Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212220640
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212220640.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Intrum Justitia Debt Finance AG, Zug, Alpenstrasse 2,
Švajčiarsko, zast. advokátom: JUDr. Ján Šoltés, Bratislava, Karadžičova 8, proti žalovanej: B. D., nar.
XX. B. XXXX, bytom M. K., D. XXXX/XX, o 464,47 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 29. júla 2013 č. k. 12C/433/2012 - 32 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 120,98 eur s

9%-ným úrokom z omeškania ročne od 21. mája 2009 do zaplatenia a to do 3 dní; II. vo zvyšku žalobu
zamietol a III. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne
ust. § 3 ods. 5 a § 4 ods. 1 - 3 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnenízákonač.71/1986Zb.oSlovenskejobchodnejinšpekciivzneníneskoršíchpredpisov,platného
a účinného v čase uzavretia zmluvy žalovanej a právnej predchodkyne žalobkyne v osobe obchodnej
spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., Kežmarok, Hlavné námestie 12); § 39, § 52 ods. 1, § 54
ods. 1, § 517 ods. 2 a § 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení); § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku

č.99/1963Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplnení)a§3ods.1nariadeniavládyč.87/1995Z.z.(ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.), ako i poukazom na ust. § 497 a nasl. a § 261 ods. 3 písm. d/
Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za
to, že „účastníci“ (správne právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaná) tu uzavreli zmluvu o úvere, ktorá
síce má charakter tzv. absolútneho obchodu (rozumej obchodnoprávneho vzťahu, majúceho sa riadiť
režimom Obch. z.), ak však žalovaná takúto zmluvu uzavrela ako spotrebiteľ, vzťahovali sa na ňu aj
ustanovenia ZoSÚ a O. z. Absencia náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ, predstavovanej údajom

o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (majúcim sa uviesť presne bez možnosti nahradenia ho
údajom, nútiacim spotrebiteľa dopracovať sa k výsledku za pomoci výpočtu, ktorý v tejto veci ani nebol
možnýmpreneuvedeniezačiatočnéhotermínusplácania)spôsobovalabezúročnosťúveruanemožnosť
jeho spoplatnenia. Žalobkyni preto vzniklo iba právo na tzv. istinu, na ktorú (v sume 529,41 eur) už bolo
zaplatených 408,43 eur a priznať tak šlo len rozdiel takýchto súm, zvlášť ak požiadavka na zmluvnú
pokutu bola opretá o všeobecné podmienky právnej predchodkyne žalobkyne a prejav vôle žalovanej,
preukazujúci pristúpenie aj na ne, tu absentoval; dôvodil potom súd prvého stupňa, ktorý rozhodnutie o

trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne prevažným úspechom žalovanej,
ktorej však v konaní žiadne trovy nevznikli.Protitomutorozsudkulenčodotzv.zvyškovéhozamietnutiažalobyatrovkonaniapodalavčasodvolanie
iba žalobkyňa s návrhom na zmenu rozsudku vyhovením žalobe i tam, kde tak súd prvého stupňa
urobiť odmietol (spolu s uplatnením požiadavky na priznanie jej tiež plnej náhrady trov konania).

Namietala predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ktorý podľa nej
nevzal do úvahy, že všeobecné podmienky jej právnej predchodkyne tvoria so zmluvou jeden celok
a jej neoddeliteľnú súčasť. Údaj majúci v zmluve podľa súdu prvého stupňa absentovať, bol uvedený
práve v takýchto podmienkach, pričom ona (žalobkyňa) sa s názorom o nemožnosti jeho uvedenia
spôsobom nútiacim spotrebiteľa k výpočtu nestotožňuje. Nepriznaná zmluvná pokuta je okrem toho

zabezpečovacím inštitútom slúžiacim na to, aby dlžník plnil svoje povinnosti zo zmluvy riadne a včas,
pričom je nesporné, že žalovaná z prejednávanej veci povinnosť splácať úver riadne a včas porušila.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, teda
v zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov konania (kde malo rozhodnutie povahu rozhodnutia
závislého na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej i nebyť spochybnenia odvolaním

aj takejto časti rozsudku) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden
zo zákonom predpokladaných prípadov, vyžadujúcich si prejednanie aj takejto veci na pojednávaní
odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba opakovania ani doplnenia dokazovania, súd prvého
stupňa mal možnosť vec s charakterom drobného sporu prejednať a rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania a takúto možnosť i využil, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k
záveru, že rozsudok v napadnutej časti treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa si pred jeho
vydaním opatril (úmerne procesnej aktivite oboch strán sporu) dostatok skutkových zistení (potrebných
pre rozhodnutie) a vec tiež správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd totiž nemal dôvod principiálne nesúhlasiť s úvahami podporujúcimi záver o potrebe

rozhodnutia práve v tejto veci zvoleným spôsobom (tak ako tieto okresný súd i formuloval v odôvodnení
napádaného rozsudku). U dôvodov podaných takto objektívne presvedčivo by zásadne bolo namieste
(zo strany odvolacieho súdu) aj len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. §
219 ods. 2 O. s. p.), na tomto nič nemenili menej závažné nedostatky odôvodnenia rozsudku (akým bolo
či už zjednodušené uvažovanie o účastníčkach konania aj ako o účastníčkach zmluvy alebo chýbajúca

právna argumentácia v časti odôvodnenia tzv. aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne) a iba pre zacelenie
vyššie spomenutej argumentačnej medzery a nutnosť vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami
sa tak žiada doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Podľa § 524 ods. 1 O. z. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej

príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Práve odcitované ustanovenie predstavuje právny základ na to, aby po založení zmluvného vzťahu
mohlo dôjsť k jednej zo zmien v okruhu subjektov záväzkového vzťahu a to konkrétne k zmene v osobe
veriteľa. Podmienkou na to je písomná zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá nevyžaduje súhlas dlžníka
(na prípad inak možného vymienenia si dlžníkom nemožnosti postúpenia či existenciu iných zákonných

prekážok, brániacich postúpeniu, o aké ale v tejto veci nešlo, pamätá pritom ustanovenie § 525 O. z.)
a postúpením sa postupca zbavuje (a postupník naopak nadobúda) nielen samotnej pohľadávky (tu
rozumej tzv. istiny), ale aj jej príslušenstva a všetkých práv s ňou spojených (čo samozrejme znamená,
že postupník sa takto stáva nositeľom práv, o ktorých je reč, len vtedy, ak nimi disponoval a teda nárok
na ne platne založil už pri zakladaní právneho vzťahu postupca).

Žalobkyni tak síce vzniklo právo vymáhať pohľadávku nadobudnutú postúpením od jej právnej
predchodkyne (na neplatnosť postúpenia tu nebolo z čoho usudzovať), to však neznamenalo, žeby
žaloba ako celok mohla byť po práve, keď odvolací súd najmä nemal dôvod nesúhlasiť so súdom prvéhostupňa v tom, ako sa tento vyporiadal s problémom, kde ležia hranice (ešte) akceptovateľného a (už)
neakceptovateľného dojednania náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, reprezentovanej údajom o
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Tunajší odvolací súd sa totiž obdobným problémom zaoberal už v minulosti, nech aj analyzujúc inú
náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa čl. I § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ (v znení platnom
a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane), resp. podľa písmena i/ rovnakého ustanovenia (v znení
platnom a účinnom v neskoršom čase, v tejto súv. por. najmä zákon č. 568/2007 Z. z.) a v exekučnej
veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané

vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom takejto jeho analýzy bol záver
sformulovaný tak, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je
zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu)
zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho
novelizáciou, čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008),
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“

viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku
zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich
jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od
úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý

by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých
nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková
cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Takýto výklad nie je dôvod neuplatniť ani v prípade zákonnej požiadavky na údaj o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, ktorá taktiež predstavuje súčasť rámca právnej istoty spotrebiteľa, že za

predpokladu riadneho plnenia si ním zmluvných povinností uplynutím v zmluve určenej doby budú
jeho záväzky voči veriteľovi vyporiadané (a nepríde tak napríklad k uplatňovaniu ďalších požiadaviek,
odôvodňovaných napr. tak, ako to býva nedobrým zvykom u bánk, čiže tým, že v priebehu trvania
zmluvnéhovzťahusabezvýslovnéhoprejavuvôledlžníkazmenilavýškaúrokovejsadzbyaleboniektoré
poplatky a zaplatené by malo byť ešte niečo, či tým, že už v pôvodných zmluvných dojednaniach je

niečo, čo si dlžník „nevšimol“ a čo ho zaťažuje ďalšou ním skôr subjektívne nevnímanou povinnosťou).

Na práve uvedené treba usudzovať predovšetkým preto, že vyššie spomínanému záujmu na
čo najväčšej prehľadnosti dojednaní pre spotrebiteľa doslova odporujú formulácie, vyžadujúce od
spotrebiteľa uvažovať s matematickými operáciami a navyše za použitia viacerých pojmov, nezriedka
„roztrúsených“vrôznychčastiachlistínspotrebiteľovipredkladaných(aleajnepredkladaných)napodpis,

v ktorých sa tak logicky možno „stratiť“.

Na margo polemiky odvolateľky so súdom prvého stupňa na tému potreby (či nepotrebnosti) opatrenia
podpisom aj dojednania o zmluvnej pokute, resp. nemožnosti (či naopak možnosti) zahrnutia takéhoto
dojednania aj do všeobecných zmluvných podmienok dodávateľa pritom odvolací súd môže len
zopakovať to, na čo poukázal už v inej skôr ním prejednanej veci, hoc aj za účasti inej veriteľky (tu

por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. novembra 2014 č. k. 10Co/223/2013-85, vydaný vo veci
Okresného súdu Senica sp. zn. 6C/219/2012) a síce, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania
zakladajúce zmluvnú pokutu alebo iné obdobne znevýhodňujúce ustanovenia zásadne nemôžu byť
súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda
listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis (v ktorom smere ide inak len o riadenie sa názorom,

vysloveným už v náleze Ústavného súdu Českej republiky z 11. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 3512/11).

Odvolací súd pri riadení sa týmito úvahami a pre stotožnenie sa aj so skutkovými i právnymi závermi
súdu prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej
aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil (pričom tu v časti trov
konania bolo bez významu neodôvodnenie okresným súdom aj miery úspechu a neúspechu oboch strán

sporu, ak muselo byť zjavné, že úspech žalobkyne bol menší než tretinový a žalovaná sa procesnéhopráva na náhradu trov prvostupňového konania vzdala najneskôr nepodaním vlastného odvolania proti
rozsudku - v časti trov konania).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania žalobkyňa s odvolaním nezaznamenala žiadny úspech a

aj v odvolacom konaní tak právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanej (podľa § 224 ods. 1 a §
142 ods. 1 O. s. p.). Pretože však žalovaná nepodala návrh na priznanie jej náhrady a ani neskôr v
lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu takýto návrh nespojila s vyčíslením
požadovanej náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.), odvolací súd rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.