Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 7, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/237/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203761
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203761.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 18C/65/2013-65 zo dňa 30.1.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu (ktorou sa žalobca od žalovanej domáhal
zaplatenia náhrady škody vo výške 125,- Eur a peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 550,-
Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože
tento nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote). Zároveň
žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1, 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci ako i § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného
poriadku, pričom o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Súd vychádzal zo zistení, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola Okresnému súdu Senica pod č.k. 3Er/396/2010 v
exekučnom konaní proti povinnej Y. L. doručená dňa 7.6.2010, pričom súd uznesením zo dňa 15.12.2010
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy
310,64 Eur od 23.3.2009 do zaplatenia zamietol, dňa 15.12.2010 súd zároveň vydal poverenie č. 5205
055776 na vymoženie sumy 310,64 Eur s príslušenstvom a dňa 30.10.2012 exekučné konanie zastavil.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel k záveru, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanému a doručeným
dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného
prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota
neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej
žiadosti žalovaným, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú. Žalobca sa domáhal škody výlučne
za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia nedošlo v
zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9

zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd
pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto
podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013.
Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy
ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Žalobca sa vo svojich
žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia okresných súdov
v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v prvom stupni
boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil súd
vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd
teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade,
ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia
oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o
náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 10 mesiacov.
Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola čiastočne zamietnutá, avšak v danom prípade sa na
rozhodnutie nevzťahovala 15 dňová zákonná lehota, keďže žiadosť bola čiastočne zamietnutá. Súd
ďalej dáva do pozornosti skutočnosť, že exekútor doručil svoju žiadosť na vydanie poverenia na súd
dňa 7. 6. 2010 a súd o uvedenej žiadosti rozhodol dňa 15. 12. 2010, kedy čiastočne žiadosť zamietol a
zároveň vydal poverenie vo zvyšnej nezamietnutej časti. Žalobca predmetné rozhodnutie o čiastočnom
zamietnutí žiadosti nenapadol opravným prostriedkom. Súd vo veci nezistil zo strany konajúceho žiaden
nesprávny úradný postup. majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky
len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré sú v tejto veci
v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme
nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke
svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej
praxi nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Konštatovanie,
že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo
uvádzané žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V konaní
žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre dňom 23.4.2009. O takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 7. 6. 2010 a
bolo rozhodnuté dňa 15. 12. 2010 tak, že súd žiadosť exekútora čiastočne zamietol a vo zvyšnej časti
vydal poverenie. Preto sa súd vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. O náhrade trov konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal,
pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej boli vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej

agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica vo veci
3Er/396/2010, ku ktorému malo dôjsť k udeleniu poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody v
celkovej výške 125,- Eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
súdu o nej. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 550 Eur (55,-
Eur za každý mesiac omeškania) s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci
v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 10 mesiacov.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica č.k. 3Er/396/2010 vo veci oprávneného žalobcu proti povinnej Y.
L., pre vymoženie 310,64 Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej exekučným titulom mal byť rozhodcovský
rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Senica podľa podacej pečiatky doručená dňa 7.6.2010 a
Okresný súd Senica o nej rozhodol uznesením č.k. 3Er 396/2010-9 zo dňa 15.12.2010, ktorým žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti zmenkového úroku 0,25 % denne zo sumy 310,64 Eur
od 23.3.2009 do zaplatenia zamietol a dňa 15.12.2010 súd zároveň vydal poverenie č. 5205 055776 na
vymoženie sumy 310,64 Eur s príslušenstvom. Z uvedeného teda nesporne vyplýva, že exekučný súd
nemeškal s vydaním poverenia viac ako 10 mesiacov, ako tvrdí žalobca.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Senica
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd vydá
poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti aj čiastočnom
ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu
povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.