Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/403/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112223637
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2112223637.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobcu: O. J., narodený
XX.XX.XXXX, bytom T. XXXX/XX, XXX XX L., zastúpený advokátskou kanceláriou KRION Partners
s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 36 858 617, proti žalovanej: Y. Y., narodená
XX.XX.XXXX, bytom R. R. XXXX/XX, XXX XX O., zastúpená: JUDr. Danielou Suchánkovou, advokátkou
so sídlom M. Waltariho 7, 921 01 Piešťany, o vrátenie daru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 10C/164/2012-185 zo dňa 15. októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia vo výške 83,06 eura k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia daru
spočívajúceho v peňažných prostriedkoch v sume 1.050,- eur. Žalobcovi súčasne uložil povinnosť
zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 709,37 eura do troch dní od právoplatnosti
rozsudku k rukám jej právnej zástupkyne. Svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že medzi účastníkmi
nebola spornou skutočnosť, že žalobca previedol na účet žalovanej peňažné prostriedky - dňa
06.08.2009 v sume 550,- eur, dňa 10.12.2009 v sume 100,- eur a dňa 03.09.2010 v sum e 400,-
eur. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že u sumy 550,- eur sa jednalo o dar
žalobcu, ktorý žalovaná ako dar prijala (komunikácia medzi účastníkmi prostredníctvom sociálnej siete
ICQ v dňoch 04.06.2009, 17.08.2009, 07.09.2009, z ktorej vyplynulo že žalovaná ďakuje žalobcovi za
peniaze, ktoré sú potrebné na jej školu, považuje ich za darček na celých päť rokov, vyjadruje radosť,
že školu má zaplatenú a konštatuje, že žalobca jej platil školu). Zo skutočnosti, že na účet žalovanej
bola z účtu žalobcu pripísaná suma 100,- eur a suma 400,- eur bez ďalšieho nevyplynulo, že sa jednalo
o dar žalobcu pre žalovanú. Z pripísania peňazí na účet žalovanej nie je možné vyvodiť naplnenie
pojmových znakov darovacej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, teda že medzi účastníkmi
došlo naozaj k vzniku konsenzu, t. j. úplnému a bezpodmienečnému prijatiu (akceptácie) návrhu na
uzavretie darovacej zmluvy (oferty). Z výpisu z účtu je zrejmé, že peniaze
v sume 100,- eur a 400,- eur boli pripísané na účet žalovanej, avšak nevyplýva z neho, že práve tieto
peniaze neboli určené na zabezpečenie potrieb spoločnej domácnosti a členov domácnosti (nakoľko
medzi účastníkmi nebolo sporné, že v tom čase žili v spoločnej domácnosti), ale boli darom pre žalovanú.
Podľa názoru súdu prvého stupňa sa tak žalobcovi nepodarilo preukázať, že medzi účastníkmi vznikla
darovacia zmluva, predmetom ktorej boli peňažné prostriedky v sume 100,- eur a v sume 400,- eur.
Vrátenia daru sa žalobca domáhal od žalovanej z dôvodu správania sa žalovanej k žalobcovi a ich

spoločnej dcére v rozpore s dobrými mravmi, ktoré malo spočívať v tom, že žalovaná dňa
01.12.2011 uniesla ich spoločnú dcéru maloletú T. a od 01.12.2011 do 23.12.2011 neumožnila žalobcovi
styk s ňou, čím spôsobila psychickú ujmu jemu i maloletej T.. Súd prvého stupňa zameral
dokazovanie na zistenie, či žalovaná vo vzťahu k žalobcovi hrubo porušila dobré mravy, pričom poukázal
na princíp vzájomnosti, podľa ktorého treba vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie darcu v tom zmysle,
či sa nesprával k obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie
je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Súd prvého
stupňa zistil, že účastníci konania žili v spoločnej domácnosti, pričom v lete 2010 sa ich vzťah
rozpadol a problémy medzi nimi vyvrcholili do takej miery, že žalovaná opustila spoločnú domácnosť a
od žalobcu odišla aj s maloletou T.. Účastníci konania viedli dlhodobý spor o to, kto bude zabezpečovať
starostlivosť o maloletú T., žalobca vzal maloletú T. zo starostlivosti žalovanej v auguste 2010 a žalovaná
vzala maloletú T. zo starostlivosti žalobcu v decembri 2011. Obaja účastníci podali návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali zverenia, resp. ponechania maloletej v ich starostlivosti -
žalobca dňa 08.12.2011 na Okresnom súde v Piešťanoch a žalovaná dňa 05.12.2011 na
Okresnom súde v Pezinku. Vo vzťahu k maloletej T. prebieha konanie o úpravu rodičovských
práv a povinností od 05.12.2011 na Okresnom súde v Piešťanoch, ktoré nie je doposiaľ právoplatne
skončené. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcom popisované správanie žalovanej nenaplnilo
svojou intenzitou znaky hrubého porušenia dobrých mravov, nakoľko žalovaná ako matka mala záujem
zabezpečovať starostlivosť o maloletú T., mala obavy, že s tým žalobca nebude súhlasiť, čo sa aj stalo,
mala obavy, že žalobca jej maloletú T. nevráti, keďže už raz v auguste 2010 vzal žalobca maloletú T. z jej
starostlivosti. Z týchto dôvodov žalovaná podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia a čakala
na výsledok konania o nariadení predbežného opatrenia. Žalovaná sa o celej situácii ohľadne sporov
o starostlivosť o maloletú T. radila na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Senci, konzultovala s
nimi svoj postup, tiež informovala o celej záležitosti políciu. Nakoniec žalovaná maloletú T. odovzdala
dňa 23.12.2011 žalobcovi, aby s ňou strávil Vianoce a očakávala, že maloletú T. jej vráti, avšak nestalo
sa tak. Žalovaná sa musela následne domáhať úpravy styku s maloletou T. prostredníctvom návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, pričom Okresný súd Piešťany jej návrhu vyhovel. Z e-mailovej
komunikácie účastníkov vyplynulo, že žalobca kládol žalovanej podmienky, kde a s kým môže tráviť čas
s maloletou, nelichotivo sa vyjadroval o jej lúčení s maloletou, upozorňoval ju na to, že dá
upraviť styk žalovanej s maloletou len za jeho prítomnosti a nevhodne sa vyjadroval na jej adresu. Súd
prvého stupňa uzavrel, že správanie sa žalovanej nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov značnej intenzity, prípadne ako sústavné porušovanie dobrých mravov, keď do úvahy je potrebné
zobrať i okolnosť, že aj žalobca sa k žalovanej správal takým istým spôsobom. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam súd prvého stupňa žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 100,- eur a sumy 400,- eur
z dôvodu nepreukázania, že sa jednalo o dar a v časti o zaplatenie sumy 550,- eur z dôvodu nesplnenia
hmotnoprávnych predpokladov pre vrátenie daru. Súd prvého stupňa návrh na zaplatenie sumy 100,-
eur a sumy 400,- eur posúdil aj z hľadiska, či na strane žalovanej nevzniklo bezdôvodné obohatenie,
pričom konštatoval, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že plnil odporkyni bez právneho dôvodu.
Súd prvého stupňa dôvodil, že z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca napriek poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 OSP v konaní nepredložil súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné
dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvého
stupňa poukázal na to, že účastníci konania žili v spoločnej domácnosti, spoločne uhrádzali náklady na
svoje potreby bez rozlišovania hospodárenia so svojimi príjmami a z celkového prehľadu o skutkovom
deji sporu nebolo možné ustáliť záver, že práve sumu 1.050 eur (súd mal tým na mysli zrejme sumy
100,- eur a sumy 400,- eur) poskytol žalobca bez akéhokoľvek právneho dôvodu. V nadväznosti na
okolnosti spolužitia účastníkov tak nebolo možné ustáliť vznik konkrétnej povinnosti žalovanej, a preto
súd rozhodol v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričítal žalobcovi. Právne súd
prvého stupňa posúdil vec podľa ustanovení § 34, § 628 ods. 1, § 630 a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
- zákon č.99/1963 Zb.(v ďalšom texte „OSP“).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zmenil tak, že uloží žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.050,00 eur a nahradiť trovy prvostupňového aj trovy odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil
poukazom na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d) OSP tým, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. písm. f OSP). Žalobca poukázal na

skutočnosť, že žalovaná bez predchádzajúcej dohody s ním bezdôvodne znemožňovala jeho styk s
dcérou T. po tom, ako dňa 01.12.2011 vo večerných hodinách vzala dcéru T. bez jediného slova a
predchádzajúcej dohody s ním so sebou do U., kde v tom čase mala prechodný pobyt a odopierala
mu s ňou akýkoľvek, aj telefonický kontakt. Konanie a správanie žalovanej k žalobcovi, ako aj k
dcére T., ako k členovi jeho rodiny objektívne dosiahlo taký stupeň intenzity a závažnosti, že ho
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obmedzenie/zamedzenie styku rodiča s
maloletým dieťaťom je nielen konaním/správaním v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ale je konaním
protizákonným, postihovaným zmenou rozhodnutia o osobnej starostlivosti, o ktorej súd v takomto
prípade rozhodne i bez návrh (§ 25 ods. 4 Zákona o rodine). S posúdením
veci súdom prvého stupňa nemožno súhlasiť. Skutočnosť, že žalovaná mala záujem zabezpečovať
starostlivosť o dcéru T. nemôže leqitimizovať jej správanie. Súd prvého stupňa v zásade ustálil, že
protizákonné správanie nie je správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa
nepochopiteľne zľahčuje či dokonca ospravedlňuje správanie žalovanej. Ani údajné obavy žalovanej,
že žalobca jej dcéru nevráti, keďže už raz v auguste 2010 vzal žalobca maloletú zo starostlivosti
žalovanej, neznižujú stupeň závažnosti jej správania. Žalobca je toho názoru, že súd má posudzovať
konkrétne konanie obdarovaného, ktoré opíše/označí/identifikuje darca ako konanie v hrubom rozpore
s dobrými mravmi. Uvedený záver je zrejmý logickým i gramatickým výkladom ustanovenia § 630
Občianskeho zákonníka. Princíp vzájomnosti, z ktorého vychádza súd prvého stupňa, keď pri hodnotení
správania žalovanej hodnotí/posudzuje i správanie žalobcu (darcu) nemá oporu v právnej norme (§
630 Občianskeho zákonníka). Jediným právne významným konaním/správaním je výlučne správanie/
konania obdarovaného, pričom súd ma hodnotiť/posúdiť to konkrétne konanie/správanie obdarovaného,
ktoré darca identifikuje ako správanie/konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Použitie princípu
vzájomnosti je nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a je neprípustné, nakoľko
zákon ako podmienku zamietnutia návrhu na vrátenie daru neustanovuje nevhodné správanie sa
samotného darcu. Je tomu tak preto, že darca sa dobrovoľne a bezodplatne vzdal svojho vlastníckeho
práva, a preto mu prislúcha ďaleko silnejšie právne postavenie pri uplatnení práva podľa § 630
Občianskeho zákonníka. Posudzovanie/hodnotenie konania darcu je irelevantné. Žalobca žiadal v
konaní pre prípad, že neboli platne uzavreté darovacie zmluvy, vrátiť/zaplatiť sumu 1.050,- eur titulom
bezdôvodného obohatenia. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca nepredložil
súdu a ani nenavrhol vykonať žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd ďalej uviedol, že účastníci konania žili v spoločnej domácnosti,
spoločne hospodárili so svojimi príjmami a z celkového prehľadu o skutkovom deji sporu nebolo možné
ustáliť záver, že práve sumu 1.050,- eur (súd mal zrejme na mysli sumu 500,- eur, keďže v prípade sumy
550,- eur mal za preukázanú darovaciu zmluvu) poskytol žalobca žalovanej bez akéhokoľvek právneho
dôvodu. Podľa názoru súdu prvého stupňa, tak pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom, nebolo
možné sumu 100,- eur a 400,- eur žalobcovi priznať. Žalobca je toho názoru, že keď súd prvého stupňa
ustálil, že darovacia zmluva ohľadom peňažnej sumy 100,- eur a 400,- eur uzavretá nebola, bolo jeho
povinnosťou zaoberať sa nárokom žalobcu na vrátenie/vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôvodným
zamietnutím jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia môže byť len existencia právneho
dôvodu, a to alebo existencia právneho dôvodu tvrdeného a preukázaného žalovanou alebo právneho
dôvodu zisteného/identifikovaného súdom ex offo. Napadnutý rozsudok neuvádza žiadny právny dôvod
platieb (100 eur resp. 400 eur). Pokiaľ súd prvého stupňa nezistil právne dôvody platieb 100,- eur a 400,-
eur, bolo podľa názoru žalobcu jeho povinnosťou vyhovieť návrhu žalobcu na vydanie/vrátenie 100,-
eur a 400,- eur titulom bezdôvodného obohatenia. Žiadny zo žalovanou tvrdených právnych dôvodov
nebol v konaní preukázaný. Výživa žalovanej zo strany žalobcu bola dostatočne zabezpečená plneniami
poskytovanými žalobcom vo forme úhrady nákladov na spoločné bývanie a domácnosť, čo žalobca
preukázal viacerými dôkazmi, najmä výpismi z účtu i z kreditnej karty. S uvedenými skutočnosťami/
dôkazmi sa súd prvého stupňa nevysporiadal. Žiadny z vykonaných dôkazov nepreukazuje žalovanou
tvrdené právne dôvody platieb vo výške 100,- eur a 400,- eur a rovnako tak žiadny z vykonaných dôkazov
nesvedčí existencii akéhokoľvek právneho dôvodu (napokon súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku
ani žiadny právny dôvod platieb vo výške 100,- eur a 400,- eur neuvádza). Ak žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, možno o tom uvažovať len vo vzťahu k existencii darovacej zmluvy. Žalovaná však
neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k ňou tvrdeným viacerým právnym dôvodom platieb (100,- eur a
400,- eur). Keď súd prvého stupňa nemal preukázaný právny dôvod platby, mal vyhovieť uplatnenému
nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca súčasne poukázal na skutočnosť, že súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo neodôvodnil. Bez náležitého odôvodnenia
je napadnuté rozhodnutie arbitrárne a z vyššie uvedených dôvodov je zároveň nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná a žiadala, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správne v oboch výrokoch. Poukázala na podrobné dokazovanie, ktoré
súd prvého stupňa vykonal a na základe ktorého presne ustálil skutkový stav, pričom právnu vec
správne právne posúdil. Rozsudok odôvodnil podrobne a vyčerpávajúco. Ani pri jednej zo sporných súm,
ktorých zaplatenia sa žalobca domáha, nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že tieto jej žalobca
poukazoval na účet s úmyslom jej ich darovať a ona ich prijala ako dar. Všetky peniaze, ktoré jej žalobca
poukazoval počas ich spolužitia na účet, boli poukazované s úmyslom, aby mala na účte dostatok
finančných prostriedkov na úhradu všetkých potrieb ich spoločnej domácnosti, vrátane jej študijných
nákladov. V súvislosti s námietkou žalobcu, že boli naplnené hmotnoprávne podmienky vrátenia daru,
pretože konanie žalovanej je nevyhnutné hodnotiť ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi
uviedla, že rozpad ich partnerského stavu bol postupný a pravdou je, že komunikácia medzi nimi
zlyhávala, v dôsledku čoho sa nedokázali primeraným spôsobom dohodnúť o ďalšej starostlivosti o
maloletú dcéru. Konanie žalovanej však určite nemožno hodnotiť ako konanie v hrubom rozpore s
dobrými mravmi, pretože chcela len vykonávať svoje zákonné rodičovské práva, právo byť so svojou
dcérou, starať sa o ňu a vychovávať ju, podieľať sa na zabezpečovaní všetkých jej potrieb. Naopak, bol
to žalobca, ktorý jej bránil vo výkone týchto zákonných rodičovských práv spôsobom, ktorý bol v hrubom
rozpore so záujmami maloletej dcéry. K námietke žalobcu, že ak prvostupňový súd nezistil z vykonaného
dokazovania, že došlo k darovaniu vymáhaných peňazí, mal zaviazať žalovanú na ich zaplatenie z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia, žalovaná uviedla, že žalobca v konaní nezmenil svoj pôvodný
návrh, teda nedomáhal sa zmeny návrhu pozostávajúcu z domáhania sa tej istej sumy z iného právneho
dôvodu, t. j. na základe iných skutkových okolností, preto prvostupňový súd ani nemohol o takomto jeho
návrhu konať. O zmenu žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe
alebo ak požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe,
alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe
iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než aký uviedol v pôvodnej žalobe(uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 28.09.2010, sp. zn. 6 Cdo 99/2010). Z opatrnosti vzniesla námietku premlčania
s poukazom na ustanovenie § 107 od. 1 Občianskeho zákonníka. K poukázaniu súm na jej účet došlo
06.08.2009, 10.12.2009 a 03.09.2010. Žalobu na súd žalobca podal dňa 19.11.2012, teda nepochybne
po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť nasledujúci deň po pripísaní poukázaných
peňazí na jej účet. Žalovaná sa domáhala náhrady trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 202
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Senát
odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a OSP bez nariadenia pojednávania a
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu
odvolací súd poukazuje na nasledovné skutočnosti:

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 100,- eur a sumy 400,- eur zamietol z dôvodu
nepreukázania, že sa jednalo o dar a v časti o zaplatenie sumy 550,- eur z dôvodu, že správanie
sa žalovanej nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov značnej intenzity, teda neboli
splnené hmotnoprávne predpoklady pre vrátenie daru.

V zmysle ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. V
tomto ustanovení je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza
na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré
mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať
predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade
ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca
ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998). Právo darcu domáhať sa vrátenia daru
vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré naplňuje znaky uvedené v ustanovení § 630
Občianskeho zákonníka. Pokiaľ darca toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď
prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel obdarovanému. Ustanovenie § 630 Občianskeho
zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu
určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a
mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho
správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje
len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj
dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych(porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004). Právo darcu
na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo
nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých
mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa
obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť
ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých
mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom
jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý
nezáujem a pod. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné
považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci
subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať
do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je
príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu
vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky
hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či
on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho
správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V
kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú)
reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom
nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 108/2007).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa po tom, ako správne
vyhodnotil, že len v prípade sumy 550 eur sa jedná o dar, správne zameral dokazovanie na zistenie
nielen skutočností, z ktorých možno vyvodiť správanie sa žalovanej ako obdarovanej, ale zisťoval a
vyhodnocoval aj správanie sa žalobcu ako darcu, a to práve z hľadiska uplatnenia princípu vzájomnosti.
Neobstojí odvolacia námietka žalobcu, že súd má posudzovať len konkrétne - žalobcom označené
konanie obdarovaného, pričom hodnotenie správania darcu nemá oporu v právnej norme. Odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že princíp vzájomnosti je súdnou praxou všeobecne akceptovaný a

uplatňovaný práve preto, že je potrebné skúmať dôvody, ktoré viedli obdarovaného k správaniu, ktoré
darca pociťuje ako nemorálne. Práve z dôvodu, že nie je možné vychádzať len z pocitov darcu, ale je
potrebné objektivizovať a vyhodnotiť správanie obdarovaného je nevyhnutné správanie obdarovaného
a správanie darcu vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach. V preskúmavanej veci z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že medzi účastníkmi došlo k narušeniu ich partnerského spolužitia,
nevedeli sa dohodnúť o úprave práv a povinností k maloletej dcére, pričom styk dcéry s druhým rodičom
minimálne sťažovali až znemožňovali obaja účastníci. Obaja žiadali súd o zverenie maloletej do osobnej
starostlivosti, obaja pritom konali spôsobom, ktorý je možné hodnotiť ako obmedzovanie rodičovských
práv druhého rodiča. Odvolací súd súhlasne so súdom prvého stupňa konštatuje, že správanie sa
žalovanej vo vzťahu k žalobcovi nie je možné vyhodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy v intenzite
predpokladanej ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že toto správanie malo svoj
pôvod v konflikte so žalobcom, ktorý bol vzájomný. Správanie sa žalovanej nie je možné hodnotiť
izolovane od konfliktu, ktorý medzi účastníkmi nastal. Nejednalo sa o ničím neodôvodnené jednostranné
správanie sa žalovanej, ku ktorému žalobca nezavdal žiaden dôvod.

Neobstojí ani tá námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s tým, že žalobca
preukázal úhradu nákladov na spoločnú domácnosť a teda nebolo potrebné žalovanej prispievať ďalšími
príspevkami na jej výživu, či chod domácnosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na vedenie spoločnej domácnosti účastníkmi a na skutočnosť, že spoločne uhrádzali náklady
na svoje potreby bez rozlišovania hospodárenia so svojimi príjmami. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 19.02.2013 (č.l.42), kde uvádza, že žalovanej
poskytoval peniaze niekoľkými spôsobmi - v hotovosti do jej rúk a tiež jej poskytoval peniaze na jej účet. Z
tejto výpovede vyplynulo, že žalobca neuhrádzal náklady na domácnosť výlučne osobne, ale poskytoval
(prevádzal) peňažné prostriedky aj žalovanej, ktorá náklady uhrádzala.

S poukazom na uvedené neobstojí ani námietka žalobcu o tom, že súd prvého stupňa sa nezaoberal
vznikom bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Súd prvého stupňa správne vo svojom
rozhodnutí konštatuje (str. 9 druhý odsek), že bolo procesnou povinnosťou žalobcu preukázať, že na
strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie. Túto povinnosť žalobca nesplnil. Súd prvého stupňa
vychádzal z nesporného zistenia, že účastníci v rozhodnom čase žili v spoločnej domácnosti a že
vzhľadom k tomu, že žalovaná bola na materskej dovolenke, náklady na domácnosť z veľkej časti znášal
žalobca. Ako je vyššie uvedené, sám žalobca uviedol, že poskytoval žalovanej peňažné prostriedky na
jej účet alebo v hotovosti. Z celého kontextu je zrejmé, že tieto prostriedky jej poskytoval za tým účelom,
aby hradila náklady či už svoje osobné alebo náklady spojené so spoločnou domácnosťou a maloletými
deťmi.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného
dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke, preto sú odvolacie
námietky žalobcu nedôvodné.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 OSP v
spojení s ustanovením § 142 ods. 1 OSP. Žalovanej ako úspešnej v odvolacom konaní patrí náhrada
trov odvolacieho konania spočívajúca v náhrade trov právneho zastúpenia. Žalovaná si náhradu trov
odvolacieho konania uplatnila prostredníctvom svojej právnej zástupkyne za jeden úkon právnej služby
- písomné vyjadrenie k odvolaniu v sume 61,41 eura + 7,81 eura režijný paušál + 20 % DPH.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.