Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 17, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/179/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212216284
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212216284.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Astrová
2/A, Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpenej: advokátska kancelária verita, s.r.o., so sídlom Karpatská
18, Bratislava, IČO: 35 940 875 proti povinnej: B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. A. XXX, vykonávanej
súdnou exekútorkou: Mgr. Jana Sitášová, so sídlom Exekútorský úrad Astrová 2/A, Bratislava, o
vymoženie 663,88 eur s príslušenstvom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na odvolanie
oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12Er/1131/2012-13 zo dňa 30.
novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo zdôvodnil aplikáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 39 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ), smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom
bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadenom pri spoločnosti
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., sp. zn. WH-B/0411/0052 z 25.05.2012. Primárny právny
vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere z 24.09.2007, na základe ktorej bol povinnej
poskytnutý úver 20.000,- Sk. Súd dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský,
pretože právna predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka a.s.) konala pri uzatváraní zmluvy v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinná bola fyzická osoba - nepodnikateľ. Súčasťou zmluvy
boli zmluvné dojednania, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, pretože boli pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov. Na právny vzťah medzi účastníkmi bolo preto nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia
OZ o spotrebiteľských zmluvách. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky pre úver
Poštovej banky, a.s., v ktorých bod 11.2 obsahuje rozhodcovskú doložku. Prvostupňový súd dospel
k záveru, že dohodnutá rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka a je neplatná,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Táto podmienka pritom nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže
založiť právomoc rozhodcovského súdu, a preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul
neúčinný.

Proti tomuto uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktoré
odôvodnil § 205 ods. 2 písm. d) tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 205 a ods. 2 písm. f) tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 221 ods. 1 písm. f) tým, že účastníkovi konania,
oprávnenému, sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Oprávnená v odvolaní poukázala
na to, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zák. č. 244/2002

Z.z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku v prípadoch uvedených v § 40 ods. 1 citovaného zákona.
Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v
Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§44 ods. 2 cit. zák). Vzhľadom na to,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky
rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať
rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená,
že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom
všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku
je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté teda platí aj v prípade, ak ide o rozsudok
rozhodcovského orgánu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu
na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho
vydanie a či rozhodnutie je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak
po stránke formálnej, ako aj materiálnej. V rámci tohto preskúmania nie je exekučný súd oprávnený
posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Z jeho ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona číslo 244/2002 Z.z. vyplýva, že
rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku. Nie každá skutočnosť, hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia
s dobrými mravmi. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú
úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike
v súlade s ustanoveniami zákona o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde
teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky. Odvolateľ poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/11/2010 zo dňa 26.9.2011, na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove
zo dňa 21.12.2011. Uviedol, že zákon číslo 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy o úvere v § 93b) zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (teda i zo
zmlúv o úvere) búdu rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným
podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na
základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.
Na základe uvedeného oprávnená navrhla, aby odvolací súd v celom rozsahu uznesenie súdu prvého
stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie,
alternatívne, aby súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu povinná nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§10 ods. 1 OSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 OSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku),
proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 OSP a § 45 ods. 3 ZoRK),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť,
možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu
vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na
to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský
rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré
trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok
odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159
OSP a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správností.

Zo zmluvy o úvere z 24.09.2007 pripojenej v spise vyplynulo, že právna predchodkyňa oprávnenej
(Poštová banka, a.s.) ako veriteľ a povinná ako dlžník uzavreli zmluvu, na základe ktorej bol povinnej
poskytnutý úver 20.000 Sk, ktorý sa povinná zaviazala splatiť v 60 mesačných splátkach po 564 Sk, pri
RPMN 25,59 %. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky pre úver, v ktorých bod 11.2.
obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory, ktoré
vzniknú zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe, alebo
súvisiacich so zmluvou o úvere a obchodnými podmienkami vrátene sporov o platnosť, výklad a zánik
zmluvy o úvere alebo obchodných podmienok, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným pri spoločnosti Rozhodcovská arbitrážna a mediačná, a.s. podľa jeho vnútorných
predpisov. Rozhodnutie bude pre zmluvné strany konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského
konania je Bratislava. Pohľadávka voči povinnej bola postúpená na oprávnenú zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 18.05.2009, čo je zrejmé z priloženého rozhodcovského rozsudku.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná
obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej
zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa §
52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých
prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne
na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i
na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže právna predchodkyňa oprávnenej bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v
zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1
z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom
na to, že povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať
za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na

to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť právna predchodkyňa oprávnenej ako dodávateľ povinnej ako
spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa
základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň
nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v
§ 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je
nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,
ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného, podľa názoru odvolacieho súdu, medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd v súvislosti s rozhodcovskou doložkou poukazuje aj na § 93b ods. 1 a 2 z. č. 483/2001
Z. z. o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy medzi účastníkmi, podľa ktorého banky a
pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh
rozhodcovskej zmluvy boli banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom
najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahovala už uzavretá rozhodcovská zmluva.
Klient nebol povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou. Ak klient neprijal návrh
rozhodcovskej zmluvy, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa mali riešiť postupom
podľa osobitných predpisov (na všeobecných súdoch). Uvedené ustanovenie uložilo banke povinnosť
ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú doložku. Slovné spojenie povinnosť ponúknuť je však
potrebné vyložiť tak, že povinnosťou banky bolo ponúknuť klientovi možnosť rozhodnúť sa (vybrať si),
či v prípade sporu bude rozhodovať spor všeobecný súd a ktorákoľvek zmluvná strana podá návrh na
tento súd alebo spor bude rozhodovať rozhodcovský súd a návrh podá ktorákoľvek zmluvná strana na
takýto súd (a to počas trvania záväzkového vzťahu, resp. vzniku sporu). Ak však banka naformulovala
rozhodcovskú doložku v hore uvedenom znení, klientovi nič neponúkla, ale sama určila, že oprávnený
rozhodovať spory je rozhodcovský súd. Dohodnutá rozhodcovská doložka je podľa názoru odvolacieho
súdu v danom prípade aj v rozpore s § 93b ods. 1 a 2 zákona o bankách.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.
1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa §53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ

vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 OZ
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku zamietne.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
z dôvodu vecnej správnosti v zmysle § 219 OSP potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 OSP).

Toto uznesenie bolo prijaté v odvolacom senáte počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.