Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/13/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217975
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812217975.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa E., zastúpeného B. proti
odporcovi H., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 16C/146/2012-63 zo dňa 16. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 1.184,79 Eur z titulu majetkovej škody, sumu 236,96 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy a náhradu trov konania. Zároveň návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Okresný
súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania a dospel k záveru, že tento nie je dôvodný.
Uviedol, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len O.s.p.) vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť a
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže podľa jeho názoru byť len rozhodnutie
o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a nie vo
veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvod na prerušenie
konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom
konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Pripomenul,
že samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo
rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nejde. Konštatoval,
že súdu v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo
veci ďalej konať a z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný
zamietol. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 26.04.2010. Súd uznesením, č.k 9Er/1121/2010-12 zo
dňa 10.09.2010 žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu neplatne uzavretej dohody o
vyplnení zmenky. Odvolací súd na základe podaného odvolania uznesením zo dňa 22.12.2010, č.k.
4CoE/467/2010-25 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.02.2011. Uznesením zo
dňa 08.06.2011, č.k. 9Er/1121/2010-33 bolo exekučné konanie zastavené a nadobudlo právoplatnosť
dňa 29.06.2011. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený
podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nevydaním poverenia v zákonnej
lehote, a to podaním zo dňa 30.08.2010, ktoré bolo doručené dňa 02.09.2010. Z vyjadrenia predsedu
súdu zo 04.10.2010 vyplýva záver, že sťažnosť oprávneného bola neopodstatnená. Po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1
písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za
škody spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj § 45 ods. 1, 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ
namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia po zákonnej lehote. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, platila uvedená právna úprava s tým,
že lehota na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku. Novela Exekučného poriadku, vykonaná zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01.06.2010, vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. V zmysle ust. § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z dôvodovej správy k tejto novele mu vyplynulo,
že účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby
súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské
rozsudky, zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia. Doplnil, že následne novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.
z. s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku doplnené aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom táto novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na vyššie uvedené
dospel k záveru, že v zmysle jednoznačnej právnej úpravy po 01.06.2011 neexistovala v exekučnom
konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pokiaľ išlo o rozhodcovské
rozsudky. Zastával názor, že i pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali
za exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Navrhovateľ ani v exekučných
konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie
Exekučného poriadku. Podľa jeho názoru, vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Pokiaľ teda navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v
exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
po zákonnej 15 -dňovej lehote, toto jeho tvrdenie označil za nepravdivé, pretože na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. V súvislosti s uvedeným poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, kde ústavný
súd konštatoval, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15
dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Navyše, z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní
by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá, čo platilo
aj pred 01.06.2010. Súd prvého stupňa ďalej dôvodil, že k rozhodnutiu súdu došlo po 137 dňoch od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne vo svojom
sedemstranovom rozhodnutí uviedol, v čom konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu, poukázal
na príslušnú právnu úpravu týkajúcu sa povahy prisúdeného plnenia, neplatnosti uzavretej dohody o
vyplnení zmenky, preto rozhodnutie vyžadovalo isté prvky zložitosti a náročnosti. Zopakoval, že doba na

rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom,
neplynula, pričom vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa,
považoval za rozhodnutie v uvedenej lehote za rozhodnutie v primeranej lehote so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom plynule.
Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované ustanovenia zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti
dal do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozsudku, sp. zn. 4Cdo 24/2004, podľa ktorého pojem nesprávny
úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť
ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s
ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného mu vyplynulo,
že postup súdu, zahrňujúci právne posúdenie veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom
konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny
predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za
nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za
takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Doplnil, že už vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo
zrušené pre nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu skúmať exekučný titul -
rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia pritom vyplýva nielen z citovaných
zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. V zmysle uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa
o nesprávnom úradnom postupe súdu za neopodstatnené. Mal za to, že navrhovateľovi nemohla
za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný
súd dôsledne a precízne posudzoval, či rozhodcovský rozsudok nepriznáva plnenie, ktoré je plnením
nemožným, nedovoleným alebo v rozpore s dobrými mravmi a vyvodil právny záver, že plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je práve takýmto plnením, bol tento jeho postup legitímny. Okrem toho
považoval za potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému (navrhovateľovi) zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov
už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na
základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.
Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne, a
preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
a súd úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že mu v konaní žiadne trovy
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101
ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,
ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom
okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné
rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že
v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany,
ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a
nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne
ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však
týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový
základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku

ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 18.11.2010, pričom konanie na začalo dňa
09.03.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 254 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho
exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 26.04.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.09.2010, ktoré
nadobúda právoplatnosť dňa 16.02.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
22.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch,
bol exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie
sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 137 dní
(necelých 5 mesiacov) od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd,
nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 05.11.2012 pod sp. zn. 19NcC/656/2012-14, kedy krajský súd
rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Jarmila Schromová je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci a sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr.
Ľubica Chmelanová, JUDr. Beáta Gešvantnerová, JUDr. Danka Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr.
Ľudmila Škvaridlová, JUDr. Katarína Zajacová, JUDr. Róbert Matulák, JUDr. Oľga Balážová, Mgr.
Katarína Juračková, JUDr. Eva Kiššová, JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr. Noema
Turanovičová, Mgr. Vojtech Chmelan, JUDr. Miriam Kohútová, PhD. nie sú vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci. Vzhľadom na uvedené bola dňa 19.11.2012 predmetná vec pridelená na základe
opatrenia č. Spr 2/12 - 176 náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr.
Klaudii Šiškovej. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd
zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd
Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých
sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd
prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa
riadne odôvodnil z akých dôvodov zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa na strane 5-6 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 30.08.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 16.10.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30.08.2013, ako
to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .