Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/29/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309207053
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309207053.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, D., vedenej pred
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k.15Er/298/2009-20 zo dňa 03.08.2012 a o návrhoch

oprávneného na prerušenie konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa s poukazom na § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s § 45 ods. 2

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak,
že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40 Eur do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Prvostupňový súd zároveň nepripustil vstup Združenia na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do exekučného konania.

Rozhodol tak po zistení, že na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 13028/08
zo dňa 18.12.2008 vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.

v Bratislave exekúciu nie je možné vykonať, keďže povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi.

Súd prvého stupňa napadnuté uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 57
ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm.
a) a b), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3

a 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako aj čl. 2 písm. a), čl. 3
ods. 1 a 2, čl. 6 Smernice rady EÚ č. 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Poukázal aj na rozsudky Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.06.2000 Oceáno
Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, vo veci C-168/2005 zo dňa 26.10.2006 Elisa Mariá
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL bod 38 a vo veci C-243/2008 zo dňa 04.06.2009 Pannon
GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 43.Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín
zistil, že dňa 28.03.2008 bola medzi oprávneným a povinným, uzavretá zmluva o úvere č. 2340135, na
základe ktorej bol poskytnutý povinnému úver vo výške 7 000 Sk, ktorý úver sa povinný zaviazal splácať

v 12 mesačných splátkach po 1 140 Sk.

Súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko bola uzatvorená
medzi tzv. dodávateľom - veriteľom - oprávneným a spotrebiteľom - dlžníkom - povinným a preto na
uvedený právny vzťah aplikoval právne normy spotrebiteľského práva.

Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, pričom v článku 17
týchto podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú

z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
tohto rozhodcovského súdu.

Nakoľko súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu medzi účastníkmi konania ako spotrebiteľskú,
podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a zisťoval, či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, teda či rozhodcovská doložka začlenená medzi

podmienky štandardnej (formulárovej) zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku
Obchodných podmienok, neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu
a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal
a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle
jej znenia sa vopred vzdal práva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinný
mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a

teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Takto formulovaná doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky

odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností súd prvého stupňa postupujúc podľa ust. § 57 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu
zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku tak, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40
Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.Prvostupňový súd zároveň s odkazom na § 93 ods. 1, 2, 3, 4 O.s.p. a § 37 ods. 1, 2 a 3 Exekučného
poriadkunepripustilvstupZdruženianaochranufinančnéhospotrebiteľa OFSakovedľajšiehoúčastníka
do exekučného konania.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v
zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolateľ poukázal na to, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
právnych noriem postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
a to metódou ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží, čím porušil zásadu legality. Všeobecný

súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný
titul zrušený. Zdôraznil, že exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo

veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Odvolateľ namietal aj právne posúdenie zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Záverom poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania. V bode 20. odvolania uviedol, že pokiaľ sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou
interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá v argumentácii uvedenej v
odvolaní žiada, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a

podalÚstavnémusúduSlovenskejrepublikynávrhnakonanieosúladeust.§44ods.2vetaprváadruhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti
by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho

postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie.

Oprávnený alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,

ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§202 O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§
212 ods. 1 a 2 O.s.p.) bez nariadenia súdneho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa s poukazom na § 45 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak,

že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40 Eur do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní uznesenia
v napadnutej časti dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav,
vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd uvádza, že predmetná zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania bola
správne súdom prvého stupňa posúdená ako spotrebiteľská zmluva, na ktorú je následne potrebné

použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Výber rozhodcu
resp. rozhodcovského súdu bol obsahom Všeobecných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, ktorá je
dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy a teda ani rozhodcovskej
doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade tak nemožno ani
uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku a za týchto podmienok

dojednaná rozhodcovská doložka môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej
na ochranu spotrebiteľa.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko je spôsobilá
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná a následkom je skutočnosť, podľa ktorej rozhodcovský súd vôbec
nemal právomoc rozhodovať daný spor a z toho dôvodu predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno
považovať za spôsobilý exekučný titul.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,

keď exekúciu zastavil, správne rozhodol tiež o trovách exekúcie a odvolací súd napadnuté rozhodnutie
ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale

s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora

mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo dňa 28.03.2008, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí maťbezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí

mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní an bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a

núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i

Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu

neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke

dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom
možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva
niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné

predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto
Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení §
53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a

zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných

podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom

nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k

splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá

existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere

považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Pokiaľ sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred

udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučnéhokonania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania
- teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak
potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne

je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné
konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je
preto dôvod na prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v

súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.