Decision was made at the court Mestský súd Bratislava IV
Judgement was issued by JUDr. Branislav Král
Judgement form – Rozsudok
Source – original document (the link may not work anymore)
Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/97/2000
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899475
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1100899475.13
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I. v Bratislave, v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: B.. Y. T., J.., S. Bratislava, D. XX, zast. Advokáti Heinrich, s.r.o. v zastúpení Mgr.
Roman Heinrich, advokát, so sídlom Lombardíniho 22b, 831 03 Bratislava, proti odporcovi: 1/ Austrian
Airlines AG, so sídlom Office Park 2, Wien - Flughafen 1300, Rakúska republika, Austrian Airlines AG
-organizačná zložka, so sídlom v Bratislave, Cesta na Senec 2/A, zast. JUDr. Peter Zelenay, advokát
v Bratislave, 29. augusta 19, 2/ GLOBAMERICA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Rajská 2, IČO: 31 398
081, zast. JUDr. Peter Zelenay, advokát v Bratislave, 29. augusta 19, o náhradu škody, takto
r o z h o d o l :
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 516,40 euro spolu s úrokom z omeškania
vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy 516,40 euro od 14. 4. 2000 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
Navrhovateľ sa pôvodným žalobným návrhom doručeným súdu dňa 10. 3. 2000 domáhal voči odporcovi
v 1. rade zaplatenia sumy 41 500,- Sk titulom náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo výške
17,8 % ročne od 8. 5. 1999 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Svoj návrh zdôvodnil tým, že navrhovateľ letel leteckou spoločnosťou z Q. Q. A. X. M. M. Q. - S. -
A. Q. X. X. XXXX došlo k strate batožiny navrhovateľa o hmotnosti 30 kilogramov. Navrhovateľ stratu
batožiny reklamoval dňa 7. 5. 1999. Asi po týždni bola navrhovateľovi prostredníctvom kuriéra batožina
doručená, avšak kufor bol poškodený a obsah kufra vykradnutý. Z uvedeného dôvodu si navrhovateľ
uplatnil voči odporcovi v 1. rade náhradu škody zodpovedajúcej hodnote kufra a odcudzenej batožiny
vo výške 41 500 Sk.
Odporca v 1. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukazoval na skutočnosť, že letecká
spoločnosť Austrian Airlines síce zabezpečovala prepravu k na trase Brusel - Viedeň lietadlom, avšak
nešlo o let spoločnosti Austrian Airlines, ale let pre spoločnosť delta airlines, preto navrhovateľ nebol v
zmluvnom vzťahu s odporcom. Je pravdou, že odporca po vzájomnej dohode s leteckou spoločnosťou
delta airlines ponúkol navrhovateľovi náhradu škody vo výške 360 dolárov. Uvedená náhrada škody vo
výške 360 dolárov bola vypočítaná podľa prepravných podmienok leteckej spoločnosti Austrian Airlines,
navrhovateľ však do dnešného dňa nepredložil odporcovi doklad preukazujúci hmotnosť prepravovanej
batožiny, ktorá nebola riadne prepravená. Navrhovateľ si mal náhradu škody uplatňovať u spoločnosti
Delta airlines.Súd uznesením číslo konania 11C 97/00-46 zo dňa 29. 1. 2001 pripustil, aby do konania pristúpil
ďalší účastník na strane odporcu GLOBAMERICA - cestovná kancelária, Bratislava (odporca v 2. rade).
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 3. 2001.
Odporca 2/ žiadal rovnako návrh ako nedôvodný zamietnuť. Uviedol, že neposkytoval navrhovateľovi
leteckú prepravu, nebol dopravcom, teda nezodpovedá za škodu spôsobenú navrhovateľovi počas
leteckej prepravy, preto nemá pasívnu legitimáciu v konaní.
Tunajší súd rozsudkom zo dňa 5. septembra 2002 č. k. 11C 97/2000-116 zastavil konanie voči odporcovi
1/ a návrh navrhovateľa voči odporcovi v 2. rade zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi 1/ náhradu trov konania v sume 1.660,- Sk z titulu súdneho poplatku za odpor a odporcom 1/ a
2/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9.944,- Sk na účet ich právneho zástupcu, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Konanie voči odporcovi 1/ zastavil z dôvodu nedostatku jeho spôsobilosti
byť účastníkom konania s odôvodnením, že organizačná zložka podniku bez ohľadu na to, či sa zapisuje
alebo nezapisuje do obchodného registra, nemá právnu subjektivitu a je len časťou podniku podnikateľa.
Voči odporcovi 2/ návrh zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie s odôvodnením, že
odporca 2/ má podľa výpisu z obchodného registra v predmete činnosti prevádzkovanie cestovnej
kancelárie a neposkytuje prepravné služby, nie je subjektom, ktorý zabezpečoval prepravu navrhovateľa
v dňoch 06. a 07.05.1999 z Dalasu cez Brusel do Viedne. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
ust. § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p.
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 31. marca 2004 č. k. 4Co
92/2003-150 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku týkajúcom sa odporcu 2/ potvrdil
a v ostatnej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s vysloveným názorom, že odporca 2/
nemá v predmete svojej podnikateľskej činnosti prevádzkovanie prepravy, nebol v zmluvnom vzťahu
s navrhovateľom, nebol prevádzkovateľom dopravy, počas ktorej navrhovateľovi vznikla škoda na
prepravovanej batožine a nie je tak zodpovednostným subjektom podľa ustanovení o zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v zmysle § 764 a § 769 Obč. zák., v
dôsledku čoho súd prvého stupňa správne voči nemu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie návrh
navrhovateľa zamietol. Aj odvolací súd vychádzal z názoru, že subjektom, ktorý zodpovedá za škodu
spôsobenú pri preprave batožiny, je dopravca.
Pokiaľ ide o odporcu 1/, vyslovil, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu záveru, že odporca 1/
označený navrhovateľom nemá právnu subjektivitu a spôsobilosť byť účastníkom konania a nesprávne
rozhodol z tohto dôvodu o zamietnutí návrhu voči nemu. Konštatoval, že podnikaním zahraničnej osoby
na území SR je zápis tejto osoby, prípadne jej organizačnej zložky v SR do obchodného registra a táto
má na území SR právo podnikať cez svoju vytvorenú organizačnú zložku na našom území a právo
vstupovať do vzťahov s tuzemskými subjektmi (§ 23 Obch. zák.), právna spôsobilosť zahraničnej osoby
sa vzťahuje aj na jej organizačnú zložku, ktorá tiež nadobúda oprávnenie podnikať dňom zápisu do
obchodného registra. Vyslovil tiež, že pokiaľ ide o označenie odporcu 1/, od začiatku bolo zrejmé, voči
komu návrh smeruje a navrhovateľom v odvolacom konaní uvedené bližšie označenie odporcu 1/ bolo
lenupresneníminaknepochybnéhoúčastníkakonania.Keďžepodľarozhodnutiazakladateľaodporcu1/
umiestnenie organizačnej zložky zahraničnej osoby je podľa výpisu z obchodného registra v Bratislave,
Rybničné námestie 1, vyvodil, že v danom prípade bola daná aj právomoc slovenského súdu na konanie
vo veci, a to v súlade s § 10 ods. 2 písm. e/, § 11 zák.č. 97/1963 Zb., ako aj s čl. VII Dohovoru č. 27/1968
a čl. XXVIII Varšavského dohovoru.
Tunajší súd následne rozsudkom zo dňa 29. mája 2007 č.k. 11C 97/2000-365, po
čiastočnom späťvzatí návrhu, zastavil konanie v časti o zaplatenie 25.943,- Sk a v časti o zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 17,8% mesačne od 08.05.1999 do 14.11.1999. Vo zvyšku (v
sume 15.557,- Sk/516,40,-EUR) návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/
náhradu trov konania vo výške 75.544,30 Sk a odporcovi 2/ vo výške 24.304,90 Sk k rukám ich právneho
zástupcu v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že v dňoch 6. až 7. mája
1999 sa navrhovateľ letecky prepravoval z Dallasu cez Brussel do Viedne, leteckú prepravu pre leteckú
spoločnosť Delta Airlines zabezpečovala spoločnosť Austrian Airlines, na letisku vo Viedni navrhovateľzistil, že jeho kufor sa počas prepravy stratil. Stratu batožiny navrhovateľ nahlásil najskôr v spoločnosti
Delta Airlines a následne v spoločnosti Austrian Airlines, asi po týždni bol navrhovateľovi stratený kufor
doručený, pričom pri jeho ohliadke zistil, že kufor je rozbitý a niektoré veci z neho chýbali. Mal tiež
preukázané, že navrhovateľ si uplatnil u spoločnosti Austrian Airlines nárok na náhradu škody vo výške
41.500,- Sk, nepredložil doklad preukazujúci váhu prepravovanej batožiny, ani existenciu odcudzených
a poškodených vecí. Z vyjadrenia spoločnosti Delta Airlines zistil,že v čase vzniku škody už spoločnosť
Delta Airlines nemala svoje zastúpenie vo Viedni, preto všetky povinnosti prešli na spoločnosť Austrian
Airlines, a to na základe zmluvy medzi prepravcami ohľadne codeschartových letov. Vychádzal z čl. I
písm. b/ , čl. VII, čl. XV bod 2 Dohovoru č. 27/1968 Zb. o dojednaní niektorých pravidiel medzinárodnej
leteckej prepravy vykonávajúcej inou osobou ako zmluvným dopravcom doplňujúcim Varšavský dohovor
a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. K námietke odporcu 1/, že ako organizačná
zložka nemá právnu subjektivitu a že konanie voči nemu bolo treba zastaviť, uviedol, že z rozhodnutia
NajvyššiehosúduSRz23.11.2004sp.zn.1Cdo90/2004vyplýva,žepokiaľnavrhovateľoznačížalovanú
právnickú osobu nepresne tak, že neuvedie správne jej sídlo, hoci niet pochýb o tom, kto je podľa § 90
O.s.p.žalovaným,idelenovadužaloby,ktorúsúdodstránibuďsámalebopostupompodľaust.§43O.s.
p. a konštatoval, že navrhovateľ upresnil označenie odporcu 1/ v odvolacom konaní, pričom neuvedenie
správneho sídla odporcu nemá za následok zámenu dvoch subjektov a keďže v žalobe je pri označení
účastníka okrem úplného obchodného názvu podniku uvedená aj organizačná zložka, ktorej spor sa
týka, nie je dôvod na zastavenie konania. Poukázal na to, že pri posudzovaní tejto námietky bol viazaný
aj právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v rozsudku zo dňa 31.03.2004 sp.zn. 4Co 92/03,
preto námietku odporcu 1/ posúdil ako nedôvodnú. Nakoľko proti odporcovi 2/ bolo konanie právoplatne
skončené, skúmal, či je dôvodný nárok navrhovateľa voči odporcovi 1/. Vychádzal z vyjadrenia odporcu
1/, že skutočným dopravcom bola spoločnosť Austrian Airlines so sídlom vo Viedni, ktorá zabezpečovala
prepravu na trase Brusel - Viedeň, podľa čl. I. písm. b/ dohovoru spoločnosť Austrian Airlines bola
skutočným dopravcom, ktorá na základe splnomocnenia zmluvného dopravcu vykonávala celú alebo
časť prepravy. Vzhľadom na medzinárodnú prepravu postupoval podľa ustanovení Dohovoru č. 27/1968
Zb. o dojednaní niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej preprave. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že
pri preprave z Dallasu - Brusel - Viedeň bola spolu s ním prepravovaná aj batožina o hmotnosti 30kg,
ako dôkaz nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny, čo bolo v konaní potvrdené aj
vyjadrením navrhovateľa. Z vyjadrenia navrhovateľa mal zistené, že po prílete do Viedne, keď zistil stratu
batožiny, túto stratu reklamoval dňa 07.05.1999 a po tejto reklamácii bola batožina nájdená a doručená
a po jej doručení si neuplatnil u odporcu 1/ svoj nárok, a to ani v lehote najneskôr do 21 dní odo dňa,
kedy mu bola batožina daná k voľnému nakladaniu. Z obsahu spisu mal za preukázané, že navrhovateľ
si nárok uplatnil listom zo dňa 15.11.1999. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ si neuplatnil svoj nárok v
stanovenej lehote, a preto došlo k zániku práva jeho neuplatnením, že v konaní neuniesol ani dôkazné
bremeno preukazujúce, že spolu s ním bola prepravovaná batožina, ani existenciu škody a jej výšku.
Konštatoval, že samotné vyčíslenie nároku nie je dôkazom preukazujúcim existenciu vzniku škody, čo
navrhovateľ napriek výzve súdu nepreukázal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146
ods. 2 prvá veta O. s. p. a priznal odporcovi 1/ náhradu trov konania vo výške 75.544,30 Sk a odporcovi
2/ vo výške 24.304,90 Sk pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v prvostupňovom a odvolacom
konaní.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ v zamietajúcej časti a žiadal ho
v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť dôvodiac neúplne zisteným skutkovým stavom
súdom prvého stupňa a nesprávnym posúdením veci. Mal za to, že jeho nárok nie je premlčaný a že si
ho uplatnil v podstatne kratšej lehote poukazujúc na ust. § 771 Obč. zák. s nestotožnil sa ani so záverom
súdu prvého stupňa, že neuniesol dôkazné bremeno, že spolu s ním bola prepravovaná batožina, ani
existenciu škody a jej výšku. Po zistení straty batožiny, túto skutočnosť ihneď ohlásil spoločnosti Delta
AirlinesaAustrianAirlines,podoručenírozbitéhokufrapresnepopísalveci,ktorésazkufrastratili atieto
sú popísané aj na tlačive Baggage Questionnaire a Description of Contentos zo dňa 20.09.1999, ktorý
niktonespochybnilakuktorémujepripojenýajdokladoprepravovaní batožinyapokiaľniejevyznačená
váhabatožiny,zatozodpovedápracovníkleteckejspoločnosti,ktorýkuforodvážilaprevzal.Poukázalna
list Austrian Airlines, z 15.12.1999, v ktorom sa mu táto spoločnosť ospravedlnila z stratu veci a vyjadrila
ochotu vyplatiť odškodné v sume 360,- USD za 18kg váhy batožiny, ako aj na list spoločnosti Delta
Airlines z 23.01.2001, v ktorom táto prejavila ochotu okrem 360,- USD ponúknutých mu spoločnosťou
Austrian Airlines doplatiť mu ešte 240,- USD. Taktiež poukázal na návrh dohody o vyrovnaní medzi ním a
Austrian Airlines, v ktorom boli uznané jeho požiadavky a záväzok Austrian Airlines zaplatiť mu za 30kgbatožiny 600,- USD, k podpísaniu ktorej nedošlo z dôvodu, že bolo od neho požadované preukázanie
váhy prepravovanej batožiny, existencia odcudzených vecí a zaplatenie nákladov súdneho konania a
trovprávnehozastúpenia,predstavovaloviacakoboljehocelkovýnárok.Namietaltiežvýškupriznaných
trov konania odporcom 1/ a 2/.
Odporcovia 1/ a 2/ žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť z dôvodu,
že organizačná zložka podniku nemá samostatnú právnu subjektivitu a u odporcu 1/ ide
o nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Poukázali na to, že navrhovateľ sa
nikdy priamo nevyjadril, koho vlastne žaluje a považoval jeho nárok za premlčaný už v čase,
keď upravil označenie žalovanej strany uvedením plného názvu a adresy v Rakúsku alebo s doložkou
organizačnej zložky. Poukázal na čl. XV bod 2 Varšavského dohovoru, podľa ktorého mal navrhovateľ
povinnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody vo forme sťažnosti a lehota na takéto uplatnenie začne
až momentom, keď poškodenie zistil, v danom prípade až momentom doručenia poškodenej batožiny
navrhovateľovi, pričom ide o samostatné podanie, z ktorého vyplýva, že sa domáha náhrady škody z
titulu poškodenia prepravovaných vecí. Považoval nárok navrhovateľa za premlčaný, pretože stratou
batožinyeštenedochádzakvznikuškody,aleažpozistení,žebatožinabolazničenáanahlásenímstraty
batožiny nedochádza k uplatneniu náhrady škody. Taktiež poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal
ani váhu prepravovanej batožiny 30kg, ako pôvodne uvádzal, ani 18kg, z ktorých vypočitáva náhradu
škody a bolo jeho povinnosťou si uschovať doklad o váhe batožiny. Spôsob a výšku škody uplatnenej
navrhovateľom považoval za v rozpore s Varšavským dohovorom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 9. apríla 2008 č.k. 4Co 435/2007-405
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej zmenil tak, že odporca
1/ je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 15.557,- Sk so 17,8% úrokom z omeškania ročne od
14.04.2000 do zaplatenia, všetko do 3 dní a vo zvyšku príslušenstva návrh zamietol a v časti trov
konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od
súdu prvého stupňa okrem iného dospel k záveru, že navrhovateľ preukázal existenciu predpokladov
vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi ním a odporcom 1/, a to vznik škody v dôsledku straty
batožiny nielen letenkou, ale aj batožinovým lístkom, ktorý musel odovzdať pri uplatnení reklamácie
straty batožiny, pričom poukázal na vyjadrenie odporcu, že keď navrhovateľ nepredložil palubný lístok
s označením hmotnosti batožiny, vychádzal z letenky pri lete zo SR, kedy odovzdal na prepravu podľa
záznamu na prepravu batožinu o hmotnosti 18kg a taktiež na list odporcu zo dňa 15.12.1999 adresovaný
navrhovateľovi, v ktorom uviedol, že podľa záznamu mala jeho batožina hmotnosť 18kg. Mal za to,
že navrhovateľ ani nemohol predložiť požadovaný doklad o hmotnosti prepravovanej batožiny, nakoľko
takýto doklad sa cestujúcemu nevydáva, len v prípade ak by jej hmotnosť presahovala povolenú
hmotnosť (o tzv. nadváhe batožiny), inak tieto údaje zostávajú u prepravcu a pokiaľ ich pracovník
prepravcunezaznamená,ideojehozavinenie(čl.4ods.4Dohovoru).Pokiaľideovýškuškody,poukázal
na to, že navrhovateľ doložil potvrdenie o neopraviteľnosti jeho cestovného kufra zn. Samsonite a cenu
odcudzených vecí, pričom ich nadobudnutie a presnú hodnotu nebolo potrebné preukazovať, pretože
stačila voľná úvaha súdu. Navyše, ak dôjde k strate, poškodeniu alebo oneskoreniu časti zapísaných
batožín alebo nákladu, či akéhokoľvek predmetu v nich obsiahnutého, prihliada súd iba na celkovú váhu
pri určení hranice zodpovednosti dopravcu (čl. XI ods. 2 písm. b/ Dohovoru), v danom prípade 20,- USD
za 1kg batožiny v zmysle prepravných podmienok odporcu. Nakoľko odporca mal vo svojej evidencii
vedenú batožinu navrhovateľa o hmotnosti 18kg, navrhovateľ upravil svoj návrh a uspokojil sa s ním
ponúknutým plnením. Za preukázanú mal aj zodpovednosť odporcu 1/ za vzniknutú škodu ako osobitnú
zodpovednosť obsiahnutú v ust. § 764, § 769 až § 711 Obč. zák. a v § 18 a § 19 Dohovoru a príčinnú
súvislosť medzi vznikom škody a zodpovednosťou odporcu. Pokiaľ odporca 1/ namietal svoje nesprávne
označenie a tým aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, odvolací súd poukázal na to, že s
touto otázkou sa už vysporiadal vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (v uznesení zo dňa 31.03.2004
č. k. 4Co 92/03-150) a považoval námietku odporcu 1/ v tomto smere za nedôvodnú. Zrušujúci výrok
svojho rozhodnutia v časti trov konania odôvodnil nesprávnosťou rozhodnutia o trovách konania súdom
prvého stupňa a s poukazom, že nerozhodol o všetkých trovách konania.
Na dovolanie odporcu v 1. rade Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 8. júla 2009 č. k. 3Cdo
290/2008-442 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09.04.2009 č. k. 4Co 435/07-405 zrušil
vo výroku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenený tak, žeodporca v 1. rade je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 15.557,- Sk so 17,8% úrokom z omeškania
od 14.04.2000 do zaplatenia a vec mu v rozsahu tohto zrušenia vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nedodržania procesného postupu v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase rozhodovania
odvolacieho súdu) s odôvodnením, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. K námietke odporcu 1/ týkajúcej sa jeho označenia poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise zo súdnej praxe pod č. 57/1996, v zmysle
ktorého ak je v žalobe pri označení účastníka okrem úplného obchodného názvu podniku uvedená aj
organizačná zložka, ktorej sa spor týka, nie je dôvod na zastavenie konania a mal za to, že spôsob
označenia odporcu 1/ v kontexte skutkových okolností, ktoré navrhovateľ uviedol v návrhu a prezentoval
v konaní umožňuje v posudzovanom prípade zistiť, kto je žalovaným, keďže ním zvolené označenie
obsahuje úplné znenie obchodného mena spoločnosti s právnou subjektivitou a pokiaľ za ním nasleduje
ešte označenie organizačnej zložky, nemení to nič na tom, že žalovaným nie je ten, kto nemá právnu
subjektivitu.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 10.marca 2010 č. k. 4Co 334/2009-494
po prejedaní veci podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 516,40 € so 17,6% úrokom z omeškania ročne od 14.04.2000 do zaplatenia,
všetko do 3 dní. V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie.Natomtoodvolacompojednávanínavrhovateľupresniloznačenieodporcu1/naAustrian
Airlines AG so sídlom Wien-Flughafen 1300, Office Prk 2, Rakúska republika, organizačná zložka
Austrian Airiles AG, Cesta na Senec 2/A, Bratislava. Čo sa týka premlčania jeho nároku, poukázal na
ust. čl. 7 a 8 Dohovoru č. 27/1968, v zmysle ktorých, najmä z čl. 7 vyplýva, že na premlčanie sa vzťahujú
ustanovenia právneho poriadku toho štátu, ktorý vec prejednáva, teda ustanovenia Občianskeho
zákonníka,vzmyslektoréhopremlčacialehotaje6-mesačnáatátobolazjehostranydodržaná.Odporca
1/ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť naďalej poukazujúc na
jeho nesprávne označenie len organizačnej zložky bez právnej subjektivity, ako aj na premlčanie nároku
navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľ podal len sťažnosť pre oneskorené doručenie batožiny, nie pre
jeho poškodenie, pričom ide o odlišné nároky s odlišnými lehotami. Zotrval aj na svojom názore, že
navrhovateľ nepreukázal výšku škody, neuviedol, čo všetko bolo poškodené, nepovažoval za správne,
že jeho zavinením nedošlo k dohode o urovnaní s navrhovateľom, pretože bol ústretový, ponúkol
navrhovateľovi aj vyššie odškodné, avšak nebola možná dohoda.
Odvolací súd v odôvodnení tohto svojho rozsudku námietku odporcu 1/ ohľadom jeho nesprávneho
označenia nepovažoval za dôvodnú poukazujúc aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie, ako aj na
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.07.2009 č.l. 3Cdo 290/2008-442, ktorý tiež uviedol, že
spôsob označenia odporcu 1/ v kontexte skutkových okolností, ktoré navrhovateľ uviedol v návrhu a
prezentoval v konaní, umožňuje v danej veci zistiť, kto je odporcom a navrhovateľom zvolené označenie
obsahuje úplné znenie obchodného mena spoločnosti s právnou subjektivitou s následným označením
organizačnej zložky.
Vyslovil, že zodpovednosť prepravcu a jej rozsah sa v danom prípade riadia ustanoveniami Dohovoru č.
15/1935 Zb. o zjednotení niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej doprave (Varšavský dohovor),
Protokolu č. 15/1966 Zb., ktorým sa mení Varšavský dohovor, Dohovoru č. 27/1968 Zb. o zjednotení
niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej preprave vykonávanej inou osobou ako zmluvným
dopravcom, doplňujúcim Varšavský dohovor
(vyhl. č. 27/1968 Zb.) a prepravnými podmienkami danej leteckej spoločnosti. Nepovažoval za
správny názor súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal, že spolu s ním bola prepravovaná
aj batožina, čo navyše aj zle uviedol, pretože išlo o batožinu (kufor) prepravovanú oddelene a nie
príručnú batožinu prepravovanú spoločne s ním. Pokiaľ išlo o výšku škody, odporca uznával nárok
navrhovateľa do výšky 360,- dolárov, a to 20,- dolárov za 1 kg batožiny pri obmedzení danom
prepravnými podmienkami s tým, že spoločnosť Delta Air Lines bola ochotná mu uhradiť ešte ďalších
240,- dolárov, t. j. do 30kg hmotnosti batožiny uvádzanej navrhovateľom a bola spísaná aj Dohoda
o urovnaní, podľa ktorej mal odporca uhradiť navrhovateľovi 600,- dolárov, avšak k realizácii ktorej
nedošlo. Odvolací súd tak na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ preukázalvznik škody, zodpovednosť odporcu 1/ za vzniknutú škodu ako osobitný druh zodpovednosti prepravcu,
ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a zodpovednosťou odporcu. Pritom vznik škody v
dôsledku straty batožiny preukázal navrhovateľ nielen letenkou, ale aj batožinovým lístkom, ktorý musel
odovzdať pri uplatnení reklamácie straty batožiny, pričom aj odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že
keď navrhovateľ nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny, vychádzal z letenky pri lete
zo SR, kedy odovzdal na prepravu podľa záznamu batožinu o hmotnosti 18 kg a taktiež aj v liste zo dňa
15.12.1999 adresovanom navrhovateľovi uviedol, že podľa záznamu jeho batožina mala hmotnosť 18
kg. Konštatoval, že doklad o hmotnosti prepravovanej batožiny zostáva v dispozícii prepravcu a pokiaľ ju
jeho pracovník nezaznamená, je to jeho zavinenie (čl. 4 ods. 4 Dohovoru). Čo sa týka výšky škody, mal
za to, že navrhovateľ doložil potvrdenie o neopraviteľnosti jeho cestovného kufra zn. Samsonite a vyčíslil
hodnotu odcudzených mu vecí, pričom ich nadobudnutie nebolo potrebné preukazovať, a stačila voľná
úvaha súdu. Poukázal tiež na to, že pri náhrade škody pri strate alebo poškodení batožiny sa prihliada
na celkovú váhu, avšak pri určení hranice zodpovednosti dopravcu (čl. XI ods. 2 písm. b/ Dohovoru)., v
danom prípade 20,- USD za 1kg batožiny v zmysle prepravných podmienok odporcu. Keďže tento mal
vo svojej evidencii vedenú batožinu navrhovateľa o hmotnosti 18 kg, navrhovateľ upravil svoj návrh a
uspokojil sa s ním ponúknutým plnením.
Na dovolanie odporcu v 1. rade proti tomuto rozsudku Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 30. júna
2011 sp. zn. 3Cdo 213/2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. marca 2010 sp. zn. 4Co
334/2009 zrušil vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na
ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti založenú na procesnej vade konania v zmysle § 241
ods.2písm.b/O.s.p..spoukazomnaodlišnosťskutkovýchzistení,zktorýchprirozhodovanívychádzali
súdy nižších stupňov. Konštatoval, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutkovom zistení,
že navrhovateľ neuplatnil svoj nárok na náhradu škody voči leteckej spoločnosti v určenej lehote a
odvolací súd vychádzal z opačného skutkového zistenia, že navrhovateľ uplatnil nárok v určenej lehote.
Poukázal na ust. § 213 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom od 15.10.2008), podľa ktorého je odvolací súd
viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2
až 7; podľa § 213 ods. 3 O. s. p., v ktorom znení platí, že ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom
rozsahu opakuje sám, ktoré nepovažoval v danom prípade za dostatočné. Odvolacím súdom vykonané
dokazovanie nepovažoval za relevantné.
Následneodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňazodňa29.mája2007č.k.11C97/2000-
365 vo veci samej zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že záväzkovo-právne vzťahy, predmetom ktorých je
preprava osôb, sú upravené Občianskym zákonníkom prostredníctvom zmluvného typu, zmluvy o
preprave osôb (§ 760-§764 Obč. zák.). Občiansky zákonník však upravuje len všeobecnú úpravu tejto
zmluvnej prepravy. Dohody o leteckej doprave predstavujú súhrn bilaterálnych a multilaterálnych dohôd
regulujúcich rôzne aspekty civilného letectva v medziach stanovených medzinárodnými dohovormi,
pričom ich predmetom je okrem iného aj úprava a modifikácia rôznych dispozičných pravidiel v oblasti
leteckej dopravy. Zodpovednosť prepravcu a jej rozsah sa v danom prípade riadia ustanoveniami
Dohovoru č.15/1935 Zb. o zjednotení niektorých pravidiel v medzinárodnej leteckej doprave (Varšavský
dohovor), Protokolu č. 15/1966 Zb., ktorým sa mení Varšavský dohovor, Dohovoru č. 27/1968 Zb.
o zjednotení niektorých pravidiel o medzinárodnej leteckej preprave vykonávanej inou osobou ako
zmluvný dopravcom, doplňujúcim Varšavský dohovor a prepravnými podmienkami danej leteckej
spoločnosti. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom, že navrhovateľ uplatnil oneskorene
svoj nárok vychádzajúc z iného znenia čl. XV bod 2 Dohovoru č. 27/1968 Zb. a bez vyčerpávajúceho
odôvodnenia a taktiež založil svoje rozhodnutie aj na nesprávnom zistení, že navrhovateľ nepredložil
doklad preukazujúci váhu prepravovanej batožiny ani existenciu odcudzených a poškodených vecí.,
že nepredložil palubný lístok s označením hmotnosti batožiny ako skutočností, ktoré ani odporca pri
korešpondencii s navrhovateľom nenamietal a ktoré z vykonaného dokazovania nevyplývajú. Včasné
uplatnenie nároku navrhovateľa nespochybňoval ani samotný odporca, ktorý vo svojom liste zo dňa
15.12.1999 adresovanom navrhovateľovi prejavil svoje želanie zaplatiť mu na jeho "sťažnosť" škodu v
plnej výške , za účelom úhrady zaslal navrhovateľovi aj "Liability Claim Discharge" na podpis a listom zodňa 23.01.2000 sa mu letecká spoločnosť Delta AirLines ospravedlňuje za zdĺhavé riešenie jeho nároku
a ponúkla mu okrem už ponúknutých 360,- USD doplatok vo výške 240,- USD.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že žalobný návrh voči pôvodnému odporcovi 2/ bol právoplatne
zamietnutý (nebolo rozhodnuté o jeho trovách), a pokiaľ ide o odporcu 1/ predmet sporu je v stave,
že časť konania je právoplatne zastavená ( pokiaľ ide o zaplatenie sumy 25 943 SK a v časti úrokov
z omeškania vo výške 17,8 % ročne od 8. 5. 1999 do 14. 11. 1999, nebolo rozhodnuté len o trovách v
zastavenej časti konania). Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Bratislave č. k. 4Co 435/2007, v rozsudku
zo dňa 9. 4. 2008 rozhodol o zamietnutí úrokov z omeškania za obdobie od 15. 11. 1999 do 13. 4. 2000
a Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto časti jeho rozsudok nezrušil, aj tento predmet konania je
právoplatne rozhodnutý.
Predmetom konania teda zostal nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy 516,40 euro s úrokom z
omeškania vo výške 17,6 % ročne od 14. 4. 2000 do zaplatenia, a to vo vzťahu k odporcovi 1/ (po
právoplatnom zamietnutí žalobného návrhu voči odporcovi v 2. rade), ktorý po poslednom rozhodnutí
KrajskéhosúduBratislavenebolvecnerozhodnutý.Zároveňnebolorozhodnutéotrováchvčastikonania
v ktorom bol žalobný návrh navrhovateľa právoplatne zamietnutý voči odporcovi v 2. rade, ani o trovách
konania v zastavenej časti konania pre čiastočné späťvzatie žalobného návrhu, ako ani o trovách vo
vzťahu k odporcovi v 1. rade.
V tomto smere tunajší súd doplnil dokazovanie o výsluch navrhovateľa, prečítaním listinných dôkazov
- letenkou, zoznamom odcudzených a poškodených vecí, odmietnutím opravy kufra, dotazníkom na č.
l. 546-549 spisu, listinami - č. l. 550,554,556,557.
Po vykonanom dokazovaní obaja účastníci zotrvali na svojich písomných a ústnych prednesoch, pričom
navrhovateľ zdôrazňoval tú skutočnosť, že navrhovateľ letel z Dallasu leteckou spoločnosťou Delta
airlines, odlet dňa 6. 5. 1999, pričom posledná časť letu ( z Bruselu do Viedne) dňa 7. 5. 1999 bola
operovaná leteckou spoločnosťou Austrian airlines. Pri pristátí na letisku vo Viedni navrhovateľ nedostal
batožinu vôbec, čo hneď namieste reklamoval u spoločnosti Austrian airlines. Spoločnosť zaregistrovala
jeho reklamáciu a oznámila mu, že kufor mu bude doručený na domácu adresu. Asi po štrnástich
dňoch mu kuriér doručil kufor, ktorý však bol rozbitý a vykradnutý. Navrhovateľ túto skutočnosť išiel
oznámiť do spoločnosti Delta airlines, keďže letenky mal vystavené touto spoločnosťou. Opätovne bola
jeho reklamácia zaevidovaná a bol požiadaný, aby doložil príslušné doklady. Vec riešila M. I. X. M. W..
Navrhovateľ bol s kufrom u príslušného servisného opravcu, ktorý mu po preskúmaní vydal dňa 31. 5.
1999 potvrdenie, že kufor je vzhľadom na rozsah poškodenia neopraviteľný s uvedením jeho ceny 7000
Sk. Toto potvrdenie navrhovateľ doložil spoločnosti Delta airlines dňa 2. 6. 1999. Ďalší doklad, ktorý
doložil navrhovateľ spoločnosti Delta airlines bol palubný lístok, čo vykonal dňa 18. 6. 1999. Navrhovateľ
doložil následne aj ohodnotenie poškodených alebo chýbajúcich vecí v celkovej výške 41 500 SK. V
spoločnosti Delta airlines následne oznámili navrhovateľovi, že konečným dopravcom na úseku Brusel -
Viedeň bol Austrian airlines, tak na základe zmluvy podpísanej medzi týmito dopravcami ohľadne code-
sharovýchletov,nesiezodpovednosťadoriešireklamáciuAustrianairlines. Vsúdnomspisesúdoložené
dokumenty, z ktorých vyplýva, že najneskôr 9. 8. 1999 boli všetky podklady z delta airlines zasielané
odporcovi ( u odporcu vec vybavovala M. S.). Navrhovateľ následne podľa vyrozumenia od odporcu,
vyplnil a zaslal odporcovi dňa 20. 9. 1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde opätovne
označilpoškodenéveciaichhodnotu.Navrhovateľsaopätovneinformoval,aleododporcuneboližiadne
informácie ohľadne vysporiadania tohto nároku. Navrhovateľ túto skutočnosť urgoval aj v spoločnosti
Delta airlines, ktorá dňa 2. 11. 1999 v urgovala vec u odporcu. V liste, ktorý dňa 2. 11. 1999 písali v Delta
airlines na odporcu, sa uvádza, že: " Jeho batožina meškala a potom bola celkovo poškodená a mnohé
veci sa stratili............okamžite sme záležitosť poslali manažérovi delta pre zákazníkov do Londýna v
máji po príchode cestujúceho a reklamácii v našej kancelárii. DL LON odporučil kontaktovať miestnu
kanceláriu OS, pretože spis bol v ich systéme. To sa odsúvalo po mnoho týždňov............".
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ riadne reklamoval najprv nedoručenú batožinu
na letisku vo Viedni, a následne reklamoval aj zničenú a chýbajúcu batožinu v kancelárii leteckého
prepravcu, ktorý vystavil letenky. Táto reklamácia bola ešte v máji 1999, čo potvrdzuje samotnáspoločnosť delta airlines vo svojom liste, ktorý dňa 2. 11. 1999 adresovali na odporcu. Rovnako to
nepriamo potvrdzujú aj termíny, kedy navrhovateľ postupne dokladal požadované dokumenty ( 2. 6.
1999, 18. 6. 1999).
Z uvedeného mal potom navrhovateľ za to, že tvrdenia odporcu v 1. rade, že navrhovateľ reklamoval
poškodenú chýbajúcu batožinu až listom zo dňa 15. 11. 1999, a teda po uplynutí stanovených lehôt,
je absolútne nesprávne. Opak je preukázaný týmito dokumentmi. Ide o dokumenty, ktoré nevytvoril
navrhovateľ, ale tretia osoba (Delta airlines) a teda bez akýchkoľvek pochýb potvrdzujúci, že navrhovateľ
vykonal reklamáciu riadne a včas v máji 1999.
Pokiaľ ide o výšku náhrady škody navrhovateľ uviedol, že odporca v 1. rade poukazuje na skutočnosť, že
výška škody je limitovaná sumou 20 USD za jeden kg poškodenej batožiny. V tomto smere však odporca
vo svojom vyjadrení zo dňa 8. 12.2005 oznámil, že odporca v 1. rade mal len prepravné podmienky
platné odo dňa 22. 5. 1999. Prepravné podmienky spred tohto dňa nemá a teda ani nevie preukázať, či
bolo stanovené obmedzenie zodpovednosti prepravcu čo do výšky škody. Navrhovateľ ďalej poukázal
nato, že odporca v 1. rade odmietol odovzdať zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi odporcom a Delta
airlines, ktorá rieši právne vzťahy vyplývajúce ohľadne code-sharových letov. Skutočnosť, že odporca
v 1. rade nemá platný prepravný poriadok, ktorý vyplatil dňa 7. 5. 1999, kedy sa let uskutočnil, potvrdil
odporca v 1. rade na pojednávaní dňa 9. 12. 2005. V súdnom spise sa nachádza jediný dokument v
anglickom nemeckom znení, ktorý určitým spôsobom upravuje obmedzenie zodpovednosti prepravcu
za škodu. Absolútne však nie je zrejmé, o aký dokument ide, je to len výňatok štvrtej a piatej strany
niečoho, to nie je zrejmé čoho. Nie je ani zrejmé, či ide o dokument týkajúci sa prepravcu Austrian
airlines. Rovnako nie je zrejmé z akého dátumu je tento dokument a teda či platil v čase letu t. j. 7. 5.
1999. Z uvedeného je zrejmé, že odporca v 1. rade teda obmedzuje svoju zodpovednosť na základe
dokladov platných od 22. 5. 1999.
Navrhovateľ zároveň poukázal, že dokument založený v súdnom spise, ktorý určitým spôsobom
upravuje obmedzenie zodpovednosti prepravcu za škodu, uvádza obmedzenie zodpovednosti za škodu
na stratenej, omeškanej alebo zničenej batožiny na 20 USD za kg zapísanej batožiny.
Z uvedeného je zrejmé, že obmedzenie je určené ako maximálna výška škody, ktorúsi cestu si môže
požadovať, pričom táto maximálna výška je určená z hmotnosti zapísanej batožiny. Nie je teda určená
z hmotnosti stratenej batožiny, či z hmotnosti poškodenej batožiny. Je stanovený horný limit vo výške
hmotnosti zapísanej batožiny. To znamená, že v prípade poškodenia jednej veci, ktorá má hmotnosť,
napríklad 2 kg, ktorá sa nachádzala v zapísanej batožine o celkovej hmotnosti, napríklad 25 kg, je horný
limit vo výške 25x20=500 USD. Tento horný limit je teda stanovený bez ohľadu na to, koľko kusov vecí sa
stratilo, alebo koľko mali hmotnosť jednotlivé stratené veci. Teda v naznačenom príklade nie je horný limit
2x20=40USD. Horný limit je 25x 20=500v USD. Uvedené vyplýva aj z praxe leteckých dopravcov, ktorí
v prípade straty či poškodenia batožiny neskúmajú hmotnosť jednotlivých kusov batožiny, ale jediným
určujúcim činiteľom je výška hmotnosti zapísanej batožiny na batožinovom lístku. Z uvedených dôvodov
požiadavka odporcu v 1. rade na preukázanie hmotnosti jednotlivých vecí, ktoré boli navrhovateľovi pri
preprave poškodené, je nedôvodná a preukázanie hmotnosti nemôže mať žiadne právne následky pre
tento súdny spor.
V ďalšom navrhovateľ poukázal na článok 3, 4 Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel o
medzinárodnej leteckej doprave, podpísaný vo Varšave dňa 12. 10. 1929, a jeho zmeny publikovanej
v Z.z. pod číslom 15/1935 zbierky, ako aj protokolu, ktorým sa mení dohovor o zjednotení niektorých
pravidiel o medzinárodnej leteckej doprave, zmysle ktorých pokiaľ sa nepreukáže opak, letenka je
dôkazom o uzavretí a podmienkach dopravnej zmluvy. Chýbajúca letenka, jej nesprávnosť alebo strata
nemá vplyv na existenciu, ani na platnosť dopravnej zmluvy, pre ktorú budú i tu platiť predpisy tohto
dohovoru. Ak však so súhlasom dopravcu nastúpi cestujúci do lietadla bez toho, že by mu bola vydaná
letenka alebo, ak letenka neobsahuje upozornenie predvídané v odseku 1 písm. c) čl. 3 dohovoru,
nebude dopravca oprávnený dovolávať sa ustanovenia článku 22.
Sprievodka pre batožiny je, pokiaľ sa nepreukáže opak, dôkazom o zápise batožín a o podmienkach
dopravnej zmluvy. Chýbajúca sprievodka, jej nesprávnosť alebo strata nemá vplyv ani na existenciuani na platnosť dopravnej zmluvy, pre, ktorú budú i tu platiť predpisy tohto dohovoru. Ak však dopravca
prevezme batožiny bez vydania sprievodky alebo, ak sprievodka neobsahuje upozornenie požadované
podľa odseku 1 písm. c) článku 4 dohovoru, nebude dopravca oprávnený dovolávať sa ustanovenia
článku 22 ods. 2.
Odporca v 1. rade nepreukázal, že by letenka alebo sprievodka batožiny obsahovala upozornenie na
obmedzenie zodpovednosti za škodu prepravcu. Vzhľadom k tomu, že v súdnom konaní odporca tvrdí,
že jeho zodpovednosť je obmedzená, je na jeho dôkaznej povinnosti, aby preukázal upozornenie na
letenke či sprievodke pre batožinu. Pokiaľ to nie je schopný, tak sa nemôže dovolávať obmedzenia
podľa článku 22 dohovoru.
Napriek vyššie uvedenému navrhovateľ rozpísal hmotnosť poškodeného kufra a odcudzenej batožiny,
s tým že ich celková hmotnosť predstavuje 19kg.
Na záver navrhovateľ poukázal aj na článok 22 (bod 4) Dohovoru v zmysle ktorého, hranice ustanovené
týmto článkom nebránia súdu, aby podľa svojho právneho poriadku priznal naviac sumu zodpovedajúcu
celkom alebo sčasti súdnym útratám alebo iným procesným výdavkom vynaloženým zo strany žalobcu.
Toto ustanovenie neplatí, ak výška priznanej náhrady škody, nepočítajúc do toho súdne útraty a iné
procesné výdavky, nepresahuje sumu, ktorú dopravca ponúkol písomne žalobcovi do šiestich mesiacov
odo dňa udalosti, ktorou bola spôsobená škoda, alebo pred začatím sporu, ak došlo k nemu neskôr.
Z uvedeného ustanovenia podľa navrhovateľa vyplýva, že pokiaľ dopravca ponúkne cestujúcemu sumu
na náhradu škody, je možné z tejto sumy vychádzať pri rozhodnutí súdu vo veci. V danom prípade
odporca v 1. rade opakovane navrhovateľovi ponúkol ako odškodnenie sumu 360 USD. Navrhovateľ z
tejto sumy nakoniec aj vychádzal, keď v tomto rozsahu obmedzil svoj žalobný návrh, len aby konečne
došlo k finálnemu rozhodnutiu súdu. Odporca v 1. rade však v rozpore s poctivým obchodným stykom a
v rozpore s dobrými mravmi dnes po trinástich rokoch, neguje aj túto sumu, ktorú predtým sám ponúkal
navrhovateľovi.
Odporca v 1. rade na druhej strane argumentoval tým, že dňa 6. a 7. 5.1999 sa uskutočnila
preprava navrhovateľa z Dallasu do Viedne. Nakoľko batožina nebola navrhovateľovi vydaná po prílete,
navrhovateľ priamo na letisku kontaktoval pracovisko Delta airlines, kde nahlásil omeškanie batožiny.
PracoviskoDeltaairlinesoznámilonavrhovateľovi,žemámeškaniebatožinynahlásiťpriamonaAustrian
airlines, ako posledného prepravcu, čo aj urobil. Uvedené skutočnosti nie sú medzi stranami sporné,
nakoľko vyplývajú zo zhodných výpovedí a vyjadrení strán. Z predchádzajúcich výpovedí a podaní
navrhovateľa v súdnom spise vyplýva, že po týždni dňa 14. 5. 1999 ( nie je po cca dvoch týždňoch,
ako uviedol navrhovateľ v poslednej výpovedi ) bol navrhovateľovi doručený poškodený kufor, kedy
mal navrhovateľ možnosť zistiť poškodenie a stratu časti obsahu kufra a začala mu plynúť lehota na
oznámenie tejto skutočnosti prepravcovi zodpovednému za prepravu.
Z výpovedí navrhovateľa vyplýva, že cca po desiatich dňoch od doručenia poškodeného kufra navštívil
CK GlobAmerica (odporcu v 2. rade), ktorý v tom čase pôsobil ako predajca leteniek Delta airlines a v
sprievode svojej právnej zástupkyne ústne nahlásil poškodenie a čiastočnú stratu batožiny.
Dňa 20. 9. 1999 mal byť podľa vyjadrení právnej zástupkyne navrhovateľa Austrian airlines zaslaný
zoznam vecí znížiť vyslaním škody a formulár o strate vecí. Dňa 15. 11. 1999 bola v rámci pokusu o
mimosúdne vyriešenie vzniknutej situácie zo strany Austrian airlines navrhovateľovi ponúknutá náhrada
škody vo výške 360 USD. Dňa 15. 11. 1999 navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
písomne odmietol ponúkanú náhradu škody ako neprijateľnú, pričom požadoval náhradu skutočnej
škody podľa ustanovenia § 760 a nasl. a § 427 a § 442 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dňa 10.
3. 2000 navrhovateľ podal voči odporcovi v 1. rade a Globamerica (odporcovi 2) návrh na vydanie
platobného rozkazu. Dňa 18. 5. 2000 prebehla komunikácia pohľadom možnosti mimosúdnej dohodypočas súdneho konania, kde Austrian airlines ponúkol navrhovateľovi náhradu škody vo výške 600 USD,
pokiaľ zaplatí doterajšie trovy súdneho konania. K uzatvoreniu mimosúdnej dohody nedošlo.
Pokiaľ ide o právnu stránku veci, odporca v 1. rade poukazoval na to, že je potrebné rozlišovať medzi
sťažnosťou pre meškanie batožiny a sťažnosťou pre poškodenie batožiny. Až v momente, kedy sa
batožina dostane do dispozičnej sféry pasažiera, je možné skontrolovať jej stav, a v prípade, že došlo k
jejpoškodeniu,môžepasažiervdodatočnejlehote,ktoráplynieodprevzatiabatožinydojehodispozičnej
sféry podať sťažnosť pre poškodenie. V tomto smere odporca poukázal na články 26 ods. 1 až 4
varšavského dohovoru.
S poukazom na citované ustanovenia bolo potrebné podľa odporcu jednoznačne dôvodiť:
1. prevzatie batožiny pasažierom bez podania sťažnosti zakladá domnienku, že bola dodaná bez
poškodenia a úplná
2. povinnosť podať sťažnosť pre poškodenie je potrebné urobiť bezodkladne, najneskôr však do
siedmych dní odo dňa prevzatia batožiny
3. za sťažnosť zmysle dohovoru je potrebné považovať len uplatnenia nároku formou výhrady na
prepravnej listine alebo iným prípisom odoslaným v lehote stanovenej pre túto konkrétnu sťažnosť
4. pokiaľ nebola sťažnosť v písomnej forme odoslaná v stanovenej lehote nie je možné sa domáhať
nárokov v súdnom konaní, ktoré by inak sťažnosť zakladala.
Pokiaľ teda zo strany navrhovateľa preukázateľne nedošlo k uplatneniu nárokov, ani k akejkoľvek inej
notifikácií odporcovi ohľadom poškodenej batožiny písomnou formou stanovenej 7 dňovej lehote odo
dňa prevzatia poškodenej batožiny, nie je zo strany navrhovateľa možné domáhať sa týchto nárokov
voči odporcovi v 1. rade v súdnom konaní. Varšavský dohovor výslovne definuje akým spôsobom je
možné učiniť sťažnosť t. j. za sťažnosť považuje výlučne prípis odoslaný v stanovenej lehote, výlučne
takáto sťažnosť môže založiť prípustnosť podania žaloby. Za sťažnosť je zároveň možné považovať
len prípis odoslaný dopravcovi.
Nakoľko navrhovateľ v stanovenej lehote vôbec neuplatnil nároky písomnou formou, došlo k zániku jeho
práva podať žalobu o náhradu škody, ktorá je predmetom tohto sporu.
Odporca v 1. rade teda zastáva názor, že navrhovateľ nepodal žiadnu písomnú sťažnosť odporcovi v
1. rade týkajúcu sa poškodenej batožiny, ale že až po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti reklamoval
poškodenie a stratu časti batožiny, a aj to iba ústne u predajcu leteniek Delta airlines ( t. j. u odporcu
2/, ktorý nebol dopravcom), a, že dokazovanie v tomto smere bolo vykonané v dostatočnom rozsahu,
nakoľko protichodné dôkazy nie je možné v konaní predložiť ( písomná sťažnosť neexistuje ). S
poukazom na článok 26 ods. 4 Varšavského dohovoru teda nie je možné navrhovateľovi v súdnom
konaní priznať akýkoľvek nárok voči dopravcovi v súvislosti s poškodením batožiny.
Z vykonaného dokazovania (výsluchmi navrhovateľa) vyplýva, že navrhovateľ bol pri hlásení meškania
batožiny na Viedenskom letisku upozornený, že za prepravu a prípadné nároky z prepravy nezodpovedá
Delta airlines , ale Austrian airlines, ako posledný dopravca.
Navrhovateľ napriek tomu vo svojich tvrdeniach opakovane uvádza, že aj následne po doručení
meškajúcej batožiny, oznámil poškodenie tejto batožiny a nahlásil stratu chýbajúcich vecí výlučne
predajcovi leteniek Delta airlines ( t. j. odporcovi 2/ ).Medzi stranami preto nie je sporné, že odporcovi bolo nahlásené len meškanie batožiny, pričom
poškodenie batožiny mu nahlásené navrhovateľom nebolo, a o tomto sa dozvedel až následne v
komunikácii so zástupcom Delta airlines.
Čo sa týka výšky škody, ktorá môže vzniknúť stratou alebo poškodením časti batožiny pasažiera,
Varšavský dohovor limituje výšku náhrady škody sumu 20 USD pre každý kilogram. Rozhodné pre
priznanie nároku bude porovnanie celkovej hmotnosti batožiny pri odovzdaní na prepravu a hmotnosti
batožiny v čase prevzatia pasažierom. Pokiaľ navrhovateľ v čase zistenia škody nekonal v súlade s
Dohovorom a rozdiel hmotnosti batožiny nezistil a nepodal sťažnosť dopravcovi v lehote stanovenej
Varšavským dohovorom, prakticky nie je možné dodatočne vykonať dokazovanie vo vzťahu ku rozdielu
hmotnosti batožiny. Aj napriek tomu, že nároky navrhovateľa nepožívajú v tomto súdnom konaní
právnu ochranu, vzhľadom na prekluzívnu práva navrhovateľa podať žalobu podľa článku 26 ods. 4
Varšavského dohovoru, odporca v 1. rade na výzvu súdu uviedol odhadovanou hmotnosť odcudzenej
a stratenej batožiny na 12,7 kilogramov.
S poukazom na to, že 1. navrhovateľ neuplatnil nároky na náhradu škody v Dohovorom stanovenej
lehote, 2. navrhovateľ neuplatnil nároky na náhradu škody v písomnej forme, 3. navrhovateľ neuplatnil
nároky na náhradu škody voči odporcovi v 1. rade, tento navrhol, aby súd žalobný návrh v celom rozsahu
zamietol.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že medzi účastníkmi konania zostalo sporným, či si navrhovateľ
uplatnil nárok na odškodnenie aj za stratenú a poškodenú batožinu, či tak urobil v predpísanej písomnej
forme, u odporcu v 1. rade ako aj výška náhrady škody.
Kým navrhovateľ tvrdil, že si nárok na odškodnenie za stratenú a zničenú batožinu uplatnil riadne a
včas, odporca v 1. rade zotrval na tom, že tak navrhovateľ neučinil, pričom nebola dodržaná ani forma
predpísaná Dohovorom ani lehota, v dôsledku čoho je žaloba podľa článku 26 ods. 4 Varšavského
dohovoru neprípustná.
Z výsledkov dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že v podstate medzi
účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ potom, čo mu kuriér, po cca týždni od nahlásenia nedodania
batožiny priamo na letisku vo Viedni, doručil poškodený kufor s vykradnutými vecami, a že navrhovateľ
túto skutočnosť minimálne oznámil spoločnosti CK Globamerica (pôvodný odporca v 2 rade), t. j. u
subjektu, ktorý mu vystavoval a predal letenky (viď výpoveď navrhovateľa ako aj zhodné tvrdenie
účastníkov v záverečných prednesoch).
Ak by tomu tak nebolo (t. j. ak by navrhovateľ vôbec nereklamoval poškodenie kufra a odcudzenie
časti batožiny), odporca v 1. rade by vôbec ohľadne tejto reklamácie s navrhovateľom nekomunikoval,
nevyžadoval by od neho vyplnenie tlačiva "Liability Claim Discharge", neospravedlňoval by sa mu v liste
zo dňa 23.1. 2000 za zdĺhavé riešenie reklamácie, ani by v liste zo dňa 15.12.1999 neprejavil želanie
zaplatiť navrhovateľovi na jeho sťažnosť škodu v plnej výške. Táto korešpondencia teda nepochybne
preukazuje, že odporca v 1. rade riešil reklamáciu navrhovateľa, a to reklamáciu týkajúcu sa práve
poškodenej a odcudzenej batožiny, pričom aj v rámci mimosúdnych rokovaní ponúkol navrhovateľovi
žalované plnenie. Nemožno teda dať za pravdu argumentu, že navrhovateľ reklamoval len nedodanie
batožiny resp. jej oneskorené dodanie, avšak už nereklamoval jej poškodenie a odcudzenie časti jej
obsahu. Otázne potom zostalo to, či tak navrhovateľ urobil včas a v predpísanej forme.
Z uvedeného (aj vzhľadom na dôkaznú núdzu na oboch stranách účastníkov týkajúcu sa predloženia
listinných dôkazov - keď navrhovateľ nedisponuje reklamačným listom, a odporca už nearchivuje a
nedisponuje reklamačným spisom) možno podľa súdu nepochybne vyvodiť, že navrhovateľ musel
reklamovať nielen oneskorené dodanie batožiny, ale aj jej následné poškodenie a odcudzenie časti jej
obsahu (v opačnom prípade by sa odporca v 1. rade touto skutočnosťou v rámci vybavovania reklamácie
vôbec nezaoberal, a jednak sám odporca v 1. rade potvrdil, že navrhovateľ túto skutočnosť reklamoval,avšak zároveň namietal, že tak neurobil priamo u odporcu v 1. rade ale u odporcu v 2. rade a neurobil tak
v lehote a v predpísanej forme - tieto skutočnosti však nemajú vplyv na samotnú existenciu reklamácie,
ale len na to, či táto bola vykonaná včas a v predpísanej forme).
Podľa čl. 18, 19 Varšavského dohovoru (č. 15/1935 Zb.) o zjednotení niektorých pravidiel o
medzinárodnej leteckej doprave (v ďalšom len "Varšavský dohovor príp. Dohovor") , dopravca je
zodpovednýzaškoduvzniknutúzničením,stratoualebopoškodenímzapísanýchzavazadelalebozboží,
ak sa táto udalosť, ktorá spôsobila škodu, stala počas leteckej dopravy. Letecká doprava zahŕňa dobu,
po ktorú zavazadla alebo zboží sú pod dozorom dopravcu, či už na letisku alebo v lietadle, či kdekoľvek
inde pri pristáni mimo letiska. Dopravca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla oneskorením pri leteckej
doprave cestujúcich, zavazadel alebo zboží.
Podľa čl. 26 bod 1,2,3,4 Varšavského dohovoru (č. 15/1935 Zb.) o zjednotení niektorých pravidiel o
medzinárodnej leteckej doprave, "přijetí zavazadel a zboží příjemcem bez ohrazení založí domněnku,
že zboží bylo dodáno v dobrém stavu a v souhlase s dopravní listinou, nebude -li prokázán opak. Při
poškození má příjemce zaslat dopravci stížnost ihned, jakmile bylo poškození shledáno, a to nejpozdeji
ve lhute sedmi dnu, jde-li o zavazadla, a ve lhute dnu, jde -li o náklad, počítaje od jejich pŕijetí. Při
zpoždení má být stížnost učinena nejpozdeji do 21 dnu odo dne, kdy zavazadlo nebo náklad mu byly
předány. Každé ohrazení má býti učineno výhradou napsanou na dopravní listině nebo nějakým jiným
přípisem odelaným ve lhute, jež je stanovena pro toto ohrazení. Nedošlo-li k ohrazení ve stanovených
lhutách, jsou všechny žaloby proti dopravci nepřípustné, leč by se tento dopustil podvodu".
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická alebo právnická
osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy). Táto povinnosť
všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom
na povinnosť SR rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane
ľudských práv a základných slobôd zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií
spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 Dohovoru
v súlade s judikatúrou ESĽP. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že
účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť
spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú
poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať
na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom
účastníkov konania. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať
prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný
absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov aostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti
znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade
rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom. Ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,
ale aj zmyslom a účelom zákona. Nemožno teda rozhodnutie súdu založiť na príliš formalistickom
výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany
práv zo strany súdnej moci.
V tomto duchu potom súd pristúpil aj k posudzovaniu skutkových okolností prejednávaného prípadu
(prihliadol na jeho špecifiká) a pristúpil k výkladu jednotlivých ustanovení Varšavského dohovoru tak,
aby poskytol v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti a tak zabezpečil spravodlivú ochranu
práv a oprávnených záujmov účastníkov.
Z vyššie citovaných ustanovení Varšavského dohovoru je nepochybné, že subjektom zodpovedným za
škodu spôsobenú stratou, poškodením batožiny navrhovateľa je dopravca, čo bola v danom prípade
spoločnosť Austrian airlines (odporca v 1. rade), čím je daná jeho pasívna vecná legitimácia v spore.
Len z uvedeného dôvodu bola žaloba voči odporcovi v 2. rade zamietnutá, nakoľko tento v predmetnej
veci nevystupoval ako dopravca, ale ako predajca (predajné miesto) leteniek spoločnosti Delta airlines,
t. j. miesto, kde si navrhovateľ letenku zakúpil.
Pokiaľ však ide o samotný proces reklamácie je situácia podľa súdu odlišná. Z výpovede navrhovateľa
(a v podstate túto skutočnosť nerozporoval ani samotný odporca v 1 . rade) vyplynulo, že po obdržaní
poškodenej batožiny (ktorú mu po cca týždni doniesol kuriér) túto skutočnosť navrhovateľ prakticky
ihneď (t.j. v lehote 21 dní) reklamoval, pričom tak urobil u odporcu v 2. rade, t. j. u spoločnosti CK
Globamerica, kde zakúpil letenky spoločnosti Delta airlines. V tomto smere teda možno dať odporcovi
v 1. rade za pravdu len tú skutočnosť, že reklamácia stratenej a poškodenej batožiny nebola prvotne
uplatnená priamo u neho (t. j. u odporcu v 1. rade). Na druhej strane však spoločnosť Delta airlines
vyrozumela navrhovateľa, že subjektom zodpovedným za prepravu a stratu, poškodenie a zničenie
batožiny nesie spoločnosť Austrian airlines, ktorá vykonala posledný let (na trase Brusel - Viedeň) a
práve z tohto dôvodu reklamáciu navrhovateľa postúpila na vybavenie tejto spoločnosti (t.j. odporcovi
v 1. rade).
Za danej situácie potom nebolo podľa súdu potrebné, a v podstate ani účelné, opätovne reklamovať
poškodenie a stratu batožiny priamo u odporcu v 1. rade, keďže mu bola reklamácia postúpená
samotnou spoločnosťou Delta airlines (v postate ani spoločnosť Delta airlines nežiadala ani nevyzvala
navrhovateľa, aby tento opätovne a nanovo uplatňoval reklamáciu aj u odporcu v 1. rade). Za danej
situácie požadovanie opätovného reklamovania straty batožiny aj u odporcu v 1. rade je podľa súdu
príliš formalistickým výkladom ustanovení Varšavského dohovoru s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za
vzniknutú škodu. Takýto výklad práva by bol podľa súdu arbitrárny, bez zmyslu a účelu chrániť práva
poškodeného subjektu ako aj práva na spravodlivé zadostiučinenie. Navrhovateľ sa teda (vzhľadom na
oznámenie spoločnosti Delta airlines) mohol dôvodne spoľahnúť na to, že reklamácia bola uplatnená
u zodpovedného subjektu resp. mu bola riadne postúpená na vybavenie. Napokon si je potrebné
uvedomiť, že navrhovateľ zakúpil letenky priamo u odporcu v 2. rade a teda je dôvodné, aby prípadnú
reklamáciu uplatňoval práve u tohto subjektu (rovnako ako je to pri kúpe tovaru v obchode, aj tu
treba vady tovaru reklamovať u predajcu a nie u výrobcu tovaru), nehovoriac o tom, že ho táto
spoločnosť (resp. už priamo spoločnosť Delta airlines) informovala o postúpení jeho reklamácie na
vybavenie odporcovi v 1. rade. Ak by vyššie uvedená skutočnosť bola prekážkou vybavenia reklamácie,
je potom zvláštne, že tento nedostatok odporca v 1. rade namietol až v súdnom konaní a vôbec mu
táto skutočnosť neprekážala počas celého obdobia vybavovania reklamácie. Ak by teda odporca v 1.
rade neobdržal od spoločnosti Delta airlines (resp. mu nebola postúpená reklamácia na vybavenie)
reklamáciu poškodenia batožiny a stratu vecí, nepochybne by túto skutočnosť oznámil navrhovateľovi
už na začiatku vybavovania jeho reklamácie resp. v čase jeho urgencií vybavenia reklamácie.V tomto smere súd poukazuje aj na skutočnosť, že právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod
kategóriu "spotrebiteľského vzťahu", v ktorom treba poskytovať zvýšenú ochranu práv spotrebiteľa a v
tomto duchu vykladať aj príslušné právne normy.
V tomto smere napokon ani Varšavský dohovor neupravuje vo svojich ustanoveniach výslovne miesto,
kde treba reklamáciu vykonať - uplatniť, ale hovorí len o tom, akou formou tak treba urobiť a v
akých lehotách. Rovnako tak zánik možnosti žalovať dopravcu Dohovor neviaže na miesto uplatnenia
reklamácie, ale spája ju len s oneskoreným uplatnením reklamácie, (viď......bod 4 čl. 26 Nedošlo-li
k ohrazení ve stanovených lhutách, jsou všechny žaloby proti dopravci nepřípustné, leč by se tento
dopustil podvodu). Dohovor teda zánik možnosti žalovať dopravcu nespája s nedodržaním miesta
reklamácie, ale s nedodržaním lehoty reklamácie.
Za súčasnej dôkaznej situácie a vykonaného dokazovania možno teda ustáliť, že navrhovateľ skutočne
reklamoval nielen nedodanie batožiny včas, ale aj jej poškodenie a vykradnutie, pričom tak síce neurobil
priamo u odporcu v 1. rade, ale na mieste, kde si letenky zakúpil a zaplatil za ne kúpnu cenu, t. j.
u odporcu v 2. rade, pričom tento (resp. spoločnosť Delta airlines) sám oznámil navrhovateľovi, že
jeho reklamáciu postúpil na vybavenie priamo odporcovi v 1. rade, ktorý sa aj skutočne predmetnou
reklamáciou zaoberal a riešil ju. V súčasnej dobe už nebolo možné verifikovať presný dátum, kedy
bola reklamácia postúpená na vybavenie odporcovi v 1. rade (t.j. či ju spoločnosť Delta airlines
postúpila odporcovi v 1. rade v 21-dňovej lehote), avšak túto skutočnosť nemožno vykladať na ťarchu
navrhovateľa, keďže odporca v 1. rade nepredložil na výzvu súdu reklamačný spis, ktorý ako dodávateľ
služieb bol povinný viesť minimálne do ukončenia vybavenia reklamácie a práve z obsahu ktorého by
bolo možné tieto skutočnosti presne verifikovať (napokon o včasnosti postúpenia reklamácie odporcovi
v 1. rade spoločnosťou Delta airlines nepriamo svedčí aj obsah listu - č.l. 557 spisu, v ktorom spoločnosť
Delta airlines žiada odporcu v 1. rade o kladné vybavenie reklamácie navrhovateľa, ktorého "....batožina
sa omeškala a potom bola celkove poškodená a mnohé veci sa stratili...", pričom samotná spoločnosť
Delta airlines v liste uvádza, že ".....okamžite záležitosť poslali manažérovi Delta pre zákazníkov
do Londýna v máji po príchode cestujúceho a reklamácii v našej kancelárii...."). Tento nedostatok
(nemožnosť v súčasnej dobe verifikovať presný dátum postúpenia reklamácie na vybavenie odporcovi
v 1. rade spoločnosťou Delta airlines) však podľa súdu (aj v záujme ochrany práv spotrebiteľa) bolo
potrebné vykladať na ťarchu odporcu v 1. rade, keďže z vykonaného dokazovania nebolo sporné, že
navrhovateľ v podstate ihneď poškodenie batožiny a stratu vecí reklamoval, aj keď cestou odporcu v
2. rade. Rovnako túto skutočnosť nemožno vykladať na ťarchu navrhovateľa, keďže napriek tomuto
nedostatku odporca v 1. rade riadne zahájil vybavovanie reklamácie a začal túto skutočnosť namietať
až v súdnom konaní.
Súd má za to, že aj keby bola reklamácia spoločnosťou Delta airlines postúpená odporcovi v 1. rade na
vybavenie až po uplynutí 21 dní, aj tak túto skutočnosť treba vykladať v prospech navrhovateľa, nakoľko
tento reklamáciu uplatnil včas (v máji 1999) a hoci ju uplatnil u odporcu v 2. rade (ako predajcu leteniek),
tento tým, že ju postúpil na vybavenie odporcovi v 1. rade zachoval účinky podania reklamácie dňom
jej podania samotným navrhovateľom (uvedený princíp sa uplatňuje aj v procesnom práve napr. zákon
č. 514/2003 Zb. - ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnená na
nepríslušnom orgáne, tento je povinný ju postúpiť orgánu príslušného s účinkami zachovania lehôt).
Aj v predmetnom prípade (keďže medzi leteckými spoločnosťami existovala vzájomná zmluva - ktorú
rovnakoodporcav1.radeodmietolsúdupredložiť)tým,žespoločnosťDeltaairlinesobdržalareklamáciu
poškodenej a stratenej batožiny ešte v máji 1999 a túto následne odstúpila na vybavenie odporcovi v
1. rade (aj na základe medzi nimi uzavretej zmluvy), o čom informovala aj samotného navrhovateľa, je
potrebné vykladať tak, že účinky lehoty pre uplatnenie reklamácie boli v tomto prípade zachované ku
dňu kedy navrhovateľ reklamáciu uplatnil už u spoločnosti Delta airlines (čo bolo nepochybne v máji
1999), aj keď požiadavka pre vybavenie samotnej reklamácie by bola odstúpená neskôr (t. j. po uplynutí
21 dní). Iná by bola situácia, ak by navrhovateľ uplatnil reklamáciu už u spoločnosti Delta airlines (resp.
odporcu v 2. rade) po uplynutí 21 dní od dodania poškodenej batožiny.
Je totiž len málo pravdepodobné (a podľa súdu by bolo šikanózne), aby spotrebiteľ (ak spotrebiteľ uplatní
reklamáciu u iného dodávateľa než mal, avšak ju uplatnil u toho dodávateľa u ktorého si službu reálnekúpil), ak mu dodávateľ služieb u ktorého službu zakúpil oznámi, že jeho reklamáciu postúpil správnemu
dodávateľovi, tento za daného stavu nanovo musel reklamovať to isté ešte raz už priamo u správneho
dodávateľa služieb, najmä ak medzi týmito dodávateľmi existoval zmluvný vzťah (v tomto smere mohla
nastať aj situácia, že v code - sharovej zmluve uzavretej medzi dopravcami Delta airlines a Austrian
airlines mohlo byť uvedené, že reklamáciu možno uplatniť aj u spoločnosti Delta airlines (ak časť letu
vykonala aj táto spoločnosť - čo bol daný prípad), ktorá ju potom (ak ku strate batožiny došlo počas tej
časti letu, ktorú vykonávala spoločnosť Austrian airlines) postúpi Austrian airlines s účinkami zachovania
lehôt - túto skutočnosť však nebolo možné preveriť, nakoľko odporca v 1. rade túto zmluvu odmietol
predložiť, Varšavský dohovor totiž nevylučuje, aby si spolupracujúci dopravcovia upravili niektoré otázky
samostatne, za predpokladu, že nebudú odporovať ustanoveniam Dohovoru- viď čl. 33 Dohovoru).
Napokon to, že reklamácia bola uplatnená ešte pred novembrom 1999 - t.j. pred doručením listu zo
dňa 15.11.1999 (ako to posúdil súd prvého stupňa v pôvodnom rozhodnutí zo dňa 29.5.2007) svedčí
aj skutočnosť, že reklamáciu už začala pôvodne vybavovať a prešetrovať spoločnosť Delta airlines,
ktorej navrhovateľ doložil potvrdenie o "neopraviteľnosti" kufra a to dňa 2. 6. 1999, ďalší doklad, ktorý
doložil navrhovateľ bol palubný lístok, čo vykonal dňa 18. 6. 1999 a následne doložil aj ohodnotenie
poškodených a chýbajúcich vecí v celkovej výške 41 500 SK. Z dokladov založených v spise potom
vyplýva, že najneskôr 9. 8. 1999 (najskôr, vzhľadom na absenciu reklamačného spisu, sa zistiť nedá) boli
všetky tieto podklady z Delta airlines zasielané odporcovi v 1. rade ( u odporcu v 1. rade vec vybavovala
M. S.). Navrhovateľ následne podľa vyrozumenia od odporcu v 1. rade, vyplnil a zaslal odporcovi v 1.
rade dňa 20. 9. 1999 Baggage Questionnaire (Dotazník batožiny), kde opätovne označil poškodené
veci a ich hodnotu. Všetky tieto úkony teda prebehli pred novembrom 1999.
Z uvedeného mal potom súd za to, že argument odporcu v 1. rade o tom, že navrhovateľ reklamoval
poškodenú a chýbajúcu batožinu až listom zo dňa 15. 11. 1999, a teda po uplynutí stanovených lehôt,
je nesprávny. Predmetný prípad reklamácie (vzhľadom na jeho špecifickosť) bolo potrebné podľa súdu
(v záujme ochrany spotrebiteľa a princípov spravodlivosti) vykladať tak, že navrhovateľ poškodenie a
odcudzenie časti batožiny reklamoval včas, t. j. ešte v máji 1999 (t.j. v 21 dňovej lehote) a to tým, že
reklamáciu uplatnil u odporcu v 2. rade a tým, že tento jej vybavenie postúpil odporcovi v 1. rade, o
čom riadne informoval navrhovateľa (ktorý už za takýchto okolností nebol povinný reklamáciu podávať
opätovne u odporcu v 1. rade). Týmto došlo k zachovaniu lehoty pre reklamovanie a to už dňom
uplatnenia reklamácie u odporcu v 2. rade, keďže ani odporca v 1. rade túto skutočnosť v reklamačnom
konaní nenamietal a reklamáciu ďalej vybavoval a riešil (odporca v 1. rade svojím následným správaním,
t. j. tým že pokračoval vo vybavovaní reklamácie, konvalidoval uvedený nedostatok miesta uplatnenia
reklamácie). Nemožno preto za danej situácie priznať ochranu odporcovi v 1. rade, keď tento v čase,
kedy mu bola reklamácia odstúpená na vybavenie, túto skutočnosť nenamietal a dokonca hodlal
aj navrhovateľa odškodniť. Na to, aby sa odporca v 1. rade za daného skutkového stavu zbavil
zodpovednosti za vzniknutú škodu, by musela nastať situácia, že už v čase obdržania reklamácie by
samotná spoločnosť Delta airlines oznámila navrhovateľovi, že nie je oprávnená na prejednanie jeho
reklamácie a zároveň mu oznámila, že sa reklamáciou nebude zaoberať, alebo samotná spoločnosť
Austrian airlines v čase obdržania reklamácie by oznámila navrhovateľovi, že ju neuznáva z dôvodu
oneskoreného uplatnenia. Keďže ani jedna z týchto spoločností tak nekonala (práve naopak obe
spoločnosti sa začali reklamáciou zaoberať a ju vybavovať) sami týmto postupom konvalidovali prípadné
nedostatky pri reklamácii a teda boli povinné reklamáciu aj riadne vybaviť. Iba takýto výklad umožňuje
navrhovateľovi, ako spotrebiteľovi, plné uplatnenie jeho práv, nakoľko sa tento v dobrej viere v tom čase
spoľahol na to, že reklamáciu uplatnil riadne a včas (nakoľko to v danom období nikto nespochybňoval).
Napokon neobstojí ani argument odporcu v 1. rade o nedodržaní písomnej formy reklamácie a z toho
dôvodu jej neplatnosti. V tomto smere súd poukazuje na to, že z článku 26 ods. 3 Varšavského dohovoru
skutočne možno vyvodiť požiadavku písomnej formy uplatnenia reklamácie (viď "....... učineno výhradou
napsanou na dopravní listine nebo nejakým jiným prípisem..."), avšak zároveň treba dodať, že citované
ustanoveniedohovorunesankcionujenedodržanietejtoformyneplatnosťouprávnehoúkonureklamácie.
Zároveň nielenže nedodržanie písomnej formy dohovor nesankcionuje neplatnosťou úkonu reklamácie,
ale už zo samotného faktu, že reklamácia bola postúpená na vybavenie od Delta airlines odporcovi v
1. rade preukazuje, že postúpenie muselo byť vykonané v písomnej forme (postúpenie spravidla savykonáva v písomnej forme, najmä pokiaľ obe letecké spoločnosti mali sídla na inej adrese). Len sotva
si možno predstaviť postúpenie vybavenia reklamácie uskutočnené ústnou formou.
Vzhľadom na vyššie uvedené mal potom súd za to, že 1. navrhovateľ reklamoval nielen oneskorené
dodanie batožiny, ale aj jej poškodenie a odcudzenie vecí, 2. navrhovateľ tak urobil včas, t. j. v 21 dňovej
lehote (hoci u iného subjektu, avšak z dôvodu postúpenia vybavenia reklamácie možno konštatovať
zachovanie tejto lehoty), 3. z dôvodu postúpenia vybavenia reklamácie bola dodržaná aj písomná
forma, pričom dohovor aj jej prípadné nedodržanie nesankcionuje neplatnosťou, 4. odporca v 1. rade sa
následnereklamáciouajskutočnezaoberalariešilju,čímodstránil(konvalidoval)ajprípadnénedostatky
spadajúce do obdobia pred odstúpením vybavenia reklamácie spoločnosťou Delta airlines.
Za daného stavu bolo potom možné vyvodiť prípustnosť žaloby o náhradu škody voči odporcovi v 1.
rade za poškodenú a stratenú batožinu pri preprave navrhovateľa na trati Brusel - Viedeň realizovanej
dopravcom - odporcom v 1. rade.
Pokiaľ ide o výšku škody súd poukazuje na články 3,4 a 22 Varšavského dohovoru.
Podľa čl. 3 Dohovoru při dopravě cestujících musí být vydána letenka obsahující:
a) označení míst odletu a určení;
b) leží-li místa odletu a určení na území jediné Vysoké smluvní strany a předvídá-li se jedna nebo několik
zastávek na území jiného státu, označení alespoň jedné z těchto zastávek;
c) oznámení, kterým se upozorňuje, že pro dopravu cestujících, kteří podnikají cestu, jejíž konečné
určení nebo zastávka leží v jiné zemi než v zemi odletu, může platit Varšavská úmluva, která upravuje
a ve většině případů omezuje odpovědnost dopravce za usmrcení nebo úhonu na těle, jakož i za ztrátu
nebo poškození zavazadel.
Pokud nebude prokázán opak, letenka je důkazem o uzavření a podmínkách dopravní smlouvy.
Chybějící letenka, její nesprávnost nebo ztráta nemá vliv ani na existenci, ani na platnost dopravní
smlouvy, pro kterou budou i tu platit předpisy této Úmluvy. Nastoupí-li však se souhlasem dopravce
cestující do letadla, aniž mu byla vydána letenka, anebo neobsahuje-li letenka upozornění předvídané
v odstavci 1 c) tohoto článku, nebude dopravce oprávněn dovolávat se ustanovení článku 22.
Podľa článku 4 Dohovoru:
Při dopravě zapsaných zavazadel musí být vydána průvodka pro zavazadla, která, není-li spojena s
letenkou vyhovující ustanovení článku 3 odstavce 1 nebo není-li obsažena v letence, musí obsahovat:
a) označení míst odletu a určení;
b) leží-li místo odletu a určení na území jediné Vysoké smluvní strany a předvídá-li se jedna nebo několik
zastávek na území jiného státu, označení alespoň jedné z těchto zastávek;
c) oznámení, kterým se upozorňuje, že pro dopravu, jejíž konečné určení nebo zastávka leží v jiné
zemi než v zemi odletu, může platit Varšavská úmluva, která upravuje a ve většině případů omezuje
odpovědnost dopravce za ztrátu nebo poškození zavazadel.Průvodka pro zavazadla je, pokud nebude prokázán opak, důkazem o zápisu zavazadel a o podmínkách
dopravní smlouvy. Chybějící průvodka, její nesprávnost nebo ztráta nemá vliv ani na existenci ani na
platnost dopravní smlouvy , pro kterou budou i tu platit předpisy této Úmluvy. Převezme-li však dopravce
zavazadla, aniž byla vydána průvodka, nebo neobsahuje-li průvodka [ledaže by byla spojena s letenkou
anebo obsažena v letence vyhovující ustanovení článku 3, odstavce 1 c)] upozornění požadované podle
odstavce 1 c) tohoto článku, nebude dopravce oprávněn dovolávat se ustanovení článku 22 odstavce 2.
Podľa článku 22 Dohovoru:
Přidopravěosobjeodpovědnostdopravcezakaždéhocestujícíhoomezenanačástkudvousetpadesáti
tisíc franků. Lze-li podle právního řádu soudu, na nějž věc byla vznesena, stanovit náhradu ve formě
důchodu,nesmíjistinadůchodupřesahovatdvěstěpadesáttisícfranků.Nicméněmůžecestujícístanovit
zvláštní úmluvou s dopravcem vyšší hranici odpovědnosti.
Při dopravě zapsaných zavazadel a nákladu je odpovědnost dopravce omezena na částku dvou set
padesáti franků za kilogram, neučiní-li cestující nebo odesilatel, odevzdávaje zásilku dopravci, zvláštní
prohlášení o zájmu na dodání do místa určení a nezaplatí-li popřípadě příslušný poplatek. V tomto
případě bude dopravce povinen platiti až do výše udané částky, neprokáže-li, že tato částka je vyšší než
skutečný zájem cestujícího či odesilatele na dodání do místa určení.
Dojde-li ke ztrátě, poškození nebo zpoždění části zapsaných zavazadel nebo nákladu, či jakéhokoli
předmětu v nich obsaženého, přihlíží se pouze k celkové váze příslušné zásilky či zásilek při stanovení
hranice odpovědnosti dopravce. Je-li však ztrátou, poškozením nebo zpožděním části zapsaných
zavazadel nebo nákladu, či v nich obsaženého předmětu, ovlivněna hodnota jiných zásilek krytých
touž průvodkou pro zavazadla nebo týmž leteckým nákladním listem, musí se při stanovení hranice
odpovědnosti přihlížet k celkové váze těchto zásilek.
Pokud jde o předměty, jež si cestující opatruje sám, je odpovědnost dopravce omezena na pět tisíc
franků u každého cestujícího.
Hranice stanovené tímto článkem nebrání soudu, aby podle svého právního řádu přiznal navíc částku
odpovídající zcela nebo zčásti soudním útratám nebo jiným procesním výdajům, vynaloženým ze strany
žalobce. Toto ustanovení neplatí, jestliže výše přiznané náhrady škody, nepočítaje v to soudní útraty a
jiné procesní výdaje, nepřesahuje částku, kterou dopravce nabídl písemně žalobci do šesti měsíců ode
dne události, kterou byla způsobena škoda, anebo před zahájením sporu, došlo-li k němu později.
Částky uvedené v tomto článku ve francích jsou vyjádřeny v měnové jednotce, která se svou hodnotou
rovná šedesáti pěti a půl miligramu zlata o ryzosti devítiset tisícin. Tyto částky lze převádět na kteroukoli
státní měnu v zaokrouhlených číslech. Nejde-li o zlaté státní měny, převedou se tyto částky v případě
soudního řízení podle hodnoty těchto měn ve zlatě v den rozsudku.
V prejednávanom prípade (pokiaľ ide o samotnú výšku škody) navrhovateľ (napriek absencii
prepravných podmienok z obdobia spred 22.5.1999 na ktoré sa odvolával odporca v 1. rade, a teda
z dôvodu absencie prepravných podmienok spred tohto obdobia nemožno ani preukázať, či bolo
vôbec stanovené obmedzenie zodpovednosti prepravcu čo do výšky škody), argumentoval tým, že
obmedzenie (ak existovalo) bolo určené ako maximálna výška škody, ktorú si cestujúci môže požadovať,
pričom táto maximálna výška je určená z hmotnosti zapísanej batožiny. Nie je teda určená z hmotnosti
stratenej batožiny, či z hmotnosti poškodenej batožiny. Je stanovený horný limit vo výške hmotnosti
zapísanej batožiny. To znamená, že v prípade poškodenia jednej veci, ktorá má hmotnosť, napríklad
2 kg, ktorá sa nachádzala v zapísanej batožine o celkovej hmotnosti, napríklad 25 kg, je horný limit
vo výške 25x20=500 USD. Tento horný limit je teda stanovený bez ohľadu na to, koľko kusov vecí sa
stratilo, alebo koľko mali hmotnosť jednotlivé stratené veci. Teda v naznačenom príklade nie je horný
limit 2x20=40USD. Horný limit je 25x 20=500 USD. Uvedené, podľa navrhovateľa, vyplýva aj z praxeleteckých dopravcov, ktorí v prípade straty či poškodenia batožiny neskúmajú hmotnosť jednotlivých
kusov batožiny, ale jediným určujúcim činiteľom je výška hmotnosti zapísanej batožiny na batožinovom
lístku.
Na druhej strane podľa odporcu v 1. rade (pokiaľ ide o výšku škody, ktorá môže vzniknúť stratou alebo
poškodením časti batožiny pasažiera), Varšavský dohovor limituje výšku náhrady škody sumou 20 USD
pre každý kilogram. Rozhodné pre priznanie nároku bude porovnanie celkovej hmotnosti batožiny pri
odovzdaní na prepravu a hmotnosti batožiny v čase prevzatia pasažierom.
V tomto smere sa súd stotožnil s výkladom resp. s určovaním výšky škody tak ako argumentoval
odporca v 1. rade, avšak k tomuto výkladu by bolo možné pristúpiť až potom, ak by bolo možné na daný
spor aplikovať článok 22 Dohovoru upravujúci obmedzenie výšky náhrady škody dopravcu. Prípustnosť
článku 22 Dohovoru (t. j. obmedzenie výšky náhrady škody poskytovanej dopravcom) je však na mieste
len za predpokladu, že boli splnené podmienky uvedené v článkoch 3, 4 body c) Dohovoru.
Podľa citovaných ustanovení Dohovoru, ak letenka alebo sprievodka o batožine neobsahujú
upozornenie podľa písm. c) týchto článkov - t.j. ak neobsahujú oznámenie, ktorým sa upozorňuje, že
pre dopravu, ktorej konečné určenie alebo zastávka leží v inej krajine než v krajine odletu, môže platiť
Varšavský dohovor, ktorý upravuje a vo väčšine prípadov obmedzuje zodpovednosť dopravcu za stratu
alebo poškodenie batožiny, nemôže sa dopravca dovolávať článku 22 Dohovoru.
V posudzovanom prípade ani letenka, palubný lístok ani sprievodka o batožine (viď č.l. 10, 543, 553
spisu) neobsahovala údaj požadovaný článkom 3, 4 písm. c) Dohovoru a teda neobsahovali oznámenie,
že tu platí Varšavský dohovor, ktorý upravuje obmedzenie dopravcu za stratu alebo poškodenie batožiny.
Správne teda navrhovateľ argumentoval, že odporca v 1. rade nepreukázal, že by letenka alebo
sprievodka batožiny obsahovala upozornenie na obmedzenie zodpovednosti za škodu prepravcu a
vzhľadom k tomu, že v súdnom konaní odporca v 1. rade tvrdil, že jeho zodpovednosť je obmedzená,
bolo na jeho dôkaznej povinnosti, aby preukázal upozornenie na letenke či sprievodke pre batožinu.
Pokiaľ odporca v 1. rade túto skutočnosť nepreukázal, nemôže sa dovolávať obmedzenia zodpovednosti
podľa článku 22 Dohovoru.
Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potom irelevantné posudzovať a zaoberať sa obmedzením
zodpovednosti odporcu v 1. rade ohľadne výšky náhrady škody spôsobenej navrhovateľovi poškodením
a stratou časti batožiny (t.j. maximálnou výškou náhrady 20 USD/kg batožiny), a teda nebolo potrebné
vykonať váženie poškodených vecí.
V danom prípade teda odporca v 1. rade na to, aby sa mohol dovolávať tohto obmedzenia (t.j. článku
22 Dohovoru) by musel v konaní preukázať existenciu oznámenia o použití Varšavského dohovoru a
upozornenia o existencii ustanovení upravujúcich obmedzenú zodpovednosť dopravcu za škodu na
samotnej letenke alebo batožinovom lístku, čo sa mu však v konaní nepodarilo. Takýmto dôkazom nebol
ani listinný dôkaz na č.l. 22 spisu, z ktorého ako správne argumentoval navrhovateľ, nebolo možné zistiť
o aký dokument resp. výňatok z dokumentu (str. 4,5) ide, ani to či ide o dokument týkajúci sa prepravcu
Austrian airlines, nebolo zrejmé ani z akého obdobia pochádza, ani to, či platil v čase letu.
Za daných okolností podľa súdu odporca v 1. rade nesie zodpovednosť za škodu v plnej výške. V
tomto smere súd poukazuje na to, že vo veci nenariadil znalecké dokazovanie na ocenenie jednotlivých
poškodených a odcudzených vecí podľa zoznamu vecí (č.l. 11 spisu), nakoľko by to bolo podľa súdu už
v tomto štádiu konania nehospodárne, pričom náklady na znalecké dokazovanie by mohli presiahnuť aj
žalovanú istinu. Zároveň žiaden z účastníkov vykonanie znaleckého dokazovania nenavrhoval, pričom
zo strany účastníkov nebola spochybnená ani hodnota týchto vecí určená samotným navrhovateľom
a uvedená na súpise zoznamu vecí v celkovej výške 41.500,-Sk. Keďže (po čiastočnom späťvzatí
žalobného návrhu) predmetom konania zostala istina už len vo výške cca 15.557,-Sk (čo predstavuje
cca 1/3 celkovej výšky škody vyčíslenej navrhovateľom), bolo zrejmé, že je nadbytočné a nehospodárne(zbytočné predlžovanie už aj tak dlhého sporu) nariaďovať vo veci znalecké dokazovanie na určenie
presnej výšky škody resp. hodnoty odcudzených a poškodených vecí, keďže žalovaná istina (15.557,-
Sk) v pomere k celkovo vyčíslenej škode (41.500,-Sk) musí predstavovať minimálne spodnú
hranicu celkovej škody. Inými slovami nebolo sporné, že hodnota odcudzených a poškodených vecí
musí byť minimálne 15.557,-Sk. Táto suma napokon predstavuje aj výšku škody, ak by sme na
posudzovaný prípad aplikovali obmedzenú zodpovednosť dopravcu podľa článku 22 Dohovoru, pri
hmotnosti odcudzenej batožiny 18 kg (18 kg x 20 USD = 360 USD/516,40,-EUR po prepočte na SK
v roku 1999 a na EUR). Odškodnenie v uvedenej výške napokon ponúkal navrhovateľovi aj samotný
odporca v 1. rade v rámci mimosúdnych rokovaní a vybavovaní reklamácie.
Za daného stavu potom súd priznal navrhovateľovi na istine sumu 516,40,-EUR/15.557,-Sk titulom
náhrady škody za poškodenú a odcudzenú batožinu pri leteckej preprave na trase Brusel - Viedeň
vykonanej odporcom v 1. rade.
Pokiaľ ide o žalované príslušenstvo súd poukazuje na to, že tak ustanovenia Varšavského dohovoru ani
ustanovenia Občianskeho zákonníka splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej pri leteckej
preprave neustanovujú (resp. ustanovenia neupravujú splatnosť náhrady škody ako takej), a preto sa má
použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka všetkých
pohľadávok vrátane na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho
zákonníka sa teda týka aj tejto veci. Keďže v konaní navrhovateľ nepredložil žiadnu výzvu na náhradu
škody adresovanú odporcovi v 1. rade, súd prvý deň omeškania ustálil dňom doručenia žalobného
návrhu odporcovi v 1. rade na vyjadrenie súdom, t.j. dňom 14.4.2000 (č.l. 15 spisu). Vzhľadom na
uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo výške 516,40,-EUR aj úroky z omeškania z tejto
sumyvovýške17,6%p.a.(výškaúrokovzomeškaniaboladvojnásobokzákladnejúrokovejsadzbyNBS
v prvý deň omeškania dlžníka, §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb. v znení účinnom
k prvému dňu omeškania, základná sadzba NBS bola 8,80 % p.a.) od 14.4.2000 až do zaplatenia.
Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
O trovách konania súd rozhodol podľa §150 ods. 1 OSP. V zmysle citovaného ustanovenia ak sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Ako už bolo uvedené vyššie, predmetom pôvodnej žaloby bol nárok navrhovateľa voči odporcovi v 1.
rade na náhradu škody v celkovej výške 41.500,-Sk. V priebehu konania navrhovateľ zobral žalobný
návrh v časti späť, a po zastavení konania predmetom sporu zostal nárok na náhradu škody vo výške
15.557,-Sk/516,40,-EUR s prísl.
V prípade, ak by súd pri rozhodovaní o trovách konania neaplikoval (vzhľadom na špecifickosť
prejednávaného sporu) ustanovenie §150 OSP, tak by bolo potrebné rozhodovať trovy konania podľa
§146 ods. 2 OSP (pokiaľ ide o zastavenú časť konania) a §142 ods. 1 OSP (pokiaľ ide o rozhodnutie v
merite veci, ktorým súd priznal navrhovateľovi istinu 516,40,-EUR s prísl.). Inými slovami v zastavenej
časti konania by bolo potrebné priznať trovy konania odporcovi v 1. rade, nakoľko zastavenie konanie
procesne zavinil navrhovateľ tým, že v priebehu konania zobral žalobný návrh v časti späť. Pokiaľ išlo
o meritum veci (t.j. rozhodovanie o tej časti v ktorej konanie zastavené nebolo) tu by bolo potrebné
zase priznať trovy konania navrhovateľovi, nakoľko bol navrhovateľ v tejto časti konania plne úspešný.
Z uvedeného teda vyplýva, že v zastavenej časti konania by musel trovy platiť navrhovateľ odporcovi v
1. rade a v merite veci by trovy konania musel platiť odporca v 1. rade navrhovateľovi.Súd však, vzhľadom na špecifickosť predmetu sporu, rozhodol, že je namieste vo vzťahu k trovám oboch
účastníkov konania (tak v zastavenej časti konania ako aj v merite veci) aplikovať ustanovenie §150
OSP a trovy nepriznať ani jednému z účastníkov.
Aplikácia tohto ustanovenia (§150 OSP) prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky
predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
V danom prípade (ako to napokon vyplýva aj z obsahu spisu a doposiaľ vydaných rozhodnutí súdov)
išlo o spor v ktorom sa navrhovateľ domáhal od leteckého prepravcu náhrady škody za poškodenú a
odcudzenú batožinu, ktorá mu vznikla pri leteckej preprave vykonávanej odporcom v 1. rade. Špecifikom
predmetného sporu bola skutočnosť, že medzi účastníkmi konania prebiehali početné mimosúdne
rokovania (dokonca dospeli do fázy vypracovania dohody o urovnaní) o odškodnení navrhovateľa,
pričom tieto "stroskotali" tak zavinením navrhovateľa ako aj zavinením odporcu v 1. rade. Pôvodne
odporca v 1. rade ponúkol navrhovateľovi vyrovnanie vo výške 360 USD, ktoré v podstate predstavovalo
výšku škody, ktorú by navrhovateľ obdržal pri uplatnení obmedzenej zodpovednosti dopravcu za škodu
a pri váhe odcudzenej batožiny 18 kg (v podstate ide o sumu, ktorú napokon súd navrhovateľovi aj
reálne priznal). Rovnako tak spoločnosť Delta airlines bola ochotná navrhovateľovi doplatiť rozdiel
(resp. ponúkla doplatok) až do výšky 30 kg navrhovateľom deklarovanej (avšak nepreukázanej) váhy
prepravovanej batožiny. Navrhovateľ spočiatku toto ponúknuté vyrovnanie odmietol, nakoľko žiadal
zaplatenie celej výšky škody určenej nie podľa hmotnosti batožiny, ale podľa hodnoty poškodených a
odcudzených vecí. Následne však navrhovateľ napokon súhlasil aj s touto výškou odškodnenia, avšak
v tomto čase už odporca v 1. rade podmieňoval vyplatenie odškodnenia úhradou trov konania, ktoré
vznikli odporcovi v 1. rade, navrhovateľom. Keďže v danom prípade vyúčtované trovy odporcu v 1. rade
(vzhľadom na to, že išlo o zahraničný subjekt pri ktorom advokát komunikoval v cudzom jazyku a kde
výška odmeny za 1 úkon právnej pomoci bola dohodnutá na 1.900 ATS za 1 hodinu právnej pomoci) boli
neprimerane vysoké (resp. prekračovali mnohonásobne aj žalovanú pohľadávku), navrhovateľ za týchto
okolností odmietol ponúknuté mimosúdne vyrovnanie. Vyššie uvedené skutočnosti vzal potom súd v
úvahu pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov, a prihliadol k tomu, že predmetný spor bolo možné
(a spočiatku aj bola vôľa na oboch stranách) uzavrieť mimosúdne, a to nielen v čase pred začatím
súdneho konania ale aj v jeho počiatočnej fáze. K uzavretiu dohody však nedošlo pre správanie sa na
oboch stranách sporu.
V ďalšom súd prihliadol aj k tomu, aký postoj zaujali účastníci k prístupu k sporu a k predkladaniu
relevantných dôkazov. Dĺžka trvania sporu (a tým v podstate aj navyšovanie trov konania) bolo
spôsobené aj dôkaznou núdzou na strane oboch účastníkov konania. Kým navrhovateľ nepredložil
písomnú reklamáciu odcudzenia a poškodenia batožiny, nezdokladoval hmotnosť prepravovanej
batožiny (30 kg), zoznam odcudzených a poškodených vecí, s výnimkou nemožnosti opravy kufra,
dokazoval len ním napísaným súpisom vecí, odporca v 1. rade nepredložil reklamačný spis, ktorý bol
povinný až do ukončenia vybavenia reklamácie viesť, nepredložil prepravné podmienky účinné v čase
letu, nepredložil zmluvu, ktorú mal uzavretú s leteckou spoločnosťou Delta airlines. Nedostatok všetkých
týchto dôkazov potom smeroval k zbytočnému predlžovaniu súdneho sporu a navyšovaniu trov konania,
nakoľko bolo sťažené zisťovanie skutkových okolností prípadu. To následne umožňovalo neustále
meniť postoje oboch účastníkov k žalovanému nároku po skutkovej stránke (následkom uvedeného
bolo aj čiastočné späťvzatie žalobného návrhu zo strany navrhovateľa), ako aj neustále meniacu sa
právnu kvalifikáciu predmetu sporu (či je daná právomoc slovenských súdov, či odporca v 1. rade mal
spôsobilosť byť účastníkom konania, či bolo potrebné aplikovať ustanovenia slovenského Občianskeho
zákonníka alebo ustanovenia Varšavského dohovoru a pod.). Inými slovami nie príliš zodpovedný postoj
účastníkov konania k predmetu sporu a k predkladaniu dôkazov prispel k neúmernej dĺžke súdneho
konania a k navyšovaniu jeho trov. Preto bolo potrebné prihliadnuť aj k tejto skutočnosti.
Napokon nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že ak by súd uložil navrhovateľovi (pokiaľ ide
o zastavenú časť konania) povinnosť nahradiť odporcovi v 1. rade trovy konania, ich výška byniekoľkonásobne prevyšovala hodnotu priznanej pohľadávky, a v podstate celý spor by stratil svoj
zmysel a zostal by v rovine priznávania/nepriznávania trov konania, hoci jeho účelom bolo odškodnenie
práve navrhovateľa za to, že mu boli poškodené a odcudzené veci. Rovnako tak na druhej strane
(pokiaľ išlo o trov y navrhovateľa v merite veci), v čase rozhodovania súdu, výška žalovanej pohľadávky
neprevyšovala sumu 1.000,-EUR, a teda daný spor bolo možné kvalifikovať ako drobný spor, kde by
bolo možné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať aj ustanovenie §150 ods. 2 OSP.
Z vyššie uvedeného mal potom súd za to, že ak predmetom a cieľom sporu bolo skutočne
dosiahnuť odškodnenie navrhovateľa (poskytnúť mu spravodlivé odškodnenie), tento výsledok by nebol
dosiahnutý, ak by súd priznal niektorému z účastníkov trovy konania (nakoľko v konečnom dôsledku
by došlo k znevýhodneniu samotného poškodeného, ktorý by musel hradiť trovy vo väčšej výške než
mu bolo priznané odškodnenie). Zároveň vzhľadom na postoj účastníkov k mimosúdnemu ukončeniu
sporu, ako aj na postoj pri predkladaní dôkazov na oboch stranách, súd rozhodol tak, že bolo namieste
pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie §150 ods. 1 OSP a trovy nepriznať žiadnemu z
účastníkov konania. Iba týmto spôsobom, vzhľadom na špecifickosť tohto sporu, bolo možné dosiahnuť
priznanie spravodlivého odškodnenia skutočne poškodeného subjektu.
S poukazom na vyššie uvedené, súd rozhodol o trovách konania účastníkov (tak v zastavenej časti
konania ako aj v merite veci) tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolanievlehotedo15dníoddoručenianaOkresnýsúdBratislava
I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku len tým,
že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené / § 205a/
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.