Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. jún 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/100/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211213303
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2211213303.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Debt Finance
AG, so sídlom Švajčiarsko, Zug, Alpenstrasse 2, Ch-6300, IČO: CH-020.3.020.910-7 zastúpeného
advokátom: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanému: R. P., nar.
XX.X.XXXX, bytom G. S., W. XX, o zaplatenie 1.567,79 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa

protirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredazodňa1.10.2012č.k.12C/182/2011-48-vzamietajúcej
časti včítane závislého výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k zaplateniu
zmluvnej pokuty vo výške 13,86 Eur i s príslušenstvom p o t v r d z u j ea vo zvyšku napadnutej
zamietajúcej časti, včítane závislého výroku o náhrade trov konania, rozsudok súdu prvého stupňa r
u š í a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 767,14 Eur

a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.177,14 Eur od 31.10.2010 do 11.3.2010, zo sumy
767,14 Eur od 12.3.2010 do zaplatenia, do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd
žalobu zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Na podnet odvolacieho súdu prvostupňový súd uznesením zo dňa 23.10.2013 č.k. 12C/182/2011-104
opravil výrok I. rozsudku tak, že namiesto zaplatenia predmetného úroku do 11.3.2010 správne má byť

11.3.2011 a namiesto nesprávneho od 12.3.2010 má byť správne od 12.3.2011.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z.z., § 3 ods. 5, § 4 ods. 1, 2, 3 ako i § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 39, § 544
ods. 1, § 517 ods. 2, § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z. Po tom,
ako uzavrel, že zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom ESSOX,
s.r.o. Bratislava a žalovaným ako dlžníkom dňa 25.5.2009 je spotrebiteľskou zmluvou a preto sa na ňu

vzťahuje zák. č. 258/2001 Z.z. a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, súd v zmysle § 4 Zákona o
spotrebiteľských úveroch skúmal, či v zmluve sú obsiahnuté všetky zákonom určené náležitosti a dospel
k záveru, že tomu tak nie je, keď v zmluve absentuje konečná splatnosť úveru a termíny splátok. Poukaz
na splatnosť úveru po uplynutí počtu mesiacov na splátkach podľa prvostupňového súdu nemožno za
údaj o splatnosti úveru považovať, keďže zákon vyžaduje jednoznačnú údaj. K súdom prvého stupňa
tvrdenej absencii termínov splátok sa v odôvodnení prvostupňový súd vôbec nevyjadruje. Následne súd

uzavrel, že aj absencia iba jednej zo zákonom predpísaných náležitostí zmluvy v § 4 ods. 2 písm. g)
a i) má za následok, že žalovaný je potom povinný vrátiť žalobcovi len hodnotu toho, čo mu žalobca
poskytol bez úrokov a bez poplatkov. Následne súd vyrátal, že keďže žalobca poskytol žalovanému úvervo výške 2.047,50 Eur (po odpočítaní poplatku 52,50 Eur), túto čiastku je povinný žalovaný žalobcovi
vrátiť, ale keďže žalovaný splatil 780,36 Eur a následne ešte 500,- Eur, vrátiť musí ešte 767,14 Eur.
Iba v tejto časti bol nárok žalobcu dôvodný a súd mu vyhovel. Súd vyhovel tiež nároku na úrok z

omeškania, keďže došlo preukázateľne k omeškaniu dlžníka a súd potom priznal žalobcovi nárok na
úrok z omeškania v zákonom prípustnej výške od času, ako si ho uplatnil. Pokiaľ ide o nároky na
zmluvnú pokutu, táto zmluvná podmienka je dojednaná vo všeobecných obchodných podmienkach bez
možnosti ovplyvnenia zmluvných podmienok zo strany žalovaného a nespĺňa zákonom danú podmienku
písomnej formy obojstranného súhlasu, nakoľko absentuje vážny a písomný prejav žalovaného, preto

súd vo zvyšku žalobu zamietol. K splneniu uloženej povinnosti žalovanému poskytol dlhšiu lehotu, k
splátkam však nepristúpil, keďže navrhované splátky boli nízke, splácanie by trvalo neúmerne dlho,
pričom žalovaný od podania žaloby sám iniciatívu na splácanie dlhu neprejavil. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, že strany boli úspešné približne v rovnakom rozsahu a preto
žiadnemu z nich náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu výlučne v zamietajúcej časti, podal prostredníctvom svojho
právneho zastúpenia odvolanie ešte pôvodný navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd
napadnutýrozsudokzrušilavecvrátilsúduprvéhostupňanaďalšiekonaniestým,žesúdvecnesprávne
právne posúdil. Podľa odvolateľa predmetná spotrebiteľská zmluva údaj o konečnej splatnosti úveru
obsahuje v písomnom vyhotovení, keď je definovaná ako „dátum splatnosti poslednej mesačnej splátky

je 15. deň 48. mesiaca od financovania úveru“. Presný dátum konkrétnym dňom nemohol byť určený,
nakoľko úver bol poskytnutý až po akceptácii žiadosti a teda pri podpise zmluvy ešte nebolo zrejmé k
akému dátumu bude úver poskytnutý. Nie je teda správny záver súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere
neobsahuje jednoznačný údaj o konečnej splatnosti úveru, pretože predmetný Zákon o spotrebiteľských
úveroch neukladá povinnosť, aby bol tento dátum vyjadrený číselným určením konkrétneho dátumu,

navyše údaj o konečnej splatnosti úveru v danej úverovej zmluve je nezameniteľný s iným dňom a je
teda dojednaný dostatočne určito. Odvolateľ sa rovnako nestotožnil so záverom prvostupňového súdu,
že v zmluve absentuje výška, počet a termíny splátok istiny a iných poplatkov, keďže zmluva obsahuje
všetky zákonom predpísané náležitosti. Výška splátky bola určená na 65,03 Eur, počet na 48 a termín
splatnosti každej splátky na 15. deň v mesiaci. V tejto súvislosti poukázal na dôvodovú správu k § 4

Zákona o spotrebiteľských úveroch, ako i na Vyhl. MS SR č. 620/2007 Z.z. Preto potom nie je vecne
správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, keď žalobcovi priznal iba rozdiel medzi sumou poskytnutého
úveru a platbami, ktoré vykonal žalovaný. Z odôvodnenia podľa odvolateľa taktiež nevyplýva na základe
čoho a akých súm bol priznaný úrok z omeškania v priznanom rozsahu. Čo sa týka nárokov na zmluvnú
pokutu odvolateľ označil za nespravodlivé požadovať od žalobcu, aby bez toho, aby mal akúkoľvek

záruku poskytoval finančné úvery. Žalovaný vstúpil so žalobcom do právneho vzťahu vedome s cieľom
uzatvorenia zmluvy o úvere, pričom na základe prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy došlo k vzniku
záväzkového vzťahu. Pokiaľ mal žalovaný plnú spôsobilosť na právne úkony, bol plne spôsobilý aj na
posúdenie zmluvy o úvere, ktorú uzatváral, pričom s ňou vyslovil súhlas a taktiež sa podpisom zmluvy
oboznámil so sadzobníkom poplatkov ako aj s obchodnými podmienkami.

Odporca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa predložil písomné vyjadrenie,
ktorým žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď sa stotožnil s tým, že
v predmetnej zmluve o úvere absentuje konečná splatnosť spotrebiteľského úveru a výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho sa na úver hľadí ako na bezúročný.

Zároveň žiadal, aby súd nepriznal žiadnej zo sporových strán náhradu trov.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202

O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal
rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti včítane závislého výroku o náhrade konania, teda v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred

na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej
stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok súduprvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a výlučne v časti
týkajúcej sa zmluvnej pokuty bolo dôvodné rozsudok podľa § 219 O.s.p. potvrdiť.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd zamietajúci výrok založil na
závere, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. g) a i) zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch neobsahuje konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru
a termíny splátok a že zmluvná pokuta obsiahnutá vo všeobecných podmienkach nebola dojednaná
písomne.

Pokiaľ ide o konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej
medzi právnym predchodcom navrhovateľa spoločnosťou ESSOX SK, s.r.o., Bratislava ako veriteľom
a dodávateľom a povinným ako spotrebiteľom a dlžníkom zo dňa 25.5.2009 bolo zistené, že je v nej
obsiahnutý údaj - text „Dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky je 15. deň 48. mesiaca od
financovania úveru“ ako i „Termín splatnosti mesačnej splátky je vždy 15. deň v mesiaci.“ Predmetom

odvolacieho konania vzhľadom na obsah rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacie dôvody žalobcu
bolo potom posúdiť, či takáto formulácia konečnej splatnosti úveru a termínov splatnosti jeho splátok
napĺňa požiadavku § 4 ods. 2 písm. g) a i) zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere

okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať podľa písm. g) konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru a podľa písm. i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Podľa odseku 3
citovaného ustanovenia, ak potom zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti, okrem iných
i podľa odseku 2 písm. g) a i), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Veriteľ v predmetnej spotrebiteľskej zmluve pri určení dátumu splatnosti poslednej mesačnej splátky
použil formuláciu „15. deň 48. mesiaca od financovania úveru“. Je pravdou, že pojem - spojenie
„financovanie úveru“ nie je nikde v predmetnej zmluve, ani v jej obchodných podmienkach, bližšie
definovaný.

V zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v
rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa všeobecne dostupných informácií (napr. na webovej stránke slovník.sk) pojem financovať

znamená platiť - dávať peniaze na niečo, vyplácať - platiť, vyplácať v hotovosti, šekom, hradiť
uhradzovať, uhrádzať, financovať - dávať peniaze na niečo, preplácať, a okrem toho i odmeňovať
platom. Podľa slovníka cudzích slov vydaného Slovenských pedagogickým nakladateľstvom v roku
1983 v Bratislave, slovo financovať, znamená poskytovať, dávať finančné prostriedky na dačo, prípadne
dakomu, a pod pojmom financovanie je potrebné rozumieť vydávanie peňažných prostriedkov na

akýkoľvek účel. Z citovaného vyplýva, že daný pojem je jasný nesporný a jednoznačný. Vôľa žalobcu,
ale ani žalovanej, ktorý tento právny úkon urobili, nie je v rozpore s týmto jazykovým prejavom.
Financovanie nepatrí k novým ešte nezažitým cudzím slovám, v slovenčine je zavedený už desiatky
rokov, je všeobecne známy širokému spektru ľudí, nielen odbornej verejnosti. Osobitnú definíciu tohto
pojmu v zmluve preto odvolací súd nepovažoval za potrebnú ani nevyhnutnú.

S poukazom na vyššie uvedené v spotrebiteľskej zmluve použitá formulácia „financovanie úveru“
jednoznačne nesporne a bez akýchkoľvek pochybností znamená poskytnutie, platenie resp. vyplatenie
finančných prostriedkov tvoriacich predmet úveru zo strany žalobcu žalovanej. Keďže v zmluve je
jednoznačne určené, že dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky je 15. deň 48. mesiaca od

financovania úveru, teda od vyplatenia predmetu úveru spotrebiteľovi, v danom prípade pripísaním
peňazí na účet žalovanej, je potom i nesporne a jednoznačne určiteľný - vypočítateľný dátum splatnosti
poslednej mesačnej splátky. Napokon v čase uzavretia zmluvy o úvere zvyčajne ani nie je možné
jednoznačne určiť konkrétny dátum splatnosti poslednej mesačnej splátky, keďže ešte nie je zrejmé
ku akému konkrétnemu dátumu bude reálne suma úveru poskytnutá - vyplatená - pripísaná na účet

dlžníkovi (§ 567 ods. 2 Obč. zák.) a aký bude teda dátum splatnosti prvej mesačnej splátky, od čoho
je zväčša závislý i dátum splatnosti poslednej mesačnej splátky. Táto časť predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je nezrozumiteľná ani neurčitá a zmluva potom v súlades ustanovením citovaného § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch obsahuje i podstatnú
zákonnú náležitosť, a to uvedenie konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Pokiaľ ide o súdom prvého stupňa tvrdenú absenciu termínu splatnosti splátok, prvostupňový súd v
odôvodnení preskúmavaného rozsudku tento svoj záver iba formálne skonštatoval, avšak nijako bližšie
ho nezdôvodnil a ani neoprel o žiaden konkrétny text zmluvy. V zmluve sa pritom uvádza: termín
splatnosti mesačnej splátky je vždy 15. deň v mesiaci a s týmto textom sa súd nevysporiadal. Závery
súdu prvého stupňa v tomto smere sú preto nepreskúmateľné.

Na rozdiel od vyššie uvedeného odvolací súd sa ale stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v časti
zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty s tým, že „dojednanie zmluvnej pokuty
vo všeobecných obchodných podmienkach nespĺňa zákonom danú podmienku písomnej formy tohto
dojednania“. V bode 1. na prvej strane predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je obsiahnuté
dojednanie, že obchodné podmienky včítane Sadzobníka sú súčasťou danej zmluvy a povinný sa s

nimi oboznámil. Obdobne v zmysle I. bod 3 obchodných podmienok tieto spolu so Sadzobníkom sú
zmluvnými podmienkami a tvoria neoddeliteľnú súčasť danej zmluvy s tým, že povinný prehlásil, že
bol s obchodnými podmienkami aj Sadzobníkom pri podaní žiadosti oboznámený, sú v nich všetky
ustanovenia zrozumiteľné a prejavuje súhlas byť nimi viazaný. V čl. VI. Záverečné ustanovenia pod
bodom 7. Dôsledky porušenia platobných povinností je obsiahnutá zmluvná pokuta vo výške 10% z

každej mesačnej splátky, s ktorej úhradou je klient v omeškaní.

Z uvedeného teda vyplýva, že predmetná zmluvná pokuta, ktorú si okrem iného žalobca uplatňuje
danou žalobou, nebola dojednaná priamo v písomnom podpísanom vyhotovení danej zmluvy, ale
je obsiahnutá iba v obchodných podmienkach, ktoré boli vyhlásené za jej súčasť. Odvolací súd

sa s týmto záverom prvostupňového súdu, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné, plne
stotožňuje. Poukazuje pritom na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp
rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe
právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri
použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Ale i tam, kde

sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej
pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi
neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v
materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého
sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na

okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp
rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína
rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu

mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u
niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom
vyplývaochranaslabšejzmluvnejstranyatoscieľomdosiahnutiavyváženejpozície,tedaspravodlivosti,
ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú
značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne

prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky
spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac
povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že
budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami

panujú.Abyboladosiahnutárovnosť,jenutnénerovnosťvýchodzíchpozíciíkorigovaťrovnakonerovnou
úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby
vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu
niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame
spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp

rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je
dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem
obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa
očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Aknepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť
svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa
zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného

spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na
aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné
všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové
obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo
nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú

slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme
dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti
spotrebiteľa najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej
pokute. Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto
konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že
dojednanie o zmluvnej pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv.

všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na
ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR I.ÚS 3512/11).

Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie potom odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára,
že pokiaľ v rámci spotrebiteľskej zmluvy dojednanie o zmluvnej pokute nie je obsiahnuté priamo v

podpísanej zmluve, ale iba v obchodných podmienkach, hoci vyhlásených za jej súčasť, zmluvnú
pokutu nemožno považovať za platne písomne dojednanú (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý
sa s poukazom na § 1 ods. 2 v spojení s § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, vzťahuje i na
obchodnoprávne vzťahy). Nedostatok zákonom predpísanej písomnej formy právneho úkonu potom v
zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného

zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť oprávnenie, ani povinnosť. Prvostupňový súd preto
správne žalobu v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty zamietol. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého
stupňa v časti zamietnutia zmluvnej pokuty napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa s použitím
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Inak tomu bolo vo zvyšku odvolaním napadnutej časti, teda v časti zamietnutia nároku žalobcu na úroky
a poplatky, v ktorej časti, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v dôsledku nedostatočného
resp. absentujúceho odôvodnenia záverov prvostupňového súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), došlo k
odňatiu účastníkom možnosti konať pred súdom. Odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej zamietajúcej časti ohľadom úrokov a poplatkov, s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho,
bude opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu v právoplatne neskončenej časti, zohľadniac pritom príslušné
normy na ochranu spotrebiteľa a až následne vo veci opätovne v zrušenej časti rozhodnúť, pričom

rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.