba). Je preto možné viac predpokladať, že za závažnejší skutok bol považovaný
skutok podvodu, za ktorý ešte nebola navrhovateľka ani prvostupňovo oslobodená. Nasvedčuje tomu
aj vyjadrenie svedkyne U., že pracovníci GP SR, ako fanúšikovia futbalu, vyťahovali o navrhovateľke
články a tak sa začalo hovoriť o jej trestnom stíhaní. V článkoch sa pritom písalo o podozrení z trestného

činu podvodu. Rovnako svedkyňa T. uviedla, že navrhovateľka raz odišla na služobnú cestu. Počas tohto
pobytu sa začala na Slovensku mediálne štvavá kampaň, že ju obviňujú zo sprenevery.

Po vykonanom dokazovaní mal súd za preukázané, že vedenie trestného stíhania voči navrhovateľke
pre podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny negatívne zasiahlo do jej
osobnostných práv, avšak niektoré ňou deklarované následky (strata zárobku, a tým spojená nemožnosť

splácať úver, dražba bytu, strata cti v profesijných kruhoch športovej obci, strata spoločenského
postavenia a kreditu v oblasti v ktorej pôsobila, strata zamestnania na GP SR) nemali priamu
príčinnú súvislosť s týmto trestným stíhaním. Ide skôr o následky zapríčinené konaním pôvodného
zamestnávateľa SFZ a následky spojené s trestným stíhaním pre podozrenie zo spáchania trestného
činu podvodu. Nemožno však zľahčovať, že samotné vedenie trestného stíhania pre závažný trestný

čin má nepochybne negatívne dôsledky na osobnostnú sféru takto poškodenej osoby, ak táto bola
právoplatne spod obžaloby oslobodená, navyše ak sa takéto trestné stíhanie vedie viac ako 5 rokov.
Rovnako nemožno opomenúť skutočnosť, že v konaní Okresného súdu Bratislava III zároveň došlo aj k
zbytočným prieťahom v konaní pri doručovaní rozsudku, čo nepochybne malo vplyv na samotnú dĺžku
trestného konania a trvania negatívnych dopadov na osobu navrhovateľky. Aj tieto skutočnosti potom

súd bral na zreteľ pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

Súd poukázal na ustanovenia zákona č. 58/1969 a 514/2003 Z.z. a svoje právne závery odôvodnil
nasledovne:

Stotožnil sa s názorom odporcu, že nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, úkonom orgánov
činných v trestnom konaní v priebehu prípravného konania, ako i k podaniu obžaloby došlo pred

1.7.2004, teda za účinnosti zákona č. 58/1969 Z.z. je potrebné prípadný vznik nároku na náhradu
škody z týchto úkonov posudzovať podľa uvedeného zákona. Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 14.6.2005 ako i navrhovateľkou namietané prieťahy v konaní však už spadajú do
obdobia po 1.7.2004 a preto prípadný vznik nároku na náhradu škody z týchto úkonov sa posudzuje
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

I. K náhrade škody podľa zákona č. 58/1969 Z.z.

Navrhovateľka za nezákonné rozhodnutie označila uznesenie Ministerstva vnútra, Úradu inšpekčnej
služby, Inšpekčný odbor Bratislava ČVS: Z. o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
podozrenie zo spáchania trestného činu falšovania verejnej listiny zo dňa 3.2.2003. Uznesenienavrhovateľka neúspešne napadla sťažnosťou a považovala ho za nezákonné, pretože trestné stíhanie
proti nej nemalo byť vôbec vedené. Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa §
4 citovaného zákona, súd sa zaoberal otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska

ustanovenia § 4 rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy,
že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone
č. 58/1969 Z.z., ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná

majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola
odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie
by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné
konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým výkladom
ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. a jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č.
58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle

ustanovenia § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z
hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 5, § 6 citovaného zákona, ktoré jednoznačne vymedzujú prípady,

kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o
negatívne vymedzenie). Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Z.z. zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a

ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že
nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol
amnestovaný (prípadne ďalšie prípady uvedené v §5 a 6 ).

Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím, sa vyžaduje aj
vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Podľa

ustanovenia § 442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou treba rozumieť
majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote
poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Skutočnú škodu však
nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná škoda treba zahrnúť aj
škodu, ktorú poškodený utrpel na iných majetkových právach, alebo aj ujmu, ktorú poškodený utrpel na

zdraví, resp. na živote. Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za
škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku.
Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno
ju len predpokladať. Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie
sprostredkovaný.

V danom prípade súd konštatoval, že ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní,
ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k
odstráneniu nežiadúcich právnych dôsledkov na obvineného štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu
podľa ustanovenia § 1 zákona č. 58/1969 Z.z. a §1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu
na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38

ods. 1 Tr. por.). Bolo preukázané, že navrhovateľke bola uznesením o vznesení obvinenia a následným
trestným stíhaním spôsobená škoda vo forme vynaložených nákladov na právne zastúpenie v trestnom
konaní. Škoda tak vznikla v príčinnej súvislosti s vydaním sporného uznesenia. Navrhovateľka včas
požiadala odporcu o predbežné prerokovanie jej nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí
šesťmesačnej lehoty obrátila so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o takomto

nároku na náhradu škody neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v
trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Ak navrhovateľka skutočne zo svojho
majetku uhradila v súvislosti s jej zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak
je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jej majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného

stíhania voči jej osobe. Nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného
procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípadeneexistencie uvedeného nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie
trestného stíhania.

Súd poukázal na Listinu základných práv a slobôd, ktorá bola do nášho právneho poriadku začlenená

ústavným zákonom č. 23/1991 Z.z. s účinnosťou od 8. 2. 1991. Podľa § 1 ods. 1 tohto "ústavné zákony,
iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou", a § 6 ods.
1 stanovil, že "zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do
31.12.1991. Týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Bolo by
v rozpore s Listinou po 8.2.1991, používať pri aplikácii zákona č. 58/1969 Z.z.. a zákona č. 514/2003

Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny. V uvedenom ustanovení Listina priznáva
každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia súdu, iného štátneho orgánu, či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne
poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda
spôsobená. Ustanovenie všeobecne vychádza zo skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich
občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území, chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva

budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny
potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je
práve zmieňovaný zákon č. 58/1969 Zb. (neskôr zákon č. 514/2003 Z.z.) Osobitný zákon však nemôže
samotný nárok na náhradu škody anulovať (negovať), hoci aj sčasti. Zákonu je zverená úprava

podmienok a podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany
práv každého, kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom. Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného
výkladu zákona č. 58/1969 Z.z. Súd v tejto súvislosti poukázal na nález ÚS ČR sp. zn. Pl. ÚS 38/06
zo dňa 6. 2. 2007, podľa ktorého "Zmyslom a účelom ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je

zaistenie úhrady nákladov konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného
rozhodnutia alebo nápravu nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného
zákonnéhoustanoveniajezahrnutiedorámcapojmuškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebo
nesprávnym úradným postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich
zrušeniu, zmene alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden
z dôsledkov takého konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii,
niesol poškodený sám". Ústavne konformným výkladom je tak namieste dospieť k výkladovému záveru,
že zákon č. 58/1969 Z.z. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania
vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na zastavenie trestného stíhania. Súd preto priznal

navrhovateľke náhradu škody vo výške 708,82,- Eur, o ktorú sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti
s vedením nezákonného trestného stíhania voči jej osobe. Túto sumu navrhovateľka skutočne svojmu
právnemu zástupcovi uhradila, čo vyplýva z predložených príjmových dokladov.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Z.z. súd poukázal na to, že trestné
stíhanie (bez ohľadu na to o aký trestný čin ide) predstavuje vždy závažný zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahuje do
súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Preto je spôsobilé, okrem porušenia práva
na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, obmedziť, či porušiť
aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné, že

trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé
vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi
prípady vadného obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Z.z. Je síce pravdou, že zákon č. 58/1969 Z.z. vo svojich ustanoveniach náhradu nemajetkovej ujmy

neupravuje, ale táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto náhradu nie je
možné priznať.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje

takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnouudalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich

náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní

sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Konkrétne súd poukázal na články 1, 17 a 46 ods. 3 Ústavy SR. Pri výklade zákona č. 58/1969
Z.z. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať záver, že pod pojmom náhrada škody
treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne

upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969 Z. z. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá
im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci.
Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej ujmy ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Z.z., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto
dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého

dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu
nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla (denegatio justitie). V právnom štáte nemôže nastať
situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac ako 5 rokov trestné stíhanie, toto sa skončí oslobodzujúcim
rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom
takejto osobe, napriek tomu, že bola po celých päť rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude

priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy len z dôvodu, že túto zákon č. 58/1969 Z.z. neupravoval (hoci
ak by k vzneseniu obvinenia došlo za účinnosti nového zákona č. 514/2003 Z.z. tak by tu k odškodneniu
došlo). Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy
v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani
aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenia sú založené na súkromnoprávnej

báze, a štát môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti len za predpokladu, že
konal ako subjekt súkromného práva. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené
subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno
zaradiť aj odvetvie práva trestného). Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia § 420 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

U navrhovateľky bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jej práva na osobnú česť, ľudskú
dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre navrhovateľku, čo do jej
postavenia v rodine a v spoločnosti. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery tohto zásahu v jej rodinnom,
pracovnom či inom prostredí, túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. V tomto smere vypočul svedkov navrhnutých navrhovateľkou a vykonal aj

výsluch samotnej navrhovateľky. Z tohto dokazovania mal súd za nepochybné, že navrhovateľka trestné
stíhanie (resp. obe trestné stíhania), ktoré sa viedlo voči jej osobe veľmi ťažko zvládala, pociťovala ho
ako prejav nespravodlivosti a "pomsty" za to, že sa sama snažila poukazovať na nezákonnú činnosť
niektorých funkcionárov SFZ. Namiesto toho, aby boli prešetrené tieto skutky, sama bola neoprávnene
obvinená z viacerých trestných činov, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé. Navrhovateľka aj v

dôsledku tohto trestného stíhania (hoci podľa súdu oveľa väčší zásah malo trestné stíhanie pre podvod)
bola očierňovaná v očiach verejnosti, najmä v oblasti športu, kde nepochybne stratila svoje postavenie
a morálny kredit, ktorý si vždy budovala. Následky trestných stíhaní mali nepochybný dopad na jej
rodinu, kedy zostala prakticky sama s troma maloletými deťmi a bola odkázaná výlučne na pomoc
svojej rodiny, hoci v minulosti dosahovala nadpriemerné zárobky. Táto situácia sa nepochybne prejavila

aj na psychickom rozpoložení navrhovateľky, ktorá sama uviedla, že sa dostala na úplné (absolútne)
dno. Nebyť pomoci zo strany jej rodiny, nevie ako by to zvládla. Napriek tomu, že bola právoplatne
spod obžaloby oslobodená, nik jej doposiaľ zo strany štátu neposkytol ani len morálnu satisfakciu vo
forme ospravedlnenia sa. Aj keď väčšina ňou deklarovaných následkov sa spája práve s trestným
stíhaním za podvod, nebolo možné jednoznačne vylúčiť, že k jej prepusteniu z GP SR skutočne došlo

pre trestné stíhanie za falšovanie verejnej listiny. Podľa súdu už len samotné vedenie (akéhokoľvek)
trestného stíhania voči osobe zanechá (a najmä u osôb labilnejšej povahy) na jeho psychike určité
následky. Tým, že v prípade zásahu do osobnostných práv treba každý prípad posudzovať individuálne(okrem iného) aj s prihliadnutím k osobe poškodeného, mal súd za to, že aj vedenie trestného stíhania
pre trestný čin falšovania verejnej listiny spôsobilo taký zásah do osobnostných práv navrhovateľky,
ktorý si vyžadoval priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej

ujmy súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti
života navrhovateľky - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, najmä v oblasti športu.
Navrhovateľka bola totiž v rozpore so skutočnosťou označená za „páchateľa“ protiprávnej činnosti
závažného charakteru, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je
spoločnosťou odsudzovaná. Nemožno opomenúť, že dôsledky tohto trestného stíhania, navrhovateľka,

napriek tomu, že toto bolo právoplatne skončené ešte začiatkom roka 2008, znáša až dodnes (otrasená
psychika, ťažkosti s hľadaním zamestnania a pod.). Dôležitou skutočnosťou je aj to, že nie je možné
ujmu, ktorá vznikla navrhovateľke tým, že sa voči nej celých 5 rokov viedlo trestné stíhanie pre závažný a
morálne odsúdeniahodný trestný čin, odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž
navrhovateľke nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd
považuje výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú. Vo

zvyšku súd nárok na nemajetkovú ujmu zamietol, pretože vzhľadom na výsledky dokazovania považoval
nemajetkovúujmuvovýške10000,-Eurvzhľadomnaosobunavrhovateľky,jejdoterajšíživotanásledky
vyvolané práve týmto trestným stíhaním za primeranú. Súd uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy znížil
predovšetkým preto, že väčšina deklarovaných následkov má príčinnú súvislosť v trestnom stíhaní za
podvod a v konaní jej zamestnávateľa SFZ (viď výklad vyššie).

II. Náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

V tomto smere súd uviedol, že z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že pri doručovaní
prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava III došlo k zbytočným prieťahom
vkonaní.Rozsudokneboltakmer1rokvôbecdoručovanýúčastníkomtrestnéhokonania.Zodpovednosť
za škodu tým spôsobenú je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko k zbytočným

prieťahom v postupe súdu došlo už za účinnosti tohto zákona. Táto skutočnosť potom nepochybne
prispela aj k samotnej dĺžke trestného stíhania, ktoré z uvedeného dôvodu prebiehalo takmer o rok
viac ako mohlo. Je pritom nepochybné, že akékoľvek bezdôvodné predlžovanie trestného konania
zvyšuje intenzitu jeho zásahu do osobnostných práv obvineného (za predpokladu, že sa neskôr
preukáže že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť ani len začaté). Vzhľadom k tomu súd pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj k tejto významnej skutočnosti (existencia nesprávneho úradného
postupu) a preto navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy priznal.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Navrhovateľke priznal plnú náhradu trov konania, hoci mala vo veci len čiastočný úspech pokiaľ ide o
priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko rozhodnutie o výške tohto plnenia záviselo len od úvahy súdu.

Žaloba bola čo do dôvodnosti uplatnených nárokov (čo do základu) podaná dôvodne. Z priznanej
náhrady 10 708,82,- Eur ako tarifného základu pre výpočet odmeny súd priznal navrhovateľke náhradu
trov právnej pomoci v celkovej výške 3 427,31 Eur.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca podaním zo dňa 16.10.2012. Namietol, že
súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel nesprávnym skutkovým zisteniam, vec

nesprávne právne posúdil a odporcovi v konaní odňal možnosť konať pred súdom. Odvolanie odôvodnil
v podstate nasledovnými odvolacími námietkami:

1. Navrhovateľka označila ako nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia ÚIS PZ Inšpekčný odbor
Bratislava zo dňa 3.2.2003, ktoré nebolo v súlade so zákonom č. 58/1969 Z.z. po nadobudnutí
právoplatnosti zrušené pre nezákonnosť. Nebola tak splnená zákonná podmienka pre jeho posúdenie

ako nezákonného rozhodnutia podľa § 1 citovaného zákona. Nešlo ani o osobitnú úpravu odškodnenia
podľa § 5 a 6 citovaného zákona na náhradu škody spôsobenú v trestnom konaní v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe alebo treste v dôsledku obmedzenia osobnej slobody jednotlivca. Orgány činné v
trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom a rozhodnutie súdu o oslobodení navrhovateľky spod
obžaloby je legitímnym výsledkom trestného konania.

2. V súvislosti s konštatovaným nesprávnym úradným postupom v konaní pred Okresným súdom
Bratislava III v trestnom konaní pod sp. zn. 3T/75/2003, za zbytočné prieťahy v konaní v trvaní takmer
jedného roka pri doručovaní oslobodzujúceho rozsudku, prvostupňový súd prekročil svoju právomoc.
Ako všeobecný súd v konaní o náhradu škody, nie je orgánom príslušným na ustálenie zásahu doústavou garantovaného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a prípadné priznanie
primeraného zadosťučinenia. Súd môže skúmať vznik škody v takýchto prípadoch až na základe
ustáleného porušenia práva príslušným orgánom, napríklad predsedom súdu alebo ústavným súdom.

Naprvostupňovomsúdenebolopreukázané,žabyvtrestnomkonanípredsúdompodsp.zn.3T/75/2003
boli orgánmi na to príslušnými konštatované zbytočné prieťahy v konaní.

3. V časti priznanej majetkovej aj nemajetkovej ujmy navrhovateľky je rozsudok nedostatočne
odôvodnený, zmätočný a arbitrárny, a súd vec nesprávne právne posúdil. V priebehu prvostupňového
konania odporca namietal, že podľa zákona č. 58/1969 Z.z. nie je možné uplatňovať si popri iných

nárokoch aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon takého ustanovenie neobsahuje. Aj podľa
Občianskeho zákonníka možno priznať náhradu nemajetkovej ujmy len v osobitných prípadoch, pričom
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci medzi ne nepatrí. Pokiaľ prvostupňový
súd aplikoval vo veci priamo Ústavu Slovenskej republiky nevyporiadal sa s tým, že právo na náhradu
škody podľa čl. 46. ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty podlieha v
súlade s čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady

pre jej uplatnenie. V danom prípade je takýmto osobitným zákonom zákon č. 58/1969 Z.z. Súd jeho
ustanovenia svojvoľne modifikoval, čím neprípustne zasiahol do výkonu moci zákonodarnej. Nebol
preukázaný ani vznik ujmy navrhovateľky v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným
rozhodnutíanesprávnymúradnýmpostupom.Zvykonanéhodokazovanianevyplynuližiadnerelevantné
zistenia, že práve namietané trestné stíhanie spôsobilo v osobnom živote navrhovateľky následky,

za ktoré je potrebné poskytnúť náhradu v peniazoch. Tieto boli vyvolané inými skutočnosťami, za
ktoré môžu niesť zodpovednosť v konaní iné subjekty, avšak nie Slovenská republika. Samotný súd
konštatoval, že v rozhodnom čase sa voči navrhovateľke viedli dve trestné stíhania, a nie je možné
ustáliť, „ktoré z nich malo uškodiť navrhovateľke viac“. Z dokazovania nevyplýva, že došlo k zásahu
do osobnostných práva navrhovateľky namietaným trestným stíhaním. Absolútne nie je zdôvodnená

ani samotná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Aj voľná úvaha súdu pri posúdení výšky
nemajetkovej ujmy by mala byť odôvodnená kvantitatívnym posúdením základných súvislostí prípadu.
Súd nemôže vychádzať len zo sumy, ktorú si navrhovateľka uplatnila, ale musí odôvodnene ustáliť zásah
do osobnostných práv, určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie peňažnej náhrady v stanovenej výške
odôvodňuje. V danom prípade nedošlo ani k preukázaniu zásahu.

Odporca sa preto domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti výroku o povinnosti
odporcu zaplatiť navrhovateľke 708,82 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy 10 000,- Eur tak, že žalobný
návrh zamietne. Alternatívne, aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu podaného odvolania, ktorým je viazaný
(§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo. Po opätovnom vypočutí zástupcov oboch
účastníkov na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Zástupca odporcu na pojednávaní k podanému odvolaniu doplnil, že je pravdou, že navrhovateľka sa
odvoláva aj na rozhodnutie súdov v obdobných veciach. Konkrétne napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn.

1Cdo/53/2003, podľa ktorého je možné priznať náhradu škody aj v prípadoch, keď nedošlo k zrušeniu
uznesenia o vznesení obvinenia, ale len k oslobodeniu obžalovaného. Sú však aj iné rozhodnutia,
či už českých alebo slovenských súdov, z ktorých vyplýva, že nie je možné takúto škodu priznávať
paušálne. Vždy je potrebné skúmať aj to, či boli dodržané procesné ustanovenia v prípravnom konaní,
čo by malo vyplynúť z rozhodnutia súdu. V danom prípade takýto prípad nebol. Pokiaľ ide o priamo

aplikáciu právnych noriem o ľudských právach a slobodách v súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy,
sú známe rozhodnutia súdov, kedy došlo k ich priamej aplikácii, ale len v súvislosti s prípadmi, kedy
došlo v trestnom konaní k obmedzeniu osobnej slobody obvineného. V danom prípade to rovnako
nebolo splnené. Poukázal v tomto smere na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/37/2012. Je pravdou,
že ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.8.2007, nevyžadovalo pre

posudzovanie nesprávneho úradného postupu súdov spojeného so zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní, existenciu iných rozhodnutí, napr. disciplinárneho alebo ústavného súdu, ako je to podľa úpravy
platnej v súčasnom znení tohto zákona. Zástupca odporcu napriek tomu zotrval na podaných odvolacích
námietkach v tom smere, že v podmienkach Slovenskej republiky môže zbytočný prieťah v súdnomkonaní konštatovať len predseda súdu, disciplinárny súd alebo Ústavný súd SR. Súd navrhovateľke
priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10 000,- Eur, pričom nie je zistiteľné, ktorá časť tejto náhrady sa
vzťahuje nemajetkovej ujme za nezákonné rozhodnutie a ktorá za nesprávny úradný postup v súvislosti

s prieťahmi v konaní. V tomto smere je rozsudok nepreskúmateľný.

Právna zástupkyňa navrhovateľky sa v celom rozsahu sa stotožnila so závermi prvostupňového
rozsudku, ktorý je správny a náležite odôvodnený. Trestné konanie sa skladá z dvoch fáz - prípravného
konania, ktoré sa končí podaním obžaloby, a následne súdneho konania. Súdne konanie navrhovateľky
bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým sa vec akoby dostala úplne na začiatok, pretože

z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd nezistil dôvody na vznesenia obvinenia. Trestné stíhanie
tak nemalo byť vôbec začaté. Ide o rovnaký dôsledok ako má rozhodnutie o zrušení uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Z tohto dôvodu tvrdia, že ak došlo takýmto rozhodnutím
k vzniku škody, treba ju navrhovateľke priznať. Zdôraznila, že z trestného spisu nevyplýva, že by
navrhovateľka nespolupracovala s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo sa trestnému stíhaniu
vyhýbala. V súvislosti s konštatovaním prieťahov v súdnom konaní, zástupkyňa uviedla, že podľa platnej

právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. v rozhodnom čase vzniku namietaných prieťahov, dikcia zákona
priamo oprávňovala všeobecné súdy, aby mohli skúmať nesprávny úradný postup aj v súvislosti so
vzniknutými prieťahmi v súdnom konaní. Nebolo na to potrebné žiadne ďalšie rozhodnutie. Je pravdivá
námietka zástupcu odporcu, že v priznávajúcom výroku o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 10 000,-
eur prvostupňový súd nešpecifikoval, ktorá časť sa vzťahuje k náhrade za nezákonné rozhodnutie, a

ktorá k náhrade za nesprávny úradný postup. Toto však nezakladá vadu konania a ani napadnutého
rozhodnutia. Súd náležite odôvodnil, prečo považoval za dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy, ktorá v
podstate vznikla súbežne aj na základe nezákonného rozhodnutia a aj v súvislosti s prieťahmi v konaní.
Preto nie je nevyhnutné túto náhradu rozdeľovať. Na otázku súdu, či navrhovateľka podala žalobu o
náhradu škody aj v súvislosti s ďalším trestným konaním v roku 2006 pre trestný čin podvodu, v ktorom

bola tiež oslobodená, zástupkyňa navrhovateľky uviedla, že má vedomosť, že takáto žaloba bola podaná
na Okresný súd Bratislava I. Konanie doposiaľ nie je skončené.

Odvolací súd zistil, že druhý žalobný návrh navrhovateľky je vedený na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 11C/14/2013. Navrhovateľka sa v tomto konaní domáha celkovej náhrady škody v sume 153
600,60 Eur. Z toho 44 479,- Eur ako náhradu na stratu na zárobku po nútenom odchode zo zamestnania

v Slovenskom futbalovom zväze (ďalej len SFZ); 9 121,60 Eur za trovy právneho zastúpenia v trestnom
konaní; a 100 000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Náhradu si uplatňuje v súvislosti s jej
trestným stíhaním pre trestný čin podvodu, ktoré bolo začaté dňa 7.3.2006 a právoplatne skončené jej
oslobodením spod obžaloby dňa 13.10.2011. Trestné konanie tak trvalo približne 5 a pol roka. Svoje
nárokynavrhovateľkaodôvodnilavpodstatetým,ževroku2000bolanútenáodísťzozamestnaniavSFZ

a prišla aj o nomináciu v medzinárodných komisiách UEFA a FIFA. Utrpela tak škodu za ušlý zárobok.
Nemala zdroj príjmu, pretože sa nemohla zamestnať. Bola na pokraji životného minima. Zamestnala sa
až v roku 2006 na E. prokuratúre. T. utrpela aj v súvislosti s nákladmi, ktoré v tomto trestnom konaní
zaplatila za právnu pomoc. Vo veci doposiaľ nebolo rozhodnuté a doposiaľ neprebehlo ani pojednávanie
vo veci.

Odvolací súd preskúmal a vyhodnotil všetky odvolacie námietky odporcu. Dospel k záveru, že súd
prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, ustálený skutkový stav správne
právne posúdil, a odôvodnenie jeho záverov je jasné a presvedčivé. S odôvodnením rozsudku sa
stotožňuje aj odvolací súd (§ 219 ods. 1,2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti jeho záverov odvolací súd uvádza nasledovné:

K odvolacej námietke odporcu pod bodom 1.:

Striktne formálny výklad zákona č. 58/1969 Z.z. pripúšťa odškodnenie dotknutej osoby len v prípadoch,
kedy bolo právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť zrušené. Výnimku tvoria len prípady podľa § 5 a 6
zákona, v súvislosti s výkonom väzby alebo trestu odňatia slobody. Odvolateľ tvrdí, že uplatnený nárok
v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nespĺňa tieto zákonné kritéria a navrhovateľka na náhradu

škody nemá nárok. Takýto výklad zákona už bol prekonaný súdnou praxou. Ustálil sa právny názor, že
v zmysle § 1 a 4 citovaného zákona má ten, kto bol oslobodený spod obžaloby nárok na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Napríklad podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 1Cz/35/1991
takéto právo nemá len ten, kto si obvinenie sám zavinil, a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby lenpreto, že nie je trestne zodpovedný, alebo mu bola udelená milosť, alebo bol trestný čin amnestovaný.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, ktorý zaujal aj prvostupňový súd, že zastavenie
trestnéhokonaniaaoslobodeniespodobžalobymajúpriaplikácii§4citovanéhozákonarovnakývýznam

ako zrušenie alebo zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Ak bol niekto oslobodený spod obžaloby
preto, že skutok nespáchal, alebo skutok nie je trestným činom, znamená to, že bol stíhaný nezákonne.
Iná situácia je v prípadoch uvedených v citovanom judikáte, kedy došlo k zastaveniu alebo oslobodeniu
obvineného z iných dôvodov, ktoré nespochybňujú zákonnosť ich trestného stíhania. V danom prípade
navrhovateľka bola oslobodená spod obžaloby preto, že skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná nie je

trestným činom. Takéto oslobodenie má preto rovnaké účinky ako zastavenie trestného stíhanie pre
nezákonnosť. Navrhovateľka z týchto dôvodov má nárok na odškodnenie v súvislosti s uznesením o
vznesení obvinenia zo dňa 3.2.2003.

K odvolacej námietke pod bodom 2.:

Súd prvého stupňa priznal navrhovateľke odškodnenie aj za zbytočné prieťahy v konaní na Okresnom
súde Bratislava III v trvaní takmer jedného roka. Odvolateľ namieta, že neboli splnené zákonné

podmienky, aby všeobecný súd v tomto konaní mohol sám preskúmavať vznik bezdôvodných prieťahov
v konaní iného súdu bez toho, aby to nebolo konštatované rozhodnutím kompetentného orgánu, akým
je predseda súdu, disciplinárny súd alebo Ústavný súd SR. K nezákonnému úradnému postupu v
prejednávanej veci došlo v súvislosti so zbytočnými prieťahmi pri doručovaní rozsudku súdu v období
od 15.7.2005 do 23.6.2006. V tomto období bolo platné ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v

znení platnom do 31.12.2012, ktoré umožňovalo všeobecným súdom skúmať nesprávny úradný postup
aj v konaniach iných súdov bez splnenia ďalšej podmienky. Až novela zavedená zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013 stanovila podmienku, že súd pri konštatovaní zbytočných prieťahov
musí vychádzať z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, alebo rozhodnutí ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Na

daný prípad sa takáto zákonná podmienka ešte nevzťahovala a súd prvého stupňa postupoval v súlade
so zákonom, keď skúmal vznik zbytočných prieťahov bez toho, aby tomu predchádzalo niektoré z
citovaných rozhodnutí.

K odvolacej námietke pod bodom 3.:

Odvolateľ namieta svojvoľné rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý navrhovateľke priznal náhradu

nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, hoci to zákon č. 58/1969 Z.z. neumožňoval. Namieta
aj, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a konštatovanými zbytočnými
prieťahmi v súdnom konaní na jednej strane a deklarovanými následkami v osobnom živote
navrhovateľky na druhej strane. Za nepreskúmateľnú považuje časť rozsudku ohľadne výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, pričom nie je zistiteľné ani to, aká časť priznanej náhrady sa vzťahuje k

nezákonnému rozhodnutiu a aká k nesprávnemu úradnému postupu.

Prvostupňový súd dostatočne podrobne odôvodnil svoje právne závery, na základe ktorých dospel k
tomu, že sú splnené zákonné podmienky aj na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné
rozhodnutie podľa zákona č. 58/1969 Z.z. S jeho závermi sa plne stotožňuje aj odvolací súd. Takýto
právny názor je podložený judikátmi v iných obdobných prípadoch. Napríklad podľa rozsudku NS SR

č. 4Cdo/177/2006 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods.
1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie
vznikol za účinnosti § 5 ods. 1 zák. č.58/1969 Z.z. Obdobný právny názor zaujal aj NS ČR v rozsudku
30Cdo/2357/2010. Odvolací súd je toho názoru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
58/1969 Z.z. treba posudzovať rovnako bez ohľadu na to, či ide o nezákonné rozhodnutie obmedzujúce

osobnú slobodu dotknutej osoby alebo nie.

Podľa čl. 11 Ústavy SR „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republiky ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
jej zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd.“ Listina základných práv a slobôd
bola do slovenského právneho poriadku začlenená zákonom č. 23/1991 Z.z., teda viac ako po 20 rokoch

od prijatia zákona č. 58/1969 Z.z. Ustanovenia tohto zákona sa musia vykladať v súlade s platným
znením ústavy, a podľa citovaného článku 11 aj v súlade s ratifikovanými medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Na túto potrebu reflektovala aj právna úprava zákona č.
514/2003Z.z.,ktorápriamoupravilanárokypoškodenýchosôbajnanáhradunemajetkovejujmy.Článok46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd priznáva každému právo na ochranu
pred následkami nezákonného rozhodnutiu súdu alebo iného štátneho orgánu. Občiansky zákonník
neobsahuje zákonnú definíciu škody a nepriamo ju definuje len tým, čo sa má nahradiť. Európske

deliktné právo pritom definuje škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu zákonom chráneného záujmu.
Podľa výkladu zákonodarcu účelom práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom je poskytnúť oprávneným osobám
ochranu. Zákon č.58/1969 bol pritom prijatý za účinnosti znenia ústavy, ktoré neupravovalo základné
práva priznané v čl. 46 ods. 3. Tento nedostatok je preto možné preklenúť len ústavne konformným

výkladom jeho ustanovení tak, ako k tomu dospel aj prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí, ktorým
priznal navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy aj za nezákonné rozhodnutie.

K ďalším námietkam v tejto časti odvolania odvolací súd len dodáva, že prvostupňový súd dôsledne
vyhodnotil svoje závery, v čom vidí príčinnú súvislosť medzi sporným trestným konaním a následkami v
osobnom živote navrhovateľky. Bolo ustálené, že sporné trestné konanie bolo začaté už vo februári roku
2003 a právoplatne skončené v marci 2008. Trestné stíhanie navrhovateľky pre trestný čin podvodu bolo

začaté v marci roku 2006 a právoplatne skončené v októbri 2008. Sčasti sa tieto trestné konania teda
prelínali v rokoch 2006 až 2008. Súd dostatočne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že navrhovateľku v
jej osobnom živote viac poškodilo trestné stíhanie za podvod ako predmetné trestné stíhanie. Uviedol
v čom a prečo videl vážne následky poškodzujúce navrhovateľku priamo v súvislosti s prejednávaným
trestným stíhaním. Keďže išlo o jedno trestné konanie a výška náhrady nemajetkovej ujmy závisí od

voľnej úvahy súdu, nie je reálne možné presne určiť hranicu, ktorá časť náhrady sa vzťahuje len na
nezákonné rozhodnutie a ktorá na nesprávny úradný postup. Logicky pociťovala navrhovateľka ujmu v
jednom trestnom konaní aj za jej nezákonné obvinenie a aj za zbytočné predlžovanie trestného konania
do jej právoplatného oslobodenia. Súd priznal navrhovateľke z uplatnenej sumy 35 000,- Eur len sumu
10 000,- Eur, čo odôvodnil predovšetkým tým, že navrhovateľke poškodilo najmä druhé trestné konanie.

K sume 10 000,- Eur, t.j. 301 260,- Sk, dospel voľnou úvahou, keďže zákon k tomu neurčil bližšie
kritériá. Takáto suma za nezákonné obvinenie a trestné stíhanie navrhovateľky po dobu takmer 5 rokov,
ktoré závažným spôsobom znížilo česť, dobrú povesť, dôstojnosť a vážnosť navrhovateľky a výrazne
negatívne ovplyvnilo aj jej spoločenské a pracovné uplatnenie, sa javí primerané aj odvolaciemu súdu.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p..

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s §
142 ods.1 O.s.p.. V odvolacom konaní bola navrhovateľka úspešná v celom rozsahu. Prostredníctvom
právneho zástupcu si uplatnila nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v podaní zo dňa 8.10.2014
v súlade s vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. Odvolací súd jej priznal náhradu z tarifného základu 10 708,82
Eur (priznaná výška náhrady škody) za dva úkony právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 30.9.2014

vo výške odmeny 334,30 Eur (tarifná odmena 270,54 Eur, s paušálom 8,04 Eur a DPH 55,72 Eur); a
za účasť na pojednávaní dňa 21.10.2014, na ktorom bol len vyhlásený rozsudok, vo výške 1 odmeny,
t.j. 90,82 Eur (tarifná odmena 67,64 Eur, s paušálom 8,04 Eur a DPH vo výške 15,14 Eur). Celkovo
navrhovateľke priznal náhradu trov za dovolacie konania v sume 425,12 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.