Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/69/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5307200170
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5307200170.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa: Y. L., nar.
XX. XX. XXXX, , bytom J. G., W. č. X, Česká republika, proti odporkyni: W. K., nar. XX. XX. XXXX,
bytom J. - K. č. XXX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Annou Mozolíkovou, advokátkou so
sídlom J., ul. B. č. XXXX o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi V. Z., o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/2/2007-141 zo dňa 27. 09. 2010, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 11C/2/2007-141 zo dňa 27.09.2010 vo výroku, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa o určenie, že nehnuteľnosť - dom súpisné č. XXX postavený na pozemku parc. KNC

č. 2763, vedená u Správy katastra Čadca pre k. ú. K., na LV č. XXX patrí do dedičstva po nebohom V.
Z., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX v J. G. p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy konania v sume 1.429,76 Eur, a to v lehote do
trochdníodprávoplatnostirozhodnutia,krukámprávnejzástupkyneodporkyneJUDr.AnnyMozolíkovej,
advokátky so sídlom v J., ul. B. č. XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 11C/2/2007-141 zo dňa 27.09.2010 Okresný súd v Čadci zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že dom č. XXX, postavený na parc. KN č. 2763, parc. KN

č. 2757 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 240 m2, KN parc. č. 2758 - záhrada o výmere 603
m2, všetky nehnuteľnosti zapísané na Katastrálnom úrade Žilina, Správa katastra Čadca, pre kat. úz.
K. na LV č. XXX, patria do dedičstva po nebohom V. Z., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX v J. G..
Navrhovateľa zaviazal k povinnosti nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 2.104,68 € do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne odporkyne JUDr. Anny Mozolíkovej, vedený vo O.,
a.s., pobočka J..
Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nebohý

W. K. uzatvoril s bratom navrhovateľa - V. Z. dohodu o bezplatnom užívaní dňa 03.08.1983 predmetom
ktorej bolo odovzdanie rodinného domu č. XXX v katastri obce J. - N., do bezplatného užívania V. Z.
na dobu do úplného schátrania. Zároveň si účastníci dohodli vyplatiť čiastku 35.000,- Kčs, ktorá bola po
podpísaní dohody vyplatená W. K.. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že danou dohodou mali účastníci vôľu
uzavrieť kúpnu zmluvu, na základe ktorej W. K. mal odpredať V. Z. predmetnú spornú nehnuteľnosť.
Prvostupňový súd poukazujúc na ustanovenia §§ 399, 46 ods. 1 a § 47 ods. 2 v čase uzavretia dohody
platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „Občiansky zákonník") vyhodnotil dohodu o

bezodplatnom užívaní ako zmluvu, ktorá odporuje vtedy platným zákonným ustanoveniam. Na základe
dohody zo dňa 03.08.1983 došlo k odovzdaniu nehnuteľností do užívania V. Z. zo strany W. K. a V.
Z. sa k tejto nehnuteľnosti správal ako detentor, teda ako užívateľ rodinného domu č. súp. XXX aj s
príslušnými nehnuteľnosťami. Pokiaľ navrhovateľ poukázal na zastretosť právneho úkonu v zmysle §41a ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že týmto právnym úkonom mal byť zastretý iný právny úkon
(kúpnazmluva),okresnýsúdvyhodnotiltentoprávnyúkonakoabsolútneneplatný,nakoľkojevrozpores
ustanoveniamivtedyplatnéhoObčianskehozákonníka,atokonkrétne:§37(nezrozumiteľnosťprávneho

úkonu), § 39 (obchádza zákon), § 47 ods. 2 (registrácia štátnym notárstvom). Na základe uvedeného
je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti na základe dohody o bezplatnom užívaní, a teda nemohlo dôjsť ani k uzatvoreniu platnej
kúpnej zmluvy, ktorej predmetom by bol prevod nehnuteľností. Právny úkon, ktorý obchádza zákon je
s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka sankcionovaný absolútnou neplatnosťou. Súd je na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu povinný prihliadnuť ex offo. Neplatný právny úkon nespôsobuje
žiadne účinky, z neplatného právneho úkonu nie je možné uplatňovať si žiadne práva, a teda nevznikajú
ani žiadne povinnosti. Pokiaľ navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo aj od vyjadrenia odporkyne
pred odvolacím súdom v konaní sp. zn. 5C/141/2003, prvostupňový súd „musel zobrať do úvahy
pri hodnotení tohto dôkazu aj možnosť, že prejavy nemusia byť v listine zachytené správne", preto
sa snažil zistiť pravý úmysel osôb, ktoré tento prejav vykonali aj inými dôkaznými prostriedkami.

Na základe uvedeného preto opätovne vypočul odporkyňu, ktorá uviedla, že si také vyjadrenie (ako
je uvedené v spise sp. zn. 5C/141/2003) nepamätá. Jej manžel jej takéto skutočnosti neuviedol. Z
výsluchu odporkyne prvostupňový súd vyvodil záver, že jej predchádzajúce vyjadrenie nepreukazuje
nadobudnutie vlastníckeho práva právnym predchodcom navrhovateľa k sporným nehnuteľnostiam. Ak
za ďalšie navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam titulom vydržania, keďže

jeho právny predchodca nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užíval od 03.08.1983, prvostupňový
súd sa s uvedenými tvrdeniami nestotožnil majúc za to, že neboli splnené všetky zákonom stanovené
podmienky k vydržaniu, a to predovšetkým dobromyseľnosť a dĺžka vydržacej doby. Okresný súd mal
preukázané, že právny predchodca navrhovateľa mal v držbe sporné nehnuteľnosti od 03.08.1983 a
pokiaľ by ich nerušene a dobromyseľne užíval, k vydržaniu by došlo ku dňu 03.08.1993, avšak ešte

dňa 30.07.1993, teda pred uplynutím vydržacej doby uzatvoril s odporkyňou nájomnú zmluvu spísanú
vo forme notárskej zápisnice, z obsahu ktorej prvostupňový súd vyvodil záver, že právny predchodca
navrhovateľa uznal vlastnícke právo odporkyne. Nájomnú zmluvu zo dňa 30.07.1993 súd vyhodnotil
ako platný dvojstranný právny úkon, ktorým odporkyňa prenechala do nájmu sporné nehnuteľnosti na
dobu 10 rokov a predchodca navrhovateľa zaplatil odporkyni nájomné 31.000,- Sk. Ak by V. Z. - právny

predchodca navrhovateľa nerešpektoval vlastnícke právo odporkyne k nehnuteľnostiam, v opačnom
prípade by nájomnú zmluvu neuzatvoril. Inak povedané, ak by sporné nehnuteľnosti považoval za svoje
vlastníctvo v dobrej viere, že ich odkúpil od W. K., nedošlo by k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy.
Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že tak učinil z dôvodu dobrých susedských vzťahov. Vychádzajúc
z uvedeného a poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. V 5/1989,

R8/1991), ktoré sa zaoberajú vydržaním vlastníckeho práva oprávneným držiteľom dospel prvostupňový
súd k záveru, že právny predchodca navrhovateľa nemohol byť a nebol dobromyseľným držiteľom.
Dňa 30.07.1993 totiž uzatvoril nájomnú zmluvu s odporkyňou ako vlastníčkou sporných nehnuteľností,
na základe ktorej uznal jej vlastnícke právo a boli preto jednoznačne vyvrátené tvrdenia navrhovateľa
o dobromyseľnosti držby rodinného domu a k nemu priľahlých pozemkov. Subjektívne predstavy

navrhovateľa o tom, že jeho právny predchodca bol dobromyseľný nezakladajú vlastnícke právo V. Z.
k sporným nehnuteľnostiam. Občiansky zákonník taxatívne určuje spôsoby nadobudnutia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam. Navrhovateľ v konaní nepreukázal (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku ďalej len „O.s.p."), že by V. Z. spôsobom daným zákonom nadobudol vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam. Jeho tvrdenia boli spoľahlivo vyvrátené listinnými dôkazmi predloženými

účastníkmi a zabezpečenými súdom.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v prospech odporkyne, ktorá mala v konaní
plný úspech. Súd jej preto priznal náhradu trov spočívajúcich z trov právneho zastúpenia spolu vo výške
2.164,68 eur.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podal ešte právny predchodca navrhovateľa V. Z. odvolanie, na
základe ktorého odvolací súd žiadal, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za arbitrárne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní,
tiež za nejasné a nezrozumiteľné, pretože si odporuje vo svojich jednotlivých častiach. Okresný súd

v napadnutom rozsudku vôbec neuvádza dôvody, pre ktoré uveril výpovedi odporkyni ohľadom kúpy
nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľa od jej nebohého manžela, aj keď takáto výpoveď je v
rozpore s jej doterajšími tvrdeniami. Okresný súd sa s týmito rozpormi v rozhodnutí žiadnym spôsobom
nevyporiadal.Prvostupňový súd v rozsudku žiadnym spôsobom nehodnotil rozpory vo výpovedi odporkyne. Žiadnym
spôsobom neodôvodnil prečo jej uveril, že jej právny predchodca o predaji nehnuteľnosti nikdy nehovoril.
Z tohto dôvodu preto možno napadnuté rozhodnutie označiť za nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné

súdne rozhodnutia zakladajú v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR aj protiústavný stav, pretože podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa ukladá súdom zákonom ustanoveným postupom poskytovať ochranu právam,
ktoré sú predmetom občianskeho súdneho konania. Zákonom ustanovený postup predpokladá aplikáciu
ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a teda stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Taktiež súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Na základe uvedeného okresný
súd porušil navrhovateľovo právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p., a tým
aj naplnil odvolací dôvod uvedený v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Odhliadnuc od uvedeného odvolateľ
vyslovil aj presvedčenie, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza okrem iných skutočností aj z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd vyvodil zo zisteného skutkového stavu nesprávne

právne závery, resp. nesprávne posúdil vykonané dokazovanie. V odôvodnení súd uvádza, že po
právnej stránke vychádzal z § 399 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia dohody medzi
právnym predchodcom navrhovateľa a právnym predchodcom odporkyne. Právny názor okresného
súdu ale nie je správny, pretože v ust. § 399 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia
dohody sa uvádza, že predávajúcemu vznikne povinnosť vec kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu

vec prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Tiež v ust. § 46 ods. 1 Občianskeho
zákonníkasauvádza,žezmluvyoprevodenehnuteľnostímusiamaťpísomnúformu.Dohodapodpísaná
medzi právnymi predchodcami účastníkov konania spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžadoval
pre kúpnu zmluvu. Bola vyplatená kúpna cena 35.000 Sk, bol zrejmý predmet kúpy, došlo k dohode
o možnosti prevodu vlastníckeho práva nadobúdateľa tretím osobám, a tiež sa právny nástupcovia

účastníkov dohodli, že si nebudú uplatňovať žiadne ďalšie nároky. Právny predchodca navrhovateľa
bol pri podpise dohody dobromyseľný a nehnuteľnosti užíval ako svoje vlastné pokojne a nerušene.
Dom kompletne zrekonštruoval, prerobil strechu, okná, obvodové múry, vybudoval interiér, v podstate
sa dá povedať, že nehnuteľnosť by v dnešnej podobe nebyť nebohého brata navrhovateľa už ani
neexistovala. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že dohoda uzatvorená

medzi právnymi predchodcami účastníkov je neplatná. Neskúmal ako sa účastníci dohody správali.
Právnypredchodcaodporkyneaždosvojejsmrtiuznávalvlastníckeprávonebohéhobratanavrhovateľa.
Nerobil si do nehnuteľnosti žiadne nároky. Naopak, spoločne vykonali všetky ďalšie administratívne
kroky, z ktorých možno usúdiť, že uznával vlastnícke právo právneho predchodcu navrhovateľa. Nebohý
brat navrhovateľa bol vedený ako platca elektrickej energie, a tiež za nehnuteľnosti riadne platil dane.

Rozhodnutieprvostupňovéhosúdujenesprávneajzdôvodu,žejevrozporesvykonanýmdokazovaním,
a to najmä s výpoveďami samotnej odporkyne z dedičského konania po nebohom W. K. a z konania
o vydanie veci, ktoré sú jednoznačné a potvrdzujú oprávnenosť navrhovateľovho návrhu. Pokiaľ by
okresný súd riadne vyhodnotil výpovede odporkyne, musel by dospieť aj k inému záveru pri posúdení
podmienok vydržania sporných nehnuteľností. Navyše okresný súd nepostupoval v zmysle uznesenia

Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/4/2010 zo dňa 30.04.2010, kde krajský súd jasne vyjadril názor
ohľadom podmienok vydržania sporných nehnuteľností.

Odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu na pojednávaní pred krajským súdom
dňa 24.05.2011 odvolací súd žiadala, aby napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.
Poukázala na to, že zastretý úkon uskutočnený v rozpore s v tom čase platnou právnou úpravou
nemožno považovať za titul nadobudnutia. Inak povedané, je absolútne nemožné, aby bola považovaná
dohodaobezplatnomužívanízakúpnuzmluvu,nakoľkotojevrozporesprávnymporiadkomSlovenskej
republiky. Dôležitou skutočnosťou je aj to, že v samotnom názve titulu, na ktorý sa navrhovateľ

odvoláva je uvedené, že sa jedná o dohodu bezplatnú, pričom účastníci si vyplatili určitú peňažnú
sumu. Obom stranám muselo byť jasné, že obchádzajú zákon, pretože podľa v tom čase platných
predpisov bolo potrebné k prevodu nehnuteľnosti súhlas štátneho orgánu. Takže dohodu o bezplatnom
užívaní, ktorá bola predložená v prejednávanej veci, nemožno považovať za kúpnu zmluvu, ktorá by bola
titulom nadobudnutia vlastníctva. Ohľadom možného vydržania okresný súd vykonal vo veci rozsiahle

dokazovanie, v ktorom skúmal všetky potrebné aspekty k vydržaniu. Dospel aj k správnemu záveru,
že navrhovateľovi chýba pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržacia doba, ktorá nebola naplnená.
Pokiaľ by boli aj pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že sa správal ako vlastník, tak sporné nehnuteľnosti
nemohol nadobudnúť vydržaním, pretože s ohľadom na všetky okolnosti dobre vedel, že účastnícizmluvy obchádzali zákon, a preto sa právny predchodca navrhovateľa nemohol správať ako vlastník. Za
ďalšie tak ako je už uvedené, nebola naplnená potrebná vydržacia 10-ročná lehota pri nehnuteľnostiach.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Žiline rozsudkom z 25. októbra 2011 sp. zn. 8Co 377/2010
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým návrh zamietol, zmenil tak, že určil, že
nehnuteľnosť - dom č. súp. XXX, postavený na pozemku parcela KN-C č. 2763 vedená Správou katastra
Čadca pre katastrálne územie K. na liste vlastníctva č. XXX, patri do dedičstva po poručiteľovi V. Z.,
narodenému XX. V. XXXX, zomrelom XX. F. XXXX v Českom Těšíne. Pokiaľ súd prvého stupňa návrh

zamietol aj ohľadom nehnuteľností - parcela - KN-C č. 2757 - zastavené plochy a nádvoria vo vývmere
242 m2 a parcela KN-C č. 2758 - záhrady o výmere 603 m2, vedené Správou katastra Čadca pre
katastrálne územie K., odvolací súd pripustil v tejto časti späťvzatie návrhu, rozsudok okresného súdu
v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že po zhodnotení výsledkov dokazovania vykonaného v odvolacom konaní dospel
k záveru, že predmetnú nehnuteľnosť (dom súp. č. XXX, nachádzajúci sa v katastrálnom území K.)

nadobudol do vlastníctva poručiteľ V. Z. vydržaním na základe neplatného právneho úkonu, a to ústnej
kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené odvolaci súd mal za to, že pôvodný navrhovateľ V. Z. ako
dedič po poručiteľovi V. Z. sa žalobou oprávnene domáha zariadenia vyššie uvedenej nehnuteľnosti
do súpisu aktív dedičstva po zosnulom V. Z., nakoľko v súčasnosti je ohľadom predmetnej stavby v
katastri nehnuteľností na liste vlastníctva ako vlastníčka zapísaná odporkyňa; navrhovateľ tým preukázal

naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ ide o právny titul
nadobudnutiavlastníctvanehnuteľnosti,zatentoodvolacísúdpovažovalústnukúpnuzmluvudohodnutú
medzi právnymi predchodcami účastníkov konania ešte v roku 1983, teda nie dohodu o bezplatnom
užívaní nehnuteľnosti, ktorou zúčastnené strany simulovali len odovzdanie nehnuteľnosti. Odvolací súd
bol ale toho názoru, že od uvedeného momentu sa poručiteľ V. Z. oprávneným spôsobom uchopil držby

spornej nehnuteľnosti v presvedčení, že mu patrí a túto nepretržite užíval viac ako 10 rokov. Nesúhlasil
preto s tvrdením odporkyne o absencii nadobúdacieho titulu držby, pretože existenciu ústnej kúpnej
zmluvy mal preukázanú výpoveďami samotnej odporkyne v predchádzajúcich konaniach (dedičské
konanie po W. K., konanie o vypratanie V. Z. z predmetnej nehnuteľnosti), resp. uzavretím dohody o
bezplatnom užívaní domu súp. č. XXX právnymi predchodcami účastníkov konania (W. K. a V. Z.),

ktorou v skutočnosti simulovali uzavretie kúpnej zmluvy. O predaji nehnuteľnosti W. K. V. Z. svedčí
aj to, že v dohode o bezplatnom užívaní si účastníci dohodli, aj napriek tomu, že dohoda znela na
bezplatné užívanie, finančnú odplatu v sume 35 000,00 Kčs, ktorá suma vzhľadom na vtedajšie pomery
mohla predstavovať kúpnu cenu. Ďalšou skutočnosťou svedčiacou v prospech navrhovateľa, že došlo
k odpredaju nehnuteľnosti je aj to, že jeho právnych predchodca uskutočnil na nehnuteľnosti pomerne

rozsiahle rekonštrukčné práce a je nelogické, aby do domu investoval značnú časť svojich peňazí bez
toho, aby mu vôbec patril. Vzhľadom na to, že v súdnej praxi bolo už viackrát judikované, že neplatnosť
právneho úkonu o prevode vlastníctva je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, dospel odvolací súd k záveru, že poručiteľ V. Z. bol dobromyseľným držiteľom. Pokiaľ ide o
uplynutie vydržacej doby, odvolací súd nepovažoval z právne relevantné, že v roku 1993 došlo medzi

V. Z. a odporkyňou k uzavretiu nájomnej zmluvy na spornú nehnuteľnosť, ktorá by za iných okolností
vylučovala, resp. minimálne spochybňovala presvedčenie V. Z., že mu nehnuteľnosť patrí. Keďže
pôvodný navrhovateľ (V. Z.) dostatočne presvedčivým spôsobom uviedol, prečo a za akého stavu došlo
k podpísaniu nájomnej zmluvy (v snahe predísť sporom s odporkyňou), uvedený listinný dôkaz nebol
objektívne spôsobilý pretrhnúť plynutie vydržacej doby. Bez ohľadu na nájomnú zmluvu z roku 1993 sa

preto poručiteľ V. Z. stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti na základe vydržania, nakoľko vykonaným
dokazovaním mal odvolací súd za splnené všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním.Pretoodvolacísúdzmenilrozsudoksúduprvéhostupňaanávrhuvyhovel.Otrováchkonania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.

Vyššieuvedenýrozsudokodvolaciehosúduzodňa25.10.2011sp.zn.8Co377/2010napadlaodporkyňa
dovolaním, ktoré odôvodnila tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f) O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Poukázala na to, že v odvolacom konaní bola porušená zásada

rovnosti účastníkov konania, keď dokazovanie bolo vykonávané v prospech pôvodného navrhovateľa,
čo potvrdzujú zápisnice z pojednávania pred dovolacím súdom (z 24. mája 2011 a z 26. júla 2011) a
ich priebeh, keď odvolací súd „hľadal" a vykonával dôkazy len v prospech pôvodného navrhovateľa a
v neprospech odporkyne, čím porušil jej právo na súdnu a inú právu ochranu zaručené Ústavou SR.Odvolací súd porušil rovnosť účastníkov konania tým, že jej po odročení pojednávania 26. júla 2011
do termínu ďalšieho pojednávania, resp. najneskôr 5 dní pred termínom jeho konania neoznámil, aké
dôkazy mieni vykonať, čím odňal odporkyni možnosť konať pred súdom a pripraviť sa na pojednávanie.

Namietala tiež, že rozsudok odvolacieho súdu vykazuje znaky arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti,
je svojou podstatou výnimočný tým, že odvolací súd určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po
poručiteľovi V. Z., ktorý mal predmetnú nehnuteľnosť vydržať, a to na základe tvrdení odporkyne (jediný
dôkaz), pričom existuje jednoznačný listinný dôkaz vo forme verejnej listiny (t. j. dohoda o bezplatnom
užívaní nehnuteľnosti), ktorý má najvyššiu dôkaznú silu a preukazuje, že tento bol len detentorom

(nájomcom) a držal vec ako cudziu. Jedinečnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
spočíva najmä v tom, že tento založil záver o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním V. Z., na
obchádzaní zákona, na nahrádzaní práva neprávom, čo je neprípustné. Držba V. Z. tak bola od samého
začiatku neoprávnená a nedobromyseľná. Nebola splnená ani ďalšia zákonná podmienka pre vydržanie
nehnuteľnosti, a to nerušená držba po dobu najmenej 10 rokov), keďže poručiteľ V. Z. uzavretím
nájomnej zmluvy s odporkyňou vo forme notárskej zápisnice stal sa detentorom (nájomcom) a vec

užíval ako cudziu, čím uznal vlastnícke právo dovolateľky k predmetnej nehnuteľnosti. Dovolateľka tiež
namietala, že odvolací súd sa nezaoberal otázkou okruhu účastníkov, napriek zmene prvostupňového
rozhodnutia; k návrhu bol pripojený len úmrtný list, nie dedičské rozhodnutie, ktoré by potvrdzovalo
nadobudnutie dedičstva V. Z. a okru dedičov. Z týchto dôvodov žiadala, aby dovolací súd zmenil
napadnutýrozsudokodvolaciehosúduapotvrdilrozsudoksúduprvéhostupňavčasti,ktorousúdprvého

stupňa návrh pôvodného navrhovateľa V. Z. zamietol a tiež aj vo výroku o trovách konania; alternatívne
navrhla zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

PrávnynástupcanavrhovateľV.Z.,ktorýzomrelporozhodnutíkrajskéhosúduX.W.XXXX,Y.L.(závetný
dedič)vovyjadreníkdovolaniuodporkyneuviedol,žerozhodnutieodvolaciehosúdujesprávneanavrhol

dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s §
241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), a dospel k

záveru, že dovolanie je dôvodné.

Dovolací súd sa nestotožnil s právnym záverom odvolacieho súdu o splnení všetkých zákonných
predpokladov vydržania vlastníctva spornej nehnuteľnosti V. Z..

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje
za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj
okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa

nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

Odvolací súd pri právnom posudzovaní danej veci tieto skutočnosti a zásady nesprávne vyhodnotil.
Dovolací súd sa nestotožňil s právnym názorom odvolacieho súdu v otázke dobromyseľnosti držby

poručiteľa V. Z.. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam
veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto
titulom (právnym dôvodom nadobudnutia) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza
na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. Pri
nespochybnení názoru, že titulom pre vstup do oprávnenej držby môže byť za určitých okolností aj

neplatná zmluva, treba zdôrazniť, že aj existencia takéhoto (len domnelého) dôvodu, musí byť náležite
preukázaná, ak má byť vyhovené návrhu, ktorým sa držiteľ resp. jeho právny nástupca domáha určenia,
že je vlastníkom veci na základe vydržania. Ako bolo vyššie uvedené, aj tu musí byť splnená podmienka,
že držiteľ musí byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný.

V danom prípade však ústna kúpna zmluva, ako ustálil odvolací súd, takýmto dôvodom nadobudnutia
(ani domnelým) nadobúdacím titulom nie je. Vyvodzovanie dobromyseľnosti poručiteľa V. Z. z ústnej
kúpnej zmluvy (existenciu ktorej netvrdil ani samotný navrhovateľ), existenciu ktorej mal odvolací
súd preukázanú výpoveďami odporkyne v predošlých konaniach (dedičské konanie po jej nebohommanželovi W. K. a z konania o vypratanie V. Z. z predmetnej nehnuteľnosti, resp. z písomnej dohody
o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti), ktorú vyhodnotil odvolací súd ako domnelý právny titul pre vstup
poručiteľa do držby, bez zohľadnenia zachovania náležitej opatrnosti, ktorú bolo možné s prihliadnutím

na okolnosti konkrétneho prípadu od poručiteľa požadovať, je v rozpore s platnou právnou úpravou,
upravujúcou inštitút vydržania. V konkrétnej veci mal alebo mohol mať poručiteľ V. Z. pochybnosti,
že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol, keď aj priamo v texte písomnej dohody o
bezplatnom užívaní nehnuteľnosti z 3. augusta 1983 v bode 7/ dohody sa uvádza, že „ak by V. Z.
chcel uzavrieť riadnu kúpnu zmluvu, nebudú mu predchodcovia robiť riadne ťažkosti"...a nebudú žiadať

ďalšiu finančnú náhradu"...V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že o tom, že k uzavretiu písomnej
zmluvy o prevode nehnuteľnosti nedošlo, mal poručiteľ V. Z. a aj navrhovateľ vedomosť, keď aj sám
navrhovateľ v návrhu uvádzal, že v čase, keď sa uzatvárala písomná dohoda o bezodplatnom užívaní
nehnuteľnosti, nemohli občania českej národnosti uzatvárať kúpne zmluvy z dôvodu, že príslušný orgán
podľa osobitných predpisov k ich uzavretiu nedával súhlas. Samotná skutočnosť, na ktorú navrhovateľ
poukazoval a ktorá vyplývala aj z dohody o bezplatnom užívaní nehnuteľnosti (bod 3/), že došlo k

peňažnému plneniu medzi účastníkmi, takisto nie je možné bez ďalšieho vyhodnotiť ako právny titul
svedčiaci o prevode vlastníctva nehnuteľnosti, keď bolo zrejmé medzi účastníkmi dohody, že k uzavretiu
samotnej kúpnej zmluvy nedošlo. O tom, že poručiteľ V. Z. nebol dobromyseľným držiteľom, nakoniec
svedčí aj uzavretie písomnej dohody 30. júla 1993 (krátko pred uplynutím 10-ročnej vydržacej doby) s
odporkyňou ako vlastníčkou sporných nehnuteľností.

Dovolací súd za ďalšie dodal, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať ku všetkým právnym
skutočnostiam, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktoré je predmetom držby, teda
i k existencii písomnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na
základe ústnej kúpnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že

je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva
k nehnuteľnosti postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k
vydržaniu. Navyše, podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31. decembra
1991) platilo, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou
zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického

vlastníctva. Uvedené ustanovenie, ktoré v čase navrhovateľom tvrdenej oprávnenej držby poručiteľa
V. Z. tvorilo súčasť právneho poriadku, bolo celkom jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So
zreteľom na to nemohlo ísť v prípade užívania nehnuteľností poručiteľom V. Z. ani o ospravedlniteľný
právny omyl (porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009).

Keďže v konaní nebol preukázaný jeden zo zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníctva
predmetných nehnuteľností vydržaním, a to existencia dobromyseľnej držby poručiteľa V. Z., rozsudok
odvolacieho súdu nie je vecne správny. Z dôvodov uvedených vyššie bolo zrejmé, že dovolanie
odporkyne je opodstatnené, lebo smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu spočívajúcemu na
právnom posúdení veci, s ktorým sa dovolací súd nestotožnil (§ 241 ods. 2 písm. c) O.s.p.), Najvyšší

súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý rozsudok zrušili (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré je možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§

201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v
podanom vyjadrení odporkyňa a viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom v uznesenízo dňa 27.11.2014 sp.zn. 3Cdo 163/2012 (v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p ak dôjde k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny
názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný) konštatuje, že prvostupňový súd vo veci samej

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré
vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O. s. p., keďže sa v
celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.) odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho

interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nebol naplnený.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň

tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a
neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je
potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti". Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie

toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len
z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné
objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,
resp. vykonávaniu práva pre seba. V dobrej viere je držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo
vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho

práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave.
Základom oprávnenej držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam
konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z
nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl

vychádzajúciznevedomostijednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatného
v dobe, kedy sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí
držby nehnuteľnosti na základe domnelej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto
zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len

formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (z
rozsudku NS SR sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. 03. 2011).
V preskúmavanej veci prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery,
keď konštatoval, že právny predchodca navrhovateľa nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k spornej
nehnuteľnosti vydržaním podľa § 134 Občianskeho zákonníka preto, lebo aj keď nehnuteľnosť užíval

od roku 1983, od samého počiatku musel vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu
(občaniačeskejnárodnostinemohlivdanejlokaliteuzatváraťkúpnezmluvyzdôvodu,žepríslušnýorgán
podľa osobitných predpisov k ich uzavretiu nedával súhlas), ďalej na jasné, zrozumiteľné, nesporné a
jednoznačné ustanovenia v tom čase platného a účinného právneho poriadku, že nemôže nadobudnúť
vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základy dohody o jej bezodplatnom užívaní. Zo strany

navrhovateľa tak nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jedna zo zákonných predpokladov
nadobudnutia sporných nehnuteľností vydržaním. Ani prípadná neformálna dohoda o nadobudnutí
vlastníctva nemohla u právneho predchodcu navrhovateľa založiť dobrú vieru, keďže v danom prípade
by išlo o tzv. právny omyl, ktorý je neospravedlniteľný (viď. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo/12/2011 zo dňa 29.02.2012 a takisto aj sp. zn. 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. 03. 2011).

Bližšie vo vzťahu k námietke nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov odvolací súd, že právna
úpravaneurčuje,akomásúddôkazyhodnotiť,uvádzalen,žesúdhodnotídôkazypodľasvojejúvahytak,
aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenievychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Do obsahu
práva účastníka občianskeho súdneho konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle
čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných

dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
98/1997). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odvolateľa. V danom prípade prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská
procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver, že na strane
právneho predchodcu navrhovateľa neprichádza vydržanie v úvahu z dôvodu nenaplnenia všetkých
zákonných predpokladov pre tento spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V tomto smere boli
záveryprvostupňovéhosúdusprávneazodpovedajúcevýsledkomvykonanéhodokazovania.Správnosť
záverov okresného súdu vyplýva tiež z rozhodnutia Najvyššie súdu SR zo dňa 27.11.2014 sp.zn. 3Cdo
163/2012.

O trovách konania (prvostupňového, odvolacieho ako aj dovolacieho) odvolací súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal a
v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.. V prejednávanej veci mala plný úspech odporkyňa a

preto jej v zmysle zásady úspechu v konaní zakotvenej v citovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. patrí
náhrada všetkých účelne vynaložených trov spojených s bránením práva. Odporkyňa prostredníctvom
svojho právneho zástupcu špecifikovala trovy konania, v podobe trov právneho zastúpenia, ktoré si
vyčíslila a uplatnila v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov podaním zo dňa 30.01.2012.

Pri rozhodovaní o odporkyňou vyčíslených a uplatnených trov právneho zastúpenia, odvolací súd
vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška") v zmysle ktorého, základná sadzba
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 1/13-ina výpočtového základu, ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci, alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Odvolací súd vychádzal z toho, že na predmet sporu „o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľovi V. Z.", nemožno pri stanovení odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty
veci, ktorá mala patriť ku dňu smrti poručiteľovi, tak ako si to nesprávne uplatnila odporkyňa, keďže tento
spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. V nadväznosti na uvedené, odvolací súd poukazuje na

obdobné spory o určenie, že vec patrí do dedičstva, pri ktorých súdy pri určení odmeny trov právneho
zastúpenia vychádzali z ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky. Tiež Ústavný súd SR vo
svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 574/2013-15 zo dňa 23.09.2013 uviedol, že aplikácia ustanovenia §
11 ods. 1 vyhlášky je podľa jeho názoru v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva odôvodnená
ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Takýto právny názor nemožno považovať za

arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Ústavný súd tiež poukázal na svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, v
rámci ktorej posudzoval porovnateľný právny problém, ku ktorému zaujal obdobný právny záver ako v
citovanom uznesení (vec vedená pod sp. zn. II. ÚS 295/2013).

S poukazom na uvedené odvolací súd priznal odporkyni uplatnené trovy právneho zastúpenia

nasledovne:

1/ prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 20.04.2007 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. a) Vyhl.) 45,51 Eur
(1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk);
2/ vyjadrenie k návrhu na začatie návrhu konania zo dňa 25.04.2007 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b)

Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk);
3/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 06.08.2007 - odmena (§ 14 ods. 1
písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk);
4/ zastupovanie na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 12.12.2007 odmena (§ 14 ods. 1
písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 5,91 Eur (178,00 Sk);

5/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 17.12.2007 odmena (§ 14 ods. 1
písm. c) Vyhl.) 45,51 Eur (1.371,-Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkoch 5,91 Eur (178,00 Sk);
6/ účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Žiline dňa 08.07.2008 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. c) Vyhl.)
48,63 Eur (1.465,00 Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,31 Eur (190,00 Sk) + náhrada zastratu času 42,09 Eur (1.268,00 Sk) + náhrada za použité motorové vozidlo (66 km) 18,64 Eur (561,60
Sk);
7/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 12.11.2008 - odmena (§ 14 ods. 1 písm.

c) Vyhl.) 48,63 Eur (1.465,00 Sk) a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,31 Eur (190,00 Sk);
8/ vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 19.01.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 53,49
Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur;
9/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 14.09.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm.
c) Vyhl.) 53,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur

10/ vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 27.10.2009 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.) 53,49
Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 6,95 Eur + 19% DPH;
11/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 06.09.2010 - odmena (§ 14 ods. 1 písm.
c) Vyhl.) 55,49 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 7,21 Eur + 19% DPH;
12/ účasť na pojednávaní vo veci samej na okresnom súde dňa 27.09.2010 - odmena (§ 14 ods. 1 písm.
c) v spojení s § 14 ods. 5 Vyhl.) 13,87 Eur a paušálna náhrada režijných výdavkov 7,21 Eur + 19% DPH;

13/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 24.05.2011 -odmena (§ 14
ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a
spotrebovanéPHM(66kmx0,061l/kmx1,374Eur/l)vsume17,61Eur+hotovévýdavkyztitulunáhrady
za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH;
14/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 26.07.2011 -odmena (§ 14

ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a
spotrebovanéPHM(66kmx0,061l/kmx1,329Eur/l)vsume17,43Eur+hotovévýdavkyztitulunáhrady
za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH;
15/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 30.08.2011 -odmena (§ 14
ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a

spotrebovanéPHM(66kmx0,061l/kmx1,329Eur/l)vsume17,43Eur+hotovévýdavkyztitulunáhrady
za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH;
16/ účasť na pojednávaní vo veci samej na Krajskom súde v Žiline dňa 25.10.2011 -odmena (§ 14
ods. 1 písm. c) Vyhl.) 57 Eur + hotové výdavky z titulu cestovných náhrad (66 km x 0,183 Eur/km) a
spotrebovanéPHM(66kmx0,061l/kmx1,350Eur/l)vsume17,52Eur+hotovévýdavkyztitulunáhrady

za stratu času (4 polhodiny x 12,35 Eur) v sume 49,40 Eur + režijný paušál 7,41 Eur + 20% DPH;
17/ trovy dovolacieho konania, spísanie dovolania dňa 30.01.2012 - odmena (§ 14 ods. 1 písm. b) Vyhl.)
58,69 Eur + režijný paušál 7,63 Eur + 20% DPH.

Trovy právneho zastúpenia spolu v sume 1.429,76 Eur.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .