Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/152/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203718
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203718.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o 617,56 eur, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 21. januára 2014 č. k. 18C/47/2013-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne (ktorou sa domáhala proti
žalovanej zaplatenia 175 eur titulom majetkovej škody a 442,56 eur titulom nemajetkovej ujmy) a
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust. §
3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4 § 17 ods.
1 a 2 , § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 6, § 238 ods. 1 E.p. (zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku).

Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade bolo rozhodnuté o
žiadosti o zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, táto skutočnosť však nevykazuje
znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by mal štát niesť zodpovednosť, preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodnú. Nedodržanie lehoty na rozhodnutie neznamená v zmysle platnej judikatúry
automaticky zbytočné prieťahy v súdnom konaní. V časti náhrady skutočnej škody - náklady
žalobkyne tento nepreukázal žiadnym spôsobom výšku skutočných nákladov, naviac nebola splnená

zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený
musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady
trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu. V časti náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd
k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie, porušenie práva a nie sú
dané dôvody na priznanie náhrady v peniazoch a prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie ako aj
na ust. § 17 ods. 3 cit. zákona, keď žalobkyňa nepreukázala, že by povinný subjekt zanikol, že by

dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom prípade umožňuje
uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Bez ohľadu na skutočnosť, že
došlo k rozhodnutiu po zákonnej lehote, vzhľadom na uvedené s prihliadnutím na objektívne dôvody,
a to už spomenuté úkony, ktoré pred takýmto rozhodnutím treba zo strany súdu vykonať, nemožnobez ďalšieho konštatovať, že by došlo k prieťahom v konaní, (ktoré neboli ani deklarované predsedom
súdu či ÚS SR a tento práve naopak vo svojom rozhodnutí konštatuje, že nie každé porušenie lehoty
je prieťahom v konaní), je potrebné prihliadnuť na kontinuitu exekučného konania, nakoľko pôvodne

poverený exekútor je povinný vykonávať svoju činnosť až do rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora, a teda oprávnený nie je na svojich právach z tohto dôvodu ukrátený. S poukazom na
uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v namietanom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu

spočívajúcim v tom, že rozhodol o zmene exekútora po uplynutí 30-dňovej lehoty a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, nepreukázala splnenie
základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a preto je návrh v celom
rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť. Žalobkyni mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v oneskorenom rozhodnutí o zmene exekútora. Lehota na uplatnenie nároku
začala plynúť momentom uplynutia 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o zmene exekútora bolo

doručené oprávnenému 11. júla 2011 (kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode), žaloba bola podaná
27.9.2012, k uplynutiu 30-dňovej lehoty došlo pred dňom 23.4. 2009, t. j. tri roky pred dňom, kedy boli
žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Žaloba bola teda podaná pred
uplynutím zákonnej lehoty, a teda prípadný nárok nie je premlčaný. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila

a nepreukázala, že jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonom určenej lehote odvolanie žalobkyňa.
Odvolanie odôvodnila najmä tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to v
zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., ďalej v zmysle

ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., v zmysle ust. § 205
ods. 2 písm. c) O.s.p. a taktiež v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keď súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Dôvodila, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v
právnom štáte a osobitne spravodlivom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné

v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Namietala, že súd bol jednoznačne pri

svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu(§ 156 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je potrebné ho potvrdiť (§ 219

ods. 1 a 2 O.s.p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 18C/47/2013 je zaplatenia majetkovej
škody vo výške 175- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 442,56 eur.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania.

Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,

pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust.
§ 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie
odôvodneniarozsudku.Odvolacísúdanisprihliadnutímnaodvolacieargumentynenachádzadôvod,pre

ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto priznať úspech odvolateľke.
Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd dodáva už len nasledovné:

Žalobkyňa postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv žalobkyne nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobkyne spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno
usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné
aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi
konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože

by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. však
bolo zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je toto
zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom
č. 514/2003 Z. z., ktoré vznikli od 1.1.2013. To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako
príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobkyňa vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa)

uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to
v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného
postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah
medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných exekučných konaniach uvedených v žalobách a v

odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Kaplikáciinovejprávnejúpravy§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.všakodvolacísúduvádza,žesúdprvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu rozhodnutia o
zmene exekútora, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení a preto

je táto námietka žalobkyne nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzala žalobkyňa v odvolaní, a teda nebol ani
aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedenýchpodmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobkyni.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi

predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Z obsahu spisu vyplýva, že návrh oprávneného na vydanie exekúcie bol doručený súdnemu exekútorovi
dňa 22.6.2006, ktoré konanie bolo vedené u exekútora pod sp. zn. EX/583/2006 a súdny exekútor
doručil žiadosť o udelenie poverenia na Okresný súd Senica dňa 22.6.2006, ktoré konanie bolo vedené
pod sp. zn. 13Er/720/2006. Ďalej súd zistil, že oprávnená požiadala o zmenu exekútora dňa 2.9.2010,

pričom ju súd vyzval, aby oznámil, či na žiadosti trvá vzhľadom na nález Ústavného súdu SR č. k.
III. ÚS/322/2010-37, pričom zásielka sa súdu vrátila s tým, že spoločnosť neexistuje. Súd rozhodol o
žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 24.5.2011.

Vtejtosúvislostijepotrebnékonštatovať,ževexekučnejvecivedenejpredOkresnýmsúdomSenica,sp.

zn.13Er/720/2006,nedošloksťažnostiamnaprieťahyvkonaní, kdisciplinárnemupostihusudcu
v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Je potrebné zdôrazniť, že
súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi aplikáciou § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom znení

uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložila relevantné dôkazy preukazujúce skutočnú výšku
škody a taktiež nepreukázala žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy. Ani jeden

z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa ničím nepodložila a nepreukázala
a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry
exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k
zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva

len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Je správny názor súdu prvého
stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej
exekučnej veci a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Ako odvolací súd vyššie konštatuje, podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody musia byť

splnené súčasne. Podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci
splnenánieje,nemôžebyťtedasplnenáanipodmienkaexistenciepríčinnejsúvislostimedzinesprávnym
úradným postupom a škodou. Vzhľadom k uvedenému, nie je potrebné skúmať existenciu škody, jej
rozsah a nemajetkovú ujmu, náhrady ktorej sa žalobkyňa domáha.

K úvahám žalobkyne o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobkyňa svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného

titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa taktiež v plnom
rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS
SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011).Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne
v celom rozsahu rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože si ju návrhom neuplatnila ani jej trovy nevyplývajú z obsahu spisu.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.