Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 23, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 6CoE/29/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708206198
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Rudolf Ďurta
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6708206198.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so sídlom
v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX P., Y. XXXX/X, vedenej pod sp. zn. EX 3362/08 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo

výške 517,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen,
č. k. 24Er/480/2008-45 zo dňa 19.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. a/ zák. č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučného poriadku) s poukazom na

§ 52 a nasl./ zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a § 4
ods. 2 písm. j, § 4 ods. 3/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej
len zákon o spotrebiteľských úveroch) a za použitia smerníc Rady 93/13/EHS z 05.04.1993, 87/102/
EHS z 22.12.1986. Súd po zvážení a zohľadnení všetkých okolností uzatvorenia zmluvy o úvere medzi
oprávneným a povinným totiž dospel k záveru, že predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej
zmluve nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej dojednanie je teda neprijateľnou
zmluvnou podmienkou. Okresný súd tiež poukázal na to, že zmluva o úvere neobsahovala všetky
predpísané zákonné náležitosti, konkrétne údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkových

nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, čo má za následok, že úver sa zo zákona
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ako aj na to, že účastníkmi konania bola dohodnutá výška
úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, čo je v rozpore s dobrými
mravmi a zásadou ekvity. Zároveň súd rozhodol o tom, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie
nepriznáva a že súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie nevylučuje.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval

svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. V prvom rade poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z ktorého vyplýva, že ak exekučný súd už vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v ďalších procesných fázach exekúcie posudzovalneplatnosť rozhodcovskej zmluvy a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Oprávnený ďalej namietal
nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a rozhodcovskú doložku, ktorým
nesprávnym postupom exekučný súd porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K

takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
sozákonomsvýsledkomabsolútnejnerozpornostipodľaustanovenia§44ods.2/Exekučnéhoporiadku.
Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní,
a keďže mu neprináleží konať o zrušení rozhodcovského rozsudku, nemá zákonné oprávnenie

umožňujúce zamedzenie účinkov rozhodcovského rozsudku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje
doprávaprávnehopostaveniaoprávneného.Úspešnýžalobcavrozhodcovskomkonanístrácavplyvom
nahradeniaopravnéhoprocesuindikovanéhoustanovením§40anasl.Zákonaorozhodcovskomkonaní
revíznym postupom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa). Je

povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a
jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava,
ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom
štáte neakceptovateľná. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné

právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Exekučný súd tak nebol oprávnený zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného
súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný
postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho

interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky,atoprerozporsprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkýchsubjektovpráva
v právny poriadok. Oprávnený ďalej namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2/ Zákona o rozhodcovskom

konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní, nie však v rozsudku rozhodcovského súdu. Nie je z hľadiska princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnom poriadku možné, aby paralelne popri sebe
existovali rovnocenné opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu.
Povinný by sa tak mohol vždy spoľahnúť na revíziu vykonávanú exekučným súdom, a bol by zbavená

zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní
o zrušení rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania.
Oprávnený je pritom v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom
odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí
byť zachovaná zásada rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo

na súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený navyše namietal zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na
smernicu Rady 93/13/EHS, nakoľko táto nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a ani citované

rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú záväznosť. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
oprávnený tvrdí, že je platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského
súdu, neustanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde
pritom o fiktívnu možnosť, ale o reálnu, skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu, spotrebiteľ
sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na

všeobecnom súde. V odvolaní oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré exekučný súd považoval
uzavretúzmluvumedzioprávnenýmapovinnouzazmluvuospotrebiteľskomúvere.Oprávnenýposkytol
úver na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktoré
mali v tom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu. Pokiaľ sa právny režim uzavretej
zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o

úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá, o. i., aj ročná percentuálna miera nákladov. Poukázal na
to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo
forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Namietal aj nesprávne
posúdenie ohľadom neprimerane vysokých úrokov z omeškania, pretože povinný podpísaním zmluvyo úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. s úrokmi z omeškania vo výške 0,25 %
za každý deň omeškania. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Podľa

názoru oprávneného dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je tak v rozpore
s dobrými mravmi ani so zásadou poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úver z
vlastných zdrojov a nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru. Uviedol ďalej, že ustanovenie § 369
ods. 1/ Obchodného zákonníka má dispozitívnu povahu, pričom výška úrokov z omeškania sa upravuje
predovšetkým dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, v ktorom súd konštatoval, že výška úrokov 0,25 %
denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Toto stanovisko je
obsiahnuté i v početných ďalších rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22. 09. 2005, sp. zn. 2Obdo 28/2004 zo dňa 22. 09. 2005), v ktorých súd zdôraznil, že nie je
možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže odporca v čase, keď bol pri uzatvorení
zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam

uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si
byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dohodnutej výške. Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých
úrokov je primeraná tomuto riziku. V závere oprávnený opätovne zdôraznil, že úrok z omeškania je
sankciou a povinný má vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne

a včas splní. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so zákonom bola predmetom
skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd v tomto konaní uznal
exekučnýtitulzasúladný,keďudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie.Odvydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto

oprávnený navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru
predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že

„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho

súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O. s. p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni

vyhovieťKrajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných ust.
§ 212 ods. 1/ O. s. p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1, 2/ O. s. p. bez nariadenia
pojednávania uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhmi na prerušenie konania
v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b, c/ O. s. p.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (Čl. 234 Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve

aj otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemáreálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie

Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval

v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EÚ mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal

žiadnyzdôvodovuvedenýchv§109ods.1písm.b/ac/O.s.p.preprerušeniekonaniapodľaosobitného
zákona, a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Podľa § 219 ods. 1/ O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2/ O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Súd prvého stupňa oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 15.06.2007, ako
aj Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka, vec správne
právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah

medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah, a následne aj vychádzajúc z
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a s použitím smerníc Rady 87/102/EHS z 22.12.1986
a 93/13/EHS z 05.04.1993 svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené
stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98
až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky

spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa. S uvedeným postupom exekučného súdu, ako aj s
odôvodnením napadnutého uznesenia sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, preto v zmysle § 219
ods. 2/ O. s. p. v podrobnostiach poukazuje na dôvody napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej
preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu- rozhodcovského rozsudku so
zákonom, túto krajský súd nepovažoval za dôvodnú. Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení, a

to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1, 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní
(§ 45 ods. 1, 2) je totiž zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie- obzvlášť
pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41

Exekučného poriadku. Exekučný súd má teda zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia,
že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Odvolací súd v tejto otázke
opätovne poukazuje na závery obsiahnuté v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10

zo dňa 16.11.2010.

Neobstoja ani argumentačné dôvody spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie
ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, na spravodlivý súdny proces a na
zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených

samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne
posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy
o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva
prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Rovnako nemá zákonné ani
skutkové opodstatnenie námietka údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu

exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo
v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vymieneného ustanovením 57 ods. 1 písm. a, b, f až h,
k/ Exekučného poriadku pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta
posledná, § 58 ods. 5/ Exekučného poriadku) a preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia
exekučného súdu ako súdu prvého stupňa, je predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

Z predloženej zmluvy o úvere je zrejmé, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal
pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru
vyplývajúce z ust. § 1 ods. 2 písm. e, § 2, § 3 ods. 2/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou

právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto
zákona. Odvolateľ v tomto smere polemizoval o správnosti právneho posúdenia predmetnej zmluvy ako
spotrebiteľskéhoúveru,atýmajopodradenítohtozmluvnéhovzťahupodrežimupravenýustanoveniami
zákona o spotrebiteľských úveroch. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva
upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný

spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje úverovú
zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo
povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnejprávnej norme výraznú ochranu spotrebiteľovi poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v
spotrebiteľskej zmluve, vrátane služieb na finančnom trhu, upravený v ust. § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka (v spojení s § 23a ods. 1/ zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a s ust. § 3 ods.

3 neskôr prijatého zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny
vzťah založený medzi oprávneným a povinným predmetnou zmluvou o úvere, je nutné aplikovať
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov
a ochrany práv spotrebiteľa- a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení

Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom
na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred

individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej
formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka
nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v bode 17 zmluvných dojednaní. Po tomto
výbere už povinný nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných
podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou

rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia
či bránenia svojho práva nielen medzí všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo
slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej
zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok v rozpore so zákonom a

dobrými mravmi (neprimerane vysoký úrok z omeškania, úroky a poplatky aj napriek absencii RPMN)
odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného súdu o
nezákonnosti uplatneného nároku, a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a

nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods.
1, 2/ O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.