Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 11, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/289/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223395
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112223395.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda

Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35807598,zast.spoločnosťouFridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporkyni: Slovenská
republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 19. 12. 2013 proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/241/2012-72 zo dňa 29. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi právo na náhradu trov

konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal od odporcu zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 355,89 Eur z titulu nesprávneho
úradného postupu tunajšieho súdu.

Odporca žiadal návrh zamietnuť.

Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, spisom tunajšieho súdu v konaní
4Er/1308/2010 a zistil tento skutkový stav:

Podľa tvrdenia navrhovateľa tento vykonáva podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov. V pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným
podaním podľa ustanovenia § 38 Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať

exekúciu z titulu svojej pohľadávky vzniknutej z neplnenia záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
dlžníkomP.P..Exekútorpridelilexekučnejvecič.EX10583/2010.Následnepredložilnávrhnavrhovateľa
na vykonanie exekúcie tunajšiemu súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. O
žiadosti exekútora mal súd v zmysle § 44 Exekučného poriadku rozhodnúť v lehote 15 dní od doručenia
tejto žiadosti. Súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 30. 01. 2011, t. j. po uplynutí zákonom
stanovenej doby s omeškaním viac ako 193 dní. Poukázal na tú skutočnosť, že vyvinul enormné úsilie,

aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď písal žiadosť o informáciu o stave konania, kde
namietal porušovanie svojich práv a žiadal o konkretizáciu prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu
podaniami zo dňa 02. 07. 2009, 23. 09. 2009, 13. 11. 2009, 25. 02. 2010 a písal aj sťažnosť na prieťahy
v konaní 30. 08. 2010, 23. 11. 2010 a 25. 05. 2011.Z dôvodu nesprávneho úradného postupu nečinnosti okresného súdu požadoval náhradu majetkovej
škody predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a
rozhodnutím o nej. Táto majetková škoda predstavovala sumu 125,-- Eur pozostávajúcu z nákladov
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému vo výške 70,-- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40,-- Eur, na administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu a na výdaje spojené s urgenciami,

poštovné a telekomunikačné výdaje spolu 15,-- Eur. Výška hmotnej škody je stanovená na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov s tým, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s pomernými
ťažkosťami.
Čo sa týka požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 355,89 Eur, vychádzal zo sumy 55,--Eur
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu
v jeho rozhodovacej činnosti, na ktorú poukázal, podľa ktorej vychádzal zo sumy 660,-- Eur za rok (napr.

Nález Ústavného súdu III.ÚS 203/06, III.ÚS 235/04, III.ÚS 347/05. Márnym plynutím času boli reálne
ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky,
pričom vďaka skorému rozhodnutiu súdu v zákonnej lehote mohol včas a efektívne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukazoval najmä na zmätočnosť návrhu s tým, že navrhovateľ
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz preukazujúci existenciu exekučného konania, vznik skutočnej
škody a nemajetkovej ujmy. Ďalej namietal, že návrh podal navrhovateľ na súd pred uplynutím 6-
mesačnej lehoty upravenej v § 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Návrh na predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody doručil navrhovateľ od 23. 04. 2012, pričom žaloby doručil súdu už dňa 27.
09. 2012. Navrhovateľov nárok je tak na súde uplatnený predčasne.

Pokiaľ ide o samotnú lehotu na udelenie poverenia exekútora, prax už dávnejšie ukázala, že lehota je
výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom

je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §
45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj
v exekučnom konaní. Zároveň sám navrhovateľ uvádzal, že podľa § 44 ods. 2 EP účinného od 01.
06. 2011 neplatí lehota 15 dní, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak teda bola

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01. 06. 2011, nárok je v tejto
časti neopodstatnený. Pred 01. 06. 2011 znelo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ EP „vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe je k
novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj

Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d EP sa správne aplikoval na
rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 01. 06. 2011.
Okrem už uvedených skutočností odporca namietal aj tvrdenie navrhovateľa, že súd mal o zamietnutí
návrhu na udelenie poverenia rozhodnúť v 15-dňovej lehote. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP

vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia, ale platí len pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Nebolo by to možné ani
logicky predpokladať, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Ďalej vzniesol odporca námietku premlčania nároku.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu, podľa tvrdenia odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škodu
a nároky, ktoré si uplatňuje, sú len hypotetické. U navrhovateľa sa jedná o spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi. K svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Tento systém musel navrhovateľ využívať nielen počas

domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom a to nielen na správu pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií. Požadovaná výška nákladov a jej uplatnenie navrhovateľom je len účelové.
Čo sa týka požadovaných nákladov na administratívne spracovanie urgencií, tieto sú požadované
v neprimeranej výške a väčšina zaslaných žiadostí mohla byť zaslaná aj elektronicky, keď samotnénávrhybolipodávanévelektronickejforme.Čosatýkanemajetkovejujmy,nepreukázalnevymožiteľnosť
pohľadávky v súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Navrhovateľ mal
možnosť získať iný exekučný titul, čo nevyužil a svojou nečinnosťou sám prispel k tejto situácii, ktorú

namieta. Poukázal tiež na znenie ustanovenia § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z. z. s tým, že v zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR poskytnutie finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného ustanovenia
nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Ústavný súd pri svojej
rozhodovacej činnosti prihliada na to, či sťažnosť adresovaná predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ
navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznala náhrada nemajetkovej ujmy.

V prípade členov riadiacich orgánov spoločnosti ich pocity v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty
a nedôvery sú irelevantné, keďže nárok si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ
nekonkretizoval o aký zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov v dôsledku konania
odporcu nastal. Tiež neupresnil, ako ovplyvnila táto situácia jeho ďalšie podnikateľské postupy. Žiadal
tiež prihliadnuť na aspekt dobrých mravov v súvislosti s nemajetkovou ujmou na strane navrhovateľa
vzhľadom k jeho praktikám, ohľadom ktorých pripojil list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre

spravodlivosť, adresovaný Stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii.

Zo spisu 4Er/1308/2010 tunajšieho súdu bolo zistené, že súdny exekútor požiadal tunajší súd o udelenie
poverenie pre výkon exekúcie dňa 16. 07. 2010. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok z titulu
úverovej zmluvy a zmenky. Dňa 07. 10. 2010 bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia, voči ktorému

podal oprávnený odvolanie dňa 10. 11. 2010. Podaním zo dňa 20. 01. 2011 vzal svoje odvolanie späť
a odvolacie konanie bolo zastavené.

Navrhovateľ ani odporca sa pojednávania nezúčastnili. Navrhovateľ svoju neprítomnosť neospravedlnil,
odporca ju ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Súd preto podľa § 101 ods. 2

OSP vec prejednal v ich neprítomnosti.

Predmetom sporu bol nárok navrhovateľa na náhradu škody v zmysle špeciálnej právne úpravy zákona
514/2003 Z. z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o

predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom.

V danom prípade odporca namietal, že navrhovateľ doručil na súd návrh na začatie konanie predčasne,
pred uplynutím 6-mesačnej lehoty ustanovenej § 16 ods. 1 citovaného zákona, v ktorej sa má nárok
predbežne prerokovať.

Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu táto lehota márne uplynula, súd nepovažoval tento
argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť.

Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatnenému

nároku. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Lehota však neplynie počas predbežného prerokovania
nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov (19 ods. 3 citovaného zákona).

V danom prípade mohla začať plynúť 3-ročná premlčacia lehota odo dňa, kedy márne uplynula 15-dňová

lehota na vydanie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 Exekučného poriadku, t. j. odo dňa 11.
08. 2010. Márne by uplynula 11. 08. 2013. Návrh na tunajší súd došiel dňa 27. 09. 2012, t. j. v rámci
tejto lehoty. Súd z týchto dôvodov nepovažoval námietku premlčania zo strany odporcu za dôvodnú.Ďalej sa súd zaoberal dôvodnosťou samotného žalobného návrhu.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom je preukázanie základných predpokladov, ktorými sú:
1. porušenie právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe
2. vznik škody
3. príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívna, preto zavinenie nie je

pre vznik škody nevyhnutným predpokladom.

Ad 1/
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonných zásad do práv, právom chránených záujmov

fyzických a právnických osôb.

Lehota 15 dní na vydanie poverenia uvedená v ust. § 44 ods. 2 EP je procesnou a zákonnou lehotou.
Zámerom tejto lehoty bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Exekučný poriadok však

neuvádza sankciu za jej prekročenie, a preto ju treba považovať za poriadkovú lehotu.

V danom prípade žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 16. 07. 2010. V tej dobe účinné
znenie § 44 Exekučného poriadku (po novelizácii zákonom č. 144/2010 Z. z.) v ods. 2 odkazoval na
ustanovenie§41ods.2písm.c)ad)Exekučnéhoporiadku,keďpreexekučnétitulyuvedenévcitovanom

ustanovení lehota 15 pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neplatí.

Podľa prílohy k uzneseniu Ústavnoprávneho výboru NR SR č. 820 z 23. 02. 2010 bola potreba prijatia
novely(144/2010Z.z.)odôvodnenátak,že„praxukázala,želehotanapoverenieexekútoravprípadoch,
ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, bola výraznou prekážkou

na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom
počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý
rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v
exekučnom konaní. Negatívny dopad na štátny rozpočet to malo aj v súvislosti s podanými žiadosťami o

náhraduškody,zdôvodužesavsúdnejexekúciivymohliplneniazneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,
najmä neprimeraných sankcií. Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej
zmluvy.“ Na základe uvedeného potom vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo neaplikovať 15 dňovú
lehotu pri poverení exekútora aj v prípadoch, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, aj keď
to nebolo výslovne v Exekučnom poriadku upravené.

Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 vyjadril, že v prípade výkladu právneho predpisu platí,
že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikácii právnej normy. Je východiskom na
objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu. Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením
zákonného ustanovenia, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak si to zo závažných dôvodov vyžaduje

účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj
základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Vyššie uvedený zámer
zákonodarcu nemožno nahrádzať neautentickým výkladom v odbornej literatúre.

Každopádne v danom prípade má súd za to, že vzhľadom k tomu, že došlo k zamietnutiu žiadosti o

udelenie poverenia, nemožno aplikovať 15-dňovú lehotu upravenú v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
ale je potrebné v súvislosti so systematikou ustanovenia § 44 si toto ustanovenie vykladať tak, že táto
lehota platí len pre udelenie poverenia, nie pre zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia.
Vyplývatoztoho,žeolehote15dnísazákonodarcazmieňovalv2.vete,ktoráznelanasledovne:„Aksúd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,
aby vykonal exekúciu.“ Až v tretej vete je upravený postup exekučného súdu v prípade nesplnenia
podmienok pre udelenie poverenia, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej vety neobsahuje žiadnu lehotu.“Z uvedených dôvodov mal súd za to, že nedošlo k porušeniu povinnosti zo strany exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15
dní, keďže takáto povinnosť v prípade zamietnutia návrhu na vydanie poverenia pre súd neplatila.

Každopádne tvrdenie zo strany navrhovateľa, že od doručenia žiadosti do rozhodnutia súdu došlo k
omeškaniu viac ako 193 dní, je zavádzajúce. Predovšetkým pre účely tohto konania je potrebné počítať
omeškanie od tvrdeného porušenia povinnosti, t. j. po uplynutí 15 dní, v danom prípade od 01. 08. 2010
do rozhodnutia 07. 10. 2010, kedy uplynulo len 69 dní. V tomto období súd skúmal vzhľadom k tomu,
že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, či bola daná právomoc rozhodcovského súdu konať,

rozhodnúť vo veci, keď následne bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia a samotný oprávnený
svoje odvolanie voči tomuto rozhodnutiu vzal späť a následne bolo odvolacie konanie zastavené.

Ako však už bolo uvedené, súd nemal za preukázanú existenciu nesprávneho úradného postupu ako
prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle citovanej špeciálnej právnej úpravy, a
preto súd existenciu ďalších predpokladov neskúmal. Zákona vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých

predpokladov.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešná žalovaná si uplatnila
náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslila. Zo spisu jej nevyplývajú žiadne trovy konania. Z
týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.

Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie.
Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa, namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd

vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne
pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec
netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy
splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a
spravodlivému rozhodnutiu vo veci.

Vyjadrenie podané nebolo.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako

vo výroku vecne správny.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu
a nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného
súdu vyžadovali ďalší rozbor.

Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje

ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody
okresného súdu.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.