Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 19, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/80/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203719
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203719.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členiek

senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Daša Kontríková v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. 18C/48/2013-50 zo dňa 16. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia
náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 442,56 eur, ktorá mala žalobcovi
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica vo veci 13Er/110/2005 tým, že súd
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil
právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods.

1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i § 44 ods. 6, § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku. O náhrade
trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súd vychádzal zo skutkových zistení zo spisu Okresného súdu Senica spisová značka 13Er/110/2005.
Dňa 17.3.2005 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie vo veci oprávneného, žalobcu, proti povinnej T.O., W. XXX/X, U., pre vymoženie pohľadávky

v sume 533,76 eura (pôvodne 16.080,-Sk) s príslušenstvom. Okresný súd Senica poveril dňa 14.4.2005
vykonaním exekúcie súdneho exekútora Bc. Ivonu Babuškovú, so sídlom exekútorského úradu Lipová
7, Nové Mesto nad Váhom (poverenie číslo 5205 014766 *). Žalobca ako oprávnený podaním zo dňa
2.9.2010 doručeným súdu dňa 2.9.2010 navrhol zmenu súdneho exekútora JUDr. Ivony Babuškovej a
žiadal poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského
úradu Záhradnícka 62, Bratislava. Výzvou zo dňa 11.2.2011 vyzval Okresný súd Senica súdneho
exekútora JUDr. Ivonu Babuškovú, aby v lehote 15 dní oznámila, či si uplatňuje náhradu trov exekúcie,

nakoľko oprávnený dňa 2.9.2010 doručil súdu návrh na zmenu exekútora. Podaním zo dňa 16.2.2011
doručeným súdu dňa 21.2.2011 oznámila JUDr. Ivona Babušková Okresnému súdu Senica výšku trov
exekúcie a zaslala originál exekučného spisu. Okresný súd Senica uznesením číslo konania 13Er
110/2005-18 zo dňa 24.5.2011 vyhovel žiadosti žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútoraJUDr. Ivony Babuškovej a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
ktorému exekučnú vec postúpil na ďalšie konanie. Okresný súd Senica uznesením číslo konania
13Er 110/2005-29 zo dňa 6.6.2012 exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi

Krutému nepriznal náhradu trov exekúcie. Dňa 10.8.2012 podal žalobca ako oprávnený odvolanie zo
dňa 9.8.2012 voči uznesenie Okresného súdu Senica číslo konania 13Er 110/2005-29 zo dňa 6.6.2012.
Exekučná vec sa od 27.6.2013 nachádza na odvolacom súde.

Vecne súd argumentoval tým, že vykonaným dokazovaním nemal preukázané základné predpoklady

pre vznik nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Dňa 2.9.2010 bol Okresnému súdu Senica
doručený návrh na zmenu súdneho exekútora a Okresný súd Senica dňa 24.5.2011 rozhodol o
zmene exekútora. S prihliadnutím na znenie intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala právna úprava platná do
31.8.2005, ktorá neustanovovala zákonnú lehotu pre exekučný súd na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora. Predmetné exekučné konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Ohľadne

prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy
v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. K
rozhodnutiu o zmene exekútora sú potrebné podklady od pôvodného exekútora a bez potrebných
podkladov nie je možné včas rozhodnúť. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať
dôkazy aj bez návrhu účastníkov a po ich doručení bolo vo veci rozhodnuté. Rozhodovanie o zmene

súdneho exekútora nijako vzťahy medzi účastníkmi konania nemení a jeho vplyv na priebeh konania
nebol preukázaný. Pre rozhodnutie o zmene súdneho exekútora zákonná lehota neexistuje, a teda
nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola nedodržaná lehota na vydanie rozhodnutia,
keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval. Žalobca ako oprávnený v exekučnej
veci v danej lehote vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nepresadzoval zákonnými

možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Žalobca síce v žalobe uvádza urgencie
adresované exekučnému súdu a žiadosti o poskytnutie informácie o stave konania, avšak v predmetnom
exekučnom spise sa žiadne takéto podania žalobcu nenachádzajú (vychádzajúc z obsahu exekučného
spisu). Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v neistote a hrozila mu
akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o zmenu súdneho

exekútora do rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že
nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky,
keďže v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená právomoc
rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nepochybne o
žiadosti zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S poukazom na konkrétne okolnosti
prípadu sa postup Okresného súdu Senica nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy vzhľadom na objektívne dôvody, a to vykonanie potrebných

úkonov zo strany súdu nevyhnutných pre rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora. Navyše aj
po podaní návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora mal a mohol pôvodný súdny exekútor
pokračovať vo vymáhaní pohľadávky od povinného, na ktorú mal poverenie v záujme zachovania
kontinuity konania. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, konal riadne a
bez prieťahov, a preto možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom

k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu,
a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní
preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žiadnym spôsobom nepreukázal

ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na
preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za
následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé
následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na

základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať,
že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci vznikla akákoľvek majetková
škoda, či ujma. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca
si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a udržateľnosťou pohľadávky bez toho,aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky
dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu, kedy a akú komunikáciu vyvíjal s pôvodným súdnym exekútorom,

aké a kedy posielal urgencie exekučnému súdu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného
zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie.
Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného v exekučnom konaní na správu a udržateľnosť
pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Skutočnou
škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného reprezentujúca

majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu.
Žalobca svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval
a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie
porušenia práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s
prihliadnutím na dôvody uvedené vyššie. Rovnako ako pri vzniku majetkovej škody je poškodený

povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Nemajetková
ujma automaticky nezávisí len od nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od vyššie uvedených skutočností,
na základe ktorých nevidel súd dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie

kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu. Ďalej nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho
podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie

exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov.
Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody je vzťahom príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nepostačuje, ak je len sprostredkovaný.
Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako
(priama) príčina vzniku škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu, čo v

súdenom spore nebolo preukázané. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková
ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné

prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím

rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril

svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201

O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),zverejnenímvyhláseniatermínurozhodnutia
na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací

súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval
správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom
na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,
že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku

rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by
mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské
súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR
jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje,
že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány.
Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z

takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne
zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013. Odvolací sud poukazuje
na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012). Súd vo svojej rozhodovacej

činnosti na zákonom stanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky konkrétne okolností posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny
orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I ÚS 86/02). Z obsahu

exekučného spisu v prejednávanej veci vyplynulo, že Okresný súd Senica konal plynulo (konanie je
vyššie popísané), bez zbytočných prieťahov.

Základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci (vznik
škody, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným

postupom) musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola,
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy.
Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti

občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by
bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá
je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.Tiež je potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v
spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva

typových podaní žalobcom na súdy), že hmotno-právne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu sa
nenachádza žiaden dôvod (protiargument), vo vzťahu k argumentácii súdu prvého stupňa obsiahnutej v
napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní exekučného súdu sa lehota 30 dní na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora nevzťahovala, vzhľadom na ust. § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.

z. podľa ktorého konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.
augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Konanie na Okresnom súde v Senici začalo 17.3.2005
doručením žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného, žalobcu. Žalobca
teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a
to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na
základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v
celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý
rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.