Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/19/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105244683
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1105244683.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov

senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci navrhovateľa:
YMCA na Slovensku (KRESŤANSKÉ ZDRUŽENIE MLADÝCH ĽUDÍ - YOUNG MEN'S CHRISTIAN
ASSOCIATION), Bratislava, Šancová č. 1, IČO: 00 682 853, občianske združenie registrované
v zozname vedenom Ministerstvom vnútra SR, zastúpený: JUDr. Martin Čižmárikom, advokát zo
spoločnosti BADUCCI Legal, s.r.o., Bratislava, Mostová č. 2, , IČO: 35 872 900 proti odporcovi: Nadácia
Intenda, Bratislava, Pražská č. 11, IČO: 36 069 787, nadácia zapísaná v registri nadácií vedenom
Ministerstvom vnútra SR pod reg. č. 203/Na-96/621, zastúpený: Mgr. Tomáš Kamenec, advokát zo

spoločnosti DEDÁK & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské nivy č. 45, Apollo Business Center, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
č.k. 11C 194/2005-553 zo dňa 8. októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (v poradí druhým) určil, že navrhovateľ je výlučným
vlastníkom je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vydanom Katastrálnym
úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu pre katastrálne územie X. P.,

obec Bratislava - mestská časť Staré mesto, okres Bratislava 1, a to pozemku registra "C" katastra
nehnuteľností parc. č. XXXX s výmerou 406 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C"
katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 2036 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku
registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 1155 m2, zastavané plochy a nádvoria,
pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 229 m2, zastavané plochy
a nádvoria, stavby súpisné číslo XXXX, stojacej na pozemku parc. č. XXXX a stavby súpisné číslo
XXXXXX stojacej na pozemku parc. č. XXXX/X/ ďalej len „ nehnuteľnosti „ /.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky po sťažnosti navrhovateľa
Nálezom č. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05.2010 konštatoval porušenie ústavného práva na súdnu
ochranu navrhovateľa a ústavného práva navrhovateľa vlastniť majetok a zrušil rozsudok odvolacieho
súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR Krajský súd
v Bratislave uznesením č. 9Co/282/2010-395 zo dňa 31.08.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil mu vec na ďalšie konanie pričom zaviazal súd prvého stupňa zistiť a posúdiť okolnosti ukončenia
činnosti spolku YMCA na Slovensku a prevodu majetku tohto spolku na iné subjekty, ako aj obsah a

zmysel podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990.
Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 6 ods. 1 zákona a § 19 ods. 2 zákona o združovaní (v znení
účinnom v rozhodnom čase); § 107 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (v znení účinnomv rozhodnom čase) ; § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Stanov Kresťanského združenia mladých
mužov - YMCA na Slovensku ( čl. VI bod 1 ; čl. VIII ; čl. XIV. Bod 1, 2 ; čl. XIV. Bod 3)
Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.1.1948 bolo v PK vložke XXXX Y. XXXX, parc. č. XXXX, XXXX/

X zapísané vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na Kresťanské združenie mladých mužov
YMCA na Slovensku. Dňa 26.1.1951 sa Ústredný akčný výbor YMCA v Československu po dohode
s Ústredným akčným výborom Národnej fronty Čechov a Slovákov uzniesol na zastavení činnosť
a rozchode celého združenia YMCA v ČSR. Dňom 14.7.1951 všetok majetok YMCA v Bratislave
tak hnuteľný ako aj nehnuteľný prešiel do správy a držby SÚV - ČSM v Bratislave. Ľudový súd v

Bratislave uznesením č. 4970/54 zo dňa 27.12.1954 povolil v pozemkovej knihe kat. územie Bratislava
zápis vlastníckeho práva Československému zväzu mládeže -slovenský ústredný výbor v Bratislave
k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke č. XXXX na parc. č. XXXX a dom šp. VIII. XXX a vo vložke
č. XXXX na parc. č. XXXX, XXXX a dom šp. VIII.489. Dňa 23.6.1951 bol podpísaný protokol o
postúpení majetku YMCA Ústredie v Prahe. Zo záznamu správy zaslanej V. Širokým 23.3.1949 D.
Okálimu vyplýva, že ukončenie činnosti spolku YMCA a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej,

organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou. V súčasnosti
svedčí zápis vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam odporcovi, ktoré tento nadobudol na
základe darovacej zmluvy zo dňa 30.7.2001 v znení dodatkov. Stotožnil sa so záverom Ústavného
súdu SR v tejto otázke, že o ukončení činnosti spolku YMCA na Slovensku a o prevode jeho
majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v zmysle jeho stanov (viď čl. XIV stanov v

spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok, ktorého činnosť bola násilne prerušená, nezanikol v
súlade s platným právnym poriadkom (vykladaným a interpretovaným v duchu zásad demokratického
a právneho štátu) a dispozícia s majetkom spolku YMCA na Slovensku bola rovnako vykonaná v
rozpore s platným právnym poriadkom. V kľúčovej právnej otázke právnej kontinuity navrhovateľa
Ústavný súd SR vytkol okresnému aj krajskému súdu príliš formalistický výklad práva, a to najmä

zákona o združovaní. Striktne formálny výklad ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní, ku
ktorému sa okresný súd a krajský súd v danom prípade priklonili zdôrazniac ich procedurálno-formálny
aspekt, má totiž za následok, že dispozíciám s majetkom, ktoré, aj keď s dlhším časovým odstupom,
mohli nadväzovať na protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva, by bola poskytnutá súdna ochrana
na úkor vlastníka, ktorého vlastníctvo, ako aj existencia sama boli predmetom perzekúcie v období

neslobody. Podľa záväzného právneho názoru Ústavného súdu je potrebné skúmať, či do 30. decembra
1990 bola zo strany spolku YMCA na Slovensku splnená jeho povinnosť oznámiť ministerstvu vnútra
jeho názov a sídlo (štvrtá veta § 19 ods. 2). V tomto kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom
posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12. júla 1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z
hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku s

aktualizovanými stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt).

Prvostupňový súd v kontexte výsledkov vykonaného dokazovania mal nepochybne preukázaný úmysel
navrhovateľa obnoviť činnosť YMCY na Slovensku a nie založiť nové združenie, ktoré by iba ideovo
nadväzovalo na pôvodný spolok YMCA na Slovensku. Z Obsahov uvedených článkov ako aj z výpovedí

svedkov bolo nepochybné, že o obživnutie činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku sa snažili
predovšetkým jej pôvodní členovia, ktorí (najmä z dôvodu ich veku) neskôr odovzdali tento spolok do
rúk mladšej generácie. V tomto duchu bolo potrebné potom skúmať aj obsah podania zo 12.7.1990
adresovaný Ministerstvu vnútra SR v ktorom sa doslovne píše, že: " prosíme týmto o registráciu nášho
hnutia pod názvom YMCA na Slovensku. Stanovy nášho hnutia s pôsobnosťou na území Slovenskej

republiky prikladáme". Výklad slovného spojenia "prosíme o registráciu" nemusí automaticky znamenať
registráciu nového subjektu, ale (a čo potvrdili aj prezentované články a výpovede svedkov) môže
znamenať tú skutočnosť, že existujúce združenie, ktorého činnosť bola po dlhú dobu potláčaná, sa
svoju činnosť snaží obnoviť, čo po formálnej stránke vyjadruje slovným spojením "žiadame o registráciu
(žiadame o administratívne oživenie)". Inak povedané slovné spojenie "žiadame o registráciu" môže

znamenať, že sa týmto snažili obnoviť činnosť aj po administratívnej stránke nielen svojou praktickou
činnosťou (chceli aby aj oficiálne mohli pod svojim názvom a s novými stanovami vykonávať pôvodnú
činnosť). Nie je teda pravdou, že navrhovateľ až počas súdneho konania zmenil úmysel predmetného
podania tak ako to vyhovovalo priebehu sporu. Navrhovateľ totiž už v minulosti (čo potvrdzujú jednotlivé
články) sám o sebe písal ako o obnovenom združení, nie novozaloženom, pričom tak písal ešte v čase

1990-1991. Keďže súčasťou podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990 bolo aj uvedenie názvu a sídla
občianskeho združenia a prílohou boli stanovy združenia, súd má za to, že navrhovateľ splnil povinnosť
podľa štvrtej vety § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov, a teda nezanikol ku dňu 31.12.1990.
Ústavný súd vo svojom Náleze poukázal aj na relevanciu toho (čo súdy v pôvodných rozhodnutiachvôbec neskúmali), či bývalí členovia spolku sú členmi navrhovateľa a či navrhovateľ svojou činnosťou
aj obsahom stanov pokračuje resp. nadviazal na činnosť spolku YMCA na Slovensku z roku 1946.
Z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že to boli práve bývalí resp. pôvodní členovia YMCY na

Slovensku, ktorí sa rozhodli obnoviť činnosť tohto spolku (U.. H.Q., O., M. a pod.) a ktorí zvolali aj
ustanovujúcu schôdzu zhromaždenia v apríli 1990, ktorého za zúčastnili najmä pôvodní členovia YMCY
ako aj noví členovia, že na tomto zhromaždení sa rozhodlo o ďalšej činnosti spolku, že títo pôvodní
členovia (tzv. "starí ymcári") sa stali členmi aj obnoveného združenia, že na tomto zhromaždení boli
schválené stanovy obnovenej YMCY, pričom išlo o podstate prevzaté pôvodné stanovy, čo potvrdili

aj svedkovia (ak by išlo o nový subjekt je potom otázne, prečo by takýto nový subjekt svoje stanovy
kopíroval od vzoru iného subjektu - pôvodnej YMCY a prečo by si jednoducho nevytvoril vlastné).
Odporca ďalej vo svojej obrane poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
(14C/193/2005)arozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystrici(14Co/110/2008),pričomargumentoval
princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva a postupu orgánov verejnej moci. Prvostupňový
súd nesúhlasí so záverom odporcu, že pojem výrok podľa § 159 ods. 2 O.s.p. nemožno vzťahovať

len na enunciát rozhodnutia, ale mal by označovať celé rozhodnutie vrátane odôvodnenia. Takýto
záver nevyplýva ani z judikátu citovaného odporcom sp. zn. 1Cdo/133/2009 a rovnako nevyplýva ani
zo záverov právnej teórie, podľa ktorej záväznosť a subjektívny dosah právoplatného rozsudku sa
vzťahuje len na výrok, keďže ostatné časti rozsudku nenadobúdajú právoplatnosť (porovnaj napr. U.
P., Základy občianskeho procesného práva, IURA EDITION 2002, str. 306). Prvostupňový súd uzavrel,

že navrhovateľ a spolok YMCA na Slovensku sú totožná právnická osoba, a zostrany odporcu nebol
predložený dôkaz o platnom prevode predmetných nehnuteľností na právneho predchodcu odporcu.
Odporca sa vo svojej obhajobe zameral na spochybňovanie právnej kontinuity navrhovateľa a netvrdil,
že by získal k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo, a preto na podporu takéhoto tvrdenia
nepredložil žiadny dôkaz ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 M Cdo

17/2010).Pokiaľ ide o argument, že odporca v dobrej viere a dlhodobo užíva žalované nehnuteľnosti a
teda je potrebné zvažovať aj ochranu práv odporcu, prvostupňový súd dal do pozornosti, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 39/1998) uviedol, že v dôsledku absolútnej neplatnosti prevodu majetku navrhovateľa v období
roku 1951 sa vlastníkom žalovaných nehnuteľností nestal Československý zväz mládeže - slovenský

ústredný výbor v Bratislave, a v zmysle zásady "nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má"
sa týmto vlastníkom nestal ani odporca, ktorý žalované nehnuteľnosti nadobudol na základe darovacej
zmluvy z 30.7. 2001.
O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému
navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania podľa vyčíslenia advokáta

navrhovateľa a to za nasledovné úkony: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd
(žaloba vo veci samej), pojednávanie konané dňa 12.12.2006, písomné podanie na súd (odvolanie
proti rozsudku), pojednávanie konané dňa 23.02.2011, ďalšia porada s klientom v trvaní 2 hodiny dňa
31.03.2011, pojednávanie konané dňa 09.05.2011, pojednávanie konané dňa 26.09.2011, pojednávanie
konané dňa 05.12.2011, pojednávanie konané dňa 14.03.2012, písomné podanie na súd (vyjadrenie

navrhovateľa) zo dňa 14.05.2012, pojednávanie konané dňa 21.05.2012, pojednávanie konané dňa
17.09.2012, pojednávanie konané dňa 08.12.2012 - vyhlásenie rozsudku (1/4 tarifnej odmeny) s tarifnou
odmenou za jeden úkon vo výške 11.057,17 € (viď znalecký posudok č. 34/2006, ktorý ocenil žalované
nehnuteľnosti na sumu 160.100.000,-Sk/5.314.346,-€, t.j. v čase prevzatia právneho zastúpenia mali
žalované nehnuteľnosti uvedenú hodnotu, čo je základ pre výpočet tarifnej odmeny) + DPH a RP za

jeden úkon 7,41 € + DPH.
Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol odporca zastávajúc názor, že rozsudok v
časti týkajúcej sa existencie aktívnej legitimácie navrhovateľa vychádza z neúplne zisteného skutkového
stavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z Nálezu ÚS SR ako ani z uznesenia nie
je možné urobiť záver o aktívnej legitimácii navrhovateľa. ÚS SR ako ani KS BA nedávajú odpoveď
na to, aký záver má urobiť súd o aktívnej legitimácii navrhovateľa po tom čo posúdi obsah a zmysel
podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990. Odporca namietal, že za relevantné pre preukázanie
skutkového stavu považoval súd okrem iného aj listy p. Rozsívala zo dňa 10.02.1990 a 10.04.1990,

články písané samotným žalobcom (Spravodaj YMCA), zápisy zo schôdzí prípravného výboru YMCA
v Českej republiky zo dňa 14.03.1990 a 20.03.1990, článok z denníka Večerník a článok z denníka
Práca, program zakladajúceho stretnutia členov dňa 26.04.1990 a zápisnice z tohto stretnutia (členskej
schôdze), listy zo dňa 12.04.1990 a 12.12.1990, ktoré ale nemôžu slúžiť na preukázanie vôle konajúcichosôb a skutočného obsahu podľa navrhovateľa zo dňa 10.07. 1990. V posudzovanom prípade súdy
musia aplikovať znenie zákona č. 83/1990 Zb. (ďalej len ZoZO), a pri aplikácii ZoZO na posudzovaný
prípad je potrebné aplikovať zákonom ustanovený postup výkladu vôle konajúcich osôb. Posudzovaný

prejav vôle sa uskutočnil už v prostredí demokratického a právneho štátu, kedy činnosť navrhovateľa
nebola nijako obmedzovaná. Pozitívna diskriminácia navrhovateľa zo strany súdu nie je právne ale ani
vecne odôvodniteľná, nakoľko ide o konanie na úkor odporcu ako súkromnoprávneho subjektu. Nie je
možné naprávať minulé krivdy páchaním krívd nových. Nerovnaké posudzovanie navrhovateľa oproti
inýmrecipientomprávnychnoriembybolovpríkromrozporesprincípmiprávnehoštátunajmäprincípom

rovnosti pred zákonom.

Rovnako je potrebné pri hľadaní skutočného obsahu právneho úkonu navrhovateľa brať na zreteľ aj
faktor času, ktorý uplynul medzi sporným úkonom a uplatnením nároku navrhovateľa. Nie je možné
nevidieť, že navrhovateľ po dobu viac ako 15 rokov vykonával činnosť ako nové občianske združenie
založené a vzniknuté v roku 1990 registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Vôľu

konajúcich osôb a obsah právneho úkonu je potrebné skúmať aj cez prizmu platného práva a jeho
bežnej aplikácie. Podanie zo dňa 12.07.1990 adresované Ministerstvu vnútra Slovenskej republike je
nazvané „Žiadosť o registráciu“. Konajúce osoby žiadajú o „registráciu hnutia s názvom YMCA na
Slovensku“. Všeobecné pravidlá pre výklad vôle nepoprel a ani nijako nespochybnil ÚS SR v Náleze.
Výklad záverov Nálezu zo strany súdu je však v tomto prípade nesprávny. ÚS SR výlučne požadoval,

aby sa všeobecné súdy otázkou vôle zaoberali. Nie je v kompetencií ÚS SR však meniť pravidlá výkladu
vôle ako tieto vyplývajú z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. V prípade predmetného úkonu
navrhovateľa, t.j. žiadosti o registráciu boli náležitosti vôle a náležitosti prejavu vôle riadne splnené.
Avšak ich obsahom je nepochybne návrh na registráciu nového občianskeho združenia, nie oznámenie
podľa § 19 ods. 2 ZoZO. Takýto výklad nie je ani arbitrárny a ani prehnane formalistický, ale len

napĺňa požiadavky stanovené na výklad právnych úkonov v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Tvrdenia navrhovateľa, robené s odstupom 15 rokov, na obsahu uvedeného prejavu vôle nemôžu nič
zmeniť. Predpokladom preukázania právnej kontinuity medzi spolkom vzniknutým pred 01.10.1951 a
občianskym združením v zmysle ZoZO je aj preukázanie kontinuity vnútornej a organizačnej. Spolky
vzniknuté pred 01.10.1951 mali svoje stanovy schválené v zmysle predpisov platných v čase ich vzniku

a registrácie. Keďže predpokladom pre postup podľa ustanovení § 19 ods. 2 ZoZO bola skutočnosť, že
spolok nezanikol, bolo pri jeho ďalšej činnosti nevyhnutné postupovať podľa schválených stanov. Zmenu
stanov mohol spolok realizovať už v súlade s ustanoveniami ZoZO. Spolok YMCA na Slovensku mal
stanovy registrované dňa 26. 11. 1946. Ak sa predpokladá, že tento spolok nezanikol, boli jeho prípadní
členovia povinní postupovať pri činnosti spolku v zmysle týchto stanov. Navrhovateľ nepreukázal, že pri

údajnom obnovovaní činnosti postupoval v súlade s platnými stanovami. Zápisnica svedčí maximálne
o úkonoch ohľadom zakladania združenia. Navrhovateľ dal registrovať podľa ZoZO stanovy odlišné od
pôvodných stanov spolku YMCA na Slovensku Použitie starých stanov a ich spracovanie nemôže v
žiadnom prípade preukazovať právnu kontinuitu navrhovateľa so spolkom YMCA.

Rozhodnutie o formálnom ukončení činnosti YMCA v Československa, YMCA na Slovensku ako aj ich
všetkých iných miestnych združení neodporovalo platnému právu ako ani vnútorným predpisom spolku.
Súd v rozsudku neobjasnil, prečo má za preukázané, že k rozpusteniu spolku YMCA na Slovensku
prišlo v rozpore s platným právom. V rozsudku absentuje akákoľvek úvaha o aplikácii vtedy platného
práva, vysvetlenie vzťahu medzi Sdružením YMCA v Československu na Slovensku s ohľadom na vtedy

platné predpisy. Opätovne odporca poukazuje na to, že len odkaz na Nález nepostačuje pre riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navyše ÚS SR v Náleze nekonštatoval protizákonnosť ukončenia
činnosti spolku YMCA na Slovensku. Ostatne takú právomoc ani ÚS SR nemá, len poukázal na
nevyhnutnosť realizovať v tomto zmysle ďalšie dokazovanie, než súd dospeje k jednoznačnému záveru.
I napriek tomu, že v spise sú založené všetky relevantné doklady, súd ich pri rozhodovaní nebral do

úvahy a nijako sa s nimi nevysporiadal.

Ak by bol vlastnícky titul k sporným nehnuteľnostiam spochybnený rozhodnutím súdu s ohľadom na
argument navrhovateľa, že právny predchodca odporcu mal nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka, tak
k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by došlo neskôr vydržaním. Žiadny z právnych

predchodcov odporcov nemal dôvod mať pochybnosti o oprávnenosti držby nehnuteľností. Z listín
zo dňa 12.03.1951 a 23.06.1951 je zrejmé, že spolok YMCA v Československu (označovaný aj ako
ústredie YMCA) sám deklaroval nehnuteľnosti ako svoj majetok a previedol ich na Československý sväz
mládeže,čoneskôrajzapísalpríslušnýsúddopozemkovejknihy(takýtozápismalvzmysleustanovenie§ 112 vtedy účinného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. len deklaratórne účinky). Predmetné
nehnuteľnosti boli aj v ďalšom období vedené v evidencii nehnuteľností a neskôr v katastri nehnuteľností
v prospech štátu, resp. príslušných správcov majetku štátu a v roku 2001 boli darované odporcovi.

Teoreticky o spochybnení svojho vlastníckeho práva sa odporca dozvedel až zo žaloby, ktorá mu bola
doručená v tomto konaní, pričom po jej právoplatnom zamietnutí nemal až do doručenia uznesenia, z
ktorého sa dozvedel o zrušení pôvodných rozsudkom, ktorými súd zamietol žalobu, opätovne žiadny
dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam a tým aj o oprávnenosti ich držby
ako imanentnej súčasti vlastníckeho práva. Vzhľadom na oprávnenosť držby nehnuteľnosti by aj v

prípade akejkoľvek vady prevodu vlastníckeho práva na Československý svaz mládeže, resp., na štát
(v danom prípade existovalo socialistické vlastníctvo), ktorú až v tomto konaní namieta navrhovateľ,
došlo k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnostiam uplynutím desaťročnej vydržacej doby, t. j. ku
dňu 23.06.1961, kedy uplynulo desať rokov od spísania protokolu o prevode majetku zahŕňajúceho aj
nehnuteľnosti. Ak by sa teda Československý sväz mládeže, resp. štát nestal vlastníkom nehnuteľností
už na základe spomenutého protokolu, stal sa nám najneskôr od uplynutia vydržacej doby a od tohto

momentu s nimi mohol nakladať ako ich výlučný vlastník. Ak by aj z akéhokoľvek dôvodu nemalo dôjsť
k vydržaniu nehnuteľností na základe ustanovení Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb., muselo by k
nemudôjsťpodľasúčasnejprávnejúpravyvydržania(ustanovenie§134Občianskehozákonníka,keďže
nepretržitá oprávnená držba nehnuteľností zo strany odporcu a jeho právnych predchodcov nepochybne
naďalej trvala. Na vydržanie by pritom postačovala aj doba, po ktorú mal nehnuteľnosti v oprávnenej

držbe sám odporca (aj ak by sa nezapočítala žiadna držba jeho právnych predchodcov). Vydržanie
nastáva priamo zo zákona momentom splnenia ustanovených podmienok a súd musí naň prihliadať aj
bez osobitnej námietky. Odporca pritom v doterajšom priebehu tohto konania opakovane poukazoval
na svoju oprávnenú držbu a na to, že ani on a ani nikto z jeho právnych predchodcov nemali nikdy
dôvod pochybovať o tom, že by neboli skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Súd však na tieto okolnosti

neprihliadal, nijako neposudzoval možné vydržanie nehnuteľností a preto jedna z namietaných vád
napadnutého rozsudku spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci.

Ďalej uviedol, že navrhovateľ sa už v minulosti neúspešne na súdoch domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam v Banskej Bystrici. Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom v konaní č. 14

C 193/2005 zo dňa 12.02.2008 (právoplatný dňa 27.10.2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici k č. 14Co 110/2008 zo dňa 16.09.2008, zamietol navrhovateľovi žalobu. V zmysle
uvedených rozsudkov navrhovateľ v súdnom konaní „nepreukázal, že je pokračovateľom pozemno-
knižného vlastníka,, od ktorého odvádza svoju údajnú právnu kontinuitu“ a ani v ďalšom konaní žiadnym
spôsobom „nepreukázal tvrdenie o tom, že je identickou osobou so spolkom YMCA na Slovensku

vzniknutým pred 01.10.1951“. Súdy v predmetných konaniach jednoznačne vyslovili právny názor, že
navrhovateľ nie je právnym nástupcom spolku YMCA na Slovensku vzniknutého pred 01.10.1951.

Odporca bol toho názoru, že prvostupňový súd porušil zásady spravodlivého procesu a svojím postupom
mu odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pretože sa v

odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou. Je nemysliteľné, aby rozsudok
bol odôvodňovaný len odkazmi na Nález US SR. Právne závery súdu nie sú podložené žiadnou
relevantnou právnou analýzou. Prvostupňový súd sa výlučne sústredil na aprobáciu uplatneného nároku
navrhovateľa (podľa premisy, ak by nemal byť aktívne legitimovaný a jeho nárok oprávnený, Nález by
nemal zmysel), pričom odôvodnenie rozsudku len prispôsoboval tomuto účelu. Skutočnosti a argumenty,

ktoréakokoľvekspochybňovalizáversúdu,bolivodôvodnenírozsudkuvybavenélenodkazomnaNález.
Prípadne súd ich apriórne odmietol, lebo by nebol dôvod, aby ÚS SR rozhodol nálezom.

Rozsudkom zaviazal súd odporcu na náhradu trov konania vo výške 175.933,44 €. Odporca má za to, že
súd v tejto veci nerozhodol správne a neposúdil všetky okolnosti podstatné pre priznanie navrhovateľovi

náhrady trov konania. V prvom rade namietal, že nie všetky úkony vyčíslené navrhovateľom možno
považovať za nevyhnutné na účelné uplatňovanie si práva v súdnom konaní. Ide najmä o ďalšiu poradu
s klientom ako aj písomné podania na súd, ktorým i navrhovateľ len upresňoval vlastné skôr urobené
podania. Odporca takisto namieta, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a súd by nemal v
zmysleustanovení§150O.s.p.navrhovateľovipriznaťnáhradutrovkonania.Odporcajenadáciou,ktorá

celý svoj majetok používa na podporu mládežníckych aktivít v Slovenskej republike, nie je subjektom,
ktorý vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, spor nijako nezapríčinil a ak by mal nahradiť trovy
konania vo výške prisúdenej súdom značne by to mohlo zasiahnuť jeho podpornú a grantovú činnosť.Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Odporca v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 22.10. 20014 uviedol, že ÚS SR Nálezom inštruoval

prejednávajúce súdy, aby naplnili ich procesné povinnosti a postupovali v konaní v súlade s ústavou.
Tým však ÚS SR nezaviazal všeobecné súdy k rozhodnutiu v prospech navrhovateľa. Poskytnutie
právnej ochrany Ústavným súdom SR nemožno považovať za právo na úspech v tomto konaní.
Ak súdy v prejednávanej veci rozhodnú, že navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný, bude tým
porušená zásada právnej istoty garantovaná ústavou. Uviedol, že ak sa súd chcel odchýliť od právneho

názoru vysloveného v minulosti všeobecnými súdmi, mal za zaoberať jeho námietkou a odchýlenie
od tohto právneho názoru riadne zdôvodniť. Rozsudok teda neobsahuje riadne odôvodnenie, čím je
nepreskúmateľný a tým mu bolo porušené právo na spravodlivý proces. Navrhovateľ si začal nárokovať
nehnuteľnosti až v decembri 2005. Nespornou skutočnosťou je, že subjektivitu získal dňa 16. 07.
1990. Takéto významné časové obdobie neuplatňovania práva nie je možné ignorovať, keď on prevzal
nehnuteľnosti od predchádzajúceho vlastníka v dobrej viere a s vedomosťou, že desať rokov si tieto

nikto nenárokoval. Nárokom uplatňovaným po pätnástich rokoch nie je možné poskytnúť ochranu najmä
s ohľadom na rímsku zásadu vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým, resp. právo je písané
pre pozorných).

Ďalej uviedol, že navrhovateľ (v prípade prezumcie aktívnej legitimácie) vďaka tomu, že mu v čase

neslobody boli nehnuteľnosti nezákonným spôsobom odobraté, disponoval reštitučným titulom, preto
mal možnosť uplatniť reštitučné nároky v zmysle relevantných právnych predpisov, čo však neurobil a
snaží sa prekludovanie svojich nárokov cez žalobu prejednávanú v tomto konaní. Právo ako systém
spravodlivých pravidiel nemôže slepo aprobovať sporné nároky navrhovateľa a prisvedčiť určitej vôli
pri robení právneho úklonu aj keď táto pre rozumne uvažujúcu osobu nie je a nemôže byť zrejmá.

Ak niekto požiada výslovne o registráciu občianskeho združenia, nemôže po 15 rokoch tvrdiť, že
oznámil pokračovanie činnosti združenia registrovaného pred rokom 1951. Takýto postup nie je možné
akceptovať, nakoľko budú odporcovi, ktorý roky nehnuteľnosti v dobrej viere spravoval a zveľaďoval v
prospech mládežníckeho hnutia, spôsobené veľké škody.

Odporca v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. žiadala
pripustenie dovolania vo veci, keď otázkou zásadného právneho významu je, či je možné zmeniť
autoritatívny názor uvedený v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
12.02.2008, č. k. 14C/193/2005-212 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 16.09.2008, č. k. 14Co/110/2008-254 ohľadne právneho postavenia navrhovateľa a jeho právnej

subjektivity novým neskorším rozhodnutím súdu.

Rovnako odporca za otázku po právnej stránke zásadného významu považuje interpretáciu vôle
navrhovateľa urobenej podaním z 12.07.1990 aj jej aplikáciu pri posúdení obsahu tohto právneho úkonu,
keďže vykladajúc prejav vôle v súlade s zákonnými kritériami (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) ako

aj ustálenou rozhodovacou praxou nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ nežiadal o registráciu
nového občianskeho združenia ale oznámil „pokračovanie v činnosti“ resp. navrhovateľ nežiadal o
administratívne oživenie“.

Otázkou po právnej stránke zásadného významu, je tiež či existuje naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm, C) O.s.p., ak sa navrhovateľ nedomáhal tohto bez akýchkoľvek
zákonných a vecných prekážok po dobu viac ako 15 rokov a posúdiť je potrebné, či v čase podania
žaloby, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, existovala dostatočne naliehavá spoločenská potreba
na prelomení existujúceho právneho stavu novým rozhodnutím súdu.

V neposlednom rade je otázkou zásadného právneho významu aj to, ako sa počítajú doby vydržania v
prípade obdobnom ako je posudzovaná vec, s ohľadom na začiatok vydržacej lehoty a dobromyseľnosť
držiteľa.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec

preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
(tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.Predmetom konania v danej veci je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti , ktoré si navrhovateľ
odôvodňuje tým, že je právnym nástupcom vlastníka predmetných nehnuteľností zapísaných v

pozemkovej knihe pred Československým zväzom mládeže, pričom prevod nehnuteľností na
Československý zväz mládeže považoval za neplatný, keďže malo ísť o dispozíciu s majetkom zo strany
nevlastníka. Navrhovateľ rovnako poukazoval na skutočnosť, že nikdy nedošlo k platnému skončeniu
jeho existencie, keďže rozhodnutie o rozpustení spolku YMCA zo dňa 26.01.1951 bolo vydané spolkom
YMCA v Československu, a teda inou právnickou osobou.

V konaní predovšetkým so zreteľom na prvé rozhodnutia vo veci samej všeobecných súdov a Nález
ÚS SR č.k. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05. 2010 zostalo medzi účastníkmi prioritne sporné, či je
navrhovateľ subjektom totožným s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností (spolkom YMCA na
Slovensku zaregistrovaným v roku 1946), teda aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o
určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. ÚS SR v spomínanom rozhodnutí vytkol súdu
prvého a súdu druhého stupňa v ich skorších rozhodnutiach príliš formalistický výklad práva a posúdenia

skutkových okolností v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany keď uzavreli, že navrhovateľ je
novým právnym subjektom, ktorý vznikol registráciou dňom 16. 07. 1990 s poukazom na ust.§ 6 ods.
1 zákona o združovaní a nemožno ho považovať za právneho nástupcu YMCA na Slovensku od r.
1946. Odvolací súd viazaný Nálezom ÚS SR ( § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ) pre dosiahnutie
zmyslu a podstaty Nálezu ako aj pre prípad zabezpečenia možnosti preskúmania nového rozhodnutia

v dvojinštančnom konaní rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V súlade so
záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vychádzal z Nálezu bol súd prvého stupňa povinný
zistiť a posúdiť obsah a zmysel podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990 z hľadiska splnenia povinnosti
podľa § 19 ods. 2 štvrtá veta o združovaní v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona, t.j. opätovne
posúdiť právnu kontinuitu s pôvodným spolkom YMCA na Slovensku posúdiť okolnosti ukončenia

činnosti spolku YMCA na Slovensku a prevodu majetku tohto spolku na iné subjekty. Prvostupňový
súd sa dôsledne pridržiaval pokynov odvolacieho súdu, vykonal dokazovanie oboznámením sa so
stanovami Kresťanského združenia mladých mužov - YMCA z 26.11.1945, stanovami združenia YMCA
na Slovensku zo dňa 16.07.1990, stanovami YMCA na Slovensku zo dňa 06.12.1997, stanovami
združenia YMCA na Slovensku zo dňa 26.04.2003, výpisom z listu vlastníctva č. 4868, listom zo

dňa 14.08.1951, listom vlastníctva č. 5385, listom zo dňa 21.01.1952, uznesením č. d. 4970 z roku
1954 spolu s prílohami, vyjadrením Ministerstva vnútra SR zo dňa 13.06.2006 spolu s prílohami,
vyjadrením Slovenského národného archívu zo dňa 07.09.2006, listom zo dňa 10.02.1990, listom zo
dňa 10.04.1990, listom zo dňa 12.12.1990, listom zo dňa 12.04.1990, kópiou Spravodaja YMCA č.
12/1990, kópiou Spravodaja YMCA č. 8/1990, článkom z novín Večerník z 27.03.1990, článok z denníka

Práca 07.04.1990, zápisnicou z 26.04.1990, oznámením o činnosti YMCA v ČSR, čestným vyhlásením z
11.12.2011,výpisomzregistranárodnýchkultúrnychpamiatok,výpisomzregistraobčianskychzdružení,
informatívnou kópiou z katastrálnej mapy pre k.ú. X. P., výsluchom svedkov F.. T. M., G.. P. X., P.. P. Š..
Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že úmyslom
navrhovateľa bolo obnoviť činnosť YMCY na Slovensku a nie založiť nové združenie, ktoré by iba ideovo

nadväzovalo na pôvodný spolok YMCA na Slovensku . Uvedenému záveru nasvedčuje aj fakt, že o
obživnutie činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku sa snažili predovšetkým jej pôvodní členovia.

Prvostupňový súd v novom konaní odstránil aj nálezom vytýkané nedostatky, keď skúmal obsah

podania navrhovateľa z 12.7.1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov navrhovateľa, teda nie
formálne napísaného, pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami
ako aj či doručením tohto podania a jeho prílohy (stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia)
došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety §19 ods. 2 zákona o združovaní a na tomto podklade
správne dospel k záveru, že skutočným obsahom vôle zástupcov navrhovateľa pri úkone zo dňa

12.07.1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá predchádzala tomuto úkonu, bolo obnovenie
činnosti spolku YMCA na Slovensku. Správne súd prvého stupňa vychádzal aj z článkov dobovej
tlače, ktoré objektivizovali vnútorný postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov
(svedkovia M. Y. X.). Pokiaľ prvostupňový súd pri skúmaní obsahu vôle považoval za zásadný aj fakt,
že prostredníctvom publikovaných inzerátov boli oslovovaní členovia spolku a pokiaľ zohľadnil aj znenie

stanov združenia priložených k podaniu z 12.07.1990, a to najmä čl. VIII ods. 4, z ktorého vyplýva, že
členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť fungovanie spolku nemožno tomuto postupu
prvostupňového súdu nič vytknúť.Súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom vykonal vo veci dokazovanie aj za účelom zistenia
okolností, ktoré smerovali k ukončeniu činnosti YMCA na Slovensku v r. 1951, ako aj prevodu majetku
na iné osoby pridržiavajúc sa pokynov, ktoré vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil odvolací súd a

zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že k ukončeniu činnosti došlo na základe
rozhodnutí vydaných orgánmi na to neoprávnenými v zmysle čl. XIV v spojení s čl. VI bod 1 Stanov a
teda že dispozícia s majetkom spolku YMCA na Slovensku bola vykonaná v rozpore s platným právnym
poriadkom, v dôsledku čoho neboli splnené predpoklady prechodu vlastníctva na odporcu (právneho
predchodcu).

Kľúčovou obranou odporcu prezentovanou nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale na identickej
obrane zotrval odporca aj v odvolaní je, že u navrhovateľa došlo k registrácii nového združenia a to s
poukazom na výklad právneho úkonu - žiadosti o registráciu v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka,
argumentáciu ktorú prijali v prvom rozhodnutí všeobecné súdy, avšak tento záver ÚS SR vo svojom
Náleze striktne odmietol. Zdôraznil, že je podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania

navrhovateľa z 12.7.1990 z hľadiska skutočného (teda nie formálne napísaného) obsahu vôle zástupcov
navrhovateľa (pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami alebo
založiť úplne nový právny subjekt) a zároveň posúdiť, či doručením tohto podania a jeho prílohy (stanov
obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety §19 ods. 2 zákona o
združovaní, v smere ktorom prvostupňový súd vykonal aj dokazovanie a z jeho výsledkov prijal správny

právny záver, od záveru ktorého odvolací súd nemá aj vzhľadom už viackrát citovaný Nález ÚS SR
dôvod sa odchýliť, preto táto námietka je bez možnosti privodiť na vec iný náhľad. Na podporu správnosti
prijatého záveru s ohľadom na doplnené dokazovanie odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného
súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12 ktorý vyslovil, že „..všeobecný súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ
v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo
neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom..“.

Bez významu je snaha odporcu privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci tvrdením, že ak
by aj bol vlastnícky titul k sporným nehnuteľnostiam spochybnený rozhodnutím súdu s ohľadom na
argumentnavrhovateľaonadobudnutívlastníctvaodnevlastníka,takknadobudnutiuvlastníckehopráva
k nehnuteľnostiam by došlo neskôr vydržaním. Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č.l. 78)

vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na základe prípisu Ústredia YMCA v Československu zo dňa 12.03.
1951 zapísané vlastnícke právo Československého zväzu mládeže. Celkový primát socialistického
vlastníctva a jeho zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického
vlastníctva štátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním.
Vydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému socialistickému

vlastníkovi.Zuvedenéhotedavplýva,že vydržaniepodľazákonač.141/1950nebolomožné,keďže veci
v socialistickom vlastníctve nebolo možné nadobudnúť vydržaním. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom
č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený
(vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania,

keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Právna úprava pred 1.1.1992 v
zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani štátom, lebo právnická osoba ani štát nebol
spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991
Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho
práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.

januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.
Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992
podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j.
bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto
dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To znamená, že všetky podmienky vydržania museli byť

splnené v deň účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. o aký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli
splnené podmienky vydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu
ministrovi školstva doc. H.. D. O., T..X.. / č.l. 307 spisu / ako aj liste zo dňa 12.12.1990 adresovanom
H.. U. P., T..X.., podpredsedovi vlády Č. / č.l. 308 spisu / navrhovateľ ...“požiadal o prinavráteniemajetku organizácii YMCA na Slovensku o budovu na Karpatskej č. 2 v Bratislave z majetku Zväzu
mladých pôvodnému vlastníkovi - združeniu YMCA na Slovensku....". Tieto listinné dôkazy, podľa názoru
odvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t.j. oprávnenú držbu odporcu resp. jeho právneho

zástupcu ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi stačí
k vyvráteniu jeho dobrej vôle.

Rovnako je nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku aj dôvod spočívajúci v tvrdení, že
navrhovateľ disponoval reštitučným titulom, preto mal možnosť uplatniť reštitučné nároky v zmysle

relevantných právnych predpisov, čo však neurobil a snaží sa prekludovanie svojich nárokov cez žalobu
prejednávanú v tomto konaní.

Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva, preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom
bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby

sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na
vydanie veci), negatórnych a pod. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie
zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva.
V žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre

nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých
postupovštátuvdobeneslobody,ktorébolinezlučiteľnénielensústavnýmiprincípmiochranyvlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Uvedenou otázkou
sa už vo viacerých konaniach zaoberal Ústavný súd SR ako aj najvyšší súd SR a dospel k rovnakým
záverom ( Pozri nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011, II. ÚS 468/2012, II. ÚS 295/2012,

III. ÚS 16/2012, rozsudok NS SR sp. zn. 5 M Cdo 4/2009).
K námietke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky
vyjadril k povinností súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný

súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa či. 46 ods. 2) ústavy ale nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa

toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací po preskúmaní veci dospel k záveru,
že námietky odvolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku sú nedôvodné. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, náležitým spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ktoré adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť,
že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokým odporca namietal porušenie právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí z dôvodu, že
Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom v konaní č. 14c/193/2005 zo dňa 12.02.2008 (právoplatný
dňa 27.10.2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici k č. 14Co/110/2008 zo
dňa 16.09.2008, zamietol navrhovateľovi návrh s odôvodením, že nepreukázal, že je pokračovateľom

pozemno-knižného vlastníka od ktorého
odvádza svoju údajnú právnu kontinuitu, t.j., že navrhovateľ nie je právnym nástupcom spolku YMCA na
Slovensku vzniknutého pred 01.10.1951, k tomu odvolací súd dodáva, že táto námietka je bezdôvodná.
Prvostupňový ako aj odvolací súd je v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcovo ústavnom súde je
viazaný len právnym názorom Ústavného súdu bez ohľadu na obdobné rozhodnutia iných všeobecných
súdov. V Náleze ÚS SR boli všeobecné súdy inštruované na doplnenie dokazovania po vykonaní ktorom

v súlade s výkladom nálezu obsah podania navrhovateľa z 12.7.1990 posúdili z hľadiska skutočného
obsahu vôle zástupcov navrhovateľa, teda nie formálne učineného, pokračovať v činnosti spolku YMCA
na Slovensku.

Súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový

stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,
s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal,
rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym
záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce
všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. vrátane výroku o trovách konania, o

ktorých prvostupňový súd správne rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom
na úspech navrhovateľa v konaní. Trovy konania boli určené v správnej výške a v súlade s Vyhláškou
MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vrátane
odmeny za úkon právnej služby porada s klientom dňa 31.3.2011, keď uskutočnenie tohto úkonu bolo
preukázané zápisom zo stretnutia advokáta s klientom / č.l. 552 spisu /.

Námietka odporcu uvedená v odvolaní, že v danom prípade bolo potrebné na rozhodnutie o trovách
konania aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. z dôvodu, že je nadáciou, ktorá celý svoj majetok používa
na podporu mládežníckych aktivít v Slovenskej republike, nie je subjektom, ktorý vykonáva činnosť za
účelomdosiahnutiazisku,spornijakonezapríčinilaakbymalnahradiťtrovykonaniavovýškeprisúdenej

súdom značne by to mohlo zasiahnuť jeho podpornú a grantovú činnosť nie je dôvodná. Vyššie citované
ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok a umožňuje súdu, aby
vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo
na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný
prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody
hodné osobitného zreteľa je potrebné prihliadať jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju
účastníkov v priebehu konania a pod., pretože iba tieto kritéria sú určujúce pri aplikácií postupu v zmysle
§ 150 O.s.p. V posudzovanej veci odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa , ktoré by

umožnili postup v zmysle citovaného ustanovenia a to s prihliadnutím na majetkové, sociálne a osobné
pomery oboch účastníkov / navrhovateľ - občianske združenie, odporca - nadácia / a rovnako nie sú
dané dôvody hodné osobitného zreteľa s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých navrhovateľ uplatnil
svoj návrh v konaní a predovšetkým postoj odporcu v konaní, ktorý vlastnícke právo spochybňoval
a v opačnom prípade t.j. v poradí pri prvom rozhodnutí prvostupňového súd si on uplatnil náhrad

trov konania v celkovej výške 1.188.150,-Sk / 39.439,35€/. Odvolací súd záverom, dodáva, že podľa
ustálenej rozhodovacej činnosti nie je možné za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p.
považovať len zlé majetkové pomery jedného účastníka.

Odporca v odvolaní žiadal pripustiť dovolanie, pretože podľa jeho názoru ide o rozhodnutie odvolacieho

súdu po právnej stránke zásadného významu, návrhu ktorému odvolací súd nevyhovel.

Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré
rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým
spôsobom,ktoréjevýznamnézhľadiskarozhodovacejčinnostisúdovvôbec,t.j.mávšeobecnýdopadna

prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla
vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej
v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než
je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto
smere odlišné riešenie tejto právnej otázky.

Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má
odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle
ust. § 238 ods. 3 O.s.p., pretože otázka týkajúca sa výkladu prejavu vôle v zmysle § 35 Občianskehozákonníka, naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. ako aj otázka počítania doby
vydržania s ohľadom na začiatok vydržacej lehoty a dobromyseľnosť držiteľa je judikatúrou NS SR, ÚS
SR ako aj všeobecných odvolacích súdov riešená.

Čo sa týka či je možné zmeniť autoritatívny názor uvedený v právoplatnom rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 12.02.2008, č. k. 14C/193/2005-212 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008, č. k. 14Co/110/2008-254 ohľadne právneho postavenia
navrhovateľa a jeho právnej subjektivity novým neskorším rozhodnutím súdu sa nejedná o otázku po

právnej stránke zásadného významu. Rozdiel v postupe a rozhodovaní v tomto konaní oproti konaniu
vedenému na Okresnom a Krajskom súde Banská Bystrica má základ v záväznom Náleze ústavného
súdu, v ktorom bolo konštatované porušenie ústavných práv navrhovateľa ako sťažovateľa. Aplikácia
§ 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s Nálezom Ústavného súdu SR č. III. ÚS
72/2010-38 zo dňa 04.05.2010 je dôvodom pre odlišný postup pri posudzovaní relevantnej právnej
otázky v obdobnej situácii.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal pretože absentoval v
zmysle § 151 ods. 1 O.s.p návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.