Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. október 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/144/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111229735
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1111229735.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej

veci navrhovateľa: W. B., A. V., Č. V. Č.. XX, Y. T., Y. B., zastúpený: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát,
Kutlíková 17, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti
SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., takto

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.9.2011 domáhal voči odporcovi
náhrady škody vo výške 2.880,-EUR ako aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,-EUR.
Žalobný návrh odôvodnil tým, že v trestnej veci poškodeného K. B. B.. proti obv. V. B. a spol, sp. zn.

5T 18/02, vydal Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 28.02.2008, odsudzujúci rozsudok, ktorý potvrdil
aj Najvyšší súd SR, a svojim uznesením zo dňa 17.09.2009, sp. zn. 5To 11/2008, zamietol odvolanie
jednak obžalovaných V. B., Q.na K., T. T., R. K., J. X., Y. S. a taktiež aj krajského prokurátora.
Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku vo veci obv. V. B. a spol., sp.zn. 5T 18/02 vyplýva, že K. B.
B.. v dôsledku konania obžalovaných Miroslava Sisika a spol. utrpel podliatiny a odreniny na tvári,
krku, chrbte, dolných a horných končatinách, hrudníku, krvné kapsy v driekovej a lopatkovej oblasti
chrbta, zmliaždenie chrupavčitej časti nosa, dvojitú zlomeninu sánky s posunom úlomkov, krvácanie

do lebečných pokrývok pod mäkkú i tvrdú plenu mozgovú, zmliaždenie svalstva prednej brušnej steny,
zlomeninu VIII. Rebra vpravo v línii prednej pazušnej čiary, zlomeniny X. - XII. rebra vpravo v línii
pri chrbtici, zlomeniny V. - XI. rebra vľavo v línii strednokľučkovej čiary, zlomeniny II. - VII. rebra
vľavo v línii prednej až strednej pazuchovej čiary, zlomeniny IX. - XI. rebra vľavo v línii pri chrbtici,
zlomeninu hrudnej kosti, úrazové poškodenie pohrudnice vľavo, krvácanie do ľavej pohrudničnej dutiny,
nekompletné trhliny v srdcovnici, zmliaždenie časti ľavých pľúc, krvácanie do medzirebrového svalstva
a na povrch osrdečníkového vaku srdca, trhliny v tkanine pečene, zmliaždenie časti tkaniva pečene,

úrazové odtrhnutie žlčníka od lôžka pečene, rozsiahlu trhlinu v tkanive sleziny, krvácanie do tukového
úponutelesačriev,krvácaniedobrušnejdutiny,vdôsledkuktorýchdňa6.7.2001po06.00hodnachodbe
Obvodného oddelenia PZ v Revúcej zomrel.
Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci obv. V. B. a spol.,
sp.zn. 5T 18/02 vyplýva, že W. B. utrpel mnohopočetné tupé poranenia tela charakteru rozsiahlych
krvných výronov a odrenín lokalizovaných najviac na chrbte, v driekovo-krížovej oblasti, na hrudníku
vpredu a bočne a na horných končatinách a pravom stehne s následnou poúrazovou komplikáciou

v dôsledku rozdrvenia svalstva - tzv. crush syndrómom s akútnou obličkovou nedostatočnosťou.
Predpokladaná doba trvania práceneschopnosti poškodeného W. B. z dôvodu uvedených zranení by v
prípade jeho pracovnej činnosti predstavovala časové obdobie 06.07.2001 do 04.09.2001, t.j. celkovo
60 dní.Uvedené zranenia a bolesť W. B. boli spôsobené v dôsledku protiprávneho konania odsúdených:
1. V. B. P. Q. K., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci W. B. mučením spôsobili
telesné a duševné utrpenie, takýto čin spáchali najmenej s dvoma osobami, závažnejším spôsobom

konania (so zbraňou, po dlhší čas, na viacerých osobách) a na osobe, ktorej bola obmedzená osobná
sloboda v súlade so zákonom čím spôsobili W. B. ťažkú ujmu na zdraví. Za uvedený skutok boli Krajským
súdom Banská Bystrica uznaní vinnými zo spáchania zločinu mučenia a iného neľudského alebo krutého
zaobchádzania podľa § 420 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), e), ods. 3 písm. a) Tr. Zákona č. 300/2005 Z.z s
poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 písm. a), b), j), Tr. Zákona č. 300/2005 Z.z.

2. T. T., ktorý ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému ujmu vykonával svoju právomoc v rozpore
s ustanoveniami zákona, nesplnil povinnosti vyplývajúce z jeho právomoci a takýmto činom spôsobil
obzvlášť závažný následok, za čo bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), c), ods. 2 písm. c) Tr. Zákona č. 140/1961 Zb.
3. J. X., V. L. P. Y. S., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci štátneho orgánu, inému neľudským a krutým
zaobchádzaním spôsobili telesné utrpenie a takýto čin spáchali ako verejní činitelia najmenej s dvoma

osobami, za čo boli uznaní vinnými zo spáchania trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého
zaobchádzania podľa § 259a ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona č. 140/1961 Zb.
Odsúdení V. B., Q. K., T. T., J. X., V. L. P. Y. S., spáchali uvedené trestné činy v súvislosti s výkonom
právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného
zboru v Revúcej resp. v Jelšave.

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti špecifikácie zranení a nároku poškodeného
W. B. na bolestné z obsahu znaleckého posudku č. 117/2001 vyhotovenom W.. V.. M. V. P. V.. H. Š., z
Ústavu súdneho lekárstva MFN, 036 01 Martin, ako aj z II. doplnku ku znaleckému posudku č. 117/2001
vyplýva, že W. B. prináleží za spôsobenú bolesť bolestné v nasledovnej výške:
položka č. 91 : pomliaždenie obličky s krvácaním do moču = 25 bodov

položka č. 4 : pomliaždenie tváre = 3,75 bodov
položka č. 113 e: pomliaždenie pravej lopatky = 11,25 bodov
položka č. 113 e: pomliaždenie ľavej lopatky = 11,25 bodov
položka č. 103 b: pomliaždenie chrbta = 15 bodov
položka č. 103 c: pomliaždenie driekovej oblasti = 15 bodov

položka č. 103 d: pomliaždenie krížovej oblasti = 15 bodov
položka č. 76 pomliaždenie hrudnej steny = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie pravého pleca = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ľavého pleca = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ramena vpravo = 11,25 bodov

položka č. 113 a pomliaždenie ramena vľavo = 11,25 bodov
položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vľavo = 11,25 bodov
položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vpravo = 11,25 bodov
položka č. 160 d pomliaždenie stehna vpravo = 11,25 bodov
Celková výška bolestného pre W. B. tak predstavuje 186,25 bodov.

A teda zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných

poisťovní v znení neskorších predpisov výška sumy zodpovedajúcej náhrade za bolesť predstavuje
2.880,- Eur.
"Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2
% z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu

podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor"
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú :
a, porušenie právnej povinnosti,
b, existencia škody,
c, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou.

A, Porušenie právnej povinnosti
Vsúlade s ustanovením § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších právnych
predpisov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánovspoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy
plnia.
Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom explicitne neustanovuje, čo sa rozumie pod pojmom nesprávny úradný
postup. Nesprávnym úradným postupom sa však v zmysle zákona, ktorý nahradil zákon č. 58/1969
Zb. konkrétne ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov,
rozumie povinnosť orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov, vyplýva, že nesprávny
úradnýpostupmôžemeoznačiťajakoporušovaniepovinnostípriuskutočňovaníúkonovvkonaní,najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

V zmysle rozsudku je preukázané, že príslušníci Policajného zboru pri výkone verejnej moci nezákonne
zasiahli do práv a právom chránených záujmov W. B., zaručených Ústavou Slovenskej republiky
a Európskym dohovorom pre ľudské práva. Ústava Slovenskej republiky a Európsky dohovor pre
ľudské práva zaručuje, že nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

V súlade s čl. 2 Ústavy, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Na základe uvedeného je potrebné označiť konanie odsúdených B. a spol., príslušníkov Policajného
zboru za nesprávny úradný postup, nakoľko porušili povinnosti pri uskutočňovaní úkonov a nezákonne
zasiahli do práv a právom chránených záujmov W. B. pri výkone verejnej moci.

B. Existencia škody
V zmysle odsudzujúceho rozsudku je škoda preukázaná jednoznačne. Pod škodou v tomto prípade
rozumieme bolestné poškodeného ako aj nemajetkovú ujmu, nakoľko na základe rozsudku a
predchádzajúceho dokazovania je potrebné prijať záver, že vzhľadom na porušenie základných práv a
právom chránených záujmov v podobe mučenia, neľudského a krutého zaobchádzania, na spôsobenie

telesného a duševného utrpenia, ktoré trvalo dlhšie časové obdobie a bolo spôsobené so zbraňou
a viacerými osobami pri výkone verejnej moci, iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto
je potrebné uhradiť poškodenému aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Z uvedených dôvodov mal navrhovateľ za to, že mu vznikol nárok na úhradu okrem ujmy majetkovej aj

na nahradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch.
C. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody
Pojem príčinná súvislosť vyjadruje predpoklad o existencii tzv. kauzálneho nexusu medzi porušením
povinnosti a vzniknutou škodou - t.j. ide o vzťah príčiny a následku. V procese určenia príčinnej súvislosti
je primárne potrebné objasniťdôvody, ktoré viedli k určitému následku, ako aj ich vzájomné prepojenie.

Predpokladom pre vyjadrenie úsudku o existencii príčinnej súvislosti je najmä starostlivé zváženie
všetkých okolností spáchania skutku. Z rozsudku ako aj vykonaného dokazovania, najmä však zo
znaleckých posudkov, jednoznačne vyplýva, že v prípade vzniku ujmy na právach poškodeného W. B.
existuje príčinný vzťah medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou škodou.
Navrhovateľ poukázal na to, že v predmetnom prípade ide o zjavné porušenie čl. 14 Dohovoru

z dôvodu rasovej diskriminácie. S odvolaním sa na prípad Nachova z roku 2005, ktorý bol prvým
prípadom v histórií, kedy Európsky súd rozhodol o porušení článku 14 Dohovoru práve z dôvodu
rasovej diskriminácie. V prípade bola okrem iného namietaná aj neschopnosť kompetentných orgánov
viesť efektívne vyšetrovanie, ktoré bolo v rozpore s článkom 2 a že tieto udalosti boli dôsledkom
nepriateľského postoja voči Rómom, čím bol porušený článok 14 Dohovoru. A teda navrhovateľ za to,

že je potrebné v zmysle uvedeného prihliadať na skutočnosti aj z tohto uhľa pohľadu.
Napriek tomu, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu výslovne neupravuje nárok na
nemajetkovú ujmu (na rozdiel od § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), právo na jej priznanie vyplýva zo
znenia čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v ktorom sa priznáva osobe právo na náhradu škody,
pričom škodou v širšom význame možno rozumieť tak skutočnú škodu, ušlý zisk ako aj nemajetkovú

ujmu.
Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých rozhodnutiach proti Slovenskej republike vyslovil, že zákon
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu nie je účinným prostriedkom nápravy v zmysle č. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.(napríklad Žiačik proti Slovenskej republike, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 07.01.2003
k sťažnosti č. 43377/98). Podobne v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvoru sa opakuje komunitárna
zásada, že národné procesné predpisy nesmú znemožniť získanie náhrady škody (San Giorgio, sp. zn.

199/82, Francovich, sp. zn. 6 a 9/90). Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že vnútroštátna právna
úprava so silou zákona nesmie odňať navrhovateľovi právo, ktoré mu priznávajú platné právne predpisy
vyššej právnej sily. V zmysle č. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky,
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti

fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Vyššie uvedené zásady sa premietli aj do znenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri
výkone verejnej moci, ktorý v § 17 ods. 2 priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007,
kde sa uvádza, že keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje
odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch podobným prípadom zodpovednosť štátu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, tento článok Dohovoru

je použiteľný aj pre prípady, keď sú splnené podmienky zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o väzbe podľa zák. č. 58/1969 Zb. Nakoľko vnútroštátna úprava umožňuje uložiť sankcie
štátu v podobe zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj takéto prípady
považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody. Nakoľko podľa Dohovoru je možné
odškodniť aj nemateriálnu ujmu. pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, má jeho aplikácia prednosť pred

vnútroštátnou úpravou. Uvedené rozhodnutie Najvvššieho súdu dáva za pravdu navrhovateľovi. keď je
jednoznačne uvedené, že aj keď sa náhrada škodv priznáva podľa zákona č. 58/1969 Zb" tak v zmysle
hierarchieprávnychpredpisovamedzitýminadriadenosťouDohovoru,jepotrebnézohľadniťapriznávať
aj nemajetkovú ujmu ak na ňu vznikol nárok.
Samotné konštatovanie porušenia práva a priznanie čisto majetkovej ujmy, by nebolo dostatočným

zadosťučinením, nakoľko predmetným zásahom príslušníkov PZ došlo k závažnému a už
nenapraviteľnému narušeniu s veľmi negatívnymi dopadmi na súkromný a osobný život navrhovateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že okolnosti a následky zásahu do práv poškodeného
W. B. mali extrémny charakter spočívajúci v krutom, neľudskom zaobchádzaní a mučení, a preto
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, je preto potrebné uhradiť
poškodeným aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.
V tejto súvislosti navrhovateľ podotkol aj tú skutočnosť, že nesprávneho úradného postupu sa dopustili
príslušníci PZ pri výkone služby, v rámci ktorej by mali naopak chrániť celospoločenské hodnoty a
práva či právom chránené záujmy jednotlivcov ani neoprávnene zasahovať do ich práv. Navrhovateľ má

dôvodne za to, že zodpovednosť za konanie príslušníkov PZ má práve štát, ktorý dal týmto príslušníkom
PZ právomoc a prostredníctvom ktorých vykonáva verejnú moc. Štát je povinný prebrať zodpovednosť
za konanie tých, ktorí v jeho mene konajú.
Pri rozhodovaní o rozsahu náhrady škody je potrebné vziať v úvahu aj preventívnu povahu takéhoto
rozhodnutia, ktoré by malo vplyv na dôraznejšie opatrenia štátu pri výbere a kontrole osôb, ktoré ho

reprezentujú. Nepriznaním náhrady škody, respektíve priznaním náhrady škody v malom rozsahu by
nezasiahlo majetkovú sféru štátu v miere dostatočnej na to, aby štát prijal zodpovednosť a potrebné
opatrenia, ktoré by zamedzili opätovnému nesprávnemu úradnému postupu v predmetnej extrémnej
miere.
Navrhovateľ zdôraznil, že sa stal obeťou mučenia, krutého a neľudského zaobchádzania zo stany

príslušníkov PZ pri výkone verejnej moci, čím boli porušené jeho základné ľudské práva zaručené
Ústavou SR ako aj medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Poškodený sa
ocitol v bezprostrednom ohrození svojho života, pričom priame vnímanie negatívneho zážitku, ktorému
boli vystavený navrhovateľ je len ťažko predstaviteľný. V dôsledku nesprávneho úradného postupu
utrpel nielen rozsiahle fyzické zranenia, ale bolo zasiahnuté do jeho intímnej sféry v obzvlášť závažnej

miere. Uvedený zásah zapríčinil neodstrániteľnú ujmu, s ktorou sa navrhovateľ nedokáže vysporiadať do
konca svojho života. Bezmocnosť, neistota a priame ohrozovanie života zo strany tých, ktorých životným
poslaním je takýmto situáciám zamedzovať a predchádzať spôsobilo negatívne následky v podobekaždodenného strachu a nepríjemných spomienok poškodeného, ako aj samotnej veľkej nedôvery v
štátne orgány.
Neoprávnený zásah do osobnosti poškodených spočívajúci v extrémnom a obzvlášť závažnom konaní

príslušníkov PZ, ktorí mučili, krutým a neľudským spôsobom zaobchádzali s navrhovateľom, ktorý v
dôsledku tohto utrpel závažné poranenia a psychickú traumu, predpokladá extrémnu a obzvlášť vysokú,
avšak na druhej strane primeranú náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy.
Odporca v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu žiadal tento ako nedôvodný zamietnuť. Dôvodil
tým, že vo veci požadovanej náhrady škody nie je daná pasívna vecná legitimácia SR, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti SR v zmysle ustanovenia §9 ods. 1 písm. b) zákona č. 58/1969 Zb.,
nakoľko policajný zbor SR patrí do pôsobnosti ministerstva vnútra SR. Ďalej odporca vzniesol námietku
z premlčania práva navrhovateľa. Ustálená prax uznáva, že pri nesprávnom úradnom postupe nie
je potrebné čakať na meritórne ukončenie konania, ale je potrebné nároky z neho vyplývajúce si
uplatniť v deň nasledujúci po dni, kedy k nesprávnemu úradnému postupu došlo. Tým dňom začína aj
plynutiezákonnejpremlčacejlehoty.Zobsahužalobyvyplýva,ženavrhovateľnamietanesprávnyúradný

postup polície dňa 5.7.2001. Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody a nemajetkovú ujmu na Ministerstve
spravodlivosti SR dňa 19.3.2010, pričom žalobu doručil okresnému súdu dňa 16.9.2011, teda po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty. Odporca zároveň zdôraznil, že prioritnú zodpovednosť za vznik škody a
nemajetkovej ujmy nesú odsúdení bývalí príslušníci PZ SR, ktorých zodpovednosť musí predchádzať
zodpovednosti štátu.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s obsahom
pripojených listinných dôkazov založených v súdnom spise 11C 144/2011 ako aj ostatným spisovým
materiálom z ktorého zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
Medzi účastníkmi neboli sporné skutočnosti a to, že:
V trestnej veci poškodeného K. B. B.. proti obv. V. B. a spol, sp. zn. 5T 18/02, vydal Krajský súd v Banskej

Bystríci dňa 28.02.2008, odsudzujúci rozsudok, ktorý potvrdil aj Najvyšší súd SR, a svojim uznesením
zo dňa 17.09.2009, sp. zn. 5To 11/2008, zamietol odvolanie jednak obžalovaných V. B., Q. K., T. T.Á.,
R. K., J. X., Y. S. a taktiež aj krajského prokurátora.
Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku vo veci obv. V. B. a spol., sp.zn. 5T 18/02 vyplýva, že K. B. st.
v dôsledku konania obžalovaných V. B. a spol. utrpel podliatiny a odreniny na tvári, krku, chrbte, dolných

a horných končatinách, hrudníku, krvné kapsy v driekovej a lopatkovej oblasti chrbta, zmliaždenie
chrupavčitej časti nosa, dvojitú zlomeninu sánky s posunom úlomkov, krvácanie do lebečných pokrývok
pod mäkkú i tvrdú plenu mozgovú, zmliaždenie svalstva prednej brušnej steny, zlomeninu VIII. Rebra
vpravo v línii prednej pazušnej čiary, zlomeniny X. - XII. rebra vpravo v línii pri chrbtici, zlomeniny V. -
XI. rebra vľavo v línii strednokľučkovej čiary, zlomeniny II. - VII. rebra vľavo v línii prednej až strednej

pazuchovej čiary, zlomeniny IX. - XI. rebra vľavo v línii pri chrbtici, zlomeninu hrudnej kosti, úrazové
poškodenie pohrudnice vľavo, krvácanie do ľavej pohrudničnej dutiny, nekompletné trhliny v srdcovnici,
zmliaždenie časti ľavých pľúc, krvácanie do medzirebrového svalstva a na povrch osrdečníkového vaku
srdca, trhliny v tkanine pečene, zmliaždenie časti tkaniva pečene, úrazové odtrhnutie žlčníka od lôžka
pečene, rozsiahlu trhlinu v tkanive sleziny, krvácanie do tukového úponu telesa čriev, krvácanie do

brušnej dutiny, v dôsledku ktorých dňa 6.7.2001 po 06.00 hod na chodbe Obvodného oddelenia PZ v
Revúcej zomrel.
Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci obv. V. B. a spol.,
sp.zn. 5T 18/02 vyplýva, že W. B. utrpel mnohopočetné tupé poranenia tela charakteru rozsiahlych
krvných výronov a odrenín lokalizovaných najviac na chrbte, v driekovo-krížovej oblasti, na hrudníku

vpredu a bočne a na horných končatinách a pravom stehne s následnou poúrazovou komplikáciou
v dôsledku rozdrvenia svalstva - tzv. crush syndrómom s akútnou obličkovou nedostatočnosťou.
Predpokladaná doba trvania práceneschopnosti poškodeného W.C. B. z dôvodu uvedených zranení by
v prípade jeho pracovnej činnosti predstavovala časové obdobie 06.07.2001 do 04.09.2001, t.j. celkovo
60 dní.

Uvedené zranenia a bolesť W. B. boli spôsobené v dôsledku protiprávneho konania odsúdených:
1. V. B. P. Q. K., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci W. B. mučením spôsobili
telesné a duševné utrpenie, takýto čin spáchali najmenej s dvoma osobami, závažnejším spôsobom
konania (so zbraňou, po dlhší čas, na viacerých osobách) a na osobe, ktorej bola obmedzená osobná
sloboda v súlade so zákonom čím spôsobili W. B. ťažkú ujmu na zdraví. Za uvedený skutok boli Krajským

súdom Banská Bystrica uznaní vinnými zo spáchania zločinu mučenia a iného neľudského alebo krutého
zaobchádzania podľa § 420 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), e), ods. 3 písm. a) Tr. Zákona č. 300/2005 Z.z s
poukazom na ustanovenie § 138 ods. 1 písm. a), b), j), Tr. Zákona č. 300/2005 Z.z.2. T. T., ktorý ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému ujmu vykonával svoju právomoc v rozpore
s ustanoveniami zákona, nesplnil povinnosti vyplývajúce z jeho právomoci a takýmto činom spôsobil
obzvlášť závažný následok, za čo bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a), c), ods. 2 písm. c) Tr. Zákona č. 140/1961 Zb.
3. J. X., V. L. P. Y. S., ktorí v súvislosti s výkonom právomoci štátneho orgánu, inému neľudským a krutým
zaobchádzaním spôsobili telesné utrpenie a takýto čin spáchali ako verejní činitelia najmenej s dvoma
osobami, za čo boli uznaní vinnými zo spáchania trestného činu mučenia a iného neľudského a krutého
zaobchádzania podľa § 259a ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zákona č. 140/1961 Zb.

Odsúdení V. B., Q. K., T. T., J. X., V. L. P. Y. S., spáchali uvedené trestné činy v súvislosti s výkonom
právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci Policajného zboru, Obvodného oddelenia Policajného
zboru v Revúcej resp. v Jelšave.
V zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti špecifikácie zranení a nároku poškodeného
W. B. na bolestné z obsahu znaleckého posudku č. 117/2001 vyhotovenom W.. V.. M. V. P. V.. H. Š., z
Ústavu súdneho lekárstva MFN, 036 01 Martin, ako aj z II. doplnku ku znaleckému posudku č. 117/2001

zo dňa 7.3.2002 vyplýva, že W. B. prináleží za spôsobenú bolesť bolestné v nasledovnej výške:
položka č. 91 : pomliaždenie obličky s krvácaním do moču = 25 bodov
položka č. 4 : pomliaždenie tváre = 3,75 bodov
položka č. 113 e: pomliaždenie pravej lopatky = 11,25 bodov
položka č. 113 e: pomliaždenie ľavej lopatky = 11,25 bodov

položka č. 103 b: pomliaždenie chrbta = 15 bodov
položka č. 103 c: pomliaždenie driekovej oblasti = 15 bodov
položka č. 103 d: pomliaždenie krížovej oblasti = 15 bodov
položka č. 76 pomliaždenie hrudnej steny = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie pravého pleca = 11,25 bodov

položka č. 113 a pomliaždenie ľavého pleca = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ramena vpravo = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ramena vľavo = 11,25 bodov
položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vľavo = 11,25 bodov
položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vpravo = 11,25 bodov

položka č. 160 d pomliaždenie stehna vpravo = 11,25 bodov
Celková výška bolestného pre W. B. tak predstavuje 186,25 bodov.
Rovnako však (čo opomenul v žalobnom návrhu spomenúť právny zástupca navrhovateľa) z
predmetného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplynulo, že predmetný súd uznal za vinného
aj samotného navrhovateľa, a to zo spáchania trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti

jednotlivcovi podľa §197a TZ spáchaného formou spolupáchateľstva podľa §9 ods. 2 TZ, keď pri dome
P. S. M. V. spoza oplotenia domu sa navrhovateľ spolu s K. B. V.. P. T. X. vyhrážali P. S. P. N.Ä. Y. S.
usmrtením, vulgárne im nadávali a poškodili oplotenie, pričom vyhrážky usmrtením vzbudili u P. S., Y. S.
a ich príbuzných dôvodnú obavu, že ich uskutočnia. Krajský súd v Banskej Bystrici potom navrhovateľovi
uložil trest odňatia slobody na 5 mesiacov s jeho podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 roka.

Všetky tieto skutočnosti rovnako vyplývali z predložených listinných dôkazov ako aj zo zhodných tvrdení
účastníkov konania, preto ich súd nepovažoval za sporné a nevykonával o nich dokazovanie.
Sporným zostala predovšetkým skutočnosť, či nárok navrhovateľa na náhradu škody je premlčaný
(potom čo odporca vzniesol námietku z premlčania) ako aj to, či odporca je v spore pasívne vecne
legitimovaným subjektom.

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je

zákon č. 58/1969 Zb.
Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v
správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ
nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej

len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto
zodpovednosti sa nemožno zbaviť.Podľa ust. §9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v

trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.Akvšakideorozhodnutievydanévtrestnomkonaníprotiosobámpodliehajúcimvojenskejsúdnej
právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných
prípadoch je týmto orgánom,

a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa ust. §9 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na
ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v
tomto prípade zachovávajú.
Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym

úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľaustanovenia§20 zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov
odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.
Podľa §444 Občianskeho zákonníka, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti

poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,
odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo
odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky.
Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.

Podľa §11 ods. 1 zákona č.437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na
zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania
z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy.
Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,
výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden
bod.
Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,
celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia

na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu
72 000 Sk.
Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,
v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
Posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený.
V prvom rade si treba uvedomiť, že navrhovateľ svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného
postupu (nie od nezákonného rozhodnutia), ktorého sa mali dopustiť príslušníci PZ (OO PZ v Revúcejresp. OO PZ Jelšava) pri výkone verejnej moci dňa 5.7.2001 tým, že sa dopustili na navrhovateľovi
zločinu mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania ako aj zneužitia právomoci verejného
činiteľa.

Nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu príslušníkov PZ došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.,
t.j. dňa 5.7.2001 súd sa stotožnil s argumentáciou účastníkov v tom, že na daný prípad je potrebné
aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (§27 zákona č. 514/2003 Z.z.).
V ďalšom sa súd zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu, ktorej nedostatok namietal

samotný odporca (v danom prípade navrhovateľ správne označil za odporcu Slovenskú republiku,
sporné však bolo len to, ktorý orgán má v mene SR konať), pričom súd dospel k záveru, že v
danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo Ministerstvo
spravodlivosti SR.

V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť úpravy zákona č. 58/1969 Zb. v tom, že pokiaľ ide

o nesprávny úradný postup (keďže nároky z neho nebolo potrebné vopred predbežne prerokovávať),
zákon neupravuje orgán štátu, ktorý má v týchto prípadoch oprávnenie a povinnosť vystupovať v
mene štátu, na rozdiel od nezákonného rozhodnutia, kde zákon vo svojom ustanovení §9 ods. 1
vymedzuje, ktorý orgán v mene štátu koná (táto nedokonalosť zákona bola odstránená až prijatím
zákona č. 514/2003 Z.z., kde je potrebné predbežne prerokovávať tak nároky na náhradu škody z titulu

nezákonného rozhodnutia ako aj nároky z titulu nesprávneho úradného postupu, zároveň tento zákon
presnejšie definuje rozloženie právomoci medzi Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR
a Generálnu prokuratúru SR, najmä pokiaľ ide o nároky z trestného konania). Napriek uvedenému súd
mal za to, že citované ustanovenie §9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. pri absencii označenia orgánu
konajúcehovmeneštátu,pokiaľideonárokyznesprávnehoúradnéhopostupu,možnopoužiťspoužitím

analógie použiť aj na nároky vyplývajúce z nesprávneho úradného postupu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(v danom prípade nesprávnym úradným postupom), ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o
rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym

notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej
republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie
vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom
ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom,
a)akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,

do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď
nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Citované ustanovenie rozlišuje na jednej strane občianske súdne konanie a trestné konanie (plus
konanie pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom), kedy ústredným orgánom, ktorý
vystupuje v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti SR a na druhej strane ostatné prípady, t.j.
v podstate správne konania, kedy týmto ústredným orgánom je ten ústredný orgán, do ktorého
pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom nezákonné rozhodnutie bolo vydané (v ktorom

nesprávnym úradným postupom bola škoda spôsobená). Z uvedeného vyplýva, že za oblasť súdov a
ďalších orgánov činných v trestnom konaní bolo týmto ústredným orgánom, vystupujúcim v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti SR, pritom podľa vtedy platnej právnej úpravy výkladu niektorých pojmov
v Trestnom poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumeli súd, prokurátor, vyšetrovateľ
a policajný orgán. Nakoľko trestným konaním bolo treba považovať celé konanie podľa Trestného

poriadku (vrátane konania policajných orgánov, vyšetrovateľov a prokurátorov v rámci prípravného
konania) zákon 58/1969 Zb. za ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu, v prípade
nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) vydaného v trestnom konaní, považuje
výlučne Ministerstvo spravodlivosti SR.
Prijatím nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami a postupmi orgánov

verejnej moci (t.j. zákona č. 514/2003 Z.z.) sa sledoval aj ten účel, aby bola zodpovednosť rozložená
medzi viaceré ústredné orgány štátnej správy a to podľa tohto, do pôsobnosti tohto ktorého ústredného
orgánu patrí orgán, ktorý škodu spôsobil. Preto sa z výlučnej zodpovednosti Ministerstva spravodlivosti
SR za oblasť trestného konania vyčlenili prípady, kedy nesie zodpovednosť aj Ministerstvo vnútra SR(ak škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru), a Generálna prokuratúra SR
(ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní). Pri tomto rozlišovaní je potom dôležité, ktorý orgán vydal nezákonné

rozhodnutie, alebo ktorý orgán sa dopustil nesprávneho úradného postupu.
Napriek tomu, aj keby sme pripustili možnosť, že v predmetnom prípade, orgánom oprávneným konať
v mene štátu malo byť označené Ministerstvo vnútra SR, aj tak mal súd za to, že ani táto skutočnosť
by nemohla byť dôvodom pre zamietnutie žaloby (len z tohto dôvodu) a v konečnom dôsledku odopretie
možnosti náhrady škody navrhovateľovi len z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. V prvom

rade si je potrebné uvedomiť, že pasívne vecne legitimovaným je štát - SR. Príslušné ministerstvo je len
orgánom vystupujúcim v mene štátu. Už len preto by nebolo možné zamietnuť žalobu s odôvodnením
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu.
Napokon nemožno dávať navrhovateľovi na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v tom, ktorý konkrétny
štátny orgán má v mene štátu vystupovať (pri takejto nedokonalosti zákona), keď podstatné je iba to,
že subjektom zodpovedným za vzniknutú škodu je štát ako samostatná právnická osoba. Práve pre

tieto prípady zákon upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o
predbežné prejednanie nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne
takúto žiadosť postúpiť príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§9 ods. 2 zákona), čo
však odporca nespravil, hoci mal za to, že konať v mene štátu má Ministerstvo vnútra SR.
Absenciutakéhotopostupupotomniejemožnévykladaťnaťarchunavrhovateľa,akoosobypoškodenej,

ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať Ministerstvo vnútra SR, nakoľko podstatné je,
že zodpovedným subjektom je Slovenská republika ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp.
omyl v označení orgánu verejnej moci nikdy nemôže byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej
úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému inému orgánu štátu, ale samo o nej rozhodlo tak, že ju

neuznalo. Zároveň navrhovateľa toto ministerstvo poučilo o možnosti domáhať sa svojho nároku cestou
súdu. Za danej situácie teda Ministerstvo spravodlivosti SR založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore
(v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinný sa žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku zaoberať resp. ak by bola podaná na viaceré orgány štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý
sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý).

Vzhľadom na uvedené, mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať
práve Ministerstvo spravodlivosti SR a teda námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je
neopodstatnená.
V ďalšom sa súd zaoberal vznesenou námietkou z premlčania odporcom, pričom mal za to, že táto je
dôvodná.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.
Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov

odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Pri premlčaní práva na náhradu škody (zatiaľ má súd na mysli škody vo forme uplatneného bolestného)
podľa §22 zákona č. 58/1969 Zb. je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna
(3 roky) a dlhšia objektívna (10 rokov). Ich začiatok je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby

začínajúplynúť,plynúakončiasanezávisleodseba.Ichvzájomnývzťahjetaký,žeaksaskončíplynutie
jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia
doba. Analogicky si tu môžeme pomôcť aj úpravou plynutia premlčania (najmä pokiaľ ide o začiatok
plynutia premlčacej doby) podľa §106 Občianskeho zákonníka.
Napríklad ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia

práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní
vznesienámietkupremlčania,právosapremlčalo,ajkeďideoškoduspôsobenúúmyselne.Neprichádza
tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2. Podobne je to aj
v prípade, ak by ešte boli dané podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby, ale by už uplynula
objektívna premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba totiž môže plynúť iba v rámci objektívnej

premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.
Subjektívna premlčacia doba je v danom prípade trojročná a na začatie jej plynutia vždy treba
rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jehoa) vedomosti o škode (teda nie o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej
alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej
miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Okamih vzniku škody,

resp. vedomosť poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti
či s protiprávnym konaním;
b) vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte. Za škodu bude
obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil. V niektorých prípadoch však za škodu môže
zodpovedať aj iná osoba, napríklad ak škodu spôsobili zamestnanci právnickej osoby či fyzickej osoby

(§ 420) alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania (§ 422 ods. 1), a pod.
Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá, treba vychádzať
z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o týchto prvkoch (nestačí teda len možnosť dozvedieť
sa o nich) a len vtedy začne poškodenému plynúť subjektívna premlčacia doba.
Právo na náhradu škody sa premlčí najneskôr za 10 rokov, odo dňa, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda.

Pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej na zdraví, platí len subjektívna premlčacia doba (v
danom prípade 3 roky od kedy sa poškodený dozvedel o škode). Vylúčenie objektívnej premlčacej
doby (§ 22 ods. 2 in fine) treba so zreteľom na osobitnú povahu týchto práv (škoda môže vzniknúť
aj po uplynutí trojročnej alebo desaťročnej doby), ale najmä na požiadavku zabezpečiť poškodeným
čo najúčinnejšiu ochranu, považovať za celkom opodstatnené. Nie je však pravdou, tak ako to tvrdí

navrhovateľ, že pri nárokoch na náhradu škody na zdraví neplynie žiadna premlčacia lehota resp. že ak
bola spôsobená škoda na zdraví, má poškodený právo požadovať náhradu bez časového obmedzenia.
Uvedenývýkladbytotižznamenalzavedenieprávnejneistotydoprávnychvzťahoch,kedybypoškodený
mohol neobmedzene (napr. aj po 50 rokoch) sa domáhať voči škodcovi náhrady škody na zdraví, hoci o
jej existencii mal vedomosť už oveľa skôr. Rovnako tak, ak by takýto úmysel mal aj zákonodarca, tak by

uvedené zdôraznil už v §22 ods. 1 ( a nie v §22 ods. 2), t.j. pri zavedení subjektívnej premlčacej lehoty.
Zákonodarca však nemal úmysel vylúčiť plynutie subjektívnej premlčacej lehote pri náhrade škody na
zdraví, ale len vylúčiť plynutie objektívnej premlčacej lehoty pri tomto nároku, nakoľko mnohokrát sa
stáva, že poškodenie zdravia sa prejaví až po niekoľkých rokoch, t.j. po uplynutí objektívnej premlčacej
lehoty a mohol by tak byť takýto nárok (v čase kedy sa o poškodení zdravia poškodený skutočne dozvie)

z dôvodu uplynutia objektívnej lehoty už premlčaný. Práve preto zákonodarca ponechal pri nárokoch na
náhradu škody na zdraví len subjektívnu premlčaciu lehotu, ktorej začiatok viaže na skutočnú vedomosť
o škode poškodeným. Uvedené však neznamená, že pri týchto nárokoch neplynie žiadna lehota, a že
je ponechané na ľubovôli poškodeného, kedy sa rozhodne nárok uplatňovať súdnou cestou.
Pri škodách na zdraví ide o stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, o stratu na zárobku po

skončení pracovnej neschopnosti, nárok na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, nárok na
náklady spojené s liečením a nároky pozostalých. Všetky uvedené nároky sú podľa súdnej praxe celkom
samostatné, lebo predpoklady ich vzniku sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať (napr.
strata na zárobku počas práceneschopnosti vzniká vyplatením poslednej dávky nemocenského, strata
nazárobkupriinvaliditevznikádoručenímrozhodnutiaopriznaníinvalidnéhodôchodku,bolestnésazistí

po skončení liečebného procesu, o sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie vtedy, keď
škoda na zdraví má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony, a pod.). Tieto skutočnosti
treba mať preto na zreteli pri posudzovaní ich prípadného premlčania, hoci zrejme len z pragmatického
hľadiska sa svojou povahou jednotné právo na náhradu ujmy spôsobenej na zdraví štiepi na čiastkové
práva (nároky) samostatnej povahy, čo je v neprospech poškodeného, ktorému sa tým skracuje už aj

tak krátka subjektívna premlčacia doba.
Námietku premlčania možno uplatniť v prípade, keď poškodený v premlčacej dobe nárok neuplatnil na
príslušnom orgáne, t.j. predovšetkým na súde. Na súde sa nárok uplatňuje žalobou v občianskoprávnom
konaní; uplatniť ho však možno aj vzájomnou žalobou podľa § 97 OSP alebo námietkou započítania
(kompenzačnou námietkou) podľa § 98 OSP. Ak bola škoda spôsobená protiprávnym úkonom, ktorý

zároveň naplnil skutkovú podstatu určitého trestného činu, právo zo zodpovednosti za škodu možno
uplatniť aj v trestnom (adhéznom) konaní. Riadne uplatnenie nároku v trestnom (adhéznom) konaní (§
46 TP) predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok uplatňuje (stačí spravidla tvrdenie,
že skutkom, za ktorý je páchateľ stíhaný, bola poškodenému spôsobená škoda), ale musí byť uvedená
aspoň minimálna suma (výška škody), ktorú poškodený žiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v

čase od začatia trestného konania do začatia dokazovania na hlavnom pojednávaní. Ak bola škoda
spôsobená protiprávnym úkonom, ktorý zároveň naplnil skutkovú podstatu priestupku, z praktických
dôvodov právo zo zodpovednosti za škodu možno uplatniť aj na príslušnom správnom orgáne v rámci
konania o priestupku (§ 70 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).Priposudzovaníotázky,kedysapoškodenýdozvedelotom,ktozaškoduzodpovedá,jetrebavychádzať
z preukázanej vedomosti poškodeného. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie vtedy, ak
obdrží informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda akonáhle

získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodné pre určenie zodpovedného
subjektu. Pritom stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, boli spôsobilé urobiť
záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu vznikla. Rozhodujúcim teda je, kedy sa poškodený o
skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel, a nie či a kedy si mohol na ich základe vytvoriť právny
záver o zodpovednosti určitej osoby či si overiť jej identitu. Začiatok behu subjektívnej premlčacej doby

nie je závislý na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy si vytvorí pre neho
priaznivejšiu procesnú situáciu k tomu, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom
konaní preukázať. Subjektívna vedomosť poškodeného o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu, teda
nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody, ale vychádza sa
z predpokladu, že od osoby, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok uplatnila na súde,
ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, za ktorých sa javí zodpovednosť určitej

konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná.
Vedomosť poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, ako predpoklady začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby musia byť splnené kumulatívne. O tom, kto za škodu zodpovedá, sa
poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného
subjektu. O škode sa poškodený dozvie vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť

vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak aby bolo možné prípadne aj určiť aspoň približne
výšku škody v peniazoch).
Nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku) škody presne (napr. na základe odborného
posudku), ale v zmysle ustanovenia §106 ods. 1 OZ sa poškodený dozvie o škode vtedy, keď má
k dispozícii údaje, ktoré mu umožňujú podať žalobu na náhradu škody na súde, t.j. keď nadobudol

vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, a to aspoň v približnej sume s
možnosťou jej dodatočného spresnenia.
Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň vyhotovenia posudku o bolestnom. Lebo
posudok len deklaruje vytrpenú a zistenú bolesť. Pre správne posúdenie nároku na náhradu bolestného
je rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, kedy bola bolesť spôsobená. Podstatným okamihom je čas

vykonania operácie, kedy navrhovateľ vytrpel bolesť, vedel o škode a zároveň mal vedomosť o tom,
kto mu škodu spôsobil a kto za ňu zodpovedá. Preto už po skončení liečebného procesu a ustálení
zdravotného stavu mohol žalobca žiadať o vyhotovenie posudku na účely zistenia výšky škody.
O osobe, ktorá za vzniknutú škodu zodpovedá, sa poškodený dozvie, len čo získa informáciu, na základe
ktorej si môže urobiť úsudok o osobe konkrétneho škodcu, teda len čo získa vedomosť o skutkových

okolnostiach, ktoré sú spôsobilé urobiť takýto záver o možnej zodpovednosti určitého subjektu. Nemusí
ísť priamo o zistenie, stačí, aby skutkové okolnosti, ktorými poškodený disponuje, mohli viesť k záveru
o vymedzení zodpovedného subjektu (nejde teda o nespochybniteľnú istotu pri určení zodpovednej
osoby). Vedomosť poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, nie je naplnená už na základe
samého podozrenia či predpokladu, avšak na druhej strane nie je rozhodujúce, kedy na základe určitých

skutkových okolností, o ktorých preukázateľne vedel, si vytvoril právny záver o zodpovednosti určitej
osoby či o dôvodnosti a výške svojho nároku.
Zákon v tomto smere nepredpokladá nespochybniteľnú istotu pri určení osoby zodpovednej za vznik
škody a už vôbec nie je podmienkou presná znalosť miery účasti jednotlivých škodcov (dokonca zákon
č. 58/1969 Zb. v ustanovení § 22 ods. 1 odvíja začiatok plynutia premlčacej doby len od okamihu

kedy sa poškodený dozvedel o škode, citované ustanovenie teda nepožaduje súčasne aj vedomosť
poškodeného o tom kto za škodu zodpovedá, tak ako je to pri všeobecnej zodpovednosti za škodu
podľa §106 OZ!), ak poškodený môže vyvodiť, že škoda bola spôsobená niektorým či viacerými
škodcami, ktorých totožnosť je mu známa. Naisto možno zodpovednosť určitej osoby zistiť až na
základe dokazovania v súdnom konaní, ktoré je začaté až podaním žaloby, teda uplatnením nároku na

súde. Preto zákon vychádza z predpokladu, že od osoby, ktorá má vedomosť o vzniku škody, možno
požadovať, aby nárok uplatnila na súde, len čo má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku
škody, na základe ktorých sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobná.
Až právoplatnosťou trestného rozsudku je rozhodnuté o vine obžalovaného s tým dôsledkom, že podľa
ustanovenia §135 ods. 1 OSP je jeho výrokom súd v občianskoprávnom konaní viazaný, neplatí však

automaticky, že až týmto dátumom sa poškodený dozvedá o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu
zodpovedá. Dátum právoplatnosti rozhodnutia závisí od procesných okolností, ktoré nastali v priebehu
konania, a s vedomosťami poškodeného o škode a škodcovi priamo nesúvisí. Znalosť poškodeného o
osobe škodcu sa viaže na okamih, kedy získal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok otom, ktorá konkrétna osoba zodpovedá za škodu. Tomu zodpovedá aj inštitút tzv. spočívania plynutia
premlčacej doby (§112 OZ), keď od okamihu uplatnenia nároku na náhradu škody na súde alebo inom
príslušnom orgáne premlčacia doba neplynie, a to vo vzťahu k osobe, voči ktorej sa toto konanie vedie,

to platí aj v prípade uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní, keď súd v neskoršom
občianskoprávnom konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konanie, k prípadnej
námietke z premlčania skúma, či nárok na náhradu škody bol v trestnom konaní riadne uplatnený a či
poškodený riadne pokračoval v adhéznom konaní.

Princípprezumpcienevinyjevlastnýtrestnémuprávu,avšakpriposudzovaníotázky,kedysapoškodený
dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti
rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nejde tu teda vôbec o to, či sa škodca dopustil
konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím (zavineným)
konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného. Námietka, že subjektívna premlčacia doba začína
plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti trestného príkazu, teda nie je dôvodná ( rozsudok NS

ČR sp. zn. 21 Cdo 2958/2007).
Neobstojí teda argument navrhovateľa, že o škodcovi (hoci §22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ani
takúto podmienku pre začatie plynutia premlčacej lehoty neustanovuje) sa dozvedel až na základe
právoplatného trestného rozsudku (právoplatnosťou uznesenia NS SR sp. zn. 5To 11/2008 zo dňa
17.9.2012), nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvie

o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, je rozhodujúci okamih, kedy zistí skutkové okolnosti
rozhodujúce pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nejde tu teda vôbec o to, či sa škodca dopustil
konania, ktoré napĺňa skutkovú podstatu niektorého z trestných činov, ale len o to, či svojím (zavineným)
konaním spôsobil majetkovú stratu poškodeného.
Navrhovateľ zistil skutkové okolnosti o osobe škodcu/škodcov už na začiatku trestného stíhania

(dokonca bol sám súčasne v tomto istom trestnom konaní stíhaný pre trestný čin násilia proti skupine
obyvateľov a proti jednotlivcovi, za čo bol aj odsúdený tým istým rozsudkom ako škodcovia, a teda
musel sa priebežne oboznamovať aj s obsahom trestného spisu - išlo o spoločné trestné konanie
škodcov aj poškodených), najneskôr (ak by sme neuznali predchádzajúci argument) dňa 28.2.2008,
kedy prvostupňový Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil odsudzujúci rozsudok v ktorom je podrobne

popísaný skutkový stav veci ako aj konkrétne mená a adresy škodcov, dokonca aj právna kvalifikácia
skutkov. Ak by sme tento dátum považovali za dátum od ktorého začala plynúť 3 ročná subjektívna
premlčacia lehota, tak by k premlčaniu práva na náhradu škody na zdraví došlo dňom 28.2.2011 ( v
danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne prerokovávať, takže by tu nedošlo k predĺženiu lehoty
o ďalších 6 mesiacov, ale ak by aj bolo potrebné nárok predbežne prerokovávať, tak by premlčacia

lehota uplynula dňom 28.8.2011). V danom prípade žaloba bola na súd doručená až 16.9.2011, čo je po
uplynutí akejkoľvek možnej subjektívnej premlčacej lehoty počítanej od okamihu skutkovej vedomosti
poškodeného o osobe škodcu.
Posudzovanie vedomostí o osobe škodcu pre účely premlčania sa týka vedomosti o skutkových
okolnostiach o osobe škodcu, nie je teda rozhodujúce ako je skutkové konanie škodcu právne

kvalifikované (či ide o trestný čin príp. priestupok alebo iný delikt). Námietka navrhovateľa, že
subjektívna premlčacia doba začína plynúť až okamihom nadobudnutia právoplatnosti trestného
rozsudku, teda nie je dôvodná. Súd mal teda za to, že navrhovateľ sa dozvedel o tom kto za škodu
zodpovedá najneskôr vo februári roku 2008 (aj keď má za to, že navrhovateľ o osobách škodcu vedel
už na začiatku trestného konania v roku 2002, v tomto čase vedel aj to, že škodcovia boli príslušníci PZ

a že škodu spôsobili pri výkone právomoci verejných činiteľov).
Neobstojí teda tvrdenie navrhovateľa, že sa o tom, že škodcovia mu spôsobili škodu na zdraví v
súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci ako príslušníci PZ, dozvedel až z právoplatného
uznesenia NS SR 5To 11/2008 zo dňa 17.9.2012. Navrhovateľ od počiatku (čo nepochybne vyplýva aj
zo skutkového stavu a skutkovej vety samotného prvostupňového rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici - viď str. 4 rozsudku, ako aj z toho, že samotný navrhovateľ dňa 5.7.2001 vyčítal cez plot domu
P. S. zákrok ich syna ako policajta príslušníka OO PZ Jelšava voči T. X.) vedel, kto mu škodu spôsobil,
minimálne (ak nevedel konkrétne mená príslušníkov PZ) vedel, že išlo o príslušníkov OO PZ Revúca
a Jelšava, nakoľko k uvedenému skutku (poškodeniu zdravia navrhovateľa) došlo priamo na oddelení
(chodbe) OO PZ v Jelšave a následne OO PZ v Revúcej, kde bol navrhovateľ aj pripútaný o kovovú

mrežu policajného oddelenia, a to ešte v deň 5.7.2001. Navrhovateľ mal teda už v tento deň vedomosť,
žemuškoduspôsobilipríslušníciPZatoprivýkoneichprávomociakoverejníčinitelia.Akbynavrhovateľ
škodcov nepovažoval za policajtov, tak by asi nebol zadržaný policajtmi a predvedený na OO PZ v
Jelšave, kde následne došlo k poškodeniu zdravia resp. asi by sa dobrovoľne (bez väčšieho odporu)nenechal odviesť na oddelenie PZ. O skutočnosti, že mu škodu na zdraví spôsobili policajti a to pri
výkone ich právomocí, ako verejní činitelia, sa navrhovateľ bezpochyby dozvedel už v deň škodovej
udalosti, t.j. dňa 5.7.2001, a nie až z uznesenia NS SR sp. zn. 5To 11/2008 zo dňa 17.9.2012 (súd

pripomína, že pre vedomosť o osobe škodcu a teda pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
sa nevyžaduje, aby sa poškodený dozvedel o právnej kvalifikácii konania resp. skutku škodcu, ale len
o skutkových okolnostiach konania škodcu).
Pokiaľ ide o vedomosť o škode (nakoľko §22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. len túto považuje za
podmienku resp. okamih začatia plynutia subjektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku

na náhradu škody na zdraví), ako už bolo uvedené vyššie, tu začiatok plynutia premlčacej doby
nastal, pokiaľ ide o bolestné, dňa 5.9.2001, t.j. v deň nasledujúci po dni ukončenia liečebného procesu
(navrhovateľ bol liečený od 6.7.2001 do 4.9.2001) resp. v tento deň už mohol navrhovateľ žiadať o
vyhotovenie posudku na účely zistenia výšky škody.
Pokiaľ ide o samotnú výšku škody (bolestného) v jej číselnom vyčíslení, súd poznamenáva, že bodové
ohodnotenie bolestného bolo vyčíslené najneskôr dňa 7.3.2002, kedy bol spracovaný II. Doplnok k

znaleckému posudku s názvom určenie bolestného (navrhovateľa sa týka bod C. posudku) znalcami W..
M. V., V.. H. Š.C. z Ústavu súdneho lekárstva MFN Martin. V tomto posudku bolo celkové ohodnotenie
bolestného u navrhovateľa určené na 186,25 bodov, konkrétne išlo o:
položka č. 91 : pomliaždenie obličky s krvácaním do moču = 25 bodov
položka č. 4 : pomliaždenie tváre = 3,75 bodov

položka č. 113 e: pomliaždenie pravej lopatky = 11,25 bodov
položka č. 113 e: pomliaždenie ľavej lopatky = 11,25 bodov
položka č. 103 b: pomliaždenie chrbta = 15 bodov
položka č. 103 c: pomliaždenie driekovej oblasti = 15 bodov
položka č. 103 d: pomliaždenie krížovej oblasti = 15 bodov

položka č. 76 pomliaždenie hrudnej steny = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie pravého pleca = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ľavého pleca = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ramena vpravo = 11,25 bodov
položka č. 113 a pomliaždenie ramena vľavo = 11,25 bodov

položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vľavo = 11,25 bodov
položka č. 113 b pomliaždenie predlaktia vpravo = 11,25 bodov
položka č. 160 d pomliaždenie stehna vpravo = 11,25 bodov.

Uvedené ohodnotenie zodpovedá aj tomu, čo si navrhovateľ uplatňoval v samotnej žalobe (žaloba sa

odvoláva na vyššie menovaný znalecký posudok, pričom aj bodové ohodnotenie je rovnaké ako si
navrhovateľ uplatňuje v žalobnom návrhu). Z uvedeného je teda zrejmé, že navrhovateľ sa o výške
škody (jej rozsahu ako aj peňažného vyčíslenia tak, aby mohol podať žalobu - actio nata) nepochybne
dozvedel najneskôr dňa 7.3.2002, kedy bol vyhotovený znalecký posudok, ktorý presne vyčíslil bodové
ohodnotenie bolesti ako aj jeho výšku v Sk.

Z vyššie uvedeného mal teda súd za to, že nárok navrhovateľa (pokiaľ ide o bolestné) je premlčaný,
nakoľko navrhovateľ sa o osobách škodcov dozvedel najneskôr vo februári 2008 a o škode najneskôr
ešte v marci 2002.
Z uvedeného potom vyplýva, že premlčacia doba ohľadne bolestného začala najneskôr plynúť (ak by
sme pre jej začiatok brali do úvahy aj podmienku vedomosti o osobe škodcu, a nielen vedomosť o

škode, tak ako to vyžaduje §22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) vo februári 2008 a trojročná subjektívna
lehota uplynula vo februári 2011 (v danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne prerokovávať,
takže by tu nedošlo k predĺženiu lehoty o ďalších 6 mesiacov, ale ak by aj bolo potrebné nárok predbežne
prerokovávať, tak by premlčacia lehota uplynula v auguste 2011).
Keďže navrhovateľ žalobný návrh voči odporcovi doručil tunajšiemu súdu dňa 16.9.2011, teda po

uplynutí 3 ročnej doby (pokiaľ ide o bolestné), pričom odporca v konaní namietal premlčanie, súd musel
žalobný návrh už len z tohto dôvodu ako premlčaný nárok zamietnuť.
Zároveň súd poukazuje na to, že tu nedošlo ani k pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, nakoľko sám
navrhovateľ v trestnom konaní si náhradu škody neuplatňoval (uplatňovala si ju len poškodená A. B.).
Na uvedené súd poukazuje aj napriek tomu, že trestné konanie sa viedlo voči priamym škodcom a toto

konanie sa vedie voči štátu, ktorý len nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, ani jeho prípadné uplatnenie navrhovateľom
v trestnom konaní by nespôsobilo prerušenie plynutia premlčacej lehoty, pokiaľ ide o nároky voči štátu(nakoľko štát nebol účastníkom trestného konania a teda nebol priamym škodcom), ale len pokiaľ by
išlo o nároky voči priamym škodcom.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 58/1969 Zb., je síce pravdou (tak

ako to tvrdí odporca), že zákon č. 58/1969 Zb. vo svojich ustanoveniach náhradu nemajetkovej ujmy
neupravuje, táto skutočnosť však sama o sebe podľa súdu neznamená, že takúto náhradu nie je možné
priznať.
Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi

považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a

sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví a od účinnosti zákona č. 526/2002 Z.z. aj
s výnimkou škody spôsobenej niektorým trestným činom korupcie. Napriek tomu, však na danú vec
treba aplikovať aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní
sú totiž povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo

medzinárodnou zmluvou podľa článku 11 Ústavy SR, a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje.

Podľa článku. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa

na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad konformný s Ústavou SR treba prijať

záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon č.
514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté ako u zákona č. 58/1969
Zb. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne nesprávnym
úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia nemajetkovej
ujmy ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

podľa zákona č. 58/1969 Zb., tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred
účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu
avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu
nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla, čím by došlo k odopretiu spravodlivosti (denegatio
justitie).Toznamená,ženapriektomu,žeSlovenskárepublikajedemokratickýaprávnyštát(čl.1Ústavy

SR), tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a odškodnenia (vo
forme nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom.
Uvedenýzáversúdzaujalajzdôvodu,žeinúformunápravyaodškodnenianemajetkovejujmyvtakomto
prípade osobe nepriznáva ani aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia

§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej
báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený
v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah
do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako
právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako

nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva
(kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je teda zrejmé, že osoba sa musí úkonom štátu (v
danom prípade polície) podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia
ustanovení § 11 a nsl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani
aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Aj medzinárodné dokumenty v súvislosti s náhradou za ujmy utrpené následkom porušenia ľudských
práv používajú terminológiu "spravodlivá náhrada škody", "náhrada v peniazoch", "plná náhrada za
akúkoľvek stratu alebo ujmu", pričom spravodlivá náhrada má obsahovať reštitúciu (navrátenie majetku
alebo platbu za utrpenú ujmu alebo stratu, náhradu výdavkov vzniknutých ako dôsledok toho, že osobasa stala obeťou /poškodenou) a kompenzáciu (ak reštitúcia už možná nie je, alebo ak spravodlivá
náhrada nie je postačujúca). Je čas, aby sa definícia škody v zákone č. 58/1969 Zb. nevnímala len ako
majetková ujma, ale aby sa pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ako aj pre účely všeobecnej zodpovednosti ponímanie škody vnímalo ako celková (tak majetková ako
aj nemajetková) ujma.
Vzhľadomnauvedenémalsúdzato,žeunavrhovateľajedanýprávnynárokajnanáhradunemajetkovej
ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu polície.
Na druhej strane však rovnako, ako pri škode vo forme bolestného, mal súd aj pri nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy za to, že je tento nárok premlčaný.

Vo všeobecnosti pre začatie plynutia premlčacej lehoty pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa
postupuje podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka
pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Uvedené možno potom aplikovať aj na daný prípad, a to s

použitím ustanovenia §20 zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne
vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom). Keďže v zákone č. 58/1969 Zb. absentuje
akákoľvek úprava odškodnenia nemajetkovej ujmy vrátane jej premlčania, je potom možné analogicky
a s použitím §20 zákona č. 58/1969 Zb. aplikovať na premlčanie nemajetkovej ujmy §101 Občianskeho
zákonníka.

Ak by sme sa aj nestotožnili s vyššie uvedenou argumentáciou, tak by sme pri stotožnení nemajetkovej
ujmy so škodou podľa zákona č. 58/1969 Zb. (t.j. ak by sme do pojmu škoda zahrnuli, tak ako to
robí ESĽP, aj nemajetkovú ujmu) mohli na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla z dôvodu
nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, aplikovať rovnako § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a
teda začiatok plynutia premlčacej doby počítať od vedomosti navrhovateľa o škode resp. o nemajetkovej

ujme.
Z hľadiska oboch vyššie uvedených argumentácií, tak či tak, by bol nárok navrhovateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy premlčaný.
Pokiaľ by sme začiatok premlčania nemajetkovej ujmy viazali na vedomosť navrhovateľa o škode
(resp. nemajetkovej ujme), tak by jej začiatok plynutia bol viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby
( t.j. k nesprávnemu úradnému postupu). Premlčacia doba by potom začala plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu a k nesprávnemu úradnému postupu) do osobnostných
práv - viď výklad nižšie.
Pri výklade premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho

súdu SR zo 17. 2. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009, ktorého závery o premlčaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj začiatku plynutia premlčacej lehoty, možno aplikovať aj na posudzovaný
prípad.
V zmysle citovaného rozhodnutia NS SR: "Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby
náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv".
Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
" Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a
bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Premlčanie je
kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou.
Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa
závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku

čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcimpovinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u

súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorej sa žalobkyňa domáhala svojim druhým žalobným návrhom, táto
vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s
milovanou osobou, a podobne. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť
vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu
rôznym spôsobom.
Predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú:

- existencia ujmy ( spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobkyne)
- porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej
za narušenie osobnostných práv žalobkyne)
- príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Európsky súd pre ľudské práva v niektorých prípadoch porušenia osobnostných práv napr. práva na
život,osobnúsloboduabezpečnosť,právanasúkromiearodinnýživot,dospelkzáveru,žedostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľa je samotné konštatovanie porušenie práva (rozsudky Český vs. Česká
republika zo 6. júna 2000, Malhous vs. Česká republika z 12. augusta 2001, Pavletič vs. Slovensko z

22. júna 2004, Indra vs. Slovensko z 1. februára 2005). V iných prípadoch okrem záveru o porušení
týchto práv, súčasne priznal úspešným sťažovateľom náhradu za utrpenú majetkovú ujmu (rozsudky
Kučera vs. Slovensko zo 17. júla 2007, Babylonová vs. Slovensko z 20. júna 2006, Turek vs. Slovensko
zo 14. februára 2006).
Osobnosť človeka je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade

neoprávneného zásahu do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo
domáhať sa svojej ochrany.
Jednotné právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov,
na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a

relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
Vznikávtedy,keďmorálnasatisfakciaakorýdzoosobnéprávo,navyváženieazmiernenienepriaznivých
následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu
v oblasti nemateriálnych osobnostných práv (podobne ako je to v prípade bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), jeho
vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru
dovolaciehosúdujetoobsahnárokuaniepredmetjehoochrany,čorobíprepovahunárokurozhodujúce,
či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času
neboli priznané žiadne právne účinky.
Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §
101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť

dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Správne konštatoval odvolací súd, keď uviedol, že uvedený zásah bol jedným konaním žalovaného,
aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Námietku žalobkyne, že zásah do osobnostných práv
žalobkyne stále trvá, neskončil a skončiť ani nemôže, pretože žalobkyni syna nikto nevráti, a preto
nemožno uvažovať o začatí plynutia premlčacej doby, je neopodstatnená. V prejednávanej veci bolo

preukázané, že neoprávneným konaním žalovaného bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život
syna žalobkyne W. K.Ľ. XX. novembra 2000, do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý
nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy,
smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou) u žalobkyne stále pretrvávajú. Žalobkyňa preto mohlasvoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 15. novembra 2000.
Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 15. novembra 2003.
Žalobkyňa však svoju žalobu podala na súde až 21. marca 2006, teda po uplynutí premlčacej doby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že k obdobnému právnemu záveru o premlčateľnosti práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 278/2007 zo dňa 25. septembra 2008. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na
prax a rozhodnutia súdov Českej republiky dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1522/2007 z 28. júna 2007, podľa ktorého právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha
premlčaniu, nebolo prijaté na publikovanie v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Pod Rc 4/2008
tu však bol naopak publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp.zn. 1 Co 63/2003 zo dňa
17. februára 2004, zastávajúci opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o
majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva. Špecializovaný senát
Najvyššieho súdu Českej republiky následne v ďalšej veci predložil spis veľkému senátu, ktorý v zhode

s publikovaným rozhodnutím dospel k záveru, že uvedené právo sa premlčuje".
Aj v posudzovanom prípade uvedený zásah policajtov (nesprávny úradný postup - mučenie, neľudské
a kruté zaobchádzanie príslušníkov PZ voči navrhovateľovi) bol jedným konaním odporcu, aj keď
jeho účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Preto prípadnú námietku navrhovateľa, že zásah do jeho
osobnostných práv stále trvá, neskončil a skončiť ani nemôže, pretože následky pociťuje dodnes, a

preto nemožno uvažovať o začatí plynutia premlčacej doby, je neopodstatnená. V prejednávanej veci
bolo preukázané, že neoprávneným konaním odporcu resp. jeho nesprávnym úradným postupom bolo
jedným činom zasiahnuté do práva na zdravie a ľudskú dôstojnosť navrhovateľa a to dňa 5.7.2001 (čo
pretrvávalo do ranných hodín dňa 6.7.2001), ktorý nastal momentom jeho mučenia a ktorého následky
v podobe rôznej formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a pod.) u navrhovateľa stále pretrvávajú.

Navrhovateľ preto mohol svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať
prvýkrát 6. 7. 2001 resp. ak zásah trval až do ranných hodín dňa 6.7.2001, tak dňa 7.7.2001 (prípadne
najneskôr po skončení jeho liečenia dňa 5.9.2001). Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba, ktorá skončila dňa 6.7. 2004 resp. 7.7.2004 (prípadne najneskôr po skončení liečenia
dňa 5.9.2004). Navrhovateľ však svoju žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy podal na súde až dňa

16.9.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.
Teda v danom prípade tak vedomosť o škode (resp. nemajetkovej ujme) ako aj okamih, kedy bolo možné
právo vykonať po prvý raz, sa v danom prípade viaže k jednému okamihu, nakoľko konanie odporcu
(resp. jeho nesprávny úradný postup) bol jedným konaním odporcu, hoci jeho účinky v podobe šoku,
traumy, smútku a pod. budú pretrvávať po dlhú dobu. Preto počiatok plynutia všeobecnej trojročnej

premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahuobjektívnespôsobiléhoporušiťaleboohroziťosobnostnéprávanavrhovateľa(t.j.knesprávnemu
úradnému postupu príslušníkov polície), pričom premlčacia doba začala plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv (k nesprávnemu úradnému postupu).
Za danej situácie bolo treba nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v

dôsledku nesprávneho úradného postupu, považovať za premlčaný, pričom k jeho premlčaniu došlo
ešte v roku 2004.
Tunajší súd sa rovnako zaoberal aj skutočnosťou, či vznesená námietka z premlčania zo strany odporcu,
nie je v rozpore s dobrými mravmi, hoci to navrhovateľ ani nenamietal (navrhovateľ nevzniesol námietku
rozporu premlčania s dobrými mravmi).

Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a dáva
súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak
nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti),
vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti.

Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v
právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného
nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý

márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce
priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorýchbola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik
uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov
námietkypremlčaniasúokolnosti,ktoréexistovalivčaseuplatnenianámietkypremlčania.Tietookolnosti

musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej
istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.
V posudzovanom prípade súd nezistil žiadny priamy úmysel odporcu poškodiť navrhovateľa z dôvodu
vznesenej námietky z premlčania. Navrhovateľ mal dosť dlhý čas na to, aby si svoje nároky uplatnil
súdnou cestou. Súd nezistil (a uvedené netvrdil ani samotný PZN) existenciu žiadnych dôvodov

(prekážok), ktoré by mohli navrhovateľovi brániť v uplatňovaní jeho práv súdnou cestou. Dôvody, pre
ktoré navrhovateľ nestihol v premlčacej lehote uplatniť svoje nároky na súde, jeho právny zástupca
zdôvodnil len tým, že ho začal zastupovať až v roku 2011 a hoci pred tým bol navrhovateľ tiež zastúpený
právnym zástupcom, nemá vedomosť prečo nedošlo k uplatňovaniu nárokov súdnou cestou. Súd zistil,
že súčasný právny zástupca navrhovateľa prevzal jeho zastupovanie už dňa 3.12.2010 (viď žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku), pričom pokiaľ ide o bolestné, súd ustálil, že najneskôr premlčacia doba

ohľadne tohto nároku uplynula vo februári 2011 (v danom prípade nebolo potrebné nárok predbežne
prerokovávať, takže by tu nedošlo k predĺženiu lehoty o ďalších 6 mesiacov, ale ak by aj bolo potrebné
nárok predbežne prerokovávať, tak by premlčacia lehota uplynula v auguste 2011). Z uvedeného potom
vyplýva, že pokiaľ ide o nárok na náhradu bolestného, tento mohol na súde uplatniť v mene navrhovateľa
aj súčasný právny zástupca. Súd prihliadol aj k tej skutočnosti (pokiaľ ide o nárok na nemajetkovú ujmu),

že od uplynutia premlčacej doby pri tomto nároku (2004) až do podania tejto žaloby (2011) uplynulo cca 7
rokov, čo je veľmi dlhý časový okamih na to, aby mohol súd vyhodnocovať konanie odporcu pri uplatnení
jeho práva namietať premlčanie za v rozpore s dobrými mravmi. Podľa zásady "právo patrí bdelým"
resp. že "v prvom rade si má každý sám strážiť svoje práva", mal súd za to, že pri neexistencii žiadnej
zákonnej prekážky pre ktorú by navrhovateľ nemohol počas plynutia premlčacej doby uplatňovať svoje

práva na náhradu škody, ako aj ku skutočnosti, že bol už aj predtým zastúpený právnym zástupcom, ako
aj,žeodpremlčanianárokovuplynulaveľmidlhádoba,pričomnebolpreukázanýpriamyúmyselodporcu
poškodiť navrhovateľa z dôvodu vznesenej námietky z premlčania, súd (napriek tomu, že to navrhovateľ
nenamietal) nevyhodnotil konanie odporcu pri využití práva namietať premlčanie za konanie, ktoré by
bolo v rozpore s dobrými mravmi.

Napokon (aj keď trestný čin mučenia a neľudského zaobchádzania treba považovať za mimoriadne
závažný) si bolo potrebné uvedomiť aj to, že aj samotný navrhovateľ bol v predmetnom trestnom konaní
stíhaný, a to za spáchanie trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi, za čo bol
aj podmienečne odsúdený na 5 mesiacov so skúšobnou dobou 1 rok. Napriek uvedenému nemožno
konanie príslušníkov PZ, ktorí sa dopustili nesprávneho úradného postupu, ničím ospravedlniť.

Napokon navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 16.10.2012 argumentoval aj tým, že z viacerých
medzinárodnoprávnych dokumentov a prípadov vyplýva, že v prípade mučenia a iného neľudského
a krutého zaobchádzania sa vnútroštátne normy obmedzujúce nárok na náhradu škody poškodených
neaplikujú.
Poukázal napríklad na Uznesenie prijaté Valným zhromaždením OSN zo dňa 21.3.2006 v rámci

Základných zásad a pokynov k právu na nápravu a odškodnenie obetí hrubých porušení pravidiel
Medzinárodného práva týkajúcich sa ľudských práv a závažných porušovaní medzinárodného
humanitárneho práva. V časti IV. Premlčanie sa výslovne uvádza, že "Ak je to uvedené v príslušnej
zmluve alebo obsiahnuté v iných medzinárodných právnych záväzkoch, ustanovenia o premlčaní sa
nevzťahujú na hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážnych porušení ustanovení

humanitárneho práva, ktoré predstavujú zločiny podľa medzinárodného práva. Domáce ustanovenia pre
premlčanie pre iné typy porušenia, ktoré nepredstavujú zločiny podľa medzinárodného práva, vrátane
časových obmedzení platných pre civilné pohľadávky a iné postupy, by nemali byť príliš reštriktívne."
Rovnako poukázal na štúdiu z roku 1993, profesora van Bovena, ktorý poznamenal, že: "použitie
premlčania často zbavuje obete možností nápravy hrubých porušení ľudských práv. Odškodnenie za

hrubé porušenie ľudských práv nesmie byť predmetom premlčania. V tejto súvislosti je potrebné vziať do
úvahy, že účinky hrubého porušovania ľudských práv sú spojené s najviac závažnými trestnými činmi,
na ktoré, podľa autoritatívneho právneho stanoviska, sa premlčanie nemá aplikovať. Navyše, je dobre
známe, že pre mnoho obetí hrubých porušení ľudských práv, postup času nemá poľahčujúci účinok,
naopak, zvyšuje post-traumatický stres a vyžaduje všetku potrebnú podporu, psychologickú a sociálnu

pomoc a podporu po dlhú dobu. K dispozícii je široké uznanie neuplatniteľnosti premlčania niektorých
trestných činov podľa medzinárodného práva. V roku 1968, prijalo Valné zhromaždenie OSN Dohovor o
nepremlčateľností vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti nasledovaný Dohovorom o nedostatku
použiteľnosti premlčacích lehôt vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti Rady Európy z r. 1974.Rad ďalších dohovorov, rezolúcií a vyhlásení stanovuje neuplatniteľnosti premlčania za zločiny podľa
medzinárodného práva, ako napríklad článok 29 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu.n
Zákaz mučenia ako medzinárodná norma "ius cogens" vyplýva aj z prípadu Medzinárodného trestného

tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Anto Furundzija, z ktorého ako implikácia pre národné práva
vyplýva skutočnosť, že na mučenie sa nesmie vzťahovať premlčanie.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi často pripúšťa v prípadoch porušenia čl.
3 (zákaz mučenia) Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd sťažnosť bez vyčerpania
domácich prostriedkov nápravy z dôvodu oslabenej možnosti ich uplatnenia kvôli premlčaniu (Mirostaw

Zieliŕiski v. Poland, Grzywaczewski v. Poland).
Neoprávnený zásah do osobnosti poškodených spočívajúci v extrémnom a obzvlášť závažnom konaní
príslušníkov PZ, ktorí mučili, krutým a neľudským spôsobom zaobchádzali s W. B., ktorý v dôsledku
tohto utrpel závažné poranenia a psychickú traumu, predpokladá extrémnu a obzvlášť vysokú, avšak na
druhej strane primeranú náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy a aplikácia inštitútu premlčania by
v predmetnom prípade znamenala rozhodnutie v rozpore s princípmi medzinárodného práva.

S vyššie uvedenou argumentáciou navrhovateľa sa však súd nestotožnil.
Podľa článku 14 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestaniu (zverejnený pod č. 143/1988 Zb.), každý štát, ktorý je zmluvnou stranou
tohto Dohovoru, zabezpečí vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a
na spravodlivé a primerané odškodnenie, včítane prostriedkov potrebných na čo najúplnejšiu zdravotnú

rehabilitáciu. V prípade smrti obete, ku ktorej došlo v dôsledku mučenia, majú právo na odškodnenie
osoby, ktoré boli na ňu odkázané výživou.
Ani tento článok Dohovoru nič nehovorí o nepremlčateľnosti nárokov na náhradu škody spôsobených
uvedenými trestnými činmi, ale pojednáva iba o tom, že každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto
Dohovoru,jepovinnýzabezpečiťvosvojomprávnomporiadku,abyobeťmučeniamalaprávonanápravu

a na spravodlivé a primerané odškodnenie. Táto povinnosť sa napokon (okrem iných - Občiansky
zákonník, zákon o odškodňovaní obetí násilných trestných činov a pod.) premietla aj v zákone č. 58/1969
Zb. a následne sa premietla aj do zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré v nijakom smere nevylučujú ani
neobmedzujú práva poškodených domáhať sa náhrady škody aj v prípade, ak sa takýchto trestných
činov dopustili zástupcovia štátu. To, že uplatnené nároky podliehajú premlčaniu nemožno považovať

za obmedzenie práva na náhradu škody resp. jeho reštrikciu.
Napokon aj vyššie zmieňované uznesenie prijaté Valným zhromaždením OSN zo dňa 21.3.2006 hovorí
o tom, že ustanovenia o premlčaní sa nevzťahujú na hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv
a vážnych porušení ustanovení humanitárneho práva, ktoré predstavujú zločiny podľa medzinárodného
práva. Uvedené uznesenie teda zakotvuje nepremlčateľnosť zločinov podľa medzinárodného práva,

ktoré predstavujú hrubé porušovanie medzinárodných ľudských práv a vážne porušenie ustanovení
humanitárneho práva, avšak z hľadiska nepremlčateľnosti trestného činu - t.j. zmyslom bolo potrestať
takýchto páchateľov aj po uplynutí dlhej doby (uvedené však nemožno stotožňovať s premlčaním nároku
na náhradu škody). V danom prípade však neposudzujeme nepremlčateľnosť trestného stíhania za
uvedené zločiny, ale hovoríme o nárokoch na náhradu škody vyvolanej týmito zločinmi. Pre tieto nároky

však nepremlčateľnosť nevyplýva ani z uvedeného uznesenia. Uvedená nepremlčateľnosť sa teda
nevzťahuje na nároky na náhradu škody, ale na samotné spáchanie týchto trestných činov (účelom
je aby boli páchatelia týchto činov potrestaní bez ohľadu na to aká dlhá doba uplynula od spáchania
týchto zločinov). Uvedenému nasvedčuje aj druhá veta tohto článku uznesenia v zmysle ktorej "domáce
ustanovenia pre premlčanie pre iné typy porušenia, ktoré nepredstavujú zločiny podľa medzinárodného

práva, vrátane časových obmedzení platných pre civilné pohľadávky a iné postupy, by nemali byť príliš
reštriktívne". Aj z uvedeného je zrejmé, že deklarovaná nepremlčateľnosť sa vzťahuje k spáchaniu
samotných zločinov ( v danom prípade k tým, ktoré nepredstavujú zločiny podľa medzinárodného práva)
a nie k civilným nárokom na náhradu škody z nich (tieto nemajú podliehať len prílišnej reštrikcii, čo však
nemožno hovoriť pri premlčaní - samotné premlčanie totiž nie je reštrikciou, ale prvkom právnej istoty

v právnych vzťahoch).
Napokon citované uznesenie VZ OSN sa pretavilo v slovenskom právnom poriadku do ust. § 88 TZ,
ktorý hovorí, že uplynutím premlčacej doby nezaniká trestnosť trestných činov uvedených v dvanástej
hlave osobitnej časti tohto zákona (kam zaraďujeme aj zločin mučenia a iného neľudského a krutého
zaobchádzania - §420) okrem trestného činu podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu

základných práv a slobôd podľa § 421 a § 422, trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia
podľa § 423 a trestného činu podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424
(predtým to bol §67a zákona č. 140/1961 Zb.). Uvedené však nijako nesúvisí s nárokmi na náhradu
škody spôsobených týmito trestnými činmi.AjspomínanáštúdiaprofesoravanBovena,savkonečnomdôsledkuvenujenepremlčateľnostitrestných
činov (najmä vojnových zločinov) a nie nepremlčateľnosti práva na náhradu škody spôsobenej trestnými
činmi. V danom prípade treba poznamenať, že na osobe navrhovateľa nedošlo k spáchaniu vojnového

zločinu, ale trestného činu proti ľudskosti, ktorých nepremlčateľnosť zakotvuje aj slovenský právny
poriadok a to v samotnom Trestnom zákone. Napokon navrhovateľ predmetnú štúdiu súdu nepredložil,
takženebolomožnéoveriťjejhodnovernosť,t.j.čisavnejnachádzato,čopopísalnavrhovateľ.Napokon
ide len o štúdiu, ktorá sama o sebe nie je prameňom práva a súd ňou nie je pri rozhodovaní viazaný.
Rovnako tak, pokiaľ ide o prípad Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY)

Anto Furundzija, na ktorý poukázal navrhovateľ a z ktorého ako implikácia pre národné práva vyplýva
skutočnosť, že na mučenie sa nesmie vzťahovať premlčanie. Aj v tomto prípade sa hovorí len o
nemožnosti premlčania trestného činu mučenia (čo slovenský právny poriadok zakotvuje), nie však o
premlčaní nárokov na náhradu škody spôsobenej predmetným trestným činom.
Ďalej je potrebné si uvedomiť, že všetky vyššie uvedené názory navrhovateľa (pokiaľ ide o argument
o nepremlčateľnosti práva na náhradu škody) sa opierajú o normy medzinárodného práva verejného,

ktoré ukladajú povinnosti štátom a nie jednotlivcom. Ani samotný čl. 14 Dohovoru proti mučeniu
a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu nezakotvuje
nepremlčateľnosť práva na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ale ukladá štátu len povinnosť
zabezpečiť vo svojom právnom poriadku, aby obeť mučenia mala právo na nápravu a na spravodlivé
a primerané odškodnenie, čo je v slovenskom poriadku umožnené prostredníctvom viacerých noriem,

či už práva verejného alebo súkromného. Samotné premlčanie týchto nárokov nie je však obmedzením
tohto práva. Zavedenie premlčacej lehoty nie je obmedzovaním práva domáhať na náhrady škody,
ale predstavuje prvok stability v právnych vzťahoch, nedochádza tu teda k obmedzovaniu uplatnenia
nárokov na náhradu škody, ale len k ich premlčaniu, nárok však zostáva zachovaný. Je vecou
poškodeného, či si takýto nárok uplatní alebo neuplatní. Pokiaľ ide o poškodenie zdravia, dokonca

tu právny poriadok SR (aj vzhľadom na povahu tohto nároku) neustanovuje ani plynutie objektívnej
premlčacej lehoty (čo pri ostatných nárokoch na náhradu škody objektívna premlčacia lehoty plynie
vždy), čím umožňuje a uľahčuje poškodenému vždy uplatňovať svoje nároky z náhrady škody na zdraví.
Nemožno však považovať za reštrikciu to, že hoci poškodený vedel o škode na zdraví aj jej výške,
mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Plynutie premlčacej lehoty má predovšetkým svoj

stabilizačný význam v právnych vzťahoch, nie reštriktívny význam, nakoľko nemožno považovať za
opodstatnené, keď si poškodený (hoci vedel o škode a jej výške) začne svoje nároky uplatňovať s
odstupom času napr. po 50 rokoch.
Vzhľadom na uvedené sa súd nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa, že nároky na náhradu
škody spôsobenej trestným činom mučania a neľudského a krutého zaobchádzania nepodliehajú

premlčaniu. Istým spôsobom by sa narušila aj právna stabilita, pokiaľ by sme skupinu náhrady škody
spôsobenej trestným činom mučenia, neľudského a krutého zaobchádzania vyňali z premlčania
(pozitívna diskriminácia), pričom pri náhrade škody v iných prípadoch (pri iných trestných činoch napr.
vraždy, ťažkej ujmy na zdraví ako aj mnoho iných závažných zločinov) by premlčanie bolo zachované.
Potom obete iných násilných trestných činov by boli v nerovnakom právnom postavení vo vzťahu k

prístupu súdu a k ochrane ich práv. Povaha spáchaného trestného činu by skôr mala byť len merítkom
resp. jedným z faktorov (kritériom), ktoré by súd zohľadňoval pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy, nie
však faktorom ovplyvňujúcim plynutie premlčacej doby pri nárokoch na náhradu škody.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, mal súd za to, že nároky navrhovateľa, tak na
náhradu škody (bolestné) ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy, sú premlčané, a preto žalobný návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia §142 ods. 1 OSP. Odporca mal vo veci plný úspech,
preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca
náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis