Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113201644
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113201644.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Orange Slovensko, a.s., Bratislava, Metodova 8, proti
žalovanej: P. S., nar. XX. J. XXXX, naposledy bytom T. XXX, t. č. na neznámom mieste, zastúpenej
opatrovníčkou: G. U., tajomníčka senátu Okresného súdu Trnava, o 766,03 eur s príslušenstvom,
za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov, Nám.
Legionárov 5, zastúpeného advokátom: JUDr. Ambróz Motyka, Stropkov, Nám. SNP 7, o odvolaní

vedľajšiehoúčastníkaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavazo4.novembra2013č.k.37C/46/2013-53
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, týkajúcej sa sumy 79 eur
a úroku z omeškania z takejto sumy a v časti trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zrušil platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č.

37C/46/2013-33 z 26.3.2013, II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 766,03 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne z dlžnej sumy od 27.5.2011 do zaplatenia a trovy
konania vo výške 45,50 eur, to všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Právne
svoje rozhodnutie vo veci samej dôvodnil ust. § 173 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 51, § 420 ods. 1, § 488, § 489, § 491, § 494, §
517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení); § 42 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ a b/, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. a/ a b/, § 43 ods. 1 až 3
a ods. 5 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách; § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., č. 1 bod 1.2, čl. 2 bod 2.3 Dodatku k zmluve a
čl. 14 bod 14.3 všeobecných podmienok a poukazom na judikát R 55/1971 vecne dôvodil posúdením
zmluvy o poskytovaní služieb elektronických komunikácií, uzavretej medzi účastníčkami ako zmluvy
inominátnej (ide o zmluvu zo 7.10.2010 č. A5227744 s Dodatkom a prílohou č. 1), na základe ktorej

sa žalobkyňa zaviazala k poskytovaniu služieb žalovanej a tiež jej predala mobilný telefónny prístroj
za zníženú/akciovú cenu a žalovaná sa zaviazala za služby žalobkyni riadne a včas platiť po dobu 24
mesiacov, čo však neurobila, na základe čoho žalobkyňa zmluvu ukončila. Neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy boli jej všeobecné podmienky a v zmysle dodatku k zmluve žalobkyňa odpredala žalovanej 1
ks mobilného telefónu zn. Huawei E1752 USB modem za zľavnenú kúpnu cenu 1 euro a žalovaná sa
zaviazala po dobu 24 mesiacov zotrvať v zmluvnom vzťahu k žalobkyni a využívať (a riadne a včas

platiť) služby. Obvyklá predajná cena (t. j. nie v rámci akcie) mobilného telefónneho prístroja bola v čase
uzavretia zmluvy vo výške 80 eur (akciová cena vo výške 1 euro). Nakoľko žalovaná riadne a včas
nezaplatila cenu poskytnutých služieb vyúčtovaných 4 faktúrami za obdobie od januára 2011 do marca
2011, spolu vo výške 687,03 eur, porušila tým zmluvné povinnosti v zmysle dodatku k zmluve, na čo bola
upozornená pokusom o pokonávku, svoj dlh však ani len čiastočne neuhradila a preto má žalobkyňa
z titulu nezaplatených služieb nárok na zaplatenie sumy 687,03 eur. Súd priznal žalobkyni aj nárok na

zaplatenie škody, ktorá jej vznikla ako rozdiel medzi obvyklou predajnou cenou mobilného telefónneho
prístroja vo výške 80 eur a akciovou cenou, za ktorú bol mobilný telefón žalovanej poskytnutý vo výške1 euro, t. j. škodu vo výške 79 eur, majúc za to, že boli splnené podmienky pre priznanie náhrady
škody,nakoľkožalovanásvojímkonanímporušilaprávnupovinnosť-podmienkyzmluvyuzavretejmedzi
účastníkmi konania zotrvať v zmluvnom vzťahu počas doby viazanosti a riadne a včas uhrádzať svoje

splatné záväzky, čím žalobkyni spôsobila škodu, keďže získala mobilný telefón za cenu zvýhodnenú
oproti cene trhovej, pričom k predaju za takúto cenu by zo strany žalobkyne neprišlo bez záväzku
žalovanej používať služby a za tieto platiť po dobu viazanosti, t. j. bez uzavretia zmluvy by jej žalobkyňa
predala konkrétny mobilný telefón za cenu 80 eur a nie za cenu 1 euro. Uložil teda žalovanej zaplatiť
žalobkyni na istine 766,03 eur a to ako úhradu za poskytnuté služby (hovorné) vo výške 687,03 eur

a náhradu škody vo výške 79 eur. Tiež jej priznal uplatnený úrok z omeškania odo dňa, od ktorého
to požadovala, keď žalobkyňa žiadala priznať právo na úrok z omeškania za kratšie obdobie, než za
aké mala v skutočnosti naň nárok. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §
142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalobkyne v konaní, ktorej priznal náhradu trov konania
45,50 eur za zaplatený súdny poplatok. O trovách vedľajšieho účastníka podľa jeho názoru nemal dôvod
rozhodnúť, nakoľko v spore bol neúspešný (stál na strane neúspešnej žalovanej) a nebol ani dôvod, aby

mu súd uložil povinnosť platiť náhradu trov konania žalobkyni.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba vedľajší účastník na strane žalovanej a to vo veci samej
v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody v sume 79 eur, úroku z omeškania z takejto sumy a v časti
o trovách konania. Dôvodil, že uplatňovať si v súdnom konaní nárok na náhradu škody predpokladá
zisťovať všeobecné podmienky zodpovednosti za škodu, avšak v prejednávanej veci nebolo súdom

dostatočne vykonané dokazovanie ohľadom jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.
Samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy, podľa ktorej si účastníci platne dohodli akciovú cenu ako kúpnu
cenu, však podľa názoru vedľajšieho účastníka nemôže spôsobiť žalobkyni žiadnu škodu, lebo takýto
predaj a takto dohodnutá kúpna cena sa neprieči žiadnej norme. Poskytnutie zľavneného mobilného
zariadenia predstavuje akurát súčasť obchodnej stratégie a politiky žalobkyne. V časti o trovách

vedľajšieho účastníka bolo podľa jeho názoru potrebné vychádzať zo samostatnosti uplatnených
nárokov, ide o 2 samostatné nároky - nárok na zaplatenie elektronických komunikačných služieb a nárok
na náhradu škody, keďže vyplývajú z rozličného skutkového základu aj právneho posúdenia, pričom oba
nároky by mohli byť predmetom samostatných žalôb. Poukázal na judikáty R 28/1970 a R 53/1993 a
na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26.1.2011 sp. zn. 4 M Cdo 20/2010. V obdobných veciach, kedy

vedľajší účastník namietal iba samostatný nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty (príp. náhrady
škody) a nie aj samostatný nárok na zaplatenie poskytnutých elektronických komunikačných služieb
rozhodovali rôzne odvolacie súdy o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi. K svojmu
oprávneniu ako vedľajšieho účastníka podať odvolanie v prospech žalovanej poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27.8.2012 sp. zn. 2 Obdo 27/2012. Považoval rozsudok v napadnutej časti za

nezákonný a navrhol, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu v časti prevyšujúcej sumu 687,03 eur
s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne od 27.5.2011 do zaplatenia zamietne a o trovách konania
rozhodne tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania s tým, že žalobkyni bude uložená
povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy prvostupňového konania v sume 58,58 eur na účet
jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, alternatívne navrhol zrušenie rozsudku v

napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobkyňa uviedla, že považuje rozsudok v časti výroku, ktorým neboli priznané trovy vedľajšiemu
účastníkovi za vecne správne a súladné so zákonom. Ponechala rozhodnutie o odvolaní vedľajšieho
účastníka na úvahu súdu.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec v medziach odvolania (teda

vo veci samej týkajúcej sa sumy 79 eur, úroku z omeškania z takejto sumy a v časti trov konania, v
ktorej malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania
dokazovania, súd prvého stupňa prejednal i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani

žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že rozsudok v napadnutých častiach nemožno
považovať za vecne správny.Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť
manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona

ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu a napokon podľa § 93
ods. 4 O. s. p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba
sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd
po uvážení všetkých okolností.

Podľa § 93 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 31.12.2014, do konania vstúpi (vedľajší účastník)
buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O
prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 3 O. s. p. v aktuálnom znení do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z
vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného

predpisu (podľa pozn. 10b/ v O. s. p. § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov),
súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak
súd na oznámenie o vstupe neprihliada. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Podľa § 93 ods. 6 O. s. p. v aktuálnom znení, vedľajší účastník môže podať odvolanie alebo dovolanie,

ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším
účastníkom. V ostatných prípadoch môže vedľajší účastník podať odvolanie alebo dovolanie len so
súhlasom účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní.

Odvolací súd je toho názoru, že i keď novelizácia O. s. p. vykonaná zákonom č. 353/2014 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa O. s. p. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, nemá

prechodné ustanovenia, nemožno novelizované ustanovenie § 93 ods. 3 a novozavedené ustanovenie
odseku 6 rovnakého paragrafu i zákona vykladať tak, že by sa aj relevancia úkonu vykonaného do
31.12.2014 podmieňovala úkonom (v prejednávanej veci súhlasom účastníka - žalovanej), ktorý v čase
jeho vykonania (i tu rozmer do 31.12.2014 vrátane) nebol potrebný.

Novelizáciou nedotknuté ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. totiž dopadá na situácie, v ktorých si navzájom

odporujú úkony vedľajšieho a hlavného účastníka. Logicky preto musí existovať úkon vedľajšieho
účastníka (napríklad odvolanie) a aspoň jeden tomuto úkonu vedľajšieho účastníka odporujúci úkon
hlavného účastníka. Iba vtedy súd pristúpi (môže pristúpiť) k posúdeniu úkonov vedľajšieho účastníka
„po uvážení všetkých okolností“. Takéto posúdenie preto neprichádza teda do úvahy vtedy, ak vedľajším
účastníkom konania podporovaný účastník (tzv. hlavný) žiadny úkon neurobí, keďže úkonom (konaním)

nie je nekonanie účastníka. To, že žalovaná v prejednávanej veci nezaujala žiadne stanovisko k
odvolaniu vedľajšieho účastníka, nemožno interpretovať tak, že vyjadrila nesúhlas s týmto úkonom.
V prípade, ak zákonom predpokladaný konflikt nenastal, nemá sa oň súd pričiňovať nadbytočným
vyzývaním na prejavenie súhlasu alebo nesúhlasu účastníka k úkonom vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd tak aj v prejednávanej veci musel mať za to, že vedľajší účastník je oprávnený podať

odvolanie aj vtedy, ak ním podporovaný účastník s odvolaním nevyjadril nesúhlas.

Podľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to
zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

V prejednávanej veci ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej na jednej strane (ako žalobkyňa)

vystupujedodávateľkaanadruhejstrane(akožalovaná)spotrebiteľka.Zožiadnehoustanoveniazákonanemožno vyvodiť, že by v takejto veci z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu
medzi účastníčkou (žalovanou) a vedľajším účastníkom.

Ustanovenie § 201 vety druhej O. s .p. v spojení s § 93 O. s. p. v znení do 31.12.2014 vrátane však

nemožno vykladať absolútne a bezvýnimočne tak, že vedľajší účastník má právo podať odvolanie iba
vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu s účastníkom konania.
Táto podmienka má totiž svoje opodstatnenie len pri vedľajšom účastníctve podľa § 93 ods. 1 O. s.
p., teda tam, kde môže nastať stav konkurencie záujmov hlavného a vedľajšieho účastníka, nie teda i
pri vedľajšom účastníctve podľa § 93 ods. 2 O. s. p. - kde naopak vedľajší účastník háji záujmy často

nečinného hlavného účastníka.

Relevantná rozhodovacia prax súdov pritom zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na
odvolanie je vo všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať tento
opravný prostriedok alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka vyjadril súhlas. Ak podá odvolanie
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa len vedľajší účastník, musí sa súd vždy zaoberať tým, či a aké
stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu účastník podporovaný vedľajším účastníkom. Pokiaľ tento účastník

vyjadril v konaní svoju vôľu tým, že sa vzdal odvolania, nemôže ho podať ani vedľajší účastník.

Zo spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní odvolania vedľajším účastníkom
doručil tento opravný prostriedok obom hlavným účastníkom (viď doručenky na č. l. 66) a vytvoril im
procesnú možnosť vyjadriť sa k nemu. Túto možnosť využila iba žalobkyňa, žalovaná sa k odvolaniu
nevyjadrila.

Teda vedľajší účastník konal (podal odvolanie), žalovaná ale nekonala (nepodala odvolanie ani sa
nevyjadrila k odvolaniu vedľajšieho účastníka).

Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že vedľajší účastník bol oprávnenou osobou na
podanie odvolania a to vo veci samej aj v časti trov konania.

Je potrebné v prejednávanej veci skonštatovať, že tu existoval neodstrániteľný rozpor medzi výrokom

rozsudku vyhláseným na pojednávaní a výrokom rozsudku v jeho písomnom vyhotovení, keď na
pojednávaní 4.11.2013 bol okrem prvých dvoch viet výroku uvedených aj v prvom odseku tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu vyhlásený aj výrok „Vedľajšiemu účastníkovi súd náhradu trov konania
nepriznáva.“, ktorý výrok sa však vo výrokovej časti písomného vyhotovenia rozsudku nenachádza. V
odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku súd prvého stupňa poprel sám seba (svoje rozhodnutie

o trovách vedľajšieho účastníka vo vyhlásenom rozsudku), keďže uviedol, že plne úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania 45,50 eur za ňou zaplatený súdny poplatok a o trovách vedľajšieho
účastníka nemal dôvod rozhodnúť, nakoľko v spore bol neúspešný (stál na strane neúspešnej žalovanej)
a nebol ani dôvod aby mu súd uložil povinnosť platiť náhradu trov konania žalobkyni. Odvolací súd má za
to, že vrátenie veci súdu prvého stupňa na opravu - zosúladenie výroku vyhláseného na pojednávaní a

výroku v písomnom vyhotovení rozsudku by bolo samoúčelné, keďže ako bude ďalej uvedené rozsudok
súdu prvého stupňa ani v napadnutej časti veci samej nebol vecne správny, sú tu dôvody na zrušenie
rozsudku v napadnutej časti veci samej, z ktorého dôvodu bude na mieste aj zrušenie od rozhodnutia
vo veci samej závislého výroku o trovách konania v celom rozsahu (vrátane výroku chýbajúceho v
písomnom vyhotovení rozsudku).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 37C/46/2013 bolo zaplatenie 766,03
eur s príslušenstvom žalovanou žalobkyni.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej
časti veci samej (79 eur s príslušenstvom) a tiež v časti trov konania.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudku,akoajceléhoobsahuspisudospelkzáveru,žesúd
prvého stupňa v napadnutej časti veci samej nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie
rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i nesprávne

právne posúdil.

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zrušení platobného rozkazu a v časti, ktorou bola žalovanej
uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 687,03 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne z takejto
sumy od 27.5.2011 do zaplatenia je právoplatný, a preto odvolací súd jeho správnosť neskúmal (§ 206
ods. 2 a 3 O. s. p.).

Zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vyplýva, že medzi žalobkyňou ako

poskytovateľkou a žalovanou došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o pripojení dňa 7.10.2010,
na základe ktorej poskytovateľka vypožičala žalovanej SIM kartu, ktorá jej umožňovala využívať
telekomunikačné služby poskytované žalobkyňou (SIM karte bolo pridelené účastnícke číslo
XXXXXXXXXX)aodpredalažalovanejkoncovételekomunikačnézariadenieznačkyHuaweiE1752USB
modem.

Odvolací súd sa v rozsahu 687,03 eur s príslušenstvom stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že
žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a platby za dodané služby nezaplatil (za obdobie 01-03/2011
spolu vo výške 687,03 eur).

Je však zrejmé, že zmluvu o pripojení v znení dodatku k nej, uzavretú účastníčkami možno
charakterizovať ako spotrebiteľskú zmluvu a na žalovanú je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa,

pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
a preto je na právny vzťah založený zmluvou o pripojení potrebné aplikovať príslušné ustanovenia O.
z. o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. O. z.).

Spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne
vzťahy, ale príslušné ustanovenia O. z. je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o vzťah občianskoprávny alebo obchodnoprávny.

Žalobkyňa sa domáhala nároku vo výške škody, ktorá jej vznikla za odpredaný mobilný telefón/
telekomunikačné zariadenie, ktorá škoda predstavuje rozdiel medzi jeho predajnou cenou a jeho
akciovou cenou, t. j. predstavuje škodu, ktorú jej žalovaná spôsobila tým, že ho získala za zvýhodnenú
cenu oproti cene trhovej tak, že podpisom sa zaviazala používať služby a za tieto platiť po dobu

viazanosti a následne porušila svoj základný záväzok zotrvať v zmluvnom vzťahu počas dohodnutej
doby (tzv. doby viazanosti) a platiť riadne a včas cenu za poskytnuté služby.

Súd prvého stupňa sa však nevenoval dokazovaniu, ani vysvetleniu skutočnosti, prečo žalobkyňa
uzatvorila so žalovanou zmluvu, v ktorej uviedla kúpnu cenu 1 eur za koncové telekomunikačné
zariadenie a v konaní pred súdom (resp. i predsúdnom konaní) už žiada sumu, za ktorú predáva

predmetné zariadenia obvykle, t. j. nie pri podpise zmluvy o pripojení. Žalobkyňa neuvádza, že by bola
k uzavretiu zmluvy o pripojení hocijakým spôsobom nútená, zmluva bola výsledkom konsenzu oboch
zmluvných strán a žiadna zo strán nemala výhrady. Cenu predmetného zariadenia dokonca určila sama
žalobkyňa, keďže sa jedná o formulárovú zmluvu, ktorej znenie žalovaná nemohla nijako ovplyvniť.

Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o pripojení (resp. všeobecných podmienok) nevyplýva, že v prípade

porušenia zmluvnej povinnosti - a to ktoroukoľvek zo strán - sa bude cena poskytnutých zariadení meniť
z ceny ponúknutej (akciovej) na cenu obvyklú, či trhovú. Takto uplatnenú škodu nemožno považovať
za škodu v pravom slova zmysle, ale skôr za obdobu zmluvnej pokuty, ktorú je potrebné považovať
za jednoznačne neprimeranú sankciu, pretože nezohľadňuje situáciu, keď v dôsledku nezaplatenia
úhrady za poskytnuté služby dôjde k ukončeniu zmluvy, napr. 1 mesiac pred uplynutím doby viazanosti a

prípadom, keď spotrebiteľ nezaplatí cenu hneď prvý mesiac viazanosti, teda na jeho začiatku. Rovnakoje bez akéhokoľvek významu to, akú cenu služieb spotrebiteľ nezaplatí, t. j. či nezaplatí napr. len
cenu dojednaného mesačného poplatku, alebo nezaplatí cenu v dôsledku prekročenia tejto sumy aj
niekoľkonásobne vyššiu.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie cien predmetných zariadení bolo len obchodnou
politikou žalobkyne. Predaj zariadení za cenu nižšiu ako je ich skutočná trhová cenu, je výsledkom
zmluvného konsenzu medzi žalobkyňou a žalovanou a tento zmluvný konsenzus nemôže byť zo strany
žalobkyne menený prehodnotením rozhodnutia, ak sa nesplnia očakávania, ktoré do zmluvného vzťahu
so žalovaným vkladala.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci

samej, týkajúcej sa sumy 79 eur a úroku z omeškania z takejto sumy, ako aj v časti trov konania (v celom
rozsahu, vrátane výroku chýbajúceho v písomnom vyhotovení rozsudku) podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.
s. p. zrušil a vec v týchto častiach podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky konania podľa § 132

O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o zostávajúcej časti veci samej, o trovách
konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením
nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky relevantné otázky (§
157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.