Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/279/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610207443
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610207443.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

aMgr.JozefaMačejavprávnejvecižalobkyne:Slovenskákanceláriapoisťovateľov,Bratislava,Trnavská
cesta 82, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému:
T. P., nar. XX. B. XXXX, bytom K. XXX, zast. advokátkou: Mgr. Viera Laczová, Trnava, Dolné bašty 2,
o 895,65 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica z 9. júla
2013č.k.10C/88/2011-209vzneníuzneseniarovnakéhosúduz28.októbra2013č.k.10C/88/2011-234
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti trov konania štátu p

o t v r d z u j e .

V časti trov konania účastníkov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.172,84 eur na trovách
právnehozastúpeniaavsume203,50eurnainýchtrovách,všetkosplnomocnenkynižalobkynedo3dní.

Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 895,65 eur
s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 14. decembra 2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní a tiež
náhradu trov „právneho zastúpenia“ v sume 1.172,84 eur a „iné trovy konania“ v sume 203,50 eur v
rovnakej lehote; v prípade štátu potom vyslovil, že tento nemá voči účastníkom právo na náhradu trov

konania. Vo veci samej takéto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 2 písm. l/ zákona č. 315/1996 Z. z. o
premávke na pozemných komunikáciach (ďalej tiež „zákon o PPK“), § 2 písm. c/ zákona č. 725/2004 Z.
z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciach a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej tiež len zákon o „PPV“), § 3 ods. 1 a § 24 ods. 2 písm. b/ a ods. 7 vety
prvej zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon o
PZP“), § 427 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vecne mal za to, že žaloba bola dôvodnou, keď
z vykonaného dokazovania bezpečne vyplynulo spôsobenie (31. júla 2008 v Kamenci pod Vtáčnikom)
jazdnou súpravou pozostávajúcou z ťahača (s evidenčným číslom SE-759BC) a návesu (s evidenčným
číslom SE-472YA) a vedenou žalovaným dopravnej nehody, pri ktorej došlo k vzniku vecnej škody na
závore a oplotení tretej osoby. Z pohľadu zodpovednosti za ňu bola rozhodujúcou osobitná povaha
prevádzky dopravného prostriedku a škoda tu bola spôsobená ťahačom a nielen návesom, keďže ten je
iba nemotorovým vozidlom neschopným vyvinutia vlastnej sily. Ak potom v čase vzniku škodnej udalostibolo dojednané povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu len u návesu a poškodenému bola
náhrada škody vyplatená žalobkyňou z poistného garančného fondu a to v nižšej než nárokovateľnej
sume (hodnota závory a oplotenia v čase poškodenia činila 949,90 eur, hodnota prác a dodávok na

uvedenie do pôvodného stavu 1.830,53 eur a žalobkyňa poškodenému zaplatila len 895,65 eur), neboli
pochybnosti ani o nárokovateľnosti žalobou požadovanej sumy. Tú žalovaný nezaplatil ani v termíne
určenom vo výzve žalobkyne (do 13. decembra 2009), dostal sa do omeškania a žalobkyni vzniklo právo
požadovať tiež úroky z omeškania; argumentoval okresný súd, ktorý napokon rozhodnutia o trovách
konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), resp. ust. § 148 ods. 1 rovnakého zákona
a vecne trovami žalobkyne na právnej službe a súvisiacich náhradách tzv. advokátskej obchodnej
spoločnosti (za úkony a v sumách podľa rozpisu v odôvodnení) a trovami štátu na znalečnom, kde
však uloženiu tzv. náhradovej povinnosti neúspešnému žalovanému bránilo priznanie mu oslobodenia
od súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť a žalobu celkom

zamietnuť, vytýkajúc súdu prvého stupňa nesprávne vyhodnotenie dôkazov, vyvodenie z nich
nesprávnych skutkových zistení a tiež nesprávne právne posúdenie veci. Zotrval na svojej obrane,
že škoda bola spôsobená návesom, ten bol i riadne poistený a jeho povinnou zmluvnou poisťovňou
(žalovaného) bol potvrdený ako škodový priebeh, tak bolo i za neho plnené. Nebol tak dôvod na
plnenie žalobkyne a ak sa tak stalo, požiadavku žalobkyne na náhradu ňou poskytnutého plnenia treba

považovať za špekulatívnu, rovnako ako argumentáciu o spôsobení škody prevádzkou ťahača. Tá podľa
neho neobstojí, nakoľko v intenciách prípadu z prejednávanej veci by ku škode nedošlo ani vtedy, ak by
vodič nemal náves, namietalo sa napokon odvolaním.

Žalobkyňa odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaného

celúvec(nakoľkoodvýslovnenapadnutéhorozhodnutiavovecisamejbolizávislýmiiobatzv.náhradové
výroky) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba
opakovania ani dopĺňania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu
o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si
nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba vo

veci samej a v časti trov konania štátu považovať za vecne správne rozhodnutie, nakoľko tu súd prvého
stupňa zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu (berúc do úvahy i limity tzv. kontradiktórneho procesu,
predstavované návrhmi účastníkov na dôkazy), vec tiež správne posúdil po právnej stránke a odvolacie
námietky žalovaného na takomto nazeraní neboli spôsobilé absolútne nič zmeniť.

Predovšetkým sa pritom žiada uviesť, že tu nejestvoval dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal

stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a
podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť najmä závery vedúce okresný súd ako
k tomu, prečo žalobu v prejednávanej veci bolo treba považovať za dôvodnú a tejto vyhovieť, tak i k
tomu, prečo nešlo štátu voči plne neúspešnému žalovanému priznať náhradu tých trov, ktoré štát platil).
Pre správnosť a tiež výstižnosť takýchto dôvodov, podaných spôsobom nevykazujúcim žiadne skutkové,

právne ani logické medzery a navyše aj objektívne zrozumiteľne a presvedčivo (ktorou objektívnou
presvedčivosťou sa tu samozrejme rozumie schopnosť presvedčiť každého bez ambície tak urobiť aj
u niekoho majúceho záujem na celkom inom výsledku konania) by preto zo strany odvolacieho súdu
postačovalo i len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s.
p.). I v tejto veci však pre povahu právnej úpravy umožňujúcej účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím

súdu prvého stupňa polemizovať s dôvodmi rozhodnutia (a poskytnúť takto i iný pohľad na vec), pre tým
danú nevyhnutnosť vyporiadania sa aj s námietkami odvolateľa z jeho odvolania a i pre celkovú úplnosť
sa ale javí vhodné uviesť, resp. čiastočne len zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Podľa čl. I § 2 písm. a/ zákona o PZP na účely tohto zákona sa rozumie motorovým vozidlom samostatné
nekoľajové vozidlo s vlastným pohonom, ako aj iné nekoľajové vozidlo bez vlastného pohonu, pre ktoré

sa vydáva osvedčenie o evidencii vozidla, technické osvedčenie vozidla alebo obdobný preukaz.Podľa čl. I § 23 ods. 1 vety prvej zákona o PPV osvedčenie o evidencii je doklad označený sériou
a evidenčným číslom, ktorým sa preukazuje zhodnosť vozidla s typovým schválením vozidla alebo
typovým schválením ES vozidla, alebo uznaním typového schválenia ES vozidla, alebo jednotlivým

schválením vozidla vydávaný vozidlám, ktoré podliehajú prihláseniu do evidencie vozidiel (kde súčasťou
práve odcitovaného ustanovenia je aj odkaz poznámkou č. 5 v rozhodnom znení zákona o PPV na §
88 zákona o PPK).

Podľa § 88 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou zákona o PPK všetky vozidlá, o ktorých orgán
schvaľujúci technickú spôsobilosť vozidla alebo typ vozidla rozhodol, že musia byť evidované a opatrené
evidenčným číslom, sa musia prihlásiť do evidencie na okresnom dopravnom inšpektoráte príslušnom

podľa miesta trvalého pobytu alebo podľa sídla držiteľa vozidla a podľa odseku 5 rovnakého paragrafu
i zákona okresný dopravný inšpektorát pridelí vozidlu evidenčné číslo; prihlásenie vozidla zaznamená
do osvedčenia a držiteľovi vozidla uvedenému vlastníkom vozidla podľa odseku 2 vydá osvedčenie a
tabuľku s evidenčným číslom (ďalej len "evidenčný úkon"), ak tomu nebránia zákonné dôvody.

Zhoracitované ustanovenia všetkých troch zákonov použitých už súdom prvého stupňa (v odôvodnení

napadnutého rozsudku) dopĺňajú právnu úpravu premávky na pozemných komunikáciach, podmienok
prevádzky vozidiel na takýchto komunikáciach a tiež povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel na celok v tom zmysle, že nad rámec ustanovení
použitých už súdom prvého stupňa pre účely povinného zmluvného poistenia za motorové vozidlá
považujú všetky nekoľajové vozidlá bez ohľadu na existenciu ich vlastného pohonu za podmienky, že

sa pre takéto vozidlo vydáva buď osvedčenie o evidencii, technické osvedčenie (vydávané vozidlám
nezapisovaným do evidencie podľa čl. I § 23 ods. 5 zákona o PPV) alebo iný obdobný preukaz,
osvedčenie o evidencii definujú ako doklad vydávaný vozidlám podliehajúcim prihlasovaniu do evidencie
a nech aj to, ktoré vozidlá by mali prihláseniu do evidencie podliehať, má vyplynúť z rozhodnutia orgánu
schvaľujúceho technickú spôsobilosť alebo typ vozidla, celkom jednoznačným dôkazom, že tu ide o

vozidlo podliehajúce (spätne) úprave zo zákona o PZP a takto aj povinnému zmluvnému poisteniu, je
nielen vydanie osvedčenia, ale tiež pridelenie evidenčného čísla a tabuľky s ním.

Ak potom žiadúce je zopakovať, že na základe takejto úpravy zákonná úprava povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou takýchto vozidiel za motorové vozidlo
považuje vozidlo s vlastným pohonom i bez neho a z vyššie uvedeného v intenciách prípadu z

prejednávanej veci musí byť zrejmé, že takýmto vozidlom je v prípade jazdnej súpravy tvorenej
motorovým vozidlom i prípojným vozidlom každé z takýchto vozidiel (ak obe sú, resp. majú byť opatrené
evidenčným číslom, o čom v tomto prípade nemohli byť žiadne pochybnosti), neexistuje žiaden rozumný
argument pre výklad, podľa ktorého by sa za vozidlo podliehajúce úprave v zákone o PZP nemala
považovať aj celá jazdná súprava.

Aj bez odvolania sa na napadnutým rozsudkom opisovaný škodový priebeh potom nielenže treba
súhlasiť s tou úvahou súdu prvého stupňa, podľa ktorej v prípade spôsobenia škody jazdnou súpravou
pozostávajúcou z vlečného a prípojného vozidla treba za pôvodcu škody spravidla vždy (len s pomerne
vzácnymi výnimkami, o akú však v prejednávanej veci nešlo, ako bude uvedené i neskôr) považovať
vozidlo vlečné (keďže tu takmer vždy sa prípojné vozidlo bez vlastného pohonu dáva do pohybu len

za pomoci sily pohonu vozidla vlečného), ale treba tiež uzavrieť, že prevádzkovateľ takto pôsobiacej
jazdnej súpravy (pokiaľ je osobou povolanou k povinnému zmluvnému poisteniu oboch vozidiel súpravu
tvoriacich) môže korektne požadovať plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú jazdnou súpravou len v prípade poistenia oboch vozidiel a napokon v prípade splnenia si
takejto povinnosti len u vozidla prípojného (o aký prípad šlo i v tejto konkrétnej veci) možno nárokom

plynúcimzustanoveniačl.I§24ods.7zákonaoPZPúspešnečeliťibapreukázanýmspôsobenímškody
výlučne vozidlom prípojným, teda bez pôsobenia vozidla vlečného (čo však bude možným iba v prípade
celkom nepochybného preukázania, že vlečné a prípojné vozidlo v čase vzniku škodnej udalosti ani
jazdnú súpravu netvorili a ku škode došlo napr. samovoľným rozbehnutím sa zle zaisteného prípojného
vozidla či jeho samostatným pôsobením na tzv. objekt škodnej udalosti potom, čo už vlečné vozidlo

nebolo s tým prípojným v kontakte, ktorý by pôsobenie vozidla vlečného na prípojné umožňoval).Pretože však žalovaný dôkazy na preukázanie takejto (v cestnej doprave síce nie celkom vylúčenej,
avšak predsa len špecifickej a zjavne okrajovejšej či zriedkavejšej) situácie neprodukoval a s
prihliadnutím k obsahu ostatného riadne vykonaného dokazovania by sa mu to zjavne ani nemohlo

podariť, bolo prakticky nemožným, aby so svojou obranou zaznamenal úspech a znevažovanie ním
argumentácie žalobkyne (a nepriamo tiež súdu prvého stupňa) rozhodne nebolo namieste. Toto platí tým
skôr,aklistinamipripojenýmikodvolaniubysícešlopodoprieťtvrdeniaosplnenísipovinnostinapovinné
zmluvné poistenie prípojného vozidla (v rozhodnom čase), naopak však ničím tu nebolo podopreté iné
(pre rozhodnutie v tejto veci rozhodne nie bezvýznamné) tvrdenie o krytí spôsobenej škody plnením

povinnej zmluvnej poisťovne žalovaného (pre ktoré by malo byť - vychádzajúc z obsahu odvolania -
počínanie žalobkyne špekulatívnym a pokusom docieliť náhradu za plnenie, na ktoré údajne nemal byť
dôvod).

Ak preto súd prvého stupňa za tohto stavu vecí žalobe vyhovel, rozhodol vecne správne a odvolací súd
preto jeho rozsudok vo veci samej podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. To takisto platilo aj u rozhodnutia
o trovách konania štátu (rozumej o nepriznaní štátu žiadnej náhrady), kde riadne odcitované i správne

vyložené ustanovenie § 148 ods. 1 O. s. p. nepripúšťa iný záver než ten, že ak súd priznal účastníkovi
neskôr zaťažiteľnému povinnosťou na náhradu trov konania štátu oslobodenie od súdnych poplatkov
a to celkom a nevznikol zákonný dôvod pre revíziu takéhoto rozhodnutia, štát musí trovy v konaní mu
vzniknuté znášať sám.

Len vo svojej podstate (čo do určenia osoby povinnej, resp. oprávnenej na náhradu a aj súm

reprezentujúcich účelne vynaložené trovy konania strany sporu s právom na náhradu) bolo správnym
i rozhodnutie o trovách konania účastníkov, v tomto prípade však pominúc nesprávne označovanie
účastníkov sporového konania (v tejto súv. por. tiež ust. § 79 ods. 1 poslednej vety a § 90 O. s. p.)
i nedostatok citácie a výkladu rozhodných ustanovení O. s. p. aj tzv. advokátskej tarify (vyhlášky č.
655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) súd prvého stupňa pochybil 1. v prípade iných trov

konania uložením žalovanému povinnosti zaplatiť „trovy“ (ktoré si ale platí účastník sám, alebo ich platí
štát a priznať sa môže len náhrada, tu por. i § 140 ods. 1 aj 2 a § 141 ods. 2 O. s. p.), 2. formulačným
nevyjadrením množiny trov konania (majúcich sa nahradiť) a oboch jej podmnožín, predstavovaných a/
trovamiprávnehozastúpeniaab/inýmitrovami(§151ods.8O.s.p.)anajmä3.neuvedenímplatobného
miesta prisudzovanej náhrady v osobe splnomocnenkyne žalobkyne, ktorá je obchodnou spoločnosťou

založenou za účelom výkonu advokácie (§ 149 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 25 a § 26
ods. 4 rovnakého zákona). Nápravu takýchto dielčích nesprávností však pri nedostatku akýchkoľvek
vecných výhrad odvolateľa aj voči rozhodnutiu v tejto časti šlo zjednať čiastočnou zmenou napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p., vyplývajúcou z druhej vety výroku tohto rozsudku
odvolacieho súdu.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania to bola žalobkyňa, ktorá aj v ňom zaznamenala plný úspech
(žalovaný s odvolaním neuspel vôbec) a bola to tak ona, komu vzniklo právo aj na náhradu trov konania
v tomto jeho štádiu (§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal
preto, že tu nebolo ako preukázateľného vzniku akýchkoľvek trov tejto účastníčky v odvolacom konaní,
tak ani návrhu na priznanie náhrady tých trov, u ktorých by mal prípadne platiť opak (hoci v tomto prípade

ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.