Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. júl 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/642/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2606210421
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2606210421.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: JUDr. Martin Máčaj, advokát, Pribinova
25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, XXX XX Y., o vymoženie
537,07 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica č. k.
11Er/721/2006 - 14 zo dňa 08. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zastavil exekučné konanie a rozhodol, že súdnemu exekútorovi náhradu trov konania
nepriznáva. Zastavenie konania odôvodnil ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“),
pričom ďalej aplikoval ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
aj „ZoRK“), ako aj § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), § 2 zák. č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch, smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách z 05.04.1993, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci POHOTOVOSŤ, s.r.o. C-76/10
v bode 38., 43. odôvodnenia rozhodnutia a § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 OZ. Poukázal na to, že v
predmetnom konaní exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekútor bol poverený vykonaním
exekúcie. Jednalo sa o vymoženie 537,07 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie, pričom exekučný
súd ako prvostupňový súd preskúmal nielen úverovú zmluvu, ale aj neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy,

a to všeobecné podmienky poskytnutia úveru v bode 17., keď všetky spory, ktorý vzniknú zo zmluvy,
vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde,rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, ako to
vyplýva z bodu a) predmetnej rozhodcovskej doložky. Súd zistil pri skúmaní tejto doložky, že sa jedná

o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 OZ zmluvná
podmienka je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom
vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy a takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto
neprijateľnou podmienkou bola rozhodcovská doložka, ako aj je, tak súd zastavuje konanie v celom
rozsahu, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok v zmysle ust. § 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods.
1 písm. c/, § 45 ods. 2 ZoRK. Len takýmto spôsobom možno naplniť účel čl. 6 ods. 1 smernice, zabrániť

aby bol spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou. Súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je
neprijateľná a spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Vneprospechspotrebiteľarozhodcovskádoložkajeneprijateľná,pretonebolasospotrebiteľomosobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces, prieči sa dobrým mravom, výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom, preto žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol.Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie právny zástupca oprávneného. Nestotožňuje sa s rozhodnutím
prvostupňového súdu. K tvrdeniam o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS oprávnený uviedol, že
smernice vydávané v rámci Európskeho práva majú len nepriamu záväznosť, tzn. že pre jednotlivé

členské štáty - spoločenstvá sú záväzné, pokiaľ ich konkrétny štát v stanovenej dobe neimplementuje
do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade smernica bola implementovaná do právneho
systému ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, Slovenský štát ju nemôže používať ako prameň práva,
ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný súdny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá.
K rozhodcovskej doložke oprávnený udáva, že je uvedená v bode 17. všeobecných podmienok.

Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu, rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
doložky. Jednoznačne z rozhodcovskej doložky vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich
práv obrátiť aj na všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej na súde s ustanoveniami zák. č.
99/63 Zb. Vyplýva to z ďalšej časti rozhodcovskej doložky, že ustanovenie tejto vety sa nepoužije v

prípade, ak pred podaním žaloby na súde, podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskom doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Z textu rozhodcovskej doložky teda vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv.
alternatívne určenej právomoci súdu pre riešenie sporov. Navyše existenciu uvedenej rozhodcovskej
doložky a jej súladu s právnym poriadkom Slovenskej republiky skúmal vo svojej vecnej príslušnosti

sám rozhodcovský súd. Oprávnený uviedol, že rozhodcovské konanie prebiehalo v písomnej forme.
Povinný počas rozhodcovského konania bol nečinný a rozhodcovský súd mu zaslal výzvu na žalobnú
odpoveď. Povinný žalobnú odpoveď nezaslal. Vzhľadom na písomný charakter konania pred stálym
rozhodcovským súdom je práve irelevantné, či bydlisko alebo sídlo jednej zo sporových strán je od
sídla súdu vzdialené 300 m, resp. 300 km, podmienky prípravy na proces pre sporové strany sú vždy

rovnaké. S poukazom na ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je nepochybné, že rozhodcovská doložka je tzv.
nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, umožňuje každej zmluvnej strane sa domáhať ochrany svojich
práv prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. V tej súvislosti poukázal aj na
odbornú literatúru Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná
revue, 2008, č. 4, str. 116 a nasl. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia.

Dôležité teda je, či doložka sama o sebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu
medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Podľa § 19 ZoRK č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov, podanie žaloby na rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky, ako keby bola žaloba
podaná na súd. Znamená to teda prekážku lidispendencie pre akékoľvek ďalšie žaloby v tej istej veci.
Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre oprávneného len jediné, a to úplne znemožnenie využitia

rozhodcovského konania pre oprávneného. Pritom je zrejmé, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ v žiadnom
prípade nevyplýva úmysle zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť.
Oprávnený ešte poukazuje na to, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a
to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj Európskeho práva. V zmysle príslušnej smernice sa
neprípustnosťtýkalenrozhodcovskéhokonania,ktorénespadápodpríslušnéprávnepredpisy.Kotázke,

že zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou oprávnený uviedol,
že on poskytuje klientom ako dlžníkom, na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle §§ 497 a
nasl. Ob. zák., úvery a tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu
nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle Zák. o spotrebiteľských úveroch.
Ostatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Ob. zák. na jednej strane je záväzok

veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane
druhej dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z toho vyplýva, že predmetná
zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy v zmysle ust. § 497 Ob. zák. s odkazom na ust. § 269
ods. 1 Ob. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere
nemusela byť podstatnou náležitosťou dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov.

Navyše z gramatického a logického výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoSU účinného k 17.08.2005 vyplýva, že
okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať
aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie. Predmetom úverov
poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., klientom sú peňažné prostriedky, teda
nie tovar ani služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať

náležitosti vyžadované ZoSU pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený ďalej poukázal, že v tomto
prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol s poukazom na ust. § 44 ods. 2.
Exekučný poriadok stanovuje súdu povinnosť preskúmavať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Poveriť exekútora vykonaním exekúcie môžeiba súd v prípade, ak nezistí žiaden rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhunavykonanieexekúciealeboexekučnéhotituluzozákona.Vopačnomprípadežiadosťzamietne.
Po doručení návrhu na vykonanie exekúcie zo strany oprávneného, exekútor požiadal súd o udelenie

poverenia, ktoré mu po preskúmaní žiadosti bolo uvedené. Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovský
rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu
exekútorovi. Súd vtedy uznal exekučný titul za súladný. Preto navrhol oprávnený uznesenie súdu prvého
stupňa zrušiť.

Vyjadrenie k odvolaniu povinný nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 45 ods. 3
z. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
O.s.p.),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahomadôvodmipodanéhoodvolania
(§ 212 ods.1 O.s.p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Ust. cit. § 45 ZORK. v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného

súdu. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie
úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to
umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským
rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo

vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na
rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle
§ 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej
správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku,
či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré
umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok
aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore

s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti
súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd

napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup
podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpilpriamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj

v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),

uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné

ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že

vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto

podmienkou viazaný.

Aktuálne obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o.
proti Z. X., kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,

ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, resp. zmluva dohodnutá v štandardnej formulárovej
spotrebiteľskej zmluve resp. vo všeobecných obchodných podmienkach, tvoriacich jej súčasť,
individuálnenedojednaná,vzmyslektorejjesícedanámožnosťvýberumedzištátnymarozhodcovským

súdom žalujúcej strane, ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je
spotrebiteľ nútený sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od
1.1.2008 v zmysle § 53 ods. 1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, a do 31.12.2007 v
zmysle eurokomformného výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vtedy účinnom znení, a preto
v zmysle § 53 ods. 4 resp. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Neplatná rozhodcovská zmluva resp. doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci
konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný.

Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom a splnená podmienka v zmysle § 44 ods. 2 EP na
zamietnutiežiadostioudeleniepoverenia.Vneskoršomštádiuexekúciepovydanípoverenia,jetodôvod
na zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1

písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.Európska únia venuje problematike ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť, aj do slovenskej
legislatívy sa prebrali viaceré smernice Rady Európy a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa
alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú a takou je vlastne aj Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý
článok 249 Zmluvy o založení ES), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby akú formu
implementácie príslušnej Smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Do slovenského právneho
poriadku bola implementovaná Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 dňom 01.04.1994 zák. č.

150/2004 Z.z. z 02.03.2004, ktorým sa menil a doplnil Občiansky zákonník zákon č. 40/1960 Zb. v znení
neskorších predpisov (do ustanovení § 52 až § 54 súčasné znenie § 52 až § 56).

Vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.