Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/235/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812200039
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5812200039.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v obchodnej právnej veci
žalobcu: Pivovary Topvar, a.s., so sídlom Pivovarská 9, 082 21 Veľký Šariš, IČO: 31 648 479, právne
zastúpeného JUDr. Lucia Jurgová advokátka s.r.o., so sídlom Slnečná 33, 044 24 Poproč, IČO: 47
236 884, proti žalovanému: Dominik Jurky, s miestom podnikania 029 52 Babín 61, IČO: 40 984 877,
zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Antonom Slamkom, advokátom, so sídlom F. XXXX/XX, XXX
XX W. G., v konaní o zaplatenie 752,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/34/2012-157 zo dňa 12. júna 2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/34/2012-157 zo dňa 12. júna 2014 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
sumu 752,25 Eur do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II/ vyslovil, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 90 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.295,- Eur, to
všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 269 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. 40/1964 Z.z. (ďalej len „OZ“),
§ 531 ods. 1 OZ okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ako

prvostupňový súd už rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 10.10.2012 č.k. 5Cb/34/2012-85, a to tak,
že žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Proti predmetnému rozsudku podal odvolanie žalobca. O
podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 28.11.2013 č.k. 14Cob/29/2013-109
tak, že rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 10.10.2012 č.k. 5Cb/34/2012-85 zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie s usmernením pre prvostupňový súd. V rámci dokazovania sa okresný súd oboznámil s
obsahom listinných dôkazov predložených žalobcom k podanej žalobe, a to: „s výpismi z obchodného
registra žalobcu a živnostenského registra žalovaného a jeho právneho predchodcu (čl. 7-15), s

obsahom Zmluvy o obchodnej spolupráci v značkovej prevádzkarni zo dňa 27.2.2008 a prílohou č. 1
a 3 k tejto zmluve (čl. 16 až 20), uzavretej medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, s
obsahom dohody o prevode a postúpení práv a povinnosti zo Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa
8.1.2010 (čl. 21) uzavretej medzi Vladislavom Gáborom, IČO: 37046080 a žalovaným (IČO: 40984877)
a žalobcom, s výzvou žalobcu na plnenie zmluvných povinnosti zo dňa 3.6.2011 (čl. 22), s faktúrou č.
01/2008, na základe ktorej žalobca poukázal právnemu predchodcovi žalovaného sumu 80.000 Sk a
výpisom z účtu žalobcu zo dňa 15.5.2008, s demontážnym listom zo dňa 23.9.2011 a fotodokumentácioupreukazujúcou porušenie zmluvných podmienok zo strany žalovaného ohľadom reklamy (čl. 23-27), s
obsahom odvolania žalobcu zo dňa 7.12.2012 (čl. 88-90), s obsahom uznesenia krajského súdu zo dňa
28.11.2013 (čl. 109-111), s montážnym listom zo dňa 18.1.2010 (čl. 144), na ktorom žalovaný prevzal

výčapné zariadenie v prevádzke Richtárska krčma v Lokci č. 426 po predchodcovi Gáborovi a to v
súvislosti so zmenou nájomcu na tejto prevádzke.“

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že dňa 27.02.2008 bola uzavretá zmluva o
obchodnej spolupráci v značkovej predajni medzi žalobcom a Vladislavom Gáborom, Lokca č. 426, IČO:
37046080 ohľadom prevádzky „Richtárska krčma, Lokca 259“, predmetom ktorej bolo stanovenie práv

a povinností zmluvných strán pri nájme konkrétnych hnuteľných vecí, pri záväzku podnikateľa ponúkať
spotrebiteľom pivo špecifikované v prílohe k zmluve, pri záväzku podnikateľa prenechať časť prenajatej
plochy do podnájmu žalobcovi (čl. I zmluvy). Zmluva bola uzavretá na dobu 5 rokov (od 1.3.2008 do
28.2.2013) a v čl. IV. zmluvy sa jej účastníci dohodli na odplatnom podnájme časti vymedzenej plochy
v prevádzke Richtárska krčma za 80.000,- Sk na umiestnenie reklamných a propagačných materiálov
žalobcupodľaprílohyč.3zmluvy.Podľačl.X.bod10.3zmluvyvprípadepredčasnéhoskončeniazmluvy

je podnikateľ povinný vrátiť Pivovaru - žalobcovi príslušnú pomernú čiastku nájomného uhradeného
Pivovarom vzhľadom na počet kalendárnych mesiacov, o ktoré sa zmluva predčasne ukončuje a uhradiť
náklady Pivovaru vzniknuté pri plnení tejto zmluvy na montážne, demontážne práce pri umiestňovaní
hnuteľných vecí poskytnutých podnikateľovi. Súčasťou zmluvy sú príloha 1 - vymedzený sortiment piva
pre prevádzku, príloha 2 - vymedzenie výčapného zariadenia, príloha 3 - označenie reklamných tabúľ a

miesta ich umiestnenia v prevádzke. „Dňa 8.1.2010 bola uzavretá Dohoda o prevode a postúpení práv
a povinnosti zo zmluvy o obchodnej spolupráci medzi zmluvnými stranami : 1/ Vladislavom Gáborom,
Lokca č. 426, IČO: 37046080 (doterajší partner), 2/ Dominik Jurky, Babín 61, IČO: 40984877 (nový
partner), 3/ Pivovary Topvar, a.s. Topoľčany, IČO: 31648479, ktorou účastník č. 1/ prevádza na účastníka
č. 2/ všetky práva a povinnosti plynúce zo zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej dňa 27.2.2008

týkajúcej sa prevádzky Richtárska krčma, Lokca 259, medzi účastníkom 1/ a účastníkom 3/ (Pivovary
Topvar, a.s. Topoľčany).“ Účastník č. 2/ - žalovaný prehlásil v čl. I bod 2., že prijíma od účastníka 1/
prevádzané práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej dňa 27.2.2008
a nastupuje v celom rozsahu v dotknutej zmluve namiesto účastníka 1/ a zaväzuje sa v plnom rozsahu
dodržiavať a plniť podmienky dohodnuté v zmluve o obchodnej spolupráci. Účastník 3/ súhlasí so

zmenou v osobe partnera v uvedenej zmluve o spolupráci a účastníci 2/ a 3/ sa vzájomne dohodli
na pokračovaní a plnení predmetnej zmluvy o obchodnej spolupráci (čl. I bod 3). Žalobca zaplatil
právnemu predchodcovi žalovaného Vladislavovi Gáborovi odplatu (nájomné) za prenechanú plochu za
celú dohodnutú dobu trvania tejto zmluvy (5 rokov - 60 mesiacov) a to dňa 15.05.2008 sumu 80.000,-
Sk bez DPH (2.655,51 Eur) prevodom na jeho účet. Žalovaný ako nový účastník zmluvy o obchodnej

spolupráci však dohodnutú dobu plnenia zmluvy nedodržal. Kontrolou vykonanou dňa 03.06.2011
žalobca zistil, že žalovaný v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy zdemontoval výčapné
zariadeniežalobcu,odstránilzprevádzkyďalšiehnuteľnéveciprenajaténaplneniezmluvnýchzáväzkov.
Žalobca dňa 23.9.2011 demontoval výčapné zariadenie prenechané žalovanému. Keďže žalovaný
nedodržal dohodnutú dobu plnenia zmluvy (od 1.3.2008 do 28.2.2013), tak si žalobca uplatnil zmluvný

nárok na vrátenie príslušnej pomernej čiastky vopred zaplateného nájomného za 17 kalendárnych
mesiacov (od 1.10.2011 do 28.2.2013) vo výške 752,25 Eur, a to podľa čl. X. bod 10.3 zmluvy.

S ohľadom na vykonané dokazovanie okresný súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a Vladislavom
Gáborom bola uzavretá tzv. inominátna zmluva v zmysle § 269 ods. 2 OBZ a to Zmluva o obchodnej
spolupráci v značkovej predajni zo dňa 27.2.2008. V uvedenej zmluve účastníci presne vymedzili jej

predmet (čl. I), ktorý bol podrobne rozvedený v ďalších článkoch tejto zmluvy (čl. II. - Sortiment a
množstvo predaného piva, čl. II. - Nájom hnuteľných vecí prenajímateľa Pivovar poskytnutých partnerovi
ako nájomcovi, čl. IV. - Nájom plochy v prevádzke Pivovaru ako nájomcovi, čl. V. - Poskytnutie drobného
reklamného materiálu) a následne špecifikovaný v prílohách 1/ až 3/ predmetnej zmluvy. Bola dohodnutá
doba trvania zmluvy (čl. VI), skončenie platnosti zmluvy (čl. X). Ide teda o platne uzavretú zmluvu,

v ktorej sú dostatočne určené práva a povinnosti jej účastníkov, ktoré sa spravujú obsahom tejto
zmluvy. Následne bola dňa 8.1.2010 uzavretá Dohoda o prevode a postúpení práv a povinnosti zo
zmluvy o obchodnej spolupráci medzi zmluvnými stranami: 1/ Vladislavom Gáborom, Lokca č. 426,
IČO: 37 046 080 (doterajší partner), 2/ Dominik Jurky, Babín 61, IČO: 40 984 877 (nový partner),
3/ Pivovary Topvar, a.s. Topoľčany, IČO: 31 648 479, ktorou účastník č. 1/ prevádza na účastníka

č. 2/ všetky práva a povinnosti plynúce zo zmluvy o obchodnej spolupráci uzavretej dňa 27.2.2008týkajúcej sa prevádzky Richtárska krčma, Lokca 259, medzi účastníkom 1/ a účastníkom 3/ (Pivovary
Topvar, a.s. Topoľčany). V čl. II predmetnej dohody je výslovne uvedené, že táto dohoda je súčasťou
Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 27.2.2008. Predmetnú dohodu podpísali všetci jej účastníci bez

výhrad, teda aj žalovaný. Žalovanému nič nebránilo, aby pred podpisom tejto dohody žiadal predložiť
Zmluvu o obchodnej spolupráci zo dňa 27.2.2008 za účelom oboznámenia sa s jej obsahom. Ak tak
žalovaný neurobil a napriek tomu dohodu prevode práv a povinnosti dobrovoľne podpísal, nemôže sa
potom dovolávať neplatnosti tejto dohody na tom základe, že bol uvedený do omylu. Obsah Dohody
zo dňa 8.1.2010 jasne a zreteľne vymedzoval predmet dohody (čl. I.). Okresný súd konštatoval, že

medzi účastníkmi konania bola uzavretá platná dohoda a žalobca má teda nárok na pomernú časť
nájomného v zmysle čl. X. bod 3 zmluvy o obchodnej spolupráci, nakoľko zo strany žalovaného boli
porušené dohodnuté zmluvne podmienky obchodnej spolupráce tak, ako to popísal žalobca. O trovách
prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
v podaní zo dňa 25.06.2014, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 01.07.2014, ktorý považoval

napadnutý rozsudok okresného súdu za nesprávny, pretože vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia vecí v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Namietal, že Dohoda zo dňa 08.01.2010 uzavretá
medzi účastníkmi konania bola v zmysle § 3 ods. 1 OZ v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko na základe
tejto žalovaný vstúpil do povinností pôvodného prenajímateľa -Vladislava Gábora, a teda žalovanému
boli v celku postúpené len povinnosti, ktoré vyplývali z nájomnej zmluvy, a to bez nároku na odplatu za

užívanie nebytových priestorov zo strany žalobcu. V zmysle § 525 OZ, predmetom postúpenia môže byť
lenprávoaniepovinnosť.Vzmysleplatnejprávnejúpravy,predmetompostúpeniamôžebyťpohľadávka
akéhokoľvek druhu, teda aj nepeňažná. Nie však povinnosť účastníka, napr. povinnosť zaplatiť určitú
peňažnú sumu za prevod vecí alebo práva. Žalovanému však fakticky zostali z pôvodnej zmluvy len
povinnosti.Spätnévymáhaniečastiuhradenéhonájomnéhoodžalovaného,„ktorémunebolaposkytnutá

žiadna náhrada za užívanie prenajatých priestorov, považujeme zo strany žalobcu za konanie, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi, teda dojednanie dohody považujeme v zmysle § 39 zákona č. 40/1984
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, za neplatné.“ Navrhol, aby Krajský súd v Žiline
napadnutý rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/34/2012-157 zo dňa 12.06.2014 zrušil a vrátil
vec okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne,
ktorá uviedla, že tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní považovala za bezpredmetné a účelové s
cieľom vyhnúť sa zaplateniu dlžnej pohľadávky. Záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným
vznikol na základe Dohody o prevode a postúpení práv a povinností zo Zmluvy o obchodnej spolupráci
zo dňa 08.01.2010 (ďalej len ako „Dohoda“). Žalobca svoj nárok uplatnený v konaní odvodil od Dohody

a Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 27.02.2008 (ďalej aj ako „Zmluva“), do ktorej práv a povinností
žalovaný vstúpil, s predmetom Dohody ako aj s obsahom zmluvy sa žalovaný oboznámil, resp. mal
možnosť sa oboznámiť a svojím podpisom potvrdil, že prijíma od pôvodného partnera žalobcu p.
Vladislava Gábora všetky prevádzané práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o obchodnej spolupráci
namiesto neho (teda nielen povinnosti, ako uvádza vo svojom odvolaní žalovaný) a zároveň sa zaväzuje

v plnom rozsahu dodržiavať a plniť podmienky dohodnuté v Zmluve o obchodnej spolupráci (ČI. I
ods. 2 Dohody). Ak žalovaný v odvolaní uvádzal, že vstúpil do povinností pôvodného prenajímateľa
(Vladislava Gábora), a teda mu boli v celku postúpené len povinnosti, ktoré vyplývali z nájomnej
zmluvy, a to bez nároku na odplatu za užívanie nebytových priestorov zo strany žalobcu, tak žalobca
uviedol, že so žalovaným nemal nikdy uzatvorenú nájomnú zmluvu ani zmluvu o nájme nebytových

priestorov. Záväzkovo-právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Dohody o prevode
a postúpení práv a povinností zo Zmluvy o obchodnej spolupráci (ďalej len „Dohoda“) uzatvorenej
dňa 08.01.2010 a zo Zmluvy o obchodnej spolupráci zo dňa 27.02.2008 (ďalej len „Zmluva“), ktorá
tvorila neoddeliteľnú súčasť Dohody. Žalobca preto považoval tvrdenie žalovaného za bezpredmetné a
irelevantné, nakoľko medzi účastníkmi konania nikdy neexistoval právny vzťah, na základe ktorého by

vznikol ktorejkoľvek strane nárok na odplatu za užívanie nebytových priestorov. Okrem toho zdôraznil,
že Dohodou došlo k prevodu a postúpeniu nielen povinností, ale aj všetkých práv vyplývajúcich zo
Zmluvy, a to na základe dohody všetkých zúčastnených strán, teda (1) pôvodného partnera žalobcu
- p. Vladislava Gábora, (2) nového partnera žalobcu - žalovaného a (3) žalobcu (v súlade s § 516
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní odvolával na § 525 OZ, podľa ktorého

postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenouveriteľa zmenil, postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia,
nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom, tak podľa žalobcu
ani jedna z uvedených skutočností sa netýkala predmetného konania a prejednávanej veci, preto

žalobca nevidel právnu ani vecnú súvislosť v odvolaní sa žalovaného na uvedené zákonné ustanovenie.
Žalobca poukazoval aj na skutočnosť, že predmetom prevodu nebola povinnosť žalovaného zaplatiť
určitú peňažnú sumu za prevod vecí alebo práva, predmetom prevodu bol prevod všetkých práv a
povinností zo Zmluvy o obchodnej spolupráci, ako aj že predmetom tohto súdneho konania nie je
nárok na zaplatenie peňažnej sumy za prevod vecí alebo práva, ale nárok žalobcu na zaplatenie

alikvotnej časti odplaty z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného. Žalobca mal
za to, že Dohoda bola uzatvorená v súlade s dobrými mravmi a obchodnými zvyklosťami a je platná,
žalovaný Dohodu dobrovoľne a slobodne podpísal, pričom, ako je vyššie uvedené, súčasťou Dohody
bola aj Zmluva, na základe ktorej si žalobca uplatnil svoj nárok na súde. Na základe Dohody sa
zmluvným partnerom žalobcu stal žalovaný a tento bol povinný dodržiavať všetky povinnosti dojednané
Zmluvou a pre prípad ich porušenia je žalovaný povinný znášať aj následky s tým spojené. Z dôvodu

porušenia zmluvných dojednaní vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na vrátenie alikvotnej časti
sumy, ktorú žalobca v zmysle Zmluvy riadne vyplatil, no plnenie, za ktoré ju vyplatil, nebolo zo strany
žalovaného riadne poskytnuté, realizované. Podľa čl. X. bod 10.3. v prípade predčasného skončenia
Zmluvy je Partner - ktorým bol v čase ukončenia Zmluvy žalovaný - povinný vrátiť (t.j. úhrada na účet
Pivovaru) príslušnú pomernú čiastku nájomného uhradeného Pivovarom - žalobcom, vzhľadom na počet

kalendárnych mesiacov, o ktoré sa Zmluva predčasne ukončuje. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, podľa ktorého medzi účastníkmi konania bola uzavretá platná dohoda a žalobca mal teda
nárok na pomernú časť odplaty/nájomného v zmysle čl. X. ods. 10.3 Zmluvy o obchodnej spolupráci,
nakoľko zo strany žalovaného boli porušené dohodnuté zmluvné podmienky obchodnej spolupráce tak,
ako to popísal žalobca. Žalobca sa zároveň pridržiava svojich písomných podaní zo dňa 15.08.2012,

10.10.2012, 07.12.2012. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa
12.06.2014 v celom rozsahu potvrdil a aby zaviazal žalovaného k náhrade trov tohto odvolacieho
konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §

156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP

došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/235/2014-178 zo dňa 17.03.2015 k
oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 17.03.2015 (č.l. 179 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu Žilina.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

(§ 212 ods. 1 OSP), a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávneprávne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
odvolací súd sa môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Žalovaný v odvolaní primárne namietal nesprávne právne posúdenie okresným súdom. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania
a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť

pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu,
ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah
interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval. V rámci podaného odvolania žalovaný poukázal na to, že dohoda, uzavretá
medzi účastníkmi dňa 08.01.2010, bola v rozpore s § 3 OZ, teda v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko

na základe nej žalovaný vstúpil do povinnosti pôvodného prenajímateľa a žalovanému boli vcelku
postúpené len povinnosti, ktoré vyplývali z nájomnej zmluvy, a to bez nároku na odplatu za užívanie
nebytových priestorov zo strany žalobcu. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného považuje
krajský súd za podstatné poukázať na to, že dobré mravy netvoria spoločensky normatívny systém,
ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným

pravidlom slušnosti, poctivého správania a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.
Občiansky zákonník ani právny predpis nedefinuje pojem dobré mravy, teória a súdna prax však zhodne
považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny,

hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu
v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Krajský súd v rovine argumentácie žalovaného a k
§ 3 OZ zdôrazňuje, že „Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá
zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych
a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické

tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných“ (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.6.1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96). Súdna prax
zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy
k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych
cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť

či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva
vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení
niektorého z nich navonok. Kolektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty
a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Po
vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že z ustáleného skutkového stavu okresným

súdom, obsah predmetnej Dohody zo dňa 8.1.2010, berúc do úvahy celý jej obsah, nebolo možné
konštatovať jej rozpor s § 3 OZ, tak ako namietal žalovaný v odvolaní. Je nevyhnutné podľa odvolacieho
súdu predmetnú dohodu vykladať v celom jej kontexte a nie izolovane jej jednotlivé články.

Ak žalovaný v odvolaní namietal, že mu „nebola poskytnutá žiadna náhrada za užívanie prenajatých
priestorov, považujeme zo strany žalobcu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, teda

dojednanie dohody považujeme v zmysle § 39 zákona č. 40/1984 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov, za neplatné“, tak odvolací súd uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu sa
nemohol s touto argumentáciou žalovaného stotožniť.Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu, a to v rozsahu a z dôvodov

odvolania podaného žalovaným, nekonštatuje, že by dohoda účastníkov zo dňa 08.01.2010 bola v
rozpore s dobrými mravmi, a že by bola práve z tohto dôvodu neplatná. Pri skúmaní platnosti dohody
krajský súd mal za to, že uvedenú dohodu je potrebné, tak ako už v tomto rozhodnutí uviedol, vnímať
v celom jej rozsahu a nie len v rovine uvádzanej žalovaným, ktorý tvrdil, že „žalovanému boli vcelku
postúpené len povinnosti, ktoré vyplývali z nájomnej zmluvy, a to bez nároku na odplatu za užívanie

nebytových priestorov zo strany žalobcu“. Je potrebné poukázať na to, že pokiaľ došlo k uvedenej
dohode medzi doterajším partnerom Vladislavom Gáborom, Dominikom Jurkym a Pivovarom Topvar
Jurky, tak už zo samotného označenia uvedenej dohody predsa vyplývalo, že dochádza k prevodu a
postúpení práv a povinností zo zmluvy o obchodnej spolupráci. Zo zmluvy o obchodnej spolupráci,
ktorou bolo riadne vykonané dokazovanie pred prvostupňovým súdom, vyplývajú skutočnosti, z ktorých
rozhodne nie je možné konštatovať, že došlo len k postúpeniu žalovaným uvedených povinností. V

tomto smere len príkladmo a pre úplnosť poukazuje krajský súd na článok III. uvedenej zmluvy, kde
je zrejmé, že pivovar prenechá na dočasné užívanie partnerovi dohodnuté hnuteľné veci, na základe
dohody zmluvných strán, a to výčapné zariadenie, príslušenstvo, ktoré je špecifikované v prílohe zmluvy
v montážnom liste, a to podľa písm. a) a podľa písm. b) ďalšie hnuteľné veci, kde podmienky pre
odovzdanie, umiestnenie predmetu nájmu, účelu nájmu boli bližšie špecifikované v ďalších článkoch

uvedenej zmluvy. Ak teda žalovaný konštatoval, že na nehoprešli len povinnosti, tak potom nie je zrejmé,
podľa krajského súdu, prečo v konaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že „predložil mi papier, zadnú
stranu som podpísal, a to v tom, že ide o výčapné zariadenie, ktoré bude mať v prenájme“ (č.l. 117 rub
spisu). Bolo zrejmé, že žalovaný uvedený objekt predsa prevádzkoval v rozhodnej dobe, pokiaľ i uviedol,
že uvedené zariadenie nechcel, tak práve táto výpoveď žalovaného zostala len v rovine tvrdenia. Ak

žalovaný v tomto smere pred súdom prvého stupňa vypovedal, že bol dílerom pivovaru uvedený do
omylu, tak potom nie je zrejmé, do akého omylu mal byť žalovaný uvedený, keď sám uviedol, že dílerom
mu bol predložený papier, zadnú stranu podpísal s tým, že vedel, že ide o výčapné zariadenie, „ktoré
bude mať v prenájme“, z ktorého nepochybne je možné prijať záver, že s obsahom uvedenej dohody
bol oboznámený. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že bez logickej súvislosti zostáva, že pokiaľ

žalovaný uvedené výčapné zariadenie nechcel, tak ako uviedol vo výpovedi pred súdom prvého stupňa,
prečo uvedenú zmluvu s dílerom podpisoval. I zo samotného uvedenia „on mi povedal, že ide len o
evidenciu, aby toto výčapné zariadenie bolo na niekom ako na skladovej karte“, je predsa nepochybné,
že uvedené výčapné zariadenia nepatrili tak právnemu predchodcovi žalovaného, ako ani žalovanému.
V tomto smere potom nie je možné, aby sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného v odvolaní,

že uvedená dohoda bola v rozpore s dobrými mravmi, keďže mu mali byť postúpené len povinnosti.

Ak žalovaný v odvolaní poukazoval na § 525 OZ, že predmetom postúpenia môže byť len právo a nie
povinnosť, tak krajský súd v tomto považuje za podstatné opätovne zopakovať argumentáciu, ktorá
sa viaže k tvrdeniu žalovaného, že mu fakticky zostali z pôvodnej zmluvy len povinnosti, že z dohody,
ktorú podpísal samotný žalovaný dňa 08.01.2010 v Strečne (č.l. 21 spisu), vyplývalo, že uvedená

dohoda bola predsa uzatvorená podľa § 524 až 532 Občianskeho zákonníka, teda nejde len o samotné
postúpenie, z ktorých dôvodov potom v rámci výkladu uvedenej zmluvy nie je možné sa stotožniť s
argumentáciou žalovaného v odvolaní a konštatovať rozpor s OZ, a to v rovine § 39 OZ a následne
konštatovať neplatnosť predmetnej dohody. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného a
k jeho argumentácii poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.

ÚS 242/07 z 3. júla 2008, v zmysle ktorého „Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby
účastníkov súkromno-právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ,
pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s
princípom spravodlivosti, či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou
sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces“. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008 ďalej vyplýva, že interpretácia zmluvných
textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako
spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje,
t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v
prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej

právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretáciazmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je
koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca v modernej demokratickej spoločnosti nie je
individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej

interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho
činnosti, teda zákona, systematický a koherentný celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné
právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často
aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, že ich autori koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie
ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov

verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho
hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu
zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Poslednej z
uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré dáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných
ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym
prejavom tejto vôle. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím
konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich
strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom

hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj
pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby,
ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho
úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto
treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie

účastníkov po podpise zmluvy. Porušenia ústavou zaručených základných práv sa teda orgán verejnej
moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu
vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej
sfére (porov. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07). Vzhľadom na
uvedené sa potom krajský súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného v odvolaní a vyhodnotiť ju

ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na krajským súdom konštatovanú vecnú správnosť napadnutého
rozsudku okresného súdu.

Krajský súd tiež konštatuje, že určitá stručnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného
súdu netvorila jeho nepreskúmateľnosť. Krajský súd pre úplnosť konštatuje, že napadnutý rozsudok
okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti § 157 ods. 1,

2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd
poukazuje i na Nález Ústavného súdu, č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde ústavný súd
opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje v ústavnom,
zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a následného Ústavy a článku

6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (článok
46 ods. 1 Ústavy, článok 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní je aj povinnosť
súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods.
2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu

v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s
článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp. článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje
kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí
do právomoci Ústavného súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu

ako správne zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením Ústavný
súd sám celkom nestotožnil. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nebol nekonherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné
a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť,
teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premis okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a vneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami a vyplývajú z interpretácie súdneho rozhodnutia.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna

2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného

súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.
ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odporcu.“

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo

v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského

súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 752,25 Eur s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku
vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by

ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od

výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade
trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, §
151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý návrh na náhradu trov odvolacieho
konania uskutočnil vo vyjadrení k odvolaniu v podaní zo dňa 17.08.2014 (č.l. 173 spisu). Žalobca ako

úspešný účastník odvolacieho konania trovy odvolacieho konania však nevyčíslil k momentu verejného
vyhlásenia rozsudku, ale ani v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia krajským
súdom, ku ktorému vyhláseniu došlo dňa 25.3.2015, preto za aplikácie § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2
OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania nemohla byť priznaná
náhrada trov odvolacieho konania. Nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok pre priznanie

náhrady trov konania, a to ich vyčíslenie do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia krajským
súdom, preto žalobcovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania nebola priznaná ich náhrada.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.