Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 13, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/45/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200565
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200565.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č.k. 4C 38/2014-70 z 3.9.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej právo na náhradu trov konania

nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil:

Ožalovanounamietanénedostatkyžaloby,súdprvéhostupňakonštatuje,žežalobavzmysle§79ods.1
O.spmávšetkynáležitostinávrhunazačatiekonania,zpetitužalobyjezrejmýuplatnenýnárokžalobcu,
i keď súd plne prisvedčuje argumentácii žalovanej, že žalobca by mal jasným spôsobom identifikovať
súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní
bol účastníkom konania.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009.
Súd prihliadol na vznesenú námietku premlčania a dospel k názoru, že právo žalobcu domáhať

sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade nie je premlčané -
v exekučnom konaní 3Er/950/2010, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.10.2010, teda až po dni
23.04.2009.

V zmysle § 15 ods. 1 § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veciposkytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na
ktorú žalovaná nereagovala pozitívne. Z vyjadrenia žalovanej vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalovanej boli doručené dňa 23.4.2012. Žaloba

bola doručená súdu dňa 27.09.2012 t.j. predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo
dňa prijatie žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, môže s poškodený domáhať nároku na súdu. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú
žalobu, čo predstavuje dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti. Do podania žaloby na súd

síce 6 mesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval až po uplynutí 6 mesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti, preto súd žalobu nepovažoval za predčasne podanú.

Podľa právnej úpravy sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu

bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia
byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednostného právneho

vzťahu.

V predmetnej veci vidí žalobca nesprávny úradný postup OS Vranov nad Topľou v tom, že rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 196 dní, pretože exekučné konanie podľa tvrdenia žalobcu začalo dňa 5.8.2010 a exekučným
súdom bolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 17.2.2011.

Tak ako už bolo hore uvedené toto tvrdenie žalobcu je nepravdivé, pretože súd po preskúmaní
exekučného spisu zistil že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 13.10.2010 a o tejto žiadosti bolo rozhodnuté dňa 7.1.2011, a to uznesením č. k.
3Er/950/2010. Tvrdené údaje žalobcu týkajúce sa omeškania sú teda nesprávne, zavádzajúce a vyplýva
z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o exekučnej veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho

vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodné. Aj
táto skutočnosť podľa názoru súdu nárok žalobcu vyvracia.

Otázku,čivkonkrétnomprípadekonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných

kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je
kompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavný
súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. I keď
súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia
zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité

pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v
ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v
konaní alebo iného zásahu vychádzať z vyššie uvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto
oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o
náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy a pod. (viď znenie § 9 citovaného zákona súčinnosťou od 1.1.2013).
Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní,
resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku.
I keď predmetom konania o nárokoch žalobcu je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu a

s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne poukazovať i
na rozhodnutia Ústavného súdu SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujútie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony
účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Súd má za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu
po zákonom stanovenej lehote posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne

v exekučných konaniach pri posudzovaní návrhov na vykonanie exekúcie na podklade exekučných
titulov rozhodcovských rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia
výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Naviac zo samotnej dikcie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného ku dňu podania žiadosti o vydanie poverenia vyplýva, že lehota 15
dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. č.l. 48 ods. 2 Ústavy /napr. Nález Ústavného súdu IÚS63/00/.

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP v znení účinnom v relevantnom
čase už 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia neplatí, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti na vykonanie exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

Je potrebné zdôrazniť, že žalobca podával žiadosti o udelenia poverení na vykonanie exekúcie
hromadne, teda v rovnakom čase zaťažoval všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na

čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že ojej žiadosti bolo v niektorých prípadoch rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je
v zmysle stanoviska Ústavného súdu možné považovať za ústavne akceptovateľné.

Súd ďalej nemal za preukázané, že žalobca podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na
prieťahy v konaní. V žalobe síce žalobca udáva, že vyvinul enormné úsilie na docielenie vecného posunu

v exekučnom konaní a primeľ tým porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, pričom poukázal na žiadosti
o informáciu o stave konania zo dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a sťažnosťami na
prieťahy v konaní zo dňa 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011. Tieto žiadosti o stav konania ani sťažnosti
na prieťahy však neboli podané v predmetnej exekučnej veci, ako to vyplýva aj z exekučného spisu,
preto súd na tieto skutočnosti neprihliadal.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v
konaní nepreukázal.

Súd mal za to, pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti

pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba
skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný žalobca preukázať. Žalobca v konaní nepredložil
ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde. Z exekučného spisu súd žiadne urgencie zo strany žalobcu nezistil a ten tieto ani
nijako nepreukázal. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba
o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch. Žalobcasúdu predložil znalecký posudok č. 1/2013 z 24.6.2013 a dňa 24.2.2014 doručil znalecký posudok č.
1/2014, ktorým bola vyčíslená majetková škoda žalobcovi z dôvodu nesprávneho úradného postupu.
Súd by chcel v súvislosti s týmto znaleckým posudkom poukázať na posledný odsek na s. 4 tohto

posudku, podľa ktorého pri vypracovaní znaleckého posudku sa vychádzalo zo skutočností, ktoré boli
zistené z podkladov poskytnutých zadávateľom. Podklady boli kontrolované len po formálnej stránke.
Vecná stránka obsiahnutá v ekonomických a účtovných výstupoch je garantovaná poskytovateľom
informácií. Ako vyplýva z tohto posudku, znalecký ústav sa v tomto posudku zaoberal len výškou škody,
avšak vôbec sa nezaoberal tou skutočnosťou, či žalobcovi táto

škoda, majetková aj nemajetková, vznikla. Z tohto dôvodu súd na tento znalecký posudok pri svojom
rozhodovaní neprihliadal.

Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká

v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné
túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože
okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho

úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy
v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v

súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol,
že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na
základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a

aktivity boli ovplyvnené. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého prípadu. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty
preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy.
Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej
ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu omeškania s rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca.

Súd mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za
škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod

sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie

adekvátne procesné zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 EP.

Žalobca teda v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o

nesprávny úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal taktiežani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadne
žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomto
konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej, preto súd

jeho žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca zásadne namieta
skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie" novou právnou úpravou
obsiahnutou v ust. §9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti

a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopostil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto rozhodnutie
musí byť zrušené.

Podľa čl. 144 ods. l Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5
a zákonom. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. §9 ods. l zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. §9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojím

rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd
však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej

neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný.Exekučnýsúdrozhodovaloudelenípoverenianavykonanieexekúciesčímnemalnič
spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Súdu nepríslušní polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným súdnymi aktivizmom na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský sud opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležité, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne" faktory ako napr. nárast ekonomickej
trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď.

Štrasburský súd tiež uviedol: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v

primeranej lehote." Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej
situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a to vo forme tej, že on
nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj
pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok
nemá.Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy
súdy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č.
1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad
a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku a to v posudku určenej výške.

Ak súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu
postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikoval

jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného
súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom ojej vzniku, potom súd nevykonal
dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého
posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti

s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby.

Žalobcapredložilznaleckýposudokažporokuapolodpodaniažalobynasúde.Vtejtosúvislostižalobca
dáva do pozornosti samotný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie

znaleckého posudku ešte 0l. marca 2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zároveň
jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, že jeho
vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívnou skutočnosťou, ktorú žalobca nevie
ovplyvniť. Vyššie uvedená zložitosť veci predstavuje aj zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody
a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd nemôže vyriešiť sám prostredníctvom

vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol žalobca nútený svoje nároky
uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, a nebol priestor na získanie
znaleckého posudku.

V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik
škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a

škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom
navrhovaným medzitýmnym rozsudkom.

Ak bol súdu prvého stupňa doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014, v ktorom súd na 3. strane rozsudku uvádza, cit.: „Tým,
že okresný súd nerozhodol osobitne o žiadosti navrhovateľa na prerušenie konania, odňal mu možnosť

konať pred súdom, zbavil ho možnosti podať proti svojmu rozhodnutiu opravný prostriedok, pokiaľ sa
navrhovateľ s postupom okresného súdu nestotožní. Z postupu okresného súdu je možné vyvodiť,
že návrh navrhovateľa na prerušenie konania neakceptoval, keď v konaní ďalej pokračoval a o veci
rozhodol, však ním zvolený postup, ktorým návrh navrhovateľa na prerušenie konania odignoroval, je v
rozpore i v ust. § 167 ods. 1, 2, § 168 ods. 1, 2 a § 169 ods. 1 O. s. p., v ktorých o návrhu na prerušenie

konania sa rozhoduje uznesením...).Odvolací súd prejednal rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p.,
a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a na základe takto zisteného skutkového

stavu aj vec správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, pričom toto znenie je totožné so znením v
čase začatia exekučného konania t.j. k 22.07.2011, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa§4ods.1písm.a)zákona514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

a) škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

b) škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

c) škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia

súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nieje možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 2 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o

exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999
Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, podľa tohto zákona možnovykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 243 ods. 1 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje

aj na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.

Z obsahu spisu je zrejme, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu bola spôsobená rozhodnutím Okresného súdu vo Vranove nad Topľu pod sp. zn. 3Er 950/2010.
Z tohto spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu v tomto konaní doručená 13.10.2010. Exekučným titulom bol rozsudok stáleho rozhodcovského

súdu spoločnosti Spoločenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 04051/10. Exekučný súd rozhodol o
žiadosti súdneho exekútora uznesením č.k 3Er 950/2010 zo 7.1.2011 a právoplatnosť nadobudol toto
rozhodnutie 8.2.2011. Tvrdenie žalobcu, že bol exekučný súd v omeškaní 196 dní nie je pravdivé.

V predmetnej veci je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa predovšetkým správne vyporiadal
s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v tomto konaní. Z obsahu spisu je zrejmé, že žiadosť

žalobcu o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní bola podaná u žalovaného
23.04.2012 a v závislosti od toho by nároky, ktoré eventuálne vznikli žalobcovi v lehote 3 rokov pred
touto žiadosťou o predbežné prerokovanie, mohli byť premlčané, to znamená, že by malo ísť o nároky
vzniknuté pred 23.04.2009. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zistil na základe obsahu spisov,
že v predmetných veciach boli žiadosti o udelenie poverenia doručené až po dni 23.04.2009, preto je

námietka premlčania neaktuálna.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou

tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,

keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných
exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v žiadnej z predmetných vecí nedošlo k sťažnostiam na
prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by

prieťahy v konaní konštatoval.Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom

rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné konštatovať, že vo všetkých preskúmavaných veciach súd prvého
stupňa zastavil exekučné konanie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní a v tomto kontexte po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so
zákonom, rozhodol o zastavení exekučného konania a nebol teda viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí pre
prípad, ak by došlo k povereniu exekútora na vykonanie exekúcie.

Správne konštatuje súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, že pri potrebe materiálneho
prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom je 15 -dňová lehota na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom a práve preto zákon (pri predpokladanom zistení
rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo na zastavenie exekučného konania, tak ako sa to stalo v

predmetnýchpreskúmavanýchveciach,čojeďalšídôvodnakonštatovanie,žekprieťahomvpredmetnej
veci nedošlo.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky

uvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Taktiež je potrebné súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto

priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že
táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania.Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Na tejto okolnosti vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa nič nemení ani tvrdenie uvedené
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa, že ide o žalobu predčasne podanú, čo predstavuje
samostatný dôvod na zamietnutie žaloby práve z dôvodu predčasnosti. Je pravdou, že žalobca podal
žalobuvpredmetnejveci27.09.2012ažiadosťopredbežnéprerokovaniejehonárokov23.04.2012,teda

pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty 6 mesiacov na prerokovanie týchto nárokov, avšak konanie
na súde prvého stupňa prebiehalo od spomínaného 27.09.2012 aj naďalej a súd prvého stupňa rozhodol
02.10.2013, teda už po uplynutí zákonom stanovenej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nárokov za situácie, že je zrejmé, že žalovaný týmto nárokom žalobcu nemienil vyhovieť a nevyhovel.
Preto v predmetnej veci pochopiteľne nejde o žalobu, ktorú by v čase rozhodovania súdu prvého stupňa

bolo možné považovať za predčasne podanú.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.