Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/351/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217429
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217429.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ Doc.
JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 3.
septembra 2013 č. k. 25C/49/2013-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 03. 09. 2013 č. k. 25C/49/2013-44 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou dňa
28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody v celkovej sume 718,17 eura, a to z
titulu majetkovej škody v sume 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 593,17 eura, dôvodiac

tým, že Okresný súd Levice viac ako 10 mesiacov nerozhodol o vydaní poverenia vo veci vedenej
exekútorom pod exekučným číslom EX 1709/10, teda sa dopustil nesprávneho úradného postupu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení účinnom do 01. 01. 2013. Účastníci sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť ospravedlnili,
preto súd pojednával v zmysle § 101 ods. 2 OSP v ich neprítomnosti. Súd prvého stupňa vykonaným
dokazovaním zistil, že žalobca sa návrhom zo dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia spolu
sumy 718,17 eura titulom majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 593,17 eura.

Žalobca ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na Okresný súd Levice (ďalej
len „exekučný súd“) návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej M. N.. Exekučný súd zamietol návrh na
vydanie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 10 mesiacov. Majetková
škoda predstavovala náklady žalobcu v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a
rozhodnutím o nej, pričom pozostávala z pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému v sume 70 eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur a
administratívnych nákladov v sume 15 eur. Zároveň sa domáhal nemajetkovej ujmy, pretože márnym

uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu na vymoženie pohľadávky, keď
mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková
ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona a pri vyčíslení jej výšky žalobca
vychádzal z toho, že Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva za prieťahy v konaní priemerne 660eur ročne a žalobca sa domáhal sumy 593,17 eura za 6 mesiacov. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v
pracovných aktivitách žalobcu, a to zvýšením objemu prác a postupov. K nemajetkovej ujme by nedošlo,
ak by súd vydal rozhodnutie včas. Príčina a následok sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné

a neprerušené. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/333/2010 súd prvého stupňa zistil, že
návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 28. 04. 2010 a zamietnutý bol dňa
09. 11. 2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa žalobu zamietol. Považoval za
preukázané, že žaloba bola dostatočne špecifikovaná, v petite žaloby bolo uvedené, čoho sa žalobca
domáha, voči komu a z akého dôvodu. Žalobca sa v podaní zo dňa 25. 09. 2012 adresovaným

priamo žalovanému domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Uplynula šesťmesačná lehota od
prijatia žiadosti a žalobca sa domáhal svojho nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup
z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Konštatoval, že v zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ EP bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie na základe

vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovskýchsúdov.Podľažalobcujerozhodcovskýrozsudokexekučnýtitulpodľa§41ods.2písm.i/
EP. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou
od 01. 06. 2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. V

zmysle komentára k § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého k novele č. 144/2010 Z. z., účinnej od 01. 06. 2010
došlo k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku z dôvodu
potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie, sa uvedená novela vzťahuje aj
na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. V súvislosti s nárokom na náhradu škody, ktorú si
žalobca uplatňoval z dôvodu, že súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní,
prvostupňový súd konštatoval, že o prieťahoch v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, ani
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca tvrdil, že
poverenie bolo zamietnuté s omeškaním viac ako 10 mesiacov. Súd zistil, že rozhodnutie bolo vydané
za 195 dní od doručenia návrhu, pričom z tejto doby bolo potrebné čakať 152 dní na doplnenie návrhu.

Žalobca uviedol päť urgencií vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučnom spise nenachádzajú
a nekorešpondujú ani s časom omeškania a s vydaním zamietajúceho rozhodnutia. Údaje žalobcu
sú nesprávne, zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, na
základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú
škodu nedôveryhodne. Exekučné konanie v danej veci je právoplatne skončené. Podľa názoru súdu

účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty.
Žalobcomuplatnenámajetkováškodanebolanijakopreukázanáanijakonedokladovalanisvojetvrdenia
o škode. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o jej vzniku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o škode
sa dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť
o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, preto doba, ktorá

uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu až do vydania
poverenia, ale aj do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť
žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a
rozhodovanie, nemohla viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane
stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

Žalobca navrhoval predloženie znaleckého posudku, resp. znalecké dokazovanie, alebo postup podľa §
136 OSP, avšak súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny zamietol
aj s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu, že
možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s
nárokom priznávaným Ústavným súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Súd nevidel dôvod,

aby sa nejakou výškou škody zaoberal, keďže podľa jeho názoru k vzniku škody nedošlo. Nedodržanie
zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Majetková ujma nebola preukázaná
a nemajetková ujma nezávisí len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty. V konaní nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nesprávny
úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo

vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve
týmto postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim,
t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Súd mal za to,
že žalobcovi žiadna škoda nevznikla a ak by aj žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázaljej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Záverom súd uviedol, že nemožno
skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky konštatované okolnosti veci ako
sú zanedbateľná dĺžka nedodržania lehoty, nepravdivé údaje žalobcu o dĺžke nedodržania lehoty,

reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a exekučný titul v rozpore so zákonom
viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu žalobného návrhu. Súd prvého stupňa
podanú žalobu nepovažoval za premlčanú.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia §
4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. <. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok) (v znení účinnom do 31. 05. 2011 aj od 01. 06. 2011), § 44 ods. 1 a 2 (v znení do 01. 06. 2010

aj od 01. 06. 2010) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože súd prvého stupňa odňal

účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,vecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,
že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemôže založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V
tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na tom, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty aj napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom na skutočnosť, že on
sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie,
tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok

znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej,
súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu taktiež neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na
riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav

nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej

podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 05. 2010 (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15

dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia náhrady škody v sume 718,17 eura, pozostávajúcej z náhrady majetkovej škody v sume

125 eur a z náhrady nemajetkovej ujmy v sume 593,17 eura a ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 6Er/333/10. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave. Odvolací súd vychádzal z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa, pričom zistil, že poverený súdny exekútor doručil na Okresný súd

Levice návrh na začatie konania a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2010
a exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 09. 11. 2010.
Pretože odvolací súd sa v zmysle § 213 ods. 1 OSP cítil byť viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa, keďže nezistil, že by malo ísť o výnimky v zmysle odsekov 2 až 7
tohto ustanovenia, v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd sa
v prevažnej miere stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu vo veci, avšak nestotožňuje sa
so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal

právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov.
Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a v ňom uvedený § 41 ods. 2.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2009, exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú

právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d)
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o
dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov,
ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo
veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (§ 41 ods. 2).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011, exekučným titulom je

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b)
rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a
čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných

rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení
o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, akoaj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach
sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach
verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých

výkon pripúšťa zákon, j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte
Európskej únie, ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (§ 41 ods. 2).
Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako
rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje popri
vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie

neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na základe toho ustanovenia sú pod
písm. i/ za exekučné tituly považované aj iné rozhodnutia a zmiery za podmienky, že ich súdnu exekúciu
pripúšťajú osobitné právne predpisy.
Až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011
boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu

rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.
2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od

01. 06. 2010, bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je
žiadna lehota. Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06.
2011, z tohto vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31. 05. 2011 existovala 15
dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a od

01. 06. 2011 už preň táto lehota nie je. Rozhodcovské rozsudky, ktoré boli vydané pred 31. 05. 2011
boli do 31. 05. 2011 exekučnými titulmi podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné
vykonateľné rozhodnutia , ktorých výkon pripúšťa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
od 01. 06. 2011 už ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, z čoho vyplýva,
že od 01. 06. 2011 je za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku považovaný

aj rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred 01. 06. 2011.
Vychádzajúc z uvedenej právnej argumentácie odvolací súd zastáva právny názor, že podľa právnej
úpravy účinnej v čase začatia exekúcie bol rozhodcovský rozsudok exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. i/ Exekučného poriadku. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia sa vzťahovala na predmetnú exekučnú vec a exekučný súd mal postupovať tak, aby zákonnú

lehotu dodržal. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Levice návrh na začatie
exekúcie spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28. 04. 2010 exekučný
súd vydanie poverenia zamietol dňa 09. 11. 2010, je zrejmé, že exekučný súd lehotu nedodržal. Tvrdenia
žalobcuvtomsmere,žesasúddostaldoomeškaniasrozhodovanímotejtožiadostisúsprávne,správne
však nie sú pokiaľ ide o tvrdenie, že omeškanie bolo viac ako 10 mesiacov. Exekučný súd o udelení

poverenia pre súdneho exekútora rozhodol o 180 dní neskôr, avšak je potrebné zdôrazniť, že z toho 152
dní súd čakal na odstránenie vád návrhu. Za túto dobu nemohla žalobcovi vzniknúť majetková škoda,
ktorú si vyčíslil, ale nepreukázal a taktiež ani nemajetková ujma, ktorej sa v konaní domáha.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi

konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,
akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to

zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny
úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sadotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,

zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti

štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak
je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť
vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Vznikškodyvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupumôžebyťnapríkladprípad,kedyštátzodpovedá
za škodu spôsobenú poškodenému tým, že súd nekonal o žalobe, ktorou u neho poškodený uplatnil
pohľadávku voči svojmu dlžníkovi, len ak poškodený preukáže aj to, že pohľadávku voči dlžníkovi

skutočne mal a že neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou
toho, že sa pohľadávka stala nedobytnou alebo ak prišlo k poškodeniu veci pri realizácii výkonu
rozhodnutia vyprataním bytu alebo nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti rozhodnutia, ktoré
doteraz nie je právoplatné.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak

malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané alebo vydané v stanovenej lehote, príp.
iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za
následok nesprávne rozhodnutie.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,

musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Odvolací súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa

zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní

bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca

explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v rozpore
s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak bola
zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny

úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným
postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla

ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku
dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k

dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do
31. 12. 2012 je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./ vznik

škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla
následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli
vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,

ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).

Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia , prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho

úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými

okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svojudôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval
a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne

vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne

zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie
majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v

merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým bol
novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia
exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že
aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby ňou

bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov
uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného práva
platnéhovčasevznikuprávnejskutočnostiazaloženiazodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Vsúvislosti
s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe
nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis

Okresného súdu Levice sp. zn. 6Er/333/2010, čo je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z listinných dôkazov v ňom
obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval svoj
návrh nie sú pravdivé. Exekučný súd síce nedodržal zákonnú lehotu, ale len o 28 dní, nie o viac ako 10
mesiacov, pričom správne súd prvého stupňa vyhodnotil, že takéto omeškanie automaticky nezakladá

vznik prieťahov v konaní, a teda ani vznik škody, resp. nárok na nemajetkovú ujmu. Námietka žalobcu
je teda aj v tomto smere nedôvodná. Na námietku žalobcu týkajúcu sa stavu právnej neistoty odvolací
súd uvádza, že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd
dňa 09. 11. 2010 zamietol žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, bol stav právnej neistoty
účastníkov konania odstránený. Stav právnej neistoty pri omeškaní sa s vydaním poverenia súdnemu

exekútorovi ešte nezakladá nárok na náhradu škody, pretože je vždy potrebné skúmať, ako súd v danej
vecipostupovalakoajnasamotnéokolnostiprípadu,prektorésúdnerozhodol,resp.nemoholrozhodnúť
v zákonnej 15-dňovej lehote. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd konštatoval, že zákonná lehota
nebola dodržaná, avšak omeškanie exekučného súdu nebolo neprimerané (28 dní), z čoho vyplýva,
že žalobcovi za takýto krátky čas nemohla vzniknúť žiadna škoda. Odvolací súd má v tomto smere za

preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. Pokiaľ ide o
žalobcom navrhované znalecké dokazovanie, súd tento návrh nepovažoval za dôvodný, pretože bolo
zrejmé, že v konaní neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by mohla vzniknúť
škoda, a teda dokazovať znaleckým posudkom jej výšku by bolo absolútne nadbytočné a nehospodárne.
Okrem iného v zmysle § 120 a nasl. OSP rozhodnutie v tom smere, aké dôkazy budú v konaní vykonané

je výlučne na úvahe súdu, pričom rozhodnutie, že sa niektorý dôkaz nevykoná nezakladá nedostatok
konania spočívajúci v odňatí možnosti konať účastníkom konania. V súvislosti námietkou žalobcu, že
súd polemizoval nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval,
ale ani neskúmal, či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá

by založila zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku
škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého
stupňa na rozhodnutie vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň
rozhodolajvsúladesplatnoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudskápráva,zachovávajúcpritomprávo
účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací

súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Odvolací súd poukazuje najmä na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nesúvisia s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobca
podal množstvo žalôb, v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (teda srovnakým predmetom konania), pričom vo všetkých konaniach podáva paušálne odvolania, ktoré sú
charakteristické totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne prejednávanú vec.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP v celom rozsahu

potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,
že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.