Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 12, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/26/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108229109
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8108229109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členiek senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Czech
Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242,
organizačná zložka UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, so
sídlom Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, právne zastúpený: LEGALSKILLS.SK, s.r.o.,
IČO: 367 20 500, so sídlom Bratislava, Legionárska 1/C, proti žalovaným: 1./ V. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. XXXX, XXX XX N., Q. republika, 2./ Mgr. G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XXXX/
XX, právne zastúpená: JUDr. Mária Jenčová, advokátka so sídlom v Prešove, Hlavná 111, v konaní o

zaplatenie 5.171,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 15C/124/2011-203 z 29. októbra 2013, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavých výrokoch.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
4.998,85 Eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5 % splatným od 28.08.2008 do zaplatenia v
lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobný návrh voči žalovanému v 1. rade

zamietol. Žalobný návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol a posledným výrokom vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd citoval ustanovenia § 1 ods. 1, 3, 2 písm. a),b),
3 ods. 1,2, 4 ods. 1,2,3,5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“), § 52 ods. 1, 53 ods. 1, 54 ods. 1,2, 100 ods. 1, 101, 103, 517 ods. 1,2, 879f ods. 3,4
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2004. Následne uviedol, že
„z vykonaného dokazovania mal za nesporne preukázané, že zmluva uzatvorená medzi zmluvnými
stranami účastníkmi konania je svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, pretože podmienkou pre
posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ, teda
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľ ako osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľskú
zmluvu je teda charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za
podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto zmluvné podmienky
individuálne ovplyvniť. Toto posúdenie podporuje aj znenie definície čl. 2 písm. b/ a c/ Smernice Rady93/13/EHS. Zmluvy majúce charakter spotrebiteľských zmlúv uzatvorené pred 01.04.2004 ak obsahujú
neprijateľné zmluvné podmienky, je potrebné tieto podrobiť súdnej kontrole a prípadne tieto neprijateľné
zmluvnépodmienkyvyhlásiťvčastizaneplatné.Napriektomu,ževčaseuzatvoreniapredmetnejzmluvy

Občiansky zákonník neobsahoval žiadne ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, pretože tieto boli do
Občianskeho zákonníka zavedené novelou zák. č. 150/2004 s účinnosťou od 01.04.2004, je v danej veci
nepochybné, že žalovaní sú v pozícii spotrebiteľov, ktorí čerpali úver na uspokojenie svojich osobných
potrieb a právny predchodca žalobcu vystupoval ako podnikateľ majúci v predmete podnikania v bode 3
poskytovanie úverov podľa výpisu z OR. Žalovaní nemali reálnu možnosť meniť obsah a text zmluvy a

zmluvné podmienky dohodnúť individuálne. Aj keď jednoznačná právna úprava spotrebiteľských zmlúv
bola upravená až zák. č. 150/2004 s účinnosťou od 01.04.2004, jej účelom bolo zavedenie úpravy i
spätne na spotrebiteľské vzťahy uzatvorené pred účinnosťou novely, čo je jednoznačne vyjadrené v
ust. § 879f OZ, z ktorého vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv sa
mali dať do súladu s §§ 53 a 54 OZ do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny
OZ, teda najneskôr do 01.07.2004. Za predpokladu nezosúladenia spotrebiteľských zmlúv uzavretých

pred 01.04.2004 tie časti spotrebiteľských zmlúv strácali uplynutím troch mesiacov platnosť. Potom, ako
prvostupňovýsúddospelkzáveru,žemedziúčastníkmikonaniadošlokuzavretiuspotrebiteľskejzmluvy
vzhľadom na predmet a povahu, tak na právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a
Zákona o spotrebiteľských úveroch v platnom znení. Nestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcu
o potrebe posúdiť uvedený zmluvný vzťah podľa Obchodného zákonníka a s tvrdením, že uvedený

zmluvný vzťah je vylúčený z aplikácie zák. č. 258/2001 Z.z. v platnom znení vyplývajúce z ust. § 1 ods. 3
tohto zákona, (zákon sa nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným
spôsobom ako na kreditné karty), predmetný úver poskytnutý žalovaným nemal charakter preddavku na
bežný účet poskytnutý bankou, nakoľko úver bol na bežný účet žalovaných poskytnutý v plnej výške.
Znenie je síce nepresné, ale úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť úver kontokorentný, resp. úver formou

povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte, pričom chybné znenie odstránila
novela zákona v roku 2006 č. 264/2006 a vyplýva to aj zo Smernice Rady 87/102/EHS v čl. 2 písm. e/.
Ani uvedená námietka žalobcu prečo neaplikovať ZSÚ nebola z pohľadu súdu opodstatnená.“

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že „námietka premlčania vznesená žalovanou v 2. rade je

opodstatnená uplynutím premlčacej lehoty podľa ust. § 101 OZ, keď žalobca zosplatnil úver dňa
17.02.2005 a žaloba bola súdu doručená dňa 21.11.2008, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty,
preto žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.

Napriek tomu, že postavenie žalovaných v 1. a 2. rade je postavením solidárnych dlžníkov zaviazaných

spoločne a nerozdielne ich procesné postavenie je vždy samostatné. Ak z hmotného práva plynie
„spoločne a nerozdielne“, resp. plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť druhého, tak sa
nikdy nejedná o nerozlučné procesné spoločenstvo. Námietka premlčania vznesená žalovanou v 2.
rade, preto nemá vplyv na zánik záväzku žalovaného v 1. rade.

Žalovanému v 1. rade prvostupňový súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.998,85 Eur so zákonným
úrokom z omeškania vo výške 8,5 % splatným od 28.08.2008 do zaplatenia, pretože vtedy už žalovaný
v omeškaní nepochybne bol a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Žalobcovi tak priznal zo
strany žalovaného náhradu nesplatenej istiny úveru a debetu na bežnom účte spolu vo výške 4.998,85
Eur, pretože nárok žalobcu v tejto časti považoval za nesporný. Žalobe nebolo vyhovené v časti

uplatnených úrokov z omeškania kapitalizovaných na sumu 1.747,45 Eur, pričom úroky z omeškania
sa pohybovali v rozpätí od 26,50 % až do 30 % v rozhodnom období napriek tomu, že takáto výška
úrokov z omeškania zmluvne dohodnutá nebola. Napriek tomu, že žalobca si uplatňuje uvedené úroky
z omeškania odkazom na úverovú zmluvu čl. III ods. 4 Zmluvy, kde sa ale výška úrokov nekonkretizuje,
čo je v rozpore s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch v § 2 a § 4 ods. 5. V neposlednom

rade sa žalobca v zmluve zaviazal, že dlžníkovi zašle oznámenie o dĺžke trvania úrokového obdobia
v lehote 14-tich kalendárnych dní odo dňa účtovania úrokov z omeškania, avšak súdu nepreukázal,
že takýmto spôsobom postupoval a tento postup namietala aj žalovaná v 2. rade. Žalobe preto v časti
kapitalizovaného úroku z omeškania a úroku z debetu na bežnom účte nebolo vyhovené pre rozpor so
zákonom. Výpočet úroku z debetného účtu a odôvodnenie tohto nároku v spise absentuje úplne.

Záverom prvostupňový súd uviedol, že zmluva obsahuje viaceré neprijateľné zmluvné podmienky
a dá sa usúdiť, že výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa. Príkladom uviedol viaceré neurčité
formulácie úverovej zmluvy, napr. čl. I bod 2 o vyhlásení dlžníka zaplatiť veriteľovi pohľadávkuvzniknutú čerpaním úveru „spolu s úrokmi a ostatným príslušenstvom pozostávajúcim najmä z úrokov
z omeškania, poplatkov a ostatných nákladov“, čo je z pohľadu súdu veľmi všeobecne formulovaná
povinnosť umožňujúca veriteľovi neúmerne finančne zaťažiť dlžníka, nakoľko pojem „ostatné náklady“

môže zahŕňať čokolvek. Nezákonné a nemorálne sa súdu javí byť v čl. III bod 5 možnosť veriteľa
jednostranným právnym úkonom zvýšiť úrokovú sadzbu o 3,5 % z dôvodu porušenia záväzku v čl.
IX ods. 7 na základe ktorého sa dlžník zaviazal počas trvania právneho vzťahu založeného touto
zmluvou od okamihu poskytnutia úveru poukazovať celú výšku svojich príjmov v prospech bežného
účtu dlžníka vedeného u veriteľa. Uvedená podmienka je z pohľadu súdu mimoriadne diskriminačná

bezdôvodne obmedzujúca osobné vlastníctvo a je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi § 3 OZ
a § 53 OZ. Spôsob započítavania úverovej pohľadávky v zmysle čl. IV bod 4 nebol podľa názoru
súdu výsledkom konsenzu zmluvných strán, ale vopred naformulovaným znením žalobcu o spôsobe
uspokojovania úverovej pohľadávky, pričom tak Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník v
tomto smere favorizuje rozhodnutie dlžníka (§ 566 ods. 2 OZ). Nepochybne v rozpore s dobrými
mravmi a v rozpore s ust. § 53 OZ je aj zabezpečenie úveru spôsobom vystavenia zmenky každým zo

solidárnych dlžníkov s vyplnenou zmenečnou sumou rovnajúcou sa sume o 20 % vyššej ako je suma
úveru a navyše jednostranné vyhlásenie veriteľa o oprávnení požadovať poskytnutie zabezpečenia
alebo akýchkoľvek ďalších prostriedkov podporujúcich zabezpečenie záväzku dlžníka, ak sa veriteľovi
zabezpečenie podľa toho článku bude javiť nedostatočným a dlžník je povinným takéto zábezpeky
v lehote a vo forme požadovanej veriteľovi poskytnúť. Zmluva je koncipovaná tak, že umožňuje

veriteľovi kumulovať obmedzenia a sankcie, k tomu neúmerne finančne zaťažovať dlžníka a výrazne
zhoršovať jeho postavenie v záväzkovom vzťahu a dlžník nemal žiadnu reálnu možnosť tieto zmluvné
podmienky ovplyvniť. V čl. VIII Vyhlásenie je veriteľom naformulované vyhlásenie dlžníka, ktoré
umožňuje veriteľovi podávať informácie, ktoré tvoria predmet bankového tajomstva tretím osobám,
iným bankám a pobočkám zahraničných bánk, tiež písomný súhlas na spracúvanie a využívanie jeho

osobných údajov uvedených v zmluve pre účely štatistického spracovania a vyhodnocovania, pričom
odvolanie súhlasu dlžníka v súlade so zák. č. 428/2002 o ochrane osobných údajov sa považuje za
podstatné porušenie tejto zmluvy. Uvedené vyhlásenie sa javí až absurdné a v rozpore so zákonom.
Obdobne sú formulované v čl. IX obmedzenia a povinnosti, predovšetkým v bode 4 sa dlžník zaväzuje
informovať veriteľa vopred o zamýšľanom čerpaní úveru v iných peňažných ústavoch, o akýchkoľvek

zárukách, ktoré zamýšľa poskytnúť a o všetkých leasingových a obdobných zmluvách, ktoré plánuje
uzavrieť. Uvedené je možné vyhodnotiť až ako zásah do práva na autonómiu vôle osôb, ktoré majú plnú
spôsobilosť na právne úkony.“

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým prvostupňový súd v prevyšujúcej časti žalobný návrh voči

žalovanému v 1. rade zamietol a vo výroku, ktorý návrh voči žalovanej v 2. rade zamietol podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie z
dôvodu nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a nesprávneho právneho posúdenia veci
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. aby zmenil rozhodnutie súdu prvého
stupňa tak, že v celom rozsahu žalobe žalobcu vyhovie. Nestotožnil sa s argumentáciou ohľadom

námietky premlčania vznesenej žalovanou v 2. rade. Poukázal na to, že úverová zmluva je upravená ako
zmluvnýtypvObchodnomzákonníku,ktorýstanovujevšeobecnúštvorročnúpremlčaciudobu.Trojročná
premlčacia doba podľa jeho názoru nemá právny základ a jej uplatňovanie je nedôvodné. Obchodný
zákonník a Občiansky zákonník sú vo vzťahu lex specialis lex generalis, nakoľko Obchodný zákonník
upravuje premlčaciu dobu odlišne, uplatní sa na daný prípad jeho úprava. Mal za to, že aj v prípade,

ak prvostupňový súd vyhodnotil úverovú zmluvu ako spotrebiteľskú, automaticky to neznamená, že ide
o zmluvný typ, ktorý sa riadi úpravou Občianskeho zákonníka, ale môže sa spravovať aj Obchodným
zákonníkom. Ak prvostupňový súd posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka, musel dospieť k názoru, že k premlčaniu nároku žalobcu nemohlo dôjsť, pretože premlčacia
doba podľa Obchodného zákonníka je štvorročná. Podľa názoru žalobcu sú chybné aj závery súdu

prvého stupňa ohľadom použitia úpravy spotrebiteľského práva v ostatných otázkach predmetnej
úverovej zmluvy, najmä ohľadom úrokov z omeškania. Prvostupňový súd podľa odvolateľa nesprávne
vyhodnotil použitie ustanovenia § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka na predmetnú zmluvu, keďže
podľa § 52 Občianskeho zákonníka v znení od 1.4.2004 je za spotrebiteľskú zmluvu považovaná iba
zmluva upravená v 8. časti Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide o zmluvu o úvere uzatvorenú

podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a táto nemôže byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu a
teda ani povinnosť zosúladenia jej znenia s novou právnou úpravou podľa § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka sa na danú zmluvu nevzťahuje a ani nemôže vzťahovať.Žalovaná v 2. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukázala na ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka a mala za to, že prvostupňový súd vec správne právne posúdil, preto navrhla napadnutý
rozsudok potvrdiť.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Termín
verejného vyhlásenia rozsudku uverejnil na úradnej tabuli súdu (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi včas podaného
odvolania do tej miery, že nemohol preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Odvolaním nebol dotknutý prvý výrok rozsudku. V tejto časti rozsudok
nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods.
1, 3, § 167 ods. 2 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd po preskúmaní rozsudku spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil

skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom
skutkovom stave. Na týchto správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania.

Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2, 3, 4 OZ, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech

zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od

tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 100 ods. 1, 2, 3 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

Nepremlčujúsatakistoprávazvkladovnavkladnýchknižkáchalebonainýchformáchvkladovabežných
účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že medzi zmluvnými stranami HVB Bank Slovakia,
a.s., so sídlom v Bratislave a V. F. a G. F. bola dňa 26.03.2004 uzavretá zmluva, ktorej predmetom bolo
poskytnutiespotrebnéhoúveruvovýškepôvodne200.000Skspolusúrokmiaostatnýmpríslušenstvom,

najmä úroky z omeškania, poplatky a ostatné náklady, ktoré mali dlžníci zaplatiť v súlade s čl. IV Zmluvy.
Listom zo dňa 18.02.2005 žalobca stanovil splatnosť celej úverovej pohľadávky na sumu 175.727,97
Sk, v prepočte 5.833,10 Eur ku dňu 17.02.2005. Žaloba bola doručená prvostupňovému súdu dňa
21.11.2008.

Odvolací súd len vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu zdôrazňuje to, že medzi účastníkmi
zmluvy ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý je posudzovaný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného dôvodu neobstojí jeho námietka, že je potrebné prednostne aplikovať Obchodný
zákonník. Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na to, aký
typ formulárovej štandardnej zmluvy bol uzavretý a teda platia aj k úverom, ktoré sa zahŕňajú pod
absolútny obchodnoprávny vzťah. Spotrebiteľská zmluva sa riadi ustanovenia Občianskeho zákonníka,

platí to aj pre použitie a prihliadnutie plynutia premlčacej doby. Jednoznačne Občiansky zákonník pozná
všeobecnú premlčaciu dobu trojročnú a takto je potrebné posudzovať aj tento vzťah medzi účastníkmi
konania. Keďže uplatnená pohľadávka bola splatná k 17.02.2005, táto skutočnosť medzi účastníkmi
konania sporná nebola a žaloba bola podaná až 21.11.2008, preto námietka premlčania bola na mieste.

Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až §54
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu by nemali byť žiadne pochybnosti. Zmluva o úvere bola uzavretá

dňa 26.03.2004. Ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravovalo, že
typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch,
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Odvolacie námietky sú
preto neopodstatnené. Aplikácia ustanovení na ochranu spotrebiteľa je dôvodná.

Žalobca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Naopak žalovaní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Žalobcovi je preto dôvodné priznať postavenie dodávateľa a žalovaným
postavenie spotrebiteľov.

Vzťah medzi účastníkmi vznikol pred vstupom Slovenska do Európskej únie (1.5.2004). Práve v
súvislosti so skôr uzavretými zmluvami zákonodarca umožnil dodávateľom dať zmluvy do súladu
s požiadavkami a cieľmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. To platí aj čo do povinnosti
odstrániť zo spotrebiteľských zmlúv neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovenia nevýhodnejšie
oproti ustanoveniam Občianskeho zákonníka (§ 54 ods. 1, 879f ods. 3 OZ). Za tým účelom

zákonodarcastanoviltrojmesačnúlehotunanápravuajejmárneuplynutiespojilsnásledkomneplatnosti
problémového ustanovenia.

Podľa ustanovenia § 879f ods. 3,4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54

tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s
ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch
mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto

zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v
časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona,
ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.

Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia
dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu
alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s
ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.Spotrebiteľské vzťahy, teda zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi pri úrokoch z omeškania
spadajú pod ochranu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprípustné dojednať so

spotrebiteľomnevýhodnejšieustanoveniezmluvy,akoupravujeObčianskyzákonník,atedavrátanejeho
vykonávacieho nariadenia 87/1995 Z.z. Žalobca nemohol s úspechom uplatňovať úroky z omeškania
podľa ustanovenia zmluvy, ktoré sa dostalo do rozporu aj s § 54 ods. 1 OZ a z ktorého dôvodu stratilo
platnosť podľa spomínaného ustanovenia § 879f OZ. Vzhľadom na neplatnosť právneho úkonu v tejto
časti, správne prvostupňový súd nepriznal žalobcovi ním uplatňovaný úrok z omeškania.

Odvolací súd nevidí taktiež dôvod na vylúčenie aplikácie priaznivejšieho ustanovenia o premlčacej dobe
trojročnej podľa Občianskeho zákonníka oproti premlčacej dobe štvorročnej typickej podľa Obchodného
zákonníka, a to s poukazom na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolacie námietky žalobcu,
že je treba favorizovať Obchodný zákonník, neobstoja, pretože všetky režimy a opatrenia určené
na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platia aj

vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Občiansky zákonník ako kódex
občianskeho súkromného práva úpravu premlčania má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia (porov. tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.1.2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2009). Prvostupňový
súd náležite so správnym zhodnotením procesného účastníctva žalovaných vyhodnotil dôvodnosť
námietky premlčania vznesenej žalovanou v 2. rade. Žalobca zosplatnil úver dňa 17.02.2005. Žaloba

bola doručená prvostupňovému súdu dňa 21.11.2008. Uplatnená námietka premlčania žalovanou v
2. rade je opodstatnenou, keďže uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v ustanovení § 101
Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, preto

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Podľa ust. § 224 ods. 1,4 O.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre
odvolacie konanie.

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o
trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa, ktorý doposiaľ o trovách konania
nerozhodol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.