Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 29, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/96/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104142554
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1104142554.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: F. A. E. D.
Z. H. V. Q. A. Á. , bytom J. Č.. XX, proti odporcom: I. Slovenská republika, za ktorú v rozsahu pôsobnosti
koná 1. Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova č. 5, 2. Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova č. 2, 3. Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha
Karvaša č. 1, 4. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova č. 2, 5. Rada pre
vysielanie a retransmisiu, Bratislava, Kolárska č. 6, II. Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha
Karvaša č. 1, III. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova č. 2, IV. Rada pre

vysielanie a retransmisiu, Bratislava, Kolárska č. 6, o zaplatenie sumy 6.472,81 €, s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9. novembra 2012, č.k. 14
C 605/2004-637, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9. novembra 2012, č.k. 14
C 605/2004-637, vo výroku, ktorým súd návrh navrhovateľky zamietol, p
o t v r d z u j e .

Odporcovi v I. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 9.11.2013, č.k. 14 C 605/2004-637, vo vzťahu k odporcom
v II., III., IV. rade zastavil konanie podľa ustanovenia § 96 O.s.p. v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie

konania navrhovateľkou so súhlasom odporcov (v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa
sú odporcovia uvedení ako odporcovia v 3., 4., 5. rade); v časti zastavenia konania súd odporcom v II.,
III., IV. rade (v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa sú odporcovia uvedení ako odporcovia v 3.,
4., 5. rade) náhradu trov konania nepriznal; návrh navrhovateľky na začatie konania zamietol; odporcovi
v I. rade (v rozsudku súdu prvého stupňa označený ako odporcovia v 1., 2., 6., 7. a 8. rade) náhradu
trov konania nepriznal (§ 142 ods. l, § 146 ods. 2, § 151 ods. l O.s.p.)..

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom na začatie konania po jeho viacerých zmenách sa

navrhovateľka domáha uloženia povinnosti odporcom spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 663,88
€ spolu s úrokom vo výške 49 % ročne od 21.1.2002 do zaplatenia, sumu 2.489,54 € spolu s úrokom
vo výške 39 % ročne od 15.11.2001 do zaplatenia, sumu 464,71 € spolu s úrokom vo výške 20 % ročne
od 29.5.2001 do zaplatenia, sumu 2.854,68 € spolu s úrokom vo výške 23 % ročne od 12.7.2001 do
zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Uvedeným sumám zodpovedá škoda spôsobená nesprávnym
úradným postupom štátu. Ako klientka spoločností BDV družstvo, Banská Bystrica, Prof. Sáru č. 5, IČO:
36 039 021, AGW spol. s r.o., Košice, Štúrova č. 14, IČO: 36 190 861, uzavrela v roku 2001 s danýmispoločnosťami zmluvy, na základe ktorých do týchto spoločností investovala finančné prostriedky. Pre
vloženie svojich finančných prostriedkov sa rozhodla z dôvodu, že spoločnosti sa roky predvádzali na
verejnosti častou a klamlivou reklamou a ponúkali investično-peňažné služby; že zákon o reklame je

zákonom pravdy a nesmie poškodzovať spotrebiteľa, že štát má podľa medzinárodnej Smernice OSN
na ochranu spotrebiteľa a národného práva chrániť občanov pred neadekvátnou ponukou
tovarov, cien, služieb a klamlivou reklamou. Až po ich krachu sa dozvedela, že štátne
orgány si neplnili svoje zákonné povinnosti vo sfére ochrany spotrebiteľa kapitálového trhu. Žaluje preto
uvedené štátne orgány za nesplnenie si povinností, keď vedome tolerovali a boli zainteresované na

nezákonnej existencii nebankových subjektov a ich existenciu ospravedlňovali. Povinnosťou odporcov
bolo chrániť občanov, čo ale neurobili, preto sa od nich domáha vrátenia ňou investovaných finančných
prostriedkov aj s úrokmi, ktoré jej mali byť vyplatené, avšak v dôsledku krachu
uvedených nebankových spoločností jej vyplatené neboli. Za nesprávny úradný postup odporcu v 1.
rade (Slovenská republika v jej mene Ministerstvo financií Slovenskej republiky) považovala to, že v
záujme dostať nebankové subjekty na finančný trh vypustilo z bankového zákona č. 21/1992 Zb. v § 1

ods. 1 slovo "od verejnosti", aby sa polícia a prokuratúra tak rýchlo nedopátrali, že ide o neoprávnené
podnikanie. Vypracovalo tiež a podnietilo uzákoniť zločinný zákon č. 44/1998 Zb.
tak, že zmenilo pôvodný bankový zákon a do § 2 zákona č. 21/1992 Zb. vsunulo pod komentárom
paragrafy Obchodného zákonníka, a tak odstránilo nebankovým subjektom všetky prekážky okrádať
ľudí cez zmluvy o tichom spoločenstve, vklady do družstva a vklady spoločníka. Tiež dňa 23.11.1998

vydalo pokyn k problematike zdanenia a vysporiadania dane z príjmov, ktorým odstránilo
"nebankovým subjektom" právne prekážky, aby mohli okrádať verejnosť; teda skriminalizovala bankový
zákon, konala v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákona č. 519/1997 Z.z. a
v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odporca v 2. rade (Slovenská republika v jej mene
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že porušil

svoju úlohu chrániť majetok občanov. Mal sa teda vyjadriť, že bankový zločinný zákon č. 44/1998 Z.z.
nemožno prijať, lebo dovoľuje neoprávnené podnikanie. Keďže tak nekonal, vzťahuje sa naň § 167
Trestného zákona - neprekazenie zločinu. Nesprávnym úradným postupom odporcov v 3. a v 6. rade
(Národná banka Slovenska, Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska) bolo, že tento
spolu s ministerstvom predkladá návrhy zákonov v oblasti devízového

hospodárstva a bankovníctva, a teda aj zločinný zákon č. 44/1998 Z.z. umožňujúci
okrádať verejnosť. Ako spolupredkladateľ a orgán bankového dohľadu mali možnosť toto predloženie
zákona zablokovať, čo sa nestalo. Odporcovia vo 4. a v 7. rade (Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, Slovenská republika v jej mene Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) mali v zmysle
§ 3 zákona č. 314/1996 Z.z. povinnosť vykonávať opatrenia na predchádzanie, zistenie a odstránenie

porušenia zákonnosti. V medzirezortnom pripomienkovom konaní mali možnosť sa vyjadriť k návrhu
bankového zločinného zákona č. 44/1998 Z.z. a rovnako sa na nich vzťahuje § 167 Trestného zákona.
Nesprávny úradný postup odporcu v 5. a v 8. rade (Rada pre vysielanie a retransmisiu, Slovenská
republika v jej mene Rada pre vysielanie a retransmisiu) spočíva v tom, že sú zodpovední za to, že sa
klamlivá reklama "nebánk" dostala do každej domácnosti, keď vedeli o jej klamlivosti poznajúc Kódex

pre reklamu na úspory a investície. Mali sa podieľať na legislatíve, ktorá by reklamu nebánk obmedzila
tak, žeby musela byť v súlade s kódexom a zákonom o reklame. Problematika nebankových subjektov
patrí pod zákon o ochrane spotrebiteľa a nie pod Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník,
lebo nebanky ponúkali finančné služby spotrebiteľskej verejnosti. Nesprávneho úradného postupu sa
Ministerstvo financií Slovenskej republiky a Národná banka Slovenskej republiky dopustili v období od

10.9.1997 predložením návrhu zákona č. 44/1998 Z.z. do Národnej rady Slovenskej republiky a ten platil
4 roky. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa dopustilo nesprávneho úradného postupu vo februári
1997, kedy mu bol uvedený zákon predložený k pripomienkovaciemu konaniu, a to až do 1.1.2002,
dokedy zákon platil. Nesprávny úradný postup Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vymedzuje
od doručenia uvedeného zákona na pripomienkovanie dňa 28.1.1997 do trvania jeho platnosti, t.j. do

1.1.2002 a Rada pre vysielanie a retransmisiu sa dopustila nesprávneho úradného postupu v roku 1998
až do 26.2.2002, kedy prebiehala masívna reklamná kampaň "nebánk" najmä v televízii. Konkurzné
konanie na AGW spol. s r.o., ešte dosiaľ neskončilo, v trestnom konaní boli poškodení
odkázaní na občianske súdne konanie. Vo vzťahu k BDV družstvu bolo konkurzné konanie skončené,
dňa 17.9.2012 jej bola z neho zaslaná suma 584,99 €. Vo vzťahu so spoločnosťou SPOROINVEST

a.s. bolo trestné stíhanie ukončené, škodu si uplatnila pri výsluchu dňa 22.9.2003, poškodení neboli
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Ndtš 1/2005 zo dňa 5.8.2005 pripustení do
konania s tým, že si svoj nárok majú uplatniť v občianskom súdnom konaní. Konkurz ukončený dosiaľnebol. Jej pohľadávka bola v ňom uznaná v sume 20.000,-- Sk. S touto spoločnosťou uzavrela zmluvu
dňa 21.1.2002, úroky mali byť vyplácané každý mesiac, čo sa nestalo.

Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ak mal z vykonaného dokazovania, vrátane podrobného

vyjadrenia odporcov, preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Navrhovateľka dňa 29.5.2001
podala prihlášku za člena BDV družstvo, Banská Bystrica, Prof. Sáru č. 5, IČO: 36 039 012, s vkladom
14.000,-- Sk. Dohodou o vrátení ďalšieho členského vkladu sa dňa 29.5.2001 BDV družstvo zaviazalo
vrátiť navrhovateľke členský vklad v sume 13.900,-- Sk do 30.5.2002. V rovnaký deň uzatvorenou
zmluvou o budúcej darovacej zmluve sa družstvo zaviazalo uzatvoriť s navrhovateľkou darovaciu

zmluvu, v ktorej sa zaviaže darovať jej sumu 2.800,-- Sk najneskôr do
30.5.2002. Dňa 12.7.2001 podala navrhovateľka žiadosť o vloženie ďalšieho členského vkladu do BDV
družstva v sume 86.000,-- Sk. Dohodou o vrátení ďalšieho členského vkladu sa BDV družstvo
dňa 12.7.2001 zaviazalo vrátiť navrhovateľke vklad v sume 86.000,-- Sk k 12.7.2004.V uvedený deň
uzavrela s touto spoločnosťou navrhovateľka aj zmluvu o budúcej darovacej zmluve, v
ktorej sa BDV družstvo zaviazalo uzatvoriť najneskôr do 13.7.2002 s navrhovateľkou darovaciu zmluvu

na sumu 59.340,-- Sk. Dňa 15.11.2001 uzatvorila navrhovateľka so spoločnosťou AGW spol. s r.o.,
Štúrova 14, Košice, IČO: 36 190 861, zmluvu o tichom spoločenstve, ktorou vložila do spoločnosti
75.000,-- Sk, s dohodnutým podielom na zisku vo výške 39 % ročne a s výpovednou lehotou 24
mesiacov. Zmluvou o pôžičke zo dňa 21.1.2002 požičala navrhovateľka spoločnosti SPOROINVEST
a.s., Košice, Mäsiarska č. 11, IČO: 36 205 516, sumu 20.000,-- Sk s tým, že

sa dlžník zaviazal túto jej vrátiť s ročným úrokom vo výške 49 %. Zmluva bola uzatvorená na dobu
určitú do 21.1.2005 s dohodnutým mesačným vyplácaním úrokov. Dožiadaniami a urgenciami zo dňa
23.10.2000, 23.4.2001, 20.6.2001, 21.6.2001, 25.9.2001, 10.1.2002, 17.1.2002, žiadal Úrad finančnej
polície od príslušných daňových orgánov informácie a doklady týkajúce sa podnikania spoločností
Horizont Slovakia, o.c.p., a.s., BMG INVEST, s.r.o. Spisový materiál spracovaný v rámci preverovania

spoločností BMG-INVEST, s.r.o. a Horizont Slovakia, o.c.p., a.s. bol Úradom finančnej polície postúpený
na Krajskú prokuratúru Košice dňa 26.3.2001, ktorá listom zo dňa 11.5.2001 vydala Úradu finančnej
polície pokyn na ďalšie doplnenie materiálu. Dňa 18.6.2001 a 27.9.2001 sa konali pracovné porady
zástupcov zložiek polície a prokuratúry k stavu a postupu preverovania činnosti
uvedených spoločností. Listom zo dňa 7.2.2002 vyžiadal Úrad finančnej polície stanovisko Úradu pre

finančný trh k súladu činnosti BDV družstvo so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, na
ktoré obdržal odpoveď dňa 25.2.2002. V tlači dňa 19.9.1998 a 21.9.1998 Národná banka Slovenska
uverejnila články, v ktorých sa vyjadrovala k činnosti nebankových subjektov. Dňa 17.11.1999
Národná banka Slovenska oznámila Úradu finančnej polície podozrenie z neoprávneného podnikania
spoločnosti HORIZONT Slovakia, a.s. Listom zo dňa 28.1.2000 zaslala Úradu finančnej polície podklady

týkajúce sa podozrenia z porušovania zákona o bankách nebankovými subjektmi a listom zo dňa
16.7.2001 oznámila Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky podozrenie z porušovania zákona
spoločnosťou SPOROINVEST a.s. Navrhovateľka si uplatnila svoje návrhy aj v konkurzných konaniach
voči predmetným spoločnostiam, pričom ukončené bolo len konkurzné konanie vo vzťahu k úpadcovi
BDV družstvo, kde jej bola dňa 17.9.2012 vyplatená suma 584,99 €. Svoj nárok vyplývajúci zo zmluvy

so spoločnosťou SPOROINVEST a.s. si uplatnila v trestnom konaní voči Jozefovi Vargovi a spol.,
pričom uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Ndtš 1/2005 zo dňa
5.8.2005 poškodení neboli pripustení do konania. V priebehu konania navrhla navrhovateľka doplniť
dokazovaniepripojenímtrestnýchspisovtýkajúcichsažalovanýchštátnychorgánov,atotrestnéhospisu
ČVS: KUV-15/OVEK-2002 proti D.. G.. F., zástupcovi BDV družstva, trestného spisu ČVS: PPZ-16/BOK-

V-2004 proti U.. F., zástupcovi AGW spol. s r.o., a trestného spisu ČVS: PPZ-1/BPK-V-2004 proti P.. V.
a spol., štatutárnym zástupcom spoločnosti SPOROINVEST a.s. Keďže uvedené trestné spisy neboli
potrebné pre rozhodnutie súdu vo veci samej, súd tieto návrhy na doplnenie dokazovania aj s poukazom
na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania zamietol. Navrhovateľka vymedzila časové obdobie, kedy
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu štátu; z tohto dôvodu bolo potrebné vo veci aplikovať

zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Osobitne zdôraznil ustanovenie § 9 ods. l písm. b/, § 22, §
25 ods. 2, § 18 citovaného zákona, čl. 1 ods. 1 veta prvá, čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky,
§ 442 Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa dôvodil, že súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci

len vtedy, ak to ustanovuje zákon; každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsahprávomoci, ktorý nemôže prekročiť. Môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Konanie
orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa
v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa

vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. V prejednávanej veci súd skúmal, či boli preukázané predpoklady pre priznanie nároku na
náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., či bola preukázaná škoda na strane navrhovateľky, či sa
navrhovateľkou označení odporcovia dopustili nesprávneho úradného postupu a či ku vzniku škody na
strane navrhovateľky došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym postupom odporcov. Odporcovia v

6. a v 8. rade (Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, Slovenská republika v jej
mene Rada pre vysielanie a retransmisiu) vzniesli námietku pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že
nespĺňajú podmienky uvedené v § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Súd zdôraznil, že zákon č. 58/1969 Zb.
jasne špecifikuje, kto môže byť orgánom zastupujúcim štát v prípade uplatnenia si zodpovednosti podľa
zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľka však napriek prednesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie zo
strany uvedených odporcov a aj napriek výzve súdu na uvedenom označení zotrvala, a teda s nimi ďalej

konal. Stotožnil sa s ich námietkou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, a z tohto dôvodu voči nim
návrh zamietol (vo vzťahu k Slovenskej republike v jej mene Národná banka Slovenska, k Slovenskej
republike v jej mene Rada pre vysielanie a retransmisiu; v rozsudku odvolacieho súdu označení ako
odporca v I.3., I.5. rade). Z tohto dôvodu sa už súd ďalej nezaoberal nimi vznesenými námietkami
premlčania.

Navrhovateľka uzatvorením zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o pôžičke a
členskými vkladmi do družstva vstúpila do záväzkovo právnych vzťahov s právnickou osobou AGW
spol. s r.o., SPOROINVEST a.s. a BDV družstvo. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán sa
riadia uvedenými zmluvami a ustanoveniami zákonov, ktoré tieto záväzkovo-právne vzťahy upravujú.
Spoločnosť AGW spol. s r.o., SPOROINVEST a.s. a BDV družstvo si svoje povinnosti

vyplývajúce im zo zmlúv nesplnili a navrhovateľke nevrátili vložené peniaze s dohodnutými úrokmi,
keď zatvorili svoje pobočky a bol na ne vyhlásený konkurz. Navrhovateľke tak vznikla voči uvedeným
spoločnostiam pohľadávka zo záväzkovo-právnych vzťahov, ktoré si prihlásila v konkurznom konaní
vedenom voči uvedeným spoločnostiam. Konkurzné konanie voči AGW spol. s r.o. a SPOROINVEST
a.s. nie je doposiaľ ukončené, t. j. nie je známe, v akej výške bude v konkurznom konaní uspokojený

nárok navrhovateľky. Nie je preto možné ustáliť výšku škody, ktorá navrhovateľke mohla vzniknúť, resp.
dospieť k záveru, že navrhovateľke škoda vznikla. Navrhovateľka teda nepreukázala počas konania,
že jej vznikla škoda vo výške, ktorú si návrhom uplatnila. Z dokazovania vyplynulo, že bolo ukončené
konkurzné konanie voči BDV družstvu, z ktorého bola navrhovateľke dňa 17.9.2012 vyplatená suma
584,99 €, a teda v tejto vyplatenej časti je jej nárok uplatnený z vkladov do BDV družstva nedôvodný a

len vo zvyšku nároku vyplývajúceho z vkladov do tejto spoločnosti navrhovateľka preukázala existenciu
škody.

Odporca v 7. rade (Slovenská republika v jej mene Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; v
rozsudku odvolacieho súdu označený ako odporca v I.4. rade) vzniesol v konaní námietku premlčania
voči časti nároku uplatnenému zo zmluvy so spoločnosťou SPOROINVEST a.s. z dôvodu, že o tento

nárok navrhovateľka rozšírila svoj návrh až podaním zo dňa 12.7.2006, keď škoda jej mala vzniknúť
nevyplatením vloženej sumy s dohodnutými úrokmi na základe zmluvy zo dňa
21.1.2002. Navrhovateľka však preukázala v konaní, že si uplatnila nárok voči uvedenej spoločnosti
v konkurznom konaní, ktoré ešte nie je skončené, preto nie je možné ustáliť výšku škody a z vyššie
uvedených dôvodov sa preto nemožno s námietkou premlčania odporcu stotožniť. Z uvedeného dôvodu

aj ďalšiu uvedeným odporcom vznesenú námietku premlčania z dôvodu, že Slovenská republika sa
stala účastníkom konania až od právoplatnosti uznesenia zo 17.1.2012, súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
K námietke odporcu, že návrh nebol predbežne prerokovaný, súd dôvodil, že nárok na náhradu
škody je potrebné predbežne prerokovať len v prípade, ak sa uplatňuje zodpovednosť z nezákonného
rozhodnutia; navrhovateľka si uplatnila svoj nárok z dôvodu nesprávneho úradného postupu, kedy zákon

túto povinnosť neukladal.

Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná v peniazoch.
Ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť
škodovej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady škodymá i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej
pohľadávky, lebo tým, že nebola táto dlžníkom zaplatená, nezväčšil sa majetkový stav, hoci by to bolo
možné dôvodne očakávať. Vznik škody na strane veriteľa v takomto prípade predpokladá, že jeho právo

na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené. Pokiaľ si navrhovateľka uplatnila pohľadávku v konkurznom
konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môžu byť v
rámci konkurzu jej nároky uspokojené; totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň
jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú. Až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu preto návrh navrhovateľky bol podaný predčasne

vo vzťahu k spoločnosti SPOROINVEST a.s. a AGW spol. s r.o., nakoľko navrhovateľke škoda (v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla; môže jej vzniknúť až po skončení konkurzného konania,
kedy bude vedieť výšku škody, čas, odkedy jej aj začne plynúť premlčacia lehota. V prvom rade si
teda navrhovateľka musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným
subjektom si môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až potom, čo
táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy, ak právo navrhovateľky na plnenie nebolo

a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto
nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec
majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním pohľadávky navrhovateľky voči uvedeným
spoločnostiam, a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku.
Aj z uvedeného dôvodu súd návrh ako predčasne podaný v časti nároku vyplývajúceho zo zmlúv so

SPOROINVEST a.s. a AGW spol. s r.o. zamietol.

Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Nesprávnym
úradným postupom podľa ustanovenia § 18 môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci
určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu
pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý

vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu
úradnému postupu štátneho orgánu môže dôjsť pri úkonoch, v rámci činnosti pri ktorých štátny orgán
nerozhoduje, ako i v rámci rozhodovacej činnosti. Podľa názoru súdu v danom prípade je podstatné,
ktorý orgán štátu nesprávne úradne postupoval, pretože uvedená skutočnosť má vplyv na pasívnu
legitimáciu účastníka v spore. Pasívne legitimovaným je štát zastúpený orgánom, ktorý mal nesprávne

úradne postupovať, prípadne orgánom, ktorý za nesprávny úradný postup zodpovedá a má spôsobilosť
byť účastníkom konania podľa procesných noriem. Navrhovateľka poukazuje na nesprávny úradný
postup Ministerstva financií Slovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalší označení zástupcovia štátu Národná banka Slovenska a Rada
pre vysielanie a retransmisiu nie sú v konaní pasívne legitimovaní).

Ako nesprávny úradný postup odporcu (Slovenská republika v jej mene Ministerstvo financií Slovenskej
republiky; v rozsudku odvolacieho súdu označený ako odporca v I.1. rade) navrhovateľka označila jeho
legislatívnu činnosť, a to novelu bankového zákona č. 21/1992 Zb., vypracovanie a podnietenie prijatia
zákona č. 44/1998 Zb., čím mal konať v rozpore s legislatívnymi pravidlami tvorby zákonov
č. 519/1997 Zb. a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľka v konaní

nijako nepreukázala, že by odporca porušil konkrétne špecifikovanú povinnosť danú mu zákonom,
resp. Ústavou Slovenskej republiky, pričom legislatívnu činnosť bez ďalšieho nemožno považovať za
nesprávny úradný postup odporcu; odporca ako predkladateľ je len jedným zo subjektov participujúcich
na príprave zákona, ktorý v konečnom znení schvaľuje hlasovaním Národná rada Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k odporcovi (Slovenská republika v jej mene Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky; v

rozsudku odvolacieho súdu označený ako odporca v I.2. rade) navrhovateľka uvádzala, že nevyužil
všetky prostriedky, ktoré mal k dispozícii a ktoré využiť mohol voči tzv. "nebankovým subjektom" a
že nedal zamietavé pripomienky k návrhu zákona č. 44/1998 Zb. Navrhovateľka neuviedla žiadne
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti odporcu spočívajúcej v opomenutí robiť
všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované

ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia
povinnosti urobiť konkrétne opatrenia, a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia
podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca preukázal, že
orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovaťpodozreniu z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať
ako nesprávny úradný postup, v priamej príčinnej súvislosti s ktorým uzatvorila navrhovateľka
jednotlivé zmluvy a vložila tak na ich základe do nebankových subjektov svoje peňažné prostriedky.

Nepodanie negatívneho stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

Podľa navrhovateľky nesprávny úradný postup odporcu (Slovenská republika v jej mene Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky; v rozsudku odvolacieho súdu označený ako odporca v I.4. rade)
spočíval v nedodržaní povinnosti danej mu v § 3 zákona č. 314/1996 Zb., t.j. vykonávať opatrenia na
predchádzanie, zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti; mal sa dopustiť nesprávneho úradného

postupu tým, že nedal zamietavé stanovisko k návrhu zákona č. 44/1998 Z.z. Navrhovateľka
nešpecifikovala, aké opatrenia mal odporca vykonať. Nestačí len všeobecne poukázať na to, že odporca
nepostupovalvsúladesozákonom.Nesprávnyúradnýpostupmusíbyťkonkrétny,špecifikovanýpostup,
presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétne označeného zákona.
Navrhovateľka tak neurobila, neoznačila konkrétne konanie v rozpore s označeným ustanovením
zákona. Nepodanie negatívneho stanoviska k návrhu zákona nemožno považovať za nesprávny

úradný postup. Ústava Slovenskej republiky garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti
pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť,
aby konali niečo, čo im zákon neukladá. Obchodným spoločnostiam je umožnené vstupovať do
právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv. V súlade s princípom zmluvnej voľnosti a rovnakého
postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovateľka dobrovoľne vstúpila do záväzkového vzťahu

s obchodnými spoločnosťami, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na
seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového
hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do
súkromnoprávnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.
Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich príslušných orgánov zakázal nebankovým subjektom činnosť

spočívajúcu v uzatváraní zmlúv s občanmi, zasiahol by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a
dozmluvnejautonómiesubjektovsúkromnéhopráva,akoajdovlastníckehoprávaobčanovmimorámca
ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože by tým obmedzil, resp. zmaril,
ich možnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich
príslušenstva - úrokov. Práve samotná navrhovateľka svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú

povinnosť uloženú zákonom, a preto musí následky s tým spojené znášať sama. Navrhovateľka sa
mohla totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z obchodného registra,
že obchodná spoločnosť, s ktorou vstúpila do záväzkového vzťahu, nie je investičnou spoločnosťou
ani fondom, keďže nemala predpísanú formu, dodatok k označeniu obchodného mena, ani zákonom
predpísané základné imanie a na základe predložených zmlúv mohla poznať (bez právnych a iných

odborných znalostí), že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania predajom podielových
listov či formou akcií. Z predložených zmlúv vyplýva, že vložené finančné
prostriedky mali navrhovateľke priniesť nezanedbateľné výnosy a aj z tohto dôvodu mala postupovať s
priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru
rizika. Zodpovednosť odporcov nie je daná ani podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka,

lebo porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zákona č.
58/1969 Zb. Vzniknutá škoda navrhovateľke bola preukázaná len vo vzťahu k spoločnosti BDV družstvo,
avšaknavrhovateľkanepreukázalanesprávnyúradnýpostupodporcov,aniexistenciupríčinnejsúvislosti
medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh na začatie konania zamietol, podala

včas odvolanie navrhovateľka dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nesprávne uviedol, že
zodpovednosť odporcov nie je daná ani podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej

povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože tým je
iba nesprávny úradný postup. Uviedla, akého nesprávneho úradného postupu sa dopustil štát, aké
povinnosti zanedbal, aká škoda jej vznikla; súd nevykonal niektoré dôkazy a niektoré dôkazy nesprávne
posúdil. Dôkazmi vysvetlila a dokázala, že zmluvy medzi občanmi a tzv. „nebankovými subjektami“ boli
absolútne neplatný právny úkon, pretože tieto zmluvy, a teda celá táto agenda, nepatrila, nesúvisela

priamo s Občianskym zákonníkom, s Obchodným zákonníkom, ale vzťahoval sa na túto vec zákon oochrane spotrebiteľa, nebankové subjekty podnikali v rozpore so zákonom o bankách č. 21/1992 Zb.
Nad ochranou spotrebiteľa má dozor štát, štát zodpovedá za ochranu spotrebiteľa, a to aj spotrebiteľa
finančných služieb. Povinnosťou štátu, a teda aj jeho zodpovednosťou, bolo kontrolovať a overovať tých,

ktorí poskytujú finančné služby verejnosti. Nebolo povinnosťou a ani zodpovednosťou spotrebiteľskej
verejnosti kontrolovať a overovať tzv. „nebanky“, aké finančné služby poskytujú. Sama ako spotrebiteľ
mala právo na bezpečné finančné služby a právo na kompenzáciu (odškodnenie) za neadekvátne
finančné služby. Podnikatelia nemajú právo s verejnosťou uzatvárať zmluvy, robiť z nich spoločníkov, či
členov družstva, to je už potom neoprávnené podnikanie a absolútne neplatný právny úkon. Bankový

zločinný zákon č. 44/1998 Z.z. uzákonil neoprávnené podnikanie vo finančných službách,
teda trestnú činnosť, bol v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľov, i ľudskými právami, právom
na majetok, s Ústavou Slovenskej republiky, s legislatívnymi pravidlami vlády, v rozpore s pravidlami
Európskej únie. Namietala nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa, že zástupcovia štátu
Národná banka Slovenska a Rada pre vysielanie a retransmisiu nie sú v konaní pasívne legitimovaní,
pretože takúto zodpovednosť majú nielen štátne orgány, ale aj orgány štátnej organizácie, resp.

spoločenské organizácie, na ktoré prešla takáto právomoc rozhodovať. Uplatnila si síce pohľadávku
v konkurze, ale nebola prijatá. Je jednou z poškodených F. U., konateľa spoločnosti AGW spol. s
r.o.; akcie spoločnosti sú bezcenné. V praxi je overené, že vymožiteľnosť pohľadávky v konkurze je
minimálna. Súd vyhovie veriteľom, čo sa týka návrhu na konkurz iba vtedy, pokiaľ je firma v úpadku, je
neschopná plniť záväzky, inak si pohľadávky môžu vymôcť títo veritelia. Nemala právo vymáhať škodu

od týchto subjektov v konkurze, či v likvidácii, ale od štátu mala právo vymáhať škodu, ktorá s týmito
iba súvisela. Zo strany štátu žiadna právna prekážka nebola, lebo štát nebol v konkurze. Súd nevzal
do úvahy to, že jej sa škoda stala už dávno pred začatím konkurzu, lebo tu prebiehalo trestné stíhanie
pre podvod u spoločnosti SPOROINVEST a.s., AGW spol. s r.o. V súvislosti s prebiehajúcimi konkurzmi
mal súd prvého stupňa konanie prerušiť a nie vydávať rozsudok. Súd prehliadol, že manažment týchto

spoločností, ktoré sú v konkurze, či v likvidácii, už bol odsúdený v trestnom konaní pre podvod. Takže
aj tieto trestné konania, ktoré už boli na súdoch skončené, sú jasným dôkazom toho, že sa jej stala
škoda. Rada pre vysielanie a retransmisiu na to, aby zastavila klamlivú reklamu v najsledovanejších
médiách, nepotrebovala žiadne splnomocnenie; od roku 1998 prebiehala najmä v televízii masová
reklama „nebánk“. Je dôležité, aby reklamy boli čestné, slušné, nepoškodzovali záujmy spotrebiteľov.

Národná rada Slovenskej republiky nemá priamu zodpovednosť za oblasť bankovníctva a financií, čiže
ani nemá odborníkov v tejto oblasti. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nenesú za hlasovanie
zodpovednosť. Za návrhy zákonov v oblasti bankovníctva zodpovedajú Národná banka Slovenska a
Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky ale bola naozaj povrchná,
čo sa týka jej kontrolnej činnosti, keď takémuto spornému návrhu zákona dala pečať zákona. Zákon ani

presne nedefinuje, čo je to nesprávny úradný postup, necháva to na posúdenie súdu. Odporcovia mali
viac možností, ako zamedziť okrádanie verejnosti „nebankami“, mali sa usilovať bankový zločinný zákon
č. 44/1998 Z.z. zrušiť, alebo poslať na ústavný súd, alebo využiť svoje právomoci, ktoré im dáva zákon
vo veciach ochrany spotrebiteľa. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhlo
rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť.
Navrhovateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali ňou tvrdenú nečinnosť orgánov
činných v trestnom konaní vo vzťahu k „nebankovým subjektom“. Jednoznačne preukázalo, že útvary
Policajného zboru venovali pozornosť činnosti tzv. „nebankových subjektov“. Zdôraznilo ustanovenie §

18 ods. l, 2 zákona č. 58/1969 Zb. Navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila súdu jediný
dôkaz, ktorý by preukazoval nesprávny úradný postup útvarov Policajného zboru voči „nebankovým
subjektom“. Neboli splnené podmienky pre vznik takejto zodpovednosti. Súd prvého stupňa zistil
skutkový stav v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie a na základe zistených skutočností následne
vo veci správne rozhodol, keď uplatnený návrh v celom rozsahu zamietol. Vyporiadal sa so všetkými

tvrdeniami účastníkov a vykonal dostatočné dokazovanie na vydanie konečného rozhodnutia, ktoré
odôvodnil vecne správne a postačujúco. Stotožnilo sa

s rozsudkom v celom rozsahu.

Národná banka Slovenska vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhla odvolanie
navrhovateľky zamietnuť a potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu. Zdôraznila čl.56 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, ustanovenia
Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky v platnom
znení, ktoré zakotvujú status, pôsobnosť a právne postavenie Národnej banky Slovenska ako nezávislej

národnej centrálnej banky v Slovenskej republike, ktorá je právnickou osobou, má samostatnú právnu
subjektivitu, nie je orgánom štátu a ani nemôže konať za Slovenskú republiku ako orgán štátu. S
účinnosťou od 1.1.2006 vykonáva dohľad nad finančným trhom podľa zákona č. 747/2004 Z.z. a
podľa osobitných zákonov v rozsahu a spôsobom v zákone a osobitných predpisoch ustanoveným.
Mohla teda vykonávať dohľad iba nad subjektmi, ktoré taxatívne určil zákon o Národnej banke

Slovenska a nad ďalšími subjektmi, ak tak výslovne ustanovil zákon. Nemala oprávnenie vykonávať
akúkoľvek kontrolu alebo akýkoľvek dohľad nad podnikateľskými subjektmi, ktoré navrhovateľka uviedla;
nemohla vykonávať dohliadky alebo kontroly v tzv. nebankových subjektoch. Pridržiavala sa v ďalšom
svojich vyjadrení už založených v spise. Dôvody navrhovateľky v odvolaní sú nezmyselné, nepravdivé,
nezodpovedajú skutočnosti. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne právne posúdil a
vyhodnotil skutkový stav veci, správne sa vyporiadal s predloženými dôkazmi, s argumentáciou

navrhovateľky. Navrhovateľka dobrovoľne uzatvárala zmluvy s nebankovými subjektmi a sama sa
dobrovoľne rozhodla podstúpiť riziko poskytnúť svoje peňažné prostriedky subjektu, ktorý nebol bankou.
Svojou hrubou nedbalosťou zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto si sama musí
znášať následky spojené s jej konaním. Zdôraznila, že viackrát upozorňovala a vyzývala verejnosť,
aby nevkladali svoje peňažné prostriedky do tzv. nebankových subjektov, v ktorých vklady nepodliehajú

ochrane podľa zákona, ale do bánk, v ktorých sú vklady občanov chránené zákonom. Napokon
zdôraznila čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Tento princíp a pravidlo musia
rešpektovať aj štátne orgány a ostatné (neštátne) orgány verejnej moci.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa stotožnila s rozsudkom súdu prvého stupňa a odvolanie

navrhovateľky navrhla zamietnuť.

Rada pre vysielanie a retransmisiu navrhla odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním
napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Na to, aby bolo možné konštatovať spôsobenie škody
nekonaním štátneho, resp. správneho orgánu v zmysle zákona č. 308/2000 Z.z., zákona č. 468/1991
Zb., musí dôjsť k porušeniu právneho predpisu, ktorý tomuto orgánu ukladá povinnosť v danej veci

konať. V tejto súvislosti zdôraznila čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Znamená to, že na to,
aby mohla zabrániť vysielaniu reklamy nebankových subjektov, potrebovala zákonné splnomocnenie.
Nemohla zastaviť vysielanie reklamy nebankových subjektov, nakoľko takéto oprávnenie v uvedených
zákonoch absentovalo. Poukazovanie na druhy sankcií, ktoré mohla udeliť za porušenie podmienok
vysielania reklamy, je v predmetnom prípade irelevantné. Ak by aj bol daný dôvod, aby sankcionovala

vysielateľov za vysielanie reklamy na služby nebankových subjektov, je absurdné predpokladať, resp.
tvrdiť, že navrhovateľka by v dôsledku sankcie uloženej vysielateľovi neurobila investičné rozhodnutie.
Rozhodnutie by smerovalo voči vysielateľom a nie voči zadávateľom reklamy. Navrhovateľka v konaní
nepreukázala, že sa rozhodla pre vstúpenie do zmluvného vzťahu s nebankovými spoločnosťami v
dôsledku reklamy, ktorú videla v televízii. Absolútne neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala

obsah konkrétnych reklám, ktoré mali byť v rozpore s ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z.z. a zákona č.
468/1991 Zb. Ani v odvolaní neuvádzala, aký konkrétny právny predpis bol porušený, absentuje príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Nevymožiteľnosť pohľadávky v
žiadnom prípade nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti, ale v nepriaznivej finančnej situácii
nebankových subjektov.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky
vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia

zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžadoval to dôležitý verejný záujem). Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 29. októbra 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia
rozsudku boli účastníci upovedomení zákonným spôsobom.Rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu (vo výroku, ktorým súd návrh
navrhovateľky zamietol vo vzťahu k odporcovi Slovenskej republike) odvolací súd potvrdil (§ 219 ods. 1,
2 O.s.p.), pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi,

rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Súd prvého stupňa správne
postupoval podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keďže vzťah medzi navrhovateľkou a „nebankovými
subjektmi“ bol založený v roku 2001, 2002; od neho navrhovateľka odvíja voči Slovenskej republike svoj

nárok na náhradu škody.

Podľa § 18 ods. l zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Nároky na náhradu škody spôsobenú rozhodnutím
i úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú svojou povahou
občianskoprávne nároky, kde tiež musia byť splnené všetky rozhodujúce predpoklady zodpovednosti

za škodu; kde má tiež miesto prevenčná povinnosť (§ 415 Občianskeho zákonníka), ale aj dôkazná
povinnosť poškodeného. Vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov
než rozhodovacou, pričom zákonná úprava zodpovednosti za škodu má predovšetkým reparačnú
funkciu.

Podľacitovanéhozákonnéhoustanoveniatedaštátzodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v ustanovení § 1 ods. 1 citovaného
zákona nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa ods. l sa
nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu
(bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky

zodpovednosti, a to existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), nesprávny úradný
postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ak nie je
splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát nenesie zodpovednosť podľa ustanovenia § 18 zákona
č. 58/1969 Zb. Zákon bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Môže pritom
ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone

alebovsúvislostisnímdôjdekporušeniupravidielstanovenýchprávnyminormamiprekonanieštátneho
orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie alebo z cieľov tejto činnosti, ale aj
z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

V prejednávanej veci je nepochybné, že navrhovateľka dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia v rokoch
2001, 2002 uzavrela s podnikateľskými subjektami AGW spol. s r.o., BDV družstvo, SPOROINVEST
a.s., zmluvy podľa Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka s vymedzením podmienok v

zmluve presne uvedených. K investovaniu sa navrhovateľka rozhodla na základe svojho presvedčenia
podporovaného reklamou uvádzanou aj vo verejnoprávnej televízii. Domnievala sa, že ide o investičné
spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky podnikania podľa zákona a sú pod dozorom štátnych orgánov.
Neuviedla už konkrétne právne skutočnosti, o ktoré svoje presvedčenie takto investovať opierala.

Zo spisu nijako nevyplýva, a navrhovateľka v tomto smere vôbec nepreukázala (ani len netvrdila), žeby

danéspoločnostibolisubjektami,ktorénazákladezákonač.248/1992Zb.oinvestičnýchspoločnostiach
a investičných fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní boli
správcovskou spoločnosťou, žeby kolektívne investovali, teda zhromažďovali peňažné prostriedky od
verejnosti na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené
peňažné prostriedky do majetku vymedzeného daným zákonom, žeby vytvárali a spravovali podielovéfondy a vykonávali nútenú správu podielových fondov; nebolo preukázané ani to, žeby navrhovateľka
podľa citovaného zákona bola investorom, a teda žeby štát bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval,
mal vo vzťahu k nim, teda k navrhovateľke a daným spoločnostiam, práva a povinnosti vyplývajúce

mu zo zákona o kolektívnom investovaní, resp. v čase vzniku spoločností zo zákona č. 248/1992 Zb.
o investičných spoločnostiach a investičných fondoch. (Zákon č. 385/1999 Z.z. nadobudol účinnosť
dňa 1.1.2000, ním bol zrušený zákon č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných
fondoch.) Kolektívnym investovaním pritom nie je činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
Medzi navrhovateľkou a všetkými uvádzanými spoločnosťami bol teda vzťah založený len podľa

Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvujú širokú zmluvnú voľnosť účastníkov
takýchto vzťahov. Zriadenie, postavenie, činnosť, ale aj zánik daných spoločností sa riadi Obchodným
zákonníkom, resp. v osobitých prípadoch Občianskym zákonníkom. Len z nich treba odvíjať sankcie,
práva a povinnosti či už spoločnosti, jej predstaviteľov a jej zmluvných partnerov v prípade porušenia
ustanovení týchto zákonov. Aj napriek tomu však odporca bez zreteľa na subjekt, ktorý ho zastupoval,
pripravil a prijal legislatívne zmeny na väčšiu ochranu fyzických osôb, ako to preukázal v konaní pred

súdom prvého stupňa.

Navrhovateľka tak nepreukázala, žeby jej odporca spôsobil škodu, žeby jeho zamestnanci pri
vykonávaní činnosti spojenej s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu porušili pravidlá stanovené
právnymi normami pre konanie orgánu alebo porušili poriadok, ktorý vyplýva z povahy, z funkcie
alebo z cieľov danej činnosti, alebo aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu

smeruje. Nebola tak preukázaná ani príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Odvolacie dôvody (neúplné zistenie skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, nevykonanie
navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) dané nie sú. Súd prvého stupňa vo veci

vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol aj
právne správne, s ktorými dôvodmi sa v podstatných častiach stotožnil aj odvolací súd. Navrhovateľka
ani v odvolaní neuvádzala žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu
priaznivé rozhodnutie. Uvádzala len skutočnosti, dôvody, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvého
stupňa, s ktorými sa ale súd prvého stupňa správne vyporiadal. Súd prvého stupňa postupoval dôsledne

podľa Občianskeho súdneho poriadku, účastníkom konania dal zákonné poučenie vrátane poučenia
podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p., písomné vyhotovenie rozsudku spĺňa náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia § 157 O.s.p. V konaní neboli preukázané také skutočnosti, o ktoré by mohla navrhovateľka
oprieť dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p. Navrhovateľka teda ani v
odvolacom konaní neprodukovala také dôkazy, neuvádzala také konkrétne skutočnosti, ktoré by mali za

následok iné rozhodnutie súdu. Z obsahu spisu nevyplýva a ani sama navrhovateľka netvrdila, žeby v
konaní nastali vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktoré bol odvolací súd
povinný prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Nadväzne na všetko vyššie uvedené bolo potom irelevantné
zaoberaťsaajďalšímidôvodmiodvolateľkyvovzťahuk NárodnejbankeSlovenska,Radeprevysielanie
a retransmisiu podľa navrhovateľky konajúcimi za Slovenskú republiku a spočívajúcimi v tom, že majú

vecnú legitimáciu za Slovenskú republiku konať.

Čo sa týka dôvodov odvolania spočívajúcich v tom, že ide o spotrebiteľské zmluvy a ako také mal aj súd
posudzovať a priznať im ochranu podľa zákona o ochrane spotrebiteľov, podľa práva Európskej únie,
odvolací súd dôvodí, že zmluvný vzťah medzi navrhovateľkou a „nebankovými subjektmi“ bol
založený v rokoch 2001, 2002, a že teda vtedy vznikli právne skutočnosti, od ktorých navrhovateľka svoj

nárok na náhradu škody aj odvíja; stalo sa tak teda ešte pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej
únie. Ako je uvedené vyššie, na vec bolo potrebné aplikovať (len) právo platné v danom čase; nebolo
tak možné aplikovať právo Európskej únie, vnútroštátne právo účinné v inom (neskoršom) období.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávanianasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7
Cdo 56/2011).

Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie štátnych orgánov konajúcich v rozsahu svojej
pôsobnosti (podľa navrhovateľky) za odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože
v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z konania vo veci

samej, z jeho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky
k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá
možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu.

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za

peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže túto nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.