Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201429
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7014201429.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: I. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna
príslušnosť Sýria, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla,
s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a
cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície

PZ Košice, Trieda SNP č. 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia č. p.: PPZ-HCP-PO6-
ZVC-36-028/2014 zo dňa 05.11.2014 o zaistení, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 9. decembra 2014 č. k. 9Sp/58/2014-24, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 9Sp/58/2014-24 zo dňa
9. decembra 2014 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach uznesením uvedeným vo výroku rozhodnutia zastavil konanie a vec postúpil
na prejednanie a rozhodnutie Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov. O trovách konania
rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu konania nepriznal. V dôvodoch uznesenia
uviedol, že navrhovateľ sa opravným prostriedkom zo dňa 12.11.2014 domáhal preskúmania

napadnutého rozhodnutia odporcu č.p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-36-028/2014 zo dňa 05.11.2014, ktorým
odporca podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o
žiadosti navrhovateľa o bezodkladné prepustenie cudzinca zo dňa 06.10.2014 tak, že účel zaistenia
navrhovateľa naďalej trvá.

Krajskýsúduviedol,ževzmysleustanovenia§103vspojenís§246cods.1OSPkedykoľvekzakonania

prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať (podmienky konania).

S poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP konanie zastavil.
Krajský súd svoj záver o tom, že konanie je potrebné zastaviť a vec postúpiť na prejednanie a
rozhodnutie Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov odvodil z dôvodov nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 557/2012-39, v ktorom ústavný súd uviedol, že právo na periodickú
kontrolu dôvodnosti zaistenia je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) {v prejednávanejveci§90ods.1písm.d)}zákonaopobytecudzincov.Ústavne,resp.dohovorukonformnývýkladbypreto
mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho
trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými

a formálnymi náležitosťami, vrátane poučenia o opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom
následne podať návrh na preskúmanie takéhoto rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom
podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p..

Na podporu svojho názoru, že predmetnú vec je potrebné postúpiť na prejednanie a rozhodnutie
Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Prešov krajský súd citoval ustanovenie§ 53 Správneho

poriadku a ustanovenie § 247 ods. 2 OSP pričom zdôraznil, že ustanovenie § 90 zákona o pobyte
cudzincov, ktorý je k ustanoveniu § 53 Správneho poriadku vo vzťahu lex specialis, neustanovuje
osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu o žiadosti skúmania dôvodnosti ďalšieho
trvania zaistenia.

Vzhľadom k tomu, že z ustanovenia § 58 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že ak osobitný zákon
neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšie vyššieho stupňa, nadriadený

správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, rozhodol tak, že vec po zastavení konania
podľa § 104 ods. 1 OSP postúpil odvolaciemu správnemu orgánu najbližšie vyššieho stupňa, ktorým je
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov. Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením §
146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie
krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhovateľ predovšetkým poukázal
na ustanovenie čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z

ktorého vyplýva, že každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na
začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi
prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Ďalej poukázal na ustanovenie § 53 Správneho
poriadku (ďalej len „SP“) a ustanovenie § 57 ods. 1 SP, podľa ktorého správny orgán, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa

rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania
súhlasia. Napokon citoval ustanovenie § 57 ods. 2 SP, podľa ktorého ak nerozhodne správny orgán,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a
so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a
upovedomí o tom účastníka konania.

V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok Sakik
a iní proti Turecku (sťažnosti č. OO023878/94 - OOO23883/94), z ktorého vyplýva, že preskúmanie
rozhodnutia, ktoré trvalo 12 dní, nesplnilo požiadavku citovaného článku 5 ods. 4 na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že bol vydaný aj
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. US 6/07-52 z 10. apríla 2008, podľa ktorého je možné

a primerané súdne preskúmanie pozbavenia slobody sťažovateľa vykonať v lehote pätnástich dní.

V uvedenom náleze Ústavný súd konštatoval, že nedodržaním uvedenej lehoty došlo k hrubému
porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie dôvodnosti pozbavenia slobody podľa či. 5 ods.
4 Dohovoru. V napadnutom rozhodnutí podľa navrhovateľa krajský súd dospel k záveru, že postup
vo veci navrhovateľa, ktorý je konformný s Dohovorom je taký, že navrhovateľ má proti rozhodnutiu

správneho orgánu prvého stupňa podať odvolanie. Správny orgán prvého stupňa má lehotu 30 dní
na postúpenie veci nadriadenému orgánu. Nadriadený orgán nemá žiadnu zákonom stanovenú lehotu
na vybavenie odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa. Taktiež jediná zákonomstanovená lehota pre vydanie rozhodnutia podľa piatej časti druhej hlavy OSP je stanovená v § 247
ods. 4. Toto ustanovenie sa však netýka prejednávanej veci, ale rozhodovania vo veciach vyvlastnenia.
Z vyššie uvedených skutočností podľa navrhovateľa vyplýva, že záver krajského súdu v napadnutom

rozhodnutíniejesprávny,nakoľkoz§57ods.2SPvyplýva,žeužlensprávnyorgánprvéhostupňamôže
predtým, ako vec postúpi nadriadenému orgánu, o odvolaní účastníka konania vo veci jeho pozbavenia
osobnej slobody rozhodovať aj 30 dní, čo je v príkrom rozpore s výkladom čl. 5 ods. 4 Dohovoru, ako
aj v rozpore s uvedenými rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. US 6/07-52 z 10. apríla 2008. Odvolaciemu správnemu orgánu a

ani súdu, ktorý rozhoduje o žalobách podľa piatej časti druhej hlavy OSP žiadne zákonné ustanovenie
neurčuje lehotu, v ktorej majú tieto orgány rozhodovať. Nemožno sa tak ani domnievať, že celý procesný
postup v prejednávanej veci, ktorý je podľa krajského súdu správny, by aj s prihliadnutím k dĺžke trvania
doručovania medzi jednotlivými orgánmi, dĺžke trvania doručovania účastníkom a s prihliadnutím k §
57 by skončil vydaním súdneho rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody do 12 - 15
dní. Navrhovateľ sa preto domnieva, že jediný konformný výklad Dohovoru v prejednávanej veci je ten,

že proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, týkajúceho sa zaistenia účastníka konania je
prípustný opravný prostriedok, o ktorom bude súd rozhodovať postupom podľa piatej časti tretej hlavy
OSP a v lehotách stanovených v § 250sa OSP. Len takýmto postupom je možné dodržať lehotu na
rozhodnutie súdu o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Navrhovateľ dôvodil, že zmyslom a účelom
čl. 5 ods. 4 Dohovoru je poskytnúť osobe pozbavenej osobnej slobody čo najúčinnejšiu a najrýchlejšiu

ochranu pred prípadným nezákonným zásahom do práva na osobnú slobodu. Záver krajského súdu tak
podľa navrhovateľa nemôže byť správny. Navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu

Odporcakodvolaniunavrhovateľauviedol,ževyjadrovaťsakskutočnostiamuvádzanýmnavrhovateľom
týkajúcim sa odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach číslo 9Sp/58/2014-24 zo dňa
09.12.2014, ako aj k ním citovanej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky považuje za irelevantné, nakoľko ich posúdenie je v kompetencii krajského
súdu, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

IV.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja
ods. 2 OSP) a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve podľa piatej časti OSP (§ 244 a nasl. OSP) preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy ( § 244 ods. l
OSP).

Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým je Slovenská republika (čl. 1

Ústavy SR). Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej
ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa tretej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom
rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l
ods. 1 OSP) .Podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sú predmetom správneho súdnictva
právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických
alebo právnických osôb. Správny súd preskúmava aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon

nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách je správne súdnictvo založené
na princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky
rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí
je obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú (§ 248 O.s.p.).

V správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§
247 ods. 1 O.s.p.).

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych
opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.)

Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa posudzoval, či rozhodnutie vydané
správnym orgánom podľa § 90 zákona o pobyte má byť preskúmané súdom podľa druhej alebo tretej
hlavy OSP. Teda, či postup krajského súdu, ktorý konanie zastavil a vec postúpil správnemu orgánu -

najbližšie vyššieho stupňa bol správny nielen s poukazom na ustanovenia Správneho poriadku, OSP a
dôvodov nálezu, ktorým krajský súd rozhodnutie odôvodnil, ale či takýto jeho názor bol správny aj vo
svetle dôvodov, ktorými navrhovateľ jeho právny názor spochybňoval, najmä s poukazom na judikatúru
ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorej navrhovateľ vychádzal pri úvahe o nesprávnosti
právneho záveru krajského súdu.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že konanie správneho orgánu predstavuje stanovený postup, ktorý
správny orgán musí dodržiavať pri rozhodovaní v konkrétnych veciach. Výsledkom rozhodovania ako
prejavu výkonu verejnej moci správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na právne
postavenie fyzických a právnických osôb.

Správny poriadok je procesnoprávnym predpisom, ktorý má všeobecný charakter.

Vdanomprípadesprávnyorgánvydalrozhodnutiepodľa§90ods.1písm.d/zákonaopobytecudzincov,
ktorým rozhodol o žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo zaistenia, že účel zaistenia navrhovateľa
naďalej trvá. Vo výroku rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o bezodkladné
prepustenie, bolo vydané v súlade s § 46 a § 47 Správneho poriadku.

Zákonodarca výslovne nezakotvil v ustanovení § 90 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov právo

brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu podaním riadneho opravného prostriedku.

Ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov ukladá policajnému útvaru povinnosť
skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Zákon o pobyte
cudzincov neustanovuje osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu o žiadosti
skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia.

Podľa § 53 ods. 1 SP, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať
odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo
ústne do zápisnice nevzdal. V zmysle ustanovenia § 58 ods. 1 Správneho poriadku, ak osobitnýzákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbližšie vyššieho stupňa, nadriadený
správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Vzhľadom k tomu, že osobitný zákon v danom prípade zákon o pobyte cudzincov neustanovil inak, kto

je odvolacím správnym orgánom, krajský súd správne konanie zastavil podľa prvej vety ustanovenia
§ 104 ods. 1 OSP a podľa druhej vety uvedeného ustanovenia vec postúpil Riaditeľstvu hraničnej a
cudzineckej polície Prešov, ktorý je správnym orgánom najbližšie vyššieho stupňa, teda nadriadeným
správnemu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

Uvedený právny záver je konformný jednak s odôvodnením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republikyč.k.II.ÚS557/2012-39 zktoréhovyplýva,žeprávonaperiodickúkontroludôvodnostizaistenia

je výslovne zakotvené v ustanovení § 90 ods. 2 písm. d) {v prejednávanej veci § 90 ods. 1 písm. d)}
zákona o pobyte cudzincov.

Ústavne, resp. dohovoru konformný výklad by preto mal byť taký, že zaistená osoba má právo požiadať
správny orgán o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia, pričom tento je povinný o takejto
žiadosti vydať rozhodnutie so všetkými obsahovými a formálnymi náležitosťami, vrátane poučenia o

opravnom prostriedku. Zaistená osoba môže potom následne podať návrh na preskúmanie takéhoto
rozhodnutia v rámci správneho súdnictva postupom podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p..

Je pravdou, že napadnuté rozhodnutie odporcu správnym poriadkom stanovené náležitosti (§ 47)
obsahuje a obsahuje aj poučenie o opravnom prostriedku.

Keďže zákon č. 404/2011Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje

ustanovenie,ktorébyvylučovaloaplikáciusprávnehoporiadkuprirozhodovanípodľa§90ods.1písm.d/
zákona o pobyte cudzincov, krajský súd správne ustálil, že navrhovateľ podal proti rozhodnutiu opravný
prostriedok, o ktorom musí rozhodnúť odvolací správny orgán, ktorým je správny orgán najbližšie
vyššieho stupňa, t. j. nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Právoplatné rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu podlieha preskúmavacej právomoci súdu na

základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. O.s.p.), a to podľa druhej hlavy piatej časti OSP.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, pretože právny záver krajského súdu nachádza oporu v citovaných
ustanoveniach Správneho poriadku, OSP ako aj judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a nie
je ani v rozpore s judikatúrou ESĽP, na ktorú sa navrhovateľ odvoláva.

Navrhovateľom citované závery z rozhodnutia Sakik a iní proti Turecku (sťažnosť č. OO023878/94
- OOO23883/94), z ktorého vyplýva, že preskúmanie rozhodnutia, ktoré trvalo 12 dní, nesplnilo
požiadavku citovaného článku 5 ods. 4 na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody sa
totiž netýkalo preskúmania rozhodnutia, ktoré bolo výsledkom periodickej kontroly dôvodnosti zaistenia
cudzinca, ale rozhodnutia, ktorým došlo k zaisteniu cudzincov.

Kým pri rozhodovaní o zaistení zákonodarca stanovil v zákone o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 8), že o
opravnom prostriedku rozhodne súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku (§ 250sa OSP) a
stanovil, že na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti rozhodnutiu o
predĺžení lehoty zaistenia sa použijú ustanovenia § 250l až 250s, ak nie je v odsekoch 2 až 7 ustanovené
inak, teda stanovil, že súdy budú preskúmavať rozhodnutie správneho orgánu podľa tretej hlavy piatej

časti OSP a stanovil tiež lehotu (najneskôr do siedmich pracovných dní od doručenia návrhu na súd),
v ktorej má rozhodnúť prvostupňový súd a súčasne stanovil lehotu, v ktorej má o odvolaní rozhodnúť
odvolací súd (do siedmich pracovných dní), v konaní podľa § 90 zákona o pobyte cudzincov, ktoré
ukladá policajnému útvaru povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny,či trvá účel zaistenia zákonodarca nestanovil osobitnú úpravu odvolania proti rozhodnutiu správneho
orgánu o žiadosti skúmania dôvodnosti ďalšieho trvania zaistenia. Uvedenú problematiku zákonodarca
explicitne nezahrnul ani pod ustanovenie § 250 sa ods. 1 OSP, teda pod typy konaní, na ktoré sa

použijú ustanovenia tretej hlavy piatej časti OSP. Rovnako tak nestanovil lehotu súdom, v ktorej majú
či už o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, resp. o odvolaní proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu rozhodnúť.

Z rozdielnosti tejto úpravy podľa odvolacieho súdu vyplýva, že medzi rozhodovaním správneho orgánu
o zaistení, resp. predĺžení lehoty zaistenia a rozhodovaním o trvaní účelu zaistenia zákonodarca videl

určitý rozdiel, ktorý podľa odvolacieho súdu spočíva predovšetkým v tom, že pri zaistení cudzinca, ktoré
sa preskúmava ako neprávoplatné rozhodnutie podľa tretej hlavy piatej časti OSP je nutné rozhodnúť v
zákonom stanovenej lehote práve preto, že dochádza k zásahu do práva na slobodu garantovaného čl. 5
ods. 1 Dohovoru. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikohonemožnopozbaviťslobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstanevsúladeskonaním
ustanoveným zákonom:

zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľačl.5ods.4dohovorukaždý,ktobolpozbavenýslobodyzatknutímaleboinýmspôsobom,máprávo
podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a
nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Pokiaľ teda správny orgán rozhodoval o tom, že účel zaistenia trvá, nerozhodoval explicitne (výslovne,
priamo) o zaistení cudzinca, pretože k zaisteniu cudzinca došlo predchádzajúcim rozhodnutím
správneho orgánu, ktorého preskúmateľnosť prichádzala do úvahy podľa požiadaviek na urýchlené
rozhodnutie v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru a ustanovením § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov,
ktoré zákonodarca zahrnul pod typy rozhodnutí, ktorých zákonnosť súdy preskúmavajú v zrýchlenom

konaní so stanovením lehoty na rozhodnutie pre prvostupňový ako aj odvolací súd.

Citované ustanovenia čl. 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru takisto používajú termín zákonné zatknutie
alebo pozbavenie slobody. Nie však rozhodnutie o trvaní účelu zaistenia, ktorému bezpochyby musí
predchádzať rozhodnutie o zaistení cudzinca, ktorého zákonnosť súdy preskúmavajú v zákonom
stanovenej lehote v súlade s požiadavkami stanovenými v čl. 5 ods. 4 Dohovoru.

Pri rozhodovaní o trvaní účelu zaistenia lehoty, v ktorých majú súdy rozhodnúť síce stanovené
nie sú, zrejme práve preto, že súdy nepreskúmavajú explicitne rozhodnutie o pozbavení slobody,
ale preskúmavajú rozhodnutie o zotrvaní cudzinca v zaistení, pretože účel zaistenia trvá, to však
neznamená, že odvolací správny orgán, resp. súdy, ktoré takéto rozhodnutie preskúmavajú podľa druhej
hlavy piatej časti nemajú naplniť požiadavku urýchleného rozhodovania týkajúceho sa preskúmania

rozhodnutia o žiadosti cudzinca o prepustenie zo zaistenia.

Hoci lehota na preskúmanie rozhodnutia nie je stanovená zákonom, požiadavku urýchleného
rozhodovania vo veci súdneho prieskumu takéhoto rozhodnutia je nutné dodržať najmä s poukazom na
to, že prakticky rozhodujú o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu o zotrvaní cudzinca v zaistení,
čo nepochybne je zásahom do práv cudzinca na osobnú slobodu garantovaného čl. 5 ods. Dohovoru.

Súdy teda nepreskúmavajú rozhodnutie o zaistení cudzinca, ten už totiž v zaistení je a to na základe
predchádzajúceho rozhodnutia správneho orgánu, avšak preskúmavajú rozhodnutie o dôvodnosti
zotrvania cudzinca v zaistení. Preto na požiadavku urýchleného rozhodovania (vo veci preskúmania
rozhodnutia krajského súdu, ktorým tento konanie zastavil a vec postúpil Riaditeľstvu hraničnej a
cudzineckej polície Prešov), reagoval Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozhodol v lehote 5 dní

práve preto, že ide sa jedná o vec preskúmania rozhodnutia o trvaní účelu zaistenia.Hoci teda zákonodarca nestanovil lehotu, v ktorej majú súdy potom, ako im bude vec predložená po
rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu predložená rozhodnúť a to podľa druhej hlavy piatej časti
OSP, požiadavka, aby o veci rozhodli urýchlene je aj s poukazom na citovanú judikatúru ústavného súdu

a ESĽP namieste.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojitosti s § 250l ods. 2, § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní neúspešnému
navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.