Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/281/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218489
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218489.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: Q., s.r.o., so sídlom M., Q. ul.
č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený D. Q., s.r.o. so sídlom v M., P. 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: V., zastúpená X. V. so sídlom v M., C. S. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. decembra 2013,
č.k. 16C/177/2012 - 64, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 1.730,82 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 346,16 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Prievidza
doručená dňa 16.09.2009. Exekučný súd uznesením zo dňa 16. decembra 2009, právoplatným dňa
13.07.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. februára 2010,
sp. zn. 4CoE/51/2010, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti zamietol. Súd

prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), § 44 ods.
1, 2 Exekučného poriadku, ako aj ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škody spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.). Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa je podaný nedôvodne, nakoľko navrhovateľ v konaní
nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa nápravy postupu exekučného súdu podaním

žiadosti o urýchlené rozhodnutie vo veci priamo v exekučnom konaní, ako ďalší postup mohol zvoliť
a domáhať sa svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127 odst.1 Ústavy Slovenskej republiky. Na
základe vyššie uvedeného tiež skúmal, či navrhovateľ podal v označenom exekučnom konaní sťažnosť
predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci a zistil, že v
exekučnom konaní č.k. 9Er 1792/2009 takáto sťažnosť podaná nebola. Nemal teda za preukázané, že
by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažností Ústavnému súdu SR pre porušenie základného

práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie
záležitostí v primeranej lehote. Pokiaľ navrhovateľ na Ústavný súd SR takéto sťažnosti podal,
tieto boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania sťažovateľa.
Poukázal na to, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnehoúradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní č. 9Er 1792/2009, pričom svoj nárok
odôvodňoval tým, že v tejto veci bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 16.08.2010. Teda k rozhodnutiu o žiadosti o udelenia poverenia došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby a omeškanie trvalo viac ako 381 dní. V exekučnom spise však zistil, že žiadosť
súdneho exekútora bola doručená súdu dňa 16.09.2009 a súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením
zo dňa 16.12.2009, teda nepovažoval za pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že išlo o omeškanie 381 dní.
Zdôraznil, že exekučný súd v tejto veci rozhodol do troch mesiacov od doručenia tejto žiadosti. Na
základe uvedeného mal nepochybne preukázané, že tvrdenie navrhovateľa o dĺžke konania nebolo

pravdivé. Ďalej konštatoval, že podľa ust. § 44 odst. 2 Exekučného poriadku lehota na vydanie poverenia
neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa ust. § 41 odst. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou
od 01.06.2011 do citovaného ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa
zákona č. 231/1999 Z.z. - o štátnej pomoci v platnom znení, pričom Novela Exekučného poriadku
vykonanázákonač.144/2010Z.z.,tedasúčinnosťou od01.06.2010vypustilazákonnú 15-dňovúlehotu
na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ ide o exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm.

c/ a d/ cit. zákona. V zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ cit. zákona, platného do 31.05.2011, exekučným
titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Poukázal
na to, že následne Novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z., s účinnosťou od 01.06.2011 bolo
ust. § 41 ods. 2 písm. e/ Exekučného poriadku doplnené aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.
Uvedená novela procesného charakteru pritom neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto sa

podľa jeho názoru vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dospel teda k záveru, že pred 01.06.2011 sa súdnou praxou
rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodová správa v tomto
zákone. Vychádzajúc z výslovného znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktoromkoľvek znení

prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prípade, ak súd nezistil rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ teda navrhovateľ považoval za nesprávny
úradnýpostup nečinnosťOkresnéhosúduPrievidzavexekučnomkonaní,vktoromsúdzamietolžiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, označil toto tvrdenie

za nepravdivé, lebo na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravoval. Takýto
záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 z 10.7.2013, kde Ústavný súd
SR k tejto lehote konštatuje, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje
procesnú lehotu15dnínavydaniepoverenianavykonanieexekúciepreprípad,žeexekučnýsúdnezistí
rozpor v žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so

zákonom. Naviac z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa
mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu, alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Práve
naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá, pričom
uvedené platilo aj pred 01.06.2010. Zdôraznil, že súd vydal rozhodnutie v exekučnom konaní do troch

mesiacov od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne vo
svojom rozhodnutí opísal skutočnosti, prečo žiadosť zamietol. Oprávnený zostal v konaní nečinný a súd
nemal k dispozícií žiadne listiny, ktorými by mohol aj bez návrhu posúdiť nedostatky v rozhodcovskom
konaní, t.j. posúdiť, či exekučný titul zaväzuje povinného na plnenie nemožné, nedovolené alebo v
rozpore so zákonom. Preto exekučný súd žiadosť podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z.

z. - o rozhodcovskom konaní zamietol. Z rozsudku stáleho rozhodcovského súdu vyplynulo, že ide
o plnenie zo spotrebiteľského úveru a z jeho odôvodnenia nevyplýva ani taká základná skutočnosť,
aká suma úveru bola skutočne poskytnutá, koľko z priznanej istiny predstavuje poplatok a podobne.
Poukázal teda na to, že exekučný súd pre nepreskúmateľnosť exekučného titulu, z pohľadu v akom
rozsahu zaväzuje na plnenie odporujúce zákonu alebo dobrým mravom a za súčasnej nečinnosti

oprávneného, návrh zamietol. Ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatnil podľa
ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez
zbytočných prieťahov v konaní, pričom v danej veci sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, súd
neriešil žiadnu sťažnosť na prieťahy predsedu súdu, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre

ľudské práva. Zopakoval zistenie, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané po 15-dňovej lehote,
pričom z exekučného spisu označil za zrejmé, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne,
bez zbytočných prieťahov, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002,
v zmysle ktorého samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahyv konaní. Zastával názor, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.09.2009 do vydania uznesenia o žiadosti o poverení
vykonania exekúcie dňa 16.12.2009 vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu zákonnosti

vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práva navrhovateľa na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase,
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na

záver zdôraznil, že nemal za preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v predmetom
exekučnom konaní), ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, na základe čoho konštatoval, že navrhovateľovi nemohla vzniknúť
majetková a ani nemajetková ujma. S prihliadnutím na uvedené dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nebol podaný dôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a nakoľko odporkyni v konaní žiadne trovy nevznikli, ich náhrada jej nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité

to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so

správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudkuvôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými

dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého

vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní

nemajetkovejujmynavrhovateľovi.Uviedol,žesúirelevantnéúvahysúduotomakéspôsobyjudikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na

ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 31.07.2009, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 381 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa 16.09.2009, pričom uznesením č.k. 9Er/1792/2009 - 12 zo dňa 16. decembra 2009,
právoplatným dňa 05.05.2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu zo dňa 26. februára 2010,
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Ďalším
uznesením č.k. 9Er/1792/2009 - 24 zo dňa 07. júla 2010, právoplatným dňa 28.07.2010, súd exekučné

konanie zastavil.

Odvolací súd v tomto prípade rovnako ako súd prvého stupňa predovšetkým zdôrazňuje, že podľa ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď
súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu, aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že

by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne,prípadneexekučnékonaniezdôvodunesplneniapodmienokkonaniazastaví.Ztohtopohľadu
potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o

ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v

žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej
stránke o zložitú vec.

Odvolací súd rovnako zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia (dňa 16.09.2009) do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti (dňa 16.12.2009) nemožno v
žiadnom prípade považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná

vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote
prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 05.11.2012 pod sp.zn. 19NcC/649/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného

súdu Prievidza JUDr. F. V. je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a sudcovia Okresného súdu
Prievidza JUDr. Z. W., JUDr. N. G., JUDr. M. P., JUDr. U. H., JUDr. W. Q., JUDr. N. W., JUDr. Z. C.,
JUDr. R. X., JUDr. J. M., Mgr. Z. F., JUDr. O. Z., JUDr. R. W., PhD., JUDr. Q. M., JUDr. S. N., Mgr. W. G.,
JUDr. X. Z., PhD. nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci, pričom následne bola opatrením
predsedu súdu vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. N. W., teda o ktorej bolo právoplatne

rozhodnuté. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú anemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných

súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, hoci nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že súd prvého stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny

pojednávania a v danom prípade boli s prihliadnutím na existenciu rozhodnutia nadriadeného súdu o
nezaujatosti zákonného sudcu aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené predpoklady na pojednávanie
bez riadne predvolaných účastníkov, ktorí sa na pojednávanie nedostavili a nepožiadali z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k

podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 07.11.2013, pričom
prvý termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 12.11.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť

najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôrsúodvolacímdôvodomlenzapodmienokuvedenýchvust.§205a.Poučeniesúduprvéhostupňa
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 17.10.2013, ako

to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a

nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .