Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/42/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813208654
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813208654.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom
Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 44703015, zastúpeného spoločnosťou Havel, Holásek &
Partners s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36856584,
proti povinnému: G. X., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. X. D. XX/XX, XXX XX J. P. X., štátny občan SR,
o vymoženie 3.974,13 Eur s prísl., na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov

nad Topľou č. k. 11Er/1688/2013-20 zo dňa 10.10.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Jozefa Kaducha o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 16.8.2013
doručenú tamojšiemu súdu dňa 21.8.2013 zamietol.

Ako dôvod okrem iného uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáha
voči povinnému vymoženia istiny vo výške 3.974,13 eur s príslušenstvom na podklade exekučného
titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Slovenského rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2011-6230 zo dňa 5.5.2013. Exekučný súd v zmysle
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ich súlad resp. rozpor so zákonom a dospel k
záveru, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nemožno vyhovieť. Z pripojených listinných
dôkazov, najmä zo zmluvy o splátkovom úvere a všeobecných obchodných podmienok zistil, že dňa
22.11.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá zmluva o splátkovom
úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. V zmysle bodu 18. Všeobecných obchodných podmienok
sa banka a klient dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo zmluvy, bude prejednávať

a rozhodovať rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť
legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom. Túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v prospech spotrebiteľa,
pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na
jej spojenie so zmluvou predloženou mu na podpis spolu s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj

rozhodcovskémukonaniu,akhovyvolaldodávateľ.Tojepravdepodobneajnajčastejšiasituácia,pretože
dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený
v zmluvných podmienkach ešte
pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy
uvádzať. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o
objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje i množstvo exekučných vecí s obdobným

skutkovým základom, vedených na tamojšom súde, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly
v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú dávku podobnosti, čo naznačuje istúväzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o
dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľov zo strany rozhodcov. Nakoľko právnym
predchodcom oprávneného bola Slovenská sporiteľňa a.s., exekučný súd prihliadol aj na ustanovenia

zákona vzťahujúceho sa na vykonávanie činnosti dodávateľa. Zo zákona o bankách vyplýva pre banku
jedine povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Ustanovenie bodu
18 Všeobecných obchodných podmienok však neobsahuje návrh banky na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, ale rovno rozhodcovskú zmluvu - rozhodcovskú doložku, bez možnosti jej ovplyvnenia
spotrebiteľom - klientom. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne

vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces pred ústavným súdom. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na
rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom, neexistujúcom právnom úkone,
exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že je vydaný v rozpore so zákonom a
preto v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie. Predovšetkým namietal, že súd prvého
stupňa svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazuje na ustanovenie § 35 zák. č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmavať
podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu. Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov v zmysle § 44 ods.2 zákona č. 244/2002 Z. z.. Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský
rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať
s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by súd

porušil zásadu rovnosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade uplatňovania
práva oprávneným na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Má za to, že k
posúdeniu rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v danom konkrétnom prípade nemožno
dôjsť eurokonformným výkladom. Poukázal na skutočnosť, že zo strany Slovenskej republiky došlo k
nesprávnemu prekladu tejto časti prílohy Smernice a na oporu svojich tvrdení dal do pozornosti rôzne

jazykové mutácie prílohy Smernice bod 1 písm. q/. Ďalej poukázal na ustanovenie § 93b ods. 1 zákona
č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého si Slovenská sporiteľňa (pôvodný oprávnený) ako banka plnila zákonnú povinnosť
ponúknuť klientom uzavretie rozhodcovskej zmluvy. S odkazom na argumentáciu v literatúre o
extenzívnom výklade § 4 zákona o rozhodcovskom konaní č.

244/2005 Z. z. je odvolateľ toho názoru, že podpísaním hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na všeobecné
obchodné podmienky, je platne dojednaná rozhodcovská doložka a v danom prípade je dodržaná aj jej
písomná forma, poukazujúc tiež na § 273 ods.1 Obchodného zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd
zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že poverenie pre súdneho exekútora udelí, alternatívne aby
rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby odvolací

súd v prípade potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa pripustil dovolanie, nakoľko je toho názoru,
že vo veci ide o otázky zásadného právneho významu, ktoré špecifikoval takto:

1./ „Je možné posudzovať rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených do
31.12.2007 na základe §53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keď toto ustanovenie nadobudlo

účinnosť dňom 1.1.2008 a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka sa na právne vzťahy, ich vznik a
nároky vzťahuje doterajšia právna úprava?“.
2./ „ Je možné pod ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka rozumieť stav,
ktorý umožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť nápravu prípadného nesprávneho rozhodcovského rozsudku
procesnými prostriedkami uvedenými v Zákone o rozhodcovskom konaní?“.

3./ „Je dodržaná písomná forma rozhodcovskej doložky, ak bola dojednaná v hlavnej zmluve s odkazom
na všeobecné obchodné podmienky, ktoré neboli osobitne podpísané?“.

Povinný sa na odvolanie oprávneného nevyjadril.

Zákonná sudkyňa, ktorej bola vec daná na vybavenie, podanému odvolaniu nevyhovela a v súlade s §
374 ods. 4 O.s.p. postúpila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania, či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213
ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný

dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných
dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady
konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je
opodstatnené.

Pre konečné rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci má zásadný význam skutočnosť, že
rozhodcovská doložka uvedená v čl. 18 Všeobecných obchodných podmienok nebola platne uzavretá
a aj v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 sa mohli posudzovať spotrebiteľské zmluvy uzavreté podľa
Obchodného zákonníka podľa ustanovení § 3, § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení v
tom čase platnom.

Zmluva o úvere zo dňa 22.11.2006 uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným,
je z hľadiska svojho obsahu úverovou zmluvou upravenou v ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, ktorá sa v súlade s § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka spravuje Obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov

záväzkového vzťahu. Pokiaľ bola však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky
pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona
číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon je lex specialis vo vzťahu k Obchodnému
zákonníku. Obchodný zákonník sa preto aplikuje len na tie práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré
nie sú osobitne upravené Zákonom o spotrebiteľských úveroch. Použitie Občianskeho zákonníka bolo

však v období od 25.11.2004 do 31.12.2007 prípustné len podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.
j. v prípadoch, ak niektoré otázky nebolo možné riešiť podľa Obchodného zákonníka.

Platnosť rozhodcovskej doložky dojednanej vo Všeobecných obchodných podmienkach (v čl. 18) sa
musí posudzovať tak podľa ustanovení § 3, 4 a 5 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. -

ďalej len ZoRK, ako aj podľa ustanovení § 3, § 39 a § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
ku dňu 22.11.2006.

Podľa § 4 ods. ZoRK, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je
neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente

podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne vymienených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Podľa § 4 ods. 3 ZoRK, možno nedodržanie písomnej formy
rozhodcovskej zmluvy nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr
do začatia konania o veci samej

v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomocí rozhodcovského súdu.

V preskúmavanej veci zmluva o splátkovom úvere zo dňa 22.11.2006, podpísaná právnym
predchodcom oprávneného a povinným, neobsahuje takúto rozhodcovskú zmluvu. V zmluve je len
vyhlásenie o tom, že povinný ako klient vyhlasuje, že sa oboznámil so Všeobecnými obchodnými

podmienkami, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Rozhodcovská doložka je uvedená len v
nepodpísaných Všeobecných obchodných podmienkach. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v
spise nie je však zistiteľné, že by Všeobecné obchodné podmienky tvorili so samotnou zmluvou jediný
dokument, alebo že by ich uzavretiu predchádzal postup upravený v skôr citovanom ustanovení § 4 ods.
2 ZoRK. V každom prípade Všeobecné obchodné podmienky neboli účastníkmi osobitne podpísané.

Preto rozhodcovská zmluva vo forme rozhodcovskej doložky, uvedená v článku 18. Všeobecných
Obchodných podmienok je neplatná, pre jej nepodpísanie zmluvnými stranami.

Právne dôsledky nedodržania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy obdobným spôsobom riešil
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011, ako aj

v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Podľa tohto uznesenia „pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednaťrozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky,
či rozhodcovský
rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný

tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia
neprípustný“ ... „Ak v preskúmavanej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd

a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu,
akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu
„rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a

nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je tu irelevantná“.

Aj v prípade, že by rozhodcovská zmluva, či doložka bola podpísaná, boli v preskúmavanej veci splnené
podmienky pre záver, ktorý považuje rozhodcovskú doložku, ktorá vyžaduje od povinného, aby všetky

spory riešil v rozhodcovskom konaní, za nekalú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa.

Ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 22.11.2006 účastníkmi tohto konania neobsahoval ani Zákon o ochrane
spotrebiteľa, ani Občiansky zákonník, ale ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, či Obchodný zákonník

ustanovenia, na základe ktorých by bolo možné posudzovať prijateľnosť zmluvných dojednaní riešiacich
právomoc subjektu oprávneného rozhodovať o právach a povinnostiach z tejto zmluvy. Až s účinnosťou
od 1.1.2008 bolo do Občianskeho zákonníka zapracované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/, ktoré
špecifickým spôsobom prevzalo zásadu upravenú v Prílohe k článku 3 ods. 3 bod 1, písm. q/ Smernice
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá

označila za nekalú podmienku takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebo bránenie v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.

Avšak vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii,

sú považované súdy v Slovenskej republiky ako vnútroštátne súdy
členského štátu Európskej únie, za súčasť súdneho systému Európskej únie. Zmluva o
pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.

Podľa čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/EHS zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná

je považovaná za neprimeranú, ak v rozpore s požiadavkou primeranosti spôsobuje významnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, ktoré vyplývajú z danej zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
Podľa čl. 3. ods. 2 vety prvej podmienka je vždy považovaná za nedohodnutú individuálne, pokiaľ bola
spísaná vopred, a spotrebiteľ
preto nemohol mať žiadny vplyv na obsah podmienky, najmä v súvislosti s vopred spísanou bežnou

zmluvou. Podľa čl. 3 ods. 3 príloha Smernice obsahuje informatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za neprimerané. V prílohe Smernice „Podmienky uvedené v čl.
3 ods. 3“ sa pod písmenom q/ ako príklad neprimeranej podmienky uvádza: „neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne

arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.“

Smernicu ES nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva nemá
horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť

vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky Súdny dvor
vo veci C-17/83 von Colson & Comman (tzv. nepriamy účinok smernice). Podľa rozsudku Európskeho
súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing S.A. proti La Comercial Internationale de AlimentationS.A. národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo špatne uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom
rozsahu interpretovať vo svetle a znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.

Pritom právo Európskej únie, a teda aj Smernicu o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ako aj vykonávajúcu národnú úpravu treba vykladať iba
v kontexte Európskej únie a nie práva národného.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej

zmluve, ktorá zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu, ktorá podľa spisových údajov nebola
individuálne dohodnutá, neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné ustanovenie je neplatné
podľa § 3 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, ktorých výklad má byť v súlade s čl. 3 ods. 3 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Naviac ani zo zmluvy zo dňa 11.10.2005, jej Dodatku č. 1, ani zo Všeobecných obchodných podmienok,

nie je zistiteľné, že by povinná pred, či po uzatváraní zmluvy bola poučená o rozdieloch medzi
rozhodcovským a súdnym konaním z hľadiska práv a povinností dlžníka, a povinná ako dlžníčka nemala
možnosť výberu týkajúcu sa prijatia tejto rozhodcovskej doložky.

Naviac odvolací súd aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa

4.6.2009 je toho názoru, že dojednanie právomoci rozhodcovského súdu
vzdialeného od miesta bydliska povinného viac ako 500 km je v prípade dohodnutia ústneho prejednania
veci je v rozpore s dobrými mravmi, keď výrazne zhoršuje postavenie spotrebiteľa v rozhodcovskom
konaní v porovnaní s jeho základnými právami súdneho konania. Pritom jedným z týchto práv je aj právo
na ústne prejednanie veci pred všeobecným súdom spotrebiteľa, ak je v postavení odporcu (§ 84 a 84

ods. 1 O.s.p.).

Za opodstatnenú nepovažuje odvolací súd ani obranu oprávneného týkajúcu sa
tvrdeného prekročenia právomocí exekučného súdu pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6
Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia skúmaním platnosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci
vyplývajúcej zo spotrebiteľského vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou -

spotrebiteľskou zmluvou, súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnene posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,

ak rozhodcovská zmluva bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomocí rozhodcovského súdu má v
spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriaci samostatne odvetvie
práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a

povinnostiach založený spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s
existenciou rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia § 21 ods. 2, alebo § 40 ods. 1 písm. c) zákona
číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov

rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ. Kým nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania, než spotrebiteľov,
znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc
rozhodcovského súdu v konkrétnej veci, v spotrebiteľskej veci tomu tak nie je. Aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť takéhoto exekučného titulu.Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 O.s.p. potvrdzuje napadnuté uznesenie ako vecne
správne.

V závere dôvodov odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd v prípade, ak napadnuté uznesenie
potvrdí, pripustil ním naformulované dovolacie otázky, keďže má za to, že sa jedná o vec zásadného
právneho významu.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ
nenastolenúalebovinýchsúvislostiachprezentovanúaprávneriešenúotázkutakýmspôsobom,ktorýje
významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej
povahy.

Z tohto hľadiska má rozhodnutie zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá
judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený
alebo ak odvolacím súdom bola určitá právna otázka posúdená inak, než je riešená v konštantnej
judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje odlišné riešenie tejto právnej
otázky (Zo súdnej praxe č. 4/2004).

V prejednávanom prípade odvolací súd nevzhliadol dôvod na pripustenie dovolania na oprávneným
položené otázky dovolaciemu súdu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažoval za
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Navyše v obdobných prípadoch už viackrát
rozhodoval v konečnom dôsledku aj Najvyšší súd SR v dovolacom konaní, pričom z jeho záverov

vychádzal odvolací súd aj v teraz prejednávanej veci (porov. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, 2
Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011). V tejto súvislosti odvolací súd osobitne poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013, ktoré ponúka
odpoveď na všetky oprávneným navrhnuté dovolacie otázky.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.