Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/232/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217543
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217543.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ a advokát Doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 3. decembra 2013 č. k. 9C/94/2013-32, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125 eura ako náhrady škody a sumy 521,85 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 16Er/537/2010. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust.
§ 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, 2, 3 § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 1, 2 písm.

c/, d/, i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania - Exekučný poriadok (ďalej
aj ako „EP"). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/537/2010 podal súdny exekútor súdu dňa 24.06.2010 žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom
a výpisom z obchodného registra na oprávnenú. Exekučný súd zistil, že nie je pripojená zmluva o úvere,
preto vyzval navrhovateľku 30.06.2010 na predloženie úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola zaslaná

16.09.2010 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a súd následne uznesením zo dňa
22.10.2010 č.k. 16Er/537/2010-14 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.01.2011 č.k.
15CoE/543/2010-31 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Exekúcia bola zastavená uznesením prvostupňového súdu zo dňa 21.07.2011, č.k. 16Er/537/2010-43,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2011. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje podmienky, pri
splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
a ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre
vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t.j. nesplnenie čo i len
jednej spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. Z vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že navrhovateľka sa písomne obrátila na odporkyňu, ako na príslušný orgán so svojimnárokom na náhradu škody. Odporkyňa nárok na náhradu škody navrhovateľke neuspokojila, a preto sa
navrhovateľka obrátila so svojim návrhom na súd. V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a
povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zák. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený aj bez návrhu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne (uznesenie NS SR 6Cdo105/2011). Za účelom objektívneho posúdenia zákonnosti

vedenej exekúcie, najmä z dôvodov podľa § 45 ods. 1 Zákon o rozhodcovskom konaní, konajúci
exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie si
vyžiadal od právneho zástupcu oprávnenej úverovú zmluvu a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k udeleniu
poverenia na vykonanie exekúcie v 15-dňovej lehote. Po doručení úverovej zmluvy, jej preštudovaní,
exekučný súd v primeranej lehote, vzhľadom i na veľký počet prejednávaných vecí zamietol žiadosť o
vydanie poverenia. Na základe týchto skutočností mal súd za to, že exekučný súd konal v predmetnej

veci priebežne, bez zbytočných prieťahov, pričom s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS
16/2002 samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,jezrejmé,žeskúmanievykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnu
úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských

zmlúv. Dĺžka exekučného konania vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu zákonnosti
vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práva navrhovateľky na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase,

zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní,
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnej
odporkyni nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne nevznikli a ani si ich neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnila ust. § 221 ods. 1
OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.

1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia
súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom rade navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa jej názoru, súd bol
jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2

zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej jej nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je anulovaný značnou nedôveryhodnosťou a nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
na nedôveryhodnosti údajov. Nemala k dispozícii exekučný spis a tak mohla niektoré skutočnosti len

usudzovať. Preto označila ako dôkaz exekučný spis. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. K otázke trvania stavu právnej neistoty súd
vôbec nevysvetlil, prečo tento názor zastáva, keď právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V závere podotkla, že súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožnozaložiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej

činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie
vzniknutejkritickejsituácie.Nedostatoktakýchtoopatrenínemôžebyťdávanýzavinujejatovoformetej,
že nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť

svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote. Ona takýto záväzok nemá.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je

dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia

sumy 125 eura z titulu náhrady škody a sumy 521,85 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom
súdu pod sp. zn. 16Er/537/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty tvrdiac, že exekučný súd

rozhodol s omeškaním viac ako 283 dní.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia poukazuje nasledovné.
Predtým, ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľky, zaoberal sa ňou
namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods.
1 písm. f/ OSP).

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mala za to,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v
odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti
konať v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky:
1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v
dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti,žezákonbližšievžiadnomzosvojichustanovenípojemodňatiamožnostikonaťpredsúdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených
záujmov priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených
záujmov. Navrhovateľka v dôvodoch svojho odvolania ani nezdôvodnila, v čom videla uvedenú vadukonania. Odvolací súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že
prvostupňový súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou v dôvodoch
svojho odvolania. Vzhľadom na to, že nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie

prvostupňového súdu, podrobil rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal
sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil
skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa je zrejmé, že súdny exekútor JUDr. Rudolf

KrutýpodalžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienaOkresnýsúdLevicedňa24.06.2010.
Návrhnavykonanieexekúcieoprávnenáspísaladozápisnicepredsúdnymexekútoromdňa22.04.2010.
Súd vyzval oprávnenú na predloženie úverovej zmluvy, na čo oprávnená reagovala prípisom doručeným
súdu dňa 16.09.2010 a doložila všetky doklady potrebné k návrhu na vykonanie exekúcie. Prvostupňový
súd následne uznesením zo dňa 22.10.2010 č.k. 16Er/537/2010-14 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Nitre zo dňa 21.01.2011 č.k. 15CoE/543/201-31 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zamietol. Následne uznesením zo dňa 21.07.2011 č. k. 16Er/537/2010-43
prvostupňový súd exekučné konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.08.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (platného do 01.06.2010), súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom, v hore citovanom ustanovení
plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo

umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. Tejto
jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie
poverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotunazamietnutienávrhunavydaniepoverenia,
upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia, a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods.
2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou,

teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na
vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach v
rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého

sa 15-dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-
dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala
aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu

rozhodnúť či už pozitívne, alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd

stotožnil.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2011: písm. d/ podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených i/ podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných

rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného od 01.06.2011, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Z uvedenej úpravy ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku potom vyplýva, že až novela
Exekučného poriadku v § 41 ods. 2, od 01.06.2011 zaviedla pod písm. d/, že rozhodcovské rozsudky
sú vykonateľné exekučné tituly. Podľa názoru odvolacieho súdu preto rozhodcovské rozsudky boli
exekučnými vykonateľnými titulmi do uvedeného obdobia aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného

poriadku. Keďže až novela od 01.06.2011 zaviedla definíciu rozhodcovských rozsudkov v § 44 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku, bolo možné až od tohto obdobia aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku o tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c/ a d/.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č.
412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013
a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2010. Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona
však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia.

Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľky v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd
v tejto časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že

súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by tom mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v

súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľky bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným

na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s takýmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil,
pretože prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľkou v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

Čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v
tejto súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo
potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľke nevznikla škoda, a
preto takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné.

K odvolaniu navrhovateľky týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľke nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľka uplatňovala svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre
ktorý bolo exekučné konanie zastavené.
Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.