Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/66/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225842
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114225842.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a sudcov JUDr.
Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so sídlom
v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o. so sídlom v Bratislave,
na ul. Gr?sslingovej č. 4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, na Župnom námestí č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 11.12.2014 č. k. 9C 237/2014-39 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a právnemu zástupcovi žalobcu uložil
poriadkovú pokutu 820 eur.

V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej vo veci Okresného súdu Stará Ľubovňa pod sp.
zn. 4Er 348/2009.

V uvedenom exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná dňa
28.12.2009. Uznesením zo dňa 25.8.2010 právoplatným dňa 22.11.2010 došlo k zastaveniu exekučného
konania vo väčšej časti. Postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie
nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom, bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený.
Ďalej súd zdôraznil, že vo vyššie uvedenej exekučnej veci exekučný súd nebol viazaný zákonnou
pätnásťdňovou lehotou na rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a súčasne obdobie do rozhodnutia exekučného súdu bolo potrebné na preskúmanie
formálnej a materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom predloženého exekučného titulu; súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012 -Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej
veci nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom, tak ako na to poukazuje sťažovateľka.
Okresný súd však nebol touto lehotou viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti o vykonanie exekúcie.).

Súd prvého stupňa tiež podotkol, že rozhodnutie, ktorým sa exekučné konanie zastavilo nie je
rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná
nezákonnosť takého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd záverom konštatoval, že pri neexistencii zákonnej lehoty na
rozhodnutie o zastavení exekučného konania (rovnako ako je tomu aj pri rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia) a nedostatočnú spoluprácu oprávneného, bola dĺžka exekučného
konania primeraná, teda nemožno konštatovať, že exekučné konanie bolo zaťažené zbytočnými
prieťahmi na strane súdu.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

K návrhu žalobcu na prerušenie konania uviedol, že vo veci, v ktorej boli položené prejudiciálne otázky sa
javí, že ide o žalobu, kde voči žalobcovi bola vymožená pohľadávka judikovaná rozhodcovským súdom a
súd vydanie poverenia pre súdneho exekútora nezamietol, resp. exekúciu nezastavil. Ide teda o presne
opačnú situáciu, aká je v prejednávanej veci.

Pre prejednávanú vec je dôležité, že k zastaveniu exekučného konania došlo aplikáciou vnútroštátneho
práva a nie práva komunitárneho (jeho priameho použitia). Je teda zrejmé, že odpoveď na vyššie
uvedené prejudiciálne otázky (aj keď o ich prípustnosti možno pochybovať) nemôže mať vplyv na
prejednávanú vec.

Na záver súd ešte uvádza, že na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm.c) O.s.p. nie je právny
nárok, ale postup podľa uvedeného ustanovenia je čisto na úvahe súdu.

Na základe vyššie uvedeného teda súd návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Uloženie poriadkovej pokuty súd prvého stupňa zdôraznil tým, že žalobca žiadal pojednávanie odročiť
z dôvodu účasti na pojednávaniach nariadených na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom. Svoju
žiadosť o odročenie pojednávania však nepodporil preukázaním predvolania na uvedené pojednávania,
ani tým, kedy mu také predvolanie doručené bolo a prečo žiada o odročenie pojednávania na OS
Prešov až dňa 10.12.2014 (teda deň pred pojednávaním), keď mu predvolanie bolo doručené už dňa
27.10.2014.

Súd prvého stupňa konštatoval, že právny zástupca žalobcu sa dopustil klamstva, keďže procesný
súd telefonicky na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom zistil, že tento sa pojednávania pred ním
nezúčastňuje, ale dňa 04.12.2014 požiadal o zrušenie pojednávania.

Podľa § 53 ods. l O.s.p., tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka konania alebo kto
hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí súdom uložený úkon alebo nesplní
jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi,
alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil
včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí
hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 eur.

Právny zástupca žalobcu svojim postupom maril právo odporcu na prejednanie veci v primeranej lehote
a hrubo sťažoval postup konania tým, že sa snažil bez relevantného dôvodu dosiahnuť odročenie
pojednávania, keďže v určitých prípadoch je na to dôvodom aj kolízia pojednávaní. Previnenie právneho
zástupcu je o to závažnejšie, že tak robil v priamom úmysle hrubým klamaním súdu.

Súd mu za uvedené konania, vzhľadom na úmysel právneho zástupcu, uložil mu
poriadkovú pokutu v maximálnej výške - 820 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.
z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany
základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

V odvolaní ďalej uviedol, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Vo vzťahu k uloženej poriadkovej pokute odvolateľ uviedol, že prvostupňový súd v napadnutom
rozhodnutí konštatoval, že právny zástupca žalobcu sa dopustil klamstva, a to súd usúdil z dôvodu, že
sa telefonicky skontaktoval so senátom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a zistil, že tento sa
pojednávaní pred ním nezúčastnil.

Trval na tom, že takýmto postupom nemohol sťažiť postup súdu. Žalobca predložil a označil všetky
dôkazy, ktoré je potrebné vykonať v konaní. Jeho fyzická účasť na pojednávaní nie je potrebná a súd
mohol prejednať vec aj bez jeho účasti, ak ospravedlneniu neúčasti nevyhovel.

V nadväznosti na uvedené mal za to, že sa svojim postupom nedopustil žiadneho marenia práva
žalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote. S uvedeným tvrdením súdu v napadnutom
rozhodnutí teda nemožno súhlasiť, nakoľko žalovaný svojim doterajším postojom vo všetkých iných
obdobných konaniach preukázal pravý opak tým, že sa nezúčastnil na žiadnom z viac ako 12 000
pojednávaní, pričom mu zo strany konajúcich súdov poriadková pokuta nebola uložená v žiadnom
prípade.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť
aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z v znení účinnom od 01.01.2013, táto je právne
bezvýznamná. Pri rozhodovaní vo veci sa totiž vychádzalo z ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012.

V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Táto 15 - dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k zastaveniu
exekučného konania došlo postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Bol
teda zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie ani objektívne dôjsť nemohlo.

Pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadne zákonné lehoty
porušené neboli a teda nie je naplnený jeden zo základných predpokladov pre priznanie náhrady
škody a nemajetkovej ujmy, ktorými je nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti
orgánu verejnej veci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Už len
nesplnenie tohto zákonného predpokladu je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie žaloby. Zákonnými
predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. sú existencia
nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť žalovaného daná nie je.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že o takomto návrhu súd prvého stupňa rozhodol zároveň s rozhodnutím o
veci samej, preto je táto odvolacia námietka právne irelevantná.

Odvolací súd považoval za dôvodné uloženie poriadkovej pokuty žalobcovi vo výške 820 eur. Jeho
postup voči súdu spočívajúci v uvedení nepravdivých skutočností so zámerom zmariť pojednávanie a
predĺžiť konanie je znevážením, ba až pohŕdaním súdu. Takéto správania sa žalobcu nie je možné
ponechať bez sankcie práve v záujme presadzovania autority súdu.

Odvolanie žalobcu voči poriadkovej pokute poukazuje aj na neúčasť žalovaného na pojednávaniach, za
čo mu však nebola uložená poriadková pokuta. Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolací súd zdôrazňuje,
že poriadková pokuta nebola žalobcovi uložená pre neúčasť na pojednávaní, ale pre zavádzanie a
klamanie súdu, ktorého konania sa žalovaný nedopúšťa.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 2
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.