Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217935
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217935.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s. r. o. Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. novembra
2013 č. k. 25C/21/2013-73 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej
škody v sume 1.176,86 eur a nemajetkovej ujmy v sume 235,37 eur z dôvodu, že Okresný súd Levice
o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej veci vedenej
u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 13993/2012 rozhodol po 61 dňoch tak, že túto žiadosť zamietol. O
trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Po právnej stránke súd svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1, § 5 ods. 1,

3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ust. § 41 ods. 1, 2, písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Uviedol, že exekúcia bola začatá v roku 2011 a navrhovateľ sa v roku 2012 domáhal predbežného
prerokovania uplatneného nároku na náhradu škody výlučne za nesprávny úradný postup i z dôvodu, že

k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, v dôsledku čoho jeho
návrh nebol premlčaný. Súd v predmetnej veci neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či
vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle ust. § 41 ods. 2, písm. d/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov bolo v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia možné
udeliť poverenie na základe vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského súdu. Navrhovateľ tvrdil, že

rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2, písm. i/ vyššie citovaného zákona.
Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol však zavedený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ tohto zákona
novelou účinnou od 01. 06. 2011. Táto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa ust.
§ 41 ods. 2 písm. i/ tohto zákona. Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považovalpodľa ust. § 41 ods. 2 písmena d/ vyššie citovaného zákona nasvedčuje i komentár k ust. § 44 ods. 2
tohto zákona, pričom novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona.

V čase podania návrhu na udelenie poverenia pre súdneho exekútora lehota na vydanie poverenia
v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si
navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa ust. § ust. 9 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď

podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle ust. § 9 ods. 2 vyššie
citovaného zákona v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady
škody.

Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 61 dňoch, pričom súd zistil, že
uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo vydané za 6 dní od
doručenia žiadosti. Údaje navrhovateľa sú potom nesprávne, priam zavádzajúce a vyplýva z nich, že
navrhovateľ ako oprávnený nemal o veci prehľad, pristupoval k veci nesústredene, na základe čoho

vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne
nedôveryhodne.

V predmetnej exekučnej veci, z ktorej sa navrhovateľ domáha náhrady škody, bol exekučný titul
rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol

stav právnej neistoty a navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná. Navrhovateľ
teda nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na ňom bolo, aby svoje tvrdenie
i preukázal. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s exekučným spisom, v ktorom
nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode, v návrhu všeobecne
popísané, nijako nedokladoval, pričom určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode.

Podľa súdu navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil. Jeho dôvody boli
len všeobecné a nevzťahovali sa priamo na spoločnosť, pričom postoje členov riadiacich orgánov,
resp. majiteľov sú irelevantné, pretože náhradu škody si uplatňuje právnická osoba. Rovnako ako
pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp.
uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik

a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ v danom prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného
súdu pri udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
a exekučným titulom, až do samotného udelenia poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom
vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, čo nemohlo
viesť ani k strate legitímnych očakávaní navrhovateľa, že v zákonom určenom čase nastane stav
predpokladaný zákonom.

Vďalšejčastisvojhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol,žezákonurčovallehotunaudeleniepoverenia
pre súdneho exekútora, nie na vydanie iného rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia. Pokiaľ bol exekučný súd toho názoru, že nie je zákonný dôvod pre udelenie poverenia
pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, žiadosť zamietol, pričom takéto rozhodnutie nemožno
považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zákonná lehota neexistuje.
Exekučný súd však vydal rozhodnutie v lehote 6 dní od doručenia žiadosti na súd, teda v lehote 15 dní,
o ktorej tvrdil navrhovateľ, že nebola dodržaná. Ani prípadné nedodržanie zákonnej lehoty (v prípade,
ak by poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané) automaticky nezakladá nárok na náhradu škody.
V predmetnej veci neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu a uvedená lehota,

v ktorej bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá, je absolútne primeraná.
Navrhovateľ majetkovú ujma jasne nešpecifikoval a táto nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodneníkonštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej
ujmy.

Súd prvého stupňa zároveň poukázal na to, že všeobecný súd nie je oprávnený konštatovať, že vo veci
išlo o prieťah a nebolo vedené ani žiadne iné konanie, v ktorom by bolo možné konštatovať prieťahy
v konaní. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri

zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku

navrhovateľa rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa
nezmenšil. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty
na udelenie poverenia pre súdneho exekútora.

Navrhovateľ si v predmetnej veci uplatňoval proti odporcovi nárok podľa ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a v podstate žiadal, aby okresný súd opätovne preskúmal rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní, pričom tvrdil, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie súdu podľa ust. § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona. Poverenie na vykonanie

exekúcie v exekučnej veci však nebolo možné udeliť, nakoľko predložený exekučný titul nebol vydaný
v súlade so zákonom, pretože rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo
o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Navrhovateľ sa nemôže domáhať nároku podľa ust. § 9 ods. 1
vyššie citovaného z dôvodu, že exekučný súd podľa neho nesprávne zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.
nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. V predmetnej exekučnej veci však exekučný súd

správne aplikoval právne normy a v súlade so zákonom vykonal i dokazovanie, na čom nemôže nič
zmeniť ani posudok JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana. I v prípade, ak by sa právny názor exekučného
súdu ukázal ako nesprávny, nešlo by o nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných
podmienok by sa mohlo jednať o nezákonné rozhodnutie, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v
prípade, ak by bolo zmenené alebo zrušené.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že nesúhlasí s názorom
navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou toho, aby sa mohol svojho nároku voči dlžníkovi
domáhať v občiansko-právnom konaní. Tento svoj názor navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
a rozhodnutie exekučného súdu nie je nezákonné, ale jedná sa o spravodlivé rozhodnutie, správne

i po právnej stránke a takéto rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje žiadna
príčinná súvislosť medzi postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou navrhovateľa a neúčinný
(nulitný) rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu nemôže byť prekážkou následného prejednania
a rozhodnutia veci v súdom konaní. Exekučný súd má právo skúmať, či rozhodnutie uvedené v žiadosti o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciebolovydanévsúladesozákonom,orgánomsprávomocouna

jeho vydanie a či sa z hľadiska platných právnych predpisov jedná o rozhodnutie vykonateľné po stránke
materiálnej i formálnej. Exekučný súd teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných podmienok
na udelenie poverenia pre vykonanie exekúcie je oprávnený posúdiť, či predložený exekučný titul bol
vydaný kompetentným orgánom. V predmetnej exekučnej veci exekučný titul (rozhodcovský rozsudok)
vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide teda o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne

právne účinky, ktoré nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho základe nemožno viesť
nútený výkon rozhodnutia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 03. 2013 v konaní pod
sp. zn. 3 Cdo/50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie zhodne ako uznesenie súdu o zastavení exekučného konania prelamuje
právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci.Všetky vyššie konštatované okolnosti, ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania rozhodnutia exekučného súdu,
neexistencialehotynaudeleniepovereniapresúdnehoexekútoranavykonanieexekúcievčasepodania

žiadosti súdneho exekútora v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia
zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, nepravdivé resp. zavádzajúce údaje navrhovateľa o nedodržaní lehoty, reálne
nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v exekučnom konaní, či porušenia inej
povinnosti, chýbajúca príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody, nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom,
ako i možnosť navrhovateľa domáhať sa svojho nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní, viedli
súd k tomu, že návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento žiadne trovy konania

nešpecifikoval a žiadnemu ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k
dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo

vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvekúvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných

práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 19.
11. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne

právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli

vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne

odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sav odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume
1.176,86 eur a nemajetkovej ujmy v sume 235,37 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.
zn. 2Er/36/2012. Majetková škoda 1.176,86 eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdom konaní. Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej. Odvolací súd k tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t.

j. 13. 07. 2012 (kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie), bolo ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že lehota 15 dní neplatila v prípadoch, ak išlo o
exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ tohto zákona s tým, že pokiaľ súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne, pričom v tomto prípade zákon žiadnu lehotu nestanovil. Odhliadnuc od

tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súdu Levice, vedenom pod
sp. zn. 2Er/36/2012, je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola doručená
súdu dňa 28. 08. 2012, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským
súdom, zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 17. 06. 2011 v konaní pod sp.
zn. SR 04649/11 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 03. 09. 2012 č. k.

2Er/36/2012-11 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľakooprávnenývexekučnomkonanípodalprotitomutouzneseniuodvolanie,oktoromzatiaľ
odvolací súd nerozhodol, čo znamená, že exekučné konanie nie je právoplatne ukončené. Zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené
v odôvodnení tohto uznesenia však nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup,

ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa
o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho. Zo zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora a príp. následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte nemožno vyvodiť ani vznik
škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal
tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 2Er/36/2012, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu,
ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 1.176,86 eur. Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik

škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak
chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno
spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 235,37 eur (t. j. 20 % z uplatňovanej istiny a

príslušenstva) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa uvádza,
že ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem písm. b/) formulované
tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na doterajší život
poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti sa týkajú
fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i právnickej
osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti, za
ktorých k nej došlo. V dôsledku zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie ešte automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ

návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vnútornými zásahmi do spoločnosti, ovplyvňovaním
podnikateľského prostredia a rozhodovania, porušením jeho práv, stratou legitímnych očakávaní, že
nastanestavpredpokladanýzákonom,stratoudôveryvprávoaspravodlivériešenieveciapod.Odvolací
súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnejveci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 2Er/36/2012 bola doručená exekučnému súdu
dňa 28. 08. 2012 a súd túto žiadosť zamietol uznesením zo dňa 03. 09. 2012 (teda nie viac ako 64
dní, resp. so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe, ako to tvrdí navrhovateľ) a túto okolnosť

je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na
náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a
nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), pričom neboli preukázané
ani vnútorné zásahy do spoločnosti, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že

cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ
nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd dňa 03. 09. 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 17. 06. 2011, ktorý vydal Stály

rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 04649/11 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a O. L.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky
zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k

uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade
ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012), v dôsledku čoho potom tento rozsudok nemôže
predstavovať ani prekážku veci rozhodnutej.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom,
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej

osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšiehopriebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa,
resp. neprihliadanie na ním predložený znalecký posudok nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a

nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval i toto ustanovenie v znení účinnom

v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto
námietka navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. K argumentu o
vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedeným
v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa neodôvodnil

nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa
s exekučným spisom Okresného súdu Levice vedeným pod sp. zn. 2Er/36/2012 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 61 dní sa nezakladá na pravde a k
žiadnej nečinnosti nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 13. 07. 2012 a žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 28. 08. 2012, pričom
exekučný súd o nej rozhodol uznesením dňa 03. 09. 2012, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené
dňa 10. 09. 2012, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi
dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 61 dní ako to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Odvolací súd k tomu uvádza, že exekučný súd
neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v primeranej
lehote, čo znamená, že nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,

ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučnýsúdprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
nepochybil a jeho konaním nedošlo k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od
ktorého žalobca odvíja svoj nárok, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol

nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci a zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu žalobcovi žiadna
škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade sjudikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.