Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/222/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8211201096
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8211201096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senáty JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: M. R., S. XX, XXX XX F.,
zastúpený JUDr. Jánom Škrabom, advokátom so sídlom Sovietskych hrdinov 200, 089 01 Svidník proti
žalovanému: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31 383
408, o zaplatenie 440,68 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov č.k. 6C 76/2011-167 zo dňa 17.07.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Škraba,
advokáta so sídlom vo Svidníku trovy odvolacieho konania vo výške 39,58 Eur v lehote do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 440,68 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 27.08.2010 do zaplatenia a trovy konania vo
výške trov právneho zastúpenia 693,59 eur a iných trov konania vo výške 52,- eur na účet právneho
zástupcu žalobcu JUDr. Jána Škraba, advokáta, Sovietskych hrdinov 200, Svidník, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil § 427 ods. 1, 2, § 428, § 822, § 823, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2
Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 4 ods. 1, 2 a 4 § 5 ods. 1 písm. h/, § 15

ods. 1 zák. č. 371/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov a po vykonanom dokazovaní rozhodol
vo veci opätovne po tom, čo bol jeho rozsudok zo dňa 17.01.2013 č.k. 6C/76/2011-108 rozsudkom
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.01.2014 č.k. 19Co/92/2013-132 potvrdený v časti o zamietnutí
žaloby vo vzťahu k žalovanému v druhom rade a v súvisiacom výroku o trovách konania a v časti, v ktorej
bola žaloba zamietnutá voči žalovanému v 1/ rade a súvisiacom výroku o trovách konania bol zrušený
a v uvedenom rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného

dokazovania súd prvého stupňa považoval za preukázané, že dňa 09.06.2010 v čase cca 16:15 žalobca
viedol svoje motorové vozidlo Fiat Multipla EČV BJ 952 AY medzi obcami F. a S., pričom pred ním jazdilo
vozidlo Peugeot 405, ktorého držiteľom je M. O., ktorý v tom čase toto vozidlo aj viedol ako vodič. Súd
tiež považoval za preukázané že M. O. ako poistník mal pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorového uzavretú poistnú zmluvu s poisťovňou Wüstenrot poisťovňa, a.s. (žalovaný) a
že tak žalobca ako poškodený, ako aj M. O. ako poistník a poistený oznámili žalovanému poistnú udalosť
spočívajúcu v poškodení čelného skla motorového vozidla žalobcu s tým, že k tej malo dôjsť pri jazde

ich vozidiel za sebou kameňom vymršteným od vozidla M. O.. Súd má tiež vychádzajúc z výsledkov
dokazovania za preukázané, že žalobcovi poškodením čelného skla vznikla škoda vo výške 440,68 €
spočívajúca v nákladoch ktoré vynaložil na jeho výmenu. Z uvedených dôvodov preto žalobe vyhovel.

Uviedol ďalej, že v zmysle záväzného právneho názoru krajského súdu bolo na žalovanom uniesť
dôkazné bremeno a preukázať predložením dôkazov, že k nehode malo dôjsť inak ako to v konaní

popísal žalobca a škodca- svedok O.. Žalovaný napriek tomu ani v konaní nasledujúcom po rozhodnutí
krajského súdu žiaden taký dôkaz súdu nepredložil, preto prvostupňový súd konštatuje že žalovaný
neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby k nehode malo dôjsť iným spôsobom ako to popísal žalobca
a škodca - svedok O. v oznámení o poistnej udalosti a následne aj v súdnom konaní. Súd preto za
preukázaný považoval priebeh nehodového deja zistený z oznámenia o poistnej udalosti a zhodnej
výpovede žalobcu a škodcu - svedka O., a síce že pri jazde za sebou bol kolesom auta M. O. odhodený

kameň na predné sklo auta žalobcu. V zmysle záväzného právneho názoru krajského súdu škoda
spôsobená kameňom vymršteným spod kolesa idúceho motorového vozidla je škodou spôsobenou
okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla najmä v dôsledku rýchlosti vozidla, lebo
ak je škoda spôsobená odmrštením kameňa z vozovky, spôsobeného pohybom motorového vozidla
poisteného škodcu ( prevádzateľa vozidla) po vozovke do čelného skla vozidla poškodeného ( žalobcu),

ktoré sa v dôsledku nárazu kameňa poškodilo, ide nepochybne o okolnosť majúcu pôvod v prevádzke
motorového vozidla škodcu, lebo bola vytvorená súčinnosťou pohybu ( prevádzky) motorového vozidla
škodcu a stavu vozovky, a teda mala pôvod v prevádzke vozidla, aj s poukazom na skutočnosť, že bez
prevádzky vozidla škodcu by ku škode nedošlo.

Súd prvého stupňa preto vyhodnotil, že v danom prípade bola žalobcovi škoda spôsobená okolnosťami,

ktoré majú pôvod v prevádzke vozidla škodcu- svedka M. O., keďže práve prevádzka jeho motorového
vozidla bola podľa preukázaného skutkového stavu príčinou vymrštenia kameňa, ktorý narazil do
čelného skla žalobcu a spôsobil mu škodu, preto ide o absolútne objektívnu zodpovednosť za
škodu a tento prevádzkovateľ sa za žiadnych okolností nemôže zbaviť svojej zodpovednosti za vznik
škody žalobcovi. Keďže prevádzkovateľ- škodca M. O. mal uzatvorené povinné zmluvné poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou jeho motorového vozidla, žalovaný ako poisťovateľ
je povinný túto škodu za neho nahradiť. Žalobca výšku jemu spôsobenej škody v sume 440,68 €
riadne preukázal faktúrou číslo FV 100001 zo dňa 17.06.2010 z ktorej vyplýva, že žalobca si dal
poškodené čelné sklo vymeniť, pričom za výmenu čelného skla na poškodenom vozidle Fiat Multipla
bola žalobcovi vyúčtovaná k zaplateniu suma 440,68 €, ktorú uhradil dňa 17.06.2010, ako to vyplýva z

príjmového pokladničného dokladu na čl.6 spisu. Z faktúry č. FV 100001 bolo tiež zistené, že táto bola
dňa 18.06.2010 predložená žalovanému v jeho pobočke v Bardejove, čo bolo potvrdené odtlačkom
firemnej pečiatky žalovaného a podpisom prevzatia. Žalovaný samotnú výšku žalobcovi spôsobenej
škody v konaní ani nerozporoval. Keďže nebolo ničím spochybnené tvrdenie žalobcu, že ani ku dňu
vyhláseniarozsudkumutátoškodauhradenánebola,vsúladesvyššieuvedenýmpretosúdžalovanému

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 440,68 € tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

Žalobca v žalobe po pripustení jej zmeny uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 03.06.2014
požadoval aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 440,68 € od 27.08.2010 do zaplatenia. Deň
na ktorý určil začiatok omeškania žalovaného zdôvodnil žalobca tak, že dňa 26.08.2010 mu žalovaný

oznámil, že jeho nárok neuznáva, preto odo dňa nasledujúceho žiadal úrok z omeškania. Súd prvého
stupňa pri posúdení splatnosti plnenia začiatku omeškania žalovaného tvrdil, že nie je možné vychádzať
z 15 dňovej lehoty v zmysle § 11 ods. 7 zák. č. 371/2001 Z.z. Žalovaný napriek riadnemu uplatneniu
nároku odmietol žalobcovi poskytnúť plnenie nie s poukazom na spochybňovanie výšky škody, ako to
predpokladápredmetnéustanoveniealejejzákladu.Pretopodľanázorusúdu,keďžeinývýkladbyviedol

k možnosti poisťovateľov kedykoľvek ľubovoľne oddaľovať plnenie púhym nedôvodným spochybnením
základu nároku poškodeného je treba vychádzať z toho, že začiatkom omeškania žalovaného tu je deň
nasledujúci po dni, keď žalovaný napriek odvolaniu žalobcu proti zamietnutiu poskytnutia plnenia toto
svoje stanovisko nedôvodne potvrdil svojim stanoviskom k odvolaniu voči zamietnutiu škodovej udalostizo dňa 26.08.2010 ( čl.4 spisu). Do omeškania sa tak podľa názoru súdu prvého stupňa dostal dňa
27.08.2010 a od tohto dňa je povinný platiť úroky z omeškania podľa Občianskeho zákonníka na ktorý
v tejto súvislosti odkazuje § 11 ods.8 zákona č.381/2001 Z.z.

Sadzba žalobcom požadovaného úroku z omeškania nepresahuje sadzbu určenú podľa § 517
Občianskeho zákonníka v spojení s Nariadením vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Preto súd uložil žalovanému zaplatiť
žalobcovi popri istine 440,68 € aj úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % ročne od 27.08.2010
do zaplatenia.

Výrok o trovách konania bol súdom prvého stupňa odôvodnený ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého

úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalovanému,
ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca si trovy včas vyčíslil a to v lehote podľa § 151 ods. 3 O.s.p. sumou
784,94 eur, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 732,94 eur a z iných trov vo výške 52,-
eur na zaplatenom súdnom poplatku.

Súdomprvéhostupňabolipovažovanézaúčelné,dôvodnéapreukázanétrovy,pozostávajúceznáhrady

trov právneho zastúpenia vo výške 693,59 eur a z iných trov vo výške 52,- eur titulom zaplateného
súdneho poplatku za žalobu (26,- eur) a za odvolanie proti rozsudku (26,- eur).

Takto boli súdom prvého stupňa priznané trovy právneho zastúpenia pozostávajúce z odmeny za
9 úkonov právnej služby vo výške spolu 283,86 € ( 1./ prevzatie, príprava zastúpenia a prvá
porada s klientom; 2./spísanie žaloby; 3./ zastúpenie na pojednávaní dňa 21.10.2011; 4./zastúpenie

na pojednávaní dňa 25.01.2012; 5./ zastúpenie na pojednávaní dňa 17.01.2013; 6./ odvolanie proti
rozsudku;7./zastúpenienapojednávanídňa07.05.2014;8./zastúpenienapojednávanídňa03.06.2014
a 9./ zastúpenie na pojednávaní dňa 17.07.2014 ) pri sume 31,54 € za jeden úkon právnej služby podľa
§ 10 ods.1 a 2 v spojení s § 14 ods.1 písm.a/, b/, c/ a e/ Vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013 a § 13a ods.1 písm.d/

tejto vyhlášky v znení účinnom od 01.07.2013. K tomu bola pripočítaná náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné / režijný paušál / za 9 uvedených úkonov právnej služby
vo výške 69,22 € ( 1á 7,21 € +2á 7,41 € +2á 7,63 €+1á7,81 €+3á 8,04 €); náhradu cestovných výdavkov
vo výške 105,70 € ( za použitie motorového vozidla KIA SPORTAGE s priemernou kombinovanou
spotrebou PHM podľa predloženého technického preukazu 5,3 l/100 km právnym zástupcom žalobcu

na cestu na pojednávanie z miesta jeho sídla - Z. do N. a späť dňa 21.10.2011, dňa 25.01.2012, dňa
17.01.2013,dňa07.05.2014,dňa03.06.2014adňa17.07.2014podľazák.č.283/2002Z.z.ocestovných
náhradách, pri cestnej vzdialenosti pre jednu cestu 70 km, sume základnej náhrady 0,18 €/km a cene
PHM zistenej postupom podľa § 7 ods.5 posledná veta zák. č. 283/2002 Z.z. 1,348 €/l pri ceste dňa
21.10.2011, 1,412 €/l pri ceste dňa 25.01.2012, 1,679 €/l pri ceste dňa 17.01.2013, 1,362 €/l pri ceste

dňa 07.05.2014, 1,362 €/l pri ceste dňa 03.06.2014 a 1,362/l pri ceste dňa 17.07.2014 ) a náhradu
premeškaného času právneho zástupcu žalobcu spolu za 18 polhodín pre šesť ciest Z. - N. a späť,
každá v trvaní 3 polhodín spolu vo výške 234,81 € podľa § 17 Vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri výpočtovom základe za jednu polhodinu
12,35 € ( cesta vykonaná v roku 2011), 12,71 € ( cesta vykonaná v roku 2012), 13,01 € ( cesta vykonaná

v roku 2013) a 13,40 € ( 3 cesty vykonané v roku 2014). Na trovách právneho zastúpenia a náhradách
advokáta spolu je to suma 693,59 €.

Neboli súdom prvého stupňa priznané trovy právneho zastúpenia (odmena a režijný paušál) za úkon
označený ako meritórne podanie zo dňa 22.11.2013, ktorým bolo doplnené odvolanie proti rozsudku s
prílohou stanovisko úradu pre dohľad nad finančným trhom. Podľa súdu išlo o neúčelný úkon.

Takto priznané trovy konania súd prvého stupňa uložil žalovanému v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p.
povinnosť zaplatiť k rukám právnemu zástupcovi žalobcu.Protiuvedenémurozsudkuvzákonomstanovenejlehotepodalodvolaniežalovaný.Odvolanieodôvodnil
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., s tým že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že právny názor súdu je nesprávny z dôvodu existencie

liberačných dôvodov na strane poisteného v zmysle § 428 OZ. Podľa odvolateľa škody v zmysle
uvedeného ustanovenia možno rozdeliť na 1/ škody bez možnosti liberácie - vždy, ak škoda bola
spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke a 2/ škody s možnosťou liberácie - škody, ktoré
boli spôsobené v súvislosti s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (§ 427 OZ), však boli
vyvolané okolnosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke, ak prevádzateľ preukáže, že škode nemohol

zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Nepopiera, že škoda bola
vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla (a to jeho valivým pohybom a rýchlosťou),
avšak škoda bola spôsobená okolnosťou, ktorá nemá v prevádzke pôvod (kameň), pričom súd na
túto skutočnosť pri svojej úvahe neprihliadal. V ďalšom sa odvolateľ zaoberal definíciou prevádzky
motorového vozidla, okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke so zameraním, či kameň na cestnej
komunikácii je alebo nie je okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke. Uviedol, že rotácia kolies (valivý

pohyb kolies) motorového vozidla je proces vedúci k chodu vozidla, teda je samotnou prevádzkou
motorového vozidla. Okolnosťou nemajúcou pôvod v prevádzke motorového vozidla treba chápať taký
predmet alebo skutočnosť, ktorej danosť nemá súvis s prevádzkou, avšak je v príčinnej súvislosti so
škodou spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, no prevádzka nie je sama spôsobilá takúto škodu
spôsobiť bez toho, aby s týmto predmetom alebo skutočnosťou prišla do stretu. Kameň ležiaci na

vozovke nemá žiadnej súvis s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. Kameň na ceste
je teda okolnosťou nemajúcou pôvod v prevádzke. Určenie, ktorá okolnosť škodu spôsobila a či táto
okolnosť má alebo nemá pôvod v prevádzke, musí nevyhnutne vychádzať zo samotného škodového
deja, pri zohľadnení všetkých faktorov, ktoré pri vzniku škody existovali, z možnosti vylúčenia niektorého
z nich. Okolnosť v ust. § 428 musí kumulatívne, jednak bezprostredne škodu spôsobiť, ako aj mať, resp.

nemať pôvod v prevádzke.

Súdu prvého stupňa bolo odvolateľom vytýkané, že vo svojom rozhodnutí sa nezaoberal ďalšími faktormi
škodového deja, keďže valivý pohyb motorového vozidla a rýchlosť označil ako okolnosť vnútornú, čím
sa dostal k nemožnosti liberovať prevádzkovateľa od zodpovednosti za spôsobenú škodu.

Úvahu súdu považoval za nesprávnu z dôvodu, že za okolnosť, ktorá škodu spôsobila, považuje rotáciu

kolies, úplne izoloval jeden z faktorov, ktorý pri vzniku škody nastal (kameň na vozovke) a stotožnil
pojem osobitná povaha prevádzky s pojmom okolnosť, ktorá v nej pôvod má. Uviedol, že samotná
rotácia kolies nie je možná privodiť takúto škodu na čelnom skle, je absurdné o nej uvažovať ako o tej
okolnosti, ktorá škodu spôsobila, a teda je potom aj irelevantné o nej uvažovať ako o okolnosti majúcej
pôvod v prevádzke motorového vozidla, lebo valivý pohyb kolies a rýchlosť dopravného prostriedku

nie je okolnosť majúca pôvod v prevádzke, ale prevádzka samotná. V zmysle záverov prvostupňového
súdu každá škoda podľa § 427 ods. 1 by bola zároveň aj spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v
prevádzke, čo robí ust. § 428 obsolentným. Súd prvého stupňa nezisťoval, či nie je iný faktor, ktorý by
mohol byť „tou vonkajšou okolnosťou“, ktorou spolupôsobil pri vzniku škody. Ak by teda označili všetko,
čo„robíprevádzkuprevádzkou“,ajzasamotnúokolnosťmajúcuvnejpôvod,došlobykzáveru,ževšetky

škody vyvolané osobitnou povahou prevádzky, sú v konečnom dôsledku spôsobené aj okolnosťami,
ktoré v nej majú pôvod. Tým by sa stratil zmysel ust. § 428. Pri možnosti liberovať prevádzkovateľa za
spôsobenú škodu je treba skúmať všetky javy, ktoré viedli k vzniku škody. Je preto pri každom skutkovom
deji nutné skúmať, aké javy spolupôsobili pri škodovej udalosti a či vodič mohol objektívne predísť vzniku
tej škody. Je nutné skúmať, či ide o zodpovednosťou za škodu v zmysle ust. § 427 a nasledujúcich,

alebo pôjde len o škodu spôsobenú objektom vozidla, ktorú by obdobne mohol spôsobiť aj iný predmet
(napr. pri víchrici, ktorá zdvihne a následne odhodí objekt vozidla do iného predmetu).

Podľa odvolateľa v predmetnom prípade boli splnené všetky podmienky, ktoré prevádzkovateľa zbavujú
zodpovednosti za škodu podľa druhej vety § 428 OZ. Škoda bola vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky motorového vozidla poisteného. Kameň ležiaci na vozovke je okolnosť vonkajšou, nemajúcou

pôvod v prevádzke a je možné za predpokladu preukázania, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri
vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať, prevádzkovateľa liberovať zo
zodpovednosti za túto škodu. Možnosť zabránenia vzniku škody vynaložením všetkého úsilia, ktoré
možnopožadovať,saposudzujeobjektívne.Vychádzasazobjektívnemožnejstarostlivosti,ktorúmožnood ktoréhokoľvek vodiča očakávať v danej situácii, čo znamená, či poistený vyvinul všetko objektívne
možné úsilie, ktoré možno požadovať, aby zabránil vymršteniu kameňa. Od údajného škodcu nebolo
možnépožadovaťväčšieúsilienaodvrátenieškodyakojazdiťprimeranourýchlosťou,apretojezbavený

zodpovednosti za škodu. Opačný výklad robí vodiča zodpovedným za náhodu, čo je z hľadiska práva
neprijateľné a nesprávne (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR Rv I299/37).

Bolo by podľa odvolateľa absolútne formalistické a nespravodlivé požadovať od vodiča, aby sústredil
svoju pozornosť na každý, i najmenší kameň na ceste a snažil sa mu vyhnúť, lebo je to objektívne
nemožné. Nespravodlivé je preto požadovať od poisťovne v zmysle § 15 ods. 1 zákona zaplatenie

náhrady škody, pri ktorej sa škodca zbavil zodpovednosti. Poisťovňa preto nie je povinná škodu nahradiť,
lebo nie je daná zodpovednosť poisťovni.

Odvolateľom boli namietané aj priznané úroky z omeškania s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b/,
§ 11 ods. 6 písm. a/ a b/, ods. 7 a ods. 8 zák. o PZP. Omeškanie vo vzťahu k žalovanému je preto
posudzovať s prihliadnutím na splatnosť záväzku poisťovne uhradiť poistné plnenie podľa § 11 ods. 7
zák. o PZP. Keďže poisťovňa splnila povinnosť v trojmesačnej lehote oznámiť, že odmieta plnenie (§

11 ods. 6 písm. b/ zák. o PZP), nie je povinná poškodenému uhradiť úroky z omeškania (§ 11 ods. 8
zák. o PZP a contrario), a to až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní odo dňa
doručeniaprávoplatnéhorozhodnutiasúduovýškenáhradyškodypoistiteľovi,akztakéhotorozhodnutia
nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia (§ 11 ods. 1 zák. o PZP veta po spojke). Nie je
možné priznať úrok z omeškania skôr, než sa pohľadávka stane splatnou, lebo by sa priznalo žalobcovi

príslušenstvo pohľadávky, ktoré ešte nevzniklo. Ak keby žalovaný neuhradil žalobcovi istinu do troch
dní po právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti uhradiť istinu, dostal by sa na štvrtý deň do omeškania
a navrhovateľ by mohol žiadať úrok z omeškania osobitným návrhom.

Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh žalobcu sa
zamietne. V prípade úspechu v odvolacom konaní si uplatnil aj trovy odvolacieho konania, ak tieto

vzniknú.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že napadnutý rozsudok považuje za vecne a procesne
správny a navrhol ho potvrdiť. Uplatnil si zároveň trovy odvolacieho konania v súlade s ust. § 10 ods.
1 advokátskej tarify a to vo výške 31,54 eur na odmene a režijný paušál v sume 8,04 eur, spolu 39,58
eur, ktoré žiadal uhradiť na účet právneho zástupcu JUDr. Jána Škraba, advokáta, a to v lehote do 3

dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10
ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. O.s.p., a bez nariadenia odvolacieho pojednávania s tým, že miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 16.03.2015 zistil, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpetoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu, zodpovedajú za škody vyvolanú osobitnou povahou
tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzkovateľ motorového vozidla, motorového plavidla,
ako aj prevádzateľ lietadla (§ 427 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov,
Občiansky zákonník, ďalej len OZ).Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzkovateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré
majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť
ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať (§ 428 OZ).

Náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na
náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať (§ 15 ods. 1 zák.
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je osobitným druhom
zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Na jej vznik sa teda

nevyžaduje zavinené konanie. Zodpovednosť v zmysle citovaného ustanovenia spočíva v tom, že
ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Medzi
osobitnou povahou prevádzky a medzi spôsobenou škodou musí byť príčinná súvislosť. Aj keď osobitnú
povahu prevádzky občiansky zákonník priamo nevymedzuje, spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva
zvýšené nebezpečenstvo v súvislosti s činnosťou a pohybom dopravného prostriedku.

Prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti v zmysle § 428 OZ, ak škoda bola spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Je prípustná však liberácia (oslobodenie spod objektívnej
zodpovednosti), ktorá prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami,
ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Liberácia je viazaná na podmienku, že prevádzkovateľ preukáže,
že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa správne ustálil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno
na možnú liberaciu. Keďže v konaní bolo preukázané, že škoda vznikla udalosťou vyvolanou
osobitnou povahou prevádzky, došlo k vzniku škody a bola preukázaná príčinná súvislosť medzi
udalosťou a vznikom škody, boli tým naplnené všetky podstatné podmienky pre vznik zodpovednosti
prevádzkovateľa za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Aj odvolací súd je toho názoru,

že škoda, ktorá vznikla na čelnom skle motorového vozidla žalobcu vymrštením kameňa spod kolies
pred ním prechádzajúceho motorového vozidla, je okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom
prevádzky motorového vozidla je otáčavý pohyb jeho kolies. Aj keď kameň nie je súčasťou motorového
vozidla, niet pochýb o tom, že bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by
kameň zostal na svojom mieste na ceste, a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Z uvedeného

jednoznačne vyplýva, že prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý
nárazom do čelného skla spôsobil škodu. V predmetnom konaní uplatnená škoda na čelnom skle
bola teda spôsobná okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke a škoda, ktorá tak vznikla, jednoznačne
preukazuje príčinnú súvislosť medzi udalosťou a vznikom škody.

Súd prvého stupňa sa dôsledne riadil vyššie uvedeným, preto vo veci správne rozhodol. Na správnych

zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd
poukazuje na správne odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, a na doplnenie jeho správnosti a k
odvolacím dôvodom uvádza, že v predmetom konaní nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
tak, ako to namieta žalovaný. Ako to vyplýva z predmetného spisu po zrušení rozhodnutia odvolacím
súdom boli opakovane určované termíny pojednávaní na súde prvého stupňa, na ktoré sa opakovane

ospravedlnil žalovaný, ani jedného pojednávania sa nezúčastnil a nevyužil tak možnosť preukazovania
prípadných liberačných dôvodov. Súd prvého stupňa na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok
vo veci samej podal poučenie v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p. vyhlásil dokazovanie za skončené,
čo vyvoláva situáciu, že v odvolacom konaní už nie je možné zo strany žalovaného navrhovať ďalšie
dôkazy, ktoré nebol uplatnené pred súdom prvého stupňa, z ktorých by prípadne mohol odvodzovať a

preukazovaťsvojeliberačnédôvody.Niejepretomožnésúhlasiťstvrdenímodvolateľa,žeakbolaškoda
spôsobená kameňom vymršteným v dôsledku rotačného pohybu kolies idúceho motorového vozidla,
nie je škodou, za ktorú by zodpovedal prevádzkovateľ. Ak by totiž na kameň nepôsobil otáčavý pohyb
kolies, ku jeho vymršteniu a k vzniku škody by nedošlo. Ak teda odvolateľ vytýka súdu prvého stupňa, že
súd neskúmal všetky javy, ktoré viedli ku vzniku škody, odvolací súd uvádza, že sa žalovaný nezhostil

dôkaznej povinnosti tvrdiť a preukazovať iné faktory, ktoré by mohli byť tou „vonkajšou okolnosťou“,ktorá by podľa neho spolupôsobila pri vzniku škody. Občiansky súdny poriadok vo svojom ust. § 101
ods. 2 uvádza, že súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, a ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a na dosiaľ vykonané
dôkazy. Ak teda žalovaný nevyužil svoje práva a povinnosti v zmysle § 120 O.s.p., podľa ktorej účastníci
sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení pred súdom prvého stupňa, nemôže za
neunesenie dôkazného bremena viniť súd. Žalovaný, ak chcel, mohol v konaní pred súdom prvého
stupňa preukazovať liberačné dôvody, ktorými by sa súd prvého stupňa musel zaoberať. Ak takéto

dôvody neboli žalovaným prezentované z dôvodu kontradiktórnosti konania, nebolo úlohou súdu prvého
stupňa sa nimi zaoberať.

Odvolací súd hodnotí aj ďalšiu odvolaciu námietku o nezákonnom priznaní úroku z omeškania za
nedôvodnú. Ak odvolateľ poukazuje na znenie ust. § 11 ods. 8 zák. o povinnom zmluvnom poistení,,
podľa ktorého až do okamihu splatnosti poistného plnenia, ktorým je 15 dní od doručenia právoplatného
rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poistiteľovi by mu mala plynúť lehota na plnenie, preto sa

mohol do omeškania dostať na štvrtý deň odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o povinnosti uhradiť
istinu, nie je to správny výklad. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie priznania
úroku z omeškania súdom prvého stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Výklad odvolateľa
by mohol byť dôvodný napr. v prípade, ak by nie on sám bol účastníkom konania, ale účastníkom
konania by bol prevádzkovateľ motorového vozidla a jemu ako poistiteľovi by po rozhodnutí vo veci

samej prevádzkovateľ motorového vozidla predložil rozsudok na plnenie povinnosti uloženej v ňom. Za
situácie, že žalovaným bol priamo poistiteľ, bolo správne, aby súd omeškanie vyhodnotil v zmysle §
517 OZ.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne
správny postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Správny bol výrok súdu prvého stupňa aj čo do

trov konania, preto bol potvrdený rozsudok aj v súvisiacom výroku o trovách konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešný žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré včas vyčíslil, preto mu tieto aj boli priznané vo výške 39,58 eur, pozostávajúce z odmeny vo výške
31,54 eur za vyjadrenie k odvolaniu + režijný paušál vo výške 8,04 eur, všetko v zmysle § 10 ods. 1

a § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Keďže žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, podal návrh na
priznanie trov odvolacieho konania, ktoré ani nevyčíslil, odvolací súd o jeho trovách rozhodol tak, že
žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.