Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. marec 2011

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 8C/116/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809202298
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kecseyová

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2011:7809202298.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Evou Kecseyovou, v právnej veci navrhovateľa ITALINOX

Slovakia, s.r.o., Ul. svornosti č. 100, Bratislava, IČO: 31 679 994, právne zast. JUDr. Antonom
Hencovským, advokátom, so sídlom v Bratislave, Zámocká č. 22, proti odporcom v 1. rade R. V., Y.. XX.
XX. XXXX, E. B., F. Č.. X a v 2. rade Q.. K. V., Y.. XX. XX. XXXX, E. B., E. Č.. XX, obaja odporcovia
právne zast. JUDr. Vladislavom Sisákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Skladná č. 14, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

Odporcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a náhradu trov konania vo výške 5.106,60 EUR, ktoré j e
navrhovateľ p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcov v 1. a 2. rade, v lehote

do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal priznania a vydania bezdôvodného obohatenia zo strany
odporkyne v 1. rade vo výške 18.617,07 EUR (560.858,- Sk) a zo strany odporcu v 2. rade vo výške
12.418,70 EUR (374.125,- Sk).

Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 11Cb/146/2003-101 zo dňa 25.10.2004, kde odporcov, každého
samostatne, zaviazal k úhrade tej ktorej žalovanej čiastky. Zároveň priznal navrhovateľovi i náhradu
trov konania, ktoré boli povinní v zmysle tohto rozsudku odporcovia v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a
nerozdielne, na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie právny zástupca odporcov v 1. a 2. rade a na základe tohto

odvolania Krajský súd v Košiciach odvolanie odmietol a zaviazal odporcov v 1. a 2. rade, aby do 3 dní
od právoplatnosti uznesenia uhradili navrhovateľovi trovy konania vo výške 502,06 EUR (15.125,- Sk).

ZtohtodôvoduavzmysletohtorozhodnutiaKrajskéhosúduvKošiciach,nadobudolrozsudoktunajšieho
súdu právoplatnosť dňa 06.09.2006.

Dňa 04.10.2006 bolo doručené tunajšiemu súdu dovolanie zo strany právneho zástupcu odporcov v
1. a 2. rade a následne, po splnení podmienok, bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky v Bratislave a tento uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.05.2006 zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.Uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 4Co/260/2007-206 zo dňa 31.10.2008 bol zrušený rozsudok
súdu prvého stupňa a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V zrušujúcom uznesení bolo uložené tunajšiemu súdu odstrániť vadu, ktorá po zohľadnení rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave, bola prenesená i do názoru Krajského súdu v
Košiciach a podľa ktorej bolo zistené, že došlo k odňatiu práva účastníka, konkrétne odporcom v 1. a 2.
rade takým postupom, že nebola poskytnutá dostatočná lehota na vyjadrenie sa k písomnému podaniu,
ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi odporcov v 1. a 2. rade na pojednávaní dňa 21.10.2004.
Nakoľko tunajší súd pojednávanie odročil len za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 25.10.2004,
vzhľadom na obsiahlosť materiálu jemu doručenému na pojednávaní, mu zo strany prvostupňového

súdu nebola umožnená lehota, v rámci ktorej by sa s predmetným podaním mohol riadne a úplne
oboznámiť. Za danej situácie, keďže ide o neodňateľné práva účastníka, odporcom v 1. a 2. rade
takýmto postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom a teda realizovať procesné práva, ktoré
Občiansky súdny poriadok účastníkovi, za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, priznáva.
Zároveň uložil tunajšiemu súdu, aby sa v ďalšom konaní vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami

uplatnenými odporcami v 1. a 2. rade vo svojom odvolaní a tiež umožniť účastníkom, resp. ich právnym
zástupcom, predniesť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci a až potom vo
veci znovu rozhodnúť.

Predmetná vec bola v priebehu odvolacieho konania preradená do registra "Co" a to na základe
rozhodnutia podpredsedu Krajského súdu v Košiciach, JUDr. Juraja Sopoligu, keďže zákonný sudca

namietol hodnotenie veci ako obchodnej a mal za to, že sa nejedná o spor medzi podnikateľmi, ani pri
ich podnikateľskej činnosti, ani o vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a jej spoločníkmi, štatutárnymi
orgánmi, vzniknutými zo vzťahu upraveného

Obchodným zákonníkom. Predmetom sporu je totiž vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému
došlo vyplatením odstupného po rozviazaní pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce.

Z tohto dôvodu bola vec po vrátení z Krajského súdu v Košiciach, na základe pokynu zákonnej sudkyne
JUDr. Ivety Farkašovskej, preradená do registra "C" a následne cez elektronickú poštu pridelená do
senátu JUDr. Jarmily Dušákovej.

Nakoľko sudkyňa JUDr. Jarmila Dušáková nesúhlasila s tým, že má vo veci konať, bola táto vec opäť

vrátená do senátu JUDr. Ivety Farkašovskej.

Konalo sa tak v dôsledku toho, že pôvodná zákonná sudkyňa, JUDr. Eva Kecseyová, bola v tom čase
dlhodobo práceneschopná a bolo potrebné v zmysle platného Rozvrhu práce, zabezpečiť i konania vo
veciach, ktoré už boli predtým ňou rozhodnuté.

Súd následne vyzval oboch účastníkov konania na predloženie písomného vyjadrenia, resp. stanoviska,

k predmetu veci s tým, že tieto boli doručené každému z nich v predstihu, za účelom oboznámenia sa.
Keďže vyjadrenia a stanoviská v čase, kým pôvodná zákonná sudkyňa bola práceneschopná, neboli
doručené obom stranám, túto vadu na pojednávaní dňa 01.02.2011 zákonná sudkyňa odstránila a
stanovila dostatočnú lehotu na zaujatie písomného stanoviska, resp. vyjadrenia, prípadne navrhnutie
dôkazov vo veci samej.

Na pojednávaní dňa 17.03.2011 právna zástupkyňa navrhovateľa trvala na podanom návrhu v celom
rozsahu a uviedol, že podľa jeho názoru rozhodnutie tunajšieho súdu bolo zrušené len z dôvodov
procesného pochybenia, ktoré však neovplyvňuje nijakým spôsobom podstatu prejednávanej veci. Ak
odporcoviav1.a2.radetvrdia,ževykonávalisvojučinnosťprenavrhovateľavrámcipracovno-právneho
vzťahu, ich pracovná náplň sa zhoduje s pracovnou náplňou aj so zamestnancom vo funkcii skladníka,

ktorý aj takúto funkciu v tomto čase vykonával. Z pohľadu navrhovateľa sa javí otázne, či odporcovia v1. a 2. rade vykonávali svoju činnosť ako zamestnanci, alebo ako konatelia spoločnosti, čo však z jeho
pohľadu bolo preukázané práve výpoveďou odporcov v 1. a 2. rade na pojednávaní dňa 21.10.2004,
kde uviedli, že takúto istú činnosť vykonával i zamestnanec - skladník. Taktiež poukázal na úmysel

úpravy výkonu funkcie konateľa, formou pracovnej zmluvy, ktorá rovnako vyplýva z výpovede odporcov,
keď uviedli, že spôsob, akým sa bude vykonávať funkcia konateľov, ako i náplň, bol prevzatý zo zmlúv
uzatváraných v Českej republike. Tieto zmluvy v Českej republike boli zamerané na výkon funkcie
konateľa. Pracovná zmluva odporcu v 2. rade je evidentne prepísaná v časti slova "riaditeľ". Predtým
sa tu nachádzalo iné slovo a to konkrétne "konateľ".

Právna zástupkyňa odporcov v 1. a 2. rade na tomto pojednávaní uviedla, že nesúhlasí s tvrdením
právnej zástupkyne navrhovateľa, čo sa týka výkonu funkcie konateľa v pracovnom pomere. Táto
skutočnosť vyplýva jednak z toho, že žiadna z pracovných zmlúv neobsahuje konkrétne vymedzenie
činností zamestnancov, resp. odporcov v 1. a 2. rade, ako zamestnancov a taktiež z toho, že odporcovia
preukázateľne vykonávali pre navrhovateľa činnosť zamestnancov, ktorá obsahovala odlišné práva a
povinnosti ako výkon funkcie konateľa. Záver navrhovateľa v tomto smere nie je správny aj z

toho dôvodu, že žiaden

právny predpis, platný a účinný v čase uzavretia pracovných zmlúv, nezakazoval konateľom spoločnosti,
aby boli zároveň aj zamestnancami spoločnosti, v ktorej sú konateľmi. Uvedenej skutočnosti nasvedčuje
aj súčasná právna úprava v Zákonníku práce, kde v § 7 ods. 3 je jasne uvedené, že konateľ môže
mať uzatvorenú pracovnú zmluvu so spoločnosťou, v ktorej funkciu konateľa vykonával. V tomto

štádiu konania nie je potrebné, aby sa súd zaoberal skúmaním skutkových a právnych skutočností,
relevantných pre rozhodnutie vo veci samej z dôvodu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
zrušil prvostupňové rozhodnutie len z titulu odňatia možnosti konať pred súdom. Úmysel odporcov v 1.
a 2. rade uzatvoriť pracovnú zmluvu na výkon funkcie konateľov nemôže v žiadnom prípade vyplývať
zo samotnej skutočnosti, že pri uzatváraní týchto zmlúv použili vzory materskej spoločnosti, ktorá mala

sídlo v Českej republike. Tieto vzory slúžili iba ako pomôcka na vypracovanie pracovných zmlúv.

Zároveň poukázala na to, že pokiaľ ide o ich vyjadrenie zo dňa 11.02.2011, rozšírenie činností, ktoré
vykonávali odporcovia ako zamestnanci pre navrhovateľa, v tomto prípade sa nejedná o neodôvodnené
rozšírenie pôvodného vyjadrenia, ale len o konkretizáciu a bližšiu špecifikovaniu povinností, ktoré
mali odporcovia v 1. a 2. rade, ako zamestnanci navrhovateľa. Sám navrhovateľ napokon nevylučuje

skutočnosť, že konateľ spoločnosti môže mať s touto spoločnosťou uzavretú aj pracovnú zmluvu,
na základe ktorej vykonáva práva a povinnosti zamestnanca. V takomto prípade sa nesmú kryť
práva a povinnosti zamestnanca s právami vyplývajúcimi z funkcie konateľa. Navrhovateľovi sa
žiadnym vyjadrením doteraz nepodarilo relevantným spôsobom preukázať tvrdenia o tom, že skutočne
odporcovia v 1. a 2. rade vykonávali funkciu konateľov v pracovnom pomere. Navrhovateľ sa vo

svojom petite návrhu domáha vydania bezdôvodného obohatenia a to titulom neplatnosti pracovných
zmlúv. Týmto bezdôvodným obohatením má byť iba vrátenie vyplateného odstupného, ktoré bolo
vyplatené pri skončení pracovného pomeru. Toto odstupné však nevyplýva priamo z pracovnej zmluvy,
ale až pri skončení pracovného pomeru. Z toho nepochybne vyplýva, že pokiaľ sa chcel navrhovateľ
účinne domôcť tohto svojho nároku, mohol tak urobiť jedine návrhom o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru, podanej v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Táto
lehota je prekluzívna.

Z ich pohľadu sa javí, že v tomto konaní sám navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom,
že odporcovia vykonávali funkciu konateľov v pracovnom pomere, aj v dôsledku nesprávnej právnej
kvalifikácie a nedostatku predmetu sporu v tomto konaní a preto považujú návrh za nedôvodný a žiadali

ho v celom rozsahu zamietnuť.

Odporkyňa v 1. rade na tomto pojednávaní uviedla, že ak sa navrhovateľ odvoláva na ich vyjadrenie
z roku 2004, kedy vykonávali práce pre navrhovateľa obaja osobne, nakoľko nemali dostatok
zamestnancov a práce sa na začiatku rokov 1993 až 1994 len rozbiehali, pre nedostatok zamestnancov
obaja vykonávali i manuálne práce a to aj v rozsahu celého týždňa, teda 7 dní. Zabezpečovali aj práce,

ktoré vôbec nezodpovedali pracovnému zaradeniu (upratovanie a pod.) a taktiež odporca v 2. rade, aknebol prítomný pracovník k vysokozdvižnému vozíku, tieto práce vykonával sám. Čo sa týka vzorov
pracovnýchzmlúv,ktorémaliprevziaťzČeskejrepubliky,potvrdila,ževtomčase,nakoľkosapredmetná
firma len zakladala a rozbiehala, neboli ešte skúsenosti na tunajšom trhu ani čo sa týka zakladania firiem

a výkonu činností, prípadne uzatvárania zmlúv a jej bratranec pracoval v Čechách, kde

už mal k dispozícii typy zodpovedajúce zmluvám aké potrebovali a tieto po následnej úprave aj použili.
V tom období sa vlastne firma len zakladala a dá sa povedať, že ona, ako odporkyňa v 1. rade a
taktiež aj odporca v 2. rade, zabezpečili kvalitu výrobkov a odbyt na trhu, ba aj dostatok záujemcov o
ich služby. Ani jedna dcérska spoločnosť majiteľa, pána G., v zahraničí nemala takú úspešnosť, ako

práve táto, keďže pokrývali dopyt vo výške 50 %. K tomuto sa dopracovali na základe ich pracovných
úspechov, hlavne tým, keď samy zabezpečovali osobne i v rámci svojho voľného času a nad rámec
povinností ako konateľov činnosť v tomto podniku. Poukázala i na to, že nikdy ani jej, ani odporcovi
v 2. rade nebolo vytknuté zo strany pána G., na valnom zhromaždení, že by vykonávali svoju prácu
nekvalitne alebo sa dopustili nejakých pochybení. Mzda, ako zamestnancom, im bola riadne vyplácaná
pravidelne, ba ku koncu roku, ak boli dobré hospodárske výsledky, boli im prideľované odmeny. Nikdy

predtým, ani po podaní návrhu, ani jedného z odporcov pán G. neinformoval o tom, že by mal námietky
voči uzavretej pracovnej zmluve, jej obsahu a to i napriek tomu, že vlastne podstatou tohto konania je
bezdôvodného obohatenie a neplatnosť pracovnej zmluvy. Táto bola riadne uzavretá a podľa jej názoru
im patrí odstupné z dôvodu výpoveďou ukončeného pracovného vzťahu.

Odporca v 2. rade poukázal na to, že má vedomosti, že pracovné zmluvy boli riadne uznané a

akceptované,pretožestáleobdržaliiplatobnédekréty,ktorésatýkaliprípadnéhozvyšovaniaplatu,takže
nie je možné hovoriť o tom, že by pracovné zmluvy boli uzavreté neplatne, ako to uvádza navrhovateľ.

Právna zástupkyňa navrhovateľa opätovne poukazovala na to, že z pracovných zmlúv nijakým
spôsobom nevyplýva presné vymedzenie činností odporcov v 1. a 2. rade a podľa názoru navrhovateľa
vymedzenie činností konateľov vyplýva zo samotného § 3 Obchodného zákonníka, ktorý sa týka

obchodných spoločností.

Súd predmetný právny vzťah posúdil v súlade s ust. § 14 ods. 2, § 29 ods. 1, § 269 Zákonníka práce,
§ 13 ods. 1, § 64 ods. 3, § 66 ods. 2, § 133 ods. 1, 2, 3 § 134, § 261 ods. 3 písm. a), § 263 ods. 1
Obchodného zákonníka.

Podľa ust. § 14 ods. 2 Zákonníka práce, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na

právne úkony, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľaust.§29ods.1Zákonníkapráce,vpracovnejzmluvejezamestnávateľpovinnýsozamestnancom
dohodnúť:

a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma,

b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú jednotku alebo inak určené miesto),

c) deň nástupu do práce.

Podľa ust. § 269 Zákonníka práce, pracovnoprávny vzťah nemôže vzniknúť medzi manželmi.

Podľa ust. § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je podnikateľ fyzická osoba, koná osobne alebo za
neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Podľa ust. § 64 ods. 3 Obchodného zákonníka, osoby, ktoré konali v mene spoločnosti pred jej vznikom,

sú povinné vyhotoviť zoznam právnych úkonov, ktoré má spoločnosť schváliť tak, aby boli schválenév lehote podľa odseku 1. Ak spôsobili porušením tejto povinnosti škodu, zodpovedajú za ňu veriteľom
spoločne a nerozdielne

Podľa ust. § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva

alebo stanovy neurčujú inak, je vzdanie sa funkcie účinné odo dňa prvého zasadnutia orgánu, ktorý je
oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu nasledujúceho po doručení vzdania sa funkcie;
ak sa člen orgánu vzdá svojej funkcie na zasadnutí orgánu spoločnosti, ktorý je oprávnený vymenovať
alebo zvoliť nového člena orgánu, je vzdanie sa funkcie účinné okamžite. Ak orgán spoločnosti, ktorý je
oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu spoločnosti, nezasadne ani do troch mesiacov

od doručenia vzdania sa funkcie, je vzdanie sa funkcie účinné od prvého dňa nasledujúceho po uplynutí
tejto lehoty. Ak zákon neustanovuje alebo spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak, je odvolanie
z funkcie účinné prijatím rozhodnutia príslušným orgánom spoločnosti. Ak spoločnosti hrozí vznik škody,
je člen orgánu spoločnosti, ktorý sa vzdal funkcie, bol odvolaný alebo inak sa skončil výkon jeho funkcie,
povinný upozorniť spoločnosť, aké opatrenia treba urobiť na jej odvrátenie.

Podľa ust. § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac

konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak
spoločenská zmluva neurčuje inak.

Podľa ust. § 133 ods. 2 Obchodného zákonníka, konateľom spoločnosti môže byť len fyzická osoba.

Podľa ust. § 133 ods. 3 Obchodného zákonníka, obmedziť konateľské oprávnenia môže iba spoločenská
zmluva alebo valné zhromaždenie. Také obmedzenie je však voči tretím osobám neúčinné.

Podľa ust. § 134 Obchodného zákonníka, na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patrí
do pôsobnosti konateľov, sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva neurčí vyšší
počet hlasov.

Podľa ust. § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, medzi zakladateľmi obchodných spoločností,
medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ ide o vzťahy

týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel spoločníka,
medzi štatutárnym orgánom alebo členom štatutárnych a dozorných orgánov spoločnosti a obchodnou
spoločnosťou, ako aj vzťahy medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou pri zariaďovaní záležitostí
spoločnosti a záväzkové vzťahy medzi prokuristom a spoločnosťou pri výkone jeho poverenia.

Podľaust.§263ods.1Obchodnéhozákonníka,stranysamôžuodchýliťodustanovenítejtočastizákona

alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, §
273 ods. 1, § 276 až 289, § 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods.
4, 324, 341, 365, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods. 2, §
480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až
4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, § 676 ods. 1 a 2 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

Súd po doplnení dokazovania, v intenciách Krajského súdu v Košiciach, ako i Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v Bratislave, dospel k záveru, že svoje pôvodné rozhodnutie založil o skutočnosti,
ktoré neboli dostatočne v priebehu konania preukázané. Po dodatočnom vyhodnotení dôkazov, ako je
uvedené vyššie a hlavne zohľadňujúc vyššie uvedené paragrafy Obchodného zákonníka a Zákonníka
práce, má za to, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne a z toho dôvodu vlastne ani v priebehu

konania nemohol a ani neuniesol dôkazné bremeno. Predmetom sporu bola totiž skutočnosť, či môže
a či existoval pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 2. rade a ak áno, či z tohto
dôvodu im vznikol i nárok na odstupné po rozviazaní pracovného pomeru so samotným navrhovateľom.
Navrhovateľ spochybňoval možnosť uzavretia pracovného pomeru medzi konateľmi spoločnosti a
osobami, ktoré túto funkciu vykonávali v rámci pracovného vzťahu. Podľa navrhovateľa, funkcia "riaditeľ

spoločnosti" je z hľadiska svojho obsahu totožná s činnosťou, akú má vykonávať konateľ spoločnosti.Z ustanovenia § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka však nevyplýva jednoznačne záver, že ustanovenia
IV. dielu 1. hlavy 2. časti Obchodného zákonníka majú kogentný charakter. Kogentnosť ustanovenia
právnej normy znamená, že subjekty právneho vzťahu sa nemôžu od takéhoto ustanovenia odkloniť a

nemôžu jeho účinky vzájomnou dohodou vylúčiť.

Keďže každá obchodná spoločnosť sa zriaďuje na zmluvnom základe, teda podpísaním spoločenskej,
prípadne zakladateľskej zmluvy, alebo listiny, ak by bol právny záver navrhovateľa v tomto smere
správny, znamenalo by to, že všetky spoločenské zmluvy by museli mať len obsah striktne predpísaný
zákonom. Obchodný zákonník však zakladateľom spoločnosti poskytuje možnosť upraviť si mnohé

otázky odlišne od zákona a to buď v spoločenskej zmluve, alebo v stanovách. Pracovné zmluvy uzavreté
medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 2. rade v dňoch 26.10.1993 a 01.11.1993 boli uzavreté v
súlade s platnými predpismi v čase uzavretia týchto zmlúv. Keďže o obchodnom vedení spoločnosti na
rozhodnutie sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov a v čase uzatvárania týchto zmlúv boli spoločníkmi
odporcovia v 1. a 2. rade, zmluvy uzavreté ako pracovné je možné posudzovať ako zmluvy právoplatné,
čomu napokon nasvedčuje i skutočnosť, že v rozsahu týchto pracovných zmlúv a ich náplne v ďalšom

období vykonávali i svoju činnosť. O tom, že bola uzavretá takáto zmluva medzi účastníkmi konania
mal vedomosť i sám navrhovateľ a nijakým spôsobom nespochybnil platnosť tejto zmluvy, počas doby
trvania pracovného pomeru (10 rokov) a i podľa vyjadrenia odporcov v 1. a 2. rade, na základe
dobrých hospodárskych výsledkov, im priznával i odmeny v nim určenej výške. Ak vznikla pochybnosť
o tom, či je možné, aby konatelia vykonávali prácu pre spoločnosť v zamestnaneckom pomere, táto

skutočnosť bola vyvrátená, keď súd zohľadnil článok 10 spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti
s ručením obmedzeným zo dňa 21.10.1993, z ktorej vyplýva, že do pôsobnosti konateľa patrí najmä
obchodné vedenie spoločnosti vo všetkých veciach, ktoré nepatria do pôsobnosti valného zhromaždenia
aďalejvedeniezoznamuspoločníkov,informovaniespoločníkovjedenkrátzatrimesiaceozáležitostiach
spoločnosti, vykonávanie práva a povinností zamestnávateľa, rozhodovanie o použití

rezervného fondu, riadne spravovanie celého majetku spoločnosti, vrátane vedenia všetkých účtov
spoločnosti, zvolávanie zasadnutí valného zhromaždenia. Práve z tohto článku spoločenskej zmluvy
rámcovo vyplýva, ktoré z oprávnení konateľov sa považujú za obchodné vedenie spoločnosti a tiež, že
funkcia riaditeľa spoločnosti a ekonomického riaditeľa spoločnosti do pôsobnosti konateľov nepatrí.

Práve z vymedzenia rozsahu prác vykonávaných v rámci pôsobnosti spoločníka a konateľa je možné

rozlíšiť, v čom konkrétne sa líši náplň práce ako zamestnanca u toho ktorého z nich, teda že sa jedná
o práce, ktoré sa nestotožňujú s výkonom funkcie konateľa.

Ak navrhovateľ vo svojom písomnom stanovisku poukazoval na konkrétnu interpretáciu pojmu
"obchodné vedenie spoločnosti", je potrebné uviesť, že ako závislá práca v zmysle napádaných
pracovných zmlúv, nebola ani jedna z činností, na ktorú poukazoval, pretože obsah vykonávania

pracovných činností sa nijakým spôsobom nestotožňoval s výkonom vedenia spoločnosti. Je potrebné
zohľadniť i skutočnosť, že spoločnosť s ručením obmedzeným tak, ako každá iná právnická osoba,
je vlastne vytvoreným subjektom práva a preto môže smerovať navonok i dovnútra konať len
prostredníctvom konateľa, resp. konateľov. Štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac
konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak

spoločenská zmluva, alebo stanovy, neurčujú inak. Konateľov vymenúva valné zhromaždenie z radov
spoločníkov, alebo iných fyzických osôb.

Z týchto ustanovení teda vyplýva, že konateľom spoločnosti môže byť zásadne fyzická osoba, ktorá
aj napriek svojim právam a povinnostiam voči spoločnosti môže byť, zvyčajne aj býva, subjektom
iných právnych vzťahov, viac či menej spojených s jej činnosťou konateľa. Táto pozícia jej vyplýva

hlavne zo všeobecnej hmotnoprávnej zásady zmluvnej voľnosti a autonómie vôle subjektov práva.
Nezanedbateľnouskutočnosťouje,žefyzickáosobajespoločníkomspoločnostisručenímobmedzeným
a že bola ustanovená za štatutárny orgán spoločnosti, sama o sebe nebráni tomu, aby s touto
spoločnosťou uzavrela pracovný pomer, alebo iný pracovnoprávny vzťah, pokiaľ jeho náplňou nie je
výkon činnosti štatutárneho orgánu. Pokiaľ teda medzi spoločnosťou, ako samostatným subjektom

práva a fyzickou osobou, ako rovnako samostatným subjektom práva, v rovnakom čase existuje viacero
právnych vzťahov, je nutné každý z nich posudzovať individuálne a nezávisle na sebe.Z dokazovania, ktoré bolo vo veci vykonané vyplynulo, že odporcovia v 1. a 2. rade vykonávali ako
zamestnanci pre navrhovateľa, ako zamestnávateľa, bežné činnosti, zabezpečujúce každodenný chod
spoločnosti. S poukazom na ust. § 261 ods. 3 písm. a) Obchodného zákonníka, sa touto časťou

zákona spravujú, bez ohľadu na povahu účastníkov, záväzkové vzťahy medzi zakladateľmi obchodných
spoločností, medzi spoločníkmi a obchodnou spoločnosťou, ako aj medzi spoločníkmi navzájom, pokiaľ
ide o vzťahy týkajúce sa účasti na spoločnosti, ako aj vzťahy zo zmlúv, ktorými sa prevádza podiel
spoločníka. Vzťah medzi spoločnosťou a členom štatutárneho, alebo iného orgánu spoločnosti, alebo
spoločníkom pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej

zmluve, pokiaľ z ich dojednaní so spoločnosťou, alebo iných ustanovení zákona upravujúcich ich
povinnosti, nevyplýva iné určenie práva a povinnosti a to v zmysle § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka.

V čase vzniku pracovnoprávnych vzťahov u oboch odporcov bola právna úprava vzťahu medzi
spoločnosťou a štatutárnym orgánom pomerne benevolentná. V tom čase právny vzťah medzi
spoločnosťou a štatutárnym orgánom nebol vzťahom absolútne obchodno-právnym. Z ustanovenia §
134 Obchodného zákonníka vyplýva, že obchodné vedenie spoločnosti patrí do pôsobnosti konateľa,

resp. konateľov a aj toto ustanovenie vlastne potvrdzuje odporcami v 1. a 2. rade už zdôrazňovanú
skutočnosť,žefyzickáosoba,ktorájekonateľomspoločnosti,môžesospoločnosťou,vktorejtútofunkciu
vykonáva,uzavrieťpracovnúzmluvu,pokiaľjejpredmetombudevykonávaniečinnostíodlišnýchodtých,
ktoré vykonáva ako konateľ.

Je potrebné poukázať i na skutočnosť, že sám navrhovateľ nijako nemôže spochybniť a ani

nespochybnil, že počas 10-tich rokov od uzavretia napádaných pracovných zmlúv odporcovia v 1. a
2. rade na ich základe vykonávali pre neho, ako zamestnávatelia, závislú prácu. Navrhovateľ o týchto
pracovno-právnych zmluvách vedel a z jeho správania počas týchto 10-tich rokov vyplýva, že ich v plnej
miere ako platné a záväzné akceptoval. Skutočnosť, že navrhovateľ sa určenia absolútnej neplatnosti
predmetnýchpracovnýchzmlúvdomáhaažpo10-tichrokochichbezproblémovejexistencie,odporcovia

v 1. a 2. rade vo svojom podaní uviedli, že vzhľadom k ich nadštandardným dobrým osobným vzťahom
nikdy nedošlo k nijakým výtkam, čo sa týka kvality odvádzanej práce, ba naopak, z toho dôvodu im boli
priznávané i odmeny ako dôkaz spokojnosti s ich vykonávanou prácou.

Vzhľadom k tomu, že súd nemal dôvod, na základe doplneného dokazovania, vysloviť či už absolútnu,
alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu, čo sa týka uzavretia pracovnej zmluvy medzi konateľmi

spoločnosti a spoločnosťou, ako zamestnancami, má súd za to, že nie je dôvod ani priznať v prospech
navrhovateľa bezdôvodné obohatenie z titulu neplatného právneho úkonu, o ktorú právnu kvalifikáciu
opiera svoj návrh, ako bol tento podaný na tunajší súd. V priebehu konania totiž nepreukázal navrhovateľ
opodstatnenosť svojho návrhu a ani nespochybnil nijakými dôkaznými prostriedkami skutočnosť, že
došlo k platne uzavretej pracovnej zmluve medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 2. rade, ba naopak,

ak počas doby 10-tich rokov od uzavretia tejto zmluvy v takomto pracovnom pomere pôsobili obaja
odporcovia, vznikol im i nárok na odstupné po ukončení pracovného pomeru a teda nebol preukázaný
právnydôvodbezdôvodnéhoobohatenia,titulompriznaniaavyplateniaodstupnéhopreobochodporcov.

Súd vo veci rozhodol po zohľadnení vyššie uvedených skutočností a zákonných ustanovení tak, ako je
to uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý
mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie alebo
bránenie svojho práva, proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za podané odvolanie odporkyňou v 1.
rade vo výške 930,76 EUR, odporcom v 2. rade vo výške 620,89 EUR a z trov právneho zastúpenia

vo výške 3.554,95 EUR.Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z 10 úkonov poskytnutej právnej pomoci: prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné vyjadrenie k návrhu zo dňa 16.08.2004, účasť na
pojednávanídňa21.10.2004aúčasťnapojednávanídňa25.10.2004,pričomhodnotajednéhoprávneho

úkonu predstavuje sumu 373,91 EUR v súlade s ustanovením vyhlášky č. 163/2002 Z.z.; odvolanie zo
dňa 01.03.2005 a dovolanie zo dňa 04.10.2006, pričom hodnota jedného právneho úkonu predstavuje
sumu 234,85 EUR, v súlade s ustanovením vyhlášky č. 655/2004 Z.z.; písomné vyjadrenie zo dňa
21.12.2009, účasť na pojednávaní dňa 01.02.2011, písomné vyjadrenie zo dňa 11.02.2011 a účasť na
pojednávaní dňa 17.03.2011, pričom hodnota jedného právneho úkonu predstavuje sumu 234,87 EUR,

v súlade s ustanovením vyhlášky č. 655/2004 Z.z. + režijný paušál 4 x 4,51 EUR + 1 x 4,98 EUR + 1 x
5,44 EUR + 1 x 6,95 EUR + 3 x 7,41 EUR v súlade s ust. § 19 ods. 3 citovanej vyhlášky + 20 % DPH
zo sumy 2.962,46 EUR t.j. 592,49 EUR.

Súd takto rozhodol i v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie cestou tunajšieho

súdu na Krajský súd v Košiciach, do 15 dní od jeho doručenia,

v 3. vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že po a/ v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.