Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. december 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1CoE/186/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607206923
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5607206923.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Moyzesova 8, proti povinnému: N. H., nar. XX.X.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX
XX H. X, pre vymoženie pohľadávky 2 373,37 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu H., F. XX, pod sp.zn. EX 3166/07, na základe

odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/707/2007-17 z
10.8.2012 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 5Er/707/2007-17 z 10.8.2012 p o t v
r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 5Er/707/2007-17 z 10.8.2012 vyhlásil exekúciu za
neprípustnúasúčasnejuzastavil.Súdnemuexekútorovináhradutrovexekúcienepriznal.Oprávnenému
náhradu trov exekúcie nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, s poukazom najmä na ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), §
58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom (t.j. od 25.11.2004), § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007,

§ 39 Občianskeho zákonníka v platnom znení; smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993; bod 1 písm. q) prílohy označenej smernice; § 4 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „zákon č. 244/2002 Z.z.“) a judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (uznesenia sp.zn. 3Cdo 164/96 z 27.1.1997, 3 Cdo 146/2011 z 13.10.2011, 6 Cdo
1/2012 z 21.3.2012, 3 MCdo 20/2008 z 22.4.2009) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenia
č.k. IV. ÚS 181/2011-16 z 12.5.2011, III. ÚS 86/2010-19 z 18.2.2010) v podstate tým, že rozhodcovská

doložka (obsiahnutá v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere č. 5370741 uzavretej 29.9.2006 medzi oprávneným a povinným), ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, sp.zn. SR 3353/07 zo 6.6.2007 - ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“)
v predmetnom konaní, napĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky, v dôsledku čoho je
absolútne neplatná. Uvedená neplatnosť predmetnej rozhodcovskej doložky má za následok absenciu

materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi odôvodnil pasivitou súdneho
exekútora, ktorý si napriek výzve nepreukázal vznik trov exekúcie, ani ich nevyčíslil.

Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov exekúcie oprávnenému odôvodnil jeho neúspechom v tomto

exekučnom konaní.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil nasledovne:

A. K dôvodu uvedenému pod písmenom a) bližšie uvádzame:

1) Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces
zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených

právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na
základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej aj „ZoRK“),

2) Tvrdíme, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie
označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku cit.. „Podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov...“) metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitimne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený.
Práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii - určite jeho rozhodnutie takýto
účinok (účinok suspenzívny) malo, a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského

súdu. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /ďalej aj „Exekučný poriadok“/).

3) Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblastí prieskumu rozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň

negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Cit.: „Účastník rozhodcovského konania sa

môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského

rozsudku ...“ a ďalej v súvislosti so spojeným ustanovením „Ak súd zruší rozhodcovský

rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom

v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.“

4) Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere
konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie
iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami
pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku možnosti vykonať právo pre seba), uskutočňuje činnosť,
ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc

od ust. § 40 a nasl. ZoRK. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení
tuzemskéhorozhodcovskéhorozsudkuaaninepokračujevkonanívovecivrozsahuuvedenomvžalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

5) Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd, len vtedy, ak dôjde k splneniu

formálnych a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 ZoRK a ak takéto splnenie podmienoknastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. § 41 ZoRK, inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu
formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK, zanikne právomoc všeobecného
súdu meritóme rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie

skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav.

6) Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter alia
zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom
rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,

ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu
existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.

Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o
opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené

proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri
posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva
totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie.
Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia
vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich

subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie
pozície spotrebiteľa ap.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka
konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.

8) Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v
okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí

rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom, ktorej účel je odlišný.

9) Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena

tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Pokiaľ je

postupom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, je

nutné zdôrazniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno tu zaťažuje žalobcu (v okolnostiach

prípadu dlžníka), ktorý sa domáha zrušenia rozsudku a jeho nahradenia rozsudkom

všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. l písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia novým

rozsudkom rozhodcovského súdu. Prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského

súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto

zákonného bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa),

ktorý je v danej situácii znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú

účinky, s ktorými ZoRK a Exekučný poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho,

aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové úvahy exekučného súdu (v konaní začatom

podľa ust. § 40 anasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný k dispozícii celý priestor občianskeho

súdneho konania!), toto legitímne očakávanie stráca. Úspešný žalobca v rozhodcovskom

konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl.ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené

s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna

interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil

exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,

princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Dodávame veľmi podstatné -
exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom
ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný!

10) Za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej

aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s
konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných

princípov (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 331/09 z 11. novembra 2010).

11) Zodpovedá skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis

dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný), vykladať právny
predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov
vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp.zn. I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006).

12) Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu

ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä
základných ľudských práv a práv justičných), je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Oprava
rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom, a to prostredníctvom ust. § 41
ZoRK, a to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Ak ustanovenie § 41

ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty
nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov,
potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať
do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.

13) Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia

alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám

alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných

prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte

neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou
vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. PL.
ÚS 21/08 z 23. septembra 2009).

14) Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je

možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto

lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského sudu právoplatné, pričom je týmzaložená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane

účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust. § 35 ZoRK v spojení s ust. § 159 OSP). Pokiaľ

by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna

istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému(účastníkovi, ktorému bola
súdom uložená povinnosť) domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti
s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto
exekučného titulu.

15) V tejto súvislosti je opäť potrebné poukázať na účel Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý jediný
obsahuje úpravu revízneho postupu voči rozhodnutiam rozhodcovských súdov. Iba v jeho rámci a za

účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. l ZoRK) je

možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo

dosiahnuť určenie jeho neexistencie!

16) Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba

v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu

rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a

cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. l ZoRK).

Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame

zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukazujeme aj na ust. § 7

ods. l OSP, ktoré vylučuje právomoc všeobecného súde vždy vtedy, ak prejednávanie a

rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému
súdu).

17) Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či

príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to
vplyvnavyššieuvedenétvrdenieatopreto,ževčase,keď došlokvydaniurozhodnutiarozhodcovského
súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť
možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ

takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie
rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i
platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je
výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom.

Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok

všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd

musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným

súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný
súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 OSP).19) Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd

okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul

opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie

exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z
hľadískzakotvenýchvpríslušnýchprávnychpredpisochvykonateľnétakpostránkeformálnej(zpohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a

presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má

nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať

vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku

rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul
vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so

zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý
vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

20) Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca

žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. l písm. b) OSP prerušil konanie

a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2

veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. l veta prvá Ústavy Slovenskej

republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislostí by pre exekučný súd

malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie

revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez akejkoľvek

časovej limitácie.

21) Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej

normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna

možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Akvšakúčastníkkonaniaodôvodnenýmspôsobompodnieti,abyvšeobecnýsúdpodalnávrhústavnému
súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len "ústava"), má
všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom

účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy)
či pod dospením k záveru (§ 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku) rozumieť úplne voľnú
úvahu súdu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 269/09 zo 7. júla 2009).

B. K dôvodu uvedenému pod písmenom b) bližšie uvádzame:Žalobca v spojitosti s vyššie uvedenou ústavnoprávnou argumentáciou, ktorá odôvodňuje

presvedčenie o tom, že všeobecný súd posúdil vec mimo rámec zverenej právomoci, považuje

za potrebné poukázať na nesprávnu interpretáciu ust. § 45 ods. 2 ZoRK. Všeobecný súd

interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby upravovalo konanie

bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v ust. § 45 ods. l písm. b) alebo c) ZoRK.

2) Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade

zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu!

Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 ZoRK s významom

ust. § 40 ZoRK v spojení s ust. § 43 ZoRK a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je

vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania. Nie je totižto z hľadiska princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné
opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu. Ak by uvedené tvrdenie

nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený ust. § 40 a nasl. ZoRK by nemal žiaden zmysel,
pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným
súdom. Navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení,
než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK, pretože je zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o

zrušení rozhodcovského rozsudku. Rovnako tak je oslobodený od akéhokoľvek časového obmedzenia,
ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas
(vylúčenie lehoty ust. § 41 ZoRK komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty). Zároveň
dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany
domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

3)Tvrdíme,žeexekučnýsúdmôžepristúpiťkzastaveniukonaniaovýkonerozhodnutiarozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (ust. § 45 ods. l ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného

súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

C. K dôvodu uvedenému pod písmenom c) bližšie uvádzame:

1) Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho
vmanévrovalodosituácie,vktorejrozhodujúcoprávnompostaveníúčastníkovrozhodcovskéhokonania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou

vecou.

2) Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na

návrh (v danom prípade neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu

začať konanie z úradnej povinnosti /ex officio/), rovnosť účastníkov konania, právo na

spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.

3) Žalobca sa odôvodnením vád uvedených v prvom a druhom rade (porušenie princípu legality a
porušenie zásady začatia konania na návrh) zaoberal v časti A. a B. tohto odvolania, a preto sa ďalej
bude sústrediť na ďalšie uvedené vady.4) Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie.

Na základe neho platí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým
bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný

alebosociálnypôvod,príslušnosťknárodnostialeboetnickejskupine,majetok,rodaleboinépostavenie.
Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

5) Ustanovenie článku 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je možné aplikovať tam, kde

je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Základným obsahovým

východiskom uplatňovania zákazu diskriminácie je jeho prepojenosť na princíp rovnosti. Tento základný

princíp znamená požiadavku pre orgány verejnej moci, aby sa s oprávneným nositeľom ľudských práv
jednak v rovnakých situáciách zaobchádzalo rovnako a jednak, aby sa s ním v nerovnakých situáciách
zaobchádzalo nerovnako.

6) V danom prípade žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon

a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl.

6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva
na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Žalobca tvrdí, že porušenie článku
12 ods. 2 Ústavy SR a článku č. 14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové
okolnostiprípaduspadajúdopôsobnostidvochvyššieoznačenýchustanoveníÚstavySRadvochvyššie
označených ustanovení Dohovoru vymedzujúcich základné práva Ústavou SR a Dohovorom chránené.

7) V prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces

exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom -

oprávneným na strane druhej. Povinný mal zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne

obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, a boli mu taktiež

poskytnuté všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom. Žalobca (oprávnený), aj keď

výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v
konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve
a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný.
Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočností, ktoré by mohli objektívne a

rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno
ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločností podnikajúcej v
oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom
špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

8) Konkrétne odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces, ako napríklad nevypočutie žalobcu - oprávneného, alebo neoboznámenie
žalobcu, (oprávneného) so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú zreteľne z napadnutého
rozhodnutia a príslušného súdneho spisu.

9) V prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku

exekučný súd svojím rozhodnutím postavil žalobcu (oprávneného) pri realizácii podnikania na trhu s

finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od

pozície ostatných súťažiteľov. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného

postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto
jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutnékonštatovať, že z okolností daného prípadunemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto
odlišnézaobchádzanie.Odlišné zaobchádzaniesožalobcom(oprávneným)nemožnoospravedlniťjeho
iným postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod

je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.

10) Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením

tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces

k porušeniu zásady „rovností zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú imanentnou súčasťou vyššie

označených základných práv, a to spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s čl. 46 ods. l Ústavy

a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru.

11) Článok 46 ods. 1 Ústavy zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej
štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

12) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne

má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej

normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na

zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra 2002).

13) Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40
a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods.
2 ZoRK - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie
relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem

a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu.

14) Princíp rovnosti zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „Súd“) za
jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči
protistrane (rozsudky Dombo Beheer B. V. v. Holandsko z 27. októbra 1993, ods. 33 a Ankerl v.

Švajčiarsko z 23. októbra 1996, ods. 38). Porušením princípu rovností zbraní bol žalobca (oprávnený)
uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení.

15) Ustanovenie článku č. 6 ods. 1 Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých
predmetomjesporoprávaazáväzkyobčianskoprávnehocharakteruzakotvenévovnútroštátnompráve.

Ustanovenie článku č. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia
s definíciou „občianskeho práva a záväzku". Žalobca (oprávnený) tvrdí, že v danom prípade je článok
č. 6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania
podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku č. 6 Dohovoru sa
nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú a ktoré po nich

nasledujú. Článok č. 6 Dohovoru sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení rozsudku.
Súd rozhodol v prípade Hornsby v. Grécko, že právo na súd, ako ho zaručuje článok 6, by bolo iluzórne,
ak by vnútroštátny právny systém členského štátu umožňoval, aby konečné a záväzné rozhodnutie
zostalo nevykonané na ujmu jednej zo strán.16) Zo zásady rovnosti vyplýva, že obe strany v konaní sú oprávnené mať prístup k
informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany a musia mať rovnocennú možnosť

vznášať námietky proti argumentom druhého. Podstatnou myšlienkou zásady rovnosti je,

že súdy musia vyvinúť náležité úsilie, aby zabezpečili efektívne uplatňovanie práv zaručených článkom
č. 6 Dohovoru.

17) V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul žalobcu (oprávneného),

rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve), a to výrokom o zastavení exekúcie. Žalobca
(oprávnený) namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával
nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie
žalobcu (oprávneného), došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca (oprávnený) však je voči povinnému v
pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému

vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi (oprávnenému)
averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť žalobcu (oprávneného) a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie
neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti
zbraní".

18) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho
návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa
k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Žalobca (oprávnený) ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd

vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou

revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a
tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam

vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry Súdu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o

ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.

Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať

sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,

ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli

známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom

súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese

a procese pred ústavným súdom.

Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného

prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v

podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Zákonodarca
správne poskytuje v konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému,
možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského
súdu a presadzuje tak zásadu dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade. Negácia zásady
dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právnehoštátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na
spravodlivý súdny proces.

D. K dôvodu uvedenému pod písmenom d) bližšie uvádzame:

1) Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal

dokazovanie. Napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinného ako

spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby

v nich vykonal dokazovanie.

Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe

domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť

podkladom pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom

skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný

vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli.

3)Akbysmeajpovažovalipostupsúduzavykonávaniedokazovania,totodokazovanienebolovykonané
zákonným spôsobom. Účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností.

4) Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkov konania konať pred súdom, resp. konanie má
inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

E. K dôvodu uvedenému pod písmenom e) bližšie uvádzame:

Aj v prípade, ak by sme akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna

právomoc (čo vzhľadom k argumentácii uvedenej pod bodom A. nepripúšťame), táto

právomoc súdu by nebola bez obmedzení. Podľa ust. § 35 ZoRK cit.: „doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok súdu.“ V spojení s ust. § 159 OSP je takýto rozsudok právoplatný, pričom
jeho výrok je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a o rovnakej veci sa nemôže
prejednávať znova.

2) Súd v napadnutom uznesení konštatuje, že napriek vyššie uvedenej úprave je oprávnený ex offo
preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Oprávnenie

súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vyplýva z ust. § 45 ZoRK,
podľa ktorého cit.:

ods. 1: Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh
účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.ods. 2: Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1
písm. b) alebo c).

Z uvedeného vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu oprávnený vykonať

preskúmanie exekučného titulu.

Z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK,
teda, že cit. „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť

predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3)“ a v § 40 ods. 1 písm. b) ZoRK, teda cit.:

„rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní“ a je oprávnený skúmať, či plnenie
podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom.
Zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto
dôvody nie je možné rozširovať.

5) V ust. § 40 ods. 1 písm. a) ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods. 3 ZoRK, kde je

uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní. Ide o cit.: „spory a)

o vzniku, zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam,

b) o osobnom stave, c) súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d) ktoré vzniknú v priebehu

konkurzného a vyrovnacieho konania.“ V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že rozhodcovský

rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto exekučnej veci, neriešil spor uvedený v ust. § 1

ods. 3 ZoRK.

6) Pre úplnosť dodávame, že ust. § 40 ods. 1 upravuje právo účastníkov rozhodcovského konania
domáhať sa žalobou podanou na príslušnom súde zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku z
tam uvedených dôvodov. V ust. ods. 1 písm. c) ako jeden z dôvodov pre napadnutie
rozhodcovského rozhodnutia uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť

rozhodcovskej zmluvy. V písmene d) tohto ustanovenia je uvedený dôvod, že sa rozhodlo o veci,
na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v
rozhodcovskom konaní namietal a nakoniec v písmene j) sa uvádza dôvod, že pri rozhodovaní boli
porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

7)Akbyzákonodarcachcelumožniťprieskumrozhodcovskéhorozhodnutia,medzitaxatívneuvedenými

dôvodmi, stanovenými v ust. § 45 ZoRK by nepochybne v písmene b) okrem § 40 písm. a) a b) uviedol
aj ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody, resp. okruhy prieskumu exekučného súdu. Ďalšie dôvody
tam však uvedené nie sú, exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu
svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť. V exekučnom konaní
skúmaldodržiavanieustanoveníoochraneprávspotrebiteľa(§40ods.1písm.j)ZoRK),skúmalplatnosť

rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c) ZoRK) a skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala
aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods. 1 písm. d/ ZoRK). Navyše súd
pri tomto protiprávnom prieskume dospel k záveru, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie. Súd tak vec
nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom.

8) Súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v
rozpore s dobrými mravmi.

9) Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, čiplnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku

súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Opätovne zdôrazňujeme, že zákonodarca

nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia

priznaného rozhodcovským rozsudkom. Prieskumu doložky slúži odlišný

inštitút, ktorý je upravený v ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme

právnej istoty ako pilieru právneho štátu je potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka

nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom.

10) Exekučný súd preto nebol oprávnený skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, pretože mu to
právny poriadok neumožňuje. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom

zastavil exekučné konanie, čím zároveň odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

11) Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdíme, že táto je platná. Exekučný

súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným

predstavuje spotrebiteľskú zmluvu.

12) V zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že cit.: spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka")“ Od

1.1.2008 je na základe ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľnú podmienku považované

aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od

spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

13) Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu, však nestanovuje,
že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná
možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočná možnosť

voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil

spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo

vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru,

že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len

spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi

dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ.

14) Rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa všeobecného
ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnosť práv účastníkov
rozhodcovského konania bola v rozhodcovskom konaní dodržaná a rovnako aj všetky ďalšie procesné

práva účastníkov konania. Exekučný súd uvedené ustanovenie vykladá nesprávne, a to tak, že dlžníkovi
nebolo umožnené využiť štandardný súdny proces pred všeobecným súdom, ktorý je zdĺhavý, umožňuje
dlžníkovi spôsobovať odďaľovanie konečného rozhodnutia, využívať rôzne obštrukcie, nezúčastňovať
sa konania, následne využívať aj neodôvodnené opravné prostriedky a tým zásadným spôsobom mariť
výkonlegitímnychprávoprávneného.Niejemožnésastotožniťsnázorom,žeprespotrebiteľajekonanierozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. K
uvedenému záveru súd nedospel na základe skúmania rozhodcovského konania, ale len na základe

domnienky, nešpecifikovaného predpokladu a vlastného nepodloženého úsudku.

15) Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere,
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch.

16) Spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k
30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme". Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu
na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1

Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.

17)Podstatnýmináležitosťamizmluvyoúverevzmysle§497Obchodnéhozákonníkajenajednejstrane
záväzok veriteľa na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a
na strane druhej záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z uvedeného
vyplýva, že predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obchodného

zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením
kogentným (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka); teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť
ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne
uvádza v odôvodnení prvostupňový súd.

18) Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,

avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za
ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude splácať v pravidelných mesačných
alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátky. Výber
možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale
za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. V záujme ochrany spotrebiteľa (klienta) ale ani z

hľadiska korektnosti podnikania nie je možné požadovať od klienta, aby sa v zmluve o úvere zaviazal,
že v deň uzatvorenia zmluvy o úvere uhradí prvú splátku. S poukazom na uvedené splátky podľa názoru
oprávneného nie je možné posudzovať ako odložené platby.

19) Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch „zmluvou o spotrebiteľskom úvere je
zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom“.
Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť
týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou.

20) Podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí obsahuje najmä:

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba

uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých

výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť,

b) opis tovaru, alebo služby, na ktoré sa zmluva, o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,

c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa, okamihom

odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckehopráva spotrebiteľom,

e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

f) meno a adresu spotrebiteľa,

g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje

za bezúročný a bez poplatkov,

h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená

ročná percentuálna miera nákladov,

i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu, ročnej

percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ

zaplatiť“.

Z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia zákona vyplýva, že okrem všeobecných
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti
vymenované za slovom „najmä", ku ktorým je možné pridať ešte ďalšie. Nakoľko predmetom úverov
poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie

tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom

o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby,

cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo

sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom

odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby).

S poukazom na vyššie uvedené a vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je
možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

23) Oprávnený rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z

omeškania.

24) Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j.

okrem iného aj s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“),

ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane

splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť

veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, odo dňa, keď
sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi
sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v
zmluve. Povinný svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania tak
rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o

udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

25) Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úveryz vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za
ktorých oprávnený poskytol úver povinnému (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného
bydliska povinného), a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu,

ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, účastníci
dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania z dlžnej sumy a takto prejavenú
vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať.

26) Ustanovenie § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení má
dispozitívnu povahu. Výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou

zmluvných strán, len ak výška úrokov nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov

ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov z omeškania v obchodných záväzkových

vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z
iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.5.1996, sp.zn.
3 Obdo 3/96).

V súvislosti s vyššie uvedeným oprávnený poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 1
Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak si

účastníci pre prípad omeškania úrokovú sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky

v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy nie je v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku“; ako aj na. ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr.

Rozsudok NS SR zo dňa 22.9.2005, č.k. 2Obdo 26/2004, Rozsudok NS SR zo dňa

22.9.2005, č. k, 2Obdo 28/2004), kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a

skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa
zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri

uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za

podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje, a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia

tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru

Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach „moderačné právo súdu nie je ustanovením na

riešenie zlého sociálneho postavenia účastníkov konania, ale má zabezpečovať ochranu

účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku. Oprávnený znáša

vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“.

Oprávnený by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a

postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy.

Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa

názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím

konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka

neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú

zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by teda viedlo k značnémuoslabovaniu postavenia veriteľa, a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej slobody

(voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri

porušení zmluvnej povinnosti dlžníka.

Zároveň chce oprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa

k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že

si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený

sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu,

s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil.

K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd

taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu,
oprávnený uvádza nasledovné:

V zmysle § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na

požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je

predmetom podnikania veriteľa.

Oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet podnikania -

poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Sme preto názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka
sme si mohli dojednať odplatu - v našom prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého
úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou.

K poplatku za zasielanie upomienok oprávnený uvádza, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú
upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu
nákladov a administratívy s tým spojenej.

Zvýrazňujeme skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym

poriadkom, a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie,

súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

súd je povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na

vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v

prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

35) Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu

v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK, dbajúc na

existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorého je prílohou. Ak exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v
rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právnyporiadok, čím taktiež porušuje základné práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu
ochranu,právonaspravodlivýsúdnyproces,právovlastniťmajetok,právonapokojnéužívaniemajetku)!

36) V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z

úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. V zmysle ust. § 45 ods. 2 ZoRK je exekučný súd oprávnený z úradnej povinnosti
vykonať prieskum rozhodcovského konania len podľa ust. § 45 ods. 1 písm. b) a c) ZoRK. Súd preto
nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK,
teda podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je

§ 268 Občianskeho súdneho poriadku a § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. exekučného poriadku v znení
neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti.
Taký postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný.

37) V prípade, ak by súd považoval ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo
§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce, poukazujeme

na zásadu lex posterior derogat legi priori, podľa ktorej ak existuje medzi právnymi normami rovnakej
právnej sily rozpor, prednosť má tá, ktorá bola do právneho poriadku zaradená neskoršie, teda novšie
právo. V prípade exekučného poriadku a jeho ust. § 57 ods. 1 písm. g), táto právna norma
bola do nášho právneho poriadku zavedená dňa 1.12.1995, t.j. účinnosťou zákona č. 233/1995 Z.z.
Právna norma obsiahnutá v ust. § 45 ods. 2 v nadväznosti na ods. 1 ZoRK bola do nášho právneho

poriadku zavedená dňa 1.7.2002, t.j. s účinnosťou zákona č. 244/2002 Z.z. Neskôr sa do právneho
poriadku dostali a z tohto hľadiska novšie právo predstavujú ustanovenia ZoRK. Niet tak pochýb o vôli
zákonodarcu, pričom platné a aplikovateľné právo tak predstavujú ustanovenia ZoRK.

38) Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa
ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval, tvrdíme, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydaniaexekučnéhotitulu,aniodvydaniapoverenianavýkonexekúcienenastaližiadnenovéprávneani
skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené považujeme

rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu zotrvávame na legitimite exekučného titulu oprávneného,
a preto žiadame odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie postupom podľa § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. prerušil.“

Súčasťou odvolania oprávneného bol aj návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. ktorým sa odvolateľ v podstate domáhal toho, aby odvolací exekučný súd konanie
postupom podľa § 109 O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktorých znenie naformuloval v tomto návrhu
(viď záver tohto uznesenia).

Zákonná sudkyňa vo svojom stanovisku z 2.11.2012, odôvodňujúcom, prečo odvolaniu oprávneného
podanému proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka nemieni vyhovieť, uviedla: „Podkladom pre
vydanie exekučného titulu bola spotrebiteľská zmluva, v ktorej bola neplatne dojednaná rozhodcovská
doložka. Táto bola uvedená vo Všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru, obsah ktorých
povinný(spotrebiteľ)nemalmožnosťovplyvniť.Jednásapotomoneprijateľnúzmluvnúpodmienku,ktorá

nútila spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch, kde by
vystupoval na strane odporcu a tým sa vzdal ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým
súdom. Pri absencii platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, a potom vydaný rozhodcovský rozsudok je nulitným aktom, na základe ktorého nie je možné viesť
exekúciu.“Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),

preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu v súlade s konštantnou judikatúrou ako vecne správne potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov.

K výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok
oprávnenéhovôbecnekorešpondujústým,akookresnýsúdsvojerozhodnutievprejednávanomprípade

odôvodňoval.

Odvolacísúdsastotožnilsozáveromokresnéhosúdu,ževprípadeprávnehovzťahumedzioprávneným
a povinným (založeného vyššie označenou zmluvou o úvere) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je
potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Označená zmluva o úvere uzatvorená medzi
oprávneným a povinným (vyhotovená formou predtlače s vopred pripraveným textom, pričom

povinný ako spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy) má nepochybne charakter zmluvy spotrebiteľskej.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a stotožnil sa
s rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská
doložka, obsiahnutá v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z hľadiska svojej formulácie

napĺňa všetky kritériá neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Okresný súd postupoval správne, keď vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v
danom prípade založená rozhodcovskými doložkami uvedenými v bode 17. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť vyššie označenej zmluvy o úvere.

V tejto zmluve bol obsah vyššie spomínanej rozhodcovskej doložky nasledovný: „Všetky spory, ktoré

vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:

a)predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovská,a.s.sosídlom
Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného
súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,

ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.“

Podľa názoru odvolacieho súdu žiadne takéto ani obdobné dojednanie (ktoré právo výberu spôsobu
riešeniasporuaajsubjektumajúcehoprípadnýsporúčastníkovhmotnoprávnehovzťahuvyriešiťzveruje
žalujúcej strane /iniciátorovi konania/, a to tak, že táto si môže vybrať prejednanie a rozhodnutie
sporu rozhodcom alebo všeobecným súdom, hoci je doplnené rozväzovacou podmienkou, pri ktorej by
sa rozhodcovská doložka nemala uplatniť vtedy, ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu navšeobecnom súde) nemožno považovať za také, ktoré by zabezpečovalo patričnú rovnováhu v právach
a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj

spotrebiteľom je skôr teoretická (v dôsledku veľmi obmedzeného spektra potenciálnych požiadaviek
spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i
rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom, že značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi

jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi
viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto (z povahy veci)
silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je
spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi,
avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ
rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).

Systematickým a tiež logickým výkladom možnosti využitia príslušného zmluvného ustanovenia -
rozväzovacej podmienky možno z hľadiska časového faktoru dôjsť k nasledovnému zisteniu: Pri
vyjdení z predpokladu platnosti rozhodcovskej doložky snaha ju odstrániť má pre spotrebiteľa zmysel
len do času uskutočnenia (právoplatného skončenia) rozhodcovského konania, pretože rozviazanie
platnej rozhodcovskej doložky až po právoplatnosti exekučného titulu vydaného na jej podklade by

na oprávnenie rozhodcovského súdu vec v rozhodcovskom konaní prejednať aj rozhodnúť (a teda na
validitu exekučného titulu) nemalo žiaden vplyv. Práve tento aspekt bol pritom z pohľadu zachovania
prístupuspotrebiteľakvšeobecnémusúdu(užvtzv.základnomkonaní)kľúčový,pretožekýmspotrebiteľ
by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
táto možnosť by, vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania, bola z pohľadu jej efektívnej

uplatniteľnosti limitovaná časom do skončenia rozhodcovského konania, kedy by celkom stratila na
význame.Akpotomajmožnosťtakéhotopredstihnutiadodávateľaspotrebiteľompriuplatňovanínárokov
z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu
vysoko nepravdepodobnou, až blížiacou sa, či bez nadsadzovania rovnou nule, namieste je i ďalší
záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa,

naopak, umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu
k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu
činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa (z ktorého
pohľadu je napokon na doplnenie skorších záverov aj pre úplnosť právne nepodstatným, či takéto
predstihnutiebudemaťpovahuabsolútnehopredstihu,tedatakého,priktoromspotrebiteľzačnekonanie

na všeobecnom súde skôr, než tak stihne učiniť dodávateľ, alebo len istej formy obrannej reakcie - tu
spočívajúcej v tom, že spotrebiteľ síce až po začatí rozhodcovského konania, zato však ešte pred jeho
skončením podá žalobu na všeobecnom súde a tak i zbaví rozhodcovský súd v konaní ďalej pokračovať
a toto i vecne - tu rozumej práve vydaním rozhodcovského rozsudku - dokončiť).

Práve o takýto prípad nanútenia vôle oprávneného povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v

posudzovanej veci, nakoľko okrem použitia tzv. formulárovej zmluvy obsahujúcej množstvo
predtlačených údajov, u ktorých tak bolo prinajmenšom problematickým aj odchýlenie sa od nich, i ak by
zmluvný partner osoby disponujúcej takýmto návrhom zmluvy (povinný) mal záujem na nej niečo zmeniť,
síce nemožno vylúčiť možnosť vyvolania sporu spotrebiteľom a vybratie si ním, kto by mal ním iniciovaný
spor prejednať, toto však pre zachovanie tej úrovne ochrany spotrebiteľa, akú požaduje spotrebiteľské

právo v širšom slova zmysle na domácej i európskej úrovni, nestačí.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, ako k
nutnosti vyhodnotenia rozhodcovskej doložky (tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku
slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú (a aj neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne

založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoréby následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Oprávnenie exekučného súdu skúmať rozhodcovskú doložku v tom smere, či nenapĺňa charakteristiku

neprimeranej podmienky spotrebiteľskej zmluvy, vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-40/08, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí aj bez návrhu
posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo
poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych pravidiel možné vykonať také posúdenie v

rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Pokiaľ ide o neprimeranú doložku, prislúcha
tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil,
že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný.

Dojednanie o rozhodcovskej doložky v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných
podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Z
uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní

zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.

Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítaval a stále i vypočítava okruh neprijateľných
zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom
nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu
zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.

V súvislosti s rozhodcovským konaním je potrebné si uvedomiť, že rozhodcovský súd je, i napriek
výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku, súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Rozhodcovský súd nie je zriadený zákonom ako orgán štátu,
rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou
zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom (zákonom), ako je to v prípade (súdov) sudcov

všeobecných súdov.

Vzhľadom na už vyššie uvedené predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku
neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.2007.

Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že
spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 634/1992 Zb.

Záver o neprimeranej a nekalej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť tiež zo
stanoviska Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo 4.7.2009 bod 40, v ktorom konštatuje, že vopred
stanovená podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory
vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa

všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Podmienky „nekalosti“ teda spĺňa už (len)
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo; a nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci nielenže nerozhodoval
všeobecný súd spotrebiteľa, ale rozhodoval rozhodcovský súd, navyše zvolený oprávneným.

Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, účinného

do 31.12.2007), sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.

K námietke oprávneného, v zmysle ktorej okresný súd skúmal predmetný rozhodcovský rozsudok už pri
rozhodovaníoudelenípovereniasúdnemuexekútoroviauznalexekučnýtitulzasúladnýsozákonom,na
základečohoudelilsúdnemuexekútorovipoverenienavykonanieexekúcie,odvolacísúdpoznamenáva,že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný

doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58
ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez
návrhu - ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia
relevantného exekučného titulu. Ak takýto exekučný titul neexistuje, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvodom na jej zastavenie.

Všetky vyššie uvedené dôvody sú dostatočné pre záver o neprípustnosti predmetnej exekúcie a

nemožnosti jej ďalšieho vykonávania.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty
oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za
absolútne právne irelevantné.

K dôsledkom rozhodnutia o zastavení exekúcie vo vzťahu k vymáhateľnosti pohľadávky oprávneného

odvolací súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania, resp.
exekúcie prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného
odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto

rozhodnutie okresného súdu, vo výroku o zastavení predmetnej exekúcie, podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
ako vecne správne potvrdil.

K výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi

I keď odvolateľ v úvode svojho odvolania uvádza, že odvolanie podáva v celosti, čomu nasvedčuje
aj odvolací petit, následne vo svojom podaní, ktorým reaguje na výzvu súdu na doplnenie rovnopisu

odvolania z 18.9.2012, upresňuje, že odvolanie nesmeruje voči rozhodnutiu o trovách. Vzhľadom na
závislosť rozhodnutia o trovách exekúcie od rozhodnutia o zastavení exekúcie, však odvolací súd
preskúmal aj toto rozhodnutie a dospel k záveru, že je v súlade so stavom veci i zákonom.

K výroku o nepriznaní trov exekúcie oprávnenému

V súlade so stavom veci a zákonom je aj rozhodnutie exekučného súdu o tomto uplatňovanom nároku

oprávneného.

Keďže odvolací súd je v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. viazaný nielen rozsahom
odvolania, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré vymedzí odvolateľ v zákonom stanovenej
lehote na podanie tohto opravného prostriedku, krajský súd posudzoval prejednávanú vec z hľadísk
vymedzených samotnou odvolateľom - oprávneným, ktorý odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nijakým

spôsobom neodôvodnil.Vzhľadom na skutočnosť, že o nároku oprávneného na náhradu trov, ktoré mu v súvislosti s predmetnou
exekúciou vznikli, nebolo rozhodnuté v rozpore so zákonom, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie
aj v tomto výroku.

K procesnému postupu okresného súdu

Na tomto mieste v súvislosti s procesným postupom okresného súdu odvolací súd poznamenáva, že
jeho pozornosti neuniklo, že okresný súd pri rozhodovaní nedodržal procesný postup ustanovený v §
57 ods. 5 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 8.8.2012, keď na prejednanie predmetnej veci
nenariadil hlavné pojednávania. Nakoľko však v zmysle ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania
pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, a odvolací súd nedospel k záveru, že predmetná vada v procesnom postupe exekučného súdu by
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tak z tejto vady v procesnom postupe okresného súdu
nevyvodil žiadne procesné dôsledky a len „pro futuro“ ju dáva do pozornosti okresného súdu. Naviac
uvedenú skutočnosť nenamietal vo svojom odvolaní ani samotný oprávnený.

K návrhu oprávneného na prerušenie konania

K vyššie označenému návrhu oprávneného na prerušenie predmetného exekučného konania odvolací
súd uvádza, že ho nepovažuje za dôvodný.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je
potrebnéprerozhodnutievnútroštátnehosúduvovecisamej.Povinnosťvnútroštátnehosúdnehoorgánu
požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku

267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, teda v tom zmysle, že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnejotázke.Predpokladompovinnostizačaťkonanie opredbežnejotázketýkajúcejsa
výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť,
či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie

daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý
je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ

nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Okresný súd totiž v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory sospotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, práve naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská
doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného
skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok

poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď v podstate na to, či je možné ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za
nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že označená smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 označenej smernice,

ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -
zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode

spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto smernici, resp. v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto rozhodnutia. Preto ani druhú otázku nepovažuje
odvolací súd za relevantnú pre rozhodnutie prejednávaného sporu.

Čo sa týka tretej otázky zameranej na to, či „je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv
EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi?“, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách

Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Konštantná judikatúra Súdneho
dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských
zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky,
je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z
vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle vnútroštátneho práva (Slovenskej republiky) je

zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa

voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných právEÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdnedospelkzáveru,žebyvprejednávanomprípadeexistovala

potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.nemáprávonaichnáhradu.Naprotitomuostatníúčastnícisináhradutrovaktuálnehoodvolacieho

konania neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky im ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním
nevznikli.

Odvolací súd poznamenáva, že rešpektuje aj základné právo oprávneného na súdnu ochranu. Toto
právo však v zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nemožno stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Všeobecný súd musí vychádzať z toho,
že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Právo na súdnu ochranu
pritom nepožíva každý uplatňovaný nárok, ale len taký ktorý nie je v rozpore so zákonom a dobrými
mravmi. Podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený sa mal v prvom rade postarať o to, aby predmetná

zmluva, neplnenie záväzkov z ktorej bolo právnym dôvodom iniciovania rozhodcovského konania, bola
v súlade so zákonom a dobrými mravmi (t.j. v súlade s normami spotrebiteľského práva). Oprávnený
je povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami príslušných právnych
predpisov a s dobrými mravmi, a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania. Odhliadnuc od prezumpcie
znalostipráva,oprávnenémumuselobyťzajznespočetnýchsúdnychrozhodnutívydanýchvobdobných

prípadoch, v ktorých vystupoval ako účastník konania, známe, že na ním kreované zmluvné právne
vzťahy obdobného charakteru je bezpodmienečne nutné aplikovať normy spotrebiteľského práva.
Napriek uvedenému však oprávnený namiesto toho, aby svoje „konanie“ dal do súladu so zákonom,
neustále vyhľadáva spôsoby ako zákon v týchto prípadoch obchádzať. Pokiaľ si oprávnený s úmyslom
„uľahčiť“ vymáhateľnosť svojho nároku zvolil cestu rozhodcovského konania (v ktorom podľa doterajších

poznatkov rozhodcovský súd v drvivej väčšine prípadov priznáva oprávneným nimi uplatňované nároky
úplne nekriticky „en bloc“, pričom pri tomto rozhodovaní postupuje v rozpore s vlastným zákonom,
konkrétne s ustanovením § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.), musí znášať aj následky tejto svojej
voľby,ktorésaprejavujúvnemožnostivymáhaťvexekučnomkonanínímuplatňovanýnárok.Zasituácie,
ak oprávnený už nemôže ovplyvniť obsah zmluvy, ktorá podlieha režimu spotrebiteľského práva (t.j.

ak takúto zmluvu už uzavrel) môže si na jej základe uplatňovať voči povinnému len nárok, ktorý je
v súlade s vyššie spomínanými právnymi normami. V tomto smere sa mal oprávnený postarať o to,
aby exekučný titul vydaný na základe jeho návrhu (žaloby) bol vykonateľný tak po formálnej ako i
materiálnej stránke. Exekučné konanie nie je konaním, v ktorom by bolo možné napravovať to, čo
účastník konania v predchádzajúcom konaní pred (či už všeobecným alebo rozhodcovským) súdom

svojím vlastným postupom zanedbal, keď si riadne a včas nehájil svoje práva, hoci tak urobiť mohol
a mal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na jednu zo základných právnych zásad „vigilantibus
iura“ („každý nech si stráži svoje práva“), resp. „iura vigilantibus, non dormientibus prosunt“ („práva sú
dané v prospech bdelých, a nie spiacich, t.j. v prospech tých, ktorí sa o svoje veci starajú“), z ktorejokrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich
súčinnosti. Zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú
povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu. V zmysle tejto zásady

sa ochrana poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich vykonávajú
a v prípade porušenia ich vymáhajú. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie o ochranu svojich
práv vyžadujúc, aby aj držiteľ práva sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku
ktorýchbynedochádzalokichohrozovaniuapoškodzovaniu,apredpokladá,žedržiteľprávamusívyužiť
prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jeho práv.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.