Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217761
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217761.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov

senátuJUDr.ĽubiceMedveckej,PhD.aJUDr.JánaVanka,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/103/2013-40
zo dňa 03. decembra 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 2.962,52
eur ako náhrady škody a sumy 592,50 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/328/2010.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods.
1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v platnom znení, ustanoveniami § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do
01.01.2013, § 41 ods. 1, 2 psím. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania, § 41 ods. 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 01.06.2011.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/328/2010 mal za preukázané,
že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 28.04.2010. O návrhu na vydanie
poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 19.10.2010 právoplatným dňa 26.04.2011 tak, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie. Krajský súd v Nitre rozhodnutie Okresného súdu potvrdil. Exekučné konanie je právoplatne

skončené. Navrhovateľ ako oprávnený listom zo dňa 30.08.2010 podal sťažnosť na prieťah v konaní.
Prípisom zo dňa 12.05.2010 bol oprávnený vyzvaný na doplnenie návrhu, čo doplnil dňa 12.07.2010.
Na ďalšiu výzvu z 10.09.2010 nereagoval. Súd prvého stupňa zároveň návrh navrhovateľa považoval za
dostatočne špecifikovaný, nepovažoval ho za predčasne podaný ani nárok za premlčaný. Navrhovateľsa domáhal náhrady škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia
nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní.
Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody,

resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa
§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, sťažnosť na prieťahy v konaní bola neopodstatnená ( Spr. OS Levice č. 1550/2010),

nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012 súd však
mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 327 dňoch. Súd však

zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 174 dní od doručenia
návrhu. Exekučný súd 61 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným a
následne ďalších 39 dní. Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovateľ nepreukázal vznik majetkovej
resp. nemajetkovej škody. Avšak nevidel ani dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže
mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Konštatoval, že pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na

vydanie poverenia zákonná lehota 15 dní neexistuje. Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 74 dní
(nerátajúc lehotu, po ktorú sa čakalo na doplnenie návrhu oprávneným na súd), čo je časovo prijateľná
lehota na rozhodnutie. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej dobe dá hovoriť ako o krátkom časovom
intervale. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia nepresadzoval
zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Súd nebol presvedčený, že by

bol počas tejto doby navrhovateľ v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. O návrhu na vydanie
poverenia bolo rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní
oprávnený konštatovať. Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Hromadná
(opakovane podaná do množstva konaní) sťažnosť z 30.08.2010 bola reakciou navrhovateľa na to, že
exekučný súd žiadal o doplnenie návrhu na vydanie poverenia s ktorým oprávnený nesúhlasil. Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti, treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Mal za to,
že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V prvom rade mal za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ
nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie
poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. S poukazom na ustálenú judikatúru uviedol,
že exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný

titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný
titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne
právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho
základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Súd z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa
na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy v konaní neuplatnil
a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ďalejnamietal,žesúdrozhodolvmeritevecinazáklade„inšpirácie“novouprávnouúpravouobsiahnutou
v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie

musíbyťzrušené.Súdbolviazanýustanovením§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnompred
prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok
žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou

údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali
v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté
listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom

ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,

žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom
uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu,
kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na

uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil

skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v

sume2.962,52euranáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvsume592,50eur,ktorámumalavzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 6Er/328/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 327 dní.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberallen námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného

rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa §

120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa
vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti
konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 6Er/328/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 09.03.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa28.04.2010požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie

na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava sp. zn. SR 15085/09 zo dňa 14.09.2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.10.2009 a vykonateľnosť dňa 15.10.2009. Dňa 12.05.2009
exekučný súd vyzval súdneho exekútora, aby vyzval oprávneného na doloženie Zmluvy o úvere,
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, uvedené žiadal v lehote 10 dní. Dňa 07.06.2010 exekučný

súd vyzval oprávneného, aby v lehote 10 dní pod sankciou poriadkovej pokuty doložil Zmluvu o úvere,
uzatvorenú medzi oprávneným a povinným. Následne oprávnený doručil exekučnému súdu predmetnú
Zmluvu o úvere. Zároveň dňa 10.09.2010 exekučný súd opätovne vyzval oprávneného, aby v lehote 10
dní doručil overenú fotokópiu zmenky a tiež overenú fotokópiu dohody o vyplnení zmenky, uzatvorenej
medzi oprávneným a povinným. Uvedené doklady oprávnený exekučnému súdu nedoručil. Oprávnený

podal dňa 30.08.2010 sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní.
Následne exekučný súd uznesením č. k. 6Er/328/2010-20 zo dňa 19.10.2010 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 29.03.2010 doručenú dňa 28.04.2010.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením
č.k. 15CoE/526/2010-39 dňa 21.01.2011 tak, že napadnuté uznesenie potvrdil. Uznesenie Okresného

súdu Levice č. k. 6Er/328/2010-20 zo dňa 19.10.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v
Nitre č.k. 15CoE/526/2010-39 dňa 21.01.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 26.04.2011. Exekučný súd
uznesením č. k. 6Er/328/2010-50 zo dňa 28.07.2011, právoplatným dňa 09.09.2011 exekučné konanie
zastavil.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,

ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal
pri zohľadnení jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia
podmienokprerozhodnutiesúdu,ktorýmzamietolžiadosťoudeleniepoverenia(§44ods.2Exekučného
poriadku, druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením

konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote,
ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie
rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý

odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval

oprávneného, aby doplnil listinné dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne
po doručení všetkých listín oprávneným, exekučný súd bez meškania rozhodol tak, že zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty a k
nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré

všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval

spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani
prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. ako aj po nej. Citované
ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné
ustanovenie novely citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní

nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu
na vydanie poverenia. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav
správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd
v tejto časti zároveň poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z. z ktorej vyplýva,
že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č.

514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenal by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy

v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,

nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré
mali v realite. Súd prvého stupňa riadne vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise, správne zistil skutkový stav a použil aj správny predpis,
ktorý správne aj na daný prípad aplikoval. Svoje rozhodnutie teda nezaložil na uvedenom dôvode.Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.