Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/217/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308215041
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2308215041.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľky: B. T., nar. XX. C. XXXX, bytom H. - H., U. XXXX/
XX, zast. splnomockenkyňou: Čibrik & Blazsek, s.r.o., Šaľa, Hlavná 14, proti odporcovi: D. D., nar. XX.
U. XXXX, trvale bytom ako navrhovateľka, zast. advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Šaľa, Jarmočná
2264/3, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 12. júna 2013 č. k. 5C/203/2008 - 229 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v časti poplatkovej povinnosti
p o t v r d z u j e s tým, že v časti veci samej, týkajúcej sa povinnosti na finančné vyrovnanie,

nahrádza formulácie „rozhodnutia“ a „pod hrozbou straty výhody splátok“ formuláciami „rozsudku“ a „tak,
že omeškanie so splnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia“ a aj v časti
poplatkovej povinnosti nahrádza výraz „rozhodnutia“ správnym výrazom „rozsudku“.

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa I. ustálil, že do bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov (ďalej tiež „BSM“) patrí A. 5 hnuteľných vecí v celkovej hodnote 1.991,64 eur
(kuchynská linka, sedacia súprava, automatická práčka, obývacia stena a chladnička so zostatkovými

hodnotami 497,91 eur, 331,94 eur, 365,13 eur a 2x po 398,33 eur) a nehnuteľnosť predstavovaná
bytom v H. a k nemu prislúchajúcim spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu, bližšie označenými vo výroku (ďalej tiež len „byt“) v celkovej hodnote
35.225,58 eur (tu o 1.418,74 eur menej ako 36.644,32 eur z prvého rozsudku - pozn. odvolacieho
súdu), II. BSM vyporiadal tak ako prvým rozsudkom v tejto veci, teda prikázaním navrhovateľke dvoch
hnuteľných vecí (obývacej steny a chladničky) a odporcovi ostatných hnuteľných vecí aj bytu, III.
odporcoviuložilpovinnosťzaplatiťnavrhovateľkenavyrovnaniesumu17.811,95eur(o676,18eurmenej

ako 18.488,13 eur z prvého rozsudku), aj tentoraz v splátkach po 500 eur mesačne vždy do 15. dňa v
mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti „rozhodnutia“ (keď už, tak „rozsudku“) „pod
hrozbou straty výhody splátok“, IV. obom účastníkom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
sebe samému (Okresnému súdu Galanta) súdny poplatok 1.116,50 eur do 3 dní a napokon V. vyslovil,
že o trovách konania rozhodne samostatným „rozhodnutím“ (tu správne „uznesením“) po „právoplatnosti
vo veci samej“ (?, tu podľa všetkého správne „po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“).

Rozhodnutie vo veci samej aj tentoraz bolo odôvodnené právne ust. § 143, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež odkazmi na §
143a rovnakého zákona a jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci vyporiadania
BSM (sp. zn. 22 Cdo 1821/2004). Vecne mal súd prvého stupňa za to, že tu naďalej bolo trebausudzovať na schopnosť účastníkov dohodnúť sa o vyporiadaní hnuteľných vecí, na nespornosť počtu
takýchto vecí, ich hodnoty ku dňu vyporiadania aj spôsobu vyporiadania a do tretice tu bolo aj nezistenie
žiadnych iných hnuteľných vecí, súcich na vyporiadanie; pretrval tu však spor o tom, či do tzv. masy

BSM patrí aj byt (a ak áno, z akej jeho hodnoty sa má pri vyporiadaní vychádzať), ako aj o tom, či
predmetom masy má byť tiež pasívum v hodnote 829,85 eur (suma predstavovaná pôžičkou od brata
odporcu) a napokon i o tom, či podiely účastníkov pri vyporiadaní majú byť rovnaké. Pokiaľ šlo o byt,
tam súd prvého stupňa zotrval na názore vyslovenom už v jeho prvom rozsudku, teda na tom, že
čestné prehlásenie navrhovateľky o súhlase s odkúpením bytu do osobného vlastníctva odporcu nebolo

platným úkonom zužujúcim masu BSM (na základe ktorého by sa na byt ako na súčasť BSM nazerať
nemalo), nakoľko tzv. koakvizičná dohoda zo zákona vyžaduje formu notárskej zápisnice a preto byt
(napriek formálnemu zápisu v katastri, nasvedčujúcemu výlučnému vlastníctvu odporcu) súčasťou BSM
(a teda tiež predmetom jeho vyporiadania) bol. Pri vyporiadaní potom bolo potrebné vychádzať z ceny
v čase vyporiadania (nie z nadobúdacej ceny navrhovanej odporcom) i z hľadiska rovnosti podielov
účastníkov (kde podľa súdu prvého stupňa odporcom uvádzané skutočnosti vrátane opustenia spoločnej

domácnosti účastníkov navrhovateľkou s konštatovaním - v tzv. rozvodovom konaní - žiarlivosti odporcu
a z toho plynúceho prirodzeného nepodieľania sa navrhovateľkou na úhrade nákladov spojených s
bytom nezakladali dôvod pre odchýlku od zákonom ustanoveného pravidla). Pokiaľ šlo o pôžičku, táto
sícemalabyťpodľajejposkytovateľa(brataodporcuvypočutéhoakosvedka)poskytnutálenodporcovia
výlučne podľa odporcu použitá na kúpu bytu, až na sumu 2.000 niekdajších Sk však došlo k jej splateniu

už pred zánikom BSM (takže do masy BSM by patrila len do rozvodu nesplatená časť uhradená neskôr
odporcom, tu však odporca použitie pôžičky na majetok patriaci do BSM nepreukázal). Napravené takto
boli pochybenia vytknuté tzv. zrušujúcim uznesením (Krajského súdu v Trnave z 31. januára 2012 č.
k. 10Co/327/2010-157), i nezrovnalosti týkajúce sa času, ku ktorému bol ocenený byt, znalec vysvetlil
(chybou v písaní) a ak o prikázanie najhodnotnejšej veci (bytu) mal záujem len odporca, tento však

nebol schopný zaplatiť sumu určenú na vyrovnanie naraz, navrhovateľka má vyriešenú potrebu bývania
v nájomnom byte (do 31. marca 2015) a so zaplatením vyrovnania v splátkach súhlasili obaja účastníci;
namieste bolo takéto rozhodnutie (pričom rozdielnosť sumy reprezentujúcej tzv. výplatovú povinnosť
odporcu, odôvodnenej i tentoraz matematickým prepočtom v odôvodnení, vyplynula najmä z nižšej
ceny bytu, ustálenej výsluchom znalca). Rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo potom odôvodnené

právne ust. § 7 ods. 8 zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení a položkou
č. 6 písm. b/ (sadzobníka tvoriaceho prílohu zákona - pozn. odvolacieho súdu) a vecne všeobecnou
hodnotou (masy) 37.217,22 eur a trojpercentnou sadzbou poplatku; vyhradenie rozhodnutia o trovách
konania samostatnému rozhodnutiu potom len paušálnym odkazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Tento rozsudok napadol odvolaním už len odporca a opätovne ho navrhol zmeniť v časti sumy tzv.
výplatovej povinnosti (so zotrvaním aj na požiadavke, aby do výroku rozsudku na strane pasív BSM bola
zaradená i pôžička) a tiež v časti trov konania (tu zjavne nerešpektujúc fakt, že sud prvého stupňa o
takejto otázke nerozhodol). Výšku ním požadovaného väčšieho podielu na vyporiadavanej mase BSM a

aj od toho odvislú výšku sumy určenej na výplatu navrhovateľky ponechal na úvahe odvolacieho súdu,
naďalej namietajúc, že navrhovateľka sa o získanie bytu žiadnym spôsobom nepričinila a uplatňovanie
ňouprávanavyporiadacípodielsamávčastibytupretopovažovaťajzavýkonprávavrozporesdobrými
mravmi. Ani otázku spolupatričnosti pôžičky do BSM si podľa neho súd prvého stupňa nezodpovedal
správne, keď výsluchom jeho brata bolo preukázané splatenie pôžičky (k času zániku BSM) len v sume

5.000 niekdajších Sk a jemu (odporcovi) tak mala byť poskytnutá vyššia náhrada za to, čo takto (z
vlastného po zániku BSM) vynaložil na spoločný majetok; argumentovalo sa odvolaním, ktorým napokon
bolo navrhnuté i pripustenie dovolania proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu s
otázkou sformulovanou približne tak, či napadnutý rozsudok možno považovať pre aplikáciu ust. § 150
O. z., podľa neho (odporcu a odvolateľa) rozpornú s dobrými mravmi i s poukazom na § 3 ods. 1 O. z.

a čl. 46 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, za zákonné rozhodnutie (?).

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania

celú vec, pretože rozsah prieskumu podľa odvolacieho návrhu odporcu tu mal s prihliadnutím k
ustáleným a stále použiteľným záverom rozhodovacej praxe súdov vo veciach vyporiadania BSM viesť
k zvráteniu výsledku konania na súde prvého stupňa (nakoľko sa tu navrhovalo rozšírenie okruhu
vecí, majetkových hodnôt a práv tvoriacich súčasť tzv. masy BSM, takto logicky tiež iné rozdelenietakéhoto okruhu a napokon i nie nepodstatný - nech aj odvolaním bližšie neozrejmený - odklon od
spôsobu rozhodnutia zakladajúceho tzv. výplatovú povinnosť odvolateľa voči jeho procesnej súperke)
a na výslovne napadnutom rozhodnutí vo veci samej boli závislými i obe ďalšie rozhodnutia (o súdnom

poplatku a trovách konania, hoc aj druhé z nich len deklarujúce úmysel súdu rozhodnúť až neskôr) a to
podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, pretože tu nešlo o žiaden zo zákonom
predpokladaných prípadov potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu
(nevznikla tu potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal aj rozhodol
túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a pojednávanie si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že tentoraz
napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správne rozhodnutie (s menšími výhradami procesného
rázu, týkajúcimi sa formulácie dvoch čiastkových výrokov), keď súd prvého stupňa zacelil medzery
v skutkových zisteniach vytknuté mu pri zrušení prvého rozsudku v tejto veci (samozrejme v miere
umožnenej mu procesnou aktivitou účastníkov) a najmä vec posúdil správne po právnej stránke, na
čom nemohlo nič zmeniť ani podržanie si odporcom už skôr uplatnených námietok a takto aj celkom

opačného názoru na výsledok konania v prvom stupni.

Predovšetkým je totiž žiadúce uviesť, že po doplnení dokazovania v smere naznačenom predošlým
rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci a aj po poskytnutí (súdom prvého stupňa) dostatočne
jasného a i objektívne zrozumiteľného vysvetlenia, ako sa dospelo k odstráneniu skôr vytknutých

nedostatkov (resp. prečo ani pri rozhodovaní druhým rozsudkom v tejto veci na jednej strane nešlo
akceptovať požiadavky odporcu a na strane druhej podstatným spôsobom sa odchýliť od spôsobu
rozhodnutia prvým rozsudkom) už odvolací súd nemal dôvod, pre ktorý by nemal nesúhlasiť ako
s rozsudkom samotným, tak i s argumentáciou použitou na podporu okresným súdom zvoleného
spôsobu rozhodnutia. Principiálne by tak postačovalo obmedzenie sa tunajšieho súdu na konštatovanie

správnosti napadnutým rozsudkom uvádzaných dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Pretože
však prakticky v každej odvolacími súdmi prejednávanej veci je tu tiež povinnosť aspoň stručnej reakcie
aj na odvolacie námietky, potrebné je nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Už z ustanovení § 143 a § 118 ods. 1 O. z. citovaných uznesením tunajšieho odvolacieho súdu v
prejednávanej veci z 31. januára 2012 vyplýva, že 1. v BSM je všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva (pričom rozhodná úprava tu
obsahuje tiež taxatívny výpočet, čiže vymedzenie všetkých výnimiek z pravidla, podľa ktorého to, čo
nadobúda jeden z manželov za trvania manželstva, patrí do BSM) a tiež to, že 2. predmetom BSM

(ako aj občianskoprávnych vzťahov všeobecne) môžu byť primárne veci a sekundárne práva alebo iné
majetkové hodnoty, pokiaľ to povaha takýchto práv alebo iných majetkových hodnôt pripúšťa (ďalej
tiež len „predmety“). Nad rámec toho, čo je vyvoditeľné priamo z textu ustanovení, takto však zároveň
samotná tzv. hmotnoprávna úprava vymedzuje tiež základný rámec pre spôsob rozhodnutia súdu a
i proces dokazovania v tých súdnych konaniach, v ktorých sa má práve za pomoci autoritatívneho

rozhodnutia na to povolaného orgánu štátu reagovať na stav neochoty rozvedených manželov dospieť
k vyporiadaniu BSM dohodou (majúcou samozrejme pred rozhodnutím súdu prednosť).

Spomenutým rámcom pre spôsob rozhodnutia je principiálna potreba zahrnutia (súdom) do výroku
rozhodnutia o vyporiadaní BSM všetkého, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva

a predstavuje vec, právo alebo inú majetkovú hodnotu z povahy veci nevylúčené z režimu
občianskoprávnych vzťahov, čo zároveň nespadá do zákonného výpočtu predmetov právnych vzťahov,
nemajúcich zdieľať režim BSM a čo napokon existovalo (právne a pokiaľ to ide, aj fyzicky) v čase
zániku BSM a existuje aj v čase rozhodovania o vyporiadaní. Zásadou tu je, že aj aktíva či pasíva
BSM, reprezentované buď majetkovými právami (pohľadávkami) alebo dlhmi, sa súčasťou výroku

rozhodnutia o vyporiadaní BSM (rozsudku alebo zmier schvaľujúceho uznesenia) môžu stať len vtedy,
ak tieto tvoria súčasť vyporiadavaného BSM (v opačnom prípade nie je prečo ich vyporiadať - teda
pri záujme na čo najlepšom pochopení podstaty problému dôvod niečo do BSM nepatriace medzi
bývalých manželov rozdeliť), ak (obdobne ako veci) existujú ešte aj v čase rozhodovania o vyporiadaní
(nakoľko tu inak nie je čo - i tu rozumej samostatným výrokom rozhodnutia súdu - deliť) a ak jestvuje

prinajmenšom požiadavka právnej istoty, pre ktorú sa javí nevyhnutným celkom jednoznačné určenie
toho z bývalých manželov, komu by buď právo alebo záväzok voči tretej osobe mali pripadnúť (pričom ak
tu takejto nevyhnutnosti niet, nie je načo výrok súdneho rozhodnutia o príslušnú - takto len samoúčelnú
- deklaráciu „obohacovať“). Predmety inak na vyporiadanie súce (čoho podmienkou je preukázanie ichspolupatričnosti k BSM), v čase rozhodovania však už neexistujúce, pritom z vyporiadania v širšom
zmysle slova vylúčenými nie sú, vyporiadať však možno len hodnoty takýchto už masu BSM opustivších
predmetov a to spravidla pripísaním ich hodnoty na vrub toho z bývalých manželov, ktorý sa o ich

„vyvedenie“ z „množiny“ majetku určeného na vyporiadanie postaral (čo obvykle vedie k tomu, že
účastníkovi takto si počínajúcemu sa zníži suma pripadajúca na jeho vyporiadací podiel, ak je tým,
komu má na základe vyporiadania v širšom zmysle slova na vyrovnanie niečo zaplatiť druhý účastník,
alebo sa naopak suma majúca byť vyplatená na vyrovnanie v príslušnom rozsahu zvýši - to vtedy, ak
tu diskutovaná okolnosť nastane na strane toho, kto má vyporiadaním nadobudnúť majetok vo vyššej

hodnote a z takéhoto dôvodu doplatiť na vyrovnanie niečo účastníkovi nadobúdajúcemu menej).

Proces dokazovania tzv. hmotnoprávna úprava (doplňovaná na celok i odporcom akcentovaným
ustanovením § 150 O. z.) ovplyvňuje tak, že ak je tu pravidlom, že predmety nadobúdané za trvania
manželstva hoc aj len jedným manželom do BSM patria, každú výnimku z takéhoto pravidla je potrebné
preukázať a preukazovať ju musí ten, komu je toto na prospech (čiže ten, kto usiluje buď o vyradenie

niektorého z predmetov z tzv. masy BSM, alebo hodlá ťažiť z existencie takého aktíva či pasíva
BSM, pri zohľadnení ktorého a najmä požiadavky účastníka na náhradu mu toho, čo z vlastného
vynaložil na spoločný majetok, by vyporiadanie v širšom zmysle slova mohlo dopadnúť celkom inak).
U tvrdených pasív BSM, tak ako aj v prípade tvrdenia o nadobudnutí určitého predmetu za trvania
manželstva do výlučného vlastníctva iba jedného z manželov (ak tu nejde o nesporné výnimky podľa

§ 143 O. z.) pritom platí, že na preukázanie výnimky nie je postačujúcim preukázanie takého spôsobu
nadobudnutia finančných prostriedkov (slúžiacich na obstaranie predmetu inak patriaceho do BSM),
ktorý buď už na nadobudnutie kvalifikuje len jedného manžela, alebo ho má zvýhodniť až pri vyporiadaní;
ale tiež preukázanie použitia na sledovaný účel a len naň výlučne takýchto prostriedkov. Uvedené je
problémom vyjadriteľným tiež tak, že pri obstarávaní predmetov za prostriedky nepatriace do BSM

nesmie dôjsť k obraznému „zliatiu“ týchto prostriedkov s prostriedkami naopak do BSM patriacimi; to,
že k takémuto „zliatiu“ nedošlo (čiže výlučnosť použitia prostriedkov nepatriacich do BSM), je rovnako
povinný preukázať (i tu spôsobom vlastným dôkaznému konaniu, čiže nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti) ten, kto tvrdí buď výnimku z pravidla nadobúdania do BSM alebo sleduje zámer urobiť
súčasťou vyporiadania tiež poskytnutie mu náhrady za to, čo z vlastného majetku vynaložil na majetok

spoločný a pre prípad opaku (rozumej nepreukázania použitia na konkrétny účel výlučne vlastných
alebo iných do BSM nepatriacich prostriedkov) je z pohľadu zmarenia sledovaného cieľa už celkom
bez významu, v akom pomere sa na výslednej sume, majúcej byť vynaloženej na obstaranie podieľali
prostriedky z BSM a v akom prostriedky mimo neho).

Práve uvedené muselo mať aj v prejednávanej veci za následok, že ak sa odporcovi nepodarilo
preukázať použitie prostriedkov z ním tvrdenej pôžičky na majetok patriaci do BSM (rozumej v smere
vyššie priblíženej výlučnosti použitia), muselo už byť bezpredmetným, v akom rozsahu bola k času
zániku BSM pôžička splatená (náhradu za čokoľvek v takejto súvislosti odporcom zaplatené totiž
v rámci vyporiadania BSM priznať nešlo). Ani odporcom nespochybňované úplné splatenie pôžičky

k času rozhodovania tentoraz napadnutým rozsudkom bolo potom tým, čo z rovnako už bližšie
priblížených dôvodov činilo celkom scestnou požiadavku odvolateľa na zahrnutie pôžičky aj do masy
BSM, vyporiadavanej výrokom rozsudku.

I argumentácia odvolateľa, podľa ktorej by byt nemal byť súčasťou BSM, postrádala právny základ.

Podľa § 143a ods. 1 vety prvej O. z. manželia môžu dohodou rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah
bezpodielového spoluvlastníctva; podľa odseku 3 vety prvej rovnakého paragrafu i zákona dohoda podľa
odseku 1 vyžaduje formu notárskej zápisnice; podľa § 40 ods. 1 O. z. ak právny úkon nebol urobený vo
forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný a napokon podľa § 40a O. z. právny

úkon neurobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40) sa považuje za platný, pokiaľ sa
ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá.

Tieto ustanovenia sú právnym vyjadrením toho, čo bolo v odôvodnení napadnutého rozsudku
sformulované prakticky tak, že ak mali účastníci konania v prejednávanej veci spoločný záujem na

vyradení bytu z masy BSM, mohli tak platne urobiť len dohodou spísanou vo forme notárskej zápisnice
(čo sa ale nestalo). Nesplnenie požiadavky na formu právneho úkonu je sankcionované neplatnosťou
úkonu, pričom tu pre predpísanie formy úkonu zákonom (nielen dohodou účastníkov) ide o neplatnosť
absolútnu (teda takú, ktorá pôsobí od počiatku a na ktorú je súd povinný prihliadať aj bez dovolania saneplatnosti tým, kto je úkonom dotknutý). Takáto neplatnosť preto spôsobovala, že byt bol nadobudnutý
do BSM a preto v konaní sledujúcom vyporiadanie už zaniknutého majetkového spoločenstva musel byť
tiež súčasťou vyporiadania.

Ak potom dokazovaním po zrušení prvého rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci boli odstránené
skôr vzniknuté pochybnosti o úplnosti výpočtu majetku, navrhovaného na vyporiadanie (kde bol inak
súd limitovaný návrhmi účastníkov na dôkazy aj ich zhodnými tvrdeniami, v tejto súv. por. tiež ust. §
120 ods. 1 vety prvej a ods. 3 O. s. p.), to isté platilo u nezrovnalosti týkajúcej sa správnosti určenia

času, ku ktorému bol byt ohodnotený (o pravdivosti vysvetlenia znalca nevznikol dôvod pochybovať) a
v závislosti na záveroch pojatých do odôvodnenia tentoraz napadnutého rozsudku sa ukázal podstatne
zúženým i pomyselný manévrovací priestor pri úvahách na témy spôsobu rozdelenia vecí medzi oboch
účastníkov, akceptovateľnosti nerovnakých hodnôt prikazovaných takto jednému i druhému z nich
a aj spôsobu uloženia výplatovej povinnosti (v splátkach); rozhodnutie v poradí druhým rozsudkom
súdu prvého stupňa vykazovalo (bez ohľadu na iný názor prezentovaný odvolaním) znaky rozhodnutia

„vypodloženého“ už dostatočne (skutkovo, právne a aj argumentačne).

Odvolací súd sa pritom nemohol stotožniť ani s tou námietkou z odvolania (taktiež uplatnenou už v
skoršom konaní), podstatou ktorej bol záujem účastníka na určení mu iného než polovičného podielu na
majetku a následné zníženie sumy určenej na výplatu navrhovateľky (pre nadobudnutie práve odporcom

majetku s vyššou hodnotou). V tomto prípade totiž nešlo inak než súhlasiť so súdom prvého stupňa
v tom, že dôvody uvádzané v prejednávanej veci odporcom neboli takými, pre ktoré by malo dôjsť
k ustúpeniu od zásady rovnosti podielov vyporiadavaných bezpodielových spoluvlastníkov. O podpise
čestného prehlásenia, obsahujúceho súhlas navrhovateľky s odkúpením bytu do vlastníctva odporcu (z
dôvodov opísaných vyššie majúceho hodnotu nižšiu než cena papiera, na ktorom bola takáto písomnosť

vyhotovená) už reč bola a ani odsťahovanie sa navrhovateľky z bytu, s ním obsahovo totožné opustenie
spoločnej domácnosti ešte pred kúpou bytu (za trvania manželstva) i z toho plynúce celkom logické
nepodieľanie sa navrhovateľky v neskoršom čase na úhrade nákladov spojených s užívaním bytu
dostatočnými dôvodmi pre ústup od pravidla rovnosti podielov neboli. Aj u tvrdeného nepričinenia sa o
byt nešlo dosť dobre si nepovšimnúť to, že sám odporca bol opak na svojej strane (rozumej pričinenie

sa o kúpu bytu ním) schopný preukazovať len za pomoci tvrdenia o pôžičke. Pri riešení navrhovanom
odvolaním potom bez významu nebolo ani to, že odporca nebol schopný ponúknuť žiadnu konkrétnu
predstavu, do akej miery by tu malo dôjsť k odchýleniu sa do pravidla rovnosti podielov bývalých
manželov a navrhované prenechanie tejto úlohy súdu bolo v skutočnosti svedectvom jeho bezradnosti
alebo uvedomovania si neúnosnosti jeho požiadavky.

Odvolací súd vedený všetkými takýmito úvahami a osvojujúci si tiež dôvody súdu prvého stupňa preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v časti poplatkovej povinnosti podľa § 219 ods.
2 O. s. p. potvrdil s menšími úpravami jeho výroku (majúcimi charakter čiastočnej zmeny rozsudku podľa
§ 220 O. s. p.), spočívajúcimi v potrebe zosúladenia rozhodnutia o povolení zaplatenia sumy určenej

na vyrovnanie navrhovateľky s úpravou z ust. § 160 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z.
a v potrebe presného označenia rozhodnutia, od ktorého právoplatnosti mali začať plynúť rozsudkom
ustanovené lehoty.

Podľa§221ods.1písm.f/aajh/O.s.p.aodseku2rovnakéhoustanoveniavšakmuselzrušiťnapadnutý

rozsudok vo výroku vyhradzujúcom rozhodnutie o trovách konania samostatnému uzneseniu a v takejto
časti vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie totiž neobsahovalo žiadne
konkrétne dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa o trovách konania nerozhodol a z pohľadu niekdajšej
terminológie procesného práva bol tak rozsudok v tejto časti i nepreskúmateľným pre nedostatok
dôvodov (ktorá vada za dnešnej právnej úpravy predstavuje jednu z foriem odňatia účastníkom konania

postupom súdu reálnej možnosti konať pred súdom). I keď ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. (súdom
prvého stupňa len spomenuté, nie však aj citované a tobôž nie vyložené) obsahuje len demonštratívny
(príkladmý) výpočet zložitých prípadov, v ktorých ním predpokladaný postup (odloženie rozhodnutia o
trovách konania až na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) prichádza do úvahy, súd prvého
stupňa tu nerozhodnutie o trovách konania neodôvodnil (vecne) ničím.

O trovách odvolacieho konania napokon odvolací súd nerozhodol podľa § 224 ods. 4 O. s. p., nakoľko i
nesprávne rozhodnutie podľa § 151 ods. 3 O. s. p. (s nutnosťou jeho zrušenia) zakladá povinnosť súdu
prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené
dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.