Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/408/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707203090
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707203090.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, proti povinnému: B. O., nar. X.X.XXXX, bytom X. XXX/XXX, N., vedenej
pod sp. zn. EX 546/2007 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom
Borovianska 17, Bratislava, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 276,84 EUR s prísl., o

odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen číslo konania 11Er/987/2007-30 zo dňa
14.11.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie OkresnéhosúduZvolen číslokonania11Er/987/2007-30zodňa14.11.2012potvrdzuje.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 73,74 EUR do troch dní od právoplatnosti
uznesenia. Súd návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri

Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 6919/06 zo dňa
13.12.2006. Zo zmluvy o úvere zo dňa 22.6.2006 okresný súd zistil, že túto zmluvu o úvere podľa
jej obsahu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovskú doložku v zmluve o úvere na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, exekučný súd
posúdil ako neprijateľnú. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom považoval za nekalé, ale
ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal

ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu. Nakoľko v
predmetnej exekúcii absentoval exekučný titul, exekučný súd z úradnej moci s poukázaním na § 57
ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. O náhrade trov exekúcie rozhodol v zmysle
§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol z dôvodu absencie
exekučného titulu.

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený
a v odvolaní okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia z
nasledovných dôvodov:
- ak exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných

procesných fázach exekúcie posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky,
- oprávnený poukázal aj na uznesenie Krajského súdu Bratislava 18CoE 641/2011 zo dňa30.11.2012,
- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný súd zrušený,
- z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten
istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú

a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné
právo zaraďuje,
- všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie
špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK.
- exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo

ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené
s exekučnou vecou,
- exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky

s dobrými mravmi.

V odvolaní oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267

Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnutérozhodnutievovecibolovydanévyššímsúdnymúradníkomokresnéhosúdu.Zákonnýsudca

predložil vec na rozhodnutie odvolacieho súdu podľa ust. § 374 ods. 4 O.s.p.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte len „O.s.p.“), bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.

Čo sa týka vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že
dňa 12.3.2007 bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Dňa
27.3.2007 bola Okresnému súdu Zvolen doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.V danom prípade súdny exekútor požiadal na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava SR 6919/06 zo dňa 13.12.2006. Okresný súd
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol a dňa 28.3.2007 poveril výkonom

exekúcie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil,
pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 OZ v znení

platnom ku dňu uzavretia zmluvy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v
napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a naviac súd
poukazujenaďalšiedôvodyzdôrazňujúcesprávnosťnapadnutéhorozhodnutia,ktorýmizároveňreaguje
na relevantné argumenty odvolania.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú

neplatné.

Podľa § 57 ods. 1, písm. a) Exekučného poriadku sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ
nestalo vykonateľným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný súd prihliada na to, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie
počas celého exekučného konania. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú zistené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia
exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Právny predpis (Exekučný poriadok), resp. jeho jednotlivé
ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich
vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, č. k. IV. ÚS
55/2011-19).

Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 22.6.2006 je
zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. OZ a to aj s ohľadom na predmet činnosti oprávneného
a postavenie povinného.

Rozhodcovská doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na
ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovského konania vnúti ako najvhodnejší
spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214).
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s

ostatnýmištandardnýmipodmienkami.Mohollenzmluvuakocelokodmietnuťalebopodrobiťsavšetkým
všeobecnýmobchodnýmpodmienkam,atedaajrozhodcovskémukonaniu.Vsubjektívnenearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už
len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky
vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť
dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania o
spotrebiteľskom vzťahu a neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodov, na ktoré poukázal exekučný
súd.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii, poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách, sú neplatné. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musípredchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou.
Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne

vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie,
ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v
exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako

aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie
tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnosti
vedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)

je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd poukazuje najmä na jedno z posledných
rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 607/2012-21 zo dňa 12.12.2012 (vo veci sťažnosti

oprávneného, ktorá bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá), v odôvodnení ktorého ústavný súd
konštatuje: „ ... že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce sa najmä právomocí všeobecných súdov,
spôsobilosti exekučných titulov, posúdenia zmlúv o úvere, ich obsahu a náležitostí ako zmlúv „v zmysle
zákonaospotrebiteľskýchúveroch“ainésúvpodstatetotožnésjejargumentmi,ktorépoužilavstovkách
sťažnostíoktorýchužústavnýsúdvminulostirozhodoltak,žeichvovzťahukodvolacímsúdomodmietol

ako zjavne neopodstatnené (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II ÚS 473/2011 z
20 októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011, sp. zn. I. 382/2012 z 22. augusta 2012),
keď v odôvodnení týchto rozhodnutí (okrem iného) uviedol, že považuje za ústavne akceptovateľný
právny názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) je dôvodom na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, resp. na zastavenie exekučného konania.“

Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v
odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs
Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie

odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom
ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd,
na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje
všetkým odvolacím argumentom.

Odvolací súd sa stotožnil aj s výrokom súdu o trovách konania a zamietnutí návrhu na zmenu súdneho
exekútora.

Z uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (v odvolaní), a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania)

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve

otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a

irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov

konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o
otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné

vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,
ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na

konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje

za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval
v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosahna prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd návrh, oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.