Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/442/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812204536
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812204536.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: M. Q., nar.
XX. XX. XXXX, bytom F., ul. Z. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Ferdinandom
Klinovským, advokátom, so sídlom H. V., ul. C. č. XX, proti žalovanému: Generali Poisťovňa, a. s., so
sídlom Bratislava, Lamačská cesta č. 3/A, IČO: 35 709 332, zastúpený splnomocnenou zástupkyňou
JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou, so sídlom Y., U. W.. X, o zaplatenie sumy 225,81 eur s
príslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduNámestovoč.k.7C/49/2012-189
zo dňa 12. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 33,55 eur pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia na účet JUDr. Ferdinanda Klinovského, advokáta so sídlom v H. V. ul. C..
XX, číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX vedený v M. F. C., a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 7C/49/2012-189 zo dňa 12. 03. 2014 žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi 225,81 eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 28.01.2012 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Žalovaného
zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania 426,11 eur na účet jeho splnomocneného zástupcu, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd konštatoval, že žalobca žiadal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu 225,81 eur s úrokom z
omeškania 9 % ročne od 12. 01. 2012 do zaplatenia.

Z vykonaného dokazovania mal zistené, že žalobca si voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu
škody, ku ktorej malo dôjsť dňa 27. 12. 2011 na ceste medzi Trstenou a Brezovicou tak, že spod
kolies motorového vozidla ev. číslo TS 366 AT odskočil kamienok a poškodil čelné sklo motorového
vozidla žalobcu ev. číslo: TS 839 AN. Z osvedčenia o evidencii motorového vozidla ev. číslo: TS 366
AT zistil, že v čase, kedy malo dôjsť ku škode, bol držiteľom vozidla SPORT - ROBI, s.r.o. so sídlom v

Brezovici, Brezová 123. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že v čase, kedy podľa tvrdenia žalobcu malo
dôjsť ku škode, bolo na motorové vozidlo ev. číslo: TS 366 AT uzatvorené povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného. Žalobca si dal čelné
sklo na vozidle vymeniť v servise Amália Šálková - LADEN, Čimhová č. 16, za čo mu servis vyfakturovalsumu 225,81 eur. Žalovaný odmietol túto škodu zaplatiť z dôvodu, že podľa neho žalobca nepreukázal
existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti zapríčinené
prevádzkou motorového vozidla poisteného - škodcu a vznikom škody na motorovom vozidle žalobcu

a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím poisteného (porušenie právnej povinnosti)
a následkom (škoda vzniknutá poškodenému). Z vykonaného dokazovania súd konštatoval, že v
danom prípade si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej osobitnou povahou prevádzky
motorového vozidla, pričom ide o zodpovednosť objektívnu. Na vznik tejto objektívnej zodpovednosti
sa nevyžaduje existencia protiprávneho úkonu (aj keď jeho existenciu zvlášť vo forme prípadného

zavineného porušenia dopravných predpisov samozrejme nemožno vylúčiť). Predpokladom tejto
objektívnej zodpovednosti je prevádzka dopravného prostriedku, resp. udalosť vyvolaná jej osobitnou
povahou a vznik škody, pričom musí existovať príčinná súvislosť medzi osobitnou povahou prevádzky
motorového vozidla a škodou. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom došlo
k poškodeniu čelného skla jeho motorového vozidla, súd sa s týmto jeho tvrdením nestotožnil, aj s
poukazom na názor Krajského súdu v Žiline, vyslovený v zrušujúcom uznesení č. k. 8Co/231/2013-128

zo dňa 28. 06. 2013, ktorý skonštatoval, že vznik škody spôsobom, ako tvrdí žalobca, bol v konaní
preukázaný výsluchom žalobcu, svedka C. T. aj listinných dôkazov (správa o nehode a hlásenie o
poistnej udalosti). Na tomto závere súdu nič nemení ani skutočnosť, že svedok C. T. uviedol, že on
nezaznamenal, že spod kolies jeho auta odletel kamienok; zaznamenal len, že na neho žalobca bliká.
Takéto vyjadrenie svedka ešte nevyvracia tvrdenie žalobcu, že kamienok odletel spod kolies auta

škodcu, zvlášť za situácie, keď podľa zhodných tvrdení žalobcu a svedka v tom čase na vozovke boli
len ich vozidlá a vo vozidlách sedeli len oni dvaja. Súd potom ani nevidel reálnu možnosť preukázať
vznik škody inak, než to urobil žalobca. Pri svojom rozhodovaní teda vychádzal z toho, že ku škode
došlo tak, ako to opísal žalobca a v ďalšom sa zaoberal existenciou prípadných liberačných dôvodov na
strane žalovaného. Žalovaný totiž tvrdil, že ku škode došlo v dôsledku okolností, ktoré nemajú pôvod

v prevádzke motorového vozidla a zároveň prevádzateľ nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia,
ktoré možno objektívne požadovať, škode zabrániť. Doplnil, že vymrštenie predmetu z vozovky nemá za
priamy následok vznik škody, ale ide len o následok sprostredkovaný a aj vzhľadom na faktické splývanie
malých kamienkov s vozovkou vodič fakticky nemá možnosť rozpoznať prekážku a vyhnúť sa jej, preto
nemožno od neho požadovať väčšie úsilie na zabránenie škode a je teda zbavený zodpovednosti za

škodu.Súdvšakzvykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žeužalovanéhoneexistujedôvodliberácie
(zbaveniasazodpovednostizaškodu).Liberáciatotižprichádzadoúvahyjedinevtedy,pokiaľsíceškoda
bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, ale súčasne nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú
pôvod v prevádzke. Tak to bude napríklad vtedy, ak bolo napr. vozidlo zmetené z vozovky poryvom
vetra alebo prílivovou vlnou, spravidla teda v prípade živelných pohrôm a podobných nepredvídateľných

prírodných udalostí. Podľa judikatúry o neodvrátiteľnú škodu pôjde predovšetkým vtedy, keď škode
nebolo možné zabrániť za súčasného stavu poznania a techniky žiadnym opatrením. Škoda, ktorú
nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod v prírodnej udalosti alebo v ľudskom správaní alebo v počínaní
zvieraťa. Liberácia je však podmienená tým, že prevádzkovateľ preukáže, že ku škode došlo napriek
tomu, že vynaložil všetko požadované úsilie na jej odvrátenie. Takým úsilím treba rozumieť všetku

objektívne možnú starostlivosť, ktorú možno požadovať. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že vznik škody
nie je v (priamej) príčinnej súvislosti s odskočením kamienkov spod kolies motorového vozidla, súd
s týmto názorom nesúhlasil. Odskočenie kamienkov spod kolies motorového vozidla bolo spôsobené
rotáciou kolies škodcu, pričom bez rotácie kolies by nedošlo k pohybu motorového vozidla a preto
existuje priama príčinná súvislosť medzi škodou a vymrštením kamienkov spod kolies vozidla škodcu.

Súd nezistil ani existenciu druhého liberačného dôvodu a to, že škoda bola síce spôsobená okolnosťami,
ktoré majú svoj pôvod v prevádzke, ale napriek tomu prevádzateľ jej nemohol zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré od neho možno vyžadovať. Pod pojmom "vynaloženie všetkého úsilia" treba
rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu
vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. K záveru o tom, že škodca vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho

možno vyžadovať, ako tvrdí žalobca, nemožno dospieť len z vyjadrenia svedka C. T., ktorý uviedol, že
nevidí možnosť, ako mohol nehode zabrániť. Súd bol názoru, že minimálne zníženie rýchlosti vozidla
škodcu (hoci jazdil v tom úseku povolenou rýchlosťou) vzhľadom na to, že žalobca aj svedok (škodca)
sa zhodli na tom, že vozovka bola pokrytá štrkom po zimnej údržbe, mohlo zabrániť vzniku škody, keď
je vysoko pravdepodobné, že by nedošlo k vymršteniu kamienka do čelného skla vozidla žalobcu, ak

by škodca jazdil pomalšie. Žalovanému sa teda nepodarilo preukázať ani tento liberačný dôvod. Tretím
dôvodom, pre ktorý sa žalovaný môže zbaviť svojej zodpovednosti za škodu je, že výlučnou príčinou
vzniku škody bolo zavinené konanie poškodeného. V konaní nebolo preukázané, že by tento liberačný
dôvod v tomto prípade existoval; napokon, žalovaný to ani netvrdil.Keďže súd v konaní zistil všetky predpoklady zodpovednosti škodcu - poistenca žalovaného za škodu,
pričom žalovaný nerozporoval výšku škody, zaviazal ho na zaplatenie 225,81 eur, čo predstavuje výšku
skutočnej škody na vozidle žalobcu. Súčasne ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške

9 % ročne, čo je o osem percentuálnych bodov viac, ako bola základná úroková sadzba ECB platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, dňa 28. 01. 2012. Hoci žalobca si úrok z omeškania
uplatnil odo dňa 12. 01. 2012, kedy žalovaný oznámil žalobcovi, že ukončil likvidáciu škodovej udalosti
bez poskytnutia poistného plnenia, súd bol názoru, že prvým dňom omeškania žalovaného je až 28.
01. 2012, kedy žalovanému uplynula 15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia (§ 797 ods. 3

Občianskeho zákonníka). Vo zvyšnej časti súd potom žalobu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s.
p.“) tak, že ju priznal žalovanému, ktorý mal v konaní neúspech len v pomerne nepatrnej časti. Náhrada
trov konania pozostáva zo súdneho poplatku za podanú žalobu a trov právneho zastúpenia advokátom
v celkovej sume 393,11 eur s DPH.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

So záverom súdu o v konaní preukázanom spôsobe vzniku škody tak, ako ho uviedol žalobca, nie je
možné súhlasiť. V tomto smere sa súd stotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe,
aj keď sám žalobca v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 21. 01. 2013 bol nejednoznačný a

napokon uviedol, že kameň nevidel odskočiť spod určitého kolesa, ale videl ho až vtedy, keď sa tento
dostal do jeho zorného poľa, t. j. keď bol tesne pred nárazom do skla. K spôsobu vzniku škody sa
vôbec nevedel vyjadriť svedok C. T., ktorý uviedol, že nezaznamenal, žeby spod kolies jeho auta odletel
kamienok, zaregistroval len to, že auto žalobcu na neho bliká. Z výpovede svedka C. T.alej jednoznačne
vyplýva, že o vzniku škody na vozidle žalobcu sa dozvedel až následne, potom, ako k nej malo dôjsť,

čo je zrejmé z jeho výpovede: ...keď sme zastavili spolu so žalobcom, tak ten mi povedal, že spod
kolies môjho vozidla odskočil kamienok. Je teda zrejmé, že svedok C. T. uvedený škodový dej nijako
nepozoroval, a teda ani jeho výpoveď nemohla byť dôkazom vo vzťahu k preukázaniu spôsobu vzniku
škody na vozidle. Listinné dôkazy (záznam o dopravnej nehode, oznámenie škodovej udalosti) môžu
potom reálne vychádzať len z predchádzajúcich pozorovaní a poznatkov o škodovom deji žalobcu a

svedka C. T., ktoré vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, podľa názoru žalovaného samotné nie sú
spôsobilé preukázať spôsob vzniku škody. Žalovaný mal teda za to, že žalobca spôsob vzniku škody a
teda príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a prevádzkou motorového vozidla, nepreukázal. Poukázal
aj na zrejmé rozpory vo výpovedi žalobcu a svedka ohľadom dňa, kedy ku škode malo dôjsť.

Žalovaný bol toho názoru, že ak by aj bolo preukázané, že poškodenie čelného skla vozidla žalobcu

bolo spôsobené vymrštením kameňa spod kolies pre ním idúceho vozidla, prichádza do úvahy
liberácia prevádzateľa tohto motorového vozidla. Možnosť liberácie prevádzateľa v zmysle ust. § 428
Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy v prípadoch, ak ide o okolnosti, ktoré nemajú pôvod v
prevádzke motorového vozidla, a zároveň prevádzateľ nemohol ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
možno objektívne požadovať, škode zabrániť.

Za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla treba považovať okolnosť, ktorá súvisí s
organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a je v príčinnej súvislosti so škodou. Prevádzkou
je potrebné rozumieť priame pôsobenie fyzikálnych, chemických a biologických veličín zdroja, ktorý je
v prevádzke. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať tak svoj pôvod buď v prírodnej udalosti alebo
v ľudskom správaní alebo v správaní zvieraťa, pričom nesmie ísť o škodu odvrátiteľnú subjektívne, ale

takú, že túto nebolo možné odvrátiť za daných pomerov žiadnym prevádzateľom.

Vymrštenie kameňa spod pneumatiky predstavuje odovzdanie kinetickej energie krútiaceho momentu
kolesa automobilu pri súčasnom pôsobení trecej a odstredivej sily, prípadne tlaku. Takéto fyzikálne sily
sú však neustále prenášané aj na vozovku a tým aj na všetky predmety na vozovke sa nachádzajúce.
Nemusí sa vždy jednať o voľne položený kameň, ale môže ísť aj o súčasť vozovky, ktorá sa skladá zo

živíc ropných produktov, štrku, kameniva či iného adhézneho materiálu. Preto vymrštenie kameňa voľne
ležiaceho na vozovke predstavuje skutočnosť, ktorá je vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky, nie všakpriamo prevádzkou vozidla alebo okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Jedná sa teda o ostatnú
okolnosť v prevádzke, ktorá existuje mimo samotného vozidla, a ktorá je okolnosťou vonkajšou a priamo
nesúvisiacou s prevádzkou motorového vozidla.

V danom prípade teda chýba priama príčinná súvislosť, pretože sa nejedná o priamy následok dvoch
súvisiacich javov, ale len o následok sprostredkovaný, v ktorom odovzdaná kinetická energia je jednou
z príčin vymrštenia kameňa. Prevádzka samotná však nie je spôsobilá tento následok vyvolať bez toho,
aby neprišla do styku s predmetom. Kameň ležiaci na ceste nemá žiadny súvis s prevádzkou. Ide teda
o okolnosť vonkajšiu a priamo nesúvisiacu s prevádzkou vozidla. Opačný výklad by viedol k záveru,

že pôsobenie samotnej prevádzky na okolnosť, ktorá v nej pôvod nemá, sa stáva okolnosťou majúcou
pôvod v prevádzke, čím by pojem „okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke" stratil svoj význam a
Iiberácia podľa ust. § 428 Občianskeho zákonníka by tak v podstate nebola vôbec možná.

V tejto súvislosti poukázal žalovaný aj na rozsudky Krajského súdu Žilina, sp. zn. 6Co/259/2013,
6Co/446/2013 z 23. 10. 2013 a sp. zn. 6Co/8/2013 z 20. 06. 2013, v ktorých uvedený právny názor súd
opakovane vyslovil.

Tiežvsúvislostispodmienkouvynaloženiavšetkéhoúsilianazabránenievznikuškodyžalovanýuviedol,
že tieto okolnosti sa posudzujú vždy objektívne, t. j. vo vzťahu ku každému prípadnému prevádzateľovi
v obdobnej situácii. V uvedenej súvislosti je podstatné, že motorové vozidlo CITROEN Berlingo, ktorého
prevádzkoumalabyťškodaspôsobená,boloriadnespôsobiléprevádzkynapozemnýchkomunikáciách,
nebolo preukázané ani tvrdené porušenie akejkoľvek povinnosti vodiča tohto motorového vozidla ako

účastníka cestnej premávky, akým je napríklad neprimeraná rýchlosť (v tejto súvislosti súd aj konštatuje,
že vodič jazdil rýchlosťou povolenou), nevhodná technika jazdy vozidlom a podobne. Naopak nie je
možné od žiadneho vodiča objektívne vyžadovať, aby jazdil preventívne neprimerane nízkou rýchlosťou
alebo sa vyhýbal každému predmetu (hoci často voľným okom bežne neviditeľnému) na vozovke, čím
by naopak mohlo dochádzať k porušeniu jeho povinností podľa § 4 zák. č. 8/2009 Z. z. obmedzovaním

plynulosti cestnej premávky. V tejto súvislosti nepovažoval za správny ani záver súdu o tom, že je
vysoko pravdepodobné, že by nedošlo k vymršteniu kamienka do čelného skla vozidla žalobcu, ak by
škodca jazdil pomalšie, ktorý navyše nevyplýva zo žiadneho v konaní vykonaného dôkazu a súd ani v
odôvodnení nekonkretizuje na akom základe považoval túto skutočnosť za zistenú.

Na uvedenom základe navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach

zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie alebo ho zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne
a žalovanému prizná náhradu trov konania. Zároveň si uplatnil i náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 50,05 eur.

V prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu žalovaný žiadal, aby tento vo výroku svojho
rozhodnutia v súlade s § 238 ods. 3 O. s. p. vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, a to aj vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax súdov v tejto
otázke.

Žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu
žalovaného navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že v plnom rozsahu sa stotožnil s právnym i skutkovým posúdením prípadu zo strany súdu

obsiahnutého v žalovaným napadnutom rozsudku. Rozhodnutie súdu považoval za vecne správne, v
súlade so zákonnými normami a s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že súd na základe predložených dôkazov dostatočne riadne zistil
skutkový stav a svoje rozhodnutie odôvodnil vyčerpávajúcim a zrozumiteľným spôsobom, opierajúc sa
o ustanovenia relevantných právnych predpisov.

Žalobca zdôraznil skutočnosť, že v prejednávanom prípade vyslovil Krajský súd v Žiline v rámci
uznesenia sp. zn. 8Co/231/2013 zo dňa 28. 06. 2013 záväzný právny názor týkajúci sa právneho
posúdenia prejednávaného prípadu, najmä otázky stanovenia objektívnej zodpovednosti škodcu za
vznikškodovejudalostipodľa§427Občianskehozákonníka.Boltohonázoru,ženapadnutérozhodnutie
okresnéhosúdujevplnomsúladesprávnymnázoromvyslovenýmnadriadenýmsúdomvdotknutejveci.Žalobca nesúhlasil so skutkovými a právnymi vyjadreniami žalovaného uvedenými v odvolaní, ktoré
sú podľa jeho názoru nepravdivé a účelové. Bol toho názoru, že v rámci prvostupňového konania
uniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačne preukázal vznik škodovej udalosti, existenciu objektívnej

zodpovednosti škodcu za vznik škodovej udalosti v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka
a tým i pasívnu legitimáciu žalovaného ako zmluvného poisťovateľa škodcu pre prípad spôsobenia
škody prevádzkou motorového vozidla, ako i výšku vzniknutej škody stanovenou faktúrou za opravu.
Domnieval sa, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania okolností ohľadom
zbavenia sa zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka.

Zdôraznil skutočnosť, že žalovaný v rámci záverov z pojednávania konaného dňa 23. 10. 2013 navrhol
vykonanie znaleckého dokazovania vo veci, ale následne písomným podaním zo dňa 30. 10. 2013
oznámil, že netrvá na vykonaní znaleckého dokazovania a navrhol, aby súd rozhodol na základe doteraz
zisteného skutkového stavu. Uvedené konanie žalovaného v kontexte s podaným odvolaním možno
považovať za účelové konanie s cieľom procesnými obštrukciami oddialiť rozhodnutie súdu a s ním
spojené i vyplatenie náhrady škody.

Žalobca sa domnieval, že právny názor žalovaného prezentovaný v rámci súdneho konania ako i v
podanom odvolaní je v rozpore so stanoviskom Útvaru dohľadu na finančným trhom Národnej banky
Slovenska zo dňa 16. 07. 2013, ktorý bol ním predložený v rámci súdneho konania. Bol názoru, že
žalovaný ako poisťovňa vykonávajúca svoju činnosť v zmysle zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve
v znení neskorších predpisov je povinný rešpektovať stanovisko orgánu vykonávajúceho dohľad nad

finančným trhom v oblasti poisťovníctva, ktorý vykonáva Národná banka Slovenska v zmysle zákona
č. 747/2004 Z. z, dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ - žalovaný, konštatuje, že

prvostupňový súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie
veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a
právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované
ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. V prvom rade
vychádzal z názoru krajského súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení č. k. 8Co/231/2013-128 zo dňa
28. 06. 2013 podľa ktorého vykonané dôkazy v konaní preukazovali, že škoda vznikla takým spôsobom

ako uvádzal žalobca pred okresným súdom, t.j. kameňom vymršteným spod kolies idúceho motorového
vozidla. Následne sa potom podrobne zaoberal liberačnými dôvodmi na strane žalovaného v zmysle
ust. § 428 a § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré v danom prípade neprichádzali do úvahy. Odvolací
súd tak dospel k záveru, že skutkové a právne závery okresného súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenieodvolaním napadnutého rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O. s. p.).

Na námietky žalovaného v odvolaní odvolací súd neprihliadal.

K nesúhlasu žalovaného o spôsobe vzniku škody tak ako ho uviedol žalobca odvolací súd tiež zotrváva
na svojom prechádzajúcom názore, z ktorého pri rozhodovaní aj okresný súd vychádzal. Žalovaný v
konaní nepredložil žiaden spochybňujúci dôkaz, pre ktorý by bolo potrebné sa odkloniť od zisteného
skutkového stavu.

Pokiaľ navrhol žalovaný pripustiť dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu tak odvolací
súd dáva do pozornosti Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 03. 06. 2014 sp. zn. Cpj 5/2014.

Podľa tohto aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom
vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou
pôvod v prevádzke, zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka
nemožno zbaviť. K obdobnému záveru dospel aj Útvar dohľadu nad finančným trhom Národnej banky
Slovenska v svojom stanovisku zo 16. 07. 2013 vydanom podľa § 1 ods. 3 písm. a/ tretieho bodu v

spojení s § 37 ods. 3 písm. d/ zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nakoľko Najvyšší súd SR k rozhodnej
otázke zaujal právny názor, odvolací súd nevidel dôvod vysloviť prípustnosť mimoriadneho opravného
prostriedku proti svojmu rozhodnutiu.

Keďže odvolací súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu v napadnutej časti v celom rozsahu nebol

dôvod na doplnenie či zopakovanie dokazovania a preto tento ako vecne správny potvrdil.

Vo výroku II. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý lebo nebol napadnutý odvolaním.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.
s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu prislúchajú trovy odvolacieho konania z
titulu právneho zastupovania advokátom. Tento si ich uplatnil v celkovej sume 33,55 eur (vyjadrenie k

odvolaniu došlé dňa 29. 05. 2014 - 19,92 eur, režijný paušál - 8,04 eur, DPH 20 % - 5,59 eur). Odvolací
súd priznal žalobcovi uplatňovanú sumu ako dôvodne uplatňovanú. Pri rozhodnutí vychádzal z ust. § 1
ods. 1, 3, § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, § 15 písm. a/, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky č. 655/2004
Z. z.“). Priznanú sumu zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi k rukám advokáta, ktorý ho zastupoval

(§ 149 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .