Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216751
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216751.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a

členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 03. septembra
2013 č. k. 18C/356/2012-32, a o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa
24. októbra 2013 , č.k. 18C/356/2012-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 2.997,58 eura ako náhrady škody a sumy 599,52 eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 14Er/1156/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods.
1, 2, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci v znení v čase začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia,
§ 41 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 44 ods. 1 , 2 Exekučného poriadku v znení

platnom v čase do 31.05.2011. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 14Er/1156/2010 podal súdny
exekútor súdu dňa 26.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) uznesením zo dňa 27.12.2010
žiadosť o udelenie poverenia zamietol, pričom oprávnený voči uzneseniu exekučného súdu odvolanie
nepodal. Poukázal na to, že navrhovateľ si uplatňoval nárok na náhradu škody výlučne podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu

verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. V tejto súvislosti súd prvého stupňa zistil, že ohľadne prípadného prieťahu sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný
súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlok prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Dospel k záveru, že zmysle ust. § 41
ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať

poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom
boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Podľa

názoru súdu prvého stupňa novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o
exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval
podľa písmena d) svedčí aj komentár k ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého v novele
účinnej od 01.06.2010 k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. V
danom prípade sa zákon č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval Exekučný poriadok, vzťahuje aj na konania

začaté pred účinnosťou tohto zákona. Súd prvého stupňa tvrdenia navrhovateľa, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k rozhodnutiu s omeškaním viac ako 168 dní, nemal
za preukázané, keďže v danom prípade žiadosť na vykonanie exekúcie bola podaná dňa 26.11.2010
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola zamietnutá dňa 27.12.2010. Rovnako tak sa
nestotožnilanisnázoromnavrhovateľa,žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovúujmuzanedodržanie

zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v
konaní. V tomto smere súd prvého stupňa nevzhliadol dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec
zaoberal, keďže dospel k záveru, že k vzniku škody ani nedošlo. Navyše v konaní nebola preukázaná
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom tvrdenej škody. Na základe
uvedených skutočností súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách

konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal
náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust.
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej

skutočnosti a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom
rozhodovaní bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Vytýkal tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto

súvislosti poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako
dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého

stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,

ale len súdu exekučného. Ohľadne zamietnutia návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania dodal,
že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Ďalej argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy

konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatreniana riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením zo dňa 24. 10. 2013 č.k. 18C/356/2012-44 súd prvého stupňa podľa položky

č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktorý žiadal
uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych

poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície
spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu
nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Poukázal na to, že podal
odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. V danom prípade tak súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať

okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, v dôsledku čoho navrhovateľ nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. Bol
toho názoru, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore
s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany
súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm.

a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o
súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda začalo pred

účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné

a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
2997,58 eura z titulu náhrady škody a sumy 599,52 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na tomto súde
pod sp. zn. 14Er/1156/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote,
pretože k vydaniu rozhodnutia došlo až dňa 17.02.2011 s omeškaním viac ako 168 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)

Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým

predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,
má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola

škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/1156/2010 odvolací súd zistil,
exekučnému súdu bola dňa 26.11.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej V.
K., o vymoženie sumy 769,27 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 28.06.2010 sp. zn. SR 20643/09. Exekučný súd uznesením

zo dňa 27.12.2010 č.k. 14Er/1156/2010-9 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Oprávnený voči
uzneseniu exekučného súdu odvolanie nepodal a exekučný súd uznesením zo dňa 17.05.2011 č.k.
14Er/1156/2010-20 exekučné konanie zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu
vykazujeznakynesprávnehoúradnéhopostupu,keďkrozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 168
dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania
hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.6.2010 do 31.5.2011 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 41 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011 podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených,
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku v znení v čase začatia exekučné konania (t.j. od 01.06.2010 do 31.05.2011) bolo možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. V tomto smere súd prvého stupňa správne konštatoval, že rozhodcovský
rozsudok bol v čase začatia exekučného konania je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku a nie podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku, ako tvrdil navrhovateľ. Aj

podľa názoru odvolacieho súdu by novela Exekučného poriadku účinná od 01.06.2011 , ktorou bol
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, bola
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa
za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia, na

základe rozhodcovského rozsudku došlo, z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad
neprípustnosti exekúcie. V danom prípade bolo exekučné konanie vedené v čase účinnosti Exekučného
poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. S poukazom na uvedené odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že

v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia neexistovala a rovnako tak lehota v trvaní 15 dní od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa nevzťahovala aj v prípade rozhodnutia o zamietnutie
žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že úmyslom zákonodarcu bolo práve
zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo

zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka
však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné
konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných
prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote

na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,
na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom
tak, ako to tvrdí navrhovateľ.
Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 31 dní od
podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.Rovnako tak v exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, ktoré
tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods2 ústavy, každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax

ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci , preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty
uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele
od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo

nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013.Posúdeniezbytočnýchprieťahovniejemožnébezprihliadanianavšetkyokolnostiveci,teda
nemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.

S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že
zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu.
K dôvodom odvolania navrhovateľa v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred

súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej

kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý

proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS
71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizovanévo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a
nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej

strane,súdjepovinnývykonaťnavrhnutédôkazy,aksúprávnerelevantnéaichvykonaniejenevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou
súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú
záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle
ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol

v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie
zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu
možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania,
ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa
za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom,

ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).
K námietke navrhovateľa, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí síce citoval ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, t.j. v znení účinnom od

01.01.2013 , hoci správne mal aplikovať ustanovenie § 9 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a
podania návrhu na vydanie poverenia, t.j. v znení účinnom do 31.12.2012, uvedené nemalo za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9
ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd
v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu

na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup
iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné
súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd
SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná

úprava § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať
o prieťahoch v konaní a do novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto aplikácia nového
právneho prepisu nemala vplyv na správnosť rozhodnutia.
Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval

nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok

nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na

podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacus konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote, voči ktorému rozhodnutiu
oprávnený odvolanie nepodal, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska

Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach
súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné
skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp.
zn. IV. ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už
ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho
bolo potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto
skutočnosti navrhovateľ vedel z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného

súdu SR.

Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé
byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára
2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať
otázku platnosti rozhodcovskej doložky . Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

S ohľadom na to, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14Er/1156/2010
bola rozhodnutím exekučného súdu zo dňa 27.12.2010 č. k. 14Er/1156/2010-9 zamietnutá žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a uznesením č.k. 14Er/1156/2010-20
zo dňa 17. 05. 2011 exekučné konanie zastavil, odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku
od povinnej vyplývajúcej z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť

realizácie exekúcie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.Predmetom odvolacieho konania bolo aj uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24.10.2013 č.k.
18C/356/2012 - 44 , ktorým súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur

podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote
nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.

Podľa§1ods.1zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochvzneníúčinnomvčasepodaniaodvolania,
teda v znení účinnom od 15.06.2013 do 30.11.2013 (ďalej len citovaného zákona), súdne poplatky (ďalej

len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.
Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti

rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu

poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra

2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len sadzobník
súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.

V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.
§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupomoslobodenéodpoplatku.Uvedená

novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe
odôvodnené reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych

poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena
v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych

poplatkochsúčinnosťouod01.10.2012aktorýmbolozust.§4ods.1vypustenépísm.k/avSadzobníku
súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele
na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch.

Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti. Navrhovateľovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle §
2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona
o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle §

2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie,
ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia navrhovateľa v
odvolaní, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony vo
veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
v zmysle ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom

stupni s tým, že poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v
danom prípade ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh navrhovateľa dňa 28.09.2012, t.j.
pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa
navrhovateľ podal dňa 14.10.2013, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej

povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od
01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého stupňa preto správne napadnutým
uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aplikujúc tak
platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku
súdneho poplatku v sume 20,-eur v súlade s položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Pokiaľ išlo o námietku navrhovateľa, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné,

odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že obsahuje náležitosti
požadované ust. § 169 ods. 1 OSP a rovnako tak je z neho zrejmé komu, z akého dôvodu bola uložená
poplatkovú povinnosť, v akej výške a podľa akej položky. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
v napadnutom uznesení absentuje označenie osobitnej časti týkajúcej sa odôvodnenia.
Pre vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.